Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 113/2019
PDF · 203.48 KB
No categories available
I. ÚS 113/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2019
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť mestskej časti Košice-Západ, Trieda SNP 39,
Košice, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Katunský, JUDr. Kuzma a spol.,
Floriánska 16, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Miroslav Katunský, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 8 Cdo 112/2017 z 27. júna 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť mestskej časti Košice-Západ o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra
2018 doručená ústavná sťažnosť mestskej časti Košice-Západ, Trieda SNP 39, Košice
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Katunský,
JUDr. Kuzma a spol., Floriánska 16, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Miroslav
Katunský, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 112/2017 z 27. júna 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola
stranou v konaní vedenom Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
42 C 172/2011 v procesnom postavení žalovanej, proti ktorej sa (ďalej
len „žalobca“) domáhal náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci.
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 42 C 172/2011 zo 7. septembra 2015 (ďalej len
„rozsudok zo 7. septembra 2015“) uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
7 320,36 € s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 6 635,56 € od 1. apríla 2010
do zaplatenia (výrok 1), žalobu v časti o zaplatenie sumy 12 574,30 € zamietol (výrok 2)
a žalobu v časti náhrady nemajetkovej ujmy a zverejnenia ospravedlnenia vylúčil
na samostatné konanie (výrok 3).
4. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.
1 Co 805/2015 z 2. novembra 2016 (ďalej len „rozsudok z 2. novembra 2016“) rozsudok
okresného súdu zo 7. septembra 2015 vo vyhovujúcej časti potvrdil ako vecne správny
(výrok 1) a v zamietajúcej časti zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie (výrok 2).
5. Svoje nároky podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
žalobca odôvodňoval tým, že 12. novembra 2007 bol vymenovaný do funkcie prednostu
Miestneho úradu mestskej časti Košice-Západ (ďalej len „miestny úrad“), ktorú vykonával
v plnom pracovnom úväzku. Uznesením Miestneho zastupiteľstva mestskej časti Košice-
Západ (ďalej len „miestne zastupiteľstvo“) č. 85-30/10-2007 z 30. októbra 2007 (ďalej len
„uznesenie z 30. októbra 2007“) bolo v bode 2 rozhodnuté o znížení pracovného úväzku
na pracovnom mieste prednosta miestneho úradu.
6. Starosta mestskej časti Košice-Západ v súlade s § 13 ods. 6 zákona Slovenskej
národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov pozastavil
výkon uznesenia miestneho zastupiteľstva z 30. októbra 2007 z dôvodu, že odporuje
zákonu. Následne na mimoriadnom zasadnutí miestneho zastupiteľstva 14. novembra 2007
bolo prijaté uznesenie č. 100-14/11-2007, ktorým bolo uznesenie z 30. októbra 2007
o znížení pracovného úväzku prednostu miestneho úradu potvrdené.
7. Dňa 28. novembra 2007 bola medzi sťažovateľkou a žalobcom uzavretá dohoda
o zmene pracovných podmienok (ďalej len „dohoda o zmene pracovných podmienok“),
ktorou bola s účinnosťou od 29. novembra 2007 dohodnutá zmena pracovného času žalobcu
z pôvodných 37,5 hodiny týždenne na 18 hodín a 45 minút týždenne. K ukončeniu
pracovného pomeru žalobcu došlo dohodou k 31. decembru 2010.
8. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 121/2009 zo 16. decembra 2009 bolo
v konaní o preskúmanie zákonnosti a o odvolaní proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
7 S 49/2008 zo 14. januára 2009 citované rozhodnutie krajského súdu zmenené tak, že
bod 2 uznesenia miestneho zastupiteľstva z 30. októbra 2007 bol zrušený.
9. V konaní pred okresným súdom a krajským súdom sťažovateľka tvrdila, že medzi
uznesením miestneho zastupiteľstva z 30. októbra 2007 (nezákonné rozhodnutie)
a žalobcom uplatňovanými nárokmi absentuje príčinná súvislosť, keďže priamou
a bezprostrednou príčinou zníženia pracovného úväzku žalobcu vo funkcii prednostu
miestneho úradu bola dohoda o zmene pracovných podmienok.
10. Podľa sťažovateľky krajský súd rozhodol v rozpore s ustálenou judikatúrou,
a preto je jeho rozsudok z 2. novembra 2016 arbitrárny a v konečnom dôsledku porušuje jej
práva zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
11. Dovolanie sťažovateľky smerujúce proti výroku 1 rozsudku krajského súdu
z 2. novembra 2016 najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol v súlade s § 447 písm. c)
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) ako neprípustné.
12. V napadnutom uznesení sa podľa sťažovateľky najvyšší súd nezaoberal
skutočnosťou, že s prihliadnutím na konkrétne skutkové okolnosti sa v jej veci konajúce
všeobecné súdy odklonili od priamosti pôsobenia príčiny na následok a rozšírili tak príčinnú
súvislosť o také konanie, ktoré bolo prerušené iným konaním.
13. Podľa sťažovateľky uznesenie miestneho zastupiteľstva z 30. októbra 2007 samo
osebe nespôsobilo zníženie pracovného úväzku žalobcu. Táto zmena nastala až uzatvorením
dvojstranného právneho úkonu, a to dohody o zmene pracovných podmienok. Týmto
spôsobom bola príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím miestneho zastupiteľstva
a žalobcom uplatnenými nárokmi prerušená ďalšou príčinou.
14. Uvedeným spôsobom najvyšší súd napadnutým uznesením zasiahol do práv
sťažovateľky zaručených čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
15. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie práv zaručených čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
a rozsudok krajského súdu z 2. novembra 2016 zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie
konanie a sťažovateľke prizná náhradu trov konania.
II.
16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania
začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, zostávajú zachované. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti, ktorá bola doručená ústavnému súdu
5. septembra 2018, postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o ústavnom
súde.
18. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
19. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
20. Podľa § 45 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi
návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak. Viazanosť ústavného súdu návrhom
na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti,
v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 123 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich základných práv
a slobôd [§ 123 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde].
21. Na základe uvedeného ústavný súd viazaný petitom mohol rozhodovať len
o namietanom porušení práv sťažovateľky zaručených čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť napadnutým uznesením najvyššieho
súdu.
22. Tvrdenia o porušení sťažovateľkou označených práv rozsudkom krajského súdu
z 2. novembra 2016 ústavný súd podľa svojej ustálenej judikatúry mohol považovať len
za súčasť sťažnostnej argumentácie sťažovateľky (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05,
II. ÚS 65/07). Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd ustálil predmet konania
vo veci ústavnej sťažnosti tak, ako je uvedený v záhlaví tohto rozhodnutia.
23. Pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti sa ústavný súd v súlade s § 56
ods. 2 zákona o ústavnom súde sústredil na posúdenie, či nie je zjavne neopodstatnená.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide
vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
24. Sťažovateľka kľúčovou námietkou zdôrazňuje, že prípustnosť ňou podaného
dovolania bola daná v súlade s § 421 ods. 1 písm. a) CSP, keďže v jej veci konajúci krajský
súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke priamosti
pôsobenia príčiny na následok a rozšíril tak príčinnú súvislosť o také konanie, ktoré bolo
prerušené iným konaním. V tomto kontexte poukázala na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
5 Cdo 126/2009 z 30. júna 2010. Argumentuje ďalej, že odmietnutím dovolania zo strany
najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej práv zaručených čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
25. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
26. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
27. Ústavný súd v kontexte argumentácie sťažovateľky aj s poukazom na svoju
stabilizovanú judikatúru zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia
súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,
že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
28. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne čl. 36 ods. 1 listiny) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ďalej zdôrazňuje, že do sféry pôsobnosti
všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva
alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). Vychádzajúc z uvedeného,
ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z hľadiska jeho ústavnej
akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov so sťažovateľkou označeným základným
právom podľa ústavy a listiny a právom podľa dohovoru.
29. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie sťažovateľky
proti rozsudku krajského súdu z 2. novembra 2016 odmietnuté ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné v súlade s § 447 písm. c) CSP.
Vo vzťahu k záverom obsiahnutým v napadnutom uznesení najvyššieho súdu ústavný súd
argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ich ústavnú
udržateľnosť a nezistil, že by posudzované rozhodnutie bolo svojvoľné alebo v zjavnom
vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou,
či nedostatočne odôvodnené, a tým mohlo zakladať dôvod na zásah ústavného súdu v súlade
s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
30. V dovolaní proti rozsudku krajského súdu z 2. novembra 2016 sťažovateľka,
inter alia, namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení došlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
[§ 421 ods. 1 písm. a) CSP], a to v otázke priamosti pôsobenia príčiny (nezákonného
rozhodnutia) na následok (škodu), pričom poukázala na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
5 Cdo 126/2009 z 30. júna 2010.
31. Z pohľadu ústavného súdu treba jednoznačne konštatovať, že závery najvyššieho
súdu sú úplné, logické a presvedčivé. V žiadnom prípade nevykazujú znaky arbitrárnosti či
zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s týmito závermi nestotožňuje,
nemôže sama osebe zakladať porušenie jej základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a ani jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
32. V súlade s dlhoročnou ustálenou súdnou praxou najvyšší súd vo všeobecnej
rovine práve s odkazom na závery obsiahnuté vo svojom rozsudku sp. zn. 5 Cdo 126/2009
z 30. júna 2010, na ktoré sťažovateľka v dovolaní poukázala, vysvetlil podstatu inštitútu
príčinnej súvislosti a v súlade s ňou zdôraznil, že vzťah príčiny a následku musí byť
bezprostredný, resp. priamy a neprerušený, pričom príčinná súvislosť musí byť vždy
preukázaná (bod 10 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).
33. Rovnako je podstatný aj zovšeobecňujúci záver najvyššieho súdu prezentovaný
v napadnutom uznesení, podľa ktorého otázka príčinnej súvislosti je vo svojej podstate
otázkou skutkovou. Právnym posúdením otázky príčinnej súvislosti je vymedzenie, medzi
akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (akou príčinou) má byť príčinná
súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto určujúci
význam, v čom konkrétne spočíva škoda. Práve vo vzťahu medzi škodou a konkrétnym
konaním škodcu sa príčinná súvislosť zisťuje (bod 10 napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu).
34. Na podklade zovšeobecňujúcich premís najvyšší súd v relevantnej časti
napadnutého uznesenia (bod 12 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu) dospel k záveru,
že krajský súd sa pri riešení nosnej otázky sporu neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu. Poukázal pritom na bod 20 odôvodnenia rozsudku krajského súdu
z 2. novembra 2016, z ktorého vyplynulo, že príčinná súvislosť medzi škodou
a nezákonným rozhodnutím je daná vtedy, ak škoda vznikla následkom nezákonného
rozhodnutia, pričom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale postačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa
podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu podstatnú.
35. V ďalšej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd konštatoval, že krajský súd
v súlade «s rozsudkom najvyššieho súdu z 30. júna 2010 sp. zn. 5Cdo/126/2009 zdôraznil,
že atribútom príčinnej súvislosti je „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej
príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho a že pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností
prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon
spája zodpovednosť za škodu».
36. Na podklade už citovaných premís najvyšší súd v bode 14 napadnutého uznesenia
konštatoval, že odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 126/2009 z 30. júna 2010) nie je ak odvolací súd
s prihliadnutím na konkrétne skutkové okolnosti veci dospel k právnemu záveru, že
v konkrétnych okolnostiach prípadu je príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím
orgánu žalovanej (sťažovateľky) a škodou vzniknutou na niektorých právach žalobcu (ušlá
mzda v dôsledku skrátenia pracovného úväzku) daná.
37. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti, ako aj k nej pripojenej dokumentácie,
vychádzajúc predovšetkým z obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (na ktorého
podstatné časti už ústavný súd poukázal), konštatuje, že označené rozhodnutie všeobecného
súdu nevykazuje znaky zjavnej neodôvodnenosti, svojvôle alebo arbitrárnosti. Najvyšší súd
podľa názoru ústavného súdu postupoval vo veci sťažovateľky v súlade so zmyslom
a účelom aplikovaných právnych noriem a svoje právne závery, na základe ktorých jej
dovolanie odmietol v súlade s § 447 písm. c) CSP, aj ústavne konformným spôsobom
odôvodnil.
38. Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým
uznesením najvyššieho súdu a sťažovateľkou namietaným porušením jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie mohla reálne viesť k vysloveniu porušenia označených práv sťažovateľky
podľa ústavy, listiny a dohovoru. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
39. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti.
40. Nad rámec ústavnej sťažnosti ústavný súd vo všeobecnosti poukazuje
na vzájomnú vnútornú rozpornosť argumentácie sťažovateľky v kontexte ňou namietanej
prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP. Prihliadajúc na odôvodnenie
obsiahnuté v dovolaní proti rozsudku krajského súdu z 2. novembra 2016 sťažovateľka
uviedla, že prípustnosť dovolania v súlade s § 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP vyvodzuje
z toho, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej
riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu [§ 421
ods. 1 písm. a) CSP], ale tiež z toho, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená [§ 421 ods. 1 písm. b) CSP], teda z dôvodov ktoré sa navzájom prima facie
logicky vylučujú. Podľa sťažovateľky „právna otázka, t. j. aký vplyv má na príčinnú
súvislosť v danom prípade skutočnosť, že príčina v podobe nezákonného uznesenia
miestneho zastupiteľstva bola prerušená inou príčinou, a to dvojstranným úkonom, je
otázka, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu bola riešená odlišne, resp. ešte nebola
vyriešená“ (bod 4 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu). Aj z uvedených dôvodov je
vo všeobecnosti odôvodnenie prípustnosti dovolania zo strany sťažovateľky, ktorá bola
v konaní o dovolaní pred najvyšším súdom riadne právne zastúpená, nesúrodé
a v konečnom dôsledku nepresvedčivé.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. apríla 2019