Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 583/2018
PDF · 198.21 KB
No categories available
II. ÚS 583/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská správcovská
a reštrukturalizačná, k. s., Horná 23, Banská Bystrica, správkyne konkurznej podstaty
úpadcu SLOVAKIA STEEL MILLS, a. s. v konkurze, Priemyselná 720, Strážske, právne
zastúpenej Advokátskou kanceláriou Michal Polák – advocati s. r. o., Panenská 24,
Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Michal Polák, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob 110/2018 z 29. júna 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská správcovská a reštrukturalizačná, k. s.,
o d m i e t a pre nedostatok právomocí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra
2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská správcovská a reštrukturalizačná,
k. s. (ďalej aj „sťažovateľka“ alebo „žalobkyňa“), správkyne konkurznej podstaty úpadcu
SLOVAKIA STEEL MILLS, a. s. v konkurze (ďalej len „úpadca“), ktorou namietala
porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 110/2018
z 29. júna 2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa svojou žalobou
na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) proti spoločnosti
(ďalej aj „žalovaná v 1. rade“), a proti spoločnosti
, (ďalej aj „žalovaná v 2. rade“ alebo
spolu aj „žalované“), domáhala: 1. určenia, že kúpna zmluva z 18. februára 2013 v znení jej
dodatkov č. 1 až 4 uzavretá medzi úpadcom (predávajúcim) a žalovanou v 1. rade
(kupujúcou) o predaji hnuteľných vecí vyšpecifikovaných v prílohe č. 1 tejto zmluvy
za kúpnu cenu 10 244 235,55 € bez dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) je proti
veriteľom úpadcu právne neúčinná, 2. uloženia povinnosti žalovaným tieto hnuteľné veci
vydať v prospech všeobecnej podstaty úpadcu, 3. určenia, že kúpna zmluva z 21. júna 2013
v znení jej dodatku č. 1 uzavretá medzi úpadcom (predávajúcim) a žalovanou v 1. rade
(kupujúcou) o predaji tam označených nehnuteľností za kúpnu cenu 2 632 035,08 €
bez DPH (ďalej spolu s kúpnou zmluvou z 18. februára 2013 len „kúpne zmluvy“) je
proti veriteľom úpadcu neúčinná, 4. uloženia povinnosti žalovanej v 2. rade tieto
nehnuteľnosti vydať v prospech všeobecnej podstaty úpadcu, 5. určenia, že nájomná zmluva
z 25. júna 2013 uzavretá medzi úpadcom (nájomcom) a žalovanou v 1. rade
(prenajímateľkou) o nájme tam označených nehnuteľných a hnuteľných vecí (ďalej len
„nájomná zmluva“) je proti veriteľom úpadcu právne neúčinná, 6. uloženia povinnosti
žalovanej v 1. rade zaplatiť peňažnú náhradu v sume už úpadcom na jej základe zaplateného
nájomného v prospech všeobecnej podstaty úpadcu a napokon 7. uloženia povinnosti
žalovaným spoločne a nerozdielne nahradiť žalobkyni trovy tohto súdneho konania.
V právnej veci žaloby sa konanie viedlo na okresnom súde pod sp. zn. 30 Cb 90/2015.
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 30 Cb 90/2015 z 25. októbra 2017 v spojení s jeho
opravným uznesením sp. zn. 30 Cb 90/2015 z 11. mája 2018 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovaným priznal proti žalobkyni
(sťažovateľke) nárok na náhradu trov konania.
4. Sťažovateľka proti rozsudku okresného súdu podala riadne a včas odvolanie –
riadny opravný prostriedok, na základe ktorého bol rozsudkom krajského súdu rozsudok
okresného súdu ako vecne správny potvrdený a súčasne bol žalovaným proti žalobkyni
(sťažovateľke) priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Rozsudok okresného
súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 4. augusta 2018.
5. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
«... Sťažovateľ má za to, že Napádané rozhodnutie je výsledkom nesprávneho
právneho posúdenia veci, ústiaceho až do popretia účelu ako aj významu rozhodujúcej
právnej normy. Za rozhodujúcu právnu otázku v predmetnej veci možno považovať otázku
súvisiacu s aplikáciou ust. § 57 a nasl. zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len ako
„ZKR“), či všeobecnú požiadavku na účinnosť odporovaného právneho úkonu je potrebné
vnímať (a) ako požiadavku na účinnosť právneho úkonu v čase vyhlásenia meritórneho
rozhodnutia súdu, alebo (b) ako požiadavku, aby odporovaný právny úkon nadobudol
účinnosť (bol aspoň po nejakú dobu od svojho vykonania účinný), a preto vyvoláva alebo
aspoň po nejakú dobu vyvolával určité právne účinky, pričom následná neúčinnosť
právneho úkonu v čase vyhlásenia meritórneho rozhodnutia súdu neznamená nemožnosť
domáhať sa odporovateľnosti právneho úkonu...
... Odvolací súd v Napádanom rozhodnutí nesprávne interpretoval právne normy
definujúce zákonné podmienky odporovateľnosti právnych úkonov, keď uzavrel, že následná
neúčinnosť Nájomnej zmluvy v čase vyhlásenia Rozsudku je prekážkou úspešného
odporovania tomuto právnemu úkonu.
... Z normatívneho textu a Sťažovateľovi známej právnej doktríny a právnej praxe
nepochybne plynie, že neúčinnosť zmluvy deklarovaná súdnym rozhodnutím v odporovacom
spore je neúčinnosťou relatívnou a nepriamou, pôsobiacou od počiatku (ex tunc). Naproti
tomu neúčinnosť zmluvy, ku ktorej dochádza v dôsledku výpovede, je neúčinnosťou
absolútnou a priamou, pôsobiacou od okamihu uplynutia výpovednej lehoty (ex nunc).
Akékoľvek plnenie, ktoré si počas trvania záväzkového vzťahu zmluvné strany vypovedanej
zmluvy poskytli, sa nepovažuje za bezdôvodné obohatenie, ust. § 457 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov sa preto nepoužije.
... Určenie neúčinnosti v odporovacom konaní priorizuje oprávnenie konkurzných
veriteľov uspokojiť sa z ušlého majetku úpadcu pred záujmom tretej osoby profitovať
z majetkového prospechu získaného odporovateľným (odporovaným) právnym úkonom.
Všeobecnú požiadavku na účinnosť odporovaného právneho úkonu, ktorú možno nájsť
v odbornej literatúre, nemožno podľa názoru Sťažovateľa s prihliadnutím na účel
objektívneho odporového práva v konkurze, ktorým je kvalifikovaná majetková saturácia
konkurzných veriteľov spočívajúca v reštitúcii pôvodných zodpovednostných vzťahov týchto
veriteľov a úpadcu v prípadoch, keď sú tieto vzťahy modifikované právom reprobovaným
konaním dlžníka (úpadcu) ukracujúcim možnosť konkurzných veriteľov byť uspokojení
z majetku dlžníka, vnímať ako požiadavku na účinnosť právneho úkonu v čase vyhlásenia
meritórneho rozhodnutia súdu, ale ako požiadavku, aby odporovaný právny úkon
nadobudol účinnosť (bol aspoň po nejakú dobu od svojho vykonania účinný), a preto
vyvolal určité právne účinky. Opačný (v Rozsudku a Potvrdzujúcom rozsudku prezentovaný)
záver by znamenal popretie zmyslu relatívnej neúčinnosti, keďže hoci by bol právny úkon
po určitú dobu účinný (napríklad tiež v prípade právnych úkonov uzavretých na určitú
dobu) a na jeho základe by z majetku úpadcu ušiel majetok inak použiteľný na uspokojenie
konkurzných veriteľov, nebolo by možné zjednať (za naplnenia ostatných predpokladov
odporovateľnosti) nápravu prostredníctvom justifikácie subjektívneho a objektívneho
1
odporového práva. Tento záver podporuje aj Sťažovateľovi známa súdna prax...
... Ak by aj Odvolací súd vychádzal z pravidla vyjadreného v ust. § 387 ods. 2 CSP,
aj pri potvrdzovaní rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd totiž podľa ustálenej
5 6
judikatúryako aj názorov procesualistickej doktrínynevyhnutne musí vysporiadať
so všetkými právnymi a skutkovými námietkami strany sporu vyjadrenými v odvolaní, ktoré
7
je z hľadiska samotnej podstaty prejednávanej veci možné považovať za rozhodujúcealebo
inak povedané tie, ktoré by za predpokladu ich validity bez ďalšieho samé o sebe alebo
v spojení s inými dôvodmi spôsobili alebo aspoň mohli spôsobiť úspech odvolateľa v spore.
Odvolací súd sa vôbec nezaoberal ani čiastočným zdôvodnením objasňujúcim
Sťažovateľovi, prečo považuje právne posúdenie veci súdom prvej inštancie za správne
a ani tým, že Rozsudok je argumentačne nedôsledný a nepresvedčivý, popierajúci zmysel
a význam aplikovaných noriem.
... Sťažovateľ vidí pochybenie Odvolacieho súdu v tom, že Odvolací súd sa
v Napádanom rozhodnutí vôbec nevyporiadal s ťažiskovými argumentmi Sťažovateľa, ktoré
uviedol v odvolaní voči Rozsudku.
... Z odôvodnenia Napádaného rozhodnutia (ani z odôvodnenia Rozsudku)
predovšetkým nie je zrejmé, akou úvahou sa súd spravoval pri formulovaní záveru
8
o nemožnosti odporovať Nájomnej zmluve z dôvodu jej neúčinnosti v dôsledku výpovede.
... Nemenej závažné je, že odôvodnenie Napádaného rozhodnutia sa nezaoberá
tvrdením Sťažovateľa, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov,
ktorými sú najmä Odporované právne úkony a Znalecký posudok č. 12/2017 vypracovaný
znaleckou organizáciou predložený do Súdneho konania
Sťažovateľom (ďalej aj len ako „Znalecký posudok“), k nesprávnemu skutkovému zisteniu,
že Odporovanými právnymi úkonmi nedošlo k ukráteniu uspokojenia veriteľov Úpadcu,
hoci v dôsledku uzavretia Odporovaných právnych úkonov bol ostatný majetok Úpadcu,
tvorený predovšetkým technologickým zariadením, znehodnotený do takej miery, že
uspokojenie veriteľov Úpadcu zo speňaženia tohto majetku bude nevyhnutne podstatnou
mierou znížené a veritelia Úpadcu ukrátení (z obsahu Znaleckého posudku vyplynulo, že
v dôsledku uzavretia Kúpnych zmlúv došlo ku dňu 14.07.2014 k zníženiu všeobecnej
hodnoty technologického zariadenia predstavujúceho zostávajúcu podstatnú časť majetku
podliehajúceho konkurzu Úpadcu o 25.235.000 EUR!)...»
6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo Sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach zo dňa 29.06.2018, sp. zn. 2Cob/110/2018... porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29.06.2018, sp. zn. 2Cob/110/2018...
zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia v sume 390,48 EUR (slovom tristodeväťdesiat euro a štyridsaťosem centov)
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu,
Advokátska kancelária Michal Polák- advocati s.r.o.“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
III.
12. Ako to z obsahu sťažnosti vyplýva, sťažovateľka namieta porušenie základného
práva vlastniť majetok a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ústavy, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu.
13. Sťažovateľka odôvodňuje porušenie označených základných práv podľa ústavy,
ako aj práva podľa dohovoru nesprávnym právnym posúdením veci spočívajúcim
v nesprávnej interpretácii a aplikácii ustanovení § 57 a nasl. zákona č. 7/2005 Z. z.
o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
v rozhodujúcom období, pokiaľ sa krajský súd bez ďalšieho stotožnil s tým nesprávnym
právnym názorom okresného súdu, podľa ktorého pre zánik nájomnej zmluvy (ešte pred
vyhlásením rozsudku okresného súdu, pozn.) dôsledkom výpovede správcu konkurznej
podstaty úpadcu z 24. marca 2015 túto nie je možné považovať za právny úkon
bez primeraného protiplnenia a ani za právny úkon veriteľov ukracujúci, pretože táto
zmluva v čase vyhlásenia rozsudku okresného súdu 25. októbra 2017 už nebola právne
účinná, t. j. odporovateľná.
14. Sťažovateľka ďalej v sťažnosti namieta, že krajský súd sa v rámci odôvodnenia
svojho rozhodnutia nevysporiadal s jej ďalšími podľa jej názoru pre rozhodnutie o veci
podstatnými odvolacími námietkami, a to najmä pokiaľ namietala, že okresný súd
na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď uzavrel,
že sťažovateľkou odporovanými právnymi úkonmi (kúpnymi zmluvami) nedošlo
k ukráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov úpadcu.
IV.
15. Ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých všeobecné súdy sú
primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je právomoc ústavného
súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov
(porovnaj I. ÚS 420/2016). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že
sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu
dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takú
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porovnaj
I. ÚS 22/03, II. ÚS 349/08, II. ÚS 421/2013, III. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05). Za situácie,
ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov podľa zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“), nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní
pred ústavným súdom.
16. V zmysle § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
17. V zmysle § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
18. V prípade, ak sťažovateľka nesúhlasila s právnym posúdením veci krajským
súdom, mala možnosť podať dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP, v ktorom je premietnutý
princíp uvedený v čl. 2 ods. 2 CSP. Ide o princíp právnej istoty, ktorý je definovaný ako
stav, v ktorom každý môže očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (Najvyšší súd Slovenskej republiky,
ústavný súd, Európsky súd pre ľudské práva, Súdny dvor Európskej únie). Zároveň len
dovolací súd rozhoduje o naplnení predpokladov prípustnosti dovolania definovaných
v § 421 ods. 1 CSP.
19. Takisto, pokiaľ sťažovateľka v sťažnosti namieta, že krajský súd sa v rámci
odôvodnenia svojho rozhodnutia nevysporiadal s jej ďalšími podľa jej názoru
pre rozhodnutie o veci podstatnými odvolacími námietkami, t. j. nedostatočné odôvodnenie
rozsudku krajského súdu, mala možnosť podať dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP (pozri
zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 3. decembra 2015 uverejnené Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a súdov
Slovenskej republiky 1/2016 pod číslom R 2/2016 a aktuálne aj za účinnosti Civilného
sporového poriadku).
20. Ústavou daná právomoc ústavného súdu mu neumožňuje nahrádzať rozhodovaciu
činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom alebo na základe
zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 420 písm. f),
resp. § 421 ods. 1 CSP. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy,
ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany
svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľka ako
účastník konania zvolila medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv
a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých
sťažovateľke dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry
ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa
sťažovateľka mohla domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými,
dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom (počnúc od 1. júla 2016 Civilným sporovým
poriadkom) ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
21. Z uvedených dôvodov preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
22. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2018