Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 421/2018
PDF · 302.12 KB
No categories available
IV. ÚS 421/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. februára 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Ladislava Orosza a Miroslava Duriša prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti
BUKOCEL, a. s., Hencovská 2073, Hencovce, zastúpenej Advokátskou kanceláriou
ECKER – KÁN & PARTNERS, s. r. o., Námestie Martina Benku 9, Bratislava, v mene
ktorej koná advokát JUDr. Matej Kán, vo veci namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Obdo 19/2017 z 22. novembra 2017, za účasti Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, a takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti BUKOCEL, a. s., podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Obdo 19/2017 z 22. novembra 2017 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 19/2017
z 22. novembra 2017 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý obchodnej spoločnosti
BUKOCEL, a. s., uhradiť trovy konania v sume 390,50 € (slovom tristodeväťdesiat
eur a päťdesiat centov) na účet jej právneho zástupcu Advokátskej kancelárie ECKER –
KÁN & PARTNERS, s. r. o., Námestie Martina Benku 9, Bratislava, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. februára 2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti BUKOCEL, a. s., Hencovská
2073, Hencovce (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
1 Obdo 19/2017 z 22. novembra 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že v právnej veci žalobcu SLOVENSKÝ
VODOHOSPODÁRSKY PODNIK, štátny podnik, Radničné námestie 8, Banská Štiavnica
(ďalej len „žalobca“), proti sťažovateľovi ako žalovanému rozhodol Okresný súd Vranov
nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 8 Cb 7/2013-574 z 24. apríla 2014
tak, že sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 087 925,35 €
s príslušenstvom, konanie v časti o zaplatenie istiny 52 515,90 € s 8,75 % ročným úrokom
z omeškania od 19. októbra 2013 do zaplatenia zastavil, v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol a sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania
vo výške 88 %.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 5 Cob 70/2015
z 20. októbra 2016 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol.
Sťažovateľ uvádza, že dovolanie podal z dôvodov podľa § 421 ods. 1 písm. a) až c)
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
aj „CSP“) a podľa § 420 písm. f) CSP. Následne podaním doručeným najvyššiemu súdu
14. júna 2017 sťažovateľ vzal dovolanie v časti týkajúcej sa dovolacieho dôvodu podľa
§ 420 písm. f) CSP späť, reagujúc na uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho
kolégia najvyššieho súdu (ďalej aj „veľký senát“) sp. zn. 1 V Cdo 2/2017 z 19. apríla 2017,
týkajúceho sa neprípustnosti kumulácie dôvodov dovolania podľa § 420 CSP a § 421 CSP.
Najvyšší súd čiastočné späťvzatie dovolania považoval za zmenu dovolacích dôvodov,
ktorú však podľa § 434 CSP možno urobiť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd skúmal prípustnosť dovolania len z hľadiska § 420
písm. f) CSP, a nie aj podľa § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:
„Je... nutné v tejto súvislosti zdôrazniť, že sťažovateľ pristúpil k späťvzatiu v rámci
odbornej starostlivosti a z dôvodu právnej istoty, a to bezprostredne a v krátkom čase
(menej ako 2 mesiace) po tom, ako bol uznesením Veľkého senátu zjednotený právny názor
o kumulácii dovolacích dôvodov v zmysle § 420 a § 421 CSP. V čase podania dovolania
sťažovateľa (resp. do uplynutia zákonnej lehoty na podanie dovolania) neexistovala
jednotná ustálená judikatúra vo vzťahu k predmetnej právnej otázke, pričom kumuláciu
dovolacích dôvodov CSP výslovne nezakazuje, preto sťažovateľ pri uplatnení všetkej
zodpovedajúcej odbornej starostlivosti nemohol ovplyvniť danú právnu skutočnosť
(uplatnenú kumuláciu uplatnených dovolacích dôvodov), ktorá mala v konečnom dôsledku
na základe prijatého uznesenia Veľkého senátu za následok nepreskúmanie dôvodnosti
podaného dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) – c) CSP zo strany Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a odmietnutie dovolania. Takýto postup Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky je podľa názoru sťažovateľa potrebné považovať za zjavné a neprípustné
obmedzenie práva na súdnu ochranu, pričom zdôvodnenie predmetného postupu v zmysle
Uznesenia nemôže z hľadiska svojej presvedčivosť, spravodlivosti a ústavnej konformity
obstáť.
Nemožno sa v tejto súvislosti preto zásadne stotožniť s argumentáciou Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ktorý uviedol, že čiastočné späťvzatie dovolania zo strany
sťažovateľa vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP je
potrebné chápať ako zmenu dovolacích dôvodov podľa § 434 CSP, ktorú je možné vykonať
len do uplynutia lehoty na podania dovolania, pričom úkon späťvzatia podľa § 446 CSP sa
môže vzťahovať len k rozsahu, v akom sa rozhodnutie napáda, avšak nie k dovolacím
dôvodom. Zmenu dovolacích dôvodov je podľa nášho právneho názoru potrebné vykladať
ako takú zmenu, ktorá má za následok dodatočné uplatnenie iného dovolacieho dôvodu, ako
toho, ktorý bol uplatnený v rámci zákonnej lehoty na podanie dovolania [napr.
ak dovolateľ v rámci dovolania uplatní dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. a)
a po uplynutí zákonnej lehoty na podanie dovolania tento dovolací dôvod zmení na dôvod
podľa § 421 ods. 1 písm. b)], k čomu však v dovolacom konaní zo strany sťažovateľa
neprišlo.
Na rozdiel od názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky máme za to, že CSP
v rámci ustanovenia § 446 CSP, ktoré upravuje postup v prípade dispozície dovolateľa
s dovolacím konaním, neobmedzuje dovolateľa v tom, aby sa táto dispozícia s dovolacím
konaním vzťahovala z hľadiska rozsahu iba k tomu, aký postup v konaní (resp. výrok) súdu
nižšieho stupňa sa dovolaním napáda. Sme totiž toho názoru, že práve dovolacie dôvody
upravené v rámci ustanovení § 420 a § 421 CSP slúžia na vymedzenie rozsahu zákonnej
dôvodnosti podaného dovolania a dovolateľ tak prostredníctvom predmetných dôvodov
vymedzuje dovolaciemu súdu rozsah, v akom má dovolací súd uplatniť svoju prieskumnú
právomoc voči rozhodovaniu súdov nižšie stupňa.
Sme preto toho názoru, že v súlade s platnou procesnou právnou úpravou v zmysle
CSP mal Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd na základe čiastočného
späťvzatia dovolania zastaviť konanie v časti preskúmania dôvodnosti dovolania v zmysle
§ 420 písm. f) CSP a zaoberať sa ďalej vecným preskúmaním dovolacích dôvodov v zmysle
§ 421 ods. 1 písm. a) – c) CSP a po preskúmaní dôvodnosti uplatnenia
predmetných dovolacích dôvodov vo veci meritórne rozhodnúť spôsobom podľa § 448 alebo
Nakoľko však Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie sťažovateľa odmietol
s poukazom na § 447 písm. c) a f), pričom sa v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia
veci arbitrárnym spôsobom zaoberal iba dovolacím dôvodom, ktorý na základe čiastočného
späťvzatia dovolania zo strany sťažovateľa nebol ďalej predmetom prieskumu v rámci
dovolacieho konania a dovolacími dôvodmi, na ktorých sťažovateľ v dovolacom
konaní zotrval, ďalej Najvyšší súd Slovenskej republiky neskúmal, máme za to, že boli
porušené základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1
Dohovoru.“
Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom
rozhodol tak, že vysloví porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 22. novembra 2017,
napadnuté uznesenie zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Sťažovateľ si zároveň uplatnil úhradu trov konania.
Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením z 12. júla 2018 prijal sťažnosť
podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie
konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu
sťažovateľa a predsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom,
aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku najvyššieho súdu zároveň vyzval,
aby sa vyjadrila k sťažnosti. Predsedníčka najvyššieho súdu a právny zástupca
sťažovateľa ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky najvyššieho
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od neho upustil, keďže dospel k záveru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predsedníčka najvyššieho súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn. KP 3/2018
Nobs 47/2018 z 12. septembra 2018, v ktorom uviedla:
«S názorom sťažovateľky prezentovaným v ústavnej sťažnosti nesúhlasíme. Vo veci
rozhodujúci senát 1 O bol pri svojom rozhodovaní s poukazom na ustanovenie § 48 ods. 3
C. s. p. viazaný závermi uznesenia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2017, sp. zn. 1 V Cdo/2/2017. Pritom považujeme
za nevyhnutné poukázať na ustálenú rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej
republiky, podľa ktorej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi
predpismi upravujúcimi postupy v civilnom sporovom konaní tak, ako tomu bolo
v posudzovanom prípade (rovnako aj II. ÚS 122/05, III. ÚS 591/2013).
Pokiaľ ide o nesúhlas sťažovateľky s vyhodnotením jej „čiastočného späťvzatia
dovolania“ týkajúceho sa uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 431 C. s. p.,
uskutočneného po uplynutí lehoty na podanie dovolania vyhodnoteného ako zmena
uplatnených dovolacích dôvodov, poukazujeme na skutočnosť, že predmetný právny
názor bol prvýkrát vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 9. novembra 2017, sp. zn. 1 Cdo/126/2017 (bod 3 jeho odôvodnenia). Vo veci rozhodujúci
senát 1 O len rešpektoval predmetný skôr vyslovený právny záver. Pritom poukazujeme
na to, že do práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý súdny proces nepatrí,
aby súdy prebrali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktoré predkladá strana sporu (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03), a že právo na spravodlivý
súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom
úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi
(I. ÚS 50/04).
Zároveň považujeme za nevyhnutné upriamiť pozornosť Ústavného súdu Slovenskej
republiky na body 45 až 47 odôvodnenia napadnutého uznesenia dovolacieho súdu,
v ktorých po prijatí záveru, že konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté
dovolateľkou namietanou vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ C. s. p., dovolací súd
skonštatoval, že pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané nesprávne právne posúdenie veci
(dôvody prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ C. s. p.), dovolací dôvod
nie je vymedzený v súlade so zákonom, čo zakladá dôvod pre odmietnutie jej dovolania
podľa § 447 písm. f/ C. s. p.
K tvrdenému dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.
poukázal vo veci konajúci senát na spôsob, akým je potrebné dovolací dôvod podľa § 432
C. s. p. vymedziť, ak má byť dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.,
a to aj s odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. marca 2017,
sp. zn. 3 Cdo/6/2017. Sťažovateľka predmetným spôsobom nepostupovala a odklon
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (ktorý je nevyhnutý na prijatie záveru
o prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. – pozn. Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky) vyvodzovala z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
12 Cb/2/2013, ktoré vydal krajský súd ako súd prvej inštancie.
Taktiež ani nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 195/2012,
na ktorý poukazovala v dovolaní sťažovateľka, nepredstavuje rozhodovaciu prax
dovolacieho súdu. Zákon výslovne v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. viaže
prípustnosť dovolania na odklon od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho. Odklon odvolacieho súdu pri riešení konkrétnej
právnej otázky od iných rozhodnutí (t. j. napríklad rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky ako súdu odvolacieho alebo rozhodnutí iných súdov vrátane Ústavného súdu
Slovenskej republiky) nemôže založiť prípustnosť dovolania v zmysle uvedeného zákonného
ustanovenia.
K rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. decembra 2010, sp. zn.
1 ObdoV/23/2010 zároveň vo veci rozhodujúci senát 1 O výslovne uviedol, že ide
o rozhodnutie, ktorým bolo dovolanie vo veci vedenej pod sp. zn. 1 ObdoV/23/2010
odmietnuté výlučne z procesných dôvodov, čo znamená, že ním neboli riešené žiadne právne
otázky (vrátane právnej otázky, ktorú mal podľa sťažovateľky posudzovať dovolací súd
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo/19/2017).
Dovolacie námietky, v ktorých sťažovateľka videla prípustnosť dovolania podľa
ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/, resp. písm. c/ C. s. p., by dovolací súd nemohol skúmať
ani v súčasnosti s odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 31. júla 2017, sp zn. 6 Cdo/123/2017, v ktorom dovolací súd v relevantnej časti
skonštatoval, že dovolateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátkou)
nevymedzil uplatnený dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom)
spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 C. s. p. v spojení s § 421 tohto právneho predpisu.
Prípustnosť dovolania totiž odôvodnil písm. a/ a zároveň aj písm. b/ a písm. c/ § 421 ods. 1
C. s. p., hoci súčasná existencia všetkých týchto predpokladov prípustnosti dovolania sa bez
ďalšieho z povahy veci vylučuje. Nemožno totiž odôvodňovať prípustnosť dovolania tým,
že určitá právna otázka je rozhodovacou praxou dovolacieho súdu riešená ustálene
a zároveň, že dovolacím súdom nebola riešená, resp. že je ním riešená rozdielne. Takéto
odôvodnenie prípustnosti dovolania je vnútorne rozporné. Označený nedostatok
v odôvodnení predpokladov prípustnosti dovolania má za následok aj nemožnosť aplikácie
§ 440 C. s. p. o viazanosti dovolacím dôvodom so vzájomne sa vylučujúcimi predpokladmi
jeho prípustnosti. Vo svojej podstate znamená odôvodnenie dovolania neprípustným
dovolacím dôvodom. Nesprávne právne posúdenie veci je prípustným dovolacím dôvodom
len, ak sa týka otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ak je splnený
predpoklad podľa písm. a/ alebo podľa písm. b/ alebo podľa písm. c/ § 421 ods. 1 C. s. p.
Uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo pritom podrobené
ústavnoprávnemu prieskumu a Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení
z 12. decembra 2017, č. k. I. ÚS 644/2017-10 vyhodnotil citované závery – aplikovateľné
aj pre posudzovanú vec – ako ústavne konformné.»
Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podal svoje stanovisko k vyjadreniu
predsedníčky najvyššieho súdu v podaní zo 16. októbra 2018, v ktorom uvádza,
že vzhľadom na obsah vyjadrenia zotrváva na argumentácii uvedenej v sťažnosti.
Vo svojom stanovisku tiež uvádza:
„Vo vzťahu k Vyjadreniu si dovoľujeme podotknúť, že Najvyšší súd Slovenskej
republiky sa obmedzil len na skutočnosti, ktoré už boli uvádzané v samotnom napadnutom
uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. 11. 2017, sp. zn. 1 Obdo/19/2017,
pričom v rámci svojho Vyjadrenia tak neuviedol žiadne nové relevantné právne skutočnosti,
ku ktorým by sťažovateľ nezaujal právne stanovisko spolu s odôvodnením už v rámci
podanej ústavnej sťažnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky tak de facto, ako sám uviedol
v závere Vyjadrenia, ponechal na Ústavnom súde Slovenskej republiky, aby posúdil,
či v konkrétnom prípade došlo alebo nedošlo napadnutým uznesením k zásahu
do základného práva sťažovateľa.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe
ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným
právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom
interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02).
Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť
preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale
aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4
ústavy).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov bolo úlohou ústavného súdu posúdiť
námietky sťažovateľa uplatnené v sťažnosti, v ktorej argumentuje, že napadnutým
uznesením najvyššieho súdu z 22. novembra 2017 malo dôjsť k porušeniu základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Základom sťažovateľovej argumentácie je tvrdenie, že najvyšší súd porušil označené
práva z dôvodu, že nepripustil späťvzatie dovolania v časti dovolacieho dôvodu podľa § 420
písm. f) CSP. Následne najvyšší súd preskúmal dovolanie vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
podľa § 420 písm. f) CSP, vzhľadom na zákaz kumulácie dovolacích dôvodov však
dovolanie v časti, v ktorej namietal dovolacie dôvody podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) a c)
CSP, vecne nepreskúmal.
Najvyšší súd v napadnutom uznesení z 22. novembra 2017 uviedol, že sťažovateľ
prípustnosť a dôvodnosť dovolania založil na § 420 písm. f) CSP a na § 421 ods. 1 písm. a),
b) a c) CSP. Poukázal na podanie sťažovateľa, ktorým čiastočne vzal späť dovolanie,
pričom dospel k záveru, že „pokiaľ mal dovolateľ na mysli to, že na... dovolacom dôvode
podľa ust. § 420 písm. f/ CSP už netrvá, v skutočnosti ide o zmenu ním uplatnených
dovolacích dôvodov..., dovolací súd na zmenu uplatnených dovolacích dôvodov,
uskutočnenú po uplynutí dovolacej lehoty, neprihliadol“. Najvyšší súd následne – vzhľadom
na to, že neprihliadol na čiastočné späťvzatie dovolania, „skúmal prípustnosť dovolania
v zmysle ust. § 420 písm. f/ CSP“. V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia
sa najvyšší súd podrobne vysporiadal s dôvodnosťou podaného dovolania z hľadiska
dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP.
Vo vzťahu k dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP najvyšší
súd uviedol, že „prípustnosť dovolania nie je splnená ani podľa ust. § 421 CSP, pretože
uplatnenie všetkých troch dovolacích dôvodov naraz... je navzájom protichodné a logicky
sa aj vzájomne vylučuje. Dovolateľ nemôže zároveň namietať, že odvolací súd sa odklonil
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (písm. a/) a zároveň, že konkrétna
právna otázka v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (písm. b/)
a zároveň, že právna otázka je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písm. c/)...
... Pokiaľ dovolateľ namieta nesprávne právne posúdenie veci, musí dovolací dôvod
v zmysle ust. § 421 ods. 1 CSP vymedziť jednoznačne, pretože ak jednotlivé dovolacie
dôvody dovolateľ vzájomne kumuluje, resp. uvedie, že odvolací súd vec nesprávne právne
posúdil bez toho, aby jednoznačne vymedzil konkrétny dovolací dôvod v zmysle ust. § 421
ods. 1 CSP, jeho dovolanie je neurčité a zmätočné, čo zakladá zákonný dôvod
pre odmietnutie dovolania v zmysle ust. § 447 písm. f/ CSP...“.
Pokiaľ ide osobitne o dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP – najvyšší súd
interpretoval pojem „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ s odkazom,
že existenciu uvedeného dovolacieho dôvodu sťažovateľ odôvodňuje rozhodnutím
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 12 Cb 2/2013 a nálezom ústavného súdu sp. zn.
IV. ÚS 195/2012 zo 16. augusta 2012 – ktoré nie sú rozhodnutiami dovolacieho
súdu. Pokiaľ ide o uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 23/2010 zo 16. decembra
2010 – ním najvyšší súd ako dovolací súd odmietol dovolanie z procesných dôvodov.
Z uvedených dôvodov rozhodnutia, na ktoré odkázal sťažovateľ v dovolaní,
„nemožno považovať za rozhodnutia predstavujúce ustálenú rozhodovaciu prax
dovolacieho súdu čo do merita veci, od ktorej sa mal odvolací súd v posudzovanom prípade
odkloniť pri (vy)riešení konkrétnej právnej otázky. Dovolanie žalovaného z hľadiska ním
vymedzeného dovolacieho dôvodu podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a/ CSP nie je preto
opodstatnené.“.
Najvyšší súd napokon v odôvodnení poukázal na rozhodnutie veľkého senátu
najvyššieho súdu sp. zn. 1 V Cdo 2/2017 z 19. apríla 2017, „podľa záveru ktorého
kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 CSP a ust. § 421 CSP
je neprípustná. Ak sú v dovolaní... súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch
uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len
na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska ust. § 420 CSP. S poukazom na vyššie
uvedený záver... dovolací súd sa v preskúmavanej veci nezaoberal vecným
posúdením dovolania žalovaného, podaného z dôvodov v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ až c/
CSP.“.
Vychádzajúc z uvedenej argumentácie najvyšší súd dovolanie sťažovateľa podľa
§ 447 písm. c) a f) CSP odmietol.
Z napadnutého uznesenia je zrejmé, že najvyšší súd preskúmal dovolanie len
z hľadiska § 420 písm. f) CSP, vychádzajúc z právneho názoru o zákaze kumulácie
dovolacích dôvodov vyjadreného v uznesení veľkého senátu sp. zn. 1 V Cdo 2/2017
z 19. apríla 2017, v ktorom veľký senát uviedol:
„... Kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP a § 421 CSP
je neprípustná.
... Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch uvedených
ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie
prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP.
... Ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/ až
f/ CSP, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie
prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto
ustanovení uvedená na prednejšom mieste.“
Veľký senát najvyššieho súdu zmenil právny názor týkajúci sa zákazu kumulácie
dovolacích dôvodov a uznesením sp. zn. 1 V Cdo 1/2018 z 21. marca 2018 rozhodol:
„Kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 C. s. p. a § 421 C. s. p. je prípustná.“
Napokon o otázke zákazu kumulácie dovolacích dôvodov ústavný súd vo veci
zjednotenia odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu uznesením sp. zn.
PLz. ÚS 1/2018 z 25. apríla 2018 rozhodol:
„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa
ustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového
poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania
obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového
poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420
písm. a) až f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri
skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania
z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená
na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.“
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd uvádza, že právny názor
najvyššieho súdu o zákaze kumulácie dovolacích dôvodov podľa § 420 CSP a podľa § 421
CSP – na ktorom je založené napadnuté uznesenie najvyššieho súdu – je arbitrárny
a ústavne nesúladný.
Ústavný súd neakceptoval ani obranu predsedníčky najvyššieho súdu (a ani príslušný
právny záver v napadnutom uznesení, pozn.), podľa ktorej najvyšší súd sa v napadnutom
uznesení vysporiadal aj s dovolacími dôvodmi podľa § 421 ods. 1 písm. a) až c)
CSP, pričom dospel k záveru, že tieto dôvody neboli vymedzené zákonom
predpísaným spôsobom, keďže súčasné uplatnenie týchto dovolacích dôvodov sa vzájomne
vylučuje.
Ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že veci, ktoré sú predmetom
rozhodovania všeobecných súdov, pozostávajú spravidla z viacerých skutkových a právnych
prvkov – pričom nemožno vylúčiť situáciu – že určitý skutkový a právny aspekt
prejednávanej veci posudzuje dovolací súd nejednotne, prípadne určitý skutkový a právny
aspekt špecifický pre konkrétne prejednávanú vec nebol predmetom rozhodovania
dovolacieho súdu. V takýchto prípadoch by prichádzalo do úvahy súbežné uplatnenie
dovolacích dôvodov podľa § 421 CSP. Je relevantné, že v prerokúvanom prípade
uvedená úvaha nie je úplne akademická, keďže sťažovateľ v dovolaní – vychádzajúc
z toho, ako obsah dovolania vymedzil najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia –
na jednej strane namietal, že najvyšší súd sa odklonil od svojej rozhodovacej praxe –
v otázke, či porušil zákonnú povinnosť (zrejme kontraktačnú povinnosť, pozn.) –
a tiež namietal, že najvyšší súd doteraz neposudzoval otázku povinnosti platiť za odber
povrchovej vody pri neuzavretí zmluvy a určenia výšky platby v takom prípade.
V druhom rade ústavný súd neakceptoval obranu predsedníčky najvyššieho súdu
aj s poukazom na právny názor vyplývajúci z uznesenia sp. zn. PLz. ÚS 1/2018. Ústavný
súd v predmetnom uznesení totiž uviedol:
„16. Zo žiadneho zákonného ustanovenia Civilného sporového poriadku nevyplýva
obmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné
dovolanie z dôvodu podľa § 420 CSP, ako aj podľa § 421 CSP, by uplatnenie niektorého
dôvodu prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť
aj iný dovolací dôvod. Možno konštatovať, že § 420 CSP zakladá samostatne prípustnosť
dovolania a rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania aj § 421 CSP. Zákon medzi
nimi neupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu. Právna úprava
je v tomto smere jasná a jednoznačná...
17. Je ústavne (ale i zákonne, pozn.) neakceptovateľný taký postup, ktorým by bol
dovolateľ nútený vybrať si len jeden z dôvodov prípustnosti dovolania napriek reálnej
existencii viacerých dôvodov prípustnosti dovolania. Týmto postupom by bola de facto
rozhodovacia činnosť súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je neprípustné.
Právne posúdenie prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na konkrétny prípad
je úlohou (dovolacieho) súdu.“
Z uznesenia ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2018 vyplýva právny názor,
že ústavne súladný výklad príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku
predpokladá možnosť kumulovať dovolacie dôvody podľa § 420 CSP a podľa § 421 CSP
a tiež možnosť kumulovať dôvody zmätočnosti rozhodnutia odvolacieho súdu v rámci
ustanovenia § 420 CSP. Z uvedeného preto nevyhnutne vyplýva možnosť dovolateľa
kumulovať dovolacie dôvody aj v rámci ustanovenia § 421 CSP.
Na základe týchto skutočností – vychádzajúc predovšetkým z právneho názoru pléna
ústavného súdu v uznesení sp. zn. PLz. ÚS 1/2018 z 25. apríla 2018 ‒ústavný súd dospel
k záveru, že najvyšší súd napadnutým uznesením z 22. novembra 2017 porušil základné
právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1
výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň
vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova
prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom
ústavného súdu.
Keďže najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 1 Obdo 19/2017 z 22. novembra
2017 porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ústavný súd zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie
konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Povinnosťou najvyššieho súdu bude riadiť sa právnym
názorom ústavného súdu a vo veci opäť rozhodnúť.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátom (bod 3 výroku tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,
ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľ si uplatnil úhradu trov konania za dva úkony právnej služby
vo výške 390,50 €.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v uplatnenej sume 390,50 €
(bod 3 výroku nálezu) v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za 2 úkony
právnej služby podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia
vrátane prvej porady s klientom, sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy). Ústavný súd
vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2018
v sume 153,50 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotových
výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 9,21 € (1/100 výpočtového
základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 325,42 €. Z priloženého
osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty vyplýva, že právny zástupca sťažovateľa
je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), preto uvedená suma bola zvýšená
o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani
z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.
Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. februára 2019