Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 590/2018
PDF · 259.61 KB
No categories available
II. ÚS 590/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť , , a .
, , zastúpených advokátkou JUDr. Sabínou
Hodoňovou, PhD., ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA BEDNÁŘOVÁ & HODOŇOVÁ,
Mariánske námestie 31, Žilina, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod
sp. zn. 15 Ek 23/2017 a jeho uznesením z 20. septembra 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. novembra 2018 doručená sťažnosť , , a .
, (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci
namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 15 Ek 23/2017 a jeho uznesením z 20. septembra 2018.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia podali Okresnému súdu Žilina žalobu
o určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu a o určenie, že nájom bytu trvá.
3. Rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 31 C 30/2005-334 zo 4. februára 2016
(ďalej aj „exekučný titul“) bola žaloba zamietnutá a sťažovateľom bola uložená povinnosť
vypratať priestory so samostatným vchodom č. II v juhozápadnej časti prízemia stavby
školy súp. č. 3242 na 11 v , zapísanej na , trakt
B, vedľajší vchod, pozostávajúce z troch miestností, kuchyne, predsiene, komory, kúpeľne
a WC a odovzdať ich žalovanej spoločnosti (ďalej len „žalovaná“), v lehote
do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
4. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
8 Co 207/2016 z 26. októbra 2016 bol exekučný titul potvrdený.
5. Žalovaná 1. júna 2017 podala návrh na vykonanie exekúcie. Vykonaním exekúcie
bol poverený súdny exekútor JUDr. Marián Janec (ďalej len „súdny exekútor“).
6. Sťažovatelia ako povinní podali návrh na zastavenie a na odklad exekúcie.
Uznesením vyššieho súdneho úradníka okresného súdu sp. zn. 15 Ek 23/2017
z 18. septembra 2017 bol návrh na zastavenie exekúcie zamietnutý, pričom vyšší súdny
úradník sa návrhom na odklad exekúcie nezaoberal, keďže o tom prislúcha rozhodovať
sudcovi.
7. Uznesením sudcu okresného súdu sp. zn. 15 Ek 23/2017 z 20. septembra 2018 bola
zamietnutá sťažnosť, ktorú sťažovatelia podali proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka
okresného súdu.
8. Sťažovatelia v podanej sťažnosti uviedli viaceré podstatné dôvody. Tvrdili, že
priestory vymedzené v exekučnom titule neexistujú, vchod č. II, vedľajší vchod a trakt B nie
sú zapísané na žiadnom liste vlastníctva, neobsahuje podstatnú
náležitosť (uvedenie toho, ktorým okresným úradom, katastrálnym odborom a pre ktoré
katastrálne územie, obec a okres je vedený), stavba školy súp. č. 3242 uvádzaná tak, že je
zapísaná na , sa môže nachádzať kdekoľvek a na ktoromkoľvek
pozemku, lebo na základe týchto údajov ju nemožno nájsť ani na portáli katastra
nehnuteľností. Sťažovatelia nevedia, čo presne majú vypratať, keď nimi užívaný byt, ktorý
im bol ako byt školníka pridelený, nemá takú vnútornú skladbu ako priestory označené
v exekučnom titule, žiadna tretia osoba vrátane súdneho exekútora v nehnuteľnosti súp.
č. 3242 zapísanej na nikdy nemôže nájsť vchod II ani trakt B, ale
ani priestory popísané vo výroku exekučného titulu, a to ani za pomoci
, ktorý je výslovne uvedený vo výroku, dokonca ani s pomocou inej verejnej listiny.
9. Sudca okresného súdu sa v celom rozsahu stotožnil so závermi vyššieho súdneho
úradníka okresného súdu a nad tento rámec doplnil, že vytýkané nedostatky vzniknuté
v základnom konaní sú pre exekučné konanie bez právneho významu, pričom exekučný súd
nie je ďalšou odvolacou inštanciou. S týmto názorom sťažovatelia súhlasia, nie však už
s tým, že by okolnosť, ktorá bola ako nedostatok z ich strany vytýkaná v základnom konaní,
nemohla byť súčasne nedostatkom samotného exekučného titulu v exekučnom konaní,
najmä vtedy, ak aj exekučný súd prisvedčil niektorým nedostatkom výroku exekučného
titulu spočívajúcim v absencii uvedenia katastrálneho územia, pre ktoré je
vydaný, avšak s týmito sa vysporiadal tak, že výrok exekučného titulu je záväzný
pre strany sporu a predovšetkým pre ne má byť výrok jasný, určitý a presný, pričom
sťažovatelia vedia, ktorý priestor majú vypratať, t. j. v ktorom priestore majú zložené veci.
S uvedeným záverom okresného súdu sťažovatelia nesúhlasia, pretože exekučný titul musí
byť materiálne vykonateľný, t. j. z tohto hľadiska musí obsahovať individualizáciu
oprávneného a povinného, presné vymedzenie práva a jemu zodpovedajúcu povinnosť
na plnenie s presne stanovenou lehotou na plnenie.
10. Podľa sťažovateľov exekučný titul tak, ako je formulovaný, tieto požiadavky
nespĺňa.
11. Sťažovatelia napokon vypratali priestory, ktoré požadovala žalovaná ako
oprávnená, pod hrozbou núteného vysťahovania, narastania nákladov spojených s výkonom
exekúcie a hrozbou uplatňovania si náhrady škody a bezdôvodného obohatenia, ktoré mali
žalovanej na základe konania sťažovateľov vzniknúť, hoci tieto priestory nie sú a neboli
priestormi popísanými v exekučnom titule. Len obava z núteného vypratania priestorov,
ktorého si sťažovatelia boli vedomí, že bude súdnym exekútorom vykonané bez ohľadu na
to, že ide o priestory mimo exekučného titulu, ich donútila odsťahovať sa. Skutočnosť, že sa
sťažovatelia vysťahovali z priestorov určených im žalovanou, nemá za následok odpadnutie
dôvodu na rozhodovanie o tejto sťažnosti, a to preto, že z pohľadu úhrady trov exekúcie je
významný spôsob ukončenia exekúcie, teda, či bola zastavená alebo ukončená vymožením
uloženej povinnosti.
12. Podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku súd exekúciu zastaví v celom
rozsahu alebo v časti, ak sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného
titulu. Sťažovatelia sú toho názoru, že v ich prípade sú dané takéto skutočnosti. Ide
o generálne ustanovenie, ktoré sa aplikuje v prípadoch, keď exekúcia nemôže byť vedená
pre určité dôvody, pričom však nejde o dôvody ako zánik práva priznaného exekučným
titulom, zrušenie exekučného titulu alebo podľa osobitného predpisu, pre ktorý sú uznanie
alebo výkon cudzieho exekučného titulu neprípustné. Ide o dôvody, ktoré vyplývajú
z Exekučného poriadku alebo iných právnych predpisov. Jedným z takých dôvodov je
formálna alebo materiálna nevykonateľnosť súdneho rozhodnutia, a to aj vtedy, ak sa o nej
súd dozvedel až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľom bola
exekučným titulom uložená povinnosť vypratania priestorov, avšak priestory, na ktoré sa
táto povinnosť vzťahuje, neexistujú. V tejto súvislosti je predovšetkým podstatné, že
relevantné právne predpisy pojem „priestor“ nedefinujú. Sťažovatelia nevedia, čo majú
vypratať, ale ani to, či ide o nebytový priestor, rozostavaný nebytový priestor či rozostavaný
bytový priestor. Nevedia, či majú vypratať konkrétnu nehnuteľnosť, stavbu, časť
nehnuteľnosti, časť stavby, na akom pozemku, v akom stupni rozostavanosti, čiernu stavbu
a pod. Záver okresného súdu o tom, že z dôvodu, že výrok rozhodnutia zaväzuje najmä
strany sporu, má byť tento jasný, určitý a presný najmä pre nich, nepovažujú sťažovatelia
za správny. Sťažovateľom bola uložená povinnosť vypratať priestory v stavbe školy súp.
č. 3242 na 11 v , zapísanej na . Podľa týchto
údajov nemožno nehnuteľnosť dohľadať ani prostredníctvom katastra nehnuteľností.
sa môže nachádzať v ktoromkoľvek katastrálnom území, ale aj
vo všetkých katastrálnych územiach na Slovensku a rovnako to platí pre stavbu školy súp.
č. 3242. Rovnako tak ulica s názvom v neexistuje a ulica sa
nachádza vo viacerých mestách na Slovensku vrátane Bratislavy, Košíc, Nitry alebo
Prešova. V konečnom dôsledku ani Žilina neexistuje iba jedna. Takáto identifikácia
nepostačuje ani na realizáciu zápisu práva na príslušnom katastrálnom odbore bez ohľadu
na to, že účastníci právneho úkonu vedia, aký zápis chcú tým-ktorým právnym úkonom
dosiahnuť. Z formulácie exekučného titulu tak nielen sťažovatelia, ale ani žiadna tretia
osoba, a to vrátane žalovanej, nemohli vedieť, čo majú sťažovatelia vypratať.
Neidentifikovanie priestorov špecifikáciou listu vlastníctva, na ktorom je zapísaná stavba
školy súp. č. 3242, je pritom len základným nedostatkom exekučného titulu. Žiadna tretia
osoba vrátane súdneho exekútora v nehnuteľnosti súp. č. 3242 zapísanej na
nikdy nenájde vchod II, ale ani trakt B, a to ani za pomoci akéhokoľvek
, ale ani za pomoci inej verejnej listiny. Neexistuje totiž žiaden dokument
o tom, kde by sa mal nachádzať vchod II a trakt B, a tým ani priestory, ktoré by mali
sťažovatelia vypratať. Predpokladá sa, že stavba školy je skolaudovaná, teda aj vypratanie
má byť aspoň z nebytových priestorov, teda nie iba z bližšie nevymedzených priestorov.
Žalovaná subjektívne zastáva názor, že ide o priestory, ktoré užívajú sťažovatelia.
Sťažovatelia majú síce vedomosť o tom, aké priestory užívajú, ale nie o tom, aké priestory
majú podľa exekučného titulu vypratať, pretože medzi bývalým služobným bytom
(od 1. marca 1999 nájomným bytom) a priestormi označenými v exekučnom titule je
výrazný rozdiel. Pred vstupom do bývalého služobného bytu je oplotenie, pivnica s terasou
tvoriacou závetrie a zádverie, ktoré nie sú vo vlastníctve žalovanej. Bez súhlasu
sťažovateľov tak ani nie je možný vstup do ďalších priestorov, ktoré by mali byť popísané
v exekučnom titule. Rozdiel je aj vo vnútornej stavbe priestorov. Bývalý služobný byt má
za vstupnými dverami chodbu a súčasťou kúpeľne je aj WC. V exekučnom titule nie je
zmienka o chodbe a kúpeľňa a WC sú v ňom označené ako samostatné miestnosti.
Subjektívna vedomosť, či presvedčenie žalovanej o tom, ktoré priestory majú byť na
základe exekučného titulu vypratané, je tak irelevantná. Exekučný titul je nejasný, neurčitý
a nepresný nielen pre tretie osoby a pre sťažovateľov, ale aj pre samotnú žalovanú, ktorá
výrok exekučného titulu spája so svojou predstavou o tom, čo by mali sťažovatelia vypratať.
Súdny exekútor tak môže v exekučnom titule popísanú nehnuteľnosť, vchod č. II, trakt B
a priestory, ktoré v skutočnosti neexistujú, nájsť iba za aktívnej účasti žalovanej, ktorá mu
priestory, o ktorých je subjektívne presvedčená, že sú popísané v exekučnom titule, sama
označí. Navyše ani sama žalovaná nevie priestory, vypratanie ktorých požaduje, popísať
a vo svojom vyjadrení uviedla len to, že boli podrobne popísané sťažovateľmi, hoci títo
popisovali iba bývalý služobný byt, ktorý užívali. Sťažovatelia nikdy vo svojich podaniach
v základnom konaní netvrdili existenciu vchodu II, ale tvrdili orientačné číslo 11, ktoré si
žalovaná nesprávne prečítala ako II. Je samozrejmé, že žalovaná poskytne súdnemu
exekútorovi súčinnosť a navedie ho k priestorom, ktoré žiada vypratať, a to bez ohľadu
na to, či sú, alebo nie sú popísané v exekučnom titule. Napokon aj žalovaná si je vedomá
materiálnej nevykonateľnosti exekučného titulu, keďže ani ona, ale ani súdny exekútor na
požiadanie sťažovateľov nepredložili , kúpnu zmluvu a protokol
o odovzdaní a prevzatí bytu z 13. mája 2005, keď bola podpísaná kúpna zmluva, na základe
ktorej sa žalovaná stala vlastníčkou stavby školy, ale ani stavebnú projektovú
dokumentáciu. Terasu, pivnicu a chodbu s elektrickou rozvodnou skriňou žalovaná
so súdnym exekútorom odmietli prevziať s vysvetlením, že by takéto vypratanie bolo už nad
rámec exekučného titulu. Žalovaná navyše považuje priestory za nebytové, hoci tak o nich
nikdy nebolo stavebným úradom rozhodnuté. Materiálna vykonateľnosť exekučného titulu
nemôže byť podmienená doplňujúcim vyjadrením žalovanej. Exekúcia musí byť možná
objektívne a bez súčinnosti žalovanej presahujúcej rámec obsahu exekučného titulu (v danej
veci nebola súčinnosť obmedzená na poskytnutie informácie, ale spočívala priamo
v názornom poukázaní na neexistujúci vchod II, trakt B a na priestory, vypratania ktorých sa
žalovaná domáhala, hoci nie sú obsiahnuté v exekučnom titule a ich existencia z ničoho
nevyplýva). V takom prípade však už nejde o exekúciu (výkon rozhodnutia), ale o výkon
pokynu žalovanej ako oprávnenej súdnemu exekútorovi. Na uvedenom závere nič nemení
formálna právoplatnosť exekučného titulu či jej vyznačená vykonateľnosť, z ktorej vyplýva
iba to, že exekučný titul bol doručený a lehota na plnenie uplynula.
13. Formálna a materiálna vykonateľnosť exekučného titulu predstavuje rovnocenné
zložky vykonateľnosti rozhodnutia. Chybnosť alebo nedostatok niektorej zložky
vykonateľnosti, ktorý sa pri materiálnej vykonateľnosti nahrádza výkladom namiesto
jednoznačného obsahu exekučného titulu, spôsobuje neprípustnosť vykonania exekúcie a jej
zastavenie.
14. Sťažovatelia požadujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Právo sťažovateľov podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.: 15Ek/23/2017 zo dňa 20. septembra
2018 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Banská
Bystrica sp. zn.: 15Ek/23/2017 zo dňa 20. septembra 2018 a vec mu vracia na ďalšie
konanie.
3. Okresný súd Banská Bystrica je povinný uhradiť sťažovateľom primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 5 000,- EUR a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
4. Okresný súd Banská Bystrica je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
vo výške 325,42 EUR do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho
zástupcu.“
II.
15. Z rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co 207/2016-395 z 26. októbra 2016 vyplýva,
že ním bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 31 C 30/2005-334 zo 4. februára
2016.
Podľa konštatovania krajského súdu Okresný súd Žilina zamietol žalobu
sťažovateľov a zároveň na základe vzájomnej žaloby žalovanej im uložil povinnosť
vypratať priestory so samostatným vchodom č. II v juhozápadnej časti prízemia stavby
školy súp. č. 3242 na 11 v , zapísanej na ,
trakt B, vedľajší vchod, pozostávajúce z troch miestností, kuchyne, predsiene, komory,
kúpeľne a WC a odovzdať ich žalovanej do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
Podľa ďalšieho konštatovania krajského súdu sťažovatelia v podanom odvolaní inter
alia uviedli, že priestory, vypratania ktorých sa žalovaná vzájomnou žalobou domáha, nie
sú vo vzájomnej žalobe, ale ani vo výroku rozsudku náležite označené, v dôsledku čoho je
výrok o povinnosti vypratať priestory neurčitý, nezrozumiteľný a nevykonateľný. Nie je
z neho zrejmé, aké priestory by mali sťažovatelia vypratať.
Podľa názoru krajského súdu námietka sťažovateľov o neurčitosti a nevykonateľnosti
výroku o vyprataní nie je dôvodná. Miestnosti sú definované jasne počtom i konkrétnym
označením, ale tiež konkrétnym miestom, kde sa nachádzajú.
16. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 8 Cdo 93/2017 z 23. februára 2018 vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie
sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 Co 207/2016 z 26. októbra 2016.
Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovatelia v podanom dovolaní nesúhlasili
s právnym posúdením veci, podľa ktorého miestnosti im odovzdané nie sú bytom. Podľa
nich bolo nesprávne vyhodnotené, že neuniesli dôkazné bremeno súvisiace s existenciou
kolaudačného rozhodnutia. Jediným dokladom, z ktorého podľa nich bolo možné zistiť účel
povolenia stavby, bolo stavebné povolenie.
Podľa názoru najvyššieho súdu dovolací dôvod, ktorý sťažovatelia uplatnili, treba
z hľadiska obsahu podaného dovolania posúdiť podľa § 421 ods. 1 Civilného sporového
poriadku. Sťažovatelia namietali, že krajský súd sa pri riešení otázky, či miestnosti im
odovzdané boli alebo neboli bytom, nezameral na niektoré podstatné skutočnosti a dospel
k nesprávnemu záveru, že sťažovatelia neuniesli dôkazné bremeno tvrdenia, že išlo o byt.
Je teda zjavné, že sťažovatelia chcú riešiť len skutkovú otázku a žiadajú posúdiť správnosť
vykonaného dokazovania zo strany krajského súdu, či považoval za dostatočne preukázané,
že iné ako „dodatočné“ kolaudačné rozhodnutie nebolo vydané. Sťažovatelia mali tiež
výhrady k spôsobu vykonania a hodnotenia jednotlivých dôkazov. Len samotné
spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov, ako i sama
polemika s rozhodnutím krajského súdu či prosté spochybňovanie správnosti jeho
rozhodnutia, kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posúdení veci významovo
nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 432 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Dovolací
dôvod upravený v § 432 ods. 1 Civilného sporového poriadku, teda označenie právnej
otázky, ktorá mala byť krajským súdom nesprávne riešená, však sťažovatelia v dovolaní
nekonkretizovali. Znamená to, že dovolanie nie je podložené prípustným dovolacím
dôvodom.
17. Z uznesenia ústavného súdu č. k. II. ÚS 423/2018-15 zo 6. septembra 2018
vyplýva, že ním bola ako zjavne neopodstatnená odmietnutá sťažnosť podaná sťažovateľmi
proti dovolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 93/2017 z 23. februára 2018.
Podľa konštatovania ústavného súdu porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vidia sťažovatelia v tom, že zo žiadneho ustanovenia Civilného
sporového poriadku nevyplýva, že by dovolateľ bol povinný pri uplatnení dovolacieho
dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku právnu otázku, od ktorej
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, konkretizovať spôsobom: „Za nesprávne právne
posúdenie veci pokladáme...“, „Právna otázka, ktorá bola nesprávne riešená, znie...“.
Potreba takejto konkretizácie nesprávne riešenej právnej otázky nevyplýva ani z § 432
ods. 1 Civilného sporového poriadku, pretože podľa tohto ustanovenia dovolanie podané
podľa § 421 Civilného sporového poriadku možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie
spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa názoru sťažovateľov z textu podaného
dovolania je zjavné, že poukazovali na nesprávne právne posúdenie otázky, či nimi užívaný
priestor, výpoveď z nájmu ktorého a trvanie nájmu ktorého bolo predmetom súdneho
konania, je alebo nie je bytom.
Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu je náležite, jasne
a zrozumiteľne odôvodnené, a preto nevykazuje znaky arbitrárnosti či zjavnej
neodôvodnenosti. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa
môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, nie teda
do právomoci ústavného súdu.
18. Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 15 Ek 23/2017 z 20. septembra 2018 vyplýva,
že ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľmi proti uzneseniu vyššieho súdneho
úradníka okresného súdu sp. zn. 15 Ek 23/2017 z 18. septembra 2017.
Podľa názoru okresného súdu exekučný súd nie je oprávnený preskúmavať
hmotnoprávnu správnosť exekučného titulu. Obsahom exekučného titulu je exekučný súd
viazaný a musí z neho vychádzať, pričom prípadné vady základného konania sa
do exekučného konania neprenášajú. To znamená, že vytýkané nedostatky vzniknuté
v základnom konaní sú pre exekučné konanie bez právneho významu. Nemožno preto
prisvedčiť sťažovateľom uvádzajúcim skutkové tvrdenia, ktoré vychádzajú z právnych
skutočností a právnych úkonov daných už pred vydaním exekučného titulu. S týmito sa
súdy už v základnom konaní vysporiadali. Práve z dôvodu, že sťažovatelia nesúhlasili
s rozsudkom Okresného súdu Žilina, podali proti nemu odvolanie, v ktorom mali uplatniť
všetky svoje námietky a výhrady, čo aj urobili. Tieto ich tvrdenia boli krajským súdom
posúdené. Skutočnosť, že sa sťažovatelia nestotožnili ani so závermi krajského súdu,
vyjadrili podaním dovolania, ktoré však bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
8 Cdo 93/2017 z 23. februára 2018 odmietnuté. Rovnakými skutočnosťami sa sťažovatelia
bránia aj v exekučnom konaní. Okresný súd však nie je príslušný skúmať správnosť
exekučného titulu z pohľadu hmotného práva, ale ani preskúmavať právne posúdenie veci
a ani nijako inak zasahovať do práva priznaného v exekučnom titule či ex ante poskytnúť im
ochranu v rozpore s výrokom exekučného titulu. Exekučný súd nie je ďalšou odvolacou
inštanciou. K namietanej materiálnej nevykonateľnosti exekučného titulu treba uviesť, že
materiálne predpoklady vyjadrujú obsahovú určitosť exekučného titulu, a to tak, aby práva,
ale predovšetkým vynucované povinnosti boli vo vykonávanom exekučnom titule určené
presným a nepochybným spôsobom. Z exekučného titulu musí byť zrejmé, čo má byť
exekúciou vynútené. Z hľadiska materiálnej vykonateľnosti preto musí každý titul
obsahovať presnú individualizáciu oprávneného a povinného, presné vymedzenie práva
a jemu zodpovedajúcej povinnosti na plnenie a presne stanovenú lehotu na plnenie. Práve
tieto náležitosti robia exekučný titul vykonateľným. Iba rozhodnutie, ktoré tieto náležitosti
nemá, nie je rozhodnutím vykonateľným a nemôže byť podkladom na výkon exekúcie.
V danom prípade treba považovať za preukázané, že zo znenia exekučného titulu je
dostatočne zrejmé, čo, od koho a v prospech koho má byť exekúciou vynútené, aké právo
priznáva, resp. akú vynucovanú povinnosť ukladá. Možno konštatovať, že výrok
exekučného titulu je záväzný najmä pre strany sporu, pretože ich súkromnoprávny spor bol
súdom prejednaný a rozhodnutý, a preto predovšetkým pre nich má byť výrok rozhodnutia
jasný, určitý a presný. Pokiaľ preto sťažovatelia považujú výrok exekučného titulu
za nejasný z dôvodu, že v ňom nie je uvedené katastrálne územie, pre ktoré je
vydaný, a že je v dokumentácii, ktorú majú k dispozícii, priestor inak
zakreslený a miestnosti inak nazvané, resp. že nie je definované, čo je to pojem „priestor“,
potom nemožno súhlasiť s tým, že sťažovatelia nevedia, ktorý priestor majú vypratať, teda
v ktorom priestore majú zložené veci, že je pre nich výrok exekučného titulu neurčitý a že
tieto nedostatky majú za následok materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu.
Pre strany sporu a pre účely prípadnej potreby núteného výkonu uloženej povinnosti (ktorou
je vypratanie priestorov, nie teda napr. zápis vlastníckeho práva k nim) je uložená povinnosť
určená obsahovo presne. Okrem toho treba zdôrazniť, že tieto okolnosti nevznikli po vydaní
exekučného titulu a boli predmetom konania, v ktorom bol exekučný titul vydaný, a preto
ich exekučný súd nie je oprávnený opätovne posudzovať.
III.
19. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
20. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
21. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
22. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
23. Jadrom sťažnosti je námietka, podľa ktorej treba exekučný titul považovať
z materiálneho hľadiska za nevykonateľný. Priestory, ktoré sa majú vypratať, neexistujú
a z exekučného titulu nie je dostatočne zrejmé, čo presne má byť vlastne vypratané.
24. Podľa názoru ústavného súdu uznesenie okresného súdu, ktorým bola zamietnutá
sťažnosť podaná sťažovateľmi proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka okresného súdu
o zamietnutí ich žiadosti o zastavenie exekúcie z dôvodu materiálnej nevykonateľnosti
exekučného titulu, je dostatočne jasne a presvedčivo odôvodnené. Žiadne známky
arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti nevykazuje. Samotná skutočnosť, že sťažovatelia
majú na vec odlišný názor, bez ďalšieho porušenie ich označeného práva neznamená.
25. Z pohľadu ústavného súdu sa javí ako podstatné, že námietka materiálnej
nevykonateľnosti exekučného titulu je primárne námietkou smerujúcou proti základnému
konaniu vedenému Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 31 C 30/2005. Veď práve jeho
rozsudkom zo 4. februára 2016 (neskôr potvrdeným krajským súdom a následne
preverovaným v dovolacom konaní najvyšším súdom a v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy ústavným súdom) bola exekučne vymáhaná povinnosť sťažovateľov na vypratanie
určitých priestorov sformulovaná spôsobom, ktorý podľa názoru sťažovateľov nie je
materiálne vykonateľný. Je teda evidentné (ako na to správne poukazuje okresný súd), že
sťažovatelia vzhľadom na ich právny názor o materiálnej nevykonateľnosti exekučného
titulu mali možnosť, ale aj logickú potrebu brániť sa proti (podľa nich) nesprávnej
formulácii exekučného titulu v základnom konaní. V tejto súvislosti treba poznamenať, že
sťažovatelia sa v základnom konaní otázkou materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu
zaoberali skôr iba okrajovo, lebo hlavnú pozornosť venovali iným skutkovým a právnym
otázkam týkajúcim sa merita uplatňovaného nároku. V každom prípade možno konštatovať,
že v základnom konaní všeobecné súdy námietku materiálnej nevykonateľnosti exekučného
titulu neuznali za dôvodnú a dospeli k záveru, že výrok exekučného titulu o povinnosti
vypratať priestory tak, ako je sformulovaný v exekučnom titule, je z hľadiska zúčastnených
strán konania dostatočne jasný, určitý a zrozumiteľný. Niet preto dôvodu na to, aby ústavný
súd z pohľadu exekučného konania znovu preveroval otázku materiálnej vykonateľnosti
exekučného titulu.
26. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovatelia vo svojej sťažnostnej argumentácii
kladú na vykonateľnosť výroku exekučného titulu o povinnosti vypratať priestory
v podstate obdobné nároky, aké sú vyžadované pri formulácii výrokov súdnych či iných
úradných rozhodnutí či formulácii zmluvných textov týkajúcich sa vzniku, zmien a zániku
práv k nehnuteľnostiam v súvislosti so zápisom týchto práv do katastra nehnuteľností.
Z tohto pohľadu by sa dalo konštatovať, že formulácia výroku exekučného titulu by pre
zápis do katastra nehnuteľností (najmä pre absenciu grafického zobrazenia priestorov, ktoré
sa majú vypratať) nepostačovala. Ako na to však okresný súd správne poukazuje, v danom
prípade exekučný titul nemal slúžiť na účely zápisu do katastra nehnuteľností.
27. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2018