Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 400/2018
PDF · 253.47 KB
No categories available
I. ÚS 400/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. novembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť Československej obchodnej banky, a. s., Žižkova 11,
Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou ECKER-KÁN & PARTNERS, s. r. o.,
Námestie Martina Benku 9, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a prokurista
JUDr. Vladimír Kán, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 137/2017 z 21. júna 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Československej obchodnej banky, a. s., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. októbra
2018 doručená sťažnosť Československej obchodnej banky, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namietala porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 137/2017 z 21. júna 2018 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobcovia sa žalobou smerujúcou proti
sťažovateľke ako odporkyni v 1. rade domáhali určenia, že zmluva o zriadení záložného
práva na nehnuteľnosti ZN č. 50/120/2001 z 23. novembra 2001 (ďalej len „zmluva
o zriadení záložného práva“) je v označenej časti neplatná. Na základe doplnenia žaloby sa
taktiež domáhali určenia, že záložné právo k nehnuteľnosti neexistuje. Okresný súd
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 15 C (25C) 2/2004-473
z 12. decembra 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu v celom rozsahu
zamietol. Rozsudok okresného súdu bol v napadnutej časti potvrdený rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 241/2012-637 zo 16. júna 2016 (ďalej
len „rozsudok krajského súdu“) ako vecne správny.
3. Proti rozsudku krajského súdu podali 28. septembra 2016 žalobcovia dovolanie,
v ktorom došlo ku kumulácii dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 Civilného
sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) a § 421 CSP. Sťažovateľka sa k dovolaniu vyjadrila
podaniami z 2. decembra 2016 a zo 16. októbra 2017, v ktorých zaujala stanovisko
k procesnej prípustnosti kumulácie dôvodov dovolania, vychádzajúc z právneho názoru
vysloveného v rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 V Cdo 2/2017, podľa
ktorého „kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP a § 421 CSP je
neprípustná. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch
uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na
posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP. Ak sú v dovolaní uplatnené viaceré
vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/ až f/ CSP, dovolací súd sa pri skúmaní
prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska
existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na
prednejšom mieste.“.
4. Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím z 21. júna 2018 rozsudok krajského súdu
zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd po zistení, že dovolanie
bolo podané včas (§ 427 CSP), na to oprávnenými osobami (§ 424 CSP), zastúpenými
v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky
2
dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, pričom dospel k záveru, že
dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu je prípustné a aj dôvodné. Najvyšší súd tak po
zistení, že konanie pred dovolacím súdom nebolo postihnuté tzv. zmätočnostnou vadou
vyplývajúcou z § 420 písm. f) CSP, vychádzajúc z právneho názoru o prípustnosti
kumulácie dovolacích dôvodov vysloveného v rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu
sp. zn. 1 V Cdo 1/2018, ktorým s analogickým použitím zásady lex posterior derogat legi
priori bol prekonaný opačný právny názor vyslovený v rozhodnutí veľkého senátu
najvyššieho súdu sp. zn. 1 V Cdo 2/2017, pristúpil k posúdeniu prípustnosti dovolania aj
z hľadiska ďalšieho dovolateľmi uplatneného dôvodu prípustnosti dovolania spojeného
s právnym posúdením v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP. Podľa názoru najvyššieho
súdu predpoklady prípustnosti dovolania podľa § 421 písm. a) a b) CSP boli naplnené.
5. Podľa názoru sťažovateľky napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu došlo
k porušeniu ňou označených práv. V súvislosti s porušením základného práva na súdnu
ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľka poukázala okrem iných aj na
rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 190/2016, podľa ktorého ak bola určitá právna
otázka alebo jej riešenie predmetom zovšeobecnenia, výsledok ktorého bol publikovaný
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát
alebo stanovisko najvyššieho súdu, princípy materiálneho právneho štátu od všeobecných
súdov a ich sudcov vyžadujú, aby súdy v ďalšom konaní o obdobných (skutkovo a právne,
resp. druhovo) veciach rozhodovali v súlade s takto zovšeobecneným právnym názorom.
Všeobecný, teda aj najvyšší súd, pokiaľ sú na to dané dôvody, sa od neho môže vo svojom
ďalšom rozhodovaní odchýliť, nesmie však pritom postupovať spôsobom, ktorý by
znamenal svojvôľu.
6. Odvolávajúc sa na inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí sťažovateľka
v ďalšej časti sťažnosti poukázala na viaceré rozhodnutia ústavného súdu, osobitne na
rozhodnutie pléna ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 43/95, v ktorom ústavný súd označil
inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí za jeden zo základných prvkov právneho štátu
a za zákonný výraz naplnenia jeho požiadaviek. Súčasne ústavný súd obmedzil prípustnosť
zásahov do právoplatnosti len na základe zákona a z dôvodov, ktoré sú významnejšie, ako je
záujem štátu na právnej istote a stabilite súdnych rozhodnutí.
7. Podľa názoru sťažovateľky je veľmi podobné vnímanie princípu právnej istoty
založenej právoplatným rozhodnutím v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“) k čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“). Už v rozsudku Veľkej komory z 28. októbra 1999 vo veci Brumärescu proti
Rumunsku ESĽP zdôraznil, že toto právo sa musí vykladať so zreteľom na preambulu
dohovoru, ktorá vyhlasuje právny štát za súčasť spoločného dedičstva zmluvných štátov.
Jednou zo základných stránok právneho štátu je princíp právnej istoty, ktorý si okrem iného
vyžaduje, aby sa potom, ako súdy s konečnou platnosťou rozhodli určitú vec, ich
rozhodnutie nespochybňovalo. V neskoršej judikatúre k tomu ESĽP dodal, že právna istota
predpokladá rešpektovanie princípu rei iudicatae. Tento princíp znamená, že nikto
z účastníkov súdneho konania nemôže žiadať preskúmanie právoplatného a záväzného
rozhodnutia len s tým cieľom, aby sa jeho vec opakovane prerokovala a aby sa o nej
rozhodlo znova. Vyššie (nadriadené) súdy by v takom prípade svoje prieskumné oprávnenie
mali vykonávať na účel nápravy skutkových a právnych omylov a procesných pochybení,
nie opätovného prerokovania veci. Takéto preskúmanie sa nesmie stať skrytým riadnym
opravným prostriedkom a okolnosť, že na vec môžu existovať dva názory, nie je
dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci. Odklon od týchto princípov je
prípustný len z výnimočných dôvodov.
8. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu si je
sťažovateľka vedomá postavenia a úlohy konkrétnej kontroly ústavnosti v systéme výkonu
spravodlivosti v Slovenskej republike, ako aj ustálenej judikatúry ústavného súdu, ktorá toto
postavenie premieta do základných parametrov vzťahu medzi všeobecnými súdmi
a orgánom ochrany ústavnosti. V danom prípade však podľa jej názoru ide o taký zásah do
práva na súdnu ochranu, pred akým ústavný súd konštantne poskytuje ochranu. Postupom
a napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva procesného
charakteru, došlo k porušeniu princípu právnej istoty, ďalej k porušeniu princípov
4
spravodlivého procesu, pričom napadnuté rozhodnutie je podľa nej arbitrárne
a nedostatočne odôvodnené.
9. Sťažovateľka uviedla, že veľký senát najvyššieho súdu rozhodnutím sp. zn.
1 V Cdo 1/2018 z 21. marca 2018 rozhodol tak, že sa odchýlil od svojho predchádzajúceho
právneho názoru v právne a skutkovo identickej veci a určil, že kumulácia dôvodov
dovolania v zmysle § 420 CSP a § 421 CSP prípustná je. Veľký senát prikročil k revízií
skôr prijatého právneho názoru a právoplatného rozhodnutia (res iudicata) bez toho, aby tu
existovali objektívne dôvody, ktoré by si takúto revíziu vyžadovali.
10. Poukazujúc na princíp právnej istoty sťažovateľka konštatovala, že postupom
najvyššieho súdu, ktorý sa premietol do napadnutého rozhodnutia, boli porušené základné
práva sťažovateľky procesného charakteru, došlo k porušeniu princípu právnej istoty, ďalej
k porušeniu princípov spravodlivého procesu, bolo porušené právo sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
11. V súvislosti s vymedzením dovolacích dôvodov uvedených v podanom dovolaní
sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že v danom prípade žalovaný v dovolaní poukázal
na dovolací dôvod podľa ustanovenia § 432 CSP (ktorý prípustnosť dovolania vyvodzuje
z ustanovenia § 421 CSP) a v ďalšom obsahu dovolania sa zaoberal nesprávnym právnym
posúdením prejednávanej veci odvolacím súdom. V uvedenom dovolaní však žalovaný
spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam § 432 až § 435 CSP dovolacie dôvody
nevymedzil tak, ako to predpokladajú tieto ustanovenia. V prípade dovolacieho dôvodu
spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci je dovolateľ povinný dovolací dôvod
vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo ktorá v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, keď pri riešení právnej
otázky sa odvolací súd mal odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
v zmysle už citovaných zákonných ustanovení je povinnosťou dovolateľa konkrétne uviesť
a vysvetliť, z čoho vyvodzuje danosť uvedeného dôvodu, teda demonštrovať inými
rozhodnutiami dovolacieho súdu, ktoré predstavujú ustálenú rozhodovaciu prax
v obdobných veciach, ako aj uviesť, v čom je rozdiel od rozhodnutia súdu v prejednávanej
veci a ako dovolací súd už rozhodol v iných obdobných veciach v minulosti. Civilný
sporový poriadok v tomto smere zaťažuje argumentačnou povinnosťou dovolateľa, a nie
dovolací súd.
12. Dovolatelia v prejednávanej veci prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1
písm. a) CSP odôvodnili tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky existencie naliehavého záujmu na požadovanom určení neplatnosti záložnej
zmluvy, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, pričom na preukázanie tohto ich názoru v dovolaní uviedli rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 3/03 (R 48/2003), rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 112/2004, rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 91/2006 a rozhodnutie
najvyššieho súdu 3 Cdo 53/2007. Podľa názoru sťažovateľky však na danú vec nemožno
použiť ani jedno z citovaných rozhodnutí a nemožno z nich odvodiť tvrdený odklon od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
13. Následne sťažovateľka zhodnotila, že najvyšší súd v snahe vyhovieť dovolateľom
si sám neprípustne (bod 15 napadnutého rozhodnutia) upravil právnu otázku, aby tak mohol
založiť domnelú prípustnosť dovolania.
14. Podľa sťažovateľky sa tak najvyšší súd pri výklade a aplikácii zákonných
predpisov odchýlil od znenia príslušných ustanovení natoľko, že tým zásadne poprel ich
účel a význam, čo má za následok arbitrárnosť (svojvôľu) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu.
15. Vecným prejednaním neprípustného dovolania boli podľa názoru sťažovateľky
porušené jej základné práva procesného charakteru, došlo k porušeniu princípu právnej
istoty, ďalej k porušeniu princípov spravodlivého procesu, bolo porušené právo na súdnu
6
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Najvyšší súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keď
dospel k záveru, že naliehavý právny záujem na určení neplatnosti časti záložnej zmluvy
existuje, pričom tento jeho odklon nevysvetlil.
16. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala aj nedostatky v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia, ktoré označila za nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Podľa jej
názoru najvyšší súd riadne a presvedčivo neodôvodnil závery o prípustnosti dovolania
podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP, v písomnom odôvodnení nemožno nájsť presvedčivú
odpoveď na dovolateľmi formulovanú právnu otázku, ktorá podľa názoru dovolateľov
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, ďalej sa vôbec nezaoberal
skutočnosťou, že dovolatelia nadobudli vlastnícke právo k predmetným bytom a nebytovým
priestorom až kolaudáciou, preto úpadca bol až do kolaudácie výlučným vlastníkom
bytového domu a tento mohol zaťažiť záložným právom.
17. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na podnikanie
a základného práva vlastniť majetok v kontexte s tvrdeným konaním v rozpore s dobrými
mravmi sťažovateľka v podstatnom uviedla, že žalovanému v druhom rade poskytla úver na
financovanie výstavby bytových domov a tento úver bol štandardným spôsobom
zabezpečený i zriadením záložného práva k nehnuteľnostiam. V konaní nebola tvrdená ani
preukázaná skutočnosť, že by v čase uzavretia záložnej zmluvy úpadca vedel, že poskytnutý
úver nebude môcť splatiť, resp. že konal s vedomím, že úver nesplatí, a teda že dôjde
k realizácii uhradzovacej funkcie záložného práva. Sťažovateľka v tejto súvislosti
argumentovala, že nie je porušením dobrých mravov zabezpečiť si vrátenie požičaných
prostriedkov zákonnými spôsobmi, medzi ktoré záložné právo nepochybne patrí.
18. Pripustením výkladu, ktorý zaujal najvyšší súd v posúdení otázky konania úpadcu
v rozpore s dobrými mravmi, čoho následkom má byť neplatnosť právneho úkonu ‒
záložnej zmluvy, bude podľa názoru sťažovateľky do súkromnoprávnych vzťahov subjektov
práva vnesená neprípustná miera právnej neistoty. Takýmto výkladom a napadnutým
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na podnikanie podľa čl. 35
ods. 1 ústavy, keďže v zmysle § 27 ods. 12 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“)
banka nesmie uzatvárať zmluvy za nápadne nevýhodných podmienok pre ňu, najmä také
zmluvy, ktorými sú zjavne nedostatočne zabezpečené ich pohľadávky. Sťažovateľka je
v zmysle zákona o bankách povinná dostatočne zabezpečiť svoju pohľadávku, pričom
zriadenie záložného práva je všeobecne považované za najbezpečnejší zabezpečovací
inštitút.
19. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej
sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s jeho právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, v spojení s jeho právom na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. júna
2018, sp. zn. 6 Cdo/137/2017 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. júna 2018, sp. zn.
6 Cdo/137/2017 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov
právneho zastúpenia, na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
20. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8
21. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
22. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
23. V úvode ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na formálne
nedostatky sťažnosti musel (pred samotným skúmaním podmienok, splnenie ktorých je
nevyhnutné pre prípadné prijatie sťažnosti na ďalšie konanie) ustáliť rozsah ústavnej
ochrany, ktorej sa sťažovateľka vo svojej sťažnosti dožadovala. Sťažovateľka v petite svojej
sťažnosti žiadala o vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu.
V odôvodnení svojej sťažnosti však žiadala o preskúmanie nielen napadnutého rozhodnutia,
ale aj postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a okrem označených práv žiadala
o vyslovenie porušenia práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
24. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m.
II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011). Tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy
alebo medzinárodnej zmluvy, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu,
ústavný súd považuje v súlade so svojou judikatúrou iba za súčasť argumentácie
sťažovateľa, ktorej posúdením sa samostatne nezaoberá (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07,
IV. ÚS 279/07). Vzhľadom na uvedené ústavný súd podrobil ústavnému prieskumu
napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu v kontexte základných práv označených v petite
sťažnosti, t. j. základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy.
25. Nosným bodom sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je to, že najvyšší súd
v napadnutom rozhodnutí, opierajúc sa o právne závery vyslovené v rozhodnutí
občianskoprávneho kolégia veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 V Cdo 1/2018
z 21. marca 2018, podľa ktorého kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 CSP a § 421
CSP je prípustná, zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Co 241/2012 zo 16. júna 2016
a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka poukázala na skoršie
rozhodnutie veľkého senátu, konkrétne na rozhodnutie sp. zn. 1 V Cdo 2/2017 z 19. apríla
2017, v ktorom veľký senát okrem iného rozhodol, že kumulácia dôvodov prípustnosti
dovolania v zmysle § 420 CSP a § 421 CSP je neprípustná. Najvyšší súd sa tým mal
10
odchýliť od svojej ustálenej rozhodovacej praxe, porušiť princíp právnej istoty, a v dôsledku
toho tak porušiť označené základné práva sťažovateľky.
26. Nadväzujúc na túto sťažnostnú námietku dáva ústavný súd sťažovateľke do
pozornosti uznesenie ústavného súdu o zjednotení odchýlnych právnych názorov sp. zn.
PLz. ÚS 1/2018 z 25. apríla 2018 (ďalej len „zjednocujúce stanovisko“), kde plénum
ústavného súdu v súlade s § 6 zákona o ústavnom súde vo veci zjednotenia odchylných
právnych názorov senátov ústavného súdu týkajúcich sa kumulácie dôvodov prípustnosti
dovolania podľa § 420 a § 421 CSP prijalo toto zjednocujúce stanovisko:
„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa
ustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového
poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania
obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového
poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420
písm. a) až f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri
skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania
z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená
na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.“
27. Ústavný súd v predmetnom zjednocujúcom stanovisku v súvislosti s rozhodnutím
veľkého senátu ústavného súdu sp. zn. 1 V Cdo 2/2017 (právne závery ktorého tvoria
ťažisko sťažnostnej argumentácie sťažovateľky) jednoznačne konštatoval, že sa s právnym
názorom veľkého senátu v danom rozhodnutí nestotožňuje. Ústavný súd zároveň
konštatoval, že v dovolacom konaní je de lege lata prípustná kumulácia dôvodov
prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420 CSP a ustanovenia § 421 ods. 1 CSP.
28. Ústavný súd vo svojom zjednocujúcom stanovisku ďalej argumentoval, že
zo žiadneho zákonného ustanovenia Civilného sporového poriadku nevyplýva obmedzenie,
ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné dovolanie
z dôvodu podľa § 420 CSP, ako aj podľa § 421 CSP, by uplatnenie niektorého dôvodu
prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť aj iný dovolací
dôvod. Možno konštatovať, že § 420 CSP zakladá samostatne prípustnosť dovolania
a rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania aj § 421 CSP. Zákon medzi nimi
neupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu. Právna úprava je
v tomto smere jasná a jednoznačná. Neexistuje preto dôvod, prečo by mal súd pri
rozhodovaní postupovať podľa čl. 4 ods. 2 CSP. Napokon, zmyslom tohto ustanovenia je
určiť taký postup, aby súd nemusel stranu pri rozhodovaní odmietnuť (zákaz odmietnutia
spravodlivosti) a v prípade pochybností rozhodnúť pozitívne. Aplikáciou tohto ustanovenia
spôsobom, ako to vykonal veľký senát, by došlo k presne opačnému efektu (pozri
PLz. ÚS 1/2018).
29. Podľa právneho názoru ústavného súdu je ústavne neakceptovateľný taký postup,
ktorým by bol dovolateľ nútený vybrať si len jeden z dôvodov prípustnosti dovolania
napriek reálnej existencii viacerých dôvodov prípustnosti dovolania. Týmto postupom by
bola de facto rozhodovacia činnosť súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je
neprípustné. Právne posúdenie prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na
konkrétny prípad je úlohou (dovolacieho) súdu (PLz. ÚS 1/2018).
30. Ústavný súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že právny názor najvyššieho súdu
vyslovený v rozhodnutí veľkého senátu sp. zn. 1 V Cdo 2/2017 bol rovnako prekonaný
právnym názorom vysloveným v neskoršom rozhodnutí veľkého senátu, t. j. rozhodnutí
sp. zn. 1 V Cdo 1/2018, v ktorom veľký senát najvyššieho súdu (rovnako ako ústavný súd
vo svojom už citovanom zjednocujúcom stanovisku) vyčerpávajúcim spôsobom ozrejmil,
prečo právne závery vyslovené v skoršom rozhodnutí veľkého senátu (sp. zn.
1 V Cdo 2/2017) nemožno považovať za správne a ústavne akceptovateľné.
31. Ústavný súd sa preto nemôže stotožniť s argumentáciou sťažovateľky, podľa
ktorej v dôsledku prípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov malo dôjsť k porušeniu
základného práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy. Poukazujúc na
12
citované rozhodnutie pléna ústavného súdu (PLz. ÚS 1/2018), ako aj rozhodnutie veľkého
senátu (1 V Cdo 1/2018) ústavný súd konštatuje, že čl. 46 ods. 1 ústavy by bol porušený,
naopak, v tom prípade, ak by najvyšší súd rozhodol spôsobom, akým sťažovateľka
naznačuje vo svojej sťažnosti.
32. Ústavný súd sa takisto nestotožňuje s argumentom sťažovateľky, ktorý spočíval
v tom, že najvyšší súd mal konať svojvoľne a narušiť princíp právnej istoty. Ústavný súd
pripomína, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí vychádzal z právnych záverov
vyslovených v rozhodnutí veľkého senátu sp. zn. 1 V Cdo 1/2018, ktoré bolo prijaté
zákonom ustanoveným spôsobom, t. j. postupom ustanoveným v § 48 CSP, rešpektujúc
zásadu lex posterior derogat legi priori. Z uvedeného je zrejmé, že právne závery
najvyššieho súdu nemožno označiť za svojvoľné ani arbitrárne.
33. Vzhľadom na to, že sťažovateľka namietala aj nedostatky v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia, ústavný súd pristúpil aj k preskúmaniu napadnutého rozhodnutia
v kontexte týchto námietok. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého
rozhodnutia najvyššieho súdu dospel k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite
odôvodnil, predmetné rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov,
pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
34. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
35. V nadväznosti na namietané porušenie základného práva na podnikanie
a základného práva vlastniť majetok ústavný súd uzatvára, že medzi argumentáciou
sťažovateľky (spočívajúcou v tom, že sa nestotožňuje s už špecifikovaným právnym
názorom najvyššieho súdu) a označenými právami absentuje vzájomná príčinná súvislosť.
36. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
37. Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi
sťažovateľky nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia
označených práv.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. novembra 2018
14