Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 187/2019
PDF · 180.57 KB
No categories available
I. ÚS 187/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej, zo sudcu Miroslava Duriša (sudca spravodajca)
a sudcu Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného Advokátskou
kanceláriou JUDr. Tomáš Suchý, spol. s r. o., Horná 13, Banská Bystrica, v mene ktorej
koná advokát JUDr. Tomáš Suchý, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 9 Sžsk 111/2017 z 12. decembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
9 Sžsk 111/2017 z 12. decembra 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ požiadal Všeobecnú
zdravotnú poisťovňu, a. s. (ďalej len „žalovaný“), o preplatenie nákladov zdravotnej
starostlivosti poskytnutej v Spolkovej republike Nemecko vo výške 3 811,68 €. Žalovaný –
v poradí tretím listom – opatrením z 25. novembra 2015 oznámil sťažovateľovi,
že jednotlivé ošetrenia (zdravotné výkony) mu nemôže preplatiť, keďže príslušné podklady
mu boli zaslané po zákonom stanovenej lehote.
3. Sťažovateľ žalobou o preskúmanie zákonnosti opatrenia žiadal, aby Krajský súd
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) opatrenie žalovaného zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. O žalobe rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 2 Scud 5/2016-53
z 13. júna 2017 tak, že opatrenie žalovaného z 25. novembra 2015 zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný kasačnú sťažnosť podľa
§ 438 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „SSP“), o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom
z 12. decembra 2018 tak, že zamietol návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej
sťažnosti, rozsudok krajského súdu z 13. júna 2017 zrušil a konanie zastavil.
4. Sťažovateľ poukazuje na právny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého opatrením,
ktorým žalovaný rozhodoval o právach sťažovateľa, bol list z 10. septembra 2015, a nie list
z 25. novembra 2015, ktorý sťažovateľ označil vo svojej žalobe. Sťažovateľ ďalej uvádza:
„Sťažovateľ sa nestotožňuje s tým, že keď sa... domáhal preskúmania
zákonnosti opatrenia a postupu žalovaného... t. j. listu zo dňa 25. 11. 2015 a nie listu
zo dňa 10. 09. 2015, obišiel tým zákonom stanovenú lehotu, resp. si ju predĺžil. Sťažovateľ
sa obrátil na žalovaného so svojou žiadosťou viackrát s tým, že definitívnou odpoveďou
na jeho žiadosť bol práve list žalovaného zo dňa 25. 11. 2015. Sťažovateľ má za to, že ak by
sa obrátil na súd už skôr, v čase keď mu bol doručený list žalovaného zo dňa 10. 09. 2015,
išlo by o predčasné uplatnenie jeho práva. Sťažovateľ a ani žalovaný nevedeli predvídať, či
na základe opakovanej žiadosti sťažovateľa, žalovaný svoj skorší postoj uvedený v liste
zo dňa 10. 09. 2015 neprehodnotí, či žiadosti vyhovie a podobne. Zároveň má sťažovateľ
za to, že neskorší právny úkon ruší skorší. Definitívnym opatrením žalovaného vo vzťahu
k sťažovateľovi bol list žalovaného zo dňa 25. 11. 2015 a tento bol predmetom súdneho
prieskumu. Rovnako ako sťažovateľ to vyhodnotil aj Krajský súd v Banskej Bystrici...
... je nesporné, že žalobou napadnuté rozhodnutie bolo spôsobilé byť predmetom
súdneho prieskumu, no NS SR ho nepreskúmal, čím porušil vyššie uvedené základné práva
sťažovateľa. Sťažovateľ je presvedčený, že predmetom súdneho prieskumu majú byť a môžu
byť iba opatrenia (rozhodnutia), ktoré definitívnym spôsobom vyjadrujú postoj orgánu,
ktorý ich vydal. To, že sa žalovaný vyjadroval v danej veci spolu trikrát, neznamená, že
predmetom prieskumu malo byť jeho prvé vyjadrenie (prvý list), pretože by sme tak dopredu
prejudikovali jeho prípadný ďalší postoj vo veci.“
5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„Rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 12. 12. 2018, sp. zn. 9 Sžsk/111/2017 bolo
porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
... Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 12. 12. 2018, sp. zn. 9 Sžsk/111/2017
zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie...
Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet právneho
zástupcu sťažovateľa... do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
9. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
12. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v tvrdení, že najvyšší súd
napadnutým rozsudkom odňal sťažovateľovi právo na súdnu ochranu tým, že dospel
k záveru, že opatrenie žalovaného z 25. novembra 2015 nie je spôsobilým predmetom
súdneho prieskumu. Podľa najvyššieho súdu opatrením, ktorým žalovaný rozhodol
o právach sťažovateľa, bol list z 10. septembra 2015.
13. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
14. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné
postavenie (čl. 124 ústavy), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Nie je preto zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade
alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak
by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel
ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
15. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné poukázať aj na svoj ustálený
právny názor, v zmysle ktorého rozhodnutie a postup všeobecného súdu, ktoré sú v súlade
s platným a účinným zákonom (na vec aplikovateľnými procesnoprávnymi
a hmotnoprávnymi predpismi), nemožno kvalifikovať ako porušovanie základných
ľudských práv (m. m. napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).
16. Úlohou súdneho prieskumu rozhodnutí správnych orgánov v rámci správneho
súdnictva je nielen prieskum zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia, ale aj poskytnutie
účinnej ochrany „základných ľudských práv a slobôd... a oprávnených záujmov účastníkov
administratívneho konania“ [§ 5 ods. 2 SSP (m. m. IV. ÚS 494/2018)].
17. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 12. decembra 2018 zamietol návrh
žalovaného na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti, rozsudok krajského súdu
z 13. júna 2017 zrušil a konanie zastavil. Najvyšší súd skúmal procesné podmienky konania
v zmysle § 97 SSP a dospel k záveru, že opatrenie, resp. rozhodnutie žalovaného, ktoré
sťažovateľ v žalobe žiadal zrušiť, nie je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu.
Najvyšší súd poukázal na zistenia z administratívneho spisu a uviedol, že sťažovateľ podal
žiadosť o preplatenie nákladov zdravotnej starostlivosti poskytnutej v inom členskom štáte
Európskej únie 9. mája 2015. Na túto žiadosť reagoval žalovaný listom z 10. septembra
2015, v ktorom sťažovateľovi oznámil, že „podklady z ošetrenia zo dňa 10. 04. 2015,
26. 05. 2015, 27. 05. 2015, 28. 05. 2015 a 05. 06. 2015 mu nemôže preplatiť, z dôvodu, že
na požiadanie o preplatenie nákladov cezhraničnej starostlivosti zákon o zdravotnom
poistení v ust. § 9d ods. 8 ustanovuje lehotu 3 mesiace od poskytnutia zdravotnej
starostlivosti.“. Následne manželka sťažovateľa emailom z 21. septembra 2015 opätovne
žiadala o posúdenie žiadosti o preplatenie nákladov z dôvodu, že podľa jej názoru nedošlo
k oneskorenému podaniu žiadosti, keďže žiadosť bola podaná na pobočke belgickej
poisťovne. Žalovaný reagoval listom z 10. októbra 2015 adresovaným sťažovateľovi,
v ktorom uviedol, že nebol dôvod podať žiadosť na pobočke belgickej poisťovne, keďže
zdravotná starostlivosť bola poskytnutá v Nemecku. Na tento list reagoval sťažovateľ
ďalším listom, v ktorom nesúhlasil so záverom o oneskorenom podaní žiadosti a uviedol,
že belgická poisťovňa rozhodla až po niekoľkých týždňoch o tom, že žiadosť je potrebné
podať v domovskom štáte, t. j. Slovenskej republike. Na tento list reagoval žalovaný listom
z 25. novembra 2015, ktorý sťažovateľ podanou žalobou žiadal zrušiť. Žalovaný v tomto
liste „iba opätovne zopakoval svoj názor, že v zmysle ustanovenia § 9d ods. 8 zákona
o zdravotnom poistení mohol žalobca podať žiadosť o preplatenie nákladov zahraničnej
starostlivosti príslušnej zdravotnej poisťovni do 3 mesiacov od poskytnutia zdravotnej
starostlivosti, čo vzhľadom k tomu, že žiadosť podal až 09. 09. 2015 neurobil. Rovnako
zopakoval, že žiadosť o preplatenie nákladov bolo potrebné podať žalovanému ako
príslušnej zdravotnej poisťovni.“.
18. Vychádzajúc z týchto zistení, najvyšší súd dospel k záveru, že „opatrením,
ktorým žalovaný rozhodoval o právach žalobcu je list žalovaného zo dňa 10. 09. 2015...“.
Pokiaľ sťažovateľ žiadal zrušiť list žalovaného z 25. novembra 2015, v ktorom žalovaný
„po tretíkrát zopakoval svoje rozhodnutie, takýto akt žalovaného nie je možné považovať za
opatrenie spôsobilé zasiahnuť do práv žalobcu. Žalobca nie je oprávnený určovať, ktorým
rozhodnutím došlo k zásahu do jeho práv. Táto skutočnosť musí vychádzať zo skutkového
stavu a z administratívneho spisu správneho orgánu, nie zo subjektívneho pocitu žalobcu.“.
Podľa najvyššieho súdu k tomuto záveru možno dospieť aplikáciou § 244 ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku (účinného v čase podania žaloby sťažovateľa, pozn.), ako aj
aplikáciou § 3 ods. 1 písm. c) SSP (účinného v čase rozhodovania najvyššieho súdu, pozn.).
19. Najvyšší súd poukázal aj na to, že proti opatreniu žalovaného, ktorým odmietol
preplatiť sťažovateľovi náklady cezhraničnej zdravotnej starostlivosti, nie je prípustný
riadny opravný prostriedok. Uviedol, že za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku bolo
možné proti opatreniu žalovaného podať žalobu o preskúmanie zákonnosti v lehote dvoch
mesiacov od jeho doručenia. Tento princíp zostal zachovaný aj podľa ustanovení Správneho
súdneho poriadku (§ 181) s tým, že „stanovenú lehotu nemožno obchádzať tým, že
za predmet súdneho prieskumu žalobca označí neskôr doručený list správneho orgánu
s totožným obsahom ako opatrenie, ktorým správny orgán rozhodoval o jeho právach.
Lehota na podanie žaloby o preskúmanie opatrenia žalovaného, ktorým žalovaný rozhodol
o jeho právach, začala plynúť od doručenia listu zo dňa 10. 09. 2015, ktoré je potrebné
považovať za opatrenie spôsobilé byť predmetom súdneho prieskumu, a táto lehota v zmysle
ustanovenia § 250b ods. 1 OSP uplynula po dvoch mesiacoch.“.
20. Na tomto základe najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu a konanie zastavil
bez toho, aby sa zaoberal meritom veci, vzhľadom na to, že sťažovateľ sa „domáhal
zrušenia opatrenia, ktoré nie je spôsobilé byť predmetom súdneho konania, ide o nedostatok
procesnej podmienky, ktorý nemožno v konaní odstrániť.“.
21. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že právne
závery najvyššieho súdu sú logické, rešpektujú účel príslušných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku (účinného v čase podania žaloby sťažovateľa, pozn.) a Správneho
súdneho poriadku, nemožno ich považovať za arbitrárne (svojvoľné). Odôvodnenie
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je dostatočným podkladom pre výrok, ktorým
najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu z 13. júna 2017 a zastavil konanie
pre nedostatok podmienky konania (neexistencia spôsobilého predmetu súdneho
prieskumu), a preto právne závery najvyššieho súdu nie sú zjavne neodôvodnené a sú tak
ústavne akceptovateľné. Ústavný súd konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu
predstavujú jeden z možných – a ústavne akceptovateľných – spôsobov právneho posúdenia
zisteného skutkového stavu.
22. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť už pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol pre zjavnú
neopodstatnenosť.
23. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ústavný súd nepovažoval
za potrebné vyzvať sťažovateľa na odstránenie vady ústavnej sťažnosti, ktorá spočívala
v predložení len kópie splnomocnenia pre právneho zástupcu na zastupovanie v konaní
pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. apríla 2019