Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 650/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov

Miroslava Duriša a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, ,

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. novembra 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

(ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

len „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre pokračovací

zločin krádeže podľa a a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) s poukazom

na v súbehu s prečinom porušovania domovej slobody

podľa .

Sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. zo 4. októbra 2018 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) vzatý

do väzby podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len ,,“).

Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský

súd uznesením sp. zn. z 18. októbra 2018 (ďalej len „uznesenie krajského

súdu“) tak, že sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že okresný súd ani krajský súd nerozhodli

o možnosti nahradenia jeho väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka

podľa . Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd a krajský súd

mali o takejto možnosti rozhodnúť aj bez jeho návrhu, čo však ani jeden z nich neurobil.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa

Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, a právo na spravodlivé konanie pred súdom podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Krajského súdu Nitra, v

konaní vedenom pod sp. zn. , porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn.: -40 zo dňa 18.10.2018

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- Eur,

ktoré je Krajský súd Nitra povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie

sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom

alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto

práva alebo slobody na strane druhej. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(, , ).

Z judikatúry ústavného súdu (, , ) vyplýva,

že obsahom základného práva podľa je aj oprávnenie trestne stíhanej

osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe skúmal významné skutočnosti pre a proti väzbe

vrátane možnosti nahradiť ju zárukou, sľubom alebo peňažnou zárukou,

pričom ak sa rozhodne trestne stíhanú osobu do väzby vziať alebo ju v nej ďalej držať,

aby boli takéto rozhodnutia založené na konkrétnych skutočnostiach, a nie na abstraktnej

úvahe.

Pokiaľ ide o možnosť nahradenia väzby, Európsky súd pre ľudské práva judikoval

(pozri rozsudok vo veci Jablonski proti Poľsku z 21. 12. 2000, sťažnosť č. 33492/96,

bod 83), že čl. 5 ods. 3 dohovoru vo svojej druhej časti stanovuje nielen právo

na „prejednanie veci v primeranej lehote alebo byť prepustený počas konania“,

ale tiež to, že „prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa takáto osoba dostaví

na pojednávanie“. Aj z judikatúry ústavného súdu (, ,

) vyplýva, že ak osoba, ktorej osobná sloboda je pozbavená väzbou, požiada

o nahradenie väzby sľubom, peňažnou zárukou, ale i dohľadom mediačného a probačného

úradníka, súd rozhodujúci o väzbe je povinný sa s touto žiadosťou náležite vysporiadať.

Pozbavenie slobody totiž môže byť ospravedlnené iba vtedy, ak iné, menej prísne opatrenia

boli zvážené a vyhodnotené ako nedostatočné, resp. ak je preukázané, že pozbavenie

slobody bolo vzhľadom na okolnosti nevyhnutné (pozri rozsudok vo veci Sabeva

proti Bulharsku z 10. 6. 2010, sťažnosť č. 44290/07, bod 56).

Uvedené východiská k čl. 5 ods. 3 druhej vete dohovoru ústavný súd už opakovane

zohľadnil vo svojej judikatúre (, , ) a v tejto súvislosti

uviedol, že čl. 5 ods. 3 dohovoru síce nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo

byť prepustený na záruku, ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím

záruky. Súdnym orgánom vzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím

určitej záruky dosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do vyšetrovacej

väzby. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby.

Ústavný súd tiež vyslovil (), že súd alebo sudca pre prípravné konanie

rozhodujúci o väzbe je oprávnený (a vzhľadom na preferenciu osobnej slobody vyplývajúcu

z čl. 5 ods. 1 dohovoru aj povinný) skúmať, či účel väzby nemožno rovnako dobre

dosiahnuť ponechaním alebo prepustením obvineného na slobodu za súčasného dozoru

probačného a mediačného úradníka, a to aj v prípade, že takýto návrh nebol výslovne

uplatnený.

Zohľadňujúc uvedené východiská a sťažovateľom prezentované námietky ústavný

súd preskúmal napadnuté konanie.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa ,

ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom

konaní

Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že okresný súd a ani krajský súd

sa nezaoberali možnosťou nahradenia jeho väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka podľa .

Aj napriek skutočnosti, že z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ (výslovne)

napáda iba postup krajského súdu v napadnutom konaní, z povahy veci vyplýva, že tento

postup vyústil do uznesenia krajského súdu, a preto ústavný súd v medziach vymedzených

sťažnosťou sťažovateľa vychádzal pri svojom prieskume napadnutého konania krajského

súdu najmä z obsahu tohto uznesenia.

Ústavný súd v tejto súvislosti preskúmal aj uznesenie okresného súdu o vzatí

sťažovateľa do väzby a konštatuje, že tento sa skutočne možnosťou nahradenia väzby

sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka, ktorou sa v zmysle už citovanej

judikatúry mal zaoberať aj bez návrhu sťažovateľa, vôbec nezaoberal.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť, v ktorej síce sám toto

pochybenie okresného súdu nenamietal, avšak krajský súd mal na túto skutočnosť

podľa jeho názoru napriek tomu prihliadať.

Odhliadnuc od skutočnosti, že sťažovateľ, tak ako to sám uviedol, túto skutočnosť

v konaní pred krajským súdom, resp. vo svojej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu

výslovne nenamietal, čo by v zmysle stabilizovanej judikatúry ústavného súdu

(, ; vo väzobnej veci pozri bližšie ,

) predstavovalo dôvod na odmietnutie tejto sťažnosti z dôvodu nedostatku

právomoci na jej prerokovanie, ústavný súd vzhľadom na okolnosti prípadu a povahu práv,

ktoré mali byť napadnutým postupom krajského súdu porušené, preskúmal aj uznesenie

krajského súdu a dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená.

Krajský súd k možnosti nahradenia väzby sťažovateľa v relevantnej časti

odôvodnenia svojho uznesenia uviedol: „Taktiež krajský súd poukazuje na to, že vzhľadom

na závažnosť spáchaného skutku, pozbavenie osobnej slobody obvineného

nie je neprimeraným opatrením v povahe stíhaného trestného činu a trestu, ktorý zaň mohol

uložiť.

Vzhľadom na to, že osobu obvineného, jeho predchádzajúci spôsob života,

keď sa tento opakovane dopúšťa trestnej činnosti, nie je možné účel väzby u obvineného

dosiahnuť niektorým z inštitútov určených na nahradenie väzby.“

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva,

že tento sa možnosťou nahradenia väzby sťažovateľa v skutočnosti zaoberal,

a to bez ohľadu na skutočnosť, že tento ju vo svojej sťažnosti proti uzneseniu okresného

súdu neuplatnil, a dospel k záveru, že nahradenie väzby v prípade sťažovateľa neprichádza

do úvahy. Tento svoj záver podporil odkazom na konkrétne okolnosti tohto prípadu,

keď poukázal aj na skutočnosť, že u sťažovateľa ide o osobu opakovane súdne trestanú

pre majetkovú trestnú činnosť, pričom predmetných skutkov, pre ktoré mu bolo vznesené

obvinenie, sa dopustil krátko po prepustení z výkonu trestu na slobodu.

Z okolností tohto prípadu teda vyplýva, že s možnosťou nahradenia väzby

sťažovateľa sa krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia v skutočnosti zaoberal (porovnaj

a contrario , ; tiež rozsudok vo veci Mihuta proti Rumunsku

31. 3. 2009, sťažnosť č. 13275/03), resp. že krajský súd v prípade sťažovateľa zvážil menej

závažné opatrenia, ktoré však vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu vyhodnotil

vo vzťahu ku sťažovateľovi ako nedostatočné.

Preto aj napriek zjavnému pochybeniu okresného súdu, ktorý sa takouto možnosťou

vôbec nezaoberal, dospel ústavný súd k záveru, že ochranu právam sťažovateľa,

ktorých porušenie v tejto časti sťažnosti sťažovateľ namieta, poskytol dostatočným

a z ústavnoprávneho pohľadu akceptovateľným spôsobom krajský súd.

Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že túto časť sťažnosti

bolo potrebné odmietnuť podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

krajského súdu v napadnutom konaní

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným postupom

alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(, , ).

Ústavný súd konštatuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru taktiež nie je vo veci sťažovateľa

aplikovateľný, pretože ústavnoprávny základ rozhodovania o väzbe vrátane procesných

práv je súčasťou a dohovoru. Preto je už na prvý pohľad zrejmé,

že k namietanému porušeniu uvedeného článku dohovoru v prípade sťažovateľa dôjsť

nemohlo (, , , , ).

Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2018