Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 158/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu Miroslava

Duriša a sudcu Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou

Hopferova s. r. o., Bajzova 2, Košice, v mene ktorej koná konateľka a advokátka

JUDr. Martina Hopferová, pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. -245 zo 14. novembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára

2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -245 zo 14. novembra 2018.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že na základe žaloby

podanej právnym predchodcom sťažovateľa ( ) vydal

okresný súd 8. januára 2010 platobný rozkaz č. k. -38 (ďalej len „platobný

rozkaz“). Žalovaný, Správa obecných lesov Švedlár (ďalej len „žalovaný“), si platobný

rozkaz prevzal 15. januára 2010. Právny nástupca žalovaného, obec Švedlár (ďalej aj

„právny nástupca žalovaného“), 28. júla 2016 požiadal o zrušenie platobného rozkazu.

Alternatívne žiadal o jeho opätovné doručenie, pretože mu platobný rozkaz nebol doručený

do vlastných rúk. Dôvodil tým, že plná moc udelená osobe, ktorá prevzala platobný rozkaz

v mene žalovaného, bola v čase prevzatia platobného rozkazu neplatná. Okresný súd

12. septembra 2016 doručil žalovanému opätovne rovnopis platobného rozkazu, proti

ktorému podal žalovaný 23. septembra 2016 odpor. Okresný súd podaný odpor odmietol

ako podaný oneskorene. Vychádzal z toho, že žalovaný prevzal platobný rozkaz 15. januára

2010 a odpor bol podaný až 23. septembra 2016, teda po 15-dňovej zákonom stanovenej

lehote. Proti uzneseniu, ktorým bol odpor odmietnutý, nebolo v zmysle poučenia okresného

súdu možné podať odvolanie. Žalovaný sa však napriek tomu odvolal, poukazujúc na to, že

bol nesprávne poučený. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením

sp. zn. z 30. novembra 2017 rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. V dôvodoch rozhodnutia poukázal na nezrozumiteľnosť,

rozpornosť a nedostatok dôvodov rozhodnutia okresného súdu. Za rozporný a zmätočný

považoval záver, keď po opakovanom doručení platobného rozkazu okresný súd vychádzal

z doručenky z roku 2010 a v nadväznosti na tento fakt skonštatoval, že odpor bol podaný

oneskorene. Podľa názoru krajského súdu bolo povinnosťou súdu prvej inštancie sa

s tvrdeniami a listinnými dôkazmi vysporiadať, t. j. posúdiť, či došlo alebo nedošlo

k účinnému doručeniu platobného rozkazu už v roku 2010, čo však okresný súd neurobil.

3. Následne okresný súd vydal uznesenie č. k. -245 zo 14. novembra

2018 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), ktorým zrušil platobný rozkaz okresného súdu

z 8. januára 2010. V rámci jeho odôvodnenia s poukazom na listinné dôkazy uviedol, že

osoba, ktorá v roku 2010 prevzala platobný rozkaz, nemala v čase jeho prevzatia oprávnenie

preberať zásielky žalovaného a nebola ani zamestnancom žalovaného. Táto osoba prevzala

platobný rozkaz na základe splnomocnenia na preberanie pošty č. 22/2007 a ten platí iba

v spojení s preukazom totožnosti splnomocnenca, ktorý je uvedený na preukaze. V čase

preberania platobného rozkazu mala osoba, ktorá ho prevzala, vydaný nový preukaz

totožnosti, ktorý sa nezhodoval s tým, ktorý bol uvedený na preukaze splnomocnenca.

Napriek týmto nezrovnalostiam poštový doručovateľ doručil zásielku tejto osobe, ktorá

svojím podpisom potvrdila jej prevzatie. Keďže nedošlo k doručeniu platobného rozkazu

žalovanému v súlade s platnou právnou úpravou, okresný súd vychádzal pri posudzovaní

podaného odporu z údajov na doručenke vrátenej po opätovnom doručení platobného

rozkazu v roku 2016. Odpor bol podaný oprávnenou osobou v zákonnej lehote a s vecným

odôvodnením, preto okresný súd platobný rozkaz napadnutým rozhodnutím zrušil.

4. Dôvodom, pre ktorý sa sťažovateľ obrátil na ústavný súd, je rozhodnutie

okresného súdu, ktorým zrušil platobný rozkaz. Sťažovateľ ho považuje za neodôvodnené,

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, neudržateľné a narúšajúce princíp

právnej istoty. Uvádza, že toto rozhodnutie vôbec nemalo byť vydané, pretože uznesenie

krajského súdu nikdy nemohlo nadobudnúť právoplatnosť. V tomto uznesení totiž krajský

súd označil ako žalobcu právneho predchodcu sťažovateľa a keďže tento 20. augusta 2017

zomrel, sťažovateľ si nemohol reálne uznesenie nikdy prevziať. Okresný súd rozhodol

o pokračovaní v konaní s právnym nástupcom žalobcu až 14. novembra 2018. Sťažovateľ

teda nemal ako napadnúť rozhodnutie krajského súdu, keďže sa s ním ako s právnym

nástupcom žalobcu vôbec nekonalo. Okresný súd konal a rozhodoval napriek neexistencii

právoplatného rozhodnutia krajského súdu, pričom práva sťažovateľa porušil aj tým, že

napadnuté rozhodnutie dostatočne neodôvodnil.

5. Sťažovateľ je presvedčený, že okresný súd sa pri odôvodňovaní svojho

rozhodnutia nedržal právneho názoru vysloveného krajským súdom v tom zmysle, že sa mal

vysporiadať s tvrdeniami a listinnými dôkazmi predloženými žalovaným a až následne

posúdiť, či došlo alebo nedošlo k účinnému doručeniu platobného rozkazu už v roku 2010.

Sťažovateľ kritizuje napadnuté „trojstranové“ uznesenie, ktoré sa v jednom odseku venuje

otázke doručenia platobného rozkazu v roku 2010 a vzápätí sa v ňom konštatuje, že odpor

podaný 23. septembra 2016 bol podaný oprávnenou osobou v zákonnej lehote a s vecným

odôvodnením, a preto je potrebné platobný rozkaz zrušiť. Okresný súd sa tak podľa názoru

sťažovateľa odklonil od rozhodnutia krajského súdu, keďže nezdôvodnil svoje úvahy

v zmysle jeho požiadaviek. Obmedzil sa na tvrdenia žalovaného, s ktorými sa stotožnil

bez toho, aby v tomto smere vykonal dožiadanie, dokazovanie, resp. iné úkony.

6. K otázke doručovania sťažovateľ uviedol, že na podklade platobného rozkazu ako

exekučného titulu je na okresnom súde vedené exekučné konanie pod sp. zn.

(ďalej len „exekučné konanie“). Povinný v exekučnom konaní však ani raz v rámci svojich

podaní netvrdil, že mu platobný rozkaz nebol riadne doručený. Žalovaný bol s doručením

platobného rozkazu riadne oboznámený, napriek tejto skutočnosti nevyužil možnosť

podania odporu v zákonom stanovenej lehote. Pani a pani boli

v rozhodnom období poverené preberaním pošty. Platobný rozkaz bol doručený spôsobom

obvyklým v danej príspevkovej organizácii, tak ako všetky ostatné písomnosti,

a o správnosti ich doručenia neboli v rozhodnom období žiadne pochybnosti. Žalovaný a ani

právny nástupca žalovaného 7 rokov nepochybovali o právoplatnosti a vykonateľnosti

predmetných platobných rozkazov. Zároveň sťažovateľ uvádza, že vedomosť protistrany

o pohľadávkach existovala už k 16. decembru 2009, čo vyplýva z uznesenia č. 93/2009/XII

zo 6. riadneho zasadnutia Obecného zastupiteľstva vo Švedlári konaného 16. decembra

2009. Na webovej stránke obce Švedlár je zverejnená správa z vládneho auditu

č. 15100154-N-10, v ktorej je v rámci záväzkov zahrnutý platobný rozkaz z 8. januára 2010

(stav k 31. decembru 2013). Žalovaný teda mal vedomosť o platobnom rozkaze, ktorý bol

okrem iného dôvodom zavedenia nútenej správy obce. Sťažovateľ si preto kladie otázku,

ako mohla obec Švedlár od roku 2015 vstúpiť do nútenej správy kvôli platobnému rozkazu,

ktorý jej v tom čase údajne nebol doručený.

7. Okrem toho sťažovateľ načrtol problematiku prípustnosti odvolania

proti uzneseniu, ktorým okresný súd odmietol odpor s poučením, že proti takému

rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. V skutkovo zhodnej veci rozhodoval krajský súd aj

v konaní vedenom pod č. k. -127, v ktorom bolo odvolanie

proti rozhodnutiu o odmietnutí odporu ako podaného oneskorene odmietnuté z dôvodu jeho

neprípustnosti.

8. V závere sťažovateľ sumarizuje, že v tejto veci došlo zásadným spôsobom

k porušeniu jeho práv, a to jednak tým, že rozhodnutie krajského súdu z 30. novembra 2017

mu nikdy nebolo doručené, a teda nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, a jednak tým, že

okresný súd sa aj napriek tomu nedržal právneho názoru, ktorý bol v tomto rozhodnutí

obsiahnutý. Po deviatich rokoch tak došlo k zrušeniu platobného rozkazu, s ktorého

právoplatnosťou počítala aj samotná obec Švedlár.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 14.11.2018 pod

sp. zn. -245, porušené boli.

2. Uznesenie Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 14.11.2018 pod sp. zn.

- 245 zrušuje.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,00 €,

ktoré je Okresný súd Spišská Nová Ves povinný zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Spišská Nová Ves je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia v sume 415,51 € na účet právnej zástupkyne sťažovateľa... do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

13. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, a)

na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

16. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (),

a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.

III.

17. Podstatou ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s uznesením okresného súdu

zo 14. novembra 2018, ktorým bol (po viac ako 8 rokoch) zrušený právoplatný platobný

rozkaz, pretože dodatočne vyšlo najavo, že nebol žalovanému účinne doručený. Sťažovateľ

v ústavnej sťažnosti namieta okolnosti, za ktorých k vydaniu namietaného rozhodnutia

došlo, a nadväzne ho vyhodnocuje ako neodôvodnené a arbitrárne, keďže nereflektuje

na závery krajského súdu.

18. Vzhľadom na povahu napadnutého rozhodnutia okresného súdu a podstatu

argumentácie sťažovateľa je potrebné najskôr pripomenúť, že ústavnému súdu neprislúcha

hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi,

pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti.

Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo

vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje

ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci

nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom

smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo

svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. ,

, ).

19. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je

najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností

prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru

ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených

v .

20. O takú situáciu vo veci sťažovateľa nejde.

21. Pre posúdenie načrtnutých námietok je potrebné vychádzať z dôvodov

rozhodnutia krajského súdu, na ktoré sa sťažovateľ odvoláva. Krajský súd nimi inštruoval

okresný súd, čo sa týka ďalšieho postupu vo veci v tom smere, že pokiaľ budú žalovaným

predložené listiny preukazovať, že nedošlo k doručeniu platobného rozkazu žalovanému

v súlade s platnou právnou úpravou, musí pri posudzovaní podaného odporu vychádzať

z údajov na doručenke vrátenej po opätovnom doručení platobného rozkazu (v roku 2016).

Ak však dospeje k záveru, že už v roku 2010 došlo k účinnému doručeniu platobného

rozkazu žalovanému, potom musí návrh žalovaného na zrušenie platobného rozkazu

zamietnuť a jasne a zrozumiteľne vysvetliť, ako posudzoval žalovaným predostreté dôkazy.

22. Ústavný súd, preskúmajúc napadnuté rozhodnutie, ktorého odôvodnenie

v podstatnom zhrnul v rámci bodu 3 tohto uznesenia, konštatuje, že okresný súd odôvodnil

svoje rozhodnutie spôsobom, na ktorý ho nasmeroval krajský súd a ktorý napriek jeho

stručnosti dostatočne objasňuje, na akých skutočnostiach založil svoj záver o neúčinnom

doručení platobného rozkazu. Tieto závery ho napokon viedli k zrušeniu platobného

rozkazu. Ústavný súd nezistil, že by závery sústredené v napadnutom rozhodnutí okresného

súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, práve naopak, vychádzajú z konkrétnych

faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že

právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd vysloví svoj právny

názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie náležite odôvodní ().

Námietku o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia preto vyhodnotil ústavný súd ako

neopodstatnenú.

23. Podstatnejšie pre vec je však to, že základné právo na súdnu ochranu (siedmy

oddiel ) je „výsledkové“, čo znamená, že mu musí zodpovedať proces ako celok,

a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho

konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , ,

, ). Zrušenie platobného rozkazu neznamená pre sťažovateľa

automaticky stratu sporu. Toto rozhodnutie vyúsťuje do nariadenia pojednávania a riadneho

prejednania veci. Sťažovateľovi sa teda súdna ochrana neodopiera, a je mu tak zaručené

právo na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú súdom rozhodnutím vo veci samej.

Ústavný súd chápe, že sťažovateľ mal v rukách právoplatný platobný rozkaz, na podklade

ktorého viedol exekúciu, a tento stav pre neho prakticky znamená prejednávanie veci

od začiatku. Na druhej strane je však ústavnému súdu z jeho činnosti známe, že práve

z dôvodu pochybností o právoplatnosti a vykonateľnosti tohto exekučného titulu bolo

v rámci exekučného konania rozhodované o odklade exekúcie (bližšie pozri nález sp. zn.

zo 7. augusta 2018, pozn.). Ďalší vývoj a osvetlenie veci je teda výlučne

v kompetencii všeobecných súdov.

24. Námietkou, ktorá sa vzťahovala na rozhodnutie krajského súdu, pokiaľ išlo

o otázku prípustnosti odvolania proti rozhodnutiu, ktorým bol odmietnutý odpor, sa ústavný

súd nemohol osobitne zaoberať, keďže toto rozhodnutie ako také ústavnou sťažnosťou

napadnuté nebolo. Je však potrebné doplniť, že rozhodnutie krajského súdu v obdobnej veci

(č. k. -127), v ktorej bolo odvolanie proti rozhodnutiu o odmietnutí odporu

odmietnuté z dôvodu neprípustnosti, je v súčasnosti preskúmavané na základe podaných

opravných prostriedkov. Za danej situácie je teda minimálne spochybnené konštatovanie

sťažovateľa, že popri sebe existujú odlišné rozhodnutia odvolacích súdov.

25. Pokiaľ išlo o spochybnenie účinku právoplatnosti rozhodnutia krajského súdu,

pretože nebolo sťažovateľovi doručené (keďže v tom čase sa konalo s jeho právnym

predchodcom, ktorý v priebehu konania zomrel), ústavný súd upriamuje pozornosť

sťažovateľa na časť odôvodnenia namietaného rozhodnutia okresného súdu, v ktorej

reagoval na stratu procesnej spôsobilosti jeho právneho predchodcu. Okresný súd v rámci

svojho rozhodnutia citoval relevantnú právnu úpravu [ až

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)], pričom

zdôraznil, že právny nástupca prijíma stav konania ku dňu zániku procesnej subjektivity

svojho predchodcu, a že s dedičom strany, resp. s tým, na koho prešlo právo alebo

povinnosť, o ktorú v konaní ide, súd pokračuje, len čo sa skončí konanie o dedičstve (§ 63

ods. 2 ). Tieto ustanovenia následne interpretoval a aplikoval na sťažovateľov prípad,

keď ozrejmil, že dedičské konanie po právnom predchodcovi sťažovateľa bolo právoplatne

skončené až 28. júna 2018, t. j. až po vydaní rozhodnutia krajského súdu. Preto je

v uznesení krajského súdu na strane žalobcu uvedený právny predchodca sťažovateľa, a nie

sťažovateľ. V zmysle uznesenia okresného súdu sp. zn. z 28. júna 2018 sa

dedičom pohľadávky voči žalovanému z titulu sporného platobného rozkazu stal sťažovateľ.

Na základe týchto skutočností okresný súd uzavrel, že v konaní bude pokračovať

so sťažovateľom, pretože procesná spôsobilosť jeho právneho predchodcu zanikla dňom

smrti a pohľadávka prešla na sťažovateľa ako dediča. Ani v tomto smere nemožno

rozhodnutiu okresného súdu z ústavnoprávneho hľadiska nič vytknúť. Vzhľadom

na univerzálnu sukcesiu je úplne bez významu, že v predošlých rozhodnutiach týkajúcich sa

namietanej veci nebol ako žalobca označený sťažovateľ.

26. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecného súdu svojím vlastným (, , ).

27. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

28. Na základe všetkých už uvedených skutočností ústavný súd odmietol ústavnú

sťažnosť sťažovateľa podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

29. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo bez právneho

významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa obsiahnutých v jej petite (primerané

finančné zadosťučinenie a trovy konania), keďže rozhodovanie o nich je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2019