Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 401/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša

a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti ,

, zastúpeného advokátom Mgr. Štefanom Slováčikom, Mostná 46, Nitra, ktorou

namieta porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. februára

2018 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 28. septembra 2016,

za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu v Nitre takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 22. februára 2018 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 22. februára 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť

trovy konania v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdva centov) na účet

jeho právneho zástupcu Mgr. Štefana Slováčika, Mostná 46, Nitra, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. mája 2018

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom Mgr. Štefanom Slováčikom, Mostná 46, Nitra, ktorou namieta

porušenie základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 22. februára 2018 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“), rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 28. septembra 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)

a rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 16. februára 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ sa v procesnom

postavení žalobcu žalobou z 19. apríla 2005 domáhal proti

(ďalej aj „žalovaná“ alebo aj „dotknutá osoba“) zaplatenia sumy 497 908,78 € z titulu

nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla následkom poškodenia jeho zdravia.

Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca svoj

nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla poškodením na jeho zdraví,

uplatnil po uplynutí premlčacej lehoty. Vychádzal totiž z názoru, v zmysle ktorého osobné

právo majetkovej povahy podlieha premlčaniu.

Na odvolanie sťažovateľa bol napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdený ako

vecne správny napadnutým rozsudkom krajského súdu. O dovolaní sťažovateľa

proti napadnutému rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením

tak, že dovolanie odmietol ako procesne neprípustné podľa § 447 písm. c) Civilného

sporového poriadku (ďalej aj „CSP“).

Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za arbitrárny, keďže sa

v ňom odvolací súd obmedzil „iba na prevzatie argumentácie súdu prvostupňového, pričom

posúdením v konaní rozhodujúcej právnej otázky – premlčaním uplatneného nároku, sa

takmer vôbec nezaoberal. Odvolací súd logicky a argumentačne nepodložil odlišné

stanovisko posúdenia námietky premlčania k tvrdeniam sťažovateľa prezentovaným jednak

po jej vznesení ako aj v samotnom odvolaní.“.

Sťažovateľ ďalej argumentuje, že zmätočnosť postupu krajského súdu spočíva aj

v nevysporiadaní sa s jeho námietkami, ktoré prezentoval vo svojom odvolaní

proti napadnutému rozsudku okresného súdu. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov

týkajúce sa vyhodnotenia toho, či priznanie účinkov námietky premlčania je alebo nie je

v rozpore s dobrými mravmi, považuje sťažovateľ za „jednostranné bez akejkoľvek opory

v zistenom skutkovom stave a vykonanom dokazovaní. Súd prvého stupňa pred rozhodnutím

o zamietnutí návrhu a ani odvolací súd pri jeho potvrdení vôbec neskúmali, z akého dôvodu

neuplatnil sťažovateľ svoje právo na ochranu osobnosti na súde včas... a či vôbec došlo

k jeho uplatneniu po uplynutí premlčacej doby.“.

Poukazujúc na odôvodnenie nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

z 28. januára 2016, sťažovateľ argumentuje, že povinnosťou v jeho veci

konajúcich všeobecných súdov bolo zaoberať sa jeho subjektívnou vedomosťou o tom, kedy

mal dôkazmi podloženú reálnu znalosť o tom, že žalovaná pri jeho liečbe pochybila.

Okrem uvedeného má podľa sťažovateľa na posúdenie jeho veci podstatný vplyv aj

skutočnosť, že okresný súd ani krajský súd sa nezaoberali tým, za akých okolností žalovaná

vzniesla námietku premlčania až po takmer 10 rokoch. Z uvedeného dôvodu

podľa sťažovateľa došlo k zbytočným prieťahom v predmetnom súdnom konaní, a rovnako

aj k navýšeniu trov konania, pričom žalovaná, ako aj všeobecné súdy týmto spôsobom

neprípustne zasiahli do jeho práva na spravodlivý proces.

Namietané porušenie práv zaručených a dohovorom najvyšším súdom

sťažovateľ odôvodňuje aj aplikáciou právneho názoru veľkého senátu najvyššieho súdu

obsiahnutého v jeho rozhodnutí sp. zn. z 19. apríla 2017 (ďalej aj

„rozhodnutie z 19. apríla 2017“), podľa ktorého pri kumulácii dôvodov prípustnosti

dovolania podľa a sa dovolací súd obmedzí len na posúdenie

prípustnosti dovolania z hľadiska .

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na opačné právne závery, ku ktorým dospel

najvyšší súd v uznesení veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. marca 2018, v zmysle ktorých je kumulácia dovolacích dôvodov podľa

a prípustná. Aplikáciou právneho záveru, podľa ktorého kumulácia dovolacích

dôvodov podľa a nie je prípustná, podľa sťažovateľa najvyšší súd

neprípustne zasiahol do jeho práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom

okresného súdu, zruší napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, napadnutý rozsudok

krajského súdu a napadnutý rozsudok okresného súdu a vec vráti okresnému súdu na ďalšie

konanie. Sťažovateľ zároveň požaduje, aby ústavný súd zaviazal krajský súd a najvyšší súd

zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie v sume po 10 000 € a zároveň ich zaviazal

uhradiť mu spoločne a nerozdielne trovy konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho

zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.

Uznesením ústavného súdu č. k. -18 z 12. júla 2018 bola sťažnosť

v časti namietaného porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a napadnutým

rozsudkom krajského súdu prijatá na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti bola odmietnutá

pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Po prijatí príslušnej časti sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval

predsedníčku najvyššieho súdu, aby sa k nej vyjadrila a zároveň oznámila, či trvá na tom,

aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčka najvyššieho súdu v prípise

č. KP 3/2018-59, z 13. augusta 2018, ktoré bolo doručené ústavnému súdu

20. augusta 2018, zdôraznila, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je v časti, ktorou sa

najvyšší súd vysporiadaval s námietkou zmätočnosti napadnutého rozsudku krajského súdu,

ústavne udržateľné, keďže „neprítomnosť vady zmätočnosti najvyšší súd v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia odôvodnil, najmä v bode 25. Namietané rozhodnutie najvyššieho

súdu nie je možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré

by popieralo zmysel práva na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu, keďže

najvyšší súd sa v dovolacom konaní vysporiadal s námietkami sťažovateľa a svoje

rozhodnutie riadne odôvodnil.“.

K sťažovateľom namietanému porušeniu jeho práv zaručených a dohovorom

z dôvodu aplikácie právneho názoru veľkého senátu vysloveného v rozhodnutí z 19. apríla

2017, podľa ktorého je kumulácia dovolacích dôvodov podľa a

neprípustná, predsedníčka najvyššieho súdu uviedla, že argumentácia sťažovateľa

odôvodňujúca porušenie jeho v sťažnosti označených práv je v tejto časti opodstatnená.

Predsedníčka najvyššieho súdu teda vo vyjadrení k sťažnosti dospela k záveru, že

napadnutým uznesením dovolacieho súdu došlo k porušeniu sťažovateľom označených práv

zaručených a dohovorom.

Predsedníčka najvyššieho súdu zároveň oznámila, že v posudzovanej veci

sťažovateľa súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný súd prípisom z 19. júla 2018 vyzval aj predsedu krajského súdu

na vyjadrenie sa k sťažnosti a oznámenie, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Podpredseda krajského súdu v prípise č. Spr 759/18 zo 6. augusta 2018 reagoval na výzvu

ústavného súdu akcentujúc princíp dvojinštančnosti súdneho konania, ktorým sa riadi

občianske sporové konanie, a v tejto súvislosti uviedol, že krajský súd sa v napadnutom

rozsudku „stotožnil... so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci plynúcim

z vyčerpávajúceho odôvodnenia prvoinštančného rozsudku a využil postup podľa § 387

ods. 2 , umožňujúci mu vypracovanie tzv. skráteného rozhodnutia. Akcentoval, že súd

prvej inštancie správne vyhodnotil, prihliadajúc na námietku premlčania vznesenú

žalovanou, že posledný deň 3-ročnej premlčacej doby na uplatnenie nároku sťažovateľa

pripadol na deň 22. 01. 2003, resp. 29. 04. 2003, a pokiaľ sťažovateľ podal žalobu na súde

až dňa 19. 04. 2005, učinil tak oneskorene. Za neopodstatnené označil tiež tvrdenie

sťažovateľa v jeho odvolaní o rozpore námietky premlčania s dobrými mravmi podľa § 3

ods. 1 z ním predkladaných dôvodov. Odôvodnenie sťažnosťou napadnutého

rozhodnutia krajského súdu jasným a zrozumiteľným spôsobom sa vysporiadalo so všetkými

okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia. Rovnako závery vyjadrené odvolacím súdom v jeho

rozhodnutí nie sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska nie

sú ani neospravedlniteľné a neudržateľné. Rozsudok odvolacieho súdu tak nemá za

následok tvrdené porušenie základných práv sťažovateľa, pričom skutočnosť, že sťažovateľ

sa s ním nestotožnil, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej arbitrárnosti.“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti podpredseda krajského súdu považuje sťažnosť

v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu za nedôvodnú. V reakcii

na výzvu ústavného súdu podpredseda krajského súdu zároveň oznámil, že súhlasí

s upustením od ústneho pojednávania.

Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti môže byť

dotknutá strana, ktorá v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

vystupovala v procesnom postavení žalovanej (dotknutá osoba, pozn.), ústavný súd

dotknutú osobu vyzval v zmysle § 51 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“), aby sa vyjadrila k sťažnosti. Dotknutá osoba v určenej lehote a ani do dňa

rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti na výzvu ústavného súdu nereagovala.

Ústavný súd následne vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby sa vyjadril k tomu,

či trvá na ústnom pojednávaní vo veci, a zároveň mu zaslal prípis predsedníčky najvyššieho

súdu z 13. augusta 2018 a prípis podpredsedu krajského súdu zo 6. augusta 2018. Právny

zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 8. novembra 2018 oznámil, že

netrvá na ústnom pojednávaní vo veci, pričom zároveň zdôraznil, že trvá na podanej

sťažnosti a vzhľadom na uvedené aj na rozhodnutí ústavného súdu v zmysle petitu

obsiahnutého v sťažnosti.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky najvyššieho

súdu a podpredsedu krajského súdu, že netrvajú na konaní ústneho pojednávania, ústavný

súd v súlade s upustil od ústneho pojednávania, pretože

dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je rozhodovanie o namietanom porušení sťažovateľom

označeného základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1

a práva zaručeného dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho

súdu

Podľa sťažovateľa je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu arbitrárne, keďže v ňom

najvyšší súd aplikoval právny záver vyslovený v rozhodnutí veľkého senátu z 19. apríla

2017, podľa ktorého je kumulácia viacerých dovolacích dôvodov v dovolacom konaní

vylúčená, a preto sa zároveň odmietol zaoberať sťažovateľom uplatnenými dovolacími

dôvodmi podľa a .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Vo vzťahu k a dohovoru ústavný súd vo svojej

doterajšej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že formuláciou uvedenou v

ústavodarca v základnom zákone Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére

práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (napr.

). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv neexistujú zásadné

odlišnosti (napr. ), čo umožňuje ich namietané porušenie preskúmavať

spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno základné právo na súdnu ochranu a ani iné základné

práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí

všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na

spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným

záujmom účastníkov konania (obdobne napr. , ). Princíp

spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie

materiálneho právneho štátu podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany

poskytovanej súdmi, príp. inými orgánmi ochrany práv.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.

Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci má pozitívny záväzok aktívnym

spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom neboli

oprávneným subjektom podliehajúcim pod jej jurisdikciu len formálne garantované, ale aby

tieto práva a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry

ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných

prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie

ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (napr.

, ).

Tvrdenie sťažovateľa, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu

jeho základného práva podľa a práva podľa dohovoru, je

založené na zásadnom argumente, v zmysle ktorého ak najvyšší súd odmietol dovolanie

sťažovateľa bez toho, aby sa zaoberal jeho prípustnosťou z hľadiska dovolacích dôvodov

ustanovených v a , ktoré sťažovateľ v dovolaní uplatnil (bod 3

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu), je takéto rozhodnutie arbitrárne, a to aj napriek

tomu, že sa jeho odôvodnenie „opiera“ o názor vyslovený v rozhodnutí veľkého senátu

najvyššieho súdu z 19. apríla 2017 (bod 17 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).

V nadväznosti na sťažovateľom uplatnenú sťažnostnú argumentáciu ústavný súd

v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade

so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127

ods. 1 mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak

iba z toho hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú

v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia všeobecných súdov, ak

v konaní, ktoré ich vydaniu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu

byť predmetom ústavného prieskumu vtedy, ak sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, pričom zároveň majú

za následok porušenie sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

Z uvedených hľadísk ústavný súd pristúpil k ústavnému prieskumu napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu. Ústavný súd sa sústredil na tú časť jeho odôvodnenia, v ktorom

dovolací súd poukazuje na rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu z 19. apríla 2017,

podľa ktorého „... je kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle a

neprípustná. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch

uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len

na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska . Ak sú v dovolaní uplatnené

viaceré vady zmätočnosti uvedené v až f) , dovolací súd sa pri skúmaní

prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska

existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste.“. Najvyšší súd riadiac sa citovaným právnym záverom následne

v napadnutom uznesení zdôraznil, že bude posudzovať len prípustnosť dovolania z hľadiska

sťažovateľom tvrdenej procesnej vady zmätočnosti [ ] a nepristúpi

k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľa, že dovolanie je prípustné aj podľa § 421

(bod 18 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).

V kontexte sťažnostnej argumentácie sťažovateľa je kľúčovou časťou ústavného

prieskumu tejto časti sťažnosti zo strany ústavného súdu posúdenie otázky, či je z ústavného

hľadiska udržateľný taký prístup najvyššieho súdu ako súdu rozhodujúceho o dovolaní,

v zmysle ktorého ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti

podľa ustanovenia , ako aj , dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti

dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska

[v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci podľa , pozn.].

K tejto otázke ústavný súd už zaujal právne relevantný postoj v zjednocujúcom

stanovisku prijatom uznesením č. k. -22 z 25. apríla 2018 (ďalej len

„zjednocujúce stanovisko z 25. apríla 2018“), v ktorom uviedol:

„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa

ustanovenia , ako aj Civilného sporového

poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania

obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového

poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa Slovenskej

republiky.

Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420

písm. a) až f) a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa

pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania

z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa

Slovenskej republiky.“

V odôvodnení zjednocujúceho stanoviska z 25. apríla 2018 ústavný súd vychádzal

z premisy, podľa ktorej zo žiadneho zákonného ustanovenia

nevyplýva obmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je

prípustné dovolanie z dôvodu podľa , ako aj podľa , by uplatnenie

niektorého dôvodu prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť

aj iný dovolací dôvod. Zdôraznil ďalej, že z ústavného, ako aj zo zákonného hľadiska je

neakceptovateľný taký postup, ktorým by bol dovolateľ nútený vybrať si len jeden

z dôvodov prípustnosti dovolania, napriek reálnej existencii viacerých dôvodov jeho

prípustnosti. Týmto postupom by podľa ústavného súdu bola de facto rozhodovacia činnosť

súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je neprípustné, keďže právne posúdenie

prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na konkrétny prípad je úlohou

(dovolacieho) súdu.

Na základe úvah o podstate a zmysle práva na prístup k súdu ako imanentnej súčasti

práva na spravodlivý proces s náležitými odkazmi na judikatúru ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva napokon ústavný súd dospel v odôvodnení svojho

zjednocujúceho stanoviska z 25. apríla 2018 k záveru, že ak veľký senát najvyššieho súdu

generálne vylúči súbežné uplatnenie dôvodov prípustnosti dovolania a pre takéto vylúčenie

neexistujú rozumné a presvedčivé argumenty, odníme tým dovolateľom právo na prístup

k súdu a poruší zásadu zákazu denegatio iustitiae.

Ústavný súd konštatuje, že právnymi závermi obsiahnutými v zjednocujúcom

stanovisku z 25. apríla 2018, ktoré bolo prijaté plénom ústavného súdu, je viazaný, pričom

tieto závery sú v plnom rozsahu aplikovateľné aj na vec sťažovateľa, a preto na nich

ústavný súd v plnom rozsahu poukazuje.

Z uvedených dôvodov ústavný súd, pridŕžajúc sa svojich záverov obsiahnutých

v zjednocujúcom stanovisku, konštatuje, že najvyšší súd tým, že sa vo veci sťažovateľa,

ktorý v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu uplatnil súbežne dôvody

prípustnosti dovolania podľa , ako aj podľa a

, pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzil len na posúdenie prípustnosti dovolania

z hľadiska , porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

Vzhľadom na uvedený záver ústavný súd poznamenáva, že aj sťažovateľ podstatnou

časťou svojej argumentácie spochybňuje rozhodnutie veľkého senátu z 19. apríla 2017,

keďže najvyšší súd v napadnutom uznesení pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa

z citovaného rozhodnutia veľkého senátu z 19. apríla 2017 vychádzal a závery v ňom

obsiahnuté na jeho vec aplikoval.

V súlade s princípom materiálneho právneho štátu, ktorý stojí okrem iného aj

na dôvere občanov v právo a právny poriadok, pričom podmienkou takejto dôvery je

stabilita právneho poriadku a dostatočná miera právnej istoty občanov ovplyvňovaná aj

činnosťou štátnych orgánov aplikujúcich právo (vrátane súdnej judikatúry), bolo

nevyhnutné, aby senát ústavného súdu aj pri rozhodovaní o tejto sťažnosti vychádzal

zo záverov obsiahnutých v zjednocujúcom stanovisku z 25. apríla 2018.

Nad rámec už uvedeného ústavný súd poznamenáva, že aj samotný najvyšší súd

prehodnotil svoje závery obsiahnuté v rozhodnutí z 19. apríla 2017 a v rozhodnutí veľkého

senátu najvyššieho súdu z 21. marca 2018, v ktorom samotný najvyšší súd explicitne

akceptoval, že kumulácia dovolacích dôvodov podľa a je prípustná.

Týmto záverom sa riadila vo svojom vyjadrení k sťažnosti aj predsedníčka najvyššieho

súdu, ktorá príslušnú časť sťažnosti vyhodnotila vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu ako dôvodnú.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením najvyššieho

súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa , ako aj jeho

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa 46 ods. 1 a práva podľa dohovoru, ústavný súd

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil ( v spojení s

) a vrátil mu vec na ďalšie konanie [ v spojení s

ods. 3 písm. b) ; bod 2 výroku tohto nálezu]. V ďalšom konaní bude

najvyšší súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze

( ).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 napadnutým rozsudkom krajského súdu

Porušenie sťažovateľom označených práv zaručených a dohovorom

napadnutým rozsudkom krajského súdu sťažovateľ odôvodňuje jeho arbitrárnosťou, resp.

nedostatočným odôvodnením.

Ústavný súd konštatuje, že argumenty o pochybeniach odvolacieho súdu majúce

za následok arbitrárnosť a nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu

sa v zásade prekrývajú s argumentmi, ktoré uvádza sťažovateľ v dovolaní

proti napadnutému rozsudku krajského súdu. Keďže ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, opäť sa vytvoril priestor na to, aby tieto

dovolacie námietky sťažovateľa [odôvodňujúce prípustnosť podania dovolania podľa § 420

písm. f) a a ] smerujúce proti napadnutému rozsudku

krajského súdu prednostne posúdil najvyšší súd v rámci dovolacieho konania.

Najvyšší súd bude preto po vrátení veci ústavným súdom povinný poskytnúť ochranu

a dohovorom garantovaným právam sťažovateľa v prípade, ak dospeje k záveru, že

napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k ich porušeniu. Riadiac sa už spomenutou

zásadou minimalizácie zásahov do činnosti všeobecných súdov a uprednostňujúc v zmysle

princípu subsidiarity právnu ochranu poskytovanú všeobecným súdom, ústavný súd

sťažnosti sťažovateľa v časti namietaného porušenia práv zaručených a dohovorom

napadnutým rozsudkom krajského súdu nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.

Sťažovateľ požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

20 000 €.

Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že vyslovenie porušenia práv sťažovateľa

podľa a dohovoru a zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a vrátenie veci

na ďalšie konanie najvyššiemu súdu postačuje k tomu, aby sa veci sťažovateľa zabezpečila

náprava spočívajúca v ústavne akceptovateľnom a spravodlivom rozhodnutí. Ústavný súd

návrhu sťažovateľa na priznanie finančného zadosťučinenia preto nevyhovel (bod 4 výroku

tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátom Mgr. Štefanom Slováčikom, Mostná 46, Nitra, v konaní

pred ústavným súdom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“).

Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná

tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového

základu.

Základom pre výpočet úhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná

mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2017

v sume 921 €. Sťažovateľovi patrí úhrada trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej

služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti) uskutočnené v roku

2018. Sťažovateľovi patrí z titulu odmeny advokáta (§ 11 ods. 3 vyhlášky) za každý úkon

právnej služby vykonaný v roku 2018 úhrada v sume 153,50 €, čo za 2 úkony právnej

služby predstavuje sumu 307 €, a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za každý úkon

právnej služby vykonaný v roku 2018 v sume 9,21 €, čo za 2 úkony právnej služby

predstavuje sumu 18,42 €. Celková úhrada trov konania tak predstavuje sumu 325,42 € (bod

3 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na skutočnosť, že vyjadrenie doručené ústavnému súdu 8. novembra 2018

neobsahovalo žiadnu argumentáciu, ktorou by sťažovateľ nad rámec argumentácie

obsiahnutej v sťažnosti podporil záver o ústavnej neudržateľnosti napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu a napadnutého rozsudku krajského súdu, ústavný súd úhradu trov konania

za tento úkon sťažovateľovi nepriznal.

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2018