Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 590/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť , , a .

, , zastúpených advokátkou JUDr. Sabínou

Hodoňovou, PhD., ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA BEDNÁŘOVÁ & HODOŇOVÁ,

Mariánske námestie 31, Žilina, vo veci namietaného porušenia

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 20. septembra 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. novembra 2018 doručená sťažnosť , , a .

, (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci

namietaného porušenia (ďalej len „“)

postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 20. septembra 2018.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia podali Okresnému súdu Žilina žalobu

o určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu a o určenie, že nájom bytu trvá.

3. Rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. -334 zo 4. februára 2016

(ďalej aj „exekučný titul“) bola žaloba zamietnutá a sťažovateľom bola uložená povinnosť

vypratať priestory so samostatným vchodom č. II v juhozápadnej časti prízemia stavby

školy súp. č. 3242 na 11 v , zapísanej na , trakt

B, vedľajší vchod, pozostávajúce z troch miestností, kuchyne, predsiene, komory, kúpeľne

a WC a odovzdať ich žalovanej spoločnosti (ďalej len „žalovaná“), v lehote

do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

4. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 26. októbra 2016 bol exekučný titul potvrdený.

5. Žalovaná 1. júna 2017 podala návrh na vykonanie exekúcie. Vykonaním exekúcie

bol poverený súdny exekútor JUDr. Marián Janec (ďalej len „súdny exekútor“).

6. Sťažovatelia ako povinní podali návrh na zastavenie a na odklad exekúcie.

Uznesením vyššieho súdneho úradníka okresného súdu sp. zn.

z 18. septembra 2017 bol návrh na zastavenie exekúcie zamietnutý, pričom vyšší súdny

úradník sa návrhom na odklad exekúcie nezaoberal, keďže o tom prislúcha rozhodovať

sudcovi.

7. Uznesením sudcu okresného súdu sp. zn. z 20. septembra 2018 bola

zamietnutá sťažnosť, ktorú sťažovatelia podali proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka

okresného súdu.

8. Sťažovatelia v podanej sťažnosti uviedli viaceré podstatné dôvody. Tvrdili, že

priestory vymedzené v exekučnom titule neexistujú, vchod č. II, vedľajší vchod a trakt B nie

sú zapísané na žiadnom liste vlastníctva, neobsahuje podstatnú

náležitosť (uvedenie toho, ktorým okresným úradom, katastrálnym odborom a pre ktoré

katastrálne územie, obec a okres je vedený), stavba školy súp. č. 3242 uvádzaná tak, že je

zapísaná na , sa môže nachádzať kdekoľvek a na ktoromkoľvek

pozemku, lebo na základe týchto údajov ju nemožno nájsť ani na portáli katastra

nehnuteľností. Sťažovatelia nevedia, čo presne majú vypratať, keď nimi užívaný byt, ktorý

im bol ako byt školníka pridelený, nemá takú vnútornú skladbu ako priestory označené

v exekučnom titule, žiadna tretia osoba vrátane súdneho exekútora v nehnuteľnosti súp.

č. 3242 zapísanej na nikdy nemôže nájsť vchod II ani trakt B, ale

ani priestory popísané vo výroku exekučného titulu, a to ani za pomoci

, ktorý je výslovne uvedený vo výroku, dokonca ani s pomocou inej verejnej listiny.

9. Sudca okresného súdu sa v celom rozsahu stotožnil so závermi vyššieho súdneho

úradníka okresného súdu a nad tento rámec doplnil, že vytýkané nedostatky vzniknuté

v základnom konaní sú pre exekučné konanie bez právneho významu, pričom exekučný súd

nie je ďalšou odvolacou inštanciou. S týmto názorom sťažovatelia súhlasia, nie však už

s tým, že by okolnosť, ktorá bola ako nedostatok z ich strany vytýkaná v základnom konaní,

nemohla byť súčasne nedostatkom samotného exekučného titulu v exekučnom konaní,

najmä vtedy, ak aj exekučný súd prisvedčil niektorým nedostatkom výroku exekučného

titulu spočívajúcim v absencii uvedenia katastrálneho územia, pre ktoré je

vydaný, avšak s týmito sa vysporiadal tak, že výrok exekučného titulu je záväzný

pre strany sporu a predovšetkým pre ne má byť výrok jasný, určitý a presný, pričom

sťažovatelia vedia, ktorý priestor majú vypratať, t. j. v ktorom priestore majú zložené veci.

S uvedeným záverom okresného súdu sťažovatelia nesúhlasia, pretože exekučný titul musí

byť materiálne vykonateľný, t. j. z tohto hľadiska musí obsahovať individualizáciu

oprávneného a povinného, presné vymedzenie práva a jemu zodpovedajúcu povinnosť

na plnenie s presne stanovenou lehotou na plnenie.

10. Podľa sťažovateľov exekučný titul tak, ako je formulovaný, tieto požiadavky

nespĺňa.

11. Sťažovatelia napokon vypratali priestory, ktoré požadovala žalovaná ako

oprávnená, pod hrozbou núteného vysťahovania, narastania nákladov spojených s výkonom

exekúcie a hrozbou uplatňovania si náhrady škody a bezdôvodného obohatenia, ktoré mali

žalovanej na základe konania sťažovateľov vzniknúť, hoci tieto priestory nie sú a neboli

priestormi popísanými v exekučnom titule. Len obava z núteného vypratania priestorov,

ktorého si sťažovatelia boli vedomí, že bude súdnym exekútorom vykonané bez ohľadu na

to, že ide o priestory mimo exekučného titulu, ich donútila odsťahovať sa. Skutočnosť, že sa

sťažovatelia vysťahovali z priestorov určených im žalovanou, nemá za následok odpadnutie

dôvodu na rozhodovanie o tejto sťažnosti, a to preto, že z pohľadu úhrady trov exekúcie je

významný spôsob ukončenia exekúcie, teda, či bola zastavená alebo ukončená vymožením

uloženej povinnosti.

12. Podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku súd exekúciu zastaví v celom

rozsahu alebo v časti, ak sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného

titulu. Sťažovatelia sú toho názoru, že v ich prípade sú dané takéto skutočnosti. Ide

o generálne ustanovenie, ktoré sa aplikuje v prípadoch, keď exekúcia nemôže byť vedená

pre určité dôvody, pričom však nejde o dôvody ako zánik práva priznaného exekučným

titulom, zrušenie exekučného titulu alebo podľa osobitného predpisu, pre ktorý sú uznanie

alebo výkon cudzieho exekučného titulu neprípustné. Ide o dôvody, ktoré vyplývajú

z Exekučného poriadku alebo iných právnych predpisov. Jedným z takých dôvodov je

formálna alebo materiálna nevykonateľnosť súdneho rozhodnutia, a to aj vtedy, ak sa o nej

súd dozvedel až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľom bola

exekučným titulom uložená povinnosť vypratania priestorov, avšak priestory, na ktoré sa

táto povinnosť vzťahuje, neexistujú. V tejto súvislosti je predovšetkým podstatné, že

relevantné právne predpisy pojem „priestor“ nedefinujú. Sťažovatelia nevedia, čo majú

vypratať, ale ani to, či ide o nebytový priestor, rozostavaný nebytový priestor či rozostavaný

bytový priestor. Nevedia, či majú vypratať konkrétnu nehnuteľnosť, stavbu, časť

nehnuteľnosti, časť stavby, na akom pozemku, v akom stupni rozostavanosti, čiernu stavbu

a pod. Záver okresného súdu o tom, že z dôvodu, že výrok rozhodnutia zaväzuje najmä

strany sporu, má byť tento jasný, určitý a presný najmä pre nich, nepovažujú sťažovatelia

za správny. Sťažovateľom bola uložená povinnosť vypratať priestory v stavbe školy súp.

č. 3242 na 11 v , zapísanej na . Podľa týchto

údajov nemožno nehnuteľnosť dohľadať ani prostredníctvom katastra nehnuteľností.

sa môže nachádzať v ktoromkoľvek katastrálnom území, ale aj

vo všetkých katastrálnych územiach na Slovensku a rovnako to platí pre stavbu školy súp.

č. 3242. Rovnako tak ulica s názvom v neexistuje a ulica sa

nachádza vo viacerých mestách na Slovensku vrátane Bratislavy, Košíc, Nitry alebo

Prešova. V konečnom dôsledku ani Žilina neexistuje iba jedna. Takáto identifikácia

nepostačuje ani na realizáciu zápisu práva na príslušnom katastrálnom odbore bez ohľadu

na to, že účastníci právneho úkonu vedia, aký zápis chcú tým-ktorým právnym úkonom

dosiahnuť. Z formulácie exekučného titulu tak nielen sťažovatelia, ale ani žiadna tretia

osoba, a to vrátane žalovanej, nemohli vedieť, čo majú sťažovatelia vypratať.

Neidentifikovanie priestorov špecifikáciou listu vlastníctva, na ktorom je zapísaná stavba

školy súp. č. 3242, je pritom len základným nedostatkom exekučného titulu. Žiadna tretia

osoba vrátane súdneho exekútora v nehnuteľnosti súp. č. 3242 zapísanej na

nikdy nenájde vchod II, ale ani trakt B, a to ani za pomoci akéhokoľvek

, ale ani za pomoci inej verejnej listiny. Neexistuje totiž žiaden dokument

o tom, kde by sa mal nachádzať vchod II a trakt B, a tým ani priestory, ktoré by mali

sťažovatelia vypratať. Predpokladá sa, že stavba školy je skolaudovaná, teda aj vypratanie

má byť aspoň z nebytových priestorov, teda nie iba z bližšie nevymedzených priestorov.

Žalovaná subjektívne zastáva názor, že ide o priestory, ktoré užívajú sťažovatelia.

Sťažovatelia majú síce vedomosť o tom, aké priestory užívajú, ale nie o tom, aké priestory

majú podľa exekučného titulu vypratať, pretože medzi bývalým služobným bytom

(od 1. marca 1999 nájomným bytom) a priestormi označenými v exekučnom titule je

výrazný rozdiel. Pred vstupom do bývalého služobného bytu je oplotenie, pivnica s terasou

tvoriacou závetrie a zádverie, ktoré nie sú vo vlastníctve žalovanej. Bez súhlasu

sťažovateľov tak ani nie je možný vstup do ďalších priestorov, ktoré by mali byť popísané

v exekučnom titule. Rozdiel je aj vo vnútornej stavbe priestorov. Bývalý služobný byt má

za vstupnými dverami chodbu a súčasťou kúpeľne je aj WC. V exekučnom titule nie je

zmienka o chodbe a kúpeľňa a WC sú v ňom označené ako samostatné miestnosti.

Subjektívna vedomosť, či presvedčenie žalovanej o tom, ktoré priestory majú byť na

základe exekučného titulu vypratané, je tak irelevantná. Exekučný titul je nejasný, neurčitý

a nepresný nielen pre tretie osoby a pre sťažovateľov, ale aj pre samotnú žalovanú, ktorá

výrok exekučného titulu spája so svojou predstavou o tom, čo by mali sťažovatelia vypratať.

Súdny exekútor tak môže v exekučnom titule popísanú nehnuteľnosť, vchod č. II, trakt B

a priestory, ktoré v skutočnosti neexistujú, nájsť iba za aktívnej účasti žalovanej, ktorá mu

priestory, o ktorých je subjektívne presvedčená, že sú popísané v exekučnom titule, sama

označí. Navyše ani sama žalovaná nevie priestory, vypratanie ktorých požaduje, popísať

a vo svojom vyjadrení uviedla len to, že boli podrobne popísané sťažovateľmi, hoci títo

popisovali iba bývalý služobný byt, ktorý užívali. Sťažovatelia nikdy vo svojich podaniach

v základnom konaní netvrdili existenciu vchodu II, ale tvrdili orientačné číslo 11, ktoré si

žalovaná nesprávne prečítala ako II. Je samozrejmé, že žalovaná poskytne súdnemu

exekútorovi súčinnosť a navedie ho k priestorom, ktoré žiada vypratať, a to bez ohľadu

na to, či sú, alebo nie sú popísané v exekučnom titule. Napokon aj žalovaná si je vedomá

materiálnej nevykonateľnosti exekučného titulu, keďže ani ona, ale ani súdny exekútor na

požiadanie sťažovateľov nepredložili , kúpnu zmluvu a protokol

o odovzdaní a prevzatí bytu z 13. mája 2005, keď bola podpísaná kúpna zmluva, na základe

ktorej sa žalovaná stala vlastníčkou stavby školy, ale ani stavebnú projektovú

dokumentáciu. Terasu, pivnicu a chodbu s elektrickou rozvodnou skriňou žalovaná

so súdnym exekútorom odmietli prevziať s vysvetlením, že by takéto vypratanie bolo už nad

rámec exekučného titulu. Žalovaná navyše považuje priestory za nebytové, hoci tak o nich

nikdy nebolo stavebným úradom rozhodnuté. Materiálna vykonateľnosť exekučného titulu

nemôže byť podmienená doplňujúcim vyjadrením žalovanej. Exekúcia musí byť možná

objektívne a bez súčinnosti žalovanej presahujúcej rámec obsahu exekučného titulu (v danej

veci nebola súčinnosť obmedzená na poskytnutie informácie, ale spočívala priamo

v názornom poukázaní na neexistujúci vchod II, trakt B a na priestory, vypratania ktorých sa

žalovaná domáhala, hoci nie sú obsiahnuté v exekučnom titule a ich existencia z ničoho

nevyplýva). V takom prípade však už nejde o exekúciu (výkon rozhodnutia), ale o výkon

pokynu žalovanej ako oprávnenej súdnemu exekútorovi. Na uvedenom závere nič nemení

formálna právoplatnosť exekučného titulu či jej vyznačená vykonateľnosť, z ktorej vyplýva

iba to, že exekučný titul bol doručený a lehota na plnenie uplynula.

13. Formálna a materiálna vykonateľnosť exekučného titulu predstavuje rovnocenné

zložky vykonateľnosti rozhodnutia. Chybnosť alebo nedostatok niektorej zložky

vykonateľnosti, ktorý sa pri materiálnej vykonateľnosti nahrádza výkladom namiesto

jednoznačného obsahu exekučného titulu, spôsobuje neprípustnosť vykonania exekúcie a jej

zastavenie.

14. Sťažovatelia požadujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľov podľa článku 46 ods. 1

uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.: zo dňa 20. septembra

2018 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Banská

Bystrica sp. zn.: zo dňa 20. septembra 2018 a vec mu vracia na ďalšie

konanie.

3. Okresný súd Banská Bystrica je povinný uhradiť sťažovateľom primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 5 000,- EUR a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Okresný súd Banská Bystrica je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

vo výške 325,42 EUR do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho

zástupcu.“

II.

15. Z rozsudku krajského súdu č. k. -395 z 26. októbra 2016 vyplýva,

že ním bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. -334 zo 4. februára

2016.

Podľa konštatovania krajského súdu Okresný súd Žilina zamietol žalobu

sťažovateľov a zároveň na základe vzájomnej žaloby žalovanej im uložil povinnosť

vypratať priestory so samostatným vchodom č. II v juhozápadnej časti prízemia stavby

školy súp. č. 3242 na 11 v , zapísanej na ,

trakt B, vedľajší vchod, pozostávajúce z troch miestností, kuchyne, predsiene, komory,

kúpeľne a WC a odovzdať ich žalovanej do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

Podľa ďalšieho konštatovania krajského súdu sťažovatelia v podanom odvolaní inter

alia uviedli, že priestory, vypratania ktorých sa žalovaná vzájomnou žalobou domáha, nie

sú vo vzájomnej žalobe, ale ani vo výroku rozsudku náležite označené, v dôsledku čoho je

výrok o povinnosti vypratať priestory neurčitý, nezrozumiteľný a nevykonateľný. Nie je

z neho zrejmé, aké priestory by mali sťažovatelia vypratať.

Podľa názoru krajského súdu námietka sťažovateľov o neurčitosti a nevykonateľnosti

výroku o vyprataní nie je dôvodná. Miestnosti sú definované jasne počtom i konkrétnym

označením, ale tiež konkrétnym miestom, kde sa nachádzajú.

16. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 23. februára 2018 vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie

sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 26. októbra 2016.

Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovatelia v podanom dovolaní nesúhlasili

s právnym posúdením veci, podľa ktorého miestnosti im odovzdané nie sú bytom. Podľa

nich bolo nesprávne vyhodnotené, že neuniesli dôkazné bremeno súvisiace s existenciou

kolaudačného rozhodnutia. Jediným dokladom, z ktorého podľa nich bolo možné zistiť účel

povolenia stavby, bolo stavebné povolenie.

Podľa názoru najvyššieho súdu dovolací dôvod, ktorý sťažovatelia uplatnili, treba

z hľadiska obsahu podaného dovolania posúdiť podľa § 421 ods. 1 Civilného sporového

poriadku. Sťažovatelia namietali, že krajský súd sa pri riešení otázky, či miestnosti im

odovzdané boli alebo neboli bytom, nezameral na niektoré podstatné skutočnosti a dospel

k nesprávnemu záveru, že sťažovatelia neuniesli dôkazné bremeno tvrdenia, že išlo o byt.

Je teda zjavné, že sťažovatelia chcú riešiť len skutkovú otázku a žiadajú posúdiť správnosť

vykonaného dokazovania zo strany krajského súdu, či považoval za dostatočne preukázané,

že iné ako „dodatočné“ kolaudačné rozhodnutie nebolo vydané. Sťažovatelia mali tiež

výhrady k spôsobu vykonania a hodnotenia jednotlivých dôkazov. Len samotné

spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov, ako i sama

polemika s rozhodnutím krajského súdu či prosté spochybňovanie správnosti jeho

rozhodnutia, kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posúdení veci významovo

nezodpovedajú kritériu uvedenému v . Dovolací

dôvod upravený v , teda označenie právnej

otázky, ktorá mala byť krajským súdom nesprávne riešená, však sťažovatelia v dovolaní

nekonkretizovali. Znamená to, že dovolanie nie je podložené prípustným dovolacím

dôvodom.

17. Z uznesenia ústavného súdu č. k. -15 zo 6. septembra 2018

vyplýva, že ním bola ako zjavne neopodstatnená odmietnutá sťažnosť podaná sťažovateľmi

proti dovolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 23. februára 2018.

Podľa konštatovania ústavného súdu porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa vidia sťažovatelia v tom, že zo žiadneho ustanovenia Civilného

sporového poriadku nevyplýva, že by dovolateľ bol povinný pri uplatnení dovolacieho

dôvodu podľa právnu otázku, od ktorej

záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, konkretizovať spôsobom: „Za nesprávne právne

posúdenie veci pokladáme...“, „Právna otázka, ktorá bola nesprávne riešená, znie...“.

Potreba takejto konkretizácie nesprávne riešenej právnej otázky nevyplýva ani z § 432

ods. 1 , pretože podľa tohto ustanovenia dovolanie podané

podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie

spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa názoru sťažovateľov z textu podaného

dovolania je zjavné, že poukazovali na nesprávne právne posúdenie otázky, či nimi užívaný

priestor, výpoveď z nájmu ktorého a trvanie nájmu ktorého bolo predmetom súdneho

konania, je alebo nie je bytom.

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu je náležite, jasne

a zrozumiteľne odôvodnené, a preto nevykazuje znaky arbitrárnosti či zjavnej

neodôvodnenosti. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa

môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, nie teda

do právomoci ústavného súdu.

18. Z uznesenia okresného súdu sp. zn. z 20. septembra 2018 vyplýva,

že ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľmi proti uzneseniu vyššieho súdneho

úradníka okresného súdu sp. zn. z 18. septembra 2017.

Podľa názoru okresného súdu exekučný súd nie je oprávnený preskúmavať

hmotnoprávnu správnosť exekučného titulu. Obsahom exekučného titulu je exekučný súd

viazaný a musí z neho vychádzať, pričom prípadné vady základného konania sa

do exekučného konania neprenášajú. To znamená, že vytýkané nedostatky vzniknuté

v základnom konaní sú pre exekučné konanie bez právneho významu. Nemožno preto

prisvedčiť sťažovateľom uvádzajúcim skutkové tvrdenia, ktoré vychádzajú z právnych

skutočností a právnych úkonov daných už pred vydaním exekučného titulu. S týmito sa

súdy už v základnom konaní vysporiadali. Práve z dôvodu, že sťažovatelia nesúhlasili

s rozsudkom Okresného súdu Žilina, podali proti nemu odvolanie, v ktorom mali uplatniť

všetky svoje námietky a výhrady, čo aj urobili. Tieto ich tvrdenia boli krajským súdom

posúdené. Skutočnosť, že sa sťažovatelia nestotožnili ani so závermi krajského súdu,

vyjadrili podaním dovolania, ktoré však bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. februára 2018 odmietnuté. Rovnakými skutočnosťami sa sťažovatelia

bránia aj v exekučnom konaní. Okresný súd však nie je príslušný skúmať správnosť

exekučného titulu z pohľadu hmotného práva, ale ani preskúmavať právne posúdenie veci

a ani nijako inak zasahovať do práva priznaného v exekučnom titule či ex ante poskytnúť im

ochranu v rozpore s výrokom exekučného titulu. Exekučný súd nie je ďalšou odvolacou

inštanciou. K namietanej materiálnej nevykonateľnosti exekučného titulu treba uviesť, že

materiálne predpoklady vyjadrujú obsahovú určitosť exekučného titulu, a to tak, aby práva,

ale predovšetkým vynucované povinnosti boli vo vykonávanom exekučnom titule určené

presným a nepochybným spôsobom. Z exekučného titulu musí byť zrejmé, čo má byť

exekúciou vynútené. Z hľadiska materiálnej vykonateľnosti preto musí každý titul

obsahovať presnú individualizáciu oprávneného a povinného, presné vymedzenie práva

a jemu zodpovedajúcej povinnosti na plnenie a presne stanovenú lehotu na plnenie. Práve

tieto náležitosti robia exekučný titul vykonateľným. Iba rozhodnutie, ktoré tieto náležitosti

nemá, nie je rozhodnutím vykonateľným a nemôže byť podkladom na výkon exekúcie.

V danom prípade treba považovať za preukázané, že zo znenia exekučného titulu je

dostatočne zrejmé, čo, od koho a v prospech koho má byť exekúciou vynútené, aké právo

priznáva, resp. akú vynucovanú povinnosť ukladá. Možno konštatovať, že výrok

exekučného titulu je záväzný najmä pre strany sporu, pretože ich súkromnoprávny spor bol

súdom prejednaný a rozhodnutý, a preto predovšetkým pre nich má byť výrok rozhodnutia

jasný, určitý a presný. Pokiaľ preto sťažovatelia považujú výrok exekučného titulu

za nejasný z dôvodu, že v ňom nie je uvedené katastrálne územie, pre ktoré je

vydaný, a že je v dokumentácii, ktorú majú k dispozícii, priestor inak

zakreslený a miestnosti inak nazvané, resp. že nie je definované, čo je to pojem „priestor“,

potom nemožno súhlasiť s tým, že sťažovatelia nevedia, ktorý priestor majú vypratať, teda

v ktorom priestore majú zložené veci, že je pre nich výrok exekučného titulu neurčitý a že

tieto nedostatky majú za následok materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu.

Pre strany sporu a pre účely prípadnej potreby núteného výkonu uloženej povinnosti (ktorou

je vypratanie priestorov, nie teda napr. zápis vlastníckeho práva k nim) je uložená povinnosť

určená obsahovo presne. Okrem toho treba zdôrazniť, že tieto okolnosti nevznikli po vydaní

exekučného titulu a boli predmetom konania, v ktorom bol exekučný titul vydaný, a preto

ich exekučný súd nie je oprávnený opätovne posudzovať.

III.

19. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

20. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

21. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (, , ).

22. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

23. Jadrom sťažnosti je námietka, podľa ktorej treba exekučný titul považovať

z materiálneho hľadiska za nevykonateľný. Priestory, ktoré sa majú vypratať, neexistujú

a z exekučného titulu nie je dostatočne zrejmé, čo presne má byť vlastne vypratané.

24. Podľa názoru ústavného súdu uznesenie okresného súdu, ktorým bola zamietnutá

sťažnosť podaná sťažovateľmi proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka okresného súdu

o zamietnutí ich žiadosti o zastavenie exekúcie z dôvodu materiálnej nevykonateľnosti

exekučného titulu, je dostatočne jasne a presvedčivo odôvodnené. Žiadne známky

arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti nevykazuje. Samotná skutočnosť, že sťažovatelia

majú na vec odlišný názor, bez ďalšieho porušenie ich označeného práva neznamená.

25. Z pohľadu ústavného súdu sa javí ako podstatné, že námietka materiálnej

nevykonateľnosti exekučného titulu je primárne námietkou smerujúcou proti základnému

konaniu vedenému Okresným súdom Žilina pod sp. zn. . Veď práve jeho

rozsudkom zo 4. februára 2016 (neskôr potvrdeným krajským súdom a následne

preverovaným v dovolacom konaní najvyšším súdom a v konaní o sťažnosti podľa čl. 127

ústavným súdom) bola exekučne vymáhaná povinnosť sťažovateľov na vypratanie

určitých priestorov sformulovaná spôsobom, ktorý podľa názoru sťažovateľov nie je

materiálne vykonateľný. Je teda evidentné (ako na to správne poukazuje okresný súd), že

sťažovatelia vzhľadom na ich právny názor o materiálnej nevykonateľnosti exekučného

titulu mali možnosť, ale aj logickú potrebu brániť sa proti (podľa nich) nesprávnej

formulácii exekučného titulu v základnom konaní. V tejto súvislosti treba poznamenať, že

sťažovatelia sa v základnom konaní otázkou materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu

zaoberali skôr iba okrajovo, lebo hlavnú pozornosť venovali iným skutkovým a právnym

otázkam týkajúcim sa merita uplatňovaného nároku. V každom prípade možno konštatovať,

že v základnom konaní všeobecné súdy námietku materiálnej nevykonateľnosti exekučného

titulu neuznali za dôvodnú a dospeli k záveru, že výrok exekučného titulu o povinnosti

vypratať priestory tak, ako je sformulovaný v exekučnom titule, je z hľadiska zúčastnených

strán konania dostatočne jasný, určitý a zrozumiteľný. Niet preto dôvodu na to, aby ústavný

súd z pohľadu exekučného konania znovu preveroval otázku materiálnej vykonateľnosti

exekučného titulu.

26. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovatelia vo svojej sťažnostnej argumentácii

kladú na vykonateľnosť výroku exekučného titulu o povinnosti vypratať priestory

v podstate obdobné nároky, aké sú vyžadované pri formulácii výrokov súdnych či iných

úradných rozhodnutí či formulácii zmluvných textov týkajúcich sa vzniku, zmien a zániku

práv k nehnuteľnostiam v súvislosti so zápisom týchto práv do katastra nehnuteľností.

Z tohto pohľadu by sa dalo konštatovať, že formulácia výroku exekučného titulu by pre

zápis do katastra nehnuteľností (najmä pre absenciu grafického zobrazenia priestorov, ktoré

sa majú vypratať) nepostačovala. Ako na to však okresný súd správne poukazuje, v danom

prípade exekučný titul nemal slúžiť na účely zápisu do katastra nehnuteľností.

27. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2018