Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 133/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2019

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

zastúpeného advokátom JUDr. Júliusom Kvetánom,

Štefánikova 17, Humenné, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. ,

z 29. novembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára

2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. ,

z 29. novembra 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ doplnil ústavnú sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu

14. februára 2019.

2. Sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcu v konaní o náhradu ušlého zisku

s príslušenstvom vedenom na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. . Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 15. marca 2018 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) o návrhu sťažovateľa na zmenu

žaloby tak, že ju nepripustil a žalobu sťažovateľa zamietol. Návrhu sťažovateľa na opravu

zápisnice z pojednávania nevyhovel a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania.

3. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré odôvodnil

tvrdením, že rozsudok okresného súdu je nesprávny, vydaný v rozpore s ústnymi prednesmi,

ako aj v rozpore s listinnými dôkazmi a písomnými vyjadreniami, a teda že okresný súd

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu

a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku

o zamietnutí žaloby sťažovateľa a náhrade trov konania, v ostatných výrokoch odvolanie

sťažovateľa odmietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

4. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom porušil jeho už

označené práva najmä tým, že „nevyhodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti, pričom odvolací súd starostlivo neprihliadal na všetko čo vyšlo

v konaní najavo, kdeže sa vôbec nevysporiadal alebo vysporiadal nedostatočným spôsobom

s tým, čo v priebehu konania vyšlo najavo a čo tvrdili účastníci konania...“. V ďalších

častiach ústavnej sťažnosti sťažovateľ (pomerne chaotickým a nesúrodým spôsobom)

poukazuje na konkrétne dôkazy a spôsob ich vyhodnotenia v konaní pred krajským súdom.

5. Sťažovateľ sám v ústavnej sťažnosti, ako aj v jej doplnení uviedol, že

„Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie zo dňa

31. januára 2019, z ktorého je podľa sťažovateľa zrejmé, že boli porušené jeho ústavné

práva...“.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti rozhodol týmto

nálezom: „1. Základné právo na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivý súdny proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom v konaní a rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29. novembra 2018 č. k. ;

porušené bolo.

2.Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach

zo dňa 29. novembra 2018 č. k. ; a vec vracia Krajskému súdu

v Košiciach na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Krajský súd... je povinný uhradiť trovy konania...“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Základné právo na súdnu ochranu podľa zaručuje, že každý sa

môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

9. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13, § 16 až § 28, § 32 až § 248, § 250 a § 251. V zmysle

a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

10. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

12. Bez potreby bližších doktrinálnych záverov k označeným ústavným právam

sťažovateľa alebo citovania právnych záverov všeobecných súdov je potrebné konštatovať,

že sťažnosť je nutné odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

ústavným súdom.

13. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ústavný súd v systéme ochrany

základných práv a slobôd predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa

uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa

na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde (, , ). Zásada subsidiarity

reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

14. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci

na prerokovanie.

15. V zmysle už popísaných východísk možno hodnotiť, že právny poriadok

Slovenskej republiky poskytuje sťažovateľovi účinný právny prostriedok ochrany

základných práv a slobôd, ktorý sťažovateľ aj využil (t. j. podal dovolanie). Inak povedané,

ústavná sťažnosť podaná ústavnému súdu sa v tejto chvíli javí byť podaná predčasne,

pretože existuje iný orgán verejnej moci [Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“)] oprávnený poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa.

16. Ústavný súd uzatvára, že prijatím ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie by došlo

k vzniku ústavne neakceptovateľného stavu, keď by v zásade o rovnakej veci rozhodovali

paralelne viaceré orgány súdneho typu – najvyšší súd a ústavný súd (m. m. ,

, ). Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáte

neaprobovateľný, pretože by mohol viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci, čo by

malo negatívne (a len veľmi ťažko odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvorí

integrálnu súčasť princípov právneho štátu (m. m. ).

17. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd ústavnou sťažnosťou

proti napadnutému rozsudku krajského súdu meritórne nezaoberal, ale podľa zásady

ratio temporis ju odmietol pre nedostatok právomoci v zmysle § 132 ods. 1 v spojení s § 56

ods. 2 písm. a) .

18. Podľa poslednej vety ak bol vo veci podaný

mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu

k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť

od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ako addendum ústavný súd zdôrazňuje právny názor, ktorý opakovane vo svojej

judikatúre vyslovil (akcentujúc pritom rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

body 51, 53, 54), a to, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní

bude sťažovateľovi (v prípade opätovného obrátenia sa na ústavný súd) lehota na podanie

ústavnej sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (t. j. napadnutému rozsudku) krajského

súdu (m. m. , ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2019