Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 581/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša

a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Mikuľakom,

Františkánska 274/5, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl.

20 ods. 1 a a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 21. februára 2018 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2018

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Mikuľakom, Františkánska 274/5, Košice, ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 21. februára 2018 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom

postavení žalobkyne účastníčkou konania vedeného Okresným súdom Košice II (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. o náhradu mzdy a náhradu za nevyčerpanú

dovolenku v súvislosti s neplatne skončeným pracovným pomerom (určenie neplatnosti

výpovede bolo predmetom samostatného konania sp. zn. , pozn.). Okresný

súd rozsudkom sp. zn. zo 7. októbra 2009 priznal žalobkyni náhradu mzdy

za obdobie od 1. júna 2002 do 28. júna 2005 v sume 3 685,50 € (za šesť mesiacov trvania

pracovného pomeru, pozn.). V tejto časti zostal rozsudok právoplatný, kým v ostatných

výrokoch došlo k ich opakovanému zrušeniu odvolacím súdom. Ostatným rozsudkom

sp. zn. z 13. októbra 2016 okresný súd rozhodol tak, že žalovanej uložil

povinnosť zaplatiť sťažovateľke zo skôr priznanej sumy náhrady (3 685,50 €) úroky

z omeškania. Vo zvyšnej časti žalobu sťažovateľky zamietol, žiadnej zo strán sporu

nepriznal náhradu trov konania a žalovanú zaviazal k úhrade súdneho poplatku.

Proti rozsudku okresného súdu z 13. októbra 2016 sťažovateľka podala odvolanie

z dôvodu, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil ako vecne správny odvolaním

sťažovateľky napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu, v akom bol dotknutý

odvolaním sťažovateľky, a nepriznal stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.

Z odôvodnenia vyplýva, že odvolací súd nepovažoval odvolacie argumenty sťažovateľky

za dôvodné a tvrdenú nesprávnosť skutkových zistení nezistil.

Sťažovateľka v sťažnosti sumarizuje priebeh konania, pričom z veľkej časti uvádza

obdobnú argumentáciu ako v odvolacom konaní vzťahujúcu sa k hodnoteniu vykonaných

dôkazov a skutkovému stavu veci a namieta arbitrárnosť napadnutého rozsudku a nesprávne

právne posúdenie veci odvolacím súdom s týmto odôvodnením:

„Sťažovateľka je toho názoru, že rozhodnutia súdov sú arbitrárne a nerešpektujúce

zákonnú úpravu. Arbitrárnosť rozhodnutí súdov vidí sťažovateľka najmä v tom, že

v prejednávanom prípade došlo k (i) nesprávnemu hodnoteniu dôkazov, (ii) nerešpektovaniu

kogentnej normy (interpretáciu), a rozhodnutie, ktoré je v rozpore s princípmi

spravodlivosti, (iii) nesúladu záverov s vykonanými skutkovými a právnymi zisteniami.

Podľa názoru sťažovateľky, konajúce súdy dospeli na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam. V rámci vykonaného dokazovania bolo preukázané, že

pri ukončení pracovného pomeru ostávalo pracovné prádlo v areáli nemocnice-žalovanej.

Uvedené skutočnosti vyplývajú aj z výpovedí svedkov...

Z toho logicky vyplýva povinnosť zamestnanca pridelené prádlo vrátiť

zamestnávateľovi pri ukončení pracovného pomeru. ... Z týchto výpovedí, pri absencii

relevantného dôkazu potvrdzujúceho opak vyplýva povinnosť zamestnanca odovzdať, resp.

ponechať pridelený pracovný odev v priestoroch zamestnávateľ. ... Je bezpochyby

preukázané, že po skončení pracovného pomeru bola sťažovateľke odňatá dispozícia s jej

pracovným oblečením a týmto disponovala žalovaná ako zamestnávateľ.

Sťažovateľka je ďalej toho názoru, že konajúce súdy sa v súvislosti s odovzdávaním

a preberaním pracovného oblečenia nevysporiadali so znením právnej úpravy upravujúcej

režim ochranného oblečenia, čím vec nesprávne právne posúdili.

... Odovzdanie pracovného oblečenia na základe výzvy zamestnávateľa nie je možné

považovať za konkludentný úkon zamestnanca, ktorým vyjadruje svoju nevôľu zotrvať

v pracovnom pomere, ako to zhodnotili konajúce súdy... Taktiež je potrebné prihliadať aj na

špecifiká sťažovateľkou vykonávanej práce ako lekárky, pri ktorej sa jedná o zdravie a život

ľudí, preto je pohyb osôb nachádzajúcich sa na oddelení bez súhlasu zamestnávateľa

vylúčený.

Konajúce súdy vo svojich rozsudkoch poukázali na to, že sťažovateľka neosvedčila

pracovnú pripravenosť a svojím konaním dala konkludentný súhlas s ukončením

pracovného pomeru. Podľa názoru sťažovateľky je takýto záver nesprávny a na jej konanie

je potrebné aplikovať ust. , podľa ktorého sa právne

úkony vyjadrené inak než slovami vykladajú podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle

znamená. Pritom sa prihliada na vôľu toho, kto právny úkon urobil, a chráni sa

dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený. Sťažovateľka bola vyzvaná

zamestnávateľom k vybaveniu príslušných formalít súvisiacich s ukončením pracovného

pomeru listom zo dňa 28. 05. 2002. Zo znenia doručeného listu je zrejmá vôľa

zamestnávateľa ukončiť pracovný pomer so sťažovateľkou. Nie je možné považovať za

nezáujem sťažovateľky zotrvať v pracovnom pomere, ak rešpektuje vôľu zamestnávateľ,

najmä ak predtým dostatočným spôsobom preukázala svoj záujem zotrvať v pracovnom

pomere a to zaslaním Oznámenia, že trvá na ďalšom zamestnaní (list zo dňa 13. 03. 2002).

Zákonná úprava explicitne neustanovuje postup zamestnanca, aké úkony má spraviť pri

neplatnom skončení pracovného pomeru. Odporuje zásadám logiky, aby zamestnanec

neodovzdal pracovný odev a ďalej požadoval od zamestnávateľa pridelenie práce, najmä ak

tento dostatočne prejavil svoju vôľu ukončiť pracovný pomer a zamestnanec dal obvyklým

a dostatočným spôsobom najavo záujem zotrvať v pracovnom pomere. Počas konania všetci

svedkovia zhodne uviedli, že počas ich dlhoročnej práce pre zamestnávateľa sa nestretli

s prípadom ukončenia pracovného pomeru s lekárom. Pretože zákon výslovne nestanovuje

postup zamestnanca, ako prejaviť dostatočným spôsobom záujem zotrvať v pracovnom

pomere, je ponechané na jeho zváženie, akú možnosť využije. Písomné oznámenie je

najčastejším a dostatočne preukazným spôsobom prejavenia vôle. Zároveň z výpovedí

svedkov vyplýva, že ak sa počas svojho pôsobenia na pracovisku nestretli s obdobným

prípadom ukončenia pracovného pomeru s lekárom, ani samotná sťažovateľka o inom

postupe než aký zvolila, nemohla mať vedomosť. Z týchto dôvodov nepožadovanie

pridelenia práce nie je možné považovať za prejavenie nezáujmu sťažovateľky zotrvať

v pracovnom pomere. Preukázanie záujmu o zotrvanie v pracovnom pomere sťažovateľka

prejavila aj podaním žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru v zákonom

stanovenej lehote...

Podľa názoru konajúcich súdov sťažovateľka včas neosvedčila svoju pracovnú

pohotovosť a to tým, že po ukončení konania o neplatnosť výpovede nastúpila spať do

pracovného pomeru až na základe výzvy zamestnávateľa. , ako všeobecný

predpis upravujúci vzťahy medzi rôznymi subjektmi nemôže obsahovať postupy pri zaradení

do pracovného procesu vo všetkých pracovných odvetviach. Je preto na zvážení a posúdení

konajúceho súdu zistiť záujem zákonodarcu spolu s dobrým usporiadaním veci

a spravodlivo rozhodnúť sporné situácie. Ako bolo vyššie uvedené, pracovný pomer

sťažovateľky, resp. výkon jej povolania je špecifický a zároveň je potrebne brať na zreteľ aj

dohody medzi účastníkmi konania. Pri ukončení súdneho konania o neplatnosť skončenia

pracovného pomeru, najmä ak toto konanie trvá dlhšie obdobie, je potrebné skúmať aj

otázku zmeny podmienok u zamestnávateľa a tým aj nemožnosť nastúpenia zamestnanca do

práce. To, že sťažovateľka nastúpila do práce bezodkladne po doručení výzvy, ktorá jej bola

odoslaná 9 dní po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku neznamená, že týmto úkonom

neprejavila dostatočný záujem pracovať. ... Nie je možné a ani akceptovateľné, aby

zamestnanci svojvoľne došli na oddelenie a tam vykonávali svoju prácu. Sťažovateľka počas

konania uviedla, že po ukončení konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru sa

informovala o podmienkach nástupu do práce, pričom jej bolo oznámené, že má počkať na

výzvu zamestnávateľa. Z dôvodu odstupu času už nebolo možné identifikovať konkrétnu

osobu, avšak o existencii takejto dohody svedčí aj to, že zo strany zamestnávateľa neboli

vykonané voči sťažovateľke žiadne opatrenia, ku ktorým mal v súlade s platnou právnou

úpravou oprávnenie. ...S prihliadnutím na všetky okolnosti je zrejmá existencia dohody, ako

to tvrdí sťažovateľka, keďže nie je možné očakávať od zamestnanca svojvoľné nastúpenie do

práce bez predchádzajúcej dohody so zamestnávateľom. V čase ukončenia konania

o neplatnosť výpovede sťažovateľka prejavila záujem o čo najskorší nástup do práce, avšak

nemohla takto učiniť bez vedomia zamestnávateľa. Preto je možné jej okamžité

uposlúchnutie výzvy považovať za dostatočne prejavenie záujmu na ďalšom zamestnávaní.

Súdy sa pri rozhodovaní vo veci zaoberali aj otázkou hľadania si práce zo strany

sťažovateľky, kde súd prvej inštancie konštatoval, že sa jednalo o fiktívno-iluzórne hľadanie

si zamestnania. S takýmto názorom nie je možné súhlasiť. Bolo preukázané, že sťažovateľka

si aktívne hľadala prácu...

Podľa presvedčenia sťažovateľky konajúce súdy na daný prípad ústavne súladným

spôsobom neaplikovali relevantnú právnu normu uvedenú vyššie a nedostatočným

spôsobom posúdili nároky vyplývajúce z neplatného skončenia pracovného pomeru.

Sťažovateľka je toho názoru, že rozhodnutím súdov bolo porušené jej základné právo

na súdnu a inú ochranu a právo na spravodlivý proces ako aj jeho základné právo vlastniť

majetok, resp. právo na pokojné užívanie svojho majetku.

Sťažovateľka je toho názoru, že dostatočným spôsobom preukázala svoje tvrdenia

a tieto sa opierajú o príslušnú právnu úpravu. Naopak, konajúce súdy sa dostatočným

spôsobom s touto právnou úpravou nevysporiadali, túto neaplikovali a vec preto nesprávne

posúdili...“

Na základe tejto argumentácie sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu, aby po prijatí

jej sťažnosti na ďalšie konanie vydal nález, v ktorom vysloví porušenie je základných práv

podľa a a práva podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu, napadnutý rozsudok zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie

konanie a prizná sťažovateľke trovy konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , ako aj práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského

súdu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 ) a práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť každému

prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,

vo veci konať a rozhodnúť (m. m. ). Súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom

predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným

a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom

(m. m. , , , ).

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií

procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany (porov. právnu vetu nálezu ; ďalej

napr. aj ).

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti považuje za potrebné

poukázať aj na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať

zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá

príčinu doň zasahovať (m. m. , , ).

Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že krajský súd jej vec nesprávne právne

posúdil a napadnutý rozsudok je arbitrárny. Zo sťažnosti zároveň vyplýva, že k porušeniu

jej základného práva podľa malo dôjsť v priamej príčinnej súvislosti

s namietaným porušením základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, resp. ako dôsledok ich porušenia.

Vzhľadom na námietky sťažovateľky ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok

krajského súdu a v tejto súvislosti považoval za vhodné poukázať na relevantnú časť

napadnutého rozsudku, v ktorej krajský súd okrem poukazu na (podľa jeho názoru)

presvedčivú argumentáciu rozsudku súdu prvého stupňa uviedol:

«Výrok rozsudku ktorým žalovaná bola zaviazaná zaplatiť žalobkyni úrok

z omeškania zo sumy 3 685,50 eur t. j. ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené nebol

napadnutý odvolaním, stal sa právoplatný, preto nebol predmetom odvolacieho prieskumu.

Rozsudok v napadnutých výrokoch (v zamietavej časti, trovách konania a súdnom

poplatku ...) je vecne správny...

Odvolací dôvod podľa ust. je v súdnej praxi vykladaný

tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil

po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní.

Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie

je v súlade s ust. , a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti,

ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas

konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi

preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré

súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je

logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán

alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,

eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo

malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. , a .

Odvolací súd konštatuje, že žalobkyňou tvrdená nesprávnosť skutkových zistení

a nesprávnosť vyhodnotenia dôkazov vykonaných v priebehu konania zo spisu nevyplýva.

Skutkové zistenia súdu prvej inštancie vychádzajú z dôkazov vykonaných spôsobom

zodpovedajúcim procesným pravidlám konania pred súdom. Súčasné sporové konanie je

ovládané zásadou kontradiktórnosti, ktorá znamená, že tá zo strán sporu, ktorá z určitých

skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, musí k týmto skutočnostiam predložiť

alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou byť nemôže. Bola to žalobkyňa, ktorá si

uplatnila nárok na náhradu mzdy a náhradu za nevyčerpanú dovolenku. Bolo preto na nej,

aby k vlastným tvrdeniam o nároku na náhradu mzdy a náhradu za nevyčerpanú dovolenku

predložila alebo označila hodnoverné dôkazy. Splnenie dôkaznej povinnosti však

neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Súd prvej inštancie dôkazy

navrhnuté žalobkyňou konfrontoval s dôkazmi označenými žalovanou. Jednotlivé dôkazy

vyhodnotil v jednotlivosti, ale aj vo vzájomnej súvislosti. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie

nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani aby vzal do úvahy skutočnosti,

ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, ani nevyšli za

konania najavo, aby opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými

dôkazmi preukázané, alebo aby v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor...

Súd prvej inštancie sa po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom pri doplnení

dokazovania riadil právnym názorom vysloveným v zrušujúcom uznesení. Doplnil

dokazovanie na zistenie, či nedošlo u žalovanej k zmene podmienok a tým aj nemožnosti

nastúpenia zamestnanca do práce. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny záver, že

u žalovanej nedošlo k zmene podmienok na gynekologicko-pôrodníckej klinike, na ktorej

žalobkyňa pracovala. Konštatovanie súdu o tom, že žalobkyňa včas neosvedčila svoju

pracovnú pohotovosť tým, že po ukončení konania o neplatnosť výpovede nastúpila späť do

pracovného pomeru až na základe výzvy zamestnávateľa, odvolací súd hodnotí ako správne

vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa svoje tvrdenie o tom, že sa informovala

o podmienkach nástupu do práce a bolo jej oznámené, že má počkať na výzvu

zamestnávateľa tak, ako to správne konštatoval súd prvej inštancie, nepreukázala. Tvrdenie,

že v čase ukončenia konania o neplatnosť výpovede do práce nemohla nastúpiť bez vedomia

zamestnávateľa a uvedená skutočnosť je podľa nej dôkazom o tom, že okamžité

uposlúchnutie výzvy je potrebné považovať za dostatočné prejavenie záujmu na ďalšom

zamestnávaní, nemožno hodnotiť ako osvedčenie pracovnej pohotovosti bez preukázania

aktivity z jej strany o nástupe do práce. V konaní nebola preukázaná ani pravdivosť

tvrdenia žalobkyne, že do práce nemohla nastúpiť z dôvodu, že v civilnom oblečení nemohla

chodiť na pracovisko a vykonávať prácu sekundárnej lekárky, keďže musela odovzdať

„biele prádlo“ a tým jej žalovaná ako zamestnávateľ mala nepriamo brániť vo výkone

práce. V konaní bolo preukázané, že v roku 2002 sa pracovné odevy nevracali u žalovanej,

lekári pracovné odevy nebrali domov, tieto zostávali u žalovanej a čistili sa pre ich ďalšie

používanie, teda vzhľadom na zaužívanú prax, podľa ktorej lekári pracovný odev si

preberali priamo na pracovisku, uvedená okolnosť jej nemohla brániť v nástupe do práce

tak, ako to konštatoval aj súd prvej inštancie. Je zrejmé, že podmienkou pre nástup do práce

nebolo zabezpečenie si pracovného odevu, pretože tento odev by jej bol daný priamo na

pracovisku tak, ako to bolo obvyklé na oddelení, kde žalobkyňa pracovala. Tvrdenie

žalobkyne, že nemohla mať vedomosť o možnosti žiadať žalovanú o pridelenie práce, keďže

z výpovedí svedkov vyplynulo, že počas svojho pôsobenia na pracovisku sa nestretli

s obdobným prípadom ukončenia pracovného pomeru s lekárom, nie je spôsobilé

preukázať, že žalobkyňa sa aktívne zaujímala o možnosť nástupu do práce u žalovanej.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že zo správania sa žalobkyne

jednoznačným spôsobom vyplynulo, že nemala záujem, resp. nezaujímala sa o pracovné

miesto zodpovedajúce jej vzdelaniu a uchádzanie sa o zamestnanie, ktoré nezodpovedalo jej

kvalifikácii v danom prípade predstavovalo iba formálne plnenie povinností preto, aby

naďalej bola vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie a tým vlastne splnila formálne

podmienku, že do pracovného procesu sa nemohla zapojiť z objektívnych dôvodov. Za

takýchto okolností nemožno prisvedčiť tvrdeniu žalobkyne, že písomné oznámenie o tom, že

trvá na ďalšom zamestnávaní je dostatočne preukázaným spôsobom prejavenia vôle, ktoré

by odôvodňovalo priznanie náhrady mzdy aj za dobu dlhšiu ako 6 mesiacov.

Za správny je potrebné považovať záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobkyni

nevznikol nárok na náhradu za nevyčerpanú alikvotnú časť dovolenky za rok 2002, keďže

jej takýto nárok za obdobie od 1. 6. 2002 do 31. 12. 2002 nevznikol lebo jej v zmysle § 61

prináleží nárok na náhradu mzdy. Do tejto náhrady však neprináleží nárok na náhradu

mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Žalobkyňa nesplnila ani ďalšiu podmienku pre vznik

nároku na dovolenku a to skutočný výkon práce aspoň 60 dní pri zohľadnení, že prekážky

v práci zamestnanca z dôvodu neplatného rozviazania pracovného pomeru sa nepovažujú

ani za výkon práce pre účely dovolenky v zmysle nar. vl. č. »

Ústavný súd po preskúmaní sťažnostnej argumentácie a napadnutého rozsudku

krajského súdu dospel k záveru, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní nevybočil

z existujúceho rámca platných a účinných právnych predpisov a preskúmal napadnuté

prvostupňové rozhodnutie po právnej i skutkovej stránke, pričom svoje závery

zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil. Krajský súd a pred ním aj

okresný súd podľa názoru ústavného súdu vnútorne konzistentným a logickým spôsobom

odôvodnili zistený skutkový stav a aplikovali naň relevantnú právnu úpravu.

Nesprávne právne posúdenie veci namietané sťažovateľkou vo veľmi všeobecnej

rovine (rozpor s výkladovým pravidlom pre právne úkony) ústavný súd nezistil.

Argumentácia sťažovateľky je v podstatnom založená na inom hodnotení vykonaných

dôkazov a nesúhlase s tým, že neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k svojim tvrdeniam.

Všeobecné súdy podľa názoru ústavného súdu vyhodnotili všetky skutočnosti, ktoré

v konaní vyšli najavo ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom. Ústavný súd

navyše konštatuje, že nie je súdom skutkovým a neprináleží mu prehodnocovať skutkové

zistenia všeobecných súdov, ktoré vyvodili z vykonaných dôkazov.

Zároveň ústavný súd upriamuje pozornosť na predmet konania, ktorým bola náhrada

mzdy z neplatne skončeného právneho pomeru po tom, čo sťažovateľke už skorším

právoplatným rozhodnutím bola priznaná náhrada za 6 mesiacov trvania neplatne

skončeného pracovného pomeru. Výška náhrady za ostatné uplatňované obdobie trvania

neplatne skončeného pomeru závisela v zásade od voľnej úvahy súdu, keďže sa na jej výšku

vzťahuje moderačné oprávnenie súdu, ktorý môže (na návrh protistrany) túto náhradu

pomerne znížiť alebo úplne nepriznať. Všeobecné súdy konajúce vo veci sťažovateľky

pomerne rozsiahlym vykonaným dokazovaním zisťovali skutkové okolnosti prípadu len

na účel posúdenia spravodlivosti priznania náhrady aj za toto ďalšie obdobie, príp. jej

výšky. Ide teda o rozhodnutie, ktoré záviselo od úvahy všeobecného súdu a ak takáto úvaha

nevybočí z medzí a hľadísk ustanovených platným právom, ústavný súd nemá dôvod doň

zasahovať. Nesúhlas sťažovateľky s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu

nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím

vlastným.

Ústavný súd na základe uvedeného dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že

sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená, keďže nesignalizuje žiadnu priamu

príčinnú súvislosť s možným porušením jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , ako ani práva na podľa dohovoru, a preto rozhodol podľa

ods. 2 tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

V závere ústavný súd dodáva, že vzhľadom na to, že vyhodnotil sťažnosť

sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími

v nej obsiahnutými návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2018