Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 421/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. februára 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Ladislava Orosza a Miroslava Duriša prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti

BUKOCEL, a. s., Hencovská 2073, Hencovce, zastúpenej Advokátskou kanceláriou

ECKER – KÁN & PARTNERS, s. r. o., Námestie Martina Benku 9, Bratislava, v mene

ktorej koná advokát JUDr. Matej Kán, vo veci namietaného porušenia základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 22. novembra 2017, za účasti Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti BUKOCEL, a. s., podľa čl. 46 ods. 1

a právo podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 22. novembra 2017 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 22. novembra 2017 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý obchodnej spoločnosti

BUKOCEL, a. s., uhradiť trovy konania v sume 390,50 € (slovom tristodeväťdesiat

eur a päťdesiat centov) na účet jej právneho zástupcu Advokátskej kancelárie ECKER –

KÁN & PARTNERS, s. r. o., Námestie Martina Benku 9, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. februára 2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti BUKOCEL, a. s., Hencovská

2073, Hencovce (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva

podľa (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 22. novembra 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že v právnej veci žalobcu SLOVENSKÝ

VODOHOSPODÁRSKY PODNIK, štátny podnik, Radničné námestie 8, Banská Štiavnica

(ďalej len „žalobca“), proti sťažovateľovi ako žalovanému rozhodol Okresný súd Vranov

nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -574 z 24. apríla 2014

tak, že sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 087 925,35 €

s príslušenstvom, konanie v časti o zaplatenie istiny 52 515,90 € s 8,75 % ročným úrokom

z omeškania od 19. októbra 2013 do zaplatenia zastavil, v prevyšujúcej časti

žalobu zamietol a sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania

vo výške 88 %.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 20. októbra 2016 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol.

Sťažovateľ uvádza, že dovolanie podal z dôvodov podľa § 421 ods. 1 písm. a) až c)

v znení neskorších predpisov (ďalej

aj „CSP“) a podľa . Následne podaním doručeným najvyššiemu súdu

14. júna 2017 sťažovateľ vzal dovolanie v časti týkajúcej sa dovolacieho dôvodu podľa

späť, reagujúc na uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho

kolégia najvyššieho súdu (ďalej aj „veľký senát“) sp. zn. z 19. apríla 2017,

týkajúceho sa neprípustnosti kumulácie dôvodov dovolania podľa a .

Najvyšší súd čiastočné späťvzatie dovolania považoval za zmenu dovolacích dôvodov,

ktorú však podľa možno urobiť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd skúmal prípustnosť dovolania len z hľadiska § 420

písm. f) , a nie aj podľa až c) .

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

„Je... nutné v tejto súvislosti zdôrazniť, že sťažovateľ pristúpil k späťvzatiu v rámci

odbornej starostlivosti a z dôvodu právnej istoty, a to bezprostredne a v krátkom čase

(menej ako 2 mesiace) po tom, ako bol uznesením Veľkého senátu zjednotený právny názor

o kumulácii dovolacích dôvodov v zmysle a . V čase podania dovolania

sťažovateľa (resp. do uplynutia zákonnej lehoty na podanie dovolania) neexistovala

jednotná ustálená judikatúra vo vzťahu k predmetnej právnej otázke, pričom kumuláciu

dovolacích dôvodov výslovne nezakazuje, preto sťažovateľ pri uplatnení všetkej

zodpovedajúcej odbornej starostlivosti nemohol ovplyvniť danú právnu skutočnosť

(uplatnenú kumuláciu uplatnených dovolacích dôvodov), ktorá mala v konečnom dôsledku

na základe prijatého uznesenia Veľkého senátu za následok nepreskúmanie dôvodnosti

podaného dovolania v zmysle – c) zo strany Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky a odmietnutie dovolania. Takýto postup Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky je podľa názoru sťažovateľa potrebné považovať za zjavné a neprípustné

obmedzenie práva na súdnu ochranu, pričom zdôvodnenie predmetného postupu v zmysle

Uznesenia nemôže z hľadiska svojej presvedčivosť, spravodlivosti a ústavnej konformity

obstáť.

Nemožno sa v tejto súvislosti preto zásadne stotožniť s argumentáciou Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, ktorý uviedol, že čiastočné späťvzatie dovolania zo strany

sťažovateľa vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa je

potrebné chápať ako zmenu dovolacích dôvodov podľa , ktorú je možné vykonať

len do uplynutia lehoty na podania dovolania, pričom úkon späťvzatia podľa sa

môže vzťahovať len k rozsahu, v akom sa rozhodnutie napáda, avšak nie k dovolacím

dôvodom. Zmenu dovolacích dôvodov je podľa nášho právneho názoru potrebné vykladať

ako takú zmenu, ktorá má za následok dodatočné uplatnenie iného dovolacieho dôvodu, ako

toho, ktorý bol uplatnený v rámci zákonnej lehoty na podanie dovolania [napr.

ak dovolateľ v rámci dovolania uplatní dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. a)

a po uplynutí zákonnej lehoty na podanie dovolania tento dovolací dôvod zmení na dôvod

podľa § 421 ods. 1 písm. b)], k čomu však v dovolacom konaní zo strany sťažovateľa

neprišlo.

Na rozdiel od názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky máme za to, že

v rámci ustanovenia , ktoré upravuje postup v prípade dispozície dovolateľa

s dovolacím konaním, neobmedzuje dovolateľa v tom, aby sa táto dispozícia s dovolacím

konaním vzťahovala z hľadiska rozsahu iba k tomu, aký postup v konaní (resp. výrok) súdu

nižšieho stupňa sa dovolaním napáda. Sme totiž toho názoru, že práve dovolacie dôvody

upravené v rámci ustanovení a slúžia na vymedzenie rozsahu zákonnej

dôvodnosti podaného dovolania a dovolateľ tak prostredníctvom predmetných dôvodov

vymedzuje dovolaciemu súdu rozsah, v akom má dovolací súd uplatniť svoju prieskumnú

právomoc voči rozhodovaniu súdov nižšie stupňa.

Sme preto toho názoru, že v súlade s platnou procesnou právnou úpravou v zmysle

mal Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd na základe čiastočného

späťvzatia dovolania zastaviť konanie v časti preskúmania dôvodnosti dovolania v zmysle

a zaoberať sa ďalej vecným preskúmaním dovolacích dôvodov v zmysle

– c) a po preskúmaní dôvodnosti uplatnenia

predmetných dovolacích dôvodov vo veci meritórne rozhodnúť spôsobom podľa § 448 alebo

.

Nakoľko však Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie sťažovateľa odmietol

s poukazom na § 447 písm. c) a f), pričom sa v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia

veci arbitrárnym spôsobom zaoberal iba dovolacím dôvodom, ktorý na základe čiastočného

späťvzatia dovolania zo strany sťažovateľa nebol ďalej predmetom prieskumu v rámci

dovolacieho konania a dovolacími dôvodmi, na ktorých sťažovateľ v dovolacom

konaní zotrval, ďalej Najvyšší súd Slovenskej republiky neskúmal, máme za to, že boli

porušené základné práva sťažovateľa zaručené v SR a

Dohovoru.“

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom

rozhodol tak, že vysloví porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 22. novembra 2017,

napadnuté uznesenie zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľ si zároveň uplatnil úhradu trov konania.

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením z 12. júla 2018 prijal sťažnosť

podľa a

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) na ďalšie

konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu

sťažovateľa a predsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom,

aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku najvyššieho súdu zároveň vyzval,

aby sa vyjadrila k sťažnosti. Predsedníčka najvyššieho súdu a právny zástupca

sťažovateľa ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky najvyššieho

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s od neho upustil, keďže dospel k záveru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka najvyššieho súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn. KP 3/2018

Nobs 47/2018 z 12. septembra 2018, v ktorom uviedla:

«S názorom sťažovateľky prezentovaným v ústavnej sťažnosti nesúhlasíme. Vo veci

rozhodujúci senát 1 O bol pri svojom rozhodovaní s poukazom na ustanovenie § 48 ods. 3

viazaný závermi uznesenia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2017, sp. zn. . Pritom považujeme

za nevyhnutné poukázať na ustálenú rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej

republiky, podľa ktorej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi

predpismi upravujúcimi postupy v civilnom sporovom konaní tak, ako tomu bolo

v posudzovanom prípade (rovnako aj , ).

Pokiaľ ide o nesúhlas sťažovateľky s vyhodnotením jej „čiastočného späťvzatia

dovolania“ týkajúceho sa uplatneného dovolacieho dôvodu podľa ,

uskutočneného po uplynutí lehoty na podanie dovolania vyhodnoteného ako zmena

uplatnených dovolacích dôvodov, poukazujeme na skutočnosť, že predmetný právny

názor bol prvýkrát vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 9. novembra 2017, sp. zn. (bod 3 jeho odôvodnenia). Vo veci rozhodujúci

senát 1 O len rešpektoval predmetný skôr vyslovený právny záver. Pritom poukazujeme

na to, že do práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý súdny proces nepatrí,

aby súdy prebrali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktoré predkladá strana sporu (, ), a že právo na spravodlivý

súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom

úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi

().

Zároveň považujeme za nevyhnutné upriamiť pozornosť Ústavného súdu Slovenskej

republiky na body 45 až 47 odôvodnenia napadnutého uznesenia dovolacieho súdu,

v ktorých po prijatí záveru, že konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté

dovolateľkou namietanou vadou zmätočnosti podľa , dovolací súd

skonštatoval, že pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané nesprávne právne posúdenie veci

(dôvody prípustnosti dovolania podľa , a ), dovolací dôvod

nie je vymedzený v súlade so zákonom, čo zakladá dôvod pre odmietnutie jej dovolania

podľa

K tvrdenému dôvodu prípustnosti dovolania podľa

poukázal vo veci konajúci senát na spôsob, akým je potrebné dovolací dôvod podľa § 432

vymedziť, ak má byť dovolanie prípustné podľa ,

a to aj s odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. marca 2017,

sp. zn. . Sťažovateľka predmetným spôsobom nepostupovala a odklon

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (ktorý je nevyhnutý na prijatie záveru

o prípustnosti dovolania podľa – pozn. Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky) vyvodzovala z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

, ktoré vydal krajský súd ako súd prvej inštancie.

Taktiež ani nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

na ktorý poukazovala v dovolaní sťažovateľka, nepredstavuje rozhodovaciu prax

dovolacieho súdu. Zákon výslovne v ustanovení viaže

prípustnosť dovolania na odklon od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho. Odklon odvolacieho súdu pri riešení konkrétnej

právnej otázky od iných rozhodnutí (t. j. napríklad rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky ako súdu odvolacieho alebo rozhodnutí iných súdov vrátane Ústavného súdu

Slovenskej republiky) nemôže založiť prípustnosť dovolania v zmysle uvedeného zákonného

ustanovenia.

K rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. decembra 2010, sp. zn.

zároveň vo veci rozhodujúci senát 1 O výslovne uviedol, že ide

o rozhodnutie, ktorým bolo dovolanie vo veci vedenej pod sp. zn.

odmietnuté výlučne z procesných dôvodov, čo znamená, že ním neboli riešené žiadne právne

otázky (vrátane právnej otázky, ktorú mal podľa sťažovateľky posudzovať dovolací súd

v konaní vedenom pod sp. zn. ).

Dovolacie námietky, v ktorých sťažovateľka videla prípustnosť dovolania podľa

ustanovenia , resp. písm. c/ , by dovolací súd nemohol skúmať

ani v súčasnosti s odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 31. júla 2017, sp zn. , v ktorom dovolací súd v relevantnej časti

skonštatoval, že dovolateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátkou)

nevymedzil uplatnený dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom)

spôsobom uvedeným v v spojení s tohto právneho predpisu.

Prípustnosť dovolania totiž odôvodnil písm. a/ a zároveň aj písm. b/ a písm. c/ § 421 ods. 1

, hoci súčasná existencia všetkých týchto predpokladov prípustnosti dovolania sa bez

ďalšieho z povahy veci vylučuje. Nemožno totiž odôvodňovať prípustnosť dovolania tým,

že určitá právna otázka je rozhodovacou praxou dovolacieho súdu riešená ustálene

a zároveň, že dovolacím súdom nebola riešená, resp. že je ním riešená rozdielne. Takéto

odôvodnenie prípustnosti dovolania je vnútorne rozporné. Označený nedostatok

v odôvodnení predpokladov prípustnosti dovolania má za následok aj nemožnosť aplikácie

o viazanosti dovolacím dôvodom so vzájomne sa vylučujúcimi predpokladmi

jeho prípustnosti. Vo svojej podstate znamená odôvodnenie dovolania neprípustným

dovolacím dôvodom. Nesprávne právne posúdenie veci je prípustným dovolacím dôvodom

len, ak sa týka otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ak je splnený

predpoklad podľa písm. a/ alebo podľa písm. b/ alebo podľa písm. c/

Uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo pritom podrobené

ústavnoprávnemu prieskumu a Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení

z 12. decembra 2017, č. k. -10 vyhodnotil citované závery – aplikovateľné

aj pre posudzovanú vec – ako ústavne konformné.»

Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podal svoje stanovisko k vyjadreniu

predsedníčky najvyššieho súdu v podaní zo 16. októbra 2018, v ktorom uvádza,

že vzhľadom na obsah vyjadrenia zotrváva na argumentácii uvedenej v sťažnosti.

Vo svojom stanovisku tiež uvádza:

„Vo vzťahu k Vyjadreniu si dovoľujeme podotknúť, že Najvyšší súd Slovenskej

republiky sa obmedzil len na skutočnosti, ktoré už boli uvádzané v samotnom napadnutom

uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. 11. 2017, sp. zn. ,

pričom v rámci svojho Vyjadrenia tak neuviedol žiadne nové relevantné právne skutočnosti,

ku ktorým by sťažovateľ nezaujal právne stanovisko spolu s odôvodnením už v rámci

podanej ústavnej sťažnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky tak de facto, ako sám uviedol

v závere Vyjadrenia, ponechal na Ústavnom súde Slovenskej republiky, aby posúdil,

či v konkrétnom prípade došlo alebo nedošlo napadnutým uznesením k zásahu

do základného práva sťažovateľa.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe

ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným

právam v zásade identické ().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom

interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. ).

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , ).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov bolo úlohou ústavného súdu posúdiť

námietky sťažovateľa uplatnené v sťažnosti, v ktorej argumentuje, že napadnutým

uznesením najvyššieho súdu z 22. novembra 2017 malo dôjsť k porušeniu základného práva

podľa a práva podľa dohovoru.

Základom sťažovateľovej argumentácie je tvrdenie, že najvyšší súd porušil označené

práva z dôvodu, že nepripustil späťvzatie dovolania v časti dovolacieho dôvodu podľa § 420

písm. f) . Následne najvyšší súd preskúmal dovolanie vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu

podľa , vzhľadom na zákaz kumulácie dovolacích dôvodov však

dovolanie v časti, v ktorej namietal dovolacie dôvody podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) a c)

, vecne nepreskúmal.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení z 22. novembra 2017 uviedol, že sťažovateľ

prípustnosť a dôvodnosť dovolania založil na a na ,

b) a c) . Poukázal na podanie sťažovateľa, ktorým čiastočne vzal späť dovolanie,

pričom dospel k záveru, že „pokiaľ mal dovolateľ na mysli to, že na... dovolacom dôvode

podľa ust. už netrvá, v skutočnosti ide o zmenu ním uplatnených

dovolacích dôvodov..., dovolací súd na zmenu uplatnených dovolacích dôvodov,

uskutočnenú po uplynutí dovolacej lehoty, neprihliadol“. Najvyšší súd následne – vzhľadom

na to, že neprihliadol na čiastočné späťvzatie dovolania, „skúmal prípustnosť dovolania

v zmysle ust. “. V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia

sa najvyšší súd podrobne vysporiadal s dôvodnosťou podaného dovolania z hľadiska

dovolacieho dôvodu podľa .

Vo vzťahu k dovolacím dôvodom podľa , a najvyšší

súd uviedol, že „prípustnosť dovolania nie je splnená ani podľa ust. , pretože

uplatnenie všetkých troch dovolacích dôvodov naraz... je navzájom protichodné a logicky

sa aj vzájomne vylučuje. Dovolateľ nemôže zároveň namietať, že odvolací súd sa odklonil

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (písm. a/) a zároveň, že konkrétna

právna otázka v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (písm. b/)

a zároveň, že právna otázka je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písm. c/)...

... Pokiaľ dovolateľ namieta nesprávne právne posúdenie veci, musí dovolací dôvod

v zmysle ust. vymedziť jednoznačne, pretože ak jednotlivé dovolacie

dôvody dovolateľ vzájomne kumuluje, resp. uvedie, že odvolací súd vec nesprávne právne

posúdil bez toho, aby jednoznačne vymedzil konkrétny dovolací dôvod v zmysle ust. § 421

ods. 1 , jeho dovolanie je neurčité a zmätočné, čo zakladá zákonný dôvod

pre odmietnutie dovolania v zmysle ust. ...“.

Pokiaľ ide osobitne o dovolací dôvod podľa – najvyšší súd

interpretoval pojem „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ s odkazom,

že existenciu uvedeného dovolacieho dôvodu sťažovateľ odôvodňuje rozhodnutím

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. a nálezom ústavného súdu sp. zn.

zo 16. augusta 2012 – ktoré nie sú rozhodnutiami dovolacieho

súdu. Pokiaľ ide o uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. decembra

2010 – ním najvyšší súd ako dovolací súd odmietol dovolanie z procesných dôvodov.

Z uvedených dôvodov rozhodnutia, na ktoré odkázal sťažovateľ v dovolaní,

„nemožno považovať za rozhodnutia predstavujúce ustálenú rozhodovaciu prax

dovolacieho súdu čo do merita veci, od ktorej sa mal odvolací súd v posudzovanom prípade

odkloniť pri (vy)riešení konkrétnej právnej otázky. Dovolanie žalovaného z hľadiska ním

vymedzeného dovolacieho dôvodu podľa ust. nie je preto

opodstatnené.“.

Najvyšší súd napokon v odôvodnení poukázal na rozhodnutie veľkého senátu

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. apríla 2017, „podľa záveru ktorého

kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle ust. a ust.

je neprípustná. Ak sú v dovolaní... súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch

uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len

na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska ust. . S poukazom na vyššie

uvedený záver... dovolací súd sa v preskúmavanej veci nezaoberal vecným

posúdením dovolania žalovaného, podaného z dôvodov v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ až c/

.“.

Vychádzajúc z uvedenej argumentácie najvyšší súd dovolanie sťažovateľa podľa

a odmietol.

Z napadnutého uznesenia je zrejmé, že najvyšší súd preskúmal dovolanie len

z hľadiska , vychádzajúc z právneho názoru o zákaze kumulácie

dovolacích dôvodov vyjadreného v uznesení veľkého senátu sp. zn.

z 19. apríla 2017, v ktorom veľký senát uviedol:

„... Kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle a

je neprípustná.

... Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch uvedených

ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie

prípustnosti dovolania z hľadiska .

... Ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/ až

f/ , dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie

prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto

ustanovení uvedená na prednejšom mieste.“

Veľký senát najvyššieho súdu zmenil právny názor týkajúci sa zákazu kumulácie

dovolacích dôvodov a uznesením sp. zn. z 21. marca 2018 rozhodol:

„Kumulácia dovolacích dôvodov podľa a je prípustná.“

Napokon o otázke zákazu kumulácie dovolacích dôvodov ústavný súd vo veci

zjednotenia odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu uznesením sp. zn.

PLz. z 25. apríla 2018 rozhodol:

„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa

ustanovenia , ako aj Civilného sporového

poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania

obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového

poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa Slovenskej

republiky.

Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420

písm. a) až f) a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri

skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania

z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa

Slovenskej republiky.“

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd uvádza, že právny názor

najvyššieho súdu o zákaze kumulácie dovolacích dôvodov podľa a podľa

– na ktorom je založené napadnuté uznesenie najvyššieho súdu – je arbitrárny

a ústavne nesúladný.

Ústavný súd neakceptoval ani obranu predsedníčky najvyššieho súdu (a ani príslušný

právny záver v napadnutom uznesení, pozn.), podľa ktorej najvyšší súd sa v napadnutom

uznesení vysporiadal aj s dovolacími dôvodmi podľa § 421 ods. 1 písm. a) až c)

, pričom dospel k záveru, že tieto dôvody neboli vymedzené zákonom

predpísaným spôsobom, keďže súčasné uplatnenie týchto dovolacích dôvodov sa vzájomne

vylučuje.

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že veci, ktoré sú predmetom

rozhodovania všeobecných súdov, pozostávajú spravidla z viacerých skutkových a právnych

prvkov – pričom nemožno vylúčiť situáciu – že určitý skutkový a právny aspekt

prejednávanej veci posudzuje dovolací súd nejednotne, prípadne určitý skutkový a právny

aspekt špecifický pre konkrétne prejednávanú vec nebol predmetom rozhodovania

dovolacieho súdu. V takýchto prípadoch by prichádzalo do úvahy súbežné uplatnenie

dovolacích dôvodov podľa . Je relevantné, že v prerokúvanom prípade

uvedená úvaha nie je úplne akademická, keďže sťažovateľ v dovolaní – vychádzajúc

z toho, ako obsah dovolania vymedzil najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia –

na jednej strane namietal, že najvyšší súd sa odklonil od svojej rozhodovacej praxe –

v otázke, či porušil zákonnú povinnosť (zrejme kontraktačnú povinnosť, pozn.) –

a tiež namietal, že najvyšší súd doteraz neposudzoval otázku povinnosti platiť za odber

povrchovej vody pri neuzavretí zmluvy a určenia výšky platby v takom prípade.

V druhom rade ústavný súd neakceptoval obranu predsedníčky najvyššieho súdu

aj s poukazom na právny názor vyplývajúci z uznesenia sp. zn. PLz. . Ústavný

súd v predmetnom uznesení totiž uviedol:

„16. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva

obmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné

dovolanie z dôvodu podľa , ako aj podľa , by uplatnenie niektorého

dôvodu prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť

aj iný dovolací dôvod. Možno konštatovať, že zakladá samostatne prípustnosť

dovolania a rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania aj . Zákon medzi

nimi neupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu. Právna úprava

je v tomto smere jasná a jednoznačná...

17. Je ústavne (ale i zákonne, pozn.) neakceptovateľný taký postup, ktorým by bol

dovolateľ nútený vybrať si len jeden z dôvodov prípustnosti dovolania napriek reálnej

existencii viacerých dôvodov prípustnosti dovolania. Týmto postupom by bola de facto

rozhodovacia činnosť súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je neprípustné.

Právne posúdenie prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na konkrétny prípad

je úlohou (dovolacieho) súdu.“

Z uznesenia ústavného súdu sp. zn. PLz. vyplýva právny názor,

že ústavne súladný výklad príslušných ustanovení

predpokladá možnosť kumulovať dovolacie dôvody podľa a podľa

a tiež možnosť kumulovať dôvody zmätočnosti rozhodnutia odvolacieho súdu v rámci

ustanovenia . Z uvedeného preto nevyhnutne vyplýva možnosť dovolateľa

kumulovať dovolacie dôvody aj v rámci ustanovenia .

Na základe týchto skutočností – vychádzajúc predovšetkým z právneho názoru pléna

ústavného súdu v uznesení sp. zn. PLz. z 25. apríla 2018 ‒ústavný súd dospel

k záveru, že najvyšší súd napadnutým uznesením z 22. novembra 2017 porušil základné

právo sťažovateľa podľa a právo podľa dohovoru (bod 1

výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň

vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova

prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom

ústavného súdu.

Keďže najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. z 22. novembra

2017 porušil základné právo sťažovateľa podľa a právo podľa

ods. 1 dohovoru, ústavný súd zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Povinnosťou najvyššieho súdu bude riadiť sa právnym

názorom ústavného súdu a vo veci opäť rozhodnúť.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátom (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa trovy konania pred ústavným súdom,

ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ si uplatnil úhradu trov konania za dva úkony právnej služby

vo výške 390,50 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v uplatnenej sume 390,50 €

(bod 3 výroku nálezu) v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za 2 úkony

právnej služby podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia

vrátane prvej porady s klientom, sťažnosť podľa ). Ústavný súd

vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2018

v sume 153,50 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotových

výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 9,21 € (1/100 výpočtového

základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 325,42 €. Z priloženého

osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty vyplýva, že právny zástupca sťažovateľa

je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), preto uvedená suma bola zvýšená

o DPH vo výške 20 % podľa vyhlášky a podľa o dani

z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2019