Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 427/2018
PDF · 216.61 KB
No categories available
III. ÚS 427/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. januára 2019 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a Mojmíra Mamojku
prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom
JUDr. Mgr. Štefanom Buchom, Námestie M. R. Štefánika 1, Žilina, pre namietané
porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Martin v konaní o námietkach proti exekúcii vedenom pod sp. zn.
17 Er 568/2016 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní o námietkach proti exekúcii vedenom
pod sp. zn. 17 Er 568/2016 p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom
päťsto eur), ktoré j e Okresný súd Martin p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Martin j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho
zastúpenia v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdva centov) na účet
jej právneho zástupcu JUDr. Mgr. Štefana Buchu, Námestie M. R. Štefánika 1, Žilina,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 427/2018-9 z 13. novembra 2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť
, (ďalej len „sťažovateľka“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v časti, ktorou namietala porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní
o námietkach proti exekúcii vedenom pod sp. zn. 17 Er 568/2016 (ďalej aj „napadnuté
konanie“). V časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13
dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom okresného súdu v napadnutom
konaní, ústavný súd sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
2. Sťažovateľka v podstatnej časti sťažnosti uviedla, že na základe exekučného titulu
‒rozsudku okresného súdu č. k. 21 C 129/2014-59 z 2. decembra 2014 súdny exekútor
vydal 9. marca 2016 upovedomenie o začatí exekúcie. Sťažovateľka podala námietky proti
exekúcii z 29. marca 2016 a súčasne listom označeným ako „Oznámenie o úhrade istiny
vo výške 5882,69,-EUR“ oznámila oprávnenému z exekúcie ,
že mu istinu v sume 5 882,69 € uhradila a príslušenstvo uhradí v splátkach. Súdny exekútor
sťažovateľke listom zo 4. apríla 2016 oznámil, že „o povolení o splátkach môže konať až
po právoplatnom rozhodnutí o jej námietkach na exekúciu, o ktorých rozhodne Okresný súd
Martin“. Okresný súd o námietkach proti exekúcii nerozhodol, preto sťažovateľka
na uvedenom súde podala 9. novembra 2016 podanie označené ako „URGENCIA“, ale
okresný súd dosiaľ na urgenciu nereagoval. Námietky proti exekúcii boli okresnému súdu
doručené 13. apríla 2016, avšak on o nich nerozhodol už viac ako 2 roky a 5 mesiacov, a to
napriek tomu, že tak mal urobiť do 60 dní od ich doručenia.
3. Sťažovateľka podala predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní
datovanú na 25. máj 2018, ktorá bola vyhodnotená ako dôvodná. Odpoveď na uvedenú
sťažnosť prevzala 15. júna 2018, avšak okresný súd do podania ústavnej sťažnosti
o námietkach sťažovateľky nerozhodol.
4. Sťažovateľka zdôraznila, že „v konaní pred súdom došlo k značným prieťahom
najmä od 11.4.2017 do 12.6.2018, ale aj od 13.4.2016 do 22.3.2017, kedy súd vôbec
nekonal“.
5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Základné právo Sťažovateľky právo na účinný opravný
prostriedok, právo na súdnu ochranu upravenej v čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na súdnu ochranu zaručenej v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu majetku zaručené v čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo
porušené postupom Okresného súdu Martin v konaní spisová značka: 17Er/568/2016.
2. Základné právo Sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie-
prieťahy v konaní upravenej v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zaručenej v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom
Okresného súdu Žilina (správne má byť Okresný súd Martin, pozn.) v konaní, ktoré vedie
pod sp. zn.: 17Er/568/2016.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky Okresnému súdu Martin v konaní vedenom
pod sp. zn.: 17Er/568/2016 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľke priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,-€.
(slovom: päťtisíc €), ktoré je Okresný súd Martin povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Právnemu zástupcovi sťažovateľky priznáva náhradu trov právneho zastúpenia,
ktoré je Okresný súd Žiline (správne má byť Okresný súd Martin, pozn.) povinný vyplatiť
na jeho účet JUDr. Mgr. Štefana Buchu číslo: ,
ktorý je vedený v , a to do 3 dní
od právoplatnosti rozhodnutia.“
6. Na výzvu ústavného súdu sa podaním sp. zn. Spr 820/18 zo 14. decembra 2018
doručeným ústavnému súdu 20. decembra 2018 vyjadrila k sťažnosti predsedníčka
okresného súdu, v ktorom uviedla chronologický prehľad jednotlivých úkonov okresného
súdu, a zároveň poukázala na stanovisko vyššej súdnej úradníčky, ktorej bola exekučná vec
pridelená a ktorá sa vyjadrila takto:
„Zo súdneho spisu súd zistil, že dňa 13.4.2016 súdny exekútor predložil tunajšiemu
súdu na rozhodnutie námietky povinnej proti exekúcii zo dňa 29.3.2016. Nakoľko vo svojom
podaní, okrem iného povinná namietala aj výšku predbežných trov exekúcie tak, ako si ich
vyčíslil súdny exekútor v upovedomení o začatí exekúcie, súd výzvou zo dňa 22.3.2017
súdneho exekútora vyzval na ozrejmenie výpočtu hodnoty predbežných trov exekúcie v časti
odmeny. Súdny exekútor sa k výzve vyjadril podaním zo dňa 3.4.2017, doručeným súdu dňa
11.4.2017, z ktorého však ani následne nebola zrejmá presná suma, z akej pri výpočte
odmeny vychádzal. Súdny exekútor odpovedal len citáciou zákonného ustanovenia
Exekučného poriadku, bez uvedenia sumy a jej výpočtu. Z uvedeného dôvodu bol preto
súdny exekútor opätovne ohľadne uplatnených predbežných trov exekúcie vyzvaný výzvou
zo dňa 12.6.2018 a následne ďalšou výzvou zo dňa 6.8.2018. V poslednej výzve súd súdneho
exekútora tiež poučil, že jeho vyjadrenie je nevyhnutne potrebné k plynulému pokračovaniu
exekučného konania na tunajšom súde, a bez neho nie je možné o predmetných námietkach
povinnej rozhodnúť. Ani na jednu opätovnú výzvu súdny exekútor nereagoval.
Nakoľko súdny exekútor sa k zaslaným výzvam zo dňa 12.6.2018 a zo dňa 6.8.2018
nevyjadril, pričom od podania námietok povinnej uplynula už značná doba, súd
po viacnásobných výpočtoch nakoniec dospel k záverom, z akej sumy zrejme súdny exekútor
pri výpočte odmeny vychádzal (t.j. ktoré jednotlivé položky do predmetnej sumy zahrnul),
a preto dňa 15.11.2018 bolo vydané uznesenie č.k. 17Er 568/2016-44, ktorým súd námietky
povinnej proti exekúcii zamietol a námietkam povinnej proti trovám exekúcie vyhovel.
Uznesenie bolo odovzdané na expedovanie ešte toho istého dňa...
K sťažnosti taktiež uvádzam, že v zmysle aktuálneho rozvrhu práce patrí k dnešnému
dňu do rozsahu mojej pôsobnosti rozhodnúť v 3090 spisoch, pričom v každom z nich je
minimálne jeden návrh alebo žiadosť. Z uvedeného dôvodu preto fyzicky nebolo možné
rozhodnúť vo veci skôr.“
7. Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu tiež vyplýva, že po skutkovej a právnej
stránke nešlo o zložitú vec. Okresný súd zároveň uznal prieťahy v konaní, a to v období
od 13. apríla 2016, keď súdny exekútor predložil okresnému súdu na rozhodnutie námietky
povinnej proti exekúcii, až do 22. marca 2017, keď súd výzvou vyzval súdneho exekútora
na ozrejmenie výpočtu hodnoty predbežných trov exekúcie v časti odmeny. Predsedníčka
okresného súdu vo vyjadrení poukázala aj na to, že na okresnom súde je približne 80 000
živých exekučných vecí, v ktorých je nevyhnutné konať.
8. Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení vyslovila súhlas s upustením
od ústneho pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti v zmysle § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
9. K vyjadreniu predsedníčky okresného súdu zaujal na základe výzvy ústavného
súdu stanovisko aj právny zástupca sťažovateľky. Tento vo svojom podaní doručenom
ústavnému súdu 7. januára 2019 uviedol, že sťažovateľka prieťahy v konaní nespôsobila,
a zároveň ich nespôsobil iba súdny exekútor, ale aj okresný súd predovšetkým preto, že
v čase od 13. júna 2016 do 22. marca 2017 nekonal, čo okresný súd sám priznal. Nekonal
ani v čase od 11. apríla 2017 do 12. júna 2018, ale to okresný súd nepriznal, čo vyplýva
z posledného odseku na druhej strane jeho vyjadrenia.
10. Právny zástupca sťažovateľky zároveň poukázal na to, že pokiaľ súdny exekútor
v konaní nereagoval na výzvy okresného súdu, mal okresný súd využiť zákonné
prostriedky, aby tomu tak nebolo, ale súd ich nevyužil. Tiež uviedol, že pokiaľ okresný súd
má približne 80 000 živých exekučných vecí, v ktorých je nevyhnuté konať, „je to vecou
súdu, ako si veci zmenežuje, ale nemôže to byť na ujmu účastníka konania, čo potvrdzuje aj
judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky“.
11. Právny zástupca sťažovateľky zdôraznil, že od podania námietok 13. apríla 2016
do konečného rozhodnutia o nich to okresnému súdu trvalo 2 roky a 10 mesiacov, pričom
súd o nich mal rozhodnúť do 60 dní.
12. Právny zástupca sťažovateľky zároveň vyslovil súhlas s upustením od ústneho
pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
13. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
14. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Sťažovateľka sa sťažnosťou v časti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie, domáha
vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má
právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namieta aj
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom. K porušeniu sťažovateľkou označených práv malo dôjsť postupom
okresného súdu v napadnutom konaní.
16. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07,
17. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až
právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m.
IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04).
18. Pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), pod konaním, v ktorom sa
takáto vec prerokováva, je potrebné rozumieť nielen konanie prvostupňového súdu, ale aj
konanie odvolacieho a dovolacieho súdu, ďalej konanie v správnom súdnictve, ako aj
konanie o výkon rozhodnutia. Tento právny názor ústavného súdu vychádza z toho, že ani
ústava a ani procesné predpisy upravujúce činnosť súdov v občianskych a trestných veciach
nevynímajú z ich povinnosti konať bez zbytočných prieťahov žiadnu vec, ktorej môže byť
poskytnutá súdna ochrana (napr. I. ÚS 56/02, II. ÚS 72/2016).
19. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada
aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií ústavný súd posudzoval aj sťažnosť
sťažovateľky.
20. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka
posudzovaného konania nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci, pretože
napadnuté exekučné konanie je z hľadiska zložitosti veci štandardným konaním tvoriacim
frekventovanú súčasť agendy okresných súdov.
21. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky
v preskúmavanej veci ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne
zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto
konaní k zbytočným prieťahom.
22. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov v doterajšom priebehu konania. Zistil, že z chronologického prehľadu
jednotlivých úkonov okresného súdu a predloženého súdneho spisu vyplýva, že okresný súd
bol v napadnutom konaní nečinný v období od 13. apríla 2016 do 22. marca 2017, pričom
v tomto období uznal prieťahy v konaní aj okresný súd, a tiež v období od 11. apríla 2017
do 12. júna 2018. Z uvedeného vyplýva, že celková doba nečinnosti okresného súdu bola
približne 2 roky a 1 mesiac, pričom o námietkach sťažovateľky proti exekúcii a proti trovám
exekúcie bolo rozhodnuté uznesením z 15. novembra 2018, teda rozhodovanie okresného
súdu o námietkach trvalo celkovo 2 roky a 7 mesiacov.
23. Ústavný súd tiež poukazuje na to, že okresný súd napokon o námietkach rozhodol
aj napriek tomu, že súdny exekútor nereagoval na opätovné výzvy okresného súdu.
24. V súvislosti s tým je potrebné zdôrazniť, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna,
nesústredená a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou
(dohovorom) zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to
v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých
práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ na neho obrátil s návrhom, aby o jeho veci rozhodol (m. m.
25. Pokiaľ ide o obranu okresného súdu spočívajúcu v argumentácii
o jeho zaťaženosti, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že
Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov
alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej
právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé
konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (I. ÚS 35/03, II. ÚS 52/99).
26. Vychádzajúc z týchto skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 568/2016 došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
27. Hoci ústavný súd zistil, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu
označených práv sťažovateľky, neprikázal mu, aby vo veci vedenej pod sp. zn.
17 Er 568/2016 konal bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy,
pretože označená vec už bola v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky
právoplatne skončená, a to uznesením okresného súdu č. k. 17 Er 568/2016-44
z 15. novembra 2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť 15. decembra 2018.
III.
28. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
29. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
30. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
31. Sťažovateľka v sťažnosti žiadala o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 5 000 €, čo odôvodnila doterajšou dĺžkou konania, vzniknutou
materiálnou a finančnou ujmou, ako aj psychickou ujmou a pocitom bezmocnosti voči
exekútorovi a okresnému súdu.
32. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
33. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie
podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
34. Vzhľadom na dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na jeho
neodôvodnenú nečinnosť v trvaní približne 2 rokov a 1 mesiaca, berúc do úvahy predmet
konania na okresnom súde, správanie sťažovateľky a všetky okolnosti daného prípadu,
ústavný súd považoval priznanie sumy 500 € pre sťažovateľku za primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
35. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
36. Ústavný súd podľa § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľke náhradu trov konania
v sume 325,42 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby
vykonané v roku 2018 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti)
v hodnote po 153,50 € vrátane dvoch režijných paušálov v hodnote po 9,21 €. Náhradu
za tretí úkon právnej služby – stanovisko k vyjadreniu okresného súdu doručené ústavnému
súdu 7. januára 2019 ústavný súd sťažovateľke nepriznal, pretože obsah doručeného
stanoviska nepovažoval za taký, ktorý by prispel k bližšiemu objasneniu posudzovanej veci.
37. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení
s § 263 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
38. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. januára 2019