Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 187/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej, zo sudcu Miroslava Duriša (sudca spravodajca)

a sudcu Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpeného Advokátskou

kanceláriou JUDr. Tomáš Suchý, spol. s r. o., Horná 13, Banská Bystrica, v mene ktorej

koná advokát JUDr. Tomáš Suchý, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 12. decembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného

práva podľa (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 12. decembra 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ požiadal Všeobecnú

zdravotnú poisťovňu, a. s. (ďalej len „žalovaný“), o preplatenie nákladov zdravotnej

starostlivosti poskytnutej v Spolkovej republike Nemecko vo výške 3 811,68 €. Žalovaný –

v poradí tretím listom – opatrením z 25. novembra 2015 oznámil sťažovateľovi,

že jednotlivé ošetrenia (zdravotné výkony) mu nemôže preplatiť, keďže príslušné podklady

mu boli zaslané po zákonom stanovenej lehote.

3. Sťažovateľ žalobou o preskúmanie zákonnosti opatrenia žiadal, aby Krajský súd

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) opatrenie žalovaného zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. O žalobe rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -53

z 13. júna 2017 tak, že opatrenie žalovaného z 25. novembra 2015 zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný kasačnú sťažnosť podľa

a nasl. v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „SSP“), o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom

z 12. decembra 2018 tak, že zamietol návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej

sťažnosti, rozsudok krajského súdu z 13. júna 2017 zrušil a konanie zastavil.

4. Sťažovateľ poukazuje na právny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého opatrením,

ktorým žalovaný rozhodoval o právach sťažovateľa, bol list z 10. septembra 2015, a nie list

z 25. novembra 2015, ktorý sťažovateľ označil vo svojej žalobe. Sťažovateľ ďalej uvádza:

„Sťažovateľ sa nestotožňuje s tým, že keď sa... domáhal preskúmania

zákonnosti opatrenia a postupu žalovaného... t. j. listu zo dňa 25. 11. 2015 a nie listu

zo dňa 10. 09. 2015, obišiel tým zákonom stanovenú lehotu, resp. si ju predĺžil. Sťažovateľ

sa obrátil na žalovaného so svojou žiadosťou viackrát s tým, že definitívnou odpoveďou

na jeho žiadosť bol práve list žalovaného zo dňa 25. 11. 2015. Sťažovateľ má za to, že ak by

sa obrátil na súd už skôr, v čase keď mu bol doručený list žalovaného zo dňa 10. 09. 2015,

išlo by o predčasné uplatnenie jeho práva. Sťažovateľ a ani žalovaný nevedeli predvídať, či

na základe opakovanej žiadosti sťažovateľa, žalovaný svoj skorší postoj uvedený v liste

zo dňa 10. 09. 2015 neprehodnotí, či žiadosti vyhovie a podobne. Zároveň má sťažovateľ

za to, že neskorší právny úkon ruší skorší. Definitívnym opatrením žalovaného vo vzťahu

k sťažovateľovi bol list žalovaného zo dňa 25. 11. 2015 a tento bol predmetom súdneho

prieskumu. Rovnako ako sťažovateľ to vyhodnotil aj Krajský súd v Banskej Bystrici...

... je nesporné, že žalobou napadnuté rozhodnutie bolo spôsobilé byť predmetom

súdneho prieskumu, no NS SR ho nepreskúmal, čím porušil vyššie uvedené základné práva

sťažovateľa. Sťažovateľ je presvedčený, že predmetom súdneho prieskumu majú byť a môžu

byť iba opatrenia (rozhodnutia), ktoré definitívnym spôsobom vyjadrujú postoj orgánu,

ktorý ich vydal. To, že sa žalovaný vyjadroval v danej veci spolu trikrát, neznamená, že

predmetom prieskumu malo byť jeho prvé vyjadrenie (prvý list), pretože by sme tak dopredu

prejudikovali jeho prípadný ďalší postoj vo veci.“

5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„Rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 12. 12. 2018, sp. zn. bolo

porušené základné právo sťažovateľa podľa ... a Dohovoru...

... Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 12. 12. 2018, sp. zn.

zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie...

Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet právneho

zástupcu sťažovateľa... do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“

II.

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

9. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

12. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v tvrdení, že najvyšší súd

napadnutým rozsudkom odňal sťažovateľovi právo na súdnu ochranu tým, že dospel

k záveru, že opatrenie žalovaného z 25. novembra 2015 nie je spôsobilým predmetom

súdneho prieskumu. Podľa najvyššieho súdu opatrením, ktorým žalovaný rozhodol

o právach sťažovateľa, bol list z 10. septembra 2015.

13. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

14. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné

postavenie ( ), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ). Nie je preto zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , ). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade

alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak

by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam (napr. , ).

15. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné poukázať aj na svoj ustálený

právny názor, v zmysle ktorého rozhodnutie a postup všeobecného súdu, ktoré sú v súlade

s platným a účinným zákonom (na vec aplikovateľnými procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi), nemožno kvalifikovať ako porušovanie základných

ľudských práv (m. m. napr. , , ).

16. Úlohou súdneho prieskumu rozhodnutí správnych orgánov v rámci správneho

súdnictva je nielen prieskum zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia, ale aj poskytnutie

účinnej ochrany „základných ľudských práv a slobôd... a oprávnených záujmov účastníkov

administratívneho konania“ [ (m. m. )].

17. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 12. decembra 2018 zamietol návrh

žalovaného na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti, rozsudok krajského súdu

z 13. júna 2017 zrušil a konanie zastavil. Najvyšší súd skúmal procesné podmienky konania

v zmysle a dospel k záveru, že opatrenie, resp. rozhodnutie žalovaného, ktoré

sťažovateľ v žalobe žiadal zrušiť, nie je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu.

Najvyšší súd poukázal na zistenia z administratívneho spisu a uviedol, že sťažovateľ podal

žiadosť o preplatenie nákladov zdravotnej starostlivosti poskytnutej v inom členskom štáte

Európskej únie 9. mája 2015. Na túto žiadosť reagoval žalovaný listom z 10. septembra

2015, v ktorom sťažovateľovi oznámil, že „podklady z ošetrenia zo dňa 10. 04. 2015,

26. 05. 2015, 27. 05. 2015, 28. 05. 2015 a 05. 06. 2015 mu nemôže preplatiť, z dôvodu, že

na požiadanie o preplatenie nákladov cezhraničnej starostlivosti zákon o zdravotnom

poistení v ust. § 9d ods. 8 ustanovuje lehotu 3 mesiace od poskytnutia zdravotnej

starostlivosti.“. Následne manželka sťažovateľa emailom z 21. septembra 2015 opätovne

žiadala o posúdenie žiadosti o preplatenie nákladov z dôvodu, že podľa jej názoru nedošlo

k oneskorenému podaniu žiadosti, keďže žiadosť bola podaná na pobočke belgickej

poisťovne. Žalovaný reagoval listom z 10. októbra 2015 adresovaným sťažovateľovi,

v ktorom uviedol, že nebol dôvod podať žiadosť na pobočke belgickej poisťovne, keďže

zdravotná starostlivosť bola poskytnutá v Nemecku. Na tento list reagoval sťažovateľ

ďalším listom, v ktorom nesúhlasil so záverom o oneskorenom podaní žiadosti a uviedol,

že belgická poisťovňa rozhodla až po niekoľkých týždňoch o tom, že žiadosť je potrebné

podať v domovskom štáte, t. j. Slovenskej republike. Na tento list reagoval žalovaný listom

z 25. novembra 2015, ktorý sťažovateľ podanou žalobou žiadal zrušiť. Žalovaný v tomto

liste „iba opätovne zopakoval svoj názor, že v zmysle ustanovenia § 9d ods. 8 zákona

o zdravotnom poistení mohol žalobca podať žiadosť o preplatenie nákladov zahraničnej

starostlivosti príslušnej zdravotnej poisťovni do 3 mesiacov od poskytnutia zdravotnej

starostlivosti, čo vzhľadom k tomu, že žiadosť podal až 09. 09. 2015 neurobil. Rovnako

zopakoval, že žiadosť o preplatenie nákladov bolo potrebné podať žalovanému ako

príslušnej zdravotnej poisťovni.“.

18. Vychádzajúc z týchto zistení, najvyšší súd dospel k záveru, že „opatrením,

ktorým žalovaný rozhodoval o právach žalobcu je list žalovaného zo dňa 10. 09. 2015...“.

Pokiaľ sťažovateľ žiadal zrušiť list žalovaného z 25. novembra 2015, v ktorom žalovaný

„po tretíkrát zopakoval svoje rozhodnutie, takýto akt žalovaného nie je možné považovať za

opatrenie spôsobilé zasiahnuť do práv žalobcu. Žalobca nie je oprávnený určovať, ktorým

rozhodnutím došlo k zásahu do jeho práv. Táto skutočnosť musí vychádzať zo skutkového

stavu a z administratívneho spisu správneho orgánu, nie zo subjektívneho pocitu žalobcu.“.

Podľa najvyššieho súdu k tomuto záveru možno dospieť aplikáciou § 244 ods. 3

(účinného v čase podania žaloby sťažovateľa, pozn.), ako aj

aplikáciou (účinného v čase rozhodovania najvyššieho súdu, pozn.).

19. Najvyšší súd poukázal aj na to, že proti opatreniu žalovaného, ktorým odmietol

preplatiť sťažovateľovi náklady cezhraničnej zdravotnej starostlivosti, nie je prípustný

riadny opravný prostriedok. Uviedol, že za účinnosti bolo

možné proti opatreniu žalovaného podať žalobu o preskúmanie zákonnosti v lehote dvoch

mesiacov od jeho doručenia. Tento princíp zostal zachovaný aj podľa ustanovení Správneho

súdneho poriadku (§ 181) s tým, že „stanovenú lehotu nemožno obchádzať tým, že

za predmet súdneho prieskumu žalobca označí neskôr doručený list správneho orgánu

s totožným obsahom ako opatrenie, ktorým správny orgán rozhodoval o jeho právach.

Lehota na podanie žaloby o preskúmanie opatrenia žalovaného, ktorým žalovaný rozhodol

o jeho právach, začala plynúť od doručenia listu zo dňa 10. 09. 2015, ktoré je potrebné

považovať za opatrenie spôsobilé byť predmetom súdneho prieskumu, a táto lehota v zmysle

ustanovenia uplynula po dvoch mesiacoch.“.

20. Na tomto základe najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu a konanie zastavil

bez toho, aby sa zaoberal meritom veci, vzhľadom na to, že sťažovateľ sa „domáhal

zrušenia opatrenia, ktoré nie je spôsobilé byť predmetom súdneho konania, ide o nedostatok

procesnej podmienky, ktorý nemožno v konaní odstrániť.“.

21. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že právne

závery najvyššieho súdu sú logické, rešpektujú účel príslušných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku (účinného v čase podania žaloby sťažovateľa, pozn.) a Správneho

súdneho poriadku, nemožno ich považovať za arbitrárne (svojvoľné). Odôvodnenie

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je dostatočným podkladom pre výrok, ktorým

najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu z 13. júna 2017 a zastavil konanie

pre nedostatok podmienky konania (neexistencia spôsobilého predmetu súdneho

prieskumu), a preto právne závery najvyššieho súdu nie sú zjavne neodôvodnené a sú tak

ústavne akceptovateľné. Ústavný súd konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu

predstavujú jeden z možných – a ústavne akceptovateľných – spôsobov právneho posúdenia

zisteného skutkového stavu.

22. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť už pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol pre zjavnú

neopodstatnenosť.

23. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ústavný súd nepovažoval

za potrebné vyzvať sťažovateľa na odstránenie vady ústavnej sťažnosti, ktorá spočívala

v predložení len kópie splnomocnenia pre právneho zástupcu na zastupovanie v konaní

pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2019