Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 21 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (26)IV. ÚS 650/2018
PDF · 173.53 KB
No categories available
IV. ÚS 650/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. novembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov
Miroslava Duriša a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, ,
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Tpo 62/2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. novembra 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo 62/2018 (ďalej
len „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre pokračovací
zločin krádeže podľa § 212 ods. 1 a 3 písm. a) a ods. 4 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom
na § 138 písm. e) Trestného zákona v súbehu s prečinom porušovania domovej slobody
podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona.
Sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 1 Tp 121/2018 zo 4. októbra 2018 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) vzatý
do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len ,,Trestný poriadok“).
Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský
súd uznesením sp. zn. 4 Tpo 62/2018 z 18. októbra 2018 (ďalej len „uznesenie krajského
súdu“) tak, že sťažnosť sťažovateľa zamietol.
Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že okresný súd ani krajský súd nerozhodli
o možnosti nahradenia jeho väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka
podľa § 80 Trestného poriadku. Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd a krajský súd
mali o takejto možnosti rozhodnúť aj bez jeho návrhu, čo však ani jeden z nich neurobil.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, a právo na spravodlivé konanie pred súdom podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Krajského súdu Nitra, v
konaní vedenom pod sp. zn. 4Tpo/62/2018, porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn.: 4Tpo/62/2018-40 zo dňa 18.10.2018
sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- Eur,
ktoré je Krajský súd Nitra povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený
pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci
a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie
sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom
alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto
práva alebo slobody na strane druhej. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Z judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 38/01, IV. ÚS 207/07, III. ÚS 115/08) vyplýva,
že obsahom základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy je aj oprávnenie trestne stíhanej
osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe skúmal významné skutočnosti pre a proti väzbe
vrátane možnosti nahradiť ju zárukou, sľubom alebo peňažnou zárukou,
pričom ak sa rozhodne trestne stíhanú osobu do väzby vziať alebo ju v nej ďalej držať,
aby boli takéto rozhodnutia založené na konkrétnych skutočnostiach, a nie na abstraktnej
úvahe.
Pokiaľ ide o možnosť nahradenia väzby, Európsky súd pre ľudské práva judikoval
(pozri rozsudok vo veci Jablonski proti Poľsku z 21. 12. 2000, sťažnosť č. 33492/96,
bod 83), že čl. 5 ods. 3 dohovoru vo svojej druhej časti stanovuje nielen právo
na „prejednanie veci v primeranej lehote alebo byť prepustený počas konania“,
ale tiež to, že „prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa takáto osoba dostaví
na pojednávanie“. Aj z judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 87/04, III. ÚS 240/06,
I. ÚS 364/08) vyplýva, že ak osoba, ktorej osobná sloboda je pozbavená väzbou, požiada
o nahradenie väzby sľubom, peňažnou zárukou, ale i dohľadom mediačného a probačného
úradníka, súd rozhodujúci o väzbe je povinný sa s touto žiadosťou náležite vysporiadať.
Pozbavenie slobody totiž môže byť ospravedlnené iba vtedy, ak iné, menej prísne opatrenia
boli zvážené a vyhodnotené ako nedostatočné, resp. ak je preukázané, že pozbavenie
slobody bolo vzhľadom na okolnosti nevyhnutné (pozri rozsudok vo veci Sabeva
proti Bulharsku z 10. 6. 2010, sťažnosť č. 44290/07, bod 56).
Uvedené východiská k čl. 5 ods. 3 druhej vete dohovoru ústavný súd už opakovane
zohľadnil vo svojej judikatúre (I. ÚS 239/04, II. ÚS 38/05, II. ÚS 60/08) a v tejto súvislosti
uviedol, že čl. 5 ods. 3 dohovoru síce nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo
byť prepustený na záruku, ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím
záruky. Súdnym orgánom vzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím
určitej záruky dosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do vyšetrovacej
väzby. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby.
Ústavný súd tiež vyslovil (II. ÚS 67/2013), že súd alebo sudca pre prípravné konanie
rozhodujúci o väzbe je oprávnený (a vzhľadom na preferenciu osobnej slobody vyplývajúcu
z čl. 5 ods. 1 dohovoru aj povinný) skúmať, či účel väzby nemožno rovnako dobre
dosiahnuť ponechaním alebo prepustením obvineného na slobodu za súčasného dozoru
probačného a mediačného úradníka, a to aj v prípade, že takýto návrh nebol výslovne
uplatnený.
Zohľadňujúc uvedené východiská a sťažovateľom prezentované námietky ústavný
súd preskúmal napadnuté konanie.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy,
ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom
konaní
Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že okresný súd a ani krajský súd
sa nezaoberali možnosťou nahradenia jeho väzby dohľadom probačného a mediačného
úradníka podľa § 80 Trestného poriadku.
Aj napriek skutočnosti, že z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ (výslovne)
napáda iba postup krajského súdu v napadnutom konaní, z povahy veci vyplýva, že tento
postup vyústil do uznesenia krajského súdu, a preto ústavný súd v medziach vymedzených
sťažnosťou sťažovateľa vychádzal pri svojom prieskume napadnutého konania krajského
súdu najmä z obsahu tohto uznesenia.
Ústavný súd v tejto súvislosti preskúmal aj uznesenie okresného súdu o vzatí
sťažovateľa do väzby a konštatuje, že tento sa skutočne možnosťou nahradenia väzby
sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka, ktorou sa v zmysle už citovanej
judikatúry mal zaoberať aj bez návrhu sťažovateľa, vôbec nezaoberal.
Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť, v ktorej síce sám toto
pochybenie okresného súdu nenamietal, avšak krajský súd mal na túto skutočnosť
podľa jeho názoru napriek tomu prihliadať.
Odhliadnuc od skutočnosti, že sťažovateľ, tak ako to sám uviedol, túto skutočnosť
v konaní pred krajským súdom, resp. vo svojej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu
výslovne nenamietal, čo by v zmysle stabilizovanej judikatúry ústavného súdu
(III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03; vo väzobnej veci pozri bližšie II. ÚS 98/2016,
III. ÚS 425/2018) predstavovalo dôvod na odmietnutie tejto sťažnosti z dôvodu nedostatku
právomoci na jej prerokovanie, ústavný súd vzhľadom na okolnosti prípadu a povahu práv,
ktoré mali byť napadnutým postupom krajského súdu porušené, preskúmal aj uznesenie
krajského súdu a dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená.
Krajský súd k možnosti nahradenia väzby sťažovateľa v relevantnej časti
odôvodnenia svojho uznesenia uviedol: „Taktiež krajský súd poukazuje na to, že vzhľadom
na závažnosť spáchaného skutku, pozbavenie osobnej slobody obvineného
nie je neprimeraným opatrením v povahe stíhaného trestného činu a trestu, ktorý zaň mohol
uložiť.
Vzhľadom na to, že osobu obvineného, jeho predchádzajúci spôsob života,
keď sa tento opakovane dopúšťa trestnej činnosti, nie je možné účel väzby u obvineného
dosiahnuť niektorým z inštitútov určených Trestným poriadkom na nahradenie väzby.“
Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva,
že tento sa možnosťou nahradenia väzby sťažovateľa v skutočnosti zaoberal,
a to bez ohľadu na skutočnosť, že tento ju vo svojej sťažnosti proti uzneseniu okresného
súdu neuplatnil, a dospel k záveru, že nahradenie väzby v prípade sťažovateľa neprichádza
do úvahy. Tento svoj záver podporil odkazom na konkrétne okolnosti tohto prípadu,
keď poukázal aj na skutočnosť, že u sťažovateľa ide o osobu opakovane súdne trestanú
pre majetkovú trestnú činnosť, pričom predmetných skutkov, pre ktoré mu bolo vznesené
obvinenie, sa dopustil krátko po prepustení z výkonu trestu na slobodu.
Z okolností tohto prípadu teda vyplýva, že s možnosťou nahradenia väzby
sťažovateľa sa krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia v skutočnosti zaoberal (porovnaj
a contrario III. ÚS 240/06, I. ÚS 364/08; tiež rozsudok vo veci Mihuta proti Rumunsku
31. 3. 2009, sťažnosť č. 13275/03), resp. že krajský súd v prípade sťažovateľa zvážil menej
závažné opatrenia, ktoré však vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu vyhodnotil
vo vzťahu ku sťažovateľovi ako nedostatočné.
Preto aj napriek zjavnému pochybeniu okresného súdu, ktorý sa takouto možnosťou
vôbec nezaoberal, dospel ústavný súd k záveru, že ochranu právam sťažovateľa,
ktorých porušenie v tejto časti sťažnosti sťažovateľ namieta, poskytol dostatočným
a z ústavnoprávneho pohľadu akceptovateľným spôsobom krajský súd.
Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že túto časť sťažnosti
bolo potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu v napadnutom konaní
O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným postupom
alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Ústavný súd konštatuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru taktiež nie je vo veci sťažovateľa
aplikovateľný, pretože ústavnoprávny základ rozhodovania o väzbe vrátane procesných
práv je súčasťou čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru. Preto je už na prvý pohľad zrejmé,
že k namietanému porušeniu uvedeného článku dohovoru v prípade sťažovateľa dôjsť
nemohlo (III. ÚS 272/03, II. ÚS 15/05, IV. ÚS 65/05, I. ÚS 256/07, II. ÚS 689/2017).
Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. novembra 2018