Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 133/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka (sudca

spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, ,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 a čl. 46 ods. 1

, práv podľa , 2 a 3 písm. d) a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 141 ods. 1

a a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn.

z 26. septembra 2018 a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 30. januára 2019 a takto

rozhodol:

1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným

súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých uznesení a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. apríla 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) a čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj namietaného

porušenia a a dohovoru uznesením Okresného

súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 26. septembra

2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. januára 2019 (ďalej len

„napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2. Vec sťažovateľa bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného

súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení

dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 prerozdelená náhodným výberom pomocou

technických a programových prostriedkov a 17. októbra 2019 pridelená sudcovi

spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020

bola predbežne prejednaná v prvom senáte ústavného súdu v zložení Jana Baricová

(predsedníčka senátu) a sudcovia Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.

3. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 23. apríla 2014 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 2. júla 2014 uznaný vinným zo zločinu týrania blízkej a zverenej

osoby podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) s poukazom na

, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní

7 rokov.

4. Sťažovateľ podal 2. mája 2018 návrh na povolenie obnovy konania v jeho trestnej

veci, ktorý odôvodnil tým, že poškodená na neho nikdy nepodala trestné oznámenie,

čo osvedčil priložením jej čestného prehlásenia.

5. Okresný súd napadnutým uznesením návrh sťažovateľa na neverejnom zasadnutí

zamietol. Okresný súd dospel k záveru, že jeho návrh označuje skutočnosti a dôkazy, ktoré

svojím obsahom zodpovedajú sťažovateľovmu skoršiemu návrhu na povolenie obnovy

konania v jeho veci, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté.

6. Sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažnosť,

ktorá bola napadnutým uznesením krajského súdu zamietnutá.

7. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že poškodená (jeho matka) na neho

žiadne trestné oznámenie nepodala, čo súdy v jeho veci nezohľadnili. Ďalej poukazuje na to,

že svoju sťažnosť proti napadnutému uzneseniu okresného súdu doplnil novým podaním,

ktorým sa však krajský súd vôbec nezaoberal. Krajský súd sa taktiež nezaoberal

jeho argumentáciou, v rámci ktorej poukázal na uznesenie Krajského súdu v Žiline

sp. zn. zo 17. januára 2018 a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. zo 17. decembra 2014. Sťažovateľ napokon namieta, že okresný súd

i krajský súd rozhodli na neverejných zasadnutiach a neumožnili mu vypočuť ním

navrhovaných svedkov.

8. Sťažovateľ vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil

porušenie jeho základných práv podľa a , práv podľa , 2

a 3 písm. d) a dohovoru, ako aj porušenie a a

dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu a napadnutým uznesením krajského súdu,

tieto zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

9. Sťažovateľ taktiež ústavný súd žiada o ustanovenie právneho zástupcu pre toto

konanie.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“).

13. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

14. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť

reálne nepripúšťajú (, ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

16. Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa a dohovoru,

ako aj porušenie a dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu a napadnutým

uznesením krajského súdu, ktoré rozhodovali o jeho žiadosti o povolenie obnovy konania

v jeho trestnej veci.

III.1 K namietanému porušeniu práv podľa a dohovoru a namietanému

porušeniu a dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

17. Ústavný súd konštatuje, že z princípu subsidiarity podľa už citovaného čl. 127

ods. 1 (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) vyplýva, že ústavný

súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich (, , ).

18. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu (, ).

19. Sťažovateľ mal v zmysle príslušných ustanovení

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) možnosť

domáhať sa ochrany svojich práv v rámci konania o sťažnosti na krajskom súde, ktorý mal

preskúmať napadnuté uznesenie okresného súdu. Túto možnosť sťažovateľ aj využil, a preto

uplatňujúc princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného , ústavný

súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté uznesenie okresného súdu.

20. Ústavný súd preto časť ústavnej sťažnosti smerujúcu proti napadnutému

uzneseniu okresného súdu odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu práv podľa a dohovoru a namietanému

porušeniu a dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

21. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 a čl. 46 ods. 1

, práv podľa , 2 a 3 písm. d) a dohovoru, ako aj porušenie

ods. 1 a a dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu.

22. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že:

- krajský súd nedostatočným spôsobom zohľadnil jeho argument o tom,

že poškodená (jeho matka) na neho žiadne trestné oznámenie nepodala;

- krajský súd sa nezaoberal doplním jeho sťažnosti;

- krajský súd sa nezaoberal jeho argumentáciou, v rámci ktorej poukázal

na uznesenia Krajského súdu v Žiline a Krajského súdu v Banskej Bystrici;

- krajský súd rozhodol na neverejnom zasadnutí a neumožnil mu vypočuť ním

navrhovaných svedkov.

23. Krajský súd v napadnutom uznesení v relevantnej časti uviedol: „Vo vzťahu

k sťažnostnej námietke odsúdeného, že podľa jeho názoru, v návrhu na obnovu konania

uviedol nové konkrétne skutočnosti, ktoré neboli súdu v čase rozhodovania o vine známe

a ktoré vyplývajú z nových dôkazov, sťažnostný súd udáva, že odsúdený v návrhu

na povolenie obnovy konania neuviedol žiadne takéto nové dôkazy a nové skutočnosti,

ktoré by mohli v konečnom dôsledku odôvodniť iné rozhodnutie o vine a treste a skutočnosti

a dôkazy, ktoré navrhol, sú len skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú opakovaním skutočností

a dôkazov navrhnutých v konaní o povolenie obnovy konania Okresného súdu Vranov

nad Topľou sp. zn. , v ktorom Okresný súd Vranov nad Topľou návrh

na povolenie obnovy konania odsúdeného zamietol a ktorého sťažnosť

proti uvedenému rozhodnutiu Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 08.11.2016,

sp. zn. , zamietol.“

24. Z uvedeného je podľa názoru ústavného súdu zrejmé, že krajský súd sa tvrdením

sťažovateľa o tom, že poškodená na neho žiadne trestné oznámenie nepodala, v skutočnosti

zaoberal, pričom ho vyhodnotil (rovnako ako okresný súd) ako opakovanie jeho predošlého

návrhu na povolenie obnovy konania, v ktorom sťažovateľ okresnému súdu predložil čestné

vyhlásenia poškodenej o tom, že v jeho trestnej veci vypovedala nepravdivo. Už citovaný

záver krajského súdu nemožno s ohľadom na takto formulovanú námietku sťažovateľa

považovať za ním tvrdený prejav arbitrárnosti.

25. Ak sťažovateľ namieta, že krajský súd sa nezaoberal doplnením jeho sťažnosti,

v ktorom argumentoval rozhodnutiami iných krajských súdov, ústavný súd konštatuje,

že z napadnutého uznesenia krajského súdu nevyplýva, že tento by sa doplnením sťažnosti

sťažovateľa výslovne zaoberal.

26. Úlohou ústavného súdu v takejto situácii je posúdiť, či niektorá z námietok

sťažovateľa v doplnení jeho sťažnosti bola natoľko významná, že by si vyžadovala zo strany

krajského súdu konkrétnu odpoveď. Inak povedané, ak by išlo o argument, ktorý

je pre rozhodnutie vo veci kľúčový, vyžadovala by sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (, , ).

27. Ústavný súd sa oboznámil s doplnením sťažnosti sťažovateľa a zistil,

že sťažovateľ v ňom opätovne poukázal na čestné prehlásenie poškodenej, navrhol

vypočuť viacerých svedkov a poukázal na uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn.

zo 17. januára 2018 a na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

zo 17. decembra 2014. Z označených uznesení malo podľa sťažovateľa

vyplývať, že súdy majú povinnosť rozhodnúť o (všetkých) dôkazných návrhoch odsúdeného

a že rozhodujúce je to, či o skutočnostiach alebo dôkazoch, ktoré sa v návrhu na povolenie

obnovy konania uplatňujú, boli známe súdu.

28. Ústavný súd konštatuje, že z napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení

s napadnutým uznesením okresného súdu vyplýva, že sťažovateľom prezentované právne

východiská v ním označených rozhodnutiach boli krajským súdom pri jeho rozhodovaní

dostatočným spôsobom zohľadnené. Preto námietky či argumenty sťažovateľa

v jeho doplnení sťažnosti nemôžu spochybniť právne závery krajského súdu vyjadrené

v napadnutom uznesení, resp. ústavnoprávnu akceptovateľnosť tohto uznesenia.

29. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že k porušeniu jeho práv malo dôjsť aj tým, že okresný

súd a krajský súd rozhodli na neverejnom zasadnutí, v dôsledku čoho mu mali odoprieť

možnosť vypočuť svedkov.

30. Ústavný súd k uvedenej námietke sťažovateľa konštatuje, že ak okresný súd

i krajský súd postupovali v súlade s príslušným procesným kódexom (§ 402 ods. 2

a ) a rozhodli na neverejnom zasadnutí,

nemohli v okolnostiach tejto veci porušiť označené základné práva sťažovateľa.

31. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1, 2

a 3 písm. d) dohovoru, ústavný súd konštatuje, že čl. 6 dohovoru sa nevzťahuje na konanie

o žiadosti o obnovu trestného konania, pretože sťažovateľ v takomto prípade nemôže

byť považovaný za „obvineného z trestného činu“ pre účely uvedeného článku

(pozri rozhodnutie o prípustnosti vo veci Fischer proti Rakúsku zo 6. 5. 2003, sťažnosť

č. 27569/02). Iba nové konanie po vyhovení žiadosti o obnovu konania možno považovať

za konanie, v ktorom sa rozhoduje o trestnom obvinení (pozri rozsudok vo veci Löffler

proti Rakúsku z 3. 10. 2000, sťažnosť č. 30546/96, body 18 a 19).

32. Ústavný súd ďalej konštatuje, že k možnému porušeniu práva na účinný opravný

prostriedok podľa čl. 13 dohovoru by mohlo dôjsť v prípade, ak by sťažovateľ preukázal

„hájiteľné“ tvrdenie o porušení niektorého z jeho práv podľa dohovoru. Vzhľadom

na závery z predchádzajúceho odseku je už na prvý pohľad zrejmé, že o takýto prípad

vo veci sťažovateľa vôbec nemôže ísť, a teda sa čl. 13 dohovoru na jeho vec neaplikuje

(pozri rozhodnutie o prijateľnosti vo veci Jarkovský proti Slovenskej republike z 2. 7. 2019,

sťažnosť č. 4014/12, bod 59).

33. K namietanému porušeniu a a dohovoru

súd iba v krátkosti konštatuje, že tieto ustanovenia a dohovoru žiadne

(základné) práva, ktorých porušenie by sťažovateľ v rámci konania podľa čl. 127 ods. 1

mohol namietať, negarantujú.

34. Vzhľadom na všetko už uvedené bolo potrebné časť ústavnej sťažnosti smerujúcu

proti napadnutému uzneseniu krajského súdu odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

IV.

Žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu

35. Sťažovateľ požiadal v tomto konaní o jeho ústavnej sťažnosti o ustanovenie

právneho zástupcu ústavným súdom.

36. Navrhovateľovi, ktorý požiada o ustanovenie právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom, možno ustanoviť právneho zástupcu za kumulatívneho splnenia

dvoch podmienok, a to (1) ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a (2) nejde

o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (§ 37 ods. 1 zákona

o ústavnom súde).

37. Odhliadnuc od prípadného splnenia prvej podmienky, ktoré nebolo

pred ústavným súdom žiadnym spôsobom preukázané, ústavný súd poukazuje

na skutočnosť, že v tomto prípade už na prvý pohľad nie je splnená druhá podmienka

na vyhovenie žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom,

keďže na základe už uvedeného ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu

ústavnosti.

38. Ústavný súd preto žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v tomto

konaní nevyhovel.

39. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie

o ďalších návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu