Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 209/2019

Legal thesis Official

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Miroslava

Duriša a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom,

advokátska kancelária, Farská 40, Nitra, vo veci namietaného porušenia základných práv

zaručených v a v , základných práv

zaručených v čl. 37 ods. 1 a čl. 40 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 28. októbra 2015 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. septembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. januára 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených

v a v (ďalej len „“),

základných práv zaručených v čl. 37 ods. 1 a čl. 40 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 28. októbra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. septembra 2018.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 30. apríla 2015

uznaný vinným zo spáchania zločinu vydierania podľa

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

s prihliadnutím na , za ktorý bol odsúdený na trest odňatia

slobody vo výmere 2 rokov s podmienečným odložením jeho výkonu na skúšobnú dobu

v trvaní 2 rokov.

3. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ podal odvolanie, na základe ktorého krajský

súd rozsudkom sp. zn. z 28. októbra 2015 podľa § 321 ods. 1 písm. e) a ods. 3

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) rozsudok okresného súdu z 30. apríla 2015 zrušil vo výroku o treste

a podľa sťažovateľovi uložil trest odňatia slobody

vo výmere 1 roka s podmienečným odložením jeho výkonu na dobu trvania 1 roka.

4. Rozhodnutie súdu druhého stupňa sťažovateľ napadol mimoriadnym opravným

prostriedkom – dovolaním, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 25. septembra 2018 odmietol.

5. Podľa názoru sťažovateľa konaním, ktoré mu bolo kladené za vinu, neboli

naplnené všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty zločinu vydierania. Sťažovateľ

dokonca tvrdí, že ku skutku nikdy nedošlo. Je tiež presvedčený, že zo skutkovej vety

uvedenej v rozsudku, ktorým bol odsúdený, nevyplýva, že by požiadavka adresovaná

poškodenému „na odvolanie advokáta mala byť akýmkoľvek spôsobom spojená s násilím,

hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy“. Jediné, čo je v skutkovej vete spojené

s hrozbou násilia, bolo „údajné požadovanie odovzdania sumy 200.000,- Sk“

od poškodeného.

6. Sťažovateľ tvrdí, že poškodený mu mal uvedenú finančnú čiastku zaplatiť

na základe medzi nimi existujúceho záväzkového vzťahu, preto nevznikla žiadna potreba

z jeho strany domáhať sa u poškodeného, aby „odvolal“ advokáta, pretože to na jeho nároku

nič nemenilo. Preto uvedenie požiadavky na „odvolanie advokáta“ v skutkovej vete

meritórneho rozhodnutia nebolo podľa presvedčenia sťažovateľa odôvodnené a jeho

neopodstatnenosť preukázalo aj vykonané dokazovanie. Pritom práve poukazom na

„údajnú požiadavku na odvolanie advokáta pod hrozbou ublíženia na zdraví, sa Najvyšší

súd Slovenskej republiky vyhol zaoberaniu sa... podaným dovolaním, keďže toto bolo

odmietnuté“.

7. Sťažovateľ je navyše toho názoru, že skutok mal byť kvalifikovaný ako trestný čin

hrubého nátlaku podľa , avšak ako dodáva, „podľa

doktrinálneho výkladu skutkovej podstaty… trestného činu hrubého nátlaku sa uvedený

trestný čin nevzťahuje len na prípady, pri ktorých dôjde k núteniu splnenia povinnosti

vyplývajúcej zo záväzku treťou osobou, t. j. osobou odlišnou od osoby veriteľa,

ale aj v prípade, ak sa uvedeného konania dopustí účastník záväzkového vzťahu, vystupujúci

na strane veriteľa“.

8. Podľa sťažovateľa to, že plnenie, ktorým mal údajne vydierať poškodeného, malo

svoj pôvod v reálne existujúcom záväzkovom vzťahu, v rámci ktorého mal postavenie

veriteľa a poškodený dlžníka, dostatočne preukázal aj počas samotného trestného konania.

A pretože mal na uvedené plnenie nárok, zastáva názor, že ak by malo byť jeho údajné

konanie právne kvalifikované ako zločin vydierania, potom z toho vyplýva záver o tom,

že jediným znakom, ktorým sa odlišuje vydieranie od hrubého nátlaku, je subjekt.

Sťažovateľ si však nedokáže vysvetliť, prečo by mal byť veriteľ prísnejšie postihnutý za to

isté konanie ako tretia osoba. Týmto výkladom by bol veriteľ vymáhajúci svoju pohľadávku

(aj keď nevhodným spôsobom) prísnejšie postihnutý, a to za vydieranie, než tretia osoba,

ktorú by oslovil na účel vymáhania (rovnako nevhodným spôsobom) toho istého dlhu,

pretože tretiu osobu by bolo možné stíhať za trestný čin hrubého nátlaku, ktorý je na úrovni

základných skutkových podstát neporovnateľne miernejším trestným činom než vydieranie.

9. Sťažovateľ preto nesúhlasí s odôvodnením napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu, v ktorom uviedol, prečo sa predmetný skutok nemohol považovať za trestný čin

hrubého nátlaku podľa , ale musí byť posudzovaný výlučne

ako vydieranie podľa .

10. Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľ uviedol,

že už v odôvodnení odvolania proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 30. apríla 2015 poukazoval na to, že jeho vina bola prvostupňovým súdom založená

výlučne na základe výpovede poškodeného. Okresný súd mal veriť poškodenému, keď jeho

výpoveď považoval za „silnejšiu“ z dôvodu, že poškodený na rozdiel od sťažovateľa ako

obžalovaného, ktorého nikto k priznaniu nútiť nemôže, bol ako svedok po zákonnom

poučení povinný vypovedať pravdu. Takýto postup je podľa sťažovateľa neprípustný

a zasahujúci do jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie a základného práva na

obhajobu, pretože okresný súd „vyslovene uviedol“, že sťažovateľ «bol oprávnený využiť

svoje právo „vypovedať nepravdu“», sťažovateľ však vylúčil, že by vypovedal nepravdu.

Okresný súd tak mal prezumovať nepravdivosť výpovede sťažovateľa.

11. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo neprispievať k vlastnému obvineniu

podľa SR, a Listiny základných práv a slobôd

Rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 28. 10. 2015, sp. zn. a Uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 09. 2018, sp. zn. , porušené

bolo.

Zrušuje sa Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 09. 2018,

sp. zn. a Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 28. 10. 2015,

sp. zn. a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.“

II.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie…

14. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13, § 16 až § 28, § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

15. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

16. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti podľa ustálenej judikatúry

ústavného súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

takú ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , , ,

).

18. Podľa ústavný súd je viazaný rozsahom a dôvodmi

návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak. Viazanosť ústavného súdu návrhom

sa vzťahuje zvlášť na návrh požadovaného výroku rozhodnutia. Ústavný súd teda môže

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej sťažnosti, preto

v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv a iba v súvislosti s tými

rozhodnutiami orgánov verejnej moci, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ dožaduje

v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite ústavnej sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv,

ktoré sťažovateľ uvádza v texte ústavnej sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného

súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr. ,

, ).

19. Predmetom sťažnosti je teda namietané porušenie základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v , základného práva odoprieť výpoveď zaručeného

v , v listiny a v listiny a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 28. októbra 2015 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo

17/2018 z 25. septembra 2018, ku ktorému malo dôjsť nedostatočným preukázaním

naplnenia všetkých obligatórnych znakov skutkovej podstaty zločinu vydierania a samotnou

nesprávnou právnou kvalifikáciou skutku, ktorého sa mal sťažovateľ dopustiť, ako aj tým,

že všeobecné súdy prezumovali nepravdivosť jeho výpovede.

20. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

21. Podľa a listiny každý má právo odoprieť

výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.

22. Podľa čl. 40 ods. 4 listiny obvinený má právo odoprieť výpoveď; tohto práva ho

nemožno nijakým spôsobom pozbaviť.

23. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru

24. Ústavný súd v prvom rade pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,

či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , , ).

25. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby

sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

26. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov

uvádzaných stranami konania.

27. Do obsahu uvedených práv však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech v konaní

pred všeobecným súdom (napr. , , ). Právo

na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov

a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci

rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že

neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva

na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

28. Z opísaných hľadísk ústavný súd pristúpil aj k posúdeniu sťažovateľom

namietaného porušenia jeho základných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 28. októbra 2015 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. septembra 2018.

29. Krajský súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. z 28. októbra 2015

uviedol nasledujúce relevantné skutočnosti:

«Súd I. stupňa správne zistil, že vykonané dôkazy spoľahlivo preukazujú skutkové

zistenia uvedené v tzv. skutkovej vete výroku o vine, a spáchanie skutku obžalovaným, ktorý

ním naplnil všetky formálne znaky skutkovej podstaty zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1

Tr. zák...

Súd I. stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na obsahy jednotlivých

vo veci vykonaných dôkazov a v ďalšej časti uviedol aj právne úvahy..., ktorými sa riadil pri

hodnotení jednotlivých dôkazov vrátane vyhodnotenia obhajoby obžalovaného. Správne

konštatoval, že obžalovaný, ktorý popieral spáchanie skutku je usvedčovaný priamym

dôkazom - výpoveďou poškodeného... s ktorou je v súlade aj nepriamy dôkaz výpoveď

svedka... ktorému konanie obžalovaného poškodený bezprostredne ohlásil a trestné

oznámenie, ktoré následne poškodený podal. Týmito dôkazmi boli spoľahlivo preukázané

skutkové zistenia uvedené vo výroku o vine napadnutého rozsudku. Takéto vyhodnotenie

dôkazov nemožno považovať za nesprávne, a len preto, že nezodpovedá predstavám

obžalovaného. Nezodpovedá preto skutočnosti, že usvedčenie obžalovaného je založené len

na jednom dôkaze a že je tu len tvrdenie proti tvrdeniu, preto ani nedošlo k situácii, v ktorej

by bolo potrebné aplikovať pravidlo in dubio pro reo.

Ani obžalovaným uvádzanú zmenu právnej kvalifikácie na trestný čin podľa § 191

ods. 1 nie je možné považovať za dôvodnú. Tento záver je odôvodnený odlišnosťou

skutkových podstát trestných činov podľa § 191 a § 189 Tr. zák. Ustanovenie § 191 Tr. zák.

je tzv. špecifickou skutkovou podstatou, ktorá ako jeden znak uvádza „...nútenie iného

k plneniu povinnosti, na splnenie ktorej má inak tretia osoba nárok“ čo znamená, že sa

jedná o konanie páchateľa, ktorý takýmto spôsobom núti inú osobu (spravidla dlžníka)

k plneniu povinnosti, ktorú má voči inej osobe než je páchateľ (spravidla veriteľ). O takéto

konanie sa však v danej veci nejedná.»

30. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. z 25. septembra

2018, ktorým dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 28. októbra 2015

odmietol, v podstatnom uviedol:

«Úvodom považuje najvyšší súd za potrebné najprv vo všeobecnej rovine

pripomenúť, že z konštrukcie a štruktúry jednotlivých dovolacích dôvodov uvedených

v až n) vyplýva, že dovolanie ako mimoriadny opravný

prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdu je určené na nápravu výslovne

uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb. Dovolanie nie je prostriedkom určeným

na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa [primerane

pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky... pod č. 57/2007]. Povedané inými slovami,

dovolaním podaným z niektorého z dôvodov uvedených v sa nemožno

domáhať preskúmania skutkových zistení, na ktorých je založené napadnuté alebo jemu

predchádzajúce rozhodnutie, a ani prehodnotenia vykonaného dokazovania (pozri napr.

rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 47/2014). Výslovne to vyplýva

zo znenia veta za bodkočiarkou , podľa ktorého správnosť

a úplnosť zisteného skutku nemôže dovolací súd skúmať a meniť. Pritom platí, že obsah

konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera

existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému

vymedzeniu takéhoto dovolacieho dôvodu podľa Nestačí, ak podané

dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania,

pokiaľ v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu

(pozri napr. rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 51/2014).

Vychádzajúc z uvedeného musí najvyšší súd konštatovať, že námietky dovolateľa,

na základe ktorých tvrdí, že skutok, ktorý mu je kladený za vinu, nemohol v žiadnom prípade

vykonať, majú skutkový charakter. Vecne teda stoja mimo ním uplatnený, ale i akýkoľvek

iný ním použiteľný dovolací dôvod.

Pokiaľ ide o obvineným namietané nesprávne právne posúdenie skutku ako zločinu

vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák., treba ďalej uviesť, že dovolací súd hodnotí skutkový

stav pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré sa opiera o dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1

písm. i) , len z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli

správne právne posúdené. Z tohto pohľadu posudzuje aj skutočnosť, či skutok, z ktorého bol

obvinený uznaný za vinného, bol v tzv. skutkovej vete rozsudku vymedzený tak,

aby zodpovedal znakom skutkovej podstaty príslušného trestného činu (pozri rozhodnutie

najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 47/2008).

V tomto kontexte je potom potrebné uviesť, že argumentácia obvineného úplne

prehliada, že podľa skutkových záverov prvostupňového súdu, ktoré si v celom rozsahu

osvojil aj súd druhého stupňa a ktoré nemôže dovolací súd v tomto konaní skúmať ani

meniť, hrozba násilia a inej ťažkej ujmy, spočívajúca vo vyhrážkach obvineného,

že poškodený dopadne zle, dá jemu a jeho synovi dolámať ruky, dá na dome syna

poškodeného porozbíjať okná a celej ich rodine bude robiť zle, nesmerovala len k tomu, aby

mu poškodený do 4. apríla 2008 dal 200.000,- Sk, ale aj k tomu, aby ihneď odvolal

advokáta. Už z tohto dôvodu neprichádzalo právne posúdenie predmetného skutku

ako prečinu hrubého nátlaku podľa § 191 ods. 1 Tr. zák. vôbec do úvahy, a to ani

pri analogickom použití tohto zákonného ustanovenia, ako sa toho domáha dovolateľ.

Táto skutková podstata totiž dopadá iba na prípady, v ktorých páchateľ násilím, hrozbou

násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy iného núti plniť povinnosť zo záväzku, na ktorej

splnenie má inak tretia osoba nárok. Odhliadnuc od toho, že z popisu skutku, ktorým

je dovolací viazaný, nevyplýva, že by obvinený mal na peňažné plnenie v sume 200.000,- Sk

nárok, podstatným je to, že obvinený nútil poškodeného aj k tomu, aby ihneď odvolal

advokáta. Teda iného hrozbou násilia a inej ťažkej ujmy nútil, aby niečo konal, čím naplnil

všetky znaky skutkovej podstaty zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák.

Dovolací súd pritom nezdieľa ani názor obvineného, že ustanovenie § 191 ods. 1

Tr. zák. by sa malo uplatňovať aj vtedy, ak páchateľ násilím, hrozbou násilia alebo inej

ťažkej ujmy núti iného plniť povinnosť zo záväzku, na ktorej splnenia má inak sám nárok.

V tejto súvislosti najvyšší súd pripomína, že ...,

podľa ktorého len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné

ujmy na právach alebo na majetku možno uložiť za jeho spáchanie, v spojení s čl. 86 písm.

a) , podľa ktorého do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí uznášať sa

na ústave, ústavných a ostatných zákonoch, zveruje právomoc vymedziť katalóg trestných

činov a trestov za ich spáchanie a určovať tak trestnú politiku štátu výlučne zákonodarcovi.

V konkrétnom prípade síce o vine a treste môže rozhodnúť iba súd ( ), ten

je pritom vždy viazaný zákonom (, ). Z ústavného princípu

„žiaden trestný čin bez zákona“ (nullum crimen sine lege) tak vyplýva nielen to, že súd

nemôže rozširovať podmienky trestnej zodpovednosti, ale tieto nie je oprávnený ani zužovať

v tom smere, že konanie (opomenutie) napĺňajúce všetky zákonodarcom stanovené znaky

skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu (u prečinov včítane potrebnej miery

závažnosti) označí za beztrestné, resp. menej trestné. V okolnostiach posudzovanej veci

treba potom poukázať na to, že znenie skutkovej podstaty trestného činu hrubého nátlaku

podľa § 191 ods. 1 Tr. zák. zodpovedá skutkovej podstate trestného činu hrubého nátlaku

podľa Tr. zák. (), ktorá bola zavedená zákonom

č. Podľa dôvodovej správy k tomuto zákonu dôvodom zakotvenia tejto novej

skutkovej podstaty ako osobitnej formy vydierania bolo postihovanie vymáhania

pohľadávok pre tretie osoby nezákonným spôsobom a nezákonným subjektom. Je teda

zrejmé, že zámerom zákonodarcu, ktorý sa odráža v znení predmetných skutkových podstát,

bolo privilegovane postihovať iba prípady nezákonného vymáhania pohľadávok pre tretiu

osobu, nie pre seba. Nemožno pritom súhlasiť s tvrdením dovolateľa, že konanie

„vymáhača“ profesionála bude miernejšie trestné, než konanie neskúseného veriteľa, keďže

v takýchto prípadoch pôjde väčšinou o konanie na objednávku a teda bude namieste ho

právne posudzovať ako zločin hrubého nátlaku podľa § 191 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák.

v spojení s § 140 písm. a) Tr. zák., ktorý je prísnejšie trestný, ako zločin vydierania podľa

§ 189 ods. 1 Tr. zák.

Tieto dôvody viedli najvyšší súd k tomu, že dovolanie obvineného

podľa na neverejnom zasadnutí odmietol.»

31. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti predovšetkým tvrdí, že konanie, ktoré mu bolo

v trestnom konaní kladené za vinu a za ktoré bol napokon odsúdený, nenapĺňalo všetky

obligatórne znaky skutkovej podstaty zločinu vydierania, a že ku skutku, ako bol

všeobecnými súdmi v rozhodnutiach opísaný, ani nedošlo.

32. K tomu ústavný súd poznamenáva, že podobne ako to v napadnutom rozhodnutí

o sebe deklaroval aj dovolací súd, nie je súdom skutkovým a ani opravnou inštanciou

v rámci trestného konania či trestného súdnictva. Ústavný súd nemôže vykonávať

dokazovanie vo vzťahu k vine alebo nevine sťažovateľa obžalovaného zo spáchania

trestného činu a nemôže ani prehodnocovať dôkazy vykonané všeobecnými súdmi v rámci

dokazovania v trestnom konaní. Žiadne z ustanovení alebo

nedáva oprávnenie ústavnému súdu ako súdnemu orgánu ochrany ústavnosti zastupovať

alebo nahrádzať činnosť všeobecných súdov v trestných veciach tak, ako to v

ods. 1 zveruje práve do kompetencie všeobecných súdov. Preto ústavný súd nemohol

verifikovať sťažovateľom tvrdené faktické (skutkové) okolnosti daného prípadu, keďže ho

na to žiadna právna norma procesnoprávne neuspôsobuje.

33. Úloha ústavného súdu sa v rámci trestného konania (predsúdneho či súdneho)

obmedzuje na dohľad nad zachovaním hmotných a procesných ústavných práv osôb,

ktorým , listina či dohovor garantujú v rámci trestného konania určité subjektívne

hmotné a procesné ústavné práva a dohľad nad riadnym plnením pozitívneho záväzku štátu

viesť účinné vyšetrovanie, porušenie ktorého by viedlo k veľmi závažnému zásahu do

samotnej podstaty konkrétnych ústavných (zväčša hmotných) práv. Ústavný súd teda v

zásade nie je oprávnený hodnotiť samotné vyšetrovanie trestného činu alebo právnu

kvalifikáciu skutku, či váhu jednotlivých dôkazov v trestnom konaní (pozri napr. II. ÚS

220/2018).

34. Zodpovedanie otázok nastolených sťažovateľom týkajúcich sa nenaplnenia

všetkých znakov skutkovej podstaty stíhaného zločinu vydierania a nesprávnosti právnej

kvalifikácie (o ktorej sťažovateľ bol presvedčený, že šlo o prečin hrubého nátlaku)

neprináleží ústavnému súdu aj z dôvodu, že tieto námietky tak, ako ich predniesol

sťažovateľ, vyúsťujú aj do požiadavky výkladu , presnejšie ním

upravených dvoch spomenutých skutkových podstát.

35. Pokiaľ sťažovateľ očakáva, že ústavný súd na základe ústavnej sťažnosti podľa

podanej pre namietané porušenie základných práv urobí výklad

príslušných ustanovení [ a ] a „nainštruuje“ ich

správnu aplikáciu, tak tomuto očakávaniu vyhovieť nemožno. Ústavný súd totiž nepodáva

výklad zákonov a v rámci konania o ústavnej sťažnosti sa zameriava na posúdenie

zlučiteľnosti účinkov ich interpretácie a aplikácie všeobecnými súdmi s obsahom

základných práv a slobôd (pozri napr. , ). Pri výklade

a použití ustanovení zákona je však nevyhnutné rešpektovať skutočnosť (a práve dodržanie

tohto je predmetom skúmania ústavným súdom), že interpretácia zákona nemôže popierať

účel a zmysel právnej úpravy a vo svojich dôsledkoch reštriktívne zasahovať do základných

práv a slobôd, ktorých rešpektovanie je súčasťou základných princípov právneho štátu.

36. Do výkladu zákona realizovaného všeobecným súdom by ústavný súd mohol

zasiahnuť iba v prípade, že by sa tento javil ako ústavne nekonformný.

37. Z hľadiska požadovanej ústavnoprávnej ochrany základných práv sťažovateľa

v predmetnej trestnej veci ústavný súd konštatuje, že skutková podstata (zločinu vydierania

podľa ), pod ktorú všeobecné súdy subsumovali konanie

sťažovateľa, ktorého sa mal dopustiť, je súčasťou , a teda sťažovateľ bol

stíhaný a odsúdený za trestný čin, ktorý je ako taký definovaný príslušným zákonom, preto

zo strany ústavného súdu prichádzalo do úvahy zisťovať, či odôvodnenie právnej

kvalifikácie trestného činu všeobecnými súdmi bolo argumentačne podporené ústavne

konformným spôsobom a tiež či nešlo o situáciu, že by došlo k aplikácii absolútne (zjavne)

nesprávnej skutkovej podstaty trestného činu na vec sťažovateľa.

38. Ako z citovaných častí odôvodnení oboch napadnutých rozhodnutí vyplýva,

krajský súd, ako aj najvyšší súd zhodne dospeli k záveru, že sťažovateľ sa svojím konaním

dopustil zločinu vydierania podľa , a tomu zodpovedajúcu

argumentáciu v odôvodneniach rozhodnutí rozviedli dostatočným spôsobom. Uviedli, ktoré

dôkazy, z ktorých dôkazných prostriedkov ich primäli k prijatiu presvedčivého záveru

o vine sťažovateľa. K právnej kvalifikácii skutku zvlášť najvyšší súd jasne poznamenal,

že okrem toho, že sťažovateľ od poškodeného pod hrozbou násilia požadoval zaplatenie

finančnej čiastky (o ktorej bol presvedčený, že na ňu má nárok, od čoho odvodzuje potrebu

použitia ), naliehal na poškodeného aj v tom smere,

aby „odvolal“ svojho právneho zástupcu – advokáta, ktorého úlohou zrejme bolo chrániť

záujem poškodeného v tejto kauze. Túto skutočnosť konajúce súdy vyhodnotili ako takú,

ktorá nemôže byť subsumovaná pod skutkovú podstatu prečinu hrubého nátlaku podľa

.

39. Ústavný súd neprijal námietku sťažovateľa, že v tzv. skutkovej vete je hrozba

násilia spojená iba s požadovaným odovzdaním finančnej čiastky, a nie aj s domáhaním sa

„odvolania advokáta“. Zo znenia tejto vety jednoznačne vyplýva, že hrozba násilia sa

vzťahuje na obe tieto sťažovateľom od poškodeného požadované konania. Svedčí o tom

najmä spojka „a“ v nasledujúcej časti vety: „... obvinený pristúpil k poškodenému... a kázal

mu, aby ihneď odvolal advokáta a do 04. 04. 2008 dal sumu 200.000,- Sk, inak dopadne zle,

dá jemu aj jeho synovi dolámať ruky a dá na dome syna poškodeného porozbíjať okná

a bude ich celej rodine robiť zle“.

40. Argumentácia všeobecných súdov vo vzťahu k právnej kvalifikácii stíhaného

skutku sa preto javí ako dostatočne presvedčivá, ústavne konformná a bez akejkoľvek

potreby ju ústavným súdom vylepšovať alebo dopĺňať. Krajský súd a po ňom najvyšší súd

v tomto smere skúmali podstatné dôvody, ktoré uviedol sťažovateľ vo svojich opravných

prostriedkoch, a na jeho argumentáciu reagovali primeraným spôsobom, vysporiadali sa

s okolnosťami, ktoré mali pre vec rozhodujúci význam a ktoré dostatočne objasňovali

skutkový a právny základ rozhodnutia.

41. Ústavný súd po preskúmaní oboch rozhodnutí dospel k záveru, že sú riadne

odôvodnené, nie sú arbitrárne a možno ich z ústavného hľadiska považovať

za akceptovateľné a udržateľné, a ich vydaním podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť

k porušeniu namietaného základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie sťažovateľa.

42. Ako už bolo uvedené, o arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , ). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom

zmysle však ústavný súd v rozsudku krajského súdu a uznesení najvyššieho súdu nezistil.

Sťažovateľov nesúhlas s obsahom týchto rozhodnutí nie je dôkazom o ich neústavnosti

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov

svojím vlastným.

43. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti – namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 28. októbra 2015 a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. septembra 2018 – odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základných práv zaručených v

a v čl. 37 ods. 1 a čl. 40 ods. 4 listiny

44. Ako zo samotného znenia citovaných ustanovení a

ods. 1 a čl. 40 ods. 4 listiny vyplýva, k ich porušeniu vo veci sťažovateľa nemohlo dôjsť

a ani nedošlo.

45. Z ústavnej sťažnosti nevyplýva žiaden ústavnoprávne relevantný argument

sťažovateľa svedčiaci o tom, že by mu bolo zo strany všeobecných súdov akýmkoľvek

spôsobom bránené odoprieť výpoveď v danej trestnej veci, alebo že by bol k výpovedi

nútený ktorýmkoľvek orgánom verejnej moci.

46. Ústavný súd nemohol vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva

na odopretie výpovede prijať za ústavne významnú argumentáciu sťažovateľa, podľa ktorej

všeobecné súdy neprípustne zasiahli do označeného základného práva tým, že uprednostnili,

resp. považovali za pravdivú výpoveď poškodeného, a nie výpoveď sťažovateľa. Využitie

procesného práva nevypovedať, ako aj zákaz vynucovať výpoveď obvineného v trestnom

konaní nemá takú súvislosť (primeranej nevyhnutnej kvality) s hodnotením dôkazov

vyplývajúcich zo získaných dôkazných prostriedkov všeobecnými súdmi, ako im to

pripisuje sťažovateľ.

47. Ústavný súd teda nemohol inak iba konštatovať neopodstatnenosť ústavnej

sťažnosti sťažovateľa aj v tejto časti, pretože medzi namietaným porušením základného

práva odoprieť výpoveď a označenými rozhodnutiami krajského súdu sp. zn.

z 28. októbra 2015 a najvyššieho súdu sp. zn. z 25. septembra 2018 už prima

facie nie je žiadna relevantná súvislosť.

48. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

49. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo

do úvahy zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v jej petite, rozhodovanie

o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu

v tomto prípade nedošlo (pozri ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2019