Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 521/2018
PDF · 224.02 KB
No categories available
II. ÚS 521/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Teodora Tekela 23,
Trnava, vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17
ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.
6 Tpo 45/2018 z 8. augusta 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tpo 45/2018 z 8. augusta 2018 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“). Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 2. októbra 2018.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia
Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, národnej protizločineckej jednotky,
expozitúry Západ (ďalej len „vyšetrovateľ“) ČVS: PPZ-27/NKA-PZ-ZA-2017
z 29. novembra 2017 bolo vznesené obvinenie sťažovateľovi a ďalším trom obvineným
pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov
alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d)
a ods. 2 písm. a) a c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona
spolupáchateľstvom, ktorého sa mali dopustiť na tom skutkovom základe, že sa
po predchádzajúcej vzájomnej dohode spoločným konaním po dlhší čas – najmenej
od roku 2014 – s cieľom získania finančného profitu zaoberali zadovažovaním,
prechovávaním a obchodovaním s omamnými a psychotropnými látkami tým spôsobom, že
si od presne nezistených osôb zadovažovali metamfetamín a marihuanu a ďalej ich
predávali v Trnave a jej okolí jednotlivým spotrebiteľom, a to až do 28. novembra 2017,
keď im na základe vykonaných domových prehliadok a prehliadky iných priestorov
a pozemkov boli zaistené omamné a psychotropné látky.
Následne uznesením vyšetrovateľa z 2. júla 2018 bolo sťažovateľovi vznesené
obvinenie za pokračovací obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi
podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138
písm. b) Trestného zákona na skutkovom základe, že
i) sťažovateľ si v presne nezistený deň v roku 2014 na nezistenom mieste zabezpečil
a prechovával tabletky extázy a pervitín, ktoré dal s cieľom predaja na techno-párty
festivalu obvinenému , ktorý následne 26. júla 2014
pri prehliadke motorového vozidla tieto psychotropné látky dobrovoľne vydal orgánom
činným v trestnom konaní,
ii) sťažovateľ si v presne nezistenom čase a na nezistenom mieste zabezpečil
a prechovával pervitín, ktorý 1. júna 2016 predal ďalším dvom osobám a ktorý bol v ten istý
deň pri prehliadke motorového vozidla zaistený orgánmi činnými v trestnom konaní,
iii) sťažovateľ si v presne nezistenom čase a na nezistenom mieste zabezpečil
a prechovával pervitín, ktorý v presne nezistený deň koncom decembra 2017 predal
obvinenému , ktorý ho následne 29. decembra 2017 vydal orgánom činným
v trestnom konaní pri výkone osobnej prehliadky podľa § 102 ods. 4 zákona č. 301/2005
Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).
Prokurátor Krajskej prokuratúry v Trnave (ďalej len „prokurátor krajskej
prokuratúry“) podal 3. júla 2018 návrh na vzatie sťažovateľa a ďalších dvoch obvinených
do väzby na podklade obvinení vznesených vyšetrovateľom uzneseniami z 29. novembra
2017 a 2. júla 2018. Sudca pre prípravné konanie Okresného súdu Trnava (ďalej len
„okresný súd“) uznesením sp. zn. 6 Tp 41/2018 zo 4. júla 2018 rozhodol o vzatí sťažovateľa
do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku a o zamietnutí
žiadosti sťažovateľa o nahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Dňa 24. júla 2018 podal sťažovateľ sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu
o jeho vzatí do väzby, o ktorej rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že
sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.
Prokurátor krajskej prokuratúry uznesením sp. zn. Kv 3/17/2200 z 30. júla 2018, teda
v čase medzi sťažovateľom podanou sťažnosťou proti uzneseniu okresného súdu o jeho
vzatí do väzby a rozhodnutím sťažnostného (krajského) súdu, čiastočne zrušil uznesenie
vyšetrovateľa z 2. júla 2018, a to v bode 3 vzhľadom na to, že tohto skutku sa mal
sťažovateľ dopustiť v decembri 2017, teda po oznámení uznesenia o vznesení obvinenia
z 29. novembra 2017.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol:
„... Uznesením Krajskej prokuratúry Trnava č.k. Kv 3/17/2200-94 zo dňa 30.7.2018,
ktoré bolo sťažovateľovi doručené dňa 3.8.2018 bolo uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré
je materiálnym základom vzatia sťažovateľa do väzby, vo významnej časti v bode 3 zrušené,
a to ešte pred rozhodnutím druhostupňového súdu o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu
o jeho vzatí do väzby.
Napriek tomu krajský súd vo svojom rozhodnutí č.k. 6Tpo/45/2018-81 zo dňa
8.8.2018 na strane 12 nepovažoval túto skutočnosť za významnú pre svoje rozhodnutie
a ponechal rozhodnutie Okresného súdu Trnava č.k. 6Tp/41/2018-24 zo dňa 4.7.2018
nedotknuté. Čím došlo k situácii, že sťažovateľ je vo väzbe aj pre skutok, pre ktorý nebol
obvinený.
Obhajoba upozorňuje aj na skutočnosť, že pre tento skutok nebolo dokonca ani
začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Tr. por.
Obhajoba v tomto bode teda konštatuje, že sťažovateľ bol vzatý
do väzby pre skutok, pre ktorý ani nebolo začaté trestné stíhanie, a pre ktorý ani nebol
obvinený.
Materiálny dôvod väzby preto neexistuje, pričom sťažovateľ potrebuje za potrebné
upozorniť, že okresný súd a aj krajský súd ponímajú skutky v bode 1 až 3 uznesenia
Okresného súdu Trnava č.k. 6Tp/41/2018-24 zo dňa 4.7.2018 ako jeden skutok
pokračujúceho trestného činu, preto nie je možné túto okolnosť napraviť v súvislosti
s väzbou tým, že by bol obvinený vzatý do väzby len pre skutok v bode 1 a 2 uznesenia
prvostupňového súdu.
V čase rozhodovania prvostupňového súdu v dôsledku chyby vyšetrovateľa mal súd
len možnosť nevyhovieť návrhu prokurátora na vzatie sťažovateľa do väzby a aj krajský súd
mal situáciu hodnotiť podľa stavu v čase rozhodovania prvostupňovým súdom.
Tak či tak však celkom určite platí, že s týmto sa mal pri rozhodovaní o sťažnosti
sťažovateľa krajský súd dôsledne vysporiadať a nie to ponechať len tak a považovať to
za bezvýznamné.“
4. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd nálezom vyslovil, že napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené jeho
v záhlaví označené práva a slobody. Zároveň od ústavného súdu žiada, aby zrušil napadnuté
uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súčasne sťažovateľ požiadal
o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným
zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07, III. ÚS 155/09,
8. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok. Dôvody na pozbavenie slobody vzatím
do väzby sú ustanovené v § 71 a nasl. Trestného poriadku.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
9. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo
iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
III.
10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, II. ÚS 196/05, I. ÚS 352/06, II. ÚS 150/2013).
11. Vo vzťahu k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5
ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
sťažovateľ uviedol argument, že jeho vzatie do väzby bolo nezákonné, pretože bol uväznený
pre skutok, pre ktorý nebolo ani začaté trestné stíhanie, ani vznesené obvinenie, a krajský
súd sa s týmto argumentom nevysporiadal.
12. Ústavný súd v prípadoch namietaného porušenia základného práva na osobnú
slobodu uvádza, že musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám
hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie
pred iným. Úlohou ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti
(čl. 124 ústavy) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený
slobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie;
takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany
základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy
(I. ÚS 165/02). Do obsahu právomoci ústavného súdu teda v zásade nepatrí preskúmať
postup (hodnotenie) všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného
dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup môže preskúmať len opravný súd v riadnom
inštančnom postupe, ktorý je uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu,
súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov (IV. ÚS 83/03,
13. Vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná
právomoc ústavného súdu len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej
slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby (alebo je vo väzbe), bolo vznesené
obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe
rozhodoval súd, obvinený bol do väzby vzatý pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú
obavu vyjadrenú v § 71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku alebo okolnosti uvedené
v odseku 2 tohto ustanovenia, a osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený
zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby (II. ÚS 76/02).
14. Väzba je procesným opatrením, ktorého účelom je dočasne zaistiť osobu
obvinenú z trestného činu pre potreby prebiehajúceho trestného konania obmedzením jej
osobnej slobody. Predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody obvineného, ktorý
je prípustný podľa čl. 17 ústavy.
15. Trestný poriadok ustanovuje tzv. formálne a materiálne podmienky väzby, ktoré
musia byť splnené, aby mohol byť obvinený vzatý do väzby. Obvineného preto možno
vziať do väzby za predpokladu, že mu bolo vznesené obvinenie zo spáchania niektorého
trestného činu, existuje dôvodné podozrenie, že obvinený spáchal trestný čin uvedený
v obvinení, a je tu niektorý z väzobných dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 alebo 2
16. Článok 17 ústavy zahrňuje v sebe v podstate všetky práva, ktoré vyplývajú z čl. 5
ods. 3 a 4 dohovoru (I. ÚS 100/04).
17. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody sa zaručuje
právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva
sa týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo príslušným súdom
urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa
ukáže ako nezákonné (Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. 11. 2000, Vodeničarov
c. Slovenská republika, rozsudok z 21. 12. 2000, body 33 – 36). Okrem toho ich čl. 5 ods. 4
dohovoru oprávňuje na skúmanie procedurálnych a hmotných podmienok, ktoré sú
podstatné na to, aby v zmysle dohovoru bolo ich pozbavenie slobody „zákonné“.
To znamená, že príslušný súd nielenže musí preskúmať súlad s procedurálnymi
požiadavkami vnútroštátneho práva, ale tiež oprávnenosť podozrenia, na ktorom sa
zatknutie zakladá, a legitimitu cieľa sledovaného zadržaním a následnou väzbou (napr.
Butkevičius c. Litva, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 26. 3. 2002, bod 43).
18. Ústavný súd pristúpil k preskúmaniu odôvodnenia napadnutého uznesenia
krajského súdu, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi sťažovateľom označených
článkov ústavy a dohovoru, ktorých porušenie namieta. Uvedený prieskum ústavný súd
vykonal v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu odôvodnenia
napadnutého uznesenia a ústavnú súladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorú krajský súd
vo veci sťažovateľa aplikoval, inými slovami, ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia.
19. Ústavný súd preto v záujme preskúmateľnosti vlastnej rozhodovacej činnosti
považoval za potrebné poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia
krajského súdu, ktorý predovšetkým uviedol:
„Sudca pre prípravné konanie v súlade so skutkovým stavom dôvodne zistil, že sú
splnené všetky formálne i materiálne podmienky k tomu, aby postupom podľa § 87 ods. 2
Tr. por. rozhodol o vzatí obvinených do väzby, nakoľko sú dané dôvody väzby uvedené
v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b), písm. c) Tr. por. (u každého obvineného dôvody správne
identifikované vo výroku napadnutého uznesenia). V odôvodnení napadnutého uznesenia
sudca pre prípravné konanie rozviedol všetky právne skutočnosti ako aj právne úvahy, ktoré
majú relevanciu vo vzťahu k rozhodnutiu o väzbe obvinených, s ktorými skutočnosťami
a právnymi úvahami sa krajský súd stotožňuje a zároveň uvádza, že v tomto štádiu konania
sa zabezpečené dôkazy javia v rovine rozumnej pravdepodobnosti ako dostatočné na to, aby
bolo konštatované, že obvinení sú dôvodne podozriví zo spáchania trestného činu, pre ktorý
im bolo vznesené obvinenie. Pri rozhodovaní o väzbe súd nerozhoduje o vine alebo nevine
obvinených, stačí existencia dôvodného podozrenia, že skutok spáchali obvinení, pričom
toto dôvodné podozrenie nebolo rozptýlené ani po výsluchoch obvinených pred sudcom
pre prípravné konanie okresného súdu.
Sťažnostný súd sa nestotožňuje s názormi obvinených, že u nich nie sú dané dôvody
väzby. Okresný súd sa vyčerpávajúcim spôsobom vyjadril ku konkrétnym dôvodom väzby
u každého obvineného, preto sťažnostný súd bez potreby opakovania na tieto dôvody
uvedené v napadnutom uznesení v celom rozsahu odkazuje.
... Správne okresný súd postupoval, keď v danej trestnej veci skúmal, či
od predchádzajúceho rozhodnutia o zadržaní došlo k relevantnej zmene podkladov
pre rozhodnutie, t. j. či nastali nové skutočnosti zakladajúce dôvod väzby... tieto výpovede
sú postačujúce na to, aby bolo konštatované, že v predmetnej trestnej veci nastali nové
skutočnosti, ktoré odôvodňujú opätovné zadržanie obvinených. Je síce pravdou,
že vznesenie obvinenia pre skutok v bode 3 vo vzťahu k obvinenému podľa § 206
ods. 5 Tr. por. nebolo správne, keďže nejde o čiastkový útok pokračovacieho trestného činu.
Tento nesprávny postup bol uznesením prokurátorky Krajskej prokuratúry Trnava zo dňa
30. júla 2018, sp. zn. Kv 3/17/2200-94 na základe sťažnosti obvineného zrušený.
Uvedené však nemá vplyv na rozhodnutie sťažnostného súdu, pretože napadnuté uznesenie
vyšetrovateľa bolo len čiastočne zrušené a to pre jeho nesprávny procesný postup. Nové
skutočnosti, ktoré odôvodňujú opätovné zadržanie obvinených zostali nedotknuté.
Pokiaľ ide o námietky obvinených ohľadom ich zadržania sťažnostný súd uvádza, že
sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia. Nie je prípustné, aby
pri zadržaní bol uplatňovaný formalizmus tak ako to žiada obvinený .“
20. Podľa § 122 ods. 10 Trestného zákona sa za pokračovací trestný čin považuje,
ak páchateľ pokračoval v páchaní toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých
čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin, ak všetky čiastkové útoky toho
istého páchateľa spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich páchania a v predmete
útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený
trestný čin; to neplatí vo vzťahu k čiastkovým útokom spáchaným mimo územia Slovenskej
republiky.
Podľa § 122 ods. 13 Trestného zákona ak obvinený pokračuje v konaní, pre ktoré je
stíhaný, aj po oznámení vznesenia obvinenia, posudzuje sa také konanie od tohto
procesného úkonu ako nový skutok. V takom prípade ide o pokračovanie konania až
do doby, kým je vyhlásený rozsudok súdu prvého stupňa alebo pokiaľ sa súd druhého
stupňa neodobral na záverečnú poradu.
21. Podľa § 206 ods. 4 Trestného poriadku ak v priebehu vyšetrovania alebo
skráteného vyšetrovania vyjde najavo skutočnosť, ktorá dostatočne odôvodňuje záver, že
obvinený spáchal ďalší skutok, na ktorý sa uznesenie o vznesení obvinenia nevzťahovalo,
vznesie policajt obvinenie aj pre tento ďalší skutok. Ak pre tento skutok nebolo začaté
trestné stíhanie, najskôr sa rozhodne podľa § 199 ods. 1.
Podľa § 206 ods. 5 Trestného poriadku ak v priebehu vyšetrovania alebo skráteného
vyšetrovania vyjde najavo skutočnosť, ktorá dostatočne odôvodňuje záver, že obvinený
spáchal pred oznámením uznesenia o vznesení obvinenia ďalší čiastkový útok
pokračovacieho trestného činu, na ktorý sa uznesenie o vznesení obvinenia nevzťahovalo,
rozšíri uznesením policajt obvinenie aj pre tento ďalší čiastkový útok pokračovacieho
trestného činu. Ak pre tento čiastkový útok nebolo začaté trestné stíhanie, nie je potrebné
postupovať podľa § 199 ods. 1, teda vydať uznesenie o začatí trestného stíhania.
22. V nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje za potrebné poukázať
na skutočnosť, že tak okresný súd, ako aj krajský súd dospeli k rovnakému záveru o tom, že
dôvody väzby u sťažovateľa (ako aj ďalších obvinených) boli dané. Krajský súd sa
dostatočne vysporiadal so sťažnostnými námietkami a k podstatnej námietke sťažovateľa
uviedol, že aj keď vznesenie obvinenia pre skutok v bode 3 vo vzťahu k sťažovateľovi
nebolo podľa § 206 ods. 5 Trestného poriadku správne, keďže nejde o čiastkový útok
pokračovacieho trestného činu, ale nový skutok, nemalo to vplyv na dôvodnosť väzby,
pretože uznesenie vyšetrovateľa z 29. novembra 2017 bolo len čiastočne zrušené a „... nové
skutočnosti, ktoré odôvodňujú opätovné zadržanie obvinených zostali nedotknuté.“.
V posudzovanom prípade tak nedošlo k zrušeniu uznesenia aj pre čiastkové útoky uvedené
v bodoch 1 a 2 predmetného uznesenia vyšetrovateľa.
23. Podľa názoru ústavného súdu sú závery krajského súdu dostatočné a presvedčivé.
V žiadnom prípade sa nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené, ale ústavne
udržateľné. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, sama osebe nezakladá
porušenie označených práv.
24. Sumarizujúc svoje závery, ústavný súd poukazuje na článok uverejnený
v odbornej právnickej literatúre vo vzťahu k vplyvu zmeny počtu prejednávaných skutkov
na väzbu obvineného, v ktorom sa uvádza: „Ak by bol obvinený vo výkone väzby pre všetky
tri skutky a došlo by v prípravnom konaní k odpadnutiu dôvodu väzby len vo vzťahu
k jednému skutku, pričom u ďalších dvoch by boli väzobné dôvody stále aktuálne, obvinený
by bol stále vo výkone väzby, ale už len pre zostávajúce dva skutky a k nim vzťahujúce sa
väzobné dôvody.“ (PRIKRYL, O. Postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu
pri zmene vecných dôvodov väzby. In: Justičná revue. 2014, č. 8 – 9, s. 1090.).
25. Z dôvodu už uvedeného ústavný súd uzatvára, že na základe sťažovateľom
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva
podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu nezistil také dôvody,
ktoré by signalizovali príčinnú súvislosť s namietaným porušením označených práv, a preto
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
26. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2018