Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 400/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. novembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť Československej obchodnej banky, a. s., Žižkova 11,

Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou ECKER-KÁN & PARTNERS, s. r. o.,

Námestie Martina Benku 9, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a prokurista

JUDr. Vladimír Kán, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1, a rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. júna 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Československej obchodnej banky, a. s., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. októbra

2018 doručená sťažnosť Československej obchodnej banky, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namietala porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 21. júna 2018 (ďalej len

„napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobcovia sa žalobou smerujúcou proti

sťažovateľke ako odporkyni v 1. rade domáhali určenia, že zmluva o zriadení záložného

práva na nehnuteľnosti ZN č. 50/120/2001 z 23. novembra 2001 (ďalej len „zmluva

o zriadení záložného práva“) je v označenej časti neplatná. Na základe doplnenia žaloby sa

taktiež domáhali určenia, že záložné právo k nehnuteľnosti neexistuje. Okresný súd

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 15 C (-473

z 12. decembra 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu v celom rozsahu

zamietol. Rozsudok okresného súdu bol v napadnutej časti potvrdený rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -637 zo 16. júna 2016 (ďalej

len „rozsudok krajského súdu“) ako vecne správny.

3. Proti rozsudku krajského súdu podali 28. septembra 2016 žalobcovia dovolanie,

v ktorom došlo ku kumulácii dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 Civilného

sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) a . Sťažovateľka sa k dovolaniu vyjadrila

podaniami z 2. decembra 2016 a zo 16. októbra 2017, v ktorých zaujala stanovisko

k procesnej prípustnosti kumulácie dôvodov dovolania, vychádzajúc z právneho názoru

vysloveného v rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. , podľa

ktorého „kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle a je

neprípustná. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch

uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na

posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska . Ak sú v dovolaní uplatnené viaceré

vady zmätočnosti uvedené v až f/ , dovolací súd sa pri skúmaní

prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska

existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na

prednejšom mieste.“.

4. Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím z 21. júna 2018 rozsudok krajského súdu

zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd po zistení, že dovolanie

bolo podané včas ( ), na to oprávnenými osobami ( ), zastúpenými

v súlade so zákonom ( ), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky

2

dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, pričom dospel k záveru, že

dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu je prípustné a aj dôvodné. Najvyšší súd tak po

zistení, že konanie pred dovolacím súdom nebolo postihnuté tzv. zmätočnostnou vadou

vyplývajúcou z , vychádzajúc z právneho názoru o prípustnosti

kumulácie dovolacích dôvodov vysloveného v rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu

sp. zn. , ktorým s analogickým použitím zásady lex posterior derogat legi

priori bol prekonaný opačný právny názor vyslovený v rozhodnutí veľkého senátu

najvyššieho súdu sp. zn. , pristúpil k posúdeniu prípustnosti dovolania aj

z hľadiska ďalšieho dovolateľmi uplatneného dôvodu prípustnosti dovolania spojeného

s právnym posúdením v zmysle a . Podľa názoru najvyššieho

súdu predpoklady prípustnosti dovolania podľa a boli naplnené.

5. Podľa názoru sťažovateľky napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu došlo

k porušeniu ňou označených práv. V súvislosti s porušením základného práva na súdnu

ochranu zakotveného v sťažovateľka poukázala okrem iných aj na

rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. , podľa ktorého ak bola určitá právna

otázka alebo jej riešenie predmetom zovšeobecnenia, výsledok ktorého bol publikovaný

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát

alebo stanovisko najvyššieho súdu, princípy materiálneho právneho štátu od všeobecných

súdov a ich sudcov vyžadujú, aby súdy v ďalšom konaní o obdobných (skutkovo a právne,

resp. druhovo) veciach rozhodovali v súlade s takto zovšeobecneným právnym názorom.

Všeobecný, teda aj najvyšší súd, pokiaľ sú na to dané dôvody, sa od neho môže vo svojom

ďalšom rozhodovaní odchýliť, nesmie však pritom postupovať spôsobom, ktorý by

znamenal svojvôľu.

6. Odvolávajúc sa na inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí sťažovateľka

v ďalšej časti sťažnosti poukázala na viaceré rozhodnutia ústavného súdu, osobitne na

rozhodnutie pléna ústavného súdu sp. zn. , v ktorom ústavný súd označil

inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí za jeden zo základných prvkov právneho štátu

a za zákonný výraz naplnenia jeho požiadaviek. Súčasne ústavný súd obmedzil prípustnosť

zásahov do právoplatnosti len na základe zákona a z dôvodov, ktoré sú významnejšie, ako je

záujem štátu na právnej istote a stabilite súdnych rozhodnutí.

7. Podľa názoru sťažovateľky je veľmi podobné vnímanie princípu právnej istoty

založenej právoplatným rozhodnutím v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“) k čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“). Už v rozsudku Veľkej komory z 28. októbra 1999 vo veci Brumärescu proti

Rumunsku ESĽP zdôraznil, že toto právo sa musí vykladať so zreteľom na preambulu

dohovoru, ktorá vyhlasuje právny štát za súčasť spoločného dedičstva zmluvných štátov.

Jednou zo základných stránok právneho štátu je princíp právnej istoty, ktorý si okrem iného

vyžaduje, aby sa potom, ako súdy s konečnou platnosťou rozhodli určitú vec, ich

rozhodnutie nespochybňovalo. V neskoršej judikatúre k tomu ESĽP dodal, že právna istota

predpokladá rešpektovanie princípu rei iudicatae. Tento princíp znamená, že nikto

z účastníkov súdneho konania nemôže žiadať preskúmanie právoplatného a záväzného

rozhodnutia len s tým cieľom, aby sa jeho vec opakovane prerokovala a aby sa o nej

rozhodlo znova. Vyššie (nadriadené) súdy by v takom prípade svoje prieskumné oprávnenie

mali vykonávať na účel nápravy skutkových a právnych omylov a procesných pochybení,

nie opätovného prerokovania veci. Takéto preskúmanie sa nesmie stať skrytým riadnym

opravným prostriedkom a okolnosť, že na vec môžu existovať dva názory, nie je

dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci. Odklon od týchto princípov je

prípustný len z výnimočných dôvodov.

8. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu si je

sťažovateľka vedomá postavenia a úlohy konkrétnej kontroly ústavnosti v systéme výkonu

spravodlivosti v Slovenskej republike, ako aj ustálenej judikatúry ústavného súdu, ktorá toto

postavenie premieta do základných parametrov vzťahu medzi všeobecnými súdmi

a orgánom ochrany ústavnosti. V danom prípade však podľa jej názoru ide o taký zásah do

práva na súdnu ochranu, pred akým ústavný súd konštantne poskytuje ochranu. Postupom

a napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva procesného

charakteru, došlo k porušeniu princípu právnej istoty, ďalej k porušeniu princípov

4

spravodlivého procesu, pričom napadnuté rozhodnutie je podľa nej arbitrárne

a nedostatočne odôvodnené.

9. Sťažovateľka uviedla, že veľký senát najvyššieho súdu rozhodnutím sp. zn.

z 21. marca 2018 rozhodol tak, že sa odchýlil od svojho predchádzajúceho

právneho názoru v právne a skutkovo identickej veci a určil, že kumulácia dôvodov

dovolania v zmysle a prípustná je. Veľký senát prikročil k revízií

skôr prijatého právneho názoru a právoplatného rozhodnutia (res iudicata) bez toho, aby tu

existovali objektívne dôvody, ktoré by si takúto revíziu vyžadovali.

10. Poukazujúc na princíp právnej istoty sťažovateľka konštatovala, že postupom

najvyššieho súdu, ktorý sa premietol do napadnutého rozhodnutia, boli porušené základné

práva sťažovateľky procesného charakteru, došlo k porušeniu princípu právnej istoty, ďalej

k porušeniu princípov spravodlivého procesu, bolo porušené právo sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivý súdny proces podľa

dohovoru.

11. V súvislosti s vymedzením dovolacích dôvodov uvedených v podanom dovolaní

sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že v danom prípade žalovaný v dovolaní poukázal

na dovolací dôvod podľa ustanovenia (ktorý prípustnosť dovolania vyvodzuje

z ustanovenia ) a v ďalšom obsahu dovolania sa zaoberal nesprávnym právnym

posúdením prejednávanej veci odvolacím súdom. V uvedenom dovolaní však žalovaný

spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam až dovolacie dôvody

nevymedzil tak, ako to predpokladajú tieto ustanovenia. V prípade dovolacieho dôvodu

spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci je dovolateľ povinný dovolací dôvod

vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej záviselo

rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od

ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo ktorá v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa , keď pri riešení právnej

otázky sa odvolací súd mal odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

v zmysle už citovaných zákonných ustanovení je povinnosťou dovolateľa konkrétne uviesť

a vysvetliť, z čoho vyvodzuje danosť uvedeného dôvodu, teda demonštrovať inými

rozhodnutiami dovolacieho súdu, ktoré predstavujú ustálenú rozhodovaciu prax

v obdobných veciach, ako aj uviesť, v čom je rozdiel od rozhodnutia súdu v prejednávanej

veci a ako dovolací súd už rozhodol v iných obdobných veciach v minulosti. Civilný

sporový poriadok v tomto smere zaťažuje argumentačnou povinnosťou dovolateľa, a nie

dovolací súd.

12. Dovolatelia v prejednávanej veci prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1

písm. a) odôvodnili tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky existencie naliehavého záujmu na požadovanom určení neplatnosti záložnej

zmluvy, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu, pričom na preukázanie tohto ich názoru v dovolaní uviedli rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. (R 48/2003), rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

, rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. a rozhodnutie

najvyššieho súdu . Podľa názoru sťažovateľky však na danú vec nemožno

použiť ani jedno z citovaných rozhodnutí a nemožno z nich odvodiť tvrdený odklon od

ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

13. Následne sťažovateľka zhodnotila, že najvyšší súd v snahe vyhovieť dovolateľom

si sám neprípustne (bod 15 napadnutého rozhodnutia) upravil právnu otázku, aby tak mohol

založiť domnelú prípustnosť dovolania.

14. Podľa sťažovateľky sa tak najvyšší súd pri výklade a aplikácii zákonných

predpisov odchýlil od znenia príslušných ustanovení natoľko, že tým zásadne poprel ich

účel a význam, čo má za následok arbitrárnosť (svojvôľu) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu.

15. Vecným prejednaním neprípustného dovolania boli podľa názoru sťažovateľky

porušené jej základné práva procesného charakteru, došlo k porušeniu princípu právnej

istoty, ďalej k porušeniu princípov spravodlivého procesu, bolo porušené právo na súdnu

6

ochranu podľa a právo na spravodlivý súdny proces podľa

dohovoru. Najvyšší súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keď

dospel k záveru, že naliehavý právny záujem na určení neplatnosti časti záložnej zmluvy

existuje, pričom tento jeho odklon nevysvetlil.

16. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala aj nedostatky v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia, ktoré označila za nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Podľa jej

názoru najvyšší súd riadne a presvedčivo neodôvodnil závery o prípustnosti dovolania

podľa a , v písomnom odôvodnení nemožno nájsť presvedčivú

odpoveď na dovolateľmi formulovanú právnu otázku, ktorá podľa názoru dovolateľov

v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, ďalej sa vôbec nezaoberal

skutočnosťou, že dovolatelia nadobudli vlastnícke právo k predmetným bytom a nebytovým

priestorom až kolaudáciou, preto úpadca bol až do kolaudácie výlučným vlastníkom

bytového domu a tento mohol zaťažiť záložným právom.

17. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na podnikanie

a základného práva vlastniť majetok v kontexte s tvrdeným konaním v rozpore s dobrými

mravmi sťažovateľka v podstatnom uviedla, že žalovanému v druhom rade poskytla úver na

financovanie výstavby bytových domov a tento úver bol štandardným spôsobom

zabezpečený i zriadením záložného práva k nehnuteľnostiam. V konaní nebola tvrdená ani

preukázaná skutočnosť, že by v čase uzavretia záložnej zmluvy úpadca vedel, že poskytnutý

úver nebude môcť splatiť, resp. že konal s vedomím, že úver nesplatí, a teda že dôjde

k realizácii uhradzovacej funkcie záložného práva. Sťažovateľka v tejto súvislosti

argumentovala, že nie je porušením dobrých mravov zabezpečiť si vrátenie požičaných

prostriedkov zákonnými spôsobmi, medzi ktoré záložné právo nepochybne patrí.

18. Pripustením výkladu, ktorý zaujal najvyšší súd v posúdení otázky konania úpadcu

v rozpore s dobrými mravmi, čoho následkom má byť neplatnosť právneho úkonu ‒

záložnej zmluvy, bude podľa názoru sťažovateľky do súkromnoprávnych vzťahov subjektov

práva vnesená neprípustná miera právnej neistoty. Takýmto výkladom a napadnutým

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na podnikanie podľa čl. 35

ods. 1 , keďže v zmysle o bankách a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“)

banka nesmie uzatvárať zmluvy za nápadne nevýhodných podmienok pre ňu, najmä také

zmluvy, ktorými sú zjavne nedostatočne zabezpečené ich pohľadávky. Sťažovateľka je

v zmysle zákona o bankách povinná dostatočne zabezpečiť svoju pohľadávku, pričom

zriadenie záložného práva je všeobecne považované za najbezpečnejší zabezpečovací

inštitút.

19. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej

sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky v spojení s jeho právom vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, v spojení s jeho právom na podnikanie podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. júna

2018, sp. zn. porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. júna 2018, sp. zn.

sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov

právneho zastúpenia, na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

20. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8

21. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

22. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

23. V úvode ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na formálne

nedostatky sťažnosti musel (pred samotným skúmaním podmienok, splnenie ktorých je

nevyhnutné pre prípadné prijatie sťažnosti na ďalšie konanie) ustáliť rozsah ústavnej

ochrany, ktorej sa sťažovateľka vo svojej sťažnosti dožadovala. Sťažovateľka v petite svojej

sťažnosti žiadala o vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , základného práva podnikať podľa a základného práva

vlastniť majetok podľa napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu.

V odôvodnení svojej sťažnosti však žiadala o preskúmanie nielen napadnutého rozhodnutia,

ale aj postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a okrem označených práv žiadala

o vyslovenie porušenia práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

24. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou

časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným

súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m.

, , ). Tvrdenia o porušení iných ustanovení

alebo medzinárodnej zmluvy, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu,

ústavný súd považuje v súlade so svojou judikatúrou iba za súčasť argumentácie

sťažovateľa, ktorej posúdením sa samostatne nezaoberá (, ,

). Vzhľadom na uvedené ústavný súd podrobil ústavnému prieskumu

napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu v kontexte základných práv označených v petite

sťažnosti, t. j. základných práv podľa , a .

25. Nosným bodom sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je to, že najvyšší súd

v napadnutom rozhodnutí, opierajúc sa o právne závery vyslovené v rozhodnutí

občianskoprávneho kolégia veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. marca 2018, podľa ktorého kumulácia dovolacích dôvodov podľa a

je prípustná, zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. zo 16. júna 2016

a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka poukázala na skoršie

rozhodnutie veľkého senátu, konkrétne na rozhodnutie sp. zn. z 19. apríla

2017, v ktorom veľký senát okrem iného rozhodol, že kumulácia dôvodov prípustnosti

dovolania v zmysle a je neprípustná. Najvyšší súd sa tým mal

10

odchýliť od svojej ustálenej rozhodovacej praxe, porušiť princíp právnej istoty, a v dôsledku

toho tak porušiť označené základné práva sťažovateľky.

26. Nadväzujúc na túto sťažnostnú námietku dáva ústavný súd sťažovateľke do

pozornosti uznesenie ústavného súdu o zjednotení odchýlnych právnych názorov sp. zn.

PLz. z 25. apríla 2018 (ďalej len „zjednocujúce stanovisko“), kde plénum

ústavného súdu v súlade s vo veci zjednotenia odchylných

právnych názorov senátov ústavného súdu týkajúcich sa kumulácie dôvodov prípustnosti

dovolania podľa a prijalo toto zjednocujúce stanovisko:

„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa

ustanovenia , ako aj Civilného sporového

poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania

obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového

poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa Slovenskej

republiky.

Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420

písm. a) až f) a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri

skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania

z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa

Slovenskej republiky.“

27. Ústavný súd v predmetnom zjednocujúcom stanovisku v súvislosti s rozhodnutím

veľkého senátu ústavného súdu sp. zn. (právne závery ktorého tvoria

ťažisko sťažnostnej argumentácie sťažovateľky) jednoznačne konštatoval, že sa s právnym

názorom veľkého senátu v danom rozhodnutí nestotožňuje. Ústavný súd zároveň

konštatoval, že v dovolacom konaní je de lege lata prípustná kumulácia dôvodov

prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia a ustanovenia .

28. Ústavný súd vo svojom zjednocujúcom stanovisku ďalej argumentoval, že

zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva obmedzenie,

ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné dovolanie

z dôvodu podľa , ako aj podľa , by uplatnenie niektorého dôvodu

prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť aj iný dovolací

dôvod. Možno konštatovať, že zakladá samostatne prípustnosť dovolania

a rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania aj . Zákon medzi nimi

neupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu. Právna úprava je

v tomto smere jasná a jednoznačná. Neexistuje preto dôvod, prečo by mal súd pri

rozhodovaní postupovať podľa . Napokon, zmyslom tohto ustanovenia je

určiť taký postup, aby súd nemusel stranu pri rozhodovaní odmietnuť (zákaz odmietnutia

spravodlivosti) a v prípade pochybností rozhodnúť pozitívne. Aplikáciou tohto ustanovenia

spôsobom, ako to vykonal veľký senát, by došlo k presne opačnému efektu (pozri

PLz. ).

29. Podľa právneho názoru ústavného súdu je ústavne neakceptovateľný taký postup,

ktorým by bol dovolateľ nútený vybrať si len jeden z dôvodov prípustnosti dovolania

napriek reálnej existencii viacerých dôvodov prípustnosti dovolania. Týmto postupom by

bola de facto rozhodovacia činnosť súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je

neprípustné. Právne posúdenie prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na

konkrétny prípad je úlohou (dovolacieho) súdu (PLz. ).

30. Ústavný súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že právny názor najvyššieho súdu

vyslovený v rozhodnutí veľkého senátu sp. zn. bol rovnako prekonaný

právnym názorom vysloveným v neskoršom rozhodnutí veľkého senátu, t. j. rozhodnutí

sp. zn. , v ktorom veľký senát najvyššieho súdu (rovnako ako ústavný súd

vo svojom už citovanom zjednocujúcom stanovisku) vyčerpávajúcim spôsobom ozrejmil,

prečo právne závery vyslovené v skoršom rozhodnutí veľkého senátu (sp. zn.

) nemožno považovať za správne a ústavne akceptovateľné.

31. Ústavný súd sa preto nemôže stotožniť s argumentáciou sťažovateľky, podľa

ktorej v dôsledku prípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov malo dôjsť k porušeniu

základného práva na súdnu ochranu zakotveného v . Poukazujúc na

12

citované rozhodnutie pléna ústavného súdu (PLz. ), ako aj rozhodnutie veľkého

senátu () ústavný súd konštatuje, že by bol porušený,

naopak, v tom prípade, ak by najvyšší súd rozhodol spôsobom, akým sťažovateľka

naznačuje vo svojej sťažnosti.

32. Ústavný súd sa takisto nestotožňuje s argumentom sťažovateľky, ktorý spočíval

v tom, že najvyšší súd mal konať svojvoľne a narušiť princíp právnej istoty. Ústavný súd

pripomína, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí vychádzal z právnych záverov

vyslovených v rozhodnutí veľkého senátu sp. zn. , ktoré bolo prijaté

zákonom ustanoveným spôsobom, t. j. postupom ustanoveným v , rešpektujúc

zásadu lex posterior derogat legi priori. Z uvedeného je zrejmé, že právne závery

najvyššieho súdu nemožno označiť za svojvoľné ani arbitrárne.

33. Vzhľadom na to, že sťažovateľka namietala aj nedostatky v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia, ústavný súd pristúpil aj k preskúmaniu napadnutého rozhodnutia

v kontexte týchto námietok. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu dospel k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite

odôvodnil, predmetné rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov,

pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

34. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

35. V nadväznosti na namietané porušenie základného práva na podnikanie

a základného práva vlastniť majetok ústavný súd uzatvára, že medzi argumentáciou

sťažovateľky (spočívajúcou v tom, že sa nestotožňuje s už špecifikovaným právnym

názorom najvyššieho súdu) a označenými právami absentuje vzájomná príčinná súvislosť.

36. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

37. Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi

sťažovateľky nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia

označených práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. novembra 2018

14