Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/78/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Bodnárovej a sudkýň JUDr. Táne Veščičikovej a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobkyne I.. N. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. Č.. XX, B. Y.- B., zast. JUDr. Jánom Mikuľákom, advokátom so sídlom v Košiciach, Františkánska 5 proti žalovanej Univerzitnej nemocnici L. Pasteura so sídlom Rastislavova č. 43, Košice, zast. JUDr. Alenou Zadákovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Kováčska 32, o náhradu mzdy s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 15/29/2005-512 z 13.10.2016

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené.

Stranám sporu nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania zo sumy 3.685,50 eur, vo výške 16,5 % ročne zo sumy 614,25 eur od 16.7.2002 do 26.1.2011, zo sumy 614,25 eur od 16.8.2002 do 26.1.2011, zo sumy 614,25 eur od 16.9.2002 do 26.1.2011, zo sumy 614,25 eur od 16.10.2002 do 26.1.2011, úrok z omeškania vo výške 16 % ročne zo sumy 614,25 eur od 16.11.2002 do 26.1.2011 a úrok z omeškania vo výške 13 % ročne zo sumy 614,25 eur od 16.12.2002 do 26.1.2011, všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Stranám sporu náhradu trov konania nepriznal. Žalovanú zaviazal zaplatiť súdny poplatok vo výške 184,50 eur na účet Okresného súdu Košice II, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodol tak o nároku žalobkyne na náhradu časti mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške 17.762,88 eur s prísl., o zaplatenie náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku za rok 2002 nad 28,25 eur a o zaplatenie úroku z omeškania zo sumy 3.685,50 eur s prísl.

3. Vychádzal zo zistenia, že pôvodne predmetom konania bola žaloba o náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru po viacerých úpravách v sume 706.685,50 Sk s prísl. a náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku v sume 92.650,00 Sk. O uplatnenom nároku bolo prvýkrát rozhodnuté rozsudkom zo 7.10.2009 a žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 1.6.2002 do 28.6.2005 v sume 21.448,40 eur s úrokom z omeškania vo výške 12% ročne od 1.1.2004 do zaplatenia a náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku v roku 2002 v sume 28.25 eur s úrokom z omeškania vo výške 12% ročne od 16.1.2004 do zaplatenia. Konanie v časti o zaplatenie sumy 739,01 eur s prísl. z dôvodu späťvzatia žaloby bolo zastavené, v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá. V dôsledku podaného odvolania odvolací súd preskúmaval rozsudok v napadnutej časti a to vo výroku o priznaní náhrady mzdy nad sumu 3.685,50 eur, úroku z omeškania, vo výroku o náhrade mzdy za nevyčerpanú dovolenku vrátane úroku z omeškania a nadväzujúcich

výrokoch o trovách konania a súdnom poplatku a rozsudok v napadnutých výrokoch zrušil a vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V poradí druhým rozsudkom súd žalobu o zaplatenie 17.762,88 eur s prísl. a o zaplatenie náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku za rok 2002 zamietol, dopĺňacím rozsudkom rozhodol o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania zo sumy 3.685,52 eur, ako to špecifikoval vo výroku. Tento rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom bol zrušený uznesením odvolacieho súdu a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Konštatoval, že v súlade s názorom odvolacieho súdu vyslovenom v zrušujúcom uznesení (uznesenie č.k. 4Co/325/2011-290 z 21.12.2012 - poznámka odvolacieho súdu) bolo jeho úlohou vyporiadať sa s otázkou, či žalobkyňa od svojho zámeru vyjadreného v liste z 13.3.2012, ktorým deklarovala svoj záujem na zotrvaní v pracovnom pomere, neodstúpila konkludentne, teda či po uplynutí výpovednej lehoty dala žalovanej ako svojmu zamestnávateľovi najavo, že má záujem naďalej na svojom pracovisku pracovať, pričom upriamil pozornosť na to, či k takémuto úkonu nedošlo pri nastúpení do práce po právoplatnosti rozsudku o neplatnosti výpovede keďže bolo potrebné nielen zo strany žalovanej, ale aj žalobkyne starať sa o usporiadanie ďalších vzťahov. V zrušujúcom uznesení odvolací súd vyslovil svoj názor, že žalobkyňa včas neosvedčila svoju pracovnú pohotovosť keďže po ukončení konania o neplatnosť výpovede nastúpila späť do pracovného pomeru až na základe výzvy zamestnávateľa. Ďalej bolo jeho úlohou skúmať aj otázku zmeny podmienok u zamestnávateľa a tým aj nemožnosť nastúpenia zamestnanca do práce a vyporiadať sa s tým, či v čase ukončenia konania o neplatnosť výpovede žalobkyňa prejavila záujem o čo najskorší nástup do práce, avšak nemohla takto učiniť bez vedomia zamestnávateľa a preto či je možné jej okamžité uposlúchnutie výzvy považovať za dostatočné prejavenie záujmu na ďalšom zamestnaní.

5. Vychádzajúc zo záväzného právneho názoru odvolacieho súdu doplnil dokazovanie a dospel k záveru, že žalobkyňa po uplynutí výpovednej lehoty nedala žalovanej, ako svojmu zamestnávateľovi, relevantne najavo, že má záujem naďalej na svojom pracovisku pracovať. Vychádzal pritom z preukázanej skutočnosti, že na výzvu zamestnávateľa, uskutočnenej listom z 28.5.2002, sa dostavila žalobkyňa len na osobné oddelenie, kde si vybavila výstupné formality a tým jasne deklarovala podľa názoru súdu, že v pracovnom pomere so žalovanou nemieni pokračovať, pretože vôbec neprejavila záujem o pridelenie práce na svojom pracovisku na gynekologickopôrodníckej klinike, kde sa vôbec nedostavila, nekonzultovala svoj nástup do práce so žalovanou, údajne z dôvodu, že v civilnom oblečení nemohla chodiť na pracovisko a vykonávať prácu sekundárnej lekárky, keďže musela odovzdať „biele prádlo“ a tým jej žalovaná ako zamestnávateľ mala nepriamo brániť vo výkone práce. Túto skutočnosť potvrdila samotná žalobkyňa, ako aj jej priamy nadriadený MUDr. D., vypočutý v konaní ako svedok, aj svedkyňa R.. Z výsluchu uvedených svedkov, i svedkyne B. súd považoval za preukázané, že v r. 2002 sa pracovné odevy nevracali u žalovanej ako zamestnávateľa, lekári si ich nebrali domov, odevy zostávali u žalovanej, kde sa čistili pre ich ďalšie používanie a teda žalobkyni nič nebránilo, aby sa po uplynutí výpovednej doby (31.5.2002) vrátila na svoje pôvodné pracovisko, svojmu nadriadenému oznámila svoju pracovnú pripravenosť a logicky až následne by jej žalovaná po prejavení záujmu pracovať a dohode o čase nástupu do práce, pridelila k výkonu jej práce lekárky aj ochranné pracovné prostriedky, čo si vyžadoval špecifický výkon jej práce a určoval to aj vnútorný predpis žalovanej: Katalóg osobných ochranných pracovných prostriedkov (OOPP) pre zamestnancov FN L. Pasteura v Košiciach z januára 1997, prijatý na základe vyhl. č. 377/96 Z. z. o poskytovaní OOPP a podľa § 133 ods. 16 Zákonníka práce. Zdôraznil, že žalobkyňa až po skončení konania o neplatnosť výpovede, keď ju žalovaná vyzvala písomne k nástupu do práce, nastúpila dňa 29.6.2005 na svoje pôvodné pracovisko na II. gynekologicko- pôrodníckej klinike ako sekundárna lekárka, kde pracovala do 17.6.2007, kedy prešla na odbor revíznych činností a zdravotných poisťovní ako revízny lekár, odkiaľ odišla dohodou (skončila pracovný pomer so žalovanou - poznámka odvolacieho súdu). Žalobkyňa považovala samotný list z 13.3.2002 a oznámenie zamestnávateľovi, že chce zostať v pracovnom pomere, za dostatočný spôsob preukázania jej záujmu pracovať u žalovanej. Súd ale dospel na základe dokazovania k názoru, že nebolo hodnoverným spôsobom preukázané, aby žalobkyni bránilo pri nástupe na pracovisko, že nemala pracovné oblečenie, alebo aby jej akýmkoľvek spôsobom žalovaná bránila v nástupe na pracovisko alebo jej odmietla prideľovať prácu. Žalobkyňa tvrdila, že sa potom, ako bola práceneschopná a ako uplynula výpovedná lehota, dostavila k svoju priamemu nadriadenému Prof. C. alebo MUDr. Š. D., ani nevedela uviesť, ku ktorému z nich, ale MUDr. D., ako svedok, jasne uviedol, že v ten deň, kedy mala nastúpiť po uplynutí výpovednej lehoty, resp. po svojej PN, tak sa u neho nezastavila. Žalobkyňa tvrdila v odpovedi na otázky žalovanej v rámci doplnenia dokazovania, že dokonca písomne žiadala, aby mohla nastúpiť do práce, čo taktiež nepreukázala. Žiadnym spôsobom teda neosvedčila, že po uplynutí výpovednej lehoty a po

svojej PN prišla na svoje pracovisko a žiadala o prideľovanie práce. Tvrdila, že v nástupe do práce jej bránilo to, že si myslela, že výpoveď je neplatná, že jej v tom bránil zákon, lebo po nezákonnej výpovedi prestala byť zamestnankyňou UNLP Košice, v dôsledku toho stratila právo svojvoľne sa pohybovať po pôde kliniky, že musela odovzdať všetky kľúče, pečiatku, hoci sa neosvedčilo, že by ju na to niekto vyzýval. Táto dôkazná situácia nasvedčuje tomu, čo krajský súd naznačil na ďalšie preskúmanie, či žalobkyňa od svojho úmyslu ďalej pracovať neodstúpila konkludentne, pretože je logický prejav toho, že nechce zamestnanec pracovať, keď sa nedostaví na pracovisko a prirodzený prejav je zasa ten, že keď je si vedomý neplatnosti výpovede, tak na pracovisko príde a dožaduje sa, aby mu bola práca pridelená a až potom, keď mu nadriadený odmietne prácu prideliť kvôli výpovedi, tak sa dožaduje pridelenia práce a to je jasný prejav toho, že zamestnanec chce pracovať. Žalobkyňa z celého svojho postoja k práci dala práve najavo, že nemala záujem u žalovanej po výpovedi pracovať vôbec, takže neosvedčila žiadnu ochotu pracovať, aj keď chodila na úrad práce, pretože úrad práce neprideľuje prácu lekárom a všetky tieto miesta sa obsadzujú výberovými konaniami. Svedčí o tom aj následné konanie žalobkyne, keď sa ani svojou žalobou zo dňa 4.7.2002 o určenie neplatnosti výpovede, nedomáhala, aby súd zároveň určil, že jej pracovný pomer naďalej trvá, rovnako, keď po neplatnej výpovedi sa dožadovala dovolenky, nie pridelenia práce. Nakoniec to viackrát potvrdila sama, že už ju práca lekárky nenapĺňala po 25 rokoch, odišla na inú pracovnú pozíciu a dohodou skončila pracovný pomer, čomu predchádzalo obdobie, kedy od 1.6.2002 sa prihlásila na úrade práce, ale žiadne pracovné miesto jej ponúknuté nebolo, sama si hľadala prácu, čo sa jej po celú dobu nepodarilo, nemala žiaden príjem, živil ju iba jej manžel, podstúpila rekvalifikačný kurz. Nebolo preukázané v konaní ani tvrdenie žalobkyne, že došlo k zmene podmienok u žalovanej ako zamestnávateľa v čase uplynutia výpovednej lehoty a tým aj nemožnosť nastúpenia žalobkyne ako zamestnankyne do práce, nakoľko jej pracovné miesto bolo voľné, mala právo vrátiť sa na svoje pôvodné zamestnanie. Žalovaná poukazovala na absolútna nechuť žalobkyne k práci a navrhla súdu to zohľadniť v tom moderačnom práve súdu, aby náhradu mzdy jej nebola priznaná vôbec, aby vzal do úvahy aj to, že aj keď výpoveď bola určená za neplatnú, bolo to naozaj len z formálnych dôvodov, že jej tie upozornenia prišli v jeden deň, ale bolo jednoznačne preukázané, že pracovné povinnosti, ktoré sa jej vo výpovedi kládli za vinu, boli aj súdom vyhodnotené ako porušenie pracovnej povinnosti.

6. Z výsledkov doplnenia dokazovania, doručenej správy od Úradu práce, soc. vecí a rodiny Košice ohľadne hľadania si zamestnania zo strany žalobkyne v období od 1.6.2002 do 28.6.2005, ktoré preukazovala potvrdeniami o hľadaní si zamestnania, súd zistil, že žalobkyňa v období od decembra 2004 do mája 2005 absolvovala vzdelávanie s názvom „výpočtová technika a jej aplikácia v malom a strednom podnikaní“. Zároveň úrad práce oznámil súdu, že konkrétne pracovné miesto nebolo žalobkyni ponúknuté z dôvodu, že v databáze voľných pracovných miest nebolo pracovné miesto zodpovedajúce jej vzdelaniu a praxi. Následne boli oslovené súdom všetky existujúce subjekty, od ktorých potvrdenia o hľadaní zamestnania predložil súdu úrad práce a z ich odpovedí je zrejmé, že žalobkyňa sa zaujímala o akékoľvek voľné pracovné miesta, v rôznych spoločnostiach (nielen zdravotnícke, ale aj účtovné, kadernícke a pod.), teda aj o miesta nie v jej profesii, kde nedisponovali žiadnym pracovným miestom, takže nebola jej práca ponúknutá s tým, že v niektorých nebolo v danom čase voľné pracovné miesto, v niektorých si na podrobnosti s odstupom času nepamätali a uviedli aj to, že nemali záujem zamestnať lekára. Žalovaná pritom zdôraznila, že ak bola žalobkyňa ochotná pracovať napr. v kaderníctve, tak si hľadala prácu tam, kde odmietli lekárku ako nepotrebnú, takže išlo o veľmi formálnu záležitosť z jej strany, pričom poukázala na voľné miesta na takých pozíciách, aké si žalobkyňa nehľadala, t.j. lekár alebo napr. zdravotný personál, kedy v tom rozhodnom období vznikli 3 nové zdravotnícke zariadenia, z toho minimálne Onkologický ústav v Košiciach, vytvorilo sa tam samostatné oddelenie gynekológov, kde aj od žalovanej prešlo 6 lekárov, aj nižší zdravotnícky personál, takže oddelenie a klinika u žalovanej sa napĺňala novými lekármi a je to všeobecne známa vec, že lekárov a zdravotných sestier je stále nedostatok, boli výberové konania, mohla sa tam prihlásiť žalobkyňa, aj u žalovanej, kde voľných miest bolo stále dosť, aj v iných nemocniciach a určite boli tieto pozície a možnosti primeranejšie jej postaveniu lekárky.

7. Vychádzajúc zo zistenia, že žalobkyňa fakticky ani netvrdila, aké organizačné zmeny jej mali na strane zamestnávateľa brániť v tom, aby nastúpila a žalovaná preukázala listinnými dôkazmi, že nedošlo k takej organizačnej zmene, aby malo dôjsť k zníženiu stavu pracovníkov poukazujúc na to, že doteraz aj po zlúčení starej a novej nemocnice k 1.1.2005 zostali v obidvoch nemocniciach pracoviská gynekologicko- pôrodnícke, konštatoval, že nedošlo k takým zmenám, ktoré by vylúčili možnosť, aby sa žalobkyňa vrátila na svoje pôvodné pracovisko, kde sa napokon aj vrátila.

8. Žalobkyňou uplatnené nároky súd prvej inštancie posudzoval podľa Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. v znení účinnom v čase rozviazania pracovného pomeru so žalobkyňou a to podľa § 61 ods. 1, 2, § 79 ods. 2 ZP. Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že za primerané považuje priznanie nároku na náhradu mzdy žalobkyni za 6 mesiacov v celkovej výške 3.685,50 eur (v tejto časti bolo právoplatne rozhodnuté súdom prvej inštancie č.k. 15C/29/2005-174 zo 7.10.2009 v spojení s uznesením Krajského súdu č.k. 4Co/267/2009-193 z 31.8.2010 - poznámka odvolacieho súdu). Vzhľadom na námietku žalovanej, ktorá žiadala o nepriznanie náhrady mzdy žalobkyni nad 6 mesiacov, prípadne o jej zníženie, zaoberal sa (ne)dôvodnosťou tejto námietky a dospel k záveru, že za obdobie nad 6 mesiacov žalobkyni náhrada mzdy nepatrí, preto v tejto časti žalobu zamietol. Dospel k tomuto záveru úvahami po zhodnotení dôkaznej situácie, kedy žalobkyňa počas obdobia od 1.6.2002 do 28.6.2005 bola prihlásená na úrade práce, nikde nepracovala okrem obdobia v roku 2002 pri výpomoci manželovi, aj keď sa viackrát uchádzala o zamestnanie u rôznych subjektov v súlade s jej povinnosťou vyplývajúcou z evidencie nezamestnaných na úrade práce, pretože pokiaľ by túto povinnosť si nesplnila, bola by z evidencie vyradená. Súd mal za to, že žalobkyňa bola schopná nájsť si na trhu práce zamestnanie, ak by ho hľadala aktívne, avšak hľadala pracovné miesto na nesprávnych miestach, tam, kde jej dali pečiatku, že pre ňu nemajú prácu, nie na mieste zodpovedajúcom jej vzdelaniu a poslaniu lekára. Pokladal za logické, že pri výpovedi v tak špecifickom povolaní ako je lekár - gynekológ bude mať žalobkyňa ambíciu pracovať v rovnakej pozícii, kde by reálne vykonávala prácu v zásade za rovnocenných podmienok ako u žalovanej a nie v spoločnostiach, ktoré sú profesijne diametrálne odlišné od zdravotníctva, t.j. za nevýhodnejších podmienok než by mala pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy. Uvedené skutočnosti súd zhodnotil ako fiktívno - iluzórne hľadanie zamestnania žalobkyňou bez reálnej možnosti sa zamestnať. Konštatoval, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na svoje tvrdenia, že sa aktívne uchádzala o zamestnanie tak, ako jej to ukladá ust. § 79 ods. 2 ZP. Prihliadajúc na skutočnosti vyplývajúce z rozsudku Okresného súdu Košice II sp.zn. 12C/803/2002 z 29.11.2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 3Co/84/2005 z 19.5.2005, v odôvodnení ktorých bolo konštatované, že výpoveď daná žalovanou žalobkyni nebola neplatná, pretože sa skutok (opakované menej závažné porušovanie pracovnej disciplíny žalobkyňou) nestal, ale pre formálne dôvody jej písomného vyhotovenia, uzavrel, že pokiaľ žalobkyňa svojim konaním dala dôvod pre výpoveď a táto bola neplatná pre nedostatky jej formálneho charakteru, možno konštatovať, že to boli obaja účastníci, ktorí svojim konaním spôsobili danie neplatnej výpovede a teda aj stav, že žalobkyňa až do pridelenia práce po neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, nemohla svoju prácu vykonávať. Za tohto stavu podľa záveru súdu je namieste, aby žalobkyňa následky neplatného skončenia pracovného pomeru znášala pomernou časťou, t.j. aby strpela zníženie náhrady mzdy. K tomuto záveru dospel aj s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobkyňa v konaní nepreukázala aktívny prístup hľadania svojho pracovného miesta, aj keď sa mohla zapojiť do vhodnej práce, počas celého obdobia 37 mesiacov nebola nikdy zamestnaná a uchádzala sa o prácu mimo jej profesie, pričom dôvody, pre ktoré si nenašla prácu súd posúdil ako subjektívne (neobjektívne).

9. Pri posudzovaní žalobkyňou uplatneného nároku na náhradu za pomernú časť dovolenky za rok 2002 postupoval podľa § 101 platného a účinného v rozhodnom období a konštatoval, že žalobkyni v uvedenom období nevznikol nárok na dovolenku, pretože neodpracovala 60 dní poukazujúc na to, že v zmysle § 101 ods. 1 pre vznik nároku na dovolenku sa okrem nepretržitého trvania pracovného pomeru vyžaduje aj ďalšia podmienka a to skutočný výkon práce. Žalobkyňa od dania výpovede v marci 2002 až do 28.6.2005 u žalovanej nepracovala, v dôsledku toho podmienku skutočného výkonu práce aspoň 60 dní v kalendárnom roku nesplnila, preto jej nevznikol nárok na dovolenku a náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Konštatoval, že v § 55 ods. 2 nar. vlády č. 223/1988 Zb., ktorým sa vykonával sú uvádzané náhradné doby, ktoré sa považujú za výkon práce pre účely dovolenky, ale prekážky v práci zamestnanca z dôvodu neplatného rozviazania pracovného pomeru sa nepovažujú za výkon práce pre účely dovolenky v zmysle tohto ustanovenia. Uzavrel, že nepriznaním náhrady mzdy za dovolenku, na ktorú žalobkyni ani nemohol vzniknúť nárok, nemôže byť poškodená ako zamestnanec, s ktorým bol neplatne rozviazaný pomer, ak mu v zmysle § 61 ods. 1 patrí náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku a nie je tu žiaden dôvod na to, aby za rovnaké obdobie (jeho časť) obdržal ďalšiu náhradu mzdy z dôvodu nevyčerpanej dovolenky. V tejto časti poukazoval na rozsudok NS SR sp.zn. 3Cdo/6/2008.

10. Z uvedených dôvodov žalobu o náhradu mzdy a náhradu za nevyčerpanú dovolenku ako nedôvodnú zamietol.

11. Nárok žalobkyne na zaplatenie úroku z omeškania zo sumy 3.685,50 eur priznanej náhrady mzdy za prvých 6 mesiacov od 1.6.2002 do 30.11.2002, považoval za dôvodný, nakoľko žalovaná bola povinná žalobkyni mesačne vyplácať mzdu vo výplatnom termíne do 15. dňa každého nasledujúceho mesiaca, teda 16. dňom každého mesiaca za obdobie od 1.6.2002 do 30.11.2002 sa žalovaná dostala do omeškania tým, že sa dostala do súdneho sporu so žalobkyňou a nedošlo k vyplácaniu jej mzdy a omeškanie trvalo až ku dňu 26.1.2011, kedy vyplatila žalobkyni náhradu mzdy. Preto žalobkyni patrí úrok z omeškania v zákonnej výške ako si ho uplatnila, keďže si ho uplatnila v zákonnej lehote troch rokov. Preto v tejto časti žalobe vyhovel.

12. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania vychádzajúc zo záveru, že podľa pomeru úspechu v konaní by mal nárok na pomernú časť trov žalovaná, ktorá sa však vzdala práva na náhradu trov konania.

13. O povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok rozhodol s poukazom na ust. § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, keďže žalobkyňa v zmysle § 4 ods. 2 písm. d/ cit. zák. bola oslobodená od súdnych poplatkov a teda v časti, v ktorej žalobkyňa bola úspešná, má žalovaná povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 6% zo sumy 3.685,50 eur podľa položky 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov na účet Okresného súdu Košice II.

14. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa z dôvodu, že súd nesprávne posúdil vykonané dôkazy a na ich základe dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a navrhla rozsudok zmeniť, žalobe v celom rozsahu vyhovieť, prípadne zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. Namietala správnosť záveru súdu prvej inštancie, že jej tvrdenie o nemožnosti nastúpiť do práce z dôvodu, že musela odovzdať pracovné odevy je nepravdivé poukazujúc na svedecké výpovede svedkov vypočutých v konaní, z ktorých vyplynula povinnosť zamestnanca ponechať pridelené prádlo na pracovisku, ako aj zákaz jeho vynášania z areálu nemocnice. Preto odovzdanie pracovného oblečenia na základe výzvy zamestnávateľa nie je možné považovať za konkludentný úkon zamestnanca, ktorým vyjadruje svoju nevôľu zotrvať v pracovnom pomere. Poukazujúc na ust. § 35 ods. 3 namietala, že nie je možné považovať za nezáujem zotrvať v pracovnom pomere, ak rešpektovala vôľu zamestnávateľa (vybavenie príslušných formalít súvisiacich s ukončením pracovného pomeru, na ktorý bola vyzvaná listom z 28.5.2002), najmä ak predtým dostatočným spôsobom preukázala svoj záujem zotrvať v pracovnom pomere zaslaním oznámenia, že trvá na ďalšom zamestnaní. Zdôrazňovala, že zákon výslovne neustanovuje postup zamestnanca ako prejaviť dostatočným spôsobom záujem zotrvať v pracovnom pomere, je ponechané na jeho zváženie, ak tú možnosť využije. Písomné oznámenie je podľa nej najčastejším a dostatočne preukázaným spôsobom prejavenia vôle. Poukazovala zároveň na špecifikum spočívajúce v tom, že počas pôsobenia na pracovisku sa nikto nestretol s obdobným prípadom ukončenia pracovného pomeru s lekárom, preto ani ona nemohla mať vedomosť o postupe uvedenom právnou zástupkyňou žalovanej (žiadať o pridelenie práce). Opätovne poukazovala na to, že bez súhlasu žalovanej sa nemohla voľne pohybovať po pracovisku a vykonávať akúkoľvek činnosť. Bola toho názoru, že preukázanie záujmu o zotrvanie v pracovnom pomere prejavila aj podaním žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru v zákonom stanovenej lehote. Z uvedených a preukázaných skutočností je podľa nej dostatočne preukázaný záujem zotrvať v pracovnom pomere, ako aj záujem o prideľovanie ďalšej práce zo strany zamestnávateľa. K záveru súdu, že včas neosvedčila svoju pracovnú pohotovosť a to tým, že po ukončení konania o neplatnosť výpovede nastúpila späť do pracovného pomeru až na základe výzvy zamestnávateľa, poukazovala na to, že ako všeobecný predpis nemôže obsahovať postupy pri zaradení do pracovného pomeru vo všetkých pracovných odvetviach, je preto na zvážení a posúdení konajúceho súdu zistiť záujem zákonodarcu spolu s dobrým usporiadaním veci a spravodlivo rozhodnúť sporné situácie, v prípade ak konanie o neplatnosť skončenia pracovného pomeru trvá dlhšie obdobie, je potrebné skúmať aj otázku zmeny podmienok u zamestnávateľa a tým aj nemožnosť nastúpenia zamestnanca do práce a to, že nastúpila do práce bezodkladne po doručení výzvy, ktorá jej bola odoslaná 9 dní po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku neznamená, že týmto úkonom neprejavila dostatočný záujem pracovať. Podľa nej nie je možné a ani akceptovateľné, aby zamestnanci svojvoľne došli na oddelenie a tam vykonávali svoju prácu. Zdôrazňovala, že počas konania uviedla, že po ukončení konania o neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa informovala o podmienkach nástupu do práce, pričom jej bolo oznámené, že má počkať na výzvu zamestnávateľa. Z dôvodu odstupu času nemôže identifikovať konkrétnu osobu, avšak o existencii takejto dohody svedčí aj to, že zo strany zamestnávateľa neboli vykonané voči nej žiadne opatrenia, ku ktorým mal v súlade s platnou právnou úpravou oprávnenie. Poukazovala na to, že žalovaná v

konaní preukázala, že na pracovisku, kde pracovala v čase dania výpovede došlo v rokoch 2002 až 2005 k viacerým zmenám. Podľa nej s prihliadnutím na všetky okolnosti je zrejmá existencia dohody, keďže nie je možné očakávať od nej svojvoľné nastúpenie do práce bez predchádzajúcej dohody so zamestnávateľom. Nesúhlasila s názorom vysloveným súdom prvej inštancie, že pri hľadaní si práce išlo o fiktívno-iluzórne hľadanie zdôrazňujúc, že v konaní bolo preukázané, že si aktívne hľadala prácu. Pri uchádzaní sa o zamestnanie v zdravotníckych zariadeniach sa tieto navzájom informujú ohľadom referencií záujemcov o prácu z dôvodu narušených vzťahov na predchádzajúcom pracovisku, ako aj postupu zamestnávateľa tieto referencie podľa nej neboli dobré, tento stav však považovala za prechodný, keďže mala záujem o zotrvaní v pracovnom pomere u žalovanej.

15. Odvolanie žalobkyne bolo žalovanej doručené 18.1.2017. Žalovaná zostala v odvolacom konaní nečinná. Výrok rozsudku ktorým žalovaná bola zaviazaná zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania zo sumy 3 685,50 eur t.j. ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené nebol napadnutý odvolaním, stal sa právoplatný, preto nebol predmetom odvolacieho prieskumu.

16. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ďalej len „C.s.p.“) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas, oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v rozsahu danom ust. § 379 a § 380 C.s.p. a z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

17. Rozsudok v napadnutých výrokoch (v zamietavej časti, trovách konania a súdnom poplatku - ďalej len rozsudok) je vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

18. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 21.2.2018 o 13,00 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 15.2.2018 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle § 219 ods. 1, 3 C.s.p.

19. Žalobkyňa v odvolaní namietala odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ O.s.p., t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

20. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 C.s.p..

21. Odvolací súd dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je naplnený.

22. Odvolací súd konštatuje, že žalobkyňou tvrdená nesprávnosť skutkových zistení a nesprávnosť vyhodnotenia dôkazov vykonaných v priebehu konania zo spisu nevyplýva. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie vychádzajú z dôkazov vykonaných spôsobom zodpovedajúcim procesným pravidlám konania pred súdom. Súčasné sporové konanie je ovládané zásadou kontradiktórnosti, ktorá znamená, že tá zo strán sporu, ktorá z určitých skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, musí k týmto skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou byť nemôže. Bola to žalobkyňa, ktorá si uplatnila nárok na náhradu mzdy a náhradu za nevyčerpanú dovolenku. Bolo preto na nej, aby k vlastným tvrdeniam o nároku na náhradu mzdy a náhradu za nevyčerpanú dovolenku predložila alebo označila hodnoverné dôkazy. Splnenie dôkaznej povinnosti však neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Súd prvej inštancie dôkazy navrhnuté žalobkyňou

konfrontoval s dôkazmi označenými žalovanou. Jednotlivé dôkazy vyhodnotil v jednotlivosti, ale aj vo vzájomnej súvislosti. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani aby vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, ani nevyšli za konania najavo, aby opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo aby v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, aby výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. §§ 192, 193 a 205 C.s.p., alebo aby na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

23. Správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p. ). Ani odvolacie námietky žalobkyne nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť jeho zmenu.

24. Súd prvej inštancie sa po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom pri doplnení dokazovania riadil právnym názorom vysloveným v zrušujúcom uznesení. Doplnil dokazovanie na zistenie, či nedošlo u žalovanej k zmene podmienok a tým aj nemožnosti nastúpenia zamestnanca do práce. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny záver, že u žalovanej nedošlo k zmene podmienok na gynekologicko- pôrodníckej klinike, na ktorej žalobkyňa pracovala. Konštatovanie súdu o tom, že žalobkyňa včas neosvedčila svoju pracovnú pohotovosť tým, že po ukončení konania o neplatnosť výpovede nastúpila späť do pracovného pomeru až na základe výzvy zamestnávateľa, odvolací súd hodnotí ako správne vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa svoje tvrdenie o tom, že sa informovala o podmienkach nástupu do práce a bolo jej oznámené, že má počkať na výzvu zamestnávateľa tak, ako to správne konštatoval súd prvej inštancie, nepreukázala. Tvrdenie, že v čase ukončenia konania o neplatnosť výpovede do práce nemohla nastúpiť bez vedomia zamestnávateľa a uvedená skutočnosť je podľa nej dôkazom o tom, že okamžité uposlúchnutie výzvy je potrebné považovať za dostatočné prejavenie záujmu na ďalšom zamestnávaní, nemožno hodnotiť ako osvedčenie pracovnej pohotovosti bez preukázania aktivity z jej strany o nástupe do práce. V konaní nebola preukázaná ani pravdivosť tvrdenia žalobkyne, že do práce nemohla nastúpiť z dôvodu, že v civilnom oblečení nemohla chodiť na pracovisko a vykonávať prácu sekundárnej lekárky, keďže musela odovzdať „biele prádlo“ a tým jej žalovaná ako zamestnávateľ mala nepriamo brániť vo výkone práce. V konaní bolo preukázané, že v roku 2002 sa pracovné odevy nevracali u žalovanej, lekári pracovné odevy nebrali domov, tieto zostávali u žalovanej a čistili sa pre ich ďalšie používanie, teda vzhľadom na zaužívanú prax, podľa ktorej lekári pracovný odev si preberali priamo na pracovisku, uvedená okolnosť jej nemohla brániť v nástupe do práce tak, ako to konštatoval aj súd prvej inštancie. Je zrejmé, že podmienkou pre nástup do práce nebolo zabezpečenie si pracovného odevu, pretože tento odev by jej bol daný priamo na pracovisku tak, ako to bolo obvyklé na oddelení, kde žalobkyňa pracovala. Tvrdenie žalobkyne, že nemohla mať vedomosť o možnosti žiadať žalovanú o pridelenie práce, keďže z výpovedí svedkov vyplynulo, že počas svojho pôsobenia na pracovisku sa nestretli s obdobným prípadom ukončenia pracovného pomeru s lekárom, nie je spôsobilé preukázať, že žalobkyňa sa aktívne zaujímala o možnosť nástupu do práce u žalovanej. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že zo správania sa žalobkyne jednoznačným spôsobom vyplynulo, že nemala záujem, resp. nezaujímala sa o pracovné miesto zodpovedajúce jej vzdelaniu a uchádzanie sa o zamestnanie, ktoré nezodpovedalo jej kvalifikácii v danom prípade predstavovalo iba formálne plnenie povinností preto, aby naďalej bola vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie a tým vlastne splnila formálne podmienku, že do pracovného procesu sa nemohla zapojiť z objektívnych dôvodov. Za takýchto okolností nemožno prisvedčiť tvrdeniu žalobkyne, že písomné oznámenie o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní je dostatočne preukázaným spôsobom prejavenia vôle, ktoré by odôvodňovalo priznanie náhrady mzdy aj za dobu dlhšiu ako 6 mesiacov.

25. Za správny je potrebné považovať záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobkyni nevznikol nárok na náhradu za nevyčerpanú alikvótnu časť dovolenky za rok 2002, keďže jej takýto nárok za obdobie od 1.6.2002 do 31.12.2002 nevznikol lebo jej v zmysle § 61 prináleží nárok na náhradu mzdy. Do tejto náhrady však neprináleží nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Žalobkyňa nesplnila ani ďalšiu podmienku pre vznik nároku na dovolenku a to skutočný výkon práce aspoň 60 dní pri zohľadnení, že prekážky v práci zamestnanca z dôvodu neplatného rozviazania pracovného pomeru sa nepovažujú ani za výkon práce pre účely dovolenky v zmysle § 55 ods. 2 nar. vl. č. 233/1988 Zb.

26. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, keďže súd prvej inštancie správne rozhodol aj o trovách konania, odvolací súd rozsudok v súlade s § 387 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

27. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorých nárok na náhradu trov odvolacieho konania by mala strana, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, v danom prípade žalovaná, tejto však v súvislosti s odvolacím konaním žiadne preukázateľné trovy nevznikli, žalobkyňa v odvolacom konaní nebola úspešná, preto stranám sporu náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná.

28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.)

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).