Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 523/2018
PDF · 239.78 KB
No categories available
II. ÚS 523/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátom JUDr. Pavlom Balogom, Železničná 1, Rimavská Sobota, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co 243/2017
z 28. júna 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 243/2017 z 28. júna 2018 (ďalej
len „napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou na Okresnom súde
Revúca (ďalej len „okresný súd“) spolu s ďalšími žalobcami proti Slovenskej republike,
zastúpenej , domáhal určenia, že
2
nehnuteľnosť na parcele č. , lesný pozemok s výmerou 8632 mv katastrálnom
území [ktorá bola vytvorená na základe geometrického plánu
z 1. decembra 2016 vypracovaného geodetom odčlenením od parcely
2
č. , lesné pozemky s výmerou 156 400 mv katastrálnom území ], vedená
Okresným úradom Revúca, katastrálnym odborom na patrí do dedičstva
po poručiteľoch spoluvlastnícky v podiele ½,
spoluvlastnícky v podiele ¼ a v podiele ¼.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C 347/2015 zo 16. júna 2016 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) rozhodol tak, že žalobu sťažovateľa zamietol.
3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Moji právni predchodcovia... kúpno-predajnou
zmluvou zo dňa 31.05.1927 kúpili nehnuteľnosť na pustatine - v súčasnosti .
Jednalo sa o parcelu č. o výmere 8 632 m², každý z nich mal spoluvlastnícky
podiel 1/2 v pomere k celku. Parcela bola pôvodne zapísaná v PKV č. , katastrálne
územie . Po nadobudnutí vlastníckeho práva k uvedenej parcele, bola táto parcela
odpísaná z pôvodnej PKV č. na novú PKV č. , katastrálne územie . Katastrálne
územie do roku 1996 patrilo do okresu . Po novom
územnoprávnom členení, pripadlo toto katastrálne územie do novovytvoreného okresu
. Pri odovzdávaní agendy katastrálnych úradov, bolo zistené, že došlo k stratám
rôznych dokumentov, medzi iným aj PKV č. .
Nemám vedomosti o tom, že by v minulosti boli pôvodní vlastníci, pripadne ich dediči
previedli uvádzanú nehnuteľnosť na nejakú inú osobu...
V roku 1992 bol pre katastrálne územie vyhotovený Zjednodušený register
pôvodného stavu. V tomto registri bola pôvodná parcela č. 1/b/1/24 prečíslovaná
na parcelu č. bola zapísaná do listu vlastníctva, kde ako vlastník už bola
zapísaná Slovenská republika a to aj napriek tomu, že pre jej vlastníctvo nesvedčil
žiadny nadobúdací titul. Z technickej správy ZRPS je uvedené, že parcely vyznačené
v pozemno-knižnej vložke č. 1000 sú neknihované, teda neexistuje o nich zápis a vlastníkom
je teda Slovenská republika. Aj keď k týmto parcelám nemala Slovenská republika žiadny
nadobúdací titul, jednoducho bolo v rámci tohto usporiadania pôvodného stavu, zapísané
vlastnícke právo v prospech Slovenskej republiky.
Následne boli v tomto katastrálnom území vykonané pozemkové úpravy. Zhotoviteľ
projektu pozemkových úprav vychádzal už zo stavu, ktorý bol zistený v rámci ZRPŠ a keďže
pôvodná parcela č. 1/b/1/24 už bola vedená ako parcela č. a zapísaná na
a ako vlastník bola vedená Slovenská republika, tak túto parcelu zlúčil
do novovytvorenej parcely č. lesné pozemky o výmere 156400 m².“
4. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom krajský súd
napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí
žaloby potvrdil a vo výroku o trovách konania rozsudok okresného súdu zmenil.
Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu uviedol: „Pri svojom
rozhodnutí zdôvodňuje, že jednou z charakteristík konkrétnej parcely je aj jej polohové
určenie - ako to uviedol súd prvej inštancie - umiestnenie. Poloha pôvodnej parcely
v katastrálnej mape sa nemohla zmeniť ani v dôsledku zlúčenia s inými parcelami v rámci
pozemkových úprav, lebo súd prvej inštancie mal za preukázané, že novovytvorená parcela
sa polohovým určením v celom rozsahu nezhoduje s pôvodnou parcelou.
Odvolací súd sa vôbec nezaoberal, alebo pri svojom rozhodovaní nevychádzal
z princípov pozemkových úprav, že pri scelení pozemkov pôvodná parcela zaniká. Tak isto
parcela, ktorá bola scelovaná bola parcela registra E, ktorá nemá presne určené hranice,
teda nie je možno ani presne určiť je polohu.“
5. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom:
„Postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici, základné práva sťažovateľa, podľa čl. 20
ods. 1, a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom zo dňa 28.06.2018, č. konania
17Co/243/2017 boli porušené
c) Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. konania 17Co/243/2017, zo dňa
28.06.2018 sa zrušuje
d) Vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie
e) Žiadam, aby mi Ústavný súd Slovenskej republiky priznal náhradu trov právneho
zastúpenia...“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
8. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
9. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa
môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
10. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
III.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
11. Sťažnosť proti napadnutému rozsudku krajského súdu vo vzťahu k namietanému
porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
je potrebné odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). K iným dôvodom,
ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj
ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,
resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,
posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. II. ÚS 255/2018,
12. Nosným dôvodom podania sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s napadnutým
rozsudkom krajského súdu, resp. s jeho odôvodnením v tom smere, že pokiaľ „Slovenskej
republike nesvedčí žiadny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k pôvodnej nehnuteľnosti
č. 1/b/1/24 (13/24), ostalo naďalej zachované vlastnícke právo pôvodných vlastníkov
a preto by im mala byť vrátená parcela, ktorá bola vytvorená geometrickým plánom a ktorá
svojou rozlohou zodpovedá rozlohe pôvodnej parcely a ktorá bola odčlenená z parcely,
do ktorej bola v rámci pozemkových úpravách pôvodná parcela zcelená.“.
13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. II. ÚS 386/2017, I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
14. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:
«Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 379 C.s.p.;
§ 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami uvedenými v odvolaní
a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého
rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380
ods. 2 C.s.p.).
... z hľadiska viazanosti odvolaním preskúmal odvolací súd výlučne právne
posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie v tomto smere (§ 380 ods. 1 C.s.p.), keď
samotné skutkové zistenie súdu prvej inštancie, podľa ktorého „Z predložených
katastrálnych máp a z geometrického plánu vyplýva, že predmetná nehnuteľnosť (t. j.
sporná parcela č. lesný pozemok o výmere 8.632 m² v katastrálnom území
vytvorená geometrickým plánom č. zo dňa 01.12.2016
odčlenením od parcely č. lesné pozemky o výmere 156.400 m² zapísanej na LV č.
pre katastrálne územie ) nie je totožná s pôvodnou parcelou č.
(predtým parcela č. ) v katastrálnom území , pokiaľ ide o jej umiestnenie“,
zostalo v odvolacom konaní nenapadnuté (odvolaním nedotknuté) a odvolací súd pri
viazanosti zisteným skutkovým stavom (§ 383 C.s.p.) z neho pri rozhodovaní vychádzal;
odvolací súd dospel k záveru, že právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie je v
posudzovanom smere správne; súd prvej inštancie správne pri rozhodovaní prikladal
dôležitosť aj polohe spornej parcely;
... z uvedených ustanovení vyplýva, že jedným z charakteristík konkrétnej parcely je
aj jej polohové určenie (ako uviedol súd prvej inštancie „umiestnenie“); z vykonaného
dokazovania mal súd prvej inštancie preukázanú polohu pôvodnej parcely v katastrálnej
mape, pričom táto poloha sa nemohla zmeniť ani v dôsledku zlúčenia s inými parcelami
v rámci pozemkových úprav; nakoľko súd prvej inštancie mal preukázané, že novovytvorená
sporná parcela sa polohovým určením v celom rozsahu nezhoduje s pôvodnou parcelou
(ktorú skutočnosť napokon potvrdili aj žalobcovia v podanom odvolaní), správne žalobu
žalobcov ako nedôvodnú zamietol; právny názor žalobcov, že v tomto prípade je
postačujúce zachovanie výmery pôvodnej parcely (bez ohľadu na jej polohu) nie je správny;
na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku
o zamietnutí žaloby (prvý výrok) ako vecne správny potvrdil.»
15. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ sťažnosť odôvodnil tak, že
„Odvolací súd sa vôbec nezaoberal, alebo pri svojom rozhodovaní nevychádzal z princípov
pozemkových úprav...“, pričom opakovane uviedol podrobný popis skutkového stavu
nadobudnutia nehnuteľnosti. Sťažovateľ tiež vyjadril názor, podľa ktorého „... Slovenskej
republike nesvedčí žiadny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k pôvodnej nehnuteľnosti
č. l/b/1/24 (13/24), ostalo naďalej zachované vlastnícke právo pôvodných vlastníkov a preto
by im mala byť vrátená parcela, ktorá bola vytvorená geometrickým plánom a ktorá svojou
rozlohou zodpovedá rozlohe pôvodnej parcely a ktorá bola odčlenená z parcely, do ktorej
bola v rámci pozemkových úpravách pôvodná parcela zcelená.“.
16. Krajský súd ďalej v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Odvolací súd
preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky ako aj predchádzajúce konanie spolu
s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie ohľadne nedôvodnosti žaloby,
v tomto smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle
§ 387 ods. 1 a 2 C.s.p. na tieto v plnom rozsahu poukazuje.“
17. Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým rozsudkom krajského súdu
porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, teda otázky, či označené rozhodnutie nie je zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu,
ale aj rozsudok okresného súdu, s ktorým sa krajský súd stotožnil.
18. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru,
podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor
zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov
(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného
súdneho konania (IV. ÚS 350/09, II. ÚS 809/2016).
19. Ústavný súd v súlade s už uvedenými závermi považuje za potrebné poukázať aj
na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, v ktorej tento uviedol: „Listami
Okresného úradu Rimavská Sobota, pozemkového a lesného odboru, pracovisko ...
bolo na základe námietky o zapracovanie vlastníckeho práva a jeho
manželky oznámené právnemu zástupcovi žalobcov, že parcela č. bola
pri vyhotovení ZRPS označená ako parc. a zapísaná na list vlastníctva č.
pre vlastníka Slovenská republika. Pokiaľ neboli preukázané práva namietateľov v tomto
konaní, zhotoviteľ projektu pozemkových úprav prevzal parcelu spolu s ostatnými
parcelami vo vlastníctve SR a zlúčil ich do novovytvorených parciel. V tomto konaní bolo
potrebné preukázať vlastnícke právo namietateľov doložením hodnoverných dokladov
zhotoviteľovi ZRPS, čo sa ale nestalo. Keďže sa stratila pozemno-knižná vložka č.
pre katastrálne územie , chýba hodnoverný doklad o vlastníckom práve
namietateľov. Do zápisu projektu pozemkových úprav do katastra nehnuteľností dňa
09.11.2009 neboli preukázané vlastnícke práva namietateľov.
Súd mal teda z predložených listinných dôkazov preukázané, že vlastníkmi parcely
boli v čase ich smrti . . zomr. v roku
1967, . . zomr. a .
nar. zomr. V rámci neskôr realizovaných pozemkových úprav sa
potom nesprávne vychádzalo z toho, že vlastníkom parcely v katastrálnom
území je Slovenská republika.
Napriek vyššie uvedenému súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Žalobcovia
sa domáhajú určenia vlastníckeho práva k parcele č. , lesný pozemok o výmere
8.632 m2 v katastrálnom území , ktorá bola vytvorená geometrickým plánom
odčlenením od parcely č. , lesné pozemky o výmere 156.400 m2, vedenej na LV
č. pre katastrálne územie . Z predložených katastrálnych máp a z geometrického
plánu súd zistil, že predmetná nehnuteľnosť nie je totožná s parcelou
(predtým parcela č. ) v katastrálnom území pokiaľ ide o jej umiestnenie.
Súd má za to, že napriek skutočnosti, že pred podaním žaloby došlo v danom
katastrálnom území k pozemkovým úpravám, nemožno sa domáhať len z dôvodu
zrealizovaných pozemkových úprav určenia vlastníckeho práva k parcele, ktorá nie je
totožná s parcelou, ku ktorej náleží právnym predchodcom žalobcov vlastnícke právo.
Vlastník nehnuteľnosti, ktorý nie je zapísaný ako vlastník v katastri nehnuteľností, sa môže
domáhať určenia jeho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ku ktorej má právny titul,
z ktorého vyvodzuje svoje vlastnícke právo. Žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia
nemajú žiaden právny titul ohľadne vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti (parcele
č. 434/2). Bolo preukázané vlastnícke právo právnych predchodcov žalobcov k parcele
E KN 13/24 v katastrálnom území tá ale nie je totožná s novovytvorenou parcelou -
s predmetnou nehnuteľnosťou, ku ktorej má by určené vlastnícke právo. Žalobcovia ani
netvrdili, že ich právni predchodcovia mali vlastnícke právo k pozemku, na ktorom sa
nachádza novovytvorená parcela, tvrdili, že ich vlastnícke právo sa týkalo parcely č.
a určenia vlastníckeho práva k nie totožnej parcele ale k parcele inak umiestnenej sa
domáhajú v dôsledku toho, že boli zrealizované pozemkové úpravy a po nich sa nemožno
domáhať vlastníckeho práva k parcele tak, ako bola pôvodne umiestnená, lebo by bol
zmarený účel pozemkových úprav. S týmto tvrdením sa súd nestotožňuje. Bez ohľadu
na zrealizovanie pozemkových úprav sa možno domáhať len vlastníckeho práva k pozemku,
ku ktorému vlastníkovi svedčí nadobúdací titul. Žalobcovia mali možnosť domáhať sa
pred ukončením pozemkových úprav určenia vlastníckeho práva a ak by boli v tom čase
úspešní, boli by pozemkové úpravy zrealizované iným spôsobom.“
20. Ústavný súd poukázaním na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského
súdu, ale aj rozsudku okresného súdu dospel k záveru, že všeobecné súdy dali dostatočnú
a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v konaní nastolil. V napadnutom rozsudku
krajský súd vysvetlil skutkové aj právne okolnosti opodstatňujúce jeho rozhodnutie.
Z napadnutého rozsudku je tiež zrejmé, ako sa súd vysporiadal s tými z argumentov
sťažovateľa, ktoré mali pre rozhodnutie podstatný význam.
Skutočnosť, že sa sťažovateľ so závermi všeobecných súdov nestotožňuje, nemôže
sama osebe založiť odôvodnenosť ústavnej sťažnosti (m. m. I. ÚS 10/2012).
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
napadnutým rozsudkom
21. Sťažovateľ porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy odvíja zrejme
od porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
22. Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1
dohovoru) napadnutým rozsudkom krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú,
konštatuje, že v takom prípade nemohlo ani dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a preto aj v tejto časti bolo treba jeho sťažnosť
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
23. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že napadnutý
rozsudok nevybočil z medzí stanovených označenými článkami ústavy a dohovoru
a rozsudkom krajského súdu nedošlo k porušeniu práv sťažovateľa označených v jeho
sťažnosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť odmietnuť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2018