Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 524/2018
PDF · 225.61 KB
No categories available
IV. ÚS 524/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. decembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša
(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť ,
, ,
, , ,
zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. Milan Chovanec s. r. o., Vojtecha Tvrdého 17,
Žilina, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Milan Chovanec, vo veci namietaného
porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Er 3527/2014 za účasti Okresného
súdu Žilina a takto
rozhodol:
1. Základné právo , a
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina
v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Er 3527/2014 p o r u š e n é b o l i .
2. , a p r i z n á v a
finančné zadosťučinenie každému v sume 500 € (slovom päťsto eur), ktoré j e im Okresný
súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť ,
a trovy konania v sume 585,76 € (slovom päťstoosemdesiatpäť
eur a sedemdesiatšesť centov) na účet ich právneho zástupcu Advokátskej kancelárie
, , do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. augusta 2018 doručená sťažnosť , a
(ďalej aj „sťažovatelia“ alebo „povinní“), zastúpených Advokátskou kanceláriou
JUDr. Milan Chovanec s. r. o., v mene ktorej koná advokát JUDr. Milan Chovanec, ktorou
namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Er 3527/2014 (ďalej aj „napadnuté
konanie“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli v procesnom postavení povinných
v exekučnom konaní o vymoženie peňažnej pohľadávky na základe nesplatenej úverovej
zmluvy. Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že okresný súd nerozhodol právoplatne o ich
námietkach proti exekúcii za takmer štyri roky do podania ústavnej sťažnosti a o ich návrhu
na zastavenie exekúcie za takmer tri roky do podania ústavnej sťažnosti, a to napriek tomu,
že takmer rok pred podaním ústavnej sťažnosti podali aj sťažnosť predsedovi okresného
súdu. Sťažovatelia sa domáhajú aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 11 000 €
( v sume 5 000 € a a každý
po sume 3 000 €), čo odôvodnili predovšetkým porušením ich očakávaní, že o skutkovo
jednoduchej veci rozhodne okresný súd právoplatným spôsobom skôr. Ďalej zdôraznili, že
ďalšie trvanie exekúcie a skutočnosť, že sú vedení v centrálnom registri exekúcií, im
znemožňuje plnohodnotne nakladať s majetkom. Vedenie osoby
v centrálnom registri exekúcií zároveň podľa sťažovateľov poškodzuje jeho dobré meno,
pretože je živnostníkom podnikajúcim pod obchodným menom –
, čo môže odradiť potenciálnych klientov, resp. obchodných partnerov.
3. Sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vydal tento
nález:
„1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa
- čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
- čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 33Er/3527/2014 porušené
boli.
2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. : 33Er/3527/2014 prikazuje
konať bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi v rade 1/ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5000 €
sťažovateľovi v rade 2/ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3000 € a sťažovateľovi
v rade 3/ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3000 €, ktoré je Okresný súd Žilina
povinný vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 390,50 €, ktorú
je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu Advokátska kancelária
JUDr. Milan Chovanec s.r.o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
4. Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 524/2018-17
z 27. septembra 2018 ju podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) prijal na ďalšie konanie.
5. Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 33 Er 3527/2014 zistil
tento priebeh napadnutého konania:
Dňa 26. septembra 2014 boli okresnému súdu v rámci exekučného konania
predložené na rozhodnutie námietky povinných proti exekúcii.
Dňa 8. januára 2015 okresný súd vyzval oprávneného, aby sa vyjadril k námietkam
proti exekúcii.
Dňa 27. januára 2015 oprávnený v exekučnom konaní doručil okresnému súdu svoje
vyjadrenie k námietkam povinných proti exekúcii.
Dňa 9. septembra 2015 okresný súd obsadený vyšším súdnym úradníkom uznesením
zamietol námietky proti exekúcii.
Dňa 24. septembra 2015 bolo okresnému súdu doručené odvolanie povinných proti
uzneseniu okresného súdu z 9. septembra 2015, čím bolo predmetné uznesenie vydané
vyšším súdnym úradníkom ex lege zrušené s tým, že o námietkach povinných má opätovne
rozhodnúť okresný súd obsadený sudcom. Súčasne s podaním odvolania podali povinní
na okresnom súde aj súdnemu exekútorovi návrh na zastavenie exekúcie.
Dňa 5. októbra 2015 ustanovený súdny exekútor postúpil okresnému súdu návrh
povinných na zastavenie exekúcie aj s vlastným vyjadrením, v ktorom navrhoval zamietnuť
predmetný návrh v celom rozsahu.
Dňa 27. januára 2016 okresný súd vyrozumel súdneho exekútora o odvolaní
povinných proti uzneseniu okresného súdu z 9. septembra 2015 a taktiež vyzval
oprávneného, aby sa vyjadril k odvolaniu povinných.
Dňa 15. februára 2016 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie oprávneného.
Dňa 18. novembra 2016 povinní urgovali okresný súd, aby konal v predmetnej veci.
Dňa 4. mája 2017 súdny exekútor žiadal okresný súd, aby mu oznámil stav konania
vo veci rozhodovania o odvolaní povinných a o ich návrhu na zastavenie exekúcie.
Dňa 5. septembra 2017 povinní doručili predsedovi okresného súdu sťažnosť
na prieťahy v konaní.
Dňa 14. augusta 2018 bola ústavnému súdu doručená sťažnosť povinných
v exekučnom konaní.
Dňa 28. augusta 2018 okresný súd obsadený sudcom vydal uznesenie, ktorým
zamietol námietky povinných proti exekúcii, ako aj návrh povinných na zastavenie
exekúcie.
6.1 Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval prípisom
zo 17. októbra 2018 predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k vecnej stránke prijatej
sťažnosti a k možnosti upustenia od ústneho verejného pojednávania vo veci.
6.2 Dňa 27. novembra 2018 bol ústavnému súdu doručený prípis podpredsedníčky
okresného súdu sp. zn. 1 SprS 306/18 z 13. novembra 2018, v ktorom uznala, že
v napadnutom konaní došlo k prieťahom napriek tomu, že v danej veci nešlo o skutkovo ani
právne zložitú vec, a tiež, že v napadnutom konaní nedošlo k procesným prekážkam
spôsobeným účastníkmi konania. Podpredsedníčka okresného súdu ďalej uviedla, že tieto
prieťahy boli spôsobené veľmi vysokým počtom nevybavených vecí exekučnej agendy,
v ktorej za pretrvávajúceho nedostatočného personálneho obsadenia súdu a pri vysokej
fluktuácii na pozíciách asistentiek, súdnych tajomníkov a vyšších súdnych úradníkov nie je
ani pri zvýšenom pracovnom úsilí sudcov, vyšších súdnych úradníkov, súdnych tajomníkov
a asistentiek objektívne možné konať a rozhodovať súčasne bez vzniku akýchkoľvek
prieťahov. Ak by ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľov
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, navrhuje, aby svoje rozhodovanie obmedzil
len na konštatovanie prieťahov v konaní a uloženie povinnosti konať, žiada pritom
zohľadniť skutočnosť, že námietky sťažovateľov a ich návrh na zastavenie exekúcie boli
v konečnom dôsledku vyhodnotené ako nedôvodné.
6.3 K prípisu podpredsedníčky okresného súdu bolo pripojené vyjadrenie zákonného
sudcu, ktorý uviedol, že v predmetnom konaní došlo nepochybne k zbytočným prieťahom,
neprimeraným i vo vzťahu k jestvujúcemu nepriaznivému stavu podmienok na výkon
súdnictva.
6.4 Zároveň podpredsedníčka okresného súdu vyjadrila súhlas s tým, aby ústavný súd
rozhodol o sťažnosti bez nariadenia ústneho pojednávania.
7.1 Ústavný súd následne prípisom z 29. novembra 2018 vyzval právneho zástupcu
sťažovateľov, aby zaujal stanovisko k vyjadreniu podpredsedníčky okresného súdu, ktoré
mu v prílohe zaslal, ako aj k otázke vhodnosti ústneho pojednávania.
7.2 Stanovisko právneho zástupcu sťažovateľov bolo ústavnému súdu doručené
4. decembra 2018, pričom v tomto stanovisku sťažovatelia zotrvali na podanej sťažnosti,
vyčíslili výšku náhrady trov právneho zastúpenia a súhlasili s upustením od ústneho
pojednávania v tejto veci.
8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Er 3527/2014 pri rozhodovaní
o námietkach proti exekúcii a o návrhu na zastavenie exekúcie došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
11.1 Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov...
11.2 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
12. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
ktoré je garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98,
I. ÚS 28/01, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).
13. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
14. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá
povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne
realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto
zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej
neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto
povinnosť súdu a sudcu vychádzala predtým z niektorých ustanovení zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (napr. § 6, § 100 ods. 1, § 117
ods. 1 a § 119 ods. 1), ktorý platil do 30. júna 2016, a v súčasnosti už vychádza najmä
zo zásady vyplývajúcej z čl. 17 a § 157 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). V zmysle čl. 17 CSP „súd
postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza
zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania
strán sporu a iných osôb“ a v zmysle § 157 ods. 1 CSP „súd postupuje v konaní tak, aby sa
mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím
na povahu konania“.
15. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú
- právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,
- správanie účastníka súdneho konania a
- postup samotného súdu.
Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
16. Pokiaľ ide o kritérium právnej a faktickej zložitosti veci, ústavný súd poukazuje
aj na vyjadrenie zákonného sudcu v predmetnom konaní, podľa ktorého v tejto konkrétnej
exekučnej veci nešlo o skutkovo ani právne zložitú vec. Zložitosť veci ústavný súd zhodne
s názorom zákonného sudcu v tomto prípade nemohol považovať za skutočnosť, ktorá by
podstatnou mierou prispela k dĺžke napadnutého konania.
17. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu
vyžiadaného spisu okresného súdu, konštatuje, že správanie sťažovateľov ako povinných
v napadnutom exekučnom konaní nemalo negatívny vplyv na dĺžku konania. V predmetnom
exekučnom konaní sťažovatelia predložili okresnému súdu podania (námietky proti
exekúcii, resp. opravné prostriedky proti rozhodnutiu súdu o námietkach proti exekúcii
vydanému vyšším súdnym úradníkom a návrh na zastavenie exekúcie) a okresný súd
o týchto podaniach neadekvátne dlho rozhodoval, preto správanie strán v napadnutom
konaní nevytváralo ani teoreticky prekážky pre (možný) plynulý postup okresného súdu.
18.1 Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu v napadnutom
konaní. Z doterajšieho priebehu napadnutého konania popísaného v bode 5 odôvodnenia
tohto nálezu vyplýva, že došlo k dvom výrazným obdobiam neodôvodnenej nečinnosti
okresného súdu (obdobie od 27. januára 2015 do 9. septembra 2015 v trvaní pol roka – pred
rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka o námietkach proti exekúcii a obdobie od
15. februára 2016 do 28. augusta 2018 v trvaní dva a pol roka – pred rozhodnutím
zákonného sudcu o námietkach proti exekúcii po podaní opravného prostriedku a o návrhu
na zastavenie exekúcie), keď okresný súd nevykonal žiadny úkon smerujúci k odstráneniu
právnej neistoty strán preskúmavaného exekučného konania. V napadnutom konaní
pri rozhodovaní o návrhoch sťažovateľov v rámci exekučného konania teda došlo
k neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu v celkovej dĺžke takmer 3 roky, čo možno
v kontexte danej veci považovať za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov.
18.2 Vo vzťahu k argumentácii podpredsedníčky okresného súdu, že dôvodom
prieťahov v napadnutom konaní je personálna situácia na okresnom súde, ústavný súd
uvádza, že v podobných súvislostiach už viackrát vyslovil (pozri napr. I. ÚS 23/03,
II. ÚS 140/2017), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí,
v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohli len dočasne ospravedlniť vzniknuté
prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava
v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali
príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez
zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa
nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové
nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho
konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť
poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr.
19. Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že základné
právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Er 3527/2014 porušené boli
(bod 1 výroku tohto nálezu).
III.
20. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
21. Ústavný súd poukazuje na to, že podľa prehľadu úkonov v napadnutom konaní
bolo už 28. augusta 2018 okresným súdom rozhodnuté o odvolaní sťažovateľov proti
rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka o námietkach a zároveň o ich návrhu na zastavenie
exekúcie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nevyhovel sťažnosti v tej časti, v ktorej
sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v napadnutom konaní
bez zbytočných prieťahov (bod 4 výroku tohto nálezu), pretože takýto príkaz uložený
okresnému súdu v aktuálnej procesnej situácii nemá žiadne opodstatnenie.
22. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
23. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo
slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu.
24.1 Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
(m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
24.2 Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na
konkrétne okolnosti prípadu.
25. Sťažovatelia si uplatnili primerané finančné zadosťučinenie v sume 11 000 €
( v sume 5 000 € a a každý
po sume 3 000 €). Sťažovatelia poukazovali na obmedzujúce účinky trvania exekúcie
a navyše aj na to, že vedenie v centrálnom registri exekúcii poškodzuje jeho
dobré meno s ohľadom na jeho podnikateľskú činnosť. Ústavný súd zastáva názor, že
celkové trvanie exekúcie nesúvisí bezprostredne so základným právom účastníkov
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Toto základné právo smeruje iba
k povinnosti exekučného súdu, aby o návrhoch a podaniach účastníkov exekučného konania
rozhodoval v primeranej lehote (čo v tomto prípade dodržané nebolo), nezaručuje ale už
rýchlosť vykonávania exekúcie súdnym exekútorom, pretože táto v konečnom dôsledku
závisí od konkrétnych majetkových pomerov povinných v exekučnom konaní, t. j. ako
rýchlo dokáže súdny exekútor speňažiť majetok povinných. Odôvodnenie nároku
na pomerne vysoké finančné zadosťučinenie dĺžkou trvania exekúcie preto nemôže obstáť.
Čo sa týka dobrého mena , ústavný súd podotýka, že v tomto prípade je
samotné vedenie exekúcie dôsledkom nesplnenia povinnosti dlžníka na základe
právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia, t. j. nesplnením dlhu. Ohrozenie
alebo poškodenie dobrého mena je preto dôsledkom samotného konania,
resp. nekonania práve , a nie dôsledkom postupu okresného súdu. Ústavný
súd ale, prihliadnuc na skutočnosť, že v napadnutom konaní došlo očividne
k neodôvodneným prieťahom zo strany okresného súdu, priznal každému zo sťažovateľov
finančné zadosťučinenie v sume 500 € (bod 2 výroku tohto nálezu).
26.1 Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,
ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.
26.2 Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
27. Sťažovatelia tiež žiadali o úhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré im
vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním právnym zástupcom. Sťažovatelia
si uplatnili náhradu trov konania v sume 585,76 € za tri úkony právnej služby vrátane
režijného paušálu a dane z pridanej hodnoty.
28. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal zo základnej
sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2018 v sume 153,50 €
[1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)] s poukazom na § 13
ods. 2 vyhlášky a náhrady hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej
služby v sume 9,21 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Ústavný súd
zistil, že sťažovateľmi uplatnená suma trov konania vo výške 585,76 € neprevyšuje sumu
vypočítanú ústavným súdom podľa vyhlášky (t. j. za dva úkony pri troch zastúpených
osobách), preto sťažovateľom priznal náhradu trov konania v sume uplatnenej ich právnym
zástupcom (bod 3 výroku tohto nálezu).
29. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľov (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP).
30. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2018