Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 133/2019
PDF · 139.05 KB
No categories available
I. ÚS 133/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2019
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
zastúpeného advokátom JUDr. Júliusom Kvetánom,
Štefánikova 17, Humenné, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 237/2018,
3 Co 238/2018 z 29. novembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára
2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 237/2018, 3 Co 238/2018
z 29. novembra 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Sťažovateľ doplnil ústavnú sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu
14. februára 2019.
2. Sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcu v konaní o náhradu ušlého zisku
s príslušenstvom vedenom na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 15 C 226/2015. Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 15 C 226/2015
z 15. marca 2018 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) o návrhu sťažovateľa na zmenu
žaloby tak, že ju nepripustil a žalobu sťažovateľa zamietol. Návrhu sťažovateľa na opravu
zápisnice z pojednávania nevyhovel a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania.
3. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré odôvodnil
tvrdením, že rozsudok okresného súdu je nesprávny, vydaný v rozpore s ústnymi prednesmi,
ako aj v rozpore s listinnými dôkazmi a písomnými vyjadreniami, a teda že okresný súd
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu
a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.
Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku
o zamietnutí žaloby sťažovateľa a náhrade trov konania, v ostatných výrokoch odvolanie
sťažovateľa odmietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
4. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom porušil jeho už
označené práva najmä tým, že „nevyhodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pričom odvolací súd starostlivo neprihliadal na všetko čo vyšlo
v konaní najavo, kdeže sa vôbec nevysporiadal alebo vysporiadal nedostatočným spôsobom
s tým, čo v priebehu konania vyšlo najavo a čo tvrdili účastníci konania...“. V ďalších
častiach ústavnej sťažnosti sťažovateľ (pomerne chaotickým a nesúrodým spôsobom)
poukazuje na konkrétne dôkazy a spôsob ich vyhodnotenia v konaní pred krajským súdom.
5. Sťažovateľ sám v ústavnej sťažnosti, ako aj v jej doplnení uviedol, že
„Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie zo dňa
31. januára 2019, z ktorého je podľa sťažovateľa zrejmé, že boli porušené jeho ústavné
práva...“.
6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti rozhodol týmto
nálezom: „1. Základné právo na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom v konaní a rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29. novembra 2018 č. k. 3Co/237/2018; 3Co/238/2018
porušené bolo.
2.Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach
zo dňa 29. novembra 2018 č. k. 3Co/237/2018 ; 3Co/238/2018 a vec vracia Krajskému súdu
v Košiciach na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Krajský súd... je povinný uhradiť trovy konania...“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa
môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
9. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13, § 16 až § 28, § 32 až § 248, § 250 a § 251. V zmysle
§ 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania
začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
12. Bez potreby bližších doktrinálnych záverov k označeným ústavným právam
sťažovateľa alebo citovania právnych záverov všeobecných súdov je potrebné konštatovať,
že sťažnosť je nutné odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
ústavným súdom.
13. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ústavný súd v systéme ochrany
základných práv a slobôd predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa
uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa
na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu
subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, I. ÚS 480/2013, II. ÚS 544/2017). Zásada subsidiarity
reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci
všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
14. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci
na prerokovanie.
15. V zmysle už popísaných východísk možno hodnotiť, že právny poriadok
Slovenskej republiky poskytuje sťažovateľovi účinný právny prostriedok ochrany
základných práv a slobôd, ktorý sťažovateľ aj využil (t. j. podal dovolanie). Inak povedané,
ústavná sťažnosť podaná ústavnému súdu sa v tejto chvíli javí byť podaná predčasne,
pretože existuje iný orgán verejnej moci [Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“)] oprávnený poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa.
16. Ústavný súd uzatvára, že prijatím ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie by došlo
k vzniku ústavne neakceptovateľného stavu, keď by v zásade o rovnakej veci rozhodovali
paralelne viaceré orgány súdneho typu – najvyšší súd a ústavný súd (m. m. II. ÚS 1/08,
II. ÚS 393/2014, III. ÚS 632/2014). Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáte
neaprobovateľný, pretože by mohol viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci, čo by
malo negatívne (a len veľmi ťažko odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvorí
integrálnu súčasť princípov právneho štátu (m. m. II. ÚS 294/2018).
17. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd ústavnou sťažnosťou
proti napadnutému rozsudku krajského súdu meritórne nezaoberal, ale podľa zásady
ratio temporis ju odmietol pre nedostatok právomoci v zmysle § 132 ods. 1 v spojení s § 56
ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.
18. Podľa § 124 poslednej vety zákona o ústavnom súde ak bol vo veci podaný
mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu
k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť
od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.
Ako addendum ústavný súd zdôrazňuje právny názor, ktorý opakovane vo svojej
judikatúre vyslovil (akcentujúc pritom rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,
body 51, 53, 54), a to, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní
bude sťažovateľovi (v prípade opätovného obrátenia sa na ústavný súd) lehota na podanie
ústavnej sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (t. j. napadnutému rozsudku) krajského
súdu (m. m. III. ÚS 114/2010, I. ÚS 165/2010).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. apríla 2019