Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 64/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. februára 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným Vranov nad Topľou,

Družstevná 1, Nacina Ves, zastúpenej advokátkou JUDr. Monikou Ilčišinovou,

Herlianska 547, Vranov nad Topľou, ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a , ako aj práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Košice II sp. zn. z 25. septembra 2013 a rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. zo 14. februára 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným

Vranov nad Topľou o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2017

osobne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti TRADEUNION spoločnosť s ručením

obmedzeným Vranov nad Topľou, Družstevná 1, Nacina Ves (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátkou JUDr. Monikou Ilčišinovou, Herlianska 547, Vranov nad Topľou,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného

súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 25. septembra 2013 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. zo 14. februára 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom

hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „žalobkyňa“), sa žalobou doručenou

okresnému súdu domáhala (po viacerých úpravách žaloby) určenia absolútnej neplatnosti

prevodu 647 ks akcií spoločnosti TRANSPETROL, a. s., uskutočneného v rámci exekúcie.

Sťažovateľka vystupovala v konaní ako žalovaná v 4. rade.

Rozsudkom č. k. -1151 z 25. septembra 2013 okresný súd žalobe

žalobkyne sčasti vyhovel a sčasti ju zamietol. Následne bol odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu z 25. septembra 2013 rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 17. apríla 2014 potvrdený. V predmetnej veci obchodná spoločnosť Brilant, a. s.,

Námestie slobody 25, Humenné (ďalej len „žalovaná v 2. rade), a tiež ,

(ďalej len „žalovaný v 6. rade“), podali dovolania, o ktorých

rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 27. októbra 2016, ktorým dovolaniami napadnutý rozsudok krajského

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po vrátení veci na ďalšie konanie krajský súd novým rozsudkom sp. zn.

zo 14. februára 2017 opätovne potvrdil rozsudok okresného súdu z 25. septembra 2013;

sťažovateľke bol napadnutý rozsudok krajského súdu doručený 1. júna 2017.

Právne závery okresného súdu a krajského súdu vyslovené v ich rozhodnutiach

sťažovateľka považuje za nezlučiteľné s a dohovorom z viacerých dôvodov. Podľa

jej názoru došlo postupom krajského súdu predovšetkým k porušeniu jej základného práva

na súdnu ochranu z dôvodu porušenia princípu právnej istoty, ktorý je založený

na nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, teda z dôvodu porušenia zásady res

iudicata (prekážka veci rozsúdenej).

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka v rámci exekúcie nadobudla 110 ks akcií

spoločnosti TRANSPETROL, a. s., pričom exekúcia bola právoplatne a (podľa jej tvrdenia)

s definitívnou platnosťou skončená, o čom má svedčiť potvrdenie Okresného súdu Vranov

nad Topľou, podľa ktorého konajúci súdny exekútor vrátil poverenie na vykonanie

exekúcie. Sťažovateľka zdôrazňuje, že v predmetnej veci podané mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora Slovenskej republiky smerujúce proti exekúcii bolo rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. MCdo 2/99 z 28. februára 2001 zamietnuté, pričom dôvodnosť

zamietnutia mimoriadneho dovolania potvrdil aj ústavný súd nálezom č. k. -37

z 11. decembra 2007. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka tvrdí, že najmä

vzhľadom na označený nález ústavného súdu došlo v jej veci k porušeniu zásady

res iudicata.

Sťažovateľka poukazuje v sťažnosti aj na to, že následne po vydaní nálezu ústavného

súdu č. k. -37 z 11. decembra 2007 najvyšší súd v niekoľkých svojich

uzneseniach právny názor ústavného súdu akceptoval, resp. považoval za smerodajný.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa

aj pre porušenie zásady ultra petitum. Podľa jej názoru žalobkyňa v priebehu konania ňou

navrhnutý petit žiadala upraviť oproti jeho pôvodnému zneniu vyplývajúcemu zo žaloby

dvomi podaniami smerujúcimi ku spresneniu pôvodného žalobného petitu. Podľa

posledného spresnenia (doručeného okresnému súdu 10. októbra 2011) sa žalobkyňa

domáhala určenia absolútnej neplatnosti prevodu 647 ks akcií spoločnosti TRANSPETROL,

a. s., uskutočneného v rámci exekúcie, ako aj absolútnej neplatnosti záložných zmlúv

z 9. októbra 1998 uzatvorených inter alia aj so sťažovateľkou. Napriek tomu však bola

uznesením okresného súdu č. k. -1060 z 27. apríla 2012 zmena žaloby síce

pripustená, avšak v odlišnom znení, a to tak, že zmluvy o kúpe a predaji zaknihovaných

cenných papierov, na základe ktorých došlo k prevodu 647 ks akcií spoločnosti

TRANSPETROL, a. s., sú neplatnými právnymi úkonmi. Podľa názoru sťažovateľky

je už na prvý pohľad zrejmé, že výrok uznesenia okresného súdu, ktorým pripustil zmenu

žaloby, je absolútne odlišný od zmeny, vykonanie ktorej požadovala žalobkyňa. Žalobkyňa

totiž v konečnom dôsledku žiadala, aby súd určil, že absolútne neplatný je samotný prevod

647 ks akcií, a nie zmluva o kúpe a predaji zaknihovaných cenných papierov.

Sťažovateľka namieta, že rozsudkom okresného súdu č. k. -1151

z 25. septembra 2013 napriek žalobkyňou navrhovanej zmene petitu bolo rozhodnuté

o neplatnosti zmlúv o kúpe a predaji zaknihovaných cenných papierov, nie teda

o neplatnosti prevodu 647 ks akcií. Keďže ani uznesenie okresného súdu o pripustení zmeny

žaloby, ale ani jeho rozsudok vo veci samej nekorešpondujú so žalobkyňou navrhovanou

zmenou petitu, došlo tým podľa sťažovateľky k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny

proces. Celý tento postup, ako aj samotné meritórne rozhodnutie je podľa jej názoru

zmätočné, keďže okresný súd mal na základe podaní žalobkyne rozhodnúť o neplatnosti

prevodu 647 ks zaknihovaných akcií, a nie o neplatnosti zmlúv o kúpe a predaji

zaknihovaných akcií. Podľa presvedčenia sťažovateľky došlo preto k prekročeniu rámca

konania vymedzeného žalobkyňou, v dôsledku čoho okresný súd a krajský súd rozhodli

mimo rámca žalobkyňou vymedzeného predmetu konania.

Sťažovateľka namieta ďalej aj porušenie základného práva na prerokovanie veci

v prítomnosti účastníka konania podľa . Poukazuje pritom

na konštatovanie krajského súdu, podľa ktorého „žalovaný v odvolaní žiadal

s poukazom na a , pre odňatie možnosti konať ako aj pre

právne posúdenie zrušiť rozsudok a vrátiť vec na ďalšie konanie. Tak ako predchádzajúci

odvolateľ rozoberá ustanovenie s tým, že žalovaný v 6. rade pracuje

v Nemecku a na preberanie poštových zásielok počas svojej neprítomnosti splnomocnil

svoju manželku, keďže on bol v cudzine, napísala manželka žalovaného v 6. rade list súdu,

ktorým ho ospravedlnila, nič nebránilo ďalej konať a údajne sa ospravedlniť manželke

žalovaného v 6. rade zo strany súdu, resp. zaslať cez manželku tomuto žalovanému

predvolanie do Nemecka.“. Sťažovateľka poukazuje na fakt, že v skutočnosti manželka

žalovaného v 6. rade nikdy nenapísala okresnému súdu, že „nič nebránilo ďalej konať

a údajne sa ospravedlniť manželke žalovaného v 6. rade zo strany súdu, resp. zaslať cez

manželku tomuto žalovanému predvolanie do Nemecka“. Tvrdí, že nikde v spise sa takéto

tvrdenie nenachádza a krajský súd si toto znenie vymyslel. Naopak, podľa jej názoru sa

krajský súd odvolaním žalovaného v 6. rade vôbec nezaoberal a zrejme ho ani nečítal. Inak

by totiž zistil, že žalovaný v 6. rade v skutočnosti v odvolaní uviedol, že keďže pracuje

v Nemecku, okresný súd nemohol požiadať jeho manželku, aby oznámila súdu jeho adresu

v Nemecku a on by na pojednávanie pricestoval a osobne sa ho zúčastnil, resp. by si zvolil

právneho zástupcu. Krajský súd by z odvolania tiež zistil, že žalovaný v 6. rade namietol

tvrdenie okresného súdu, podľa ktorého mal zaslať písomný súhlas s uskutočnením

pojednávania v jeho neprítomnosti. Žiadny takýto súhlas žalovaný v 6. rade okresnému súdu

nezaslal a ani sa (podľa argumentácie sťažovateľky) v spise nenachádza.

Sťažovateľka poukazuje aj na to, že krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

ďalej uvádza, že „... pri dokazovaní v posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne vypočul

strany sporu, svedkov v konaní a oboznámil sa s listinnými dôkazmi, ani jedna zo strán

sporu nemala spôsobený nezákonným postupom zásah do svojich práv (napr. právo

na súkromie a pod.)“. Podľa jej názoru je však citované tvrdenie protirečivé, pretože

okresný súd na jednej strane vec prerokoval v jej neprítomnosti a na druhej strane krajský

súd tvrdí, že „súd prvej inštancie riadne vypočul strany sporu...“.

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd v predmetnej veci postupoval svojvoľne

aj pri vyhodnocovaní vykonaného písomného dôkazu predloženého žalobkyňou

16. septembra 2013, označeného ako „Vyjadrenie žalobcu k pretrvávajúcemu naliehavému

právnemu záujmu na určení neplatnosti právnych úkonov“. Sťažovateľka namieta, že

okresný súd tento dôkaz vyhodnotil a použil pri odôvodnení svojho rozsudku, avšak

sťažovateľke ho doručil až spolu s rozsudkom. Je pochopiteľné, že tým znemožnil

sťažovateľke vyjadriť sa k nemu, keďže okresný súd konal a rozhodol v jej neprítomnosti.

Aj keby sťažovateľka bola na pojednávaní 25. septembra 2013 prítomná a okresný súd by

jej krátkou cestou uvedený dôkaz doručil, nebolo by podľa jej tvrdenia možné spravodlivo

od nej požadovať, aby sa k dôkazu hneď na pojednávaní vyjadrila, zvlášť, ak má tento

písomný dôkaz rozsah piatich strán.

Sťažovateľka poukazuje v sťažnosti aj na tú časť napadnutého rozsudku krajského

súdu, v ktorej sa uvádza, že „Odvolací súd sa s námietkou žalovaného Brilantu, a. s.

vyporiadal ohľadne neprítomnosti z dôvodu choroby a v súvislosti s vyjadrením

ošetrujúceho lekára poukazuje na to, že so zreteľom na súd prvej

inštancie postupoval správne, a to aj vzhľadom na SR (odvolanie proti

rozsudku). Súd prvej inštancie nemal čo odročovať pojednávanie, pekne opisuje síce

vo svojom odvolaní aj žalovaný Tradeunion s. r. o., že nesúhlasí so závermi súdu, keď

pojednával v neprítomnosti žalovaných v 2., 3., 4., 5., 6., 7. rade, atď., ale súd nemá inú

možnosť ako vec prejednať.“. Ďalej krajský súd uvádza: „O. i. žalovaný v 2. rade sa

z pojednávania ospravedlnil z dôvodu práceneschopnosti konateľa spoločnosti preukázanej

vyjadrením ošetrujúceho lekára, nemôžu sa preto žalovaní ohradzovať voči konaniu súdu,

ktorý dôvod na odročenie pojednávania vo vzťahu k dôležitosti prejednania veci

nepovažoval za dostatočný, lebo za žalovaného v druhom rade mohli samostatne konať

ďalší dvaja konatelia spoločnosti (resp. zapísaná osoba nepreukázala, že tretia osoba

o údajoch zápisov spoločnosti vedela).“ V súvislosti s citovaným sťažovateľka opäť

poukazuje na (podľa jej tvrdenia) svojvoľný a zjavne nedôvodný záver okresného súdu

pri zisťovaní skutkového stavu. Nie je podľa nej možné, aby súd zisťoval skutočnosti

zapísané v obchodnom registri z internetového výpisu z obchodného registra. Podľa

sťažovateľky je nepochopiteľné, že okresný súd si nevyžiadal kópie originálov

z obchodného registra, aby si mohol overiť tvrdenie žalovanej v 2. rade, že jej jediným

štatutárnym zástupcom je . Rovnako zjavne nedôvodný je podľa

sťažovateľky aj záver okresného súdu pri vyhodnotení dôkazu predloženého žalovanou

v 2. rade, týkajúci sa potvrdenia ošetrujúceho lekára, podľa ktorého

pre pretrvávajúci nepriaznivý zdravotný stav nie je spôsobilý pri úradných úkonoch. Žiadny

právny predpis totiž neustanovuje presné znenie vyjadrenia ošetrujúceho lekára

a z vyjadrenia nepochybne vyplýva, že zdravotný stav neumožňoval

jeho účasť na pojednávaní.

Sťažovateľka na základe popísanej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd

o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a Okresný súd

Košice II v konaní pod sp. zn. porušili základné právo spoločnosti TRADEUNION

spoločnosť s ručením obmedzeným Vranov nad Topľou na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , základné právo na prerokovanie veci v prítomnosti

účastníka konania podľa a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 14. 02.

2017 a Rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. zo dňa 25. 09. 2013 a vracia

vec v rozsahu zrušenia Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným Vranov nad

Topľou priznáva náhradu trov konania v sume 312,34 Eur, ktoré je Okresný súd Košice II

povinný zaplatiť právnemu zástupcovi JUDr. Monike Ilčišinovej, advokátke do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 25. septembra 2013 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 14. februára 2017

došlo k porušeniu jej základných práv podľa a Slovenskej

republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 , ako aj práva podľa dohovoru rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 25. septembra 2013

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred

iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohla sťažovateľka podať odvolanie

(čo aj využila) ako riadny opravný prostriedok, o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky

vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 , ako aj práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu

sp. zn. zo 14. februára 2017

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu

podali strany sporu – žalovaní (vrátane sťažovateľky) dovolanie, o ktorom do dňa doručenia

sťažnosti najvyšší súd ako dovolací súd ešte nerozhodol.

V nadväznosti na uvedené zistenie ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny

názor (pozri napr. , , , ,

, ), v zmysle ktorého v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa

je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Ústavný súd

v tejto súvislosti tiež opakovane zdôrazňuje (napr. m. m. , ,

, , , ), že v takýchto

prípadoch bude lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní považovaná

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou

prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (m. m. ;

porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer

proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal predmetnou sťažnosťou pred rozhodnutím

najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania

všeobecných súdov.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou proti

napadnutému rozsudku krajského súdu meritórne nezaoberal, ale ju v tejto časti podľa

zásady ratio temporis ako predčasne podanú, a teda neprípustnú, podľa § 53 ods. 1 v spojení

s odmietol.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2019