Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 285/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. júna 2019

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Miroslava Duriša a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

,

zastúpeného advokátom JUDr. Jiřím Martausom, advokátska kancelária, 1. mája 113/19,

Liptovský Mikuláš, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 17

ods. 2, , a , základných práv

zaručených v čl. 36 ods. 1, čl. 39 a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práv

zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. marca 2019

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája

2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 49

(ďalej len „“), základných práv zaručených v

ods. 1, čl. 39 a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv

zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 19. marca 2019.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. -499 zo 16. júna 2016

uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy v štádiu pokusu

podľa , a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) v spojení s

, zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami

podľa a prečinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania

so zbraňami podľa , za ktoré bol podľa ,

ods. 1, , , a odsúdený

na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 22 rokov so zaradením sťažovateľa na jeho

výkon do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Zároveň bol sťažovateľovi podľa § 76

ods. 1 a uložený ochranný dohľad na dobu 2 rokov

a podľa trest prepadnutia veci. Podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) okresný súd uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť škodu poškodenému.

3. Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa sťažovateľ podal odvolanie, ktoré Krajský

súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. -573 z 2. marca 2017

podľa ako nedôvodné zamietol.

4. Druhostupňové rozhodnutie sťažovateľ napadol dovolaním z dôvodov uvedených

v , a . V jeho prospech podal tento mimoriadny

opravný prostriedok aj jeho súrodenec (brat), a to z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1

písm. c), h) a i) .

5. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 19. marca 2019 dovolania

sťažovateľa a jeho brata podľa odmietol.

6. Sťažovateľ tvrdí, že aj keď dovolania boli podané z dôvodov uvedených v § 371

ods. 1 písm. a), c), g), h) a i) , dovolací súd sa zaoberal iba dôvodmi

uvedenými v , a a dôvodmi podľa

písm. c) a h) sa nezapodieval. Najmä sa vôbec nevenoval

najpodstatnejšiemu namietaniu porušenia základného práva sťažovateľa, a to, že bol uznaný

vinným a odsúdený v rozpore so zásadou „nullum crimen sine lege“. Podľa názoru

sťažovateľa na základe vykonaného dokazovania „nebolo jednoznačne a bez akýchkoľvek

pochybností jeho konanie hodnotiť ako pokus obzvlášť závažného zločinu vraždy“. Je

presvedčený, že skutok bolo „možné klasifikovať ako iný trestný čin, za ktorý mu možno

uložiť spravodlivý trest“.

7. Podľa sťažovateľa „pri odsúdení za pokus vraždy je treba obžalovanému dokázať

úmysel. Záver o úmysle páchateľa spôsobiť svojim konaním inému smrť nemožno vyvodiť

len zo zistenia, že úmyselne vykonal niečo, čo taký následok mohlo spôsobiť.“. Sťažovateľ

uviedol, že „Ak podľa názoru súdov... konal v úmysle usmrtiť, tak... sa vôbec nevysporiadali

s otázkou, z akého dôvodu potom nielenže nedošlo k usmrteniu, ale ani k vážnemu zraneniu

poškodeného, ktorý v dôsledku konania sťažovateľa utrpel hematóm (modrinu). K usmrteniu

nikoho nedošlo, lebo sťažovateľ vedel, že spôsobom vykonania činu nemôže nikoho usmrtiť,

bolo pre neho bežne rozpoznateľné, že strelami mierenými vedľa zasahujúcich policajtov

chránených proti strelám účinnými prostriedkami a poznajúc účinnosť použitých zbraní

nemôže ohroziť nikoho život, a to ani za predpokladu, ak by nechtiac náhodne niektorá

z jeho striel zasahujúceho policajta trafila. Fakticky spôsobený následok bol od začiatku

pravdepodobný, a to viac ako len relatívne... V danom prípade totiž nemožno hovoriť o tom,

že k usmrteniu nedošlo len v dôsledku okolností, s ktorými sťažovateľ nerátal alebo

o ktorých nevedel, alebo len v dôsledku šťastnej náhody. Konaním sťažovateľa... teda

k usmrteniu nikoho nedošlo, lebo... takýto následok spôsobiť nechcel a mal aj primerané

a konkrétne dôvody spoliehať sa, že ho nespôsobí.“.

8. Sťažovateľ teda trvá na tom, že bol odsúdený za pokus vraždy napriek tomu, že

mu nebol jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností dokázaný úmysel spáchať takýto

trestný čin. K jeho odsúdeniu došlo v rozpore so zásadou „nullum crimen sine lege,

nehovoriac už o zásade in dubio pre reo“.

9. Rozhodnutie dovolacieho súdu sťažovateľ považuje zároveň za nepreskúmateľné,

pretože nedáva odpovede na všetky dovolacie námietky. Odôvodnenie napadnutého

uznesenia podľa jeho názoru nedáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne

a skutkovo významné otázky.

10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie takto nálezom rozhodol:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

19. marca 2019 boli porušené základné práva sťažovateľa ..., na súdnu

ochranu, na spravodlivý súdny proces, na obhajobu, na prístup k dovolaciemu súdu a právo

na účinný opravný prostriedok, podľa článku 17 ods. 2, článku 46 ods. 1, článku 48 ods. 2,

článku 49 a podľa článku 6 ods. 1 a článku 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd... a článku 36 ods. 1 článku 39 a článku 40

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , právoplatné a vykonateľné dňom 19. marca 2019 a vec

vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

II.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

13. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namieta, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

16. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 17

ods. 2, , a , základných práv zaručených v

čl. 39 a čl. 40 ods. 2 listiny a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. marca 2019, ku ktorému malo dôjsť

predovšetkým nepreskúmaním všetkých sťažovateľom namietaných dovolacích dôvodov

najvyšším súdom v dovolacom konaní, odsúdením sťažovateľa bez preukázania naplnenia

subjektívnej stránky ako obligatórneho znaku skutkovej podstaty stíhaného trestného činu

a bez presvedčivého dokázania, že sa dopustil práve tohto trestného činu, ako aj

nedostatočným odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktoré ho robí nepreskúmateľným.

17. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

18. Podľa a obdobne listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

20. Podľa a obdobne listiny len zákon ustanoví, ktoré konanie je

trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť

za jeho spáchanie.

21. Podľa čl. 40 ods. 2 listiny každý, proti komu sa vedie trestné konanie, sa pokladá

za nevinného, kým sa právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu nevysloví jeho vina.

22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

23. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj

keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

24. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale v zmysle ustanovenia je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

25. Rovnako za arbitrárne a protiústavné ústavný súd považuje aj tie rozhodnutia,

ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické

so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

26. Ústavný súd pristúpil k preskúmaniu uznesenia najvyššieho súdu, aby posúdil, či

výkon právomoci najvyššieho súdu je zlučiteľný s limitmi sťažovateľom označených

článkov , listiny a dohovoru, ktorých porušenie namieta.

27. Nosnými námietkami sťažovateľa v aktuálnej ústavnej sťažnosti je, že bol

odsúdený za skutok, ktorý všeobecné súdy nesprávne právne kvalifikovali ako obzvlášť

závažný zločin vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 a § 145 ods. 1 a 2 písm. c)

v spojení s , ako aj to, že dovolací

súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s dvomi z uplatnených dovolacích dôvodov, a to

konkrétne s dovolacím dôvodom podľa ,

t. j. že v trestnej veci sťažovateľa bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo

na obhajobu, a s dôvodom podľa , teda že mu bol

uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu,

ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.

28. Ako z príloh ústavnej sťažnosti vyplýva, sťažovateľ, resp. jeho súrodenec

prostredníctvom advokáta ako osoba oprávnená podať dovolanie v prospech sťažovateľa

uvedené dva dôvody v podanom dovolaní odôvodnil tvrdením, že sťažovateľ „bol odsúdený

v rozpore so zásadou nullum crimen sine lege (teda, že len zákon ustanoví, ktoré konanie je

trestným činom), pretože bol odsúdený za iný trestný čin, než ktorého sa dopustil, v dôsledku

toho bolo porušené tiež právo odsúdeného na spravodlivý proces, čím je zároveň daný

dovolací dôvod uvedený v . V nespravodlivom

procese totiž nemožno fakticky, nie len formálne, realizovať právo na obhajobu.

Článok 49 je princípom hmotnoprávneho charakteru,

ktorý ustanovuje, že iba zákon, teda zákonodarca môže definovať trestné činy a trest za ich

spáchanie... a ktorý zároveň vylučuje extenzívny výklad alebo použitie

analógie v neprospech obvineného. Dovolateľ nepovažuje odsúdenie za

súladné s hmotnoprávnym ustanovením článku 49 , čím je podľa

neho daný dovolací dôvod aj podľa .

Zároveň je daný aj dovolací dôvod podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. h)

, pretože v nespravodlivom procese mu nemohol byť uložený spravodlivý

trest, ktorý mu je možné uložiť len za predpokladu, že jeho protiprávne konanie bude

správne kvalifikované...

Vzhľadom k tomu, že bol odsúdený za pokus vraždy, aj napriek tomu, že

mu nebol jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností dokázaný úmysel ani priamy, ani

nepriamy, spáchať takýto trestný čin, k jeho odsúdeniu došlo v rozpore so zásadou nullum

crimen sine lege.“.

29. Z uvedenej dovolacej argumentácie sťažovateľa (resp. jeho brata prostredníctvom

advokáta) zreteľne vyplýva, že dôvody podľa a ,

teda porušenie jeho práva na obhajobu a uloženie mu trestu mimo zákonom ustanovenej

trestnej sadzby, prípadne uloženie takého druhu trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný

čin nepripúšťa, jednoznačne odvodzuje od naplnenia dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1

písm. i) , t. j. že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom

posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia. Tomuto záveru zodpovedá explicitná formulácia v texte odôvodnenia

dovolania a identicky aj odôvodnenia ústavnej sťažnosti, keď sťažovateľ uznáva

(nepopiera), že jeho konanie je „odsúdeniahodné a že je potrebné ho potrestať... Toto je

však možné klasifikovať ako iný trestný čin, za ktorý mu možno uložiť spravodlivý trest.“.

30. Najvyšší súd k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku uviedol, že nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku alebo nesprávnym

použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia je pochybenie súdu pri aplikácii práva

na skutok, ktorý bol zistený a v potrebnom rozsahu objasnený, a to v takej intenzite, že to

zásadne ovplyvnilo postavenie obvineného. O nesprávnu právnu aplikáciu ide

podľa dovolacieho súdu najmä vtedy, ak bol skutok v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný

ako trestný čin, hoci o trestný čin nešlo, alebo ak išlo o iný trestný čin, než ten, ktorý sa

nachádza v právnej vete napadnutého rozhodnutia, teda ak skutok ustálený všeobecnými

súdmi v pôvodnom konaní bol subsumovaný pod nesprávnu skutkovú podstatu trestného

činu upravenú v . Zároveň však najvyšší súd v súlade zo znením príslušnej

zákonnej normy [ veta za bodkočiarkou ]

poznamenal, že pri skúmaní uvedeného dovolacieho dôvodu nie je oprávnený preskúmavať

správnosť a úplnosť zisteného skutku.

31. Dovolací súd zhrnul, že sťažovateľ, ako aj jeho brat v dovolaní namietali

absenciu úmyslu sťažovateľa predpokladaného skutkovou podstatou trestného činu vraždy.

Jeho úmysel spáchať tento trestný čin mala vylučovať predovšetkým všeobecne známa

skutočnosť o parametroch, účelnosti a odolnosti výzbroje proti nemu zasahujúcich

policajtov, najmä balistických viest a okuliarov, proti strelám z ručných palných zbraní

a voči črepinám z granátov. Úmysel usmrtiť príslušníkov policajných útvarov považoval

za vyvrátený aj tým, že pri zásahu nepoužil priebojné strely, konštruované na prienik

nepriestrelnou vestou či balistickou prilbou, za daných okolností tak ani pri použití ručnej

palnej zbrane nemohol príslušníkov zasahujúcej policajnej jednotky usmrtiť.

32. Opierajúc sa o stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn.

Tpj 39/2010 zo 14. júna 2010 publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 1/2011 (ale aj o ďalšie judikáty: R 47/2014-II.,

R 46/2013), dovolací súd zdôraznil, že uplatnený dovolací dôvod slúži výlučne na nápravu

hmotnoprávnych chýb. Dikciou za bodkočiarkou vylučuje námietky skutkové, tzn. nie je

prípustné právne účinne namietať, že skutok tak, ako bol zistený súdmi prvého a druhého

stupňa, bol zistený nesprávne a neúplne, ani hodnotenie vykonaných dôkazov, pretože

určitý skutkový stav je vždy výsledkom tohto hodnotiaceho procesu. Najvyšší súd preto

zhrnul, že dovolací dôvod podľa pripúšťa iba

právne námietky vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižších stupňov.

Východiskom pre zistenie tohto dovolacieho dôvodu je opis skutku, ako bol ustálený

v príslušnom výroku, t. j. v tzv. skutkovej vete napadnutého rozhodnutia v merite veci.

V dôsledku toho dovolacia námietka, ktorá napáda postup všeobecného súdu v hodnotení

dôkazov, nemôže zakladať tento dovolací dôvod, lebo v intenciách tohto ustanovenia

správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Najvyšší súd

ďalej poznamenal, že ako dovolací súd nemôže posudzovať úplnosť skutkových zistení,

nemôže bez ďalšieho sám prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože dôkazy v konaní

o dovolaní nemôže sám vykonávať. Namietané nesprávne skutkové zistenia alebo nesúhlas

s tým, ako súd hodnotil vykonané dôkazy, nemôžu zakladať dovolací dôvod podľa § 371

ods. 1 písm. i) (na tomto mieste poukázal aj na rozhodnutie ústavného

súdu sp. zn. ).

33. Pokiaľ išlo o subjektívnu stránku konania sťažovateľa, najvyšší súd

v napadnutom rozhodnutí uviedol, že motív páchateľa a subjektívna stránka trestného činu

sú znaky, ktoré sa síce týkajú psychiky páchateľa, ale prejavujú sa navonok v spáchanom

skutku a dokazujú sa rovnako ako objektívne znaky trestného činu (konanie – následok –

príčinný vzťah). Namietanie ich nezistenia alebo nesprávne či neúplné zistenie v dôsledku

nevykonania dokazovania alebo nesprávneho vyhodnotenia vykonaného dokazovania až

v dovolaní predstavuje namietanie skutkových zistení a záverov, čo § 371 ods. 1 písm. i)

nepripúšťa (správnosť tohto záveru najvyšší súd podoprel

rozhodnutiami R 40/2010, R 3/2011). Skutočnosť, či závery skôr činných súdov vo vzťahu

k naplneniu subjektívnej stránky majú alebo nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, teda

nemôže byť predmetom dovolacieho prieskumu.

34. Dovolací súd uviedol, že z relevantnej skutkovej vety, ako bola zistená okresným

súdom a následne potvrdená rozhodnutím krajského súdu, považoval za zrejmé, že

obvinený konal v úmysle spáchať obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 Trestného

zákona. Vychádzal pritom z toho, že v dotknutej časti skutkovej vety bolo zreteľne

vyjadrené, že sťažovateľ z legálne držanej zbrane pri zákroku proti jeho osobe vystrelil

spoza dverí, na ich spodnú časť najmenej štyrikrát, a to v úmysle usmrtiť. Na zasahujúcich

policajtov v zmysle ustálených skutkových zistení súdov nižších stupňov strieľal tak, že

mieril na oblasť životne dôležitých orgánov, pričom chrániaceho sa policajta zasiahol

do hrany balistického štítu, odkiaľ sa však projektil odrazil do pravej strany bedier,

chránenej balistickou vestou, a príslušníkovi polície spôsobil povrchové zranenie,

pomliaždenie brušnej steny v pravej bedrovej oblasti ťažkého stupňa s odreninou,

vyžadujúcou si dobu práceneschopnosti do 21. augusta 2014, s dobou liečenia minimálne

21 dní, pritom došlo k priamemu ohrozeniu života zasahujúceho policajta. Preukázanie

zavinenia ako vnútorného psychického vzťahu páchateľa k následku konania je reálne

na základe objektívnych skutočností, akými sú povaha činu, spôsob vykonania útoku,

charakter predmetu použitého na útok a podobne. Podľa najvyššieho súdu nepochybne aj

posúdením zistených objektívnych skutočností bolo potrebné dospieť k záveru o vedení

útoku sťažovateľom tak, že mieril a opakovane strieľal z krátkej guľovej zbrane cez spodnú

časť dverí rodinného domu, za ktorými sa nachádzali príslušníci zasahujúceho policajného

útvaru, vystupujúci po schodoch smerom k nemu, s tým že bol znalý domáceho prostredia.

Streľba bola sťažovateľom smerovaná priamo na zasahujúcich policajtov, zhora nadol,

cez spodnú časť dverí, a teda do miest, na ktorých sa nachádzajú orgány, následkom

poranenia ktorých mohol nastať fatálny následok. Poškodeného policajta taktiež zasiahol

strelou mierenou do oblasti životne dôležitých orgánov a spôsobil mu pomliaždenie brušnej

dutiny. Z výsledkov dokazovania je nepochybné, že ustrojenie a výstroj policajtov ich

nechráni absolútne, ale len zvyšuje pravdepodobnosť ich prežitia. Vykonaným dokazovaním

teda bolo podľa názoru dovolacieho súdu preukázané, že konaním sťažovateľa došlo

k ohrozeniu života zasahujúceho policajta.

35. Poukazom aj na zahraničnú judikatúru [rozsudok Vrchného súdu v Prahe, sp. zn.

(Rč. 11/2011) z 10. mája 2000 v zmysle ktorého konanie páchateľa, ktorý

v úmysle ho usmrtiť strieľa z pištole na policajta vykonávajúceho proti nemu služobný

zákrok, je nutné posudzovať ako trestný čin vraždy, resp. ako pokus tohto trestného činu;

jednočinný súbeh tohto trestného činu s trestným činom útoku na verejného činiteľa je

vylúčený] sa najvyšší súd stotožnil s názorom, že pri kvalifikácii trestnej činnosti,

spočívajúcej v streľbe na policajtov, vykonávajúcich služobný zákrok, je potrebné sa

vysporiadať s kľúčovou otázkou, či páchateľ skutočne strieľal tak, že musel byť

uzrozumený s tým, že zakročujúcich policajtov zasiahne a môže ich usmrtiť a išlo o streľbu

mierenú, prípadne cielenú celkom zjavne mimo zasahujúcich policajtov alebo smerovanú

na nich. Objektívnou stránkou trestného činu vraždy, ako aj trestného činu útoku

na verejného činiteľa je použitie násilia. V prípade trestného činu útoku na verejného

činiteľa je použitie násilia v zákone výslovne uvedené, pri trestnom čine vraždy sa

nerozlišuje, či páchateľ použil zbraň. Subjektívnu stránku trestného činu charakterizuje

zavinenie a pohnútka (motív). Motívom oboch trestných činov je snaha zabrániť verejnému

činiteľovi v splnení úlohy, vyplývajúcej z jeho právomoci. Úmyslom páchateľa trestného

činu vraždy je potom usmrtenie poškodeného. Najvyšší súd poznamenal, že v tomto smere

je pri trestnom čine útoku na verejného činiteľa rozdiel vtom, že smrteľný následok

vo vzťahu k zavineniu páchateľa je nedbanlivostný. Ak má skutok znaky viacerých

trestných činov, uplatní sa najprv primárna právna kvalifikácia najzávažnejším trestným

činom, potom sa môžu uplatniť ďalšie kvalifikácie, avšak všetky znaky skutkovej podstaty

boli vyčerpané primárnou kvalifikáciou. Zo skutku z 5. augusta 2014 podľa názoru

dovolacieho súdu jednoznačne vyplývalo, že sťažovateľ mieril cez spodnú časť dverí zhora

nadol, v priamom smere proti zasahujúcim policajtom, a teda bol uzrozumený s tým, že

môže usmrtiť zasahujúcich policajtov.

36. Dovolací súd bol toho názoru, že prvostupňový a odvolací súd príslušný skutok

vzhľadom na konanie sťažovateľa, ktorým priamo ohrozil život zasahujúceho policajta,

správne posúdili ako pokus obzvlášť závažného zločinu vraždy v štádiu pokusu v súlade

s a a , spáchaný na chránenej osobe

v zmysle .

37. Najvyšší súd teda naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i)

v konaní nekonštatoval.

38. S prihliadnutím na tieto skutočnosti uvedené dovolacím súdom v odôvodnení

napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí

sprostredkoval sťažovateľovi veľmi podrobnú a zároveň náležitú interpretáciu inštitútu

dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku vrátane interpretácie § 371 ods. 1

písm. i) upravujúceho jeden z taxatívne vymedzených dovolacích

dôvodov. Zdôraznil, že na podklade tohto dovolacieho dôvodu nemožno preskúmavať

a hodnotiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, resp. skutkových záverov, na ktorých je

napadnuté rozhodnutie založené. Najvyšší súd vysvetlil, že v medziach označeného

dovolacieho dôvodu možno namietať len chyby spočívajúce v právnom posúdení skutku,

inými slovami, pokiaľ skutková veta vo výrokovej časti rozsudku obsahuje vyjadrenie

všetkých skutkových okolností, ktoré použitá právna kvalifikácia vyžaduje, tento dovolací

dôvod nie je daný.

39. Posúdiac sťažovateľom formulovanú argumentáciu, vychádzajúc pritom

z prezentovaného výkladu dotknutej právnej úpravy, najvyšší súd uzavrel, že námietky

sťažovateľa zjavne pod uplatnený dovolací dôvod nespadajú.

40. Vo vzťahu k tejto časti namietaného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1

písm. i) je ústavný súd toho názoru, že najvyšší súd o dovolaní

sťažovateľa a jeho brata ako osoby oprávnenej podať dovolanie v prospech sťažovateľa

konal a rozhodoval v rozsahu vymedzenom príslušným procesnoprávnym predpisom,

ktorým sa konanie riadilo, t. j. , a svoje rozhodnutie nielenže oprel

o racionálny a ústavne konformný výklad právnej úpravy ustálený judikačnou praxou

najvyššieho súdu, ale tento výklad v odôvodnení svojho rozhodnutia aj náležite

sprostredkoval.

41. Najvyšší súd dostatočne určito ozrejmil, ktoré skutkové zistenia ho viedli

k záveru o správnej právnej kvalifikácii dotknutého skutku súdmi nižšieho stupňa.

Racionálny je aj výsledok jeho úvahy o danosti subjektívnej stránky ako obligatórneho

znaku skutkovej podstaty stíhaného trestného činu (zavinenia) sťažovateľa vo vzťahu

k spáchanému skutku. Taktiež sa venoval otázke prípadného posúdenia konania sťažovateľa

ako iného trestného činu (útoku na verejného činiteľa) s adekvátnym objasnením, prečo ho

takto nebolo možné kvalifikovať.

42. Z hľadiska požadovanej ústavnoprávnej ochrany ústavný súd nemá, čo by mohol

rozhodnutiu dovolacieho súdu v tejto časti vytknúť, preto ho považuje za dostatočne

odôvodnené a ústavne konformné.

43. Pokiaľ ide o uplatnené dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c) a h)

, týmito sa najvyšší súd skutočne v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia osobitne nezaoberal. Vzhľadom na túto okolnosť ústavný súd pristúpil

k zisťovaniu, aký negatívny dopad mala z materiálneho hľadiska táto skutočnosť

na základné práva sťažovateľa zaručené mu a listinou, ako aj práva zaručené mu

dohovorom, ktorých porušenie v ústavnej sťažnosti namietal.

44. Ako už bolo uvedené, sťažovateľ označené dovolacie dôvody jednoznačne

vnímal ako následok nesprávneho posúdenia jeho konania vo veci konajúcimi všeobecnými

súdmi ako obzvlášť závažného zločinu vraždy v štádiu pokusu, čo predstavovalo dovolací

dôvod podľa , ktorý ale naplnený nebol, o čom

svedčí už uvedená vyčerpávajúca ústavne akceptovateľná argumentácia najvyššieho súdu.

45. Ak teda najvyšší súd nezistil naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1

písm. i) , ktorý mal byť východiskom pre vyslovenie existencie

dovolacích dôvodov podľa a , potom fakticky

nebolo možné konštatovať ani ich danosť. Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade

(v konkrétnych okolnostiach danej veci) možno konštatovať, že odôvodnenie odmietnutia

dovolania podaného z dôvodu podľa primerane

obsiahlo dôvody neprijatia dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a h) Trestného

poriadku. Preto odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

s absenciou výslovného uvedenia (presného označenia), že sa týka dotknutých dovolacích

dôvodov [podľa písm. c) a h)], v tomto smere nepredstavuje ústavne významný zásah

do základných práv sťažovateľa na súdnu ochranu ( a

listiny) ani práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru).

46. Sám sťažovateľ v odôvodnení ústavnej sťažnosti pripomenul judikatúru

ústavného súdu, podľa ktorej integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj

právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

47. Po preskúmaní ústavnej sťažnosti sťažovateľa a zodpovedajúcich príloh najmä

podaného dovolania a naň nadväzujúceho napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

ústavný súd dospel k názoru, že dovolací súd na relevantné právne a skutkové otázky dal

sťažovateľovi jasné a zrozumiteľné odpovede súvisiace s dovolaním a hoc nedal odpoveď

na všetky v dovolaní prednesené otázky, tie, ktoré mali pre vec podstatný význam a ktoré

dostatočne objasnili skutkový a právny základ rozhodnutia, zodpovedal.

48. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok.

49. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu v prezentovaných

zisteniach.

50. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že niet relevantnej

spojitosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. marca 2019 a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

zaručeného v a v listiny a jeho práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na dostatočnú odôvodnenosť

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj s poukázaním na to, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.

, , , , ), ústavný súd

ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

51. Z tých istých dôvodov (ako pri namietanom porušení základného práva

podľa a listiny a práva podľa dohovoru) ústavný

súd nezistil ani zásah najvyššieho súdu do základného práva sťažovateľa byť stíhaný alebo

pozbavený slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 17 ods. 2

), ani porušenie a listiny, podľa ktorých len zákon ustanoví, ktoré

konanie je trestným činom a aký trest možno uložiť za jeho spáchanie. Konštatovaná

ústavná udržateľnosť rozhodnutia dovolacieho súdu z hľadiska poskytnutej súdnej ochrany

a spravodlivosti dotknutého súdneho konania logicky predpokladá, že konanie sťažovateľa

bolo v rámci trestného konania subsumované pod príslušnú zákonnom definovanú skutkovú

podstatu trestného činu, za ktorý tento zákon pripúšťal reálne uložený trest, a že sťažovateľ

bol stíhaný a následne pozbavený slobody z dôvodov a spôsobom uvedeným v zákone.

Preto ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

52. K namietanému porušeniu ústavný súd poznamenáva, že

sťažovateľ nekonkretizoval, ktoré základné právo z katalógu tam uvedených malo byť

v jeho trestnej veci porušené najvyšším súdom. Nenamieta, že by jeho trestná vec bola

prerokovaná neverejne alebo v jeho neprítomnosti, prípadne že by v postupe najvyššieho

súdu došlo k zbytočným prieťahom. Rovnako ústavnoprávne relevantným spôsobom

netvrdí, že by sa v rámci trestného konania nemohol vyjadriť ku všetkým vykonaným

dôkazom. Samotná absencia adekvátneho odôvodnenia tejto časti ústavnej sťažnosti zakladá

dôvod na jej odmietnutie podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

53. Pokiaľ ide o námietku porušenia práva na prezumpciu neviny zaručeného v čl. 40

ods. 2 listiny, ústavný súd pripomína, že princíp prezumpcie neviny je porušený najmä

akýmkoľvek súdnym rozhodnutím, ktoré vyjadruje presvedčenie, že určitá osoba je vinná

z trestného činu bez toho, aby jej vina bola preukázaná zákonným spôsobom. Za porušenie

princípu prezumpcie neviny treba považovať, ak súd dáva verejne najavo, že zastáva názor,

že osoba je páchateľom a považuje ho za vopred odsúdeného ().

54. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (vo vzťahu k čl. 6

ods. 2 dohovoru) ústavný súd zastáva názor, že k porušeniu prezumpcie neviny dôjde, ak

výroky príslušnej úradnej osoby, ktoré sa týkajú osoby obvinenej z trestného činu, odrážajú

alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte pred tým, ako bola jej vina preukázaná v súlade

so zákonom (pozri rozsudok Daktaras v. Litva z 10. 10. 2000).

55. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd aj v tejto časti považuje sťažnosť

za zjavne neopodstatnenú, a to už na prvý pohľad, keďže k porušeniu tohto práva podľa

čl. 40 ods. 2 listiny dochádza pri prezumovaní viny v priebehu trestného konania v období

pred vydaním konečného rozhodnutia o vine. V danej veci bolo sťažovateľom napadnuté

rozhodnutie dovolacieho súdu, ktoré bolo vydané po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutí

v merite veci, ktorými bola vina sťažovateľa vyslovená. Zjavne teda nedošlo a ani nemohlo

dôjsť k naplneniu podmienok pre vyslovenie porušenia práva ustanoveného týmto článkom

listiny rozhodnutím najvyššieho súdu.

56. Uvedené bolo dôvodom pre odmietnutie ústavnej sťažnosti aj v tejto časti

podľa ako zjavne neopodstatnenej.

57. Napokon k sťažovateľom namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru

ústavný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva,

že zmyslom čl. 13 dohovoru je poskytnúť prostriedok nápravy na vnútroštátnej úrovni,

ktorý je schopný riešiť podstatu „obhájiteľného tvrdenia“ (angl. „arguable claim“, fr. „grief

défendable“) v zmysle dohovoru a vo vzťahu k nemu poskytnúť primeranú nápravu (pozri

Aksoy proti Turecku, sťažnosť č. 21987/93, rozsudok z 18. 12. 1996, bod 95). Pojem

„opravný prostriedok“ (angl. „remedy“) v zmysle čl. 13 však neznamená istotu priaznivého

výsledku podaného opravného prostriedku, ale iba jeho dostupnosť pred orgánom

kompetentným na preskúmanie jeho podstaty (pozri Kačmár proti Slovenskej republike,

sťažnosť č. 40290/98, rozsudok z 9. 3. 2004, bod 72 a 73).

58. Z čl. 13 dohovoru teda vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné

právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom

v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom. Uplatňovanie práva

vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie

(arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom ().

59. Vzhľadom na dôvody zakladajúce odmietnutie ústavnej sťažnosti v časti

namietajúcej porušenie sťažovateľovho práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný

súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením čl. 13 dohovoru

a skutkovým stavom popísaným v ústavnej sťažnosti, ktorý by mohol reálne zakladať dôvod

na vyslovenie porušenia tohto práva po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, preto

ústavnú sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

60. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo

do úvahy zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v jej petite, rozhodovanie

o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu

v tomto prípade nedošlo (pozri ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2019