Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 113/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2019

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť mestskej časti Košice-Západ, Trieda SNP 39,

Košice, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Katunský, JUDr. Kuzma a spol.,

Floriánska 16, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Miroslav Katunský, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 27. júna 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť mestskej časti Košice-Západ o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra

2018 doručená ústavná sťažnosť mestskej časti Košice-Západ, Trieda SNP 39, Košice

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Katunský,

JUDr. Kuzma a spol., Floriánska 16, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Miroslav

Katunský, ktorou namieta porušenie základných práv podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 27. júna 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola

stranou v konaní vedenom Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

v procesnom postavení žalovanej, proti ktorej sa (ďalej

len „žalobca“) domáhal náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 7. septembra 2015 (ďalej len

„rozsudok zo 7. septembra 2015“) uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

7 320,36 € s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 6 635,56 € od 1. apríla 2010

do zaplatenia (výrok 1), žalobu v časti o zaplatenie sumy 12 574,30 € zamietol (výrok 2)

a žalobu v časti náhrady nemajetkovej ujmy a zverejnenia ospravedlnenia vylúčil

na samostatné konanie (výrok 3).

4. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 2. novembra 2016 (ďalej len „rozsudok z 2. novembra 2016“) rozsudok

okresného súdu zo 7. septembra 2015 vo vyhovujúcej časti potvrdil ako vecne správny

(výrok 1) a v zamietajúcej časti zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie (výrok 2).

5. Svoje nároky podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

žalobca odôvodňoval tým, že 12. novembra 2007 bol vymenovaný do funkcie prednostu

Miestneho úradu mestskej časti Košice-Západ (ďalej len „miestny úrad“), ktorú vykonával

v plnom pracovnom úväzku. Uznesením Miestneho zastupiteľstva mestskej časti Košice-

Západ (ďalej len „miestne zastupiteľstvo“) č. 85-30/10-2007 z 30. októbra 2007 (ďalej len

„uznesenie z 30. októbra 2007“) bolo v bode 2 rozhodnuté o znížení pracovného úväzku

na pracovnom mieste prednosta miestneho úradu.

6. Starosta mestskej časti Košice-Západ v súlade s § 13 ods. 6 zákona Slovenskej

národnej rady č. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov pozastavil

výkon uznesenia miestneho zastupiteľstva z 30. októbra 2007 z dôvodu, že odporuje

zákonu. Následne na mimoriadnom zasadnutí miestneho zastupiteľstva 14. novembra 2007

bolo prijaté uznesenie č. 100-14/11-2007, ktorým bolo uznesenie z 30. októbra 2007

o znížení pracovného úväzku prednostu miestneho úradu potvrdené.

7. Dňa 28. novembra 2007 bola medzi sťažovateľkou a žalobcom uzavretá dohoda

o zmene pracovných podmienok (ďalej len „dohoda o zmene pracovných podmienok“),

ktorou bola s účinnosťou od 29. novembra 2007 dohodnutá zmena pracovného času žalobcu

z pôvodných 37,5 hodiny týždenne na 18 hodín a 45 minút týždenne. K ukončeniu

pracovného pomeru žalobcu došlo dohodou k 31. decembru 2010.

8. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. decembra 2009 bolo

v konaní o preskúmanie zákonnosti a o odvolaní proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo 14. januára 2009 citované rozhodnutie krajského súdu zmenené tak, že

bod 2 uznesenia miestneho zastupiteľstva z 30. októbra 2007 bol zrušený.

9. V konaní pred okresným súdom a krajským súdom sťažovateľka tvrdila, že medzi

uznesením miestneho zastupiteľstva z 30. októbra 2007 (nezákonné rozhodnutie)

a žalobcom uplatňovanými nárokmi absentuje príčinná súvislosť, keďže priamou

a bezprostrednou príčinou zníženia pracovného úväzku žalobcu vo funkcii prednostu

miestneho úradu bola dohoda o zmene pracovných podmienok.

10. Podľa sťažovateľky krajský súd rozhodol v rozpore s ustálenou judikatúrou,

a preto je jeho rozsudok z 2. novembra 2016 arbitrárny a v konečnom dôsledku porušuje jej

práva zaručené , listiny a dohovoru.

11. Dovolanie sťažovateľky smerujúce proti výroku 1 rozsudku krajského súdu

z 2. novembra 2016 najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol v súlade s § 447 písm. c)

(ďalej len „“) ako neprípustné.

12. V napadnutom uznesení sa podľa sťažovateľky najvyšší súd nezaoberal

skutočnosťou, že s prihliadnutím na konkrétne skutkové okolnosti sa v jej veci konajúce

všeobecné súdy odklonili od priamosti pôsobenia príčiny na následok a rozšírili tak príčinnú

súvislosť o také konanie, ktoré bolo prerušené iným konaním.

13. Podľa sťažovateľky uznesenie miestneho zastupiteľstva z 30. októbra 2007 samo

osebe nespôsobilo zníženie pracovného úväzku žalobcu. Táto zmena nastala až uzatvorením

dvojstranného právneho úkonu, a to dohody o zmene pracovných podmienok. Týmto

spôsobom bola príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím miestneho zastupiteľstva

a žalobcom uplatnenými nárokmi prerušená ďalšou príčinou.

14. Uvedeným spôsobom najvyšší súd napadnutým uznesením zasiahol do práv

sťažovateľky zaručených listiny, a dohovoru.

15. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie práv zaručených listiny, a dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

a rozsudok krajského súdu z 2. novembra 2016 zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie

konanie a sťažovateľke prizná náhradu trov konania.

II.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti, ktorá bola doručená ústavnému súdu

5. septembra 2018, postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o ústavnom

súde.

18. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

19. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

20. Podľa je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi

návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak. Viazanosť ústavného súdu návrhom

na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti,

v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 123 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich základných práv

a slobôd [ ].

21. Na základe uvedeného ústavný súd viazaný petitom mohol rozhodovať len

o namietanom porušení práv sťažovateľky zaručených čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 46 ods. 1

a dohovoru, ku ktorému malo dôjsť napadnutým uznesením najvyššieho

súdu.

22. Tvrdenia o porušení sťažovateľkou označených práv rozsudkom krajského súdu

z 2. novembra 2016 ústavný súd podľa svojej ustálenej judikatúry mohol považovať len

za súčasť sťažnostnej argumentácie sťažovateľky (napr. , ,

). Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd ustálil predmet konania

vo veci ústavnej sťažnosti tak, ako je uvedený v záhlaví tohto rozhodnutia.

23. Pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti sa ústavný súd v súlade s § 56

ods. 2 sústredil na posúdenie, či nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide

vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

24. Sťažovateľka kľúčovou námietkou zdôrazňuje, že prípustnosť ňou podaného

dovolania bola daná v súlade s , keďže v jej veci konajúci krajský

súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke priamosti

pôsobenia príčiny na následok a rozšíril tak príčinnú súvislosť o také konanie, ktoré bolo

prerušené iným konaním. V tomto kontexte poukázala na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. júna 2010. Argumentuje ďalej, že odmietnutím dovolania zo strany

najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej práv zaručených čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 46 ods. 1

a dohovoru.

25. Podľa (obdobne listiny) každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

26. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

27. Ústavný súd v kontexte argumentácie sťažovateľky aj s poukazom na svoju

stabilizovanú judikatúru zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,

že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd

(m. m. , ).

28. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu

ochranu podľa (obdobne listiny) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ďalej zdôrazňuje, že do sféry pôsobnosti

všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva

alebo slobody (m. m. , , ). Vychádzajúc z uvedeného,

ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z hľadiska jeho ústavnej

akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov so sťažovateľkou označeným základným

právom podľa a listiny a právom podľa dohovoru.

29. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie sťažovateľky

proti rozsudku krajského súdu z 2. novembra 2016 odmietnuté ako smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné v súlade s .

Vo vzťahu k záverom obsiahnutým v napadnutom uznesení najvyššieho súdu ústavný súd

argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ich ústavnú

udržateľnosť a nezistil, že by posudzované rozhodnutie bolo svojvoľné alebo v zjavnom

vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou,

či nedostatočne odôvodnené, a tým mohlo zakladať dôvod na zásah ústavného súdu v súlade

s jeho právomocami ustanovenými v .

30. V dovolaní proti rozsudku krajského súdu z 2. novembra 2016 sťažovateľka,

inter alia, namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, pri ktorej riešení došlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu

[ ], a to v otázke priamosti pôsobenia príčiny (nezákonného

rozhodnutia) na následok (škodu), pričom poukázala na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. júna 2010.

31. Z pohľadu ústavného súdu treba jednoznačne konštatovať, že závery najvyššieho

súdu sú úplné, logické a presvedčivé. V žiadnom prípade nevykazujú znaky arbitrárnosti či

zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s týmito závermi nestotožňuje,

nemôže sama osebe zakladať porušenie jej základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1

a listiny a ani jej práva zaručeného dohovoru.

32. V súlade s dlhoročnou ustálenou súdnou praxou najvyšší súd vo všeobecnej

rovine práve s odkazom na závery obsiahnuté vo svojom rozsudku sp. zn.

z 30. júna 2010, na ktoré sťažovateľka v dovolaní poukázala, vysvetlil podstatu inštitútu

príčinnej súvislosti a v súlade s ňou zdôraznil, že vzťah príčiny a následku musí byť

bezprostredný, resp. priamy a neprerušený, pričom príčinná súvislosť musí byť vždy

preukázaná (bod 10 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).

33. Rovnako je podstatný aj zovšeobecňujúci záver najvyššieho súdu prezentovaný

v napadnutom uznesení, podľa ktorého otázka príčinnej súvislosti je vo svojej podstate

otázkou skutkovou. Právnym posúdením otázky príčinnej súvislosti je vymedzenie, medzi

akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (akou príčinou) má byť príčinná

súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto určujúci

význam, v čom konkrétne spočíva škoda. Práve vo vzťahu medzi škodou a konkrétnym

konaním škodcu sa príčinná súvislosť zisťuje (bod 10 napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu).

34. Na podklade zovšeobecňujúcich premís najvyšší súd v relevantnej časti

napadnutého uznesenia (bod 12 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu) dospel k záveru,

že krajský súd sa pri riešení nosnej otázky sporu neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu. Poukázal pritom na bod 20 odôvodnenia rozsudku krajského súdu

z 2. novembra 2016, z ktorého vyplynulo, že príčinná súvislosť medzi škodou

a nezákonným rozhodnutím je daná vtedy, ak škoda vznikla následkom nezákonného

rozhodnutia, pričom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale postačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa

podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu podstatnú.

35. V ďalšej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd konštatoval, že krajský súd

v súlade «s rozsudkom najvyššieho súdu z 30. júna 2010 sp. zn. zdôraznil,

že atribútom príčinnej súvislosti je „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej

príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho a že pri zisťovaní

príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností

prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon

spája zodpovednosť za škodu».

36. Na podklade už citovaných premís najvyšší súd v bode 14 napadnutého uznesenia

konštatoval, že odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júna 2010) nie je ak odvolací súd

s prihliadnutím na konkrétne skutkové okolnosti veci dospel k právnemu záveru, že

v konkrétnych okolnostiach prípadu je príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím

orgánu žalovanej (sťažovateľky) a škodou vzniknutou na niektorých právach žalobcu (ušlá

mzda v dôsledku skrátenia pracovného úväzku) daná.

37. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti, ako aj k nej pripojenej dokumentácie,

vychádzajúc predovšetkým z obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (na ktorého

podstatné časti už ústavný súd poukázal), konštatuje, že označené rozhodnutie všeobecného

súdu nevykazuje znaky zjavnej neodôvodnenosti, svojvôle alebo arbitrárnosti. Najvyšší súd

podľa názoru ústavného súdu postupoval vo veci sťažovateľky v súlade so zmyslom

a účelom aplikovaných právnych noriem a svoje právne závery, na základe ktorých jej

dovolanie odmietol v súlade s , aj ústavne konformným spôsobom

odôvodnil.

38. Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a sťažovateľkou namietaným porušením jej základného práva

podľa (obdobne listiny) a práva podľa dohovoru

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie mohla reálne viesť k vysloveniu porušenia označených práv sťažovateľky

podľa , listiny a dohovoru. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

39. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti.

40. Nad rámec ústavnej sťažnosti ústavný súd vo všeobecnosti poukazuje

na vzájomnú vnútornú rozpornosť argumentácie sťažovateľky v kontexte ňou namietanej

prípustnosti dovolania podľa a . Prihliadajúc na odôvodnenie

obsiahnuté v dovolaní proti rozsudku krajského súdu z 2. novembra 2016 sťažovateľka

uviedla, že prípustnosť dovolania v súlade s a vyvodzuje

z toho, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej

riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu [§ 421

ods. 1 písm. a) ], ale tiež z toho, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo

od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola

vyriešená [ ], teda z dôvodov ktoré sa navzájom prima facie

logicky vylučujú. Podľa sťažovateľky „právna otázka, t. j. aký vplyv má na príčinnú

súvislosť v danom prípade skutočnosť, že príčina v podobe nezákonného uznesenia

miestneho zastupiteľstva bola prerušená inou príčinou, a to dvojstranným úkonom, je

otázka, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu bola riešená odlišne, resp. ešte nebola

vyriešená“ (bod 4 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu). Aj z uvedených dôvodov je

vo všeobecnosti odôvodnenie prípustnosti dovolania zo strany sťažovateľky, ktorá bola

v konaní o dovolaní pred najvyšším súdom riadne právne zastúpená, nesúrodé

a v konečnom dôsledku nepresvedčivé.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2019