Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 285/2019
PDF · 552.52 KB
No categories available
I. ÚS 285/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. júna 2019
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Miroslava Duriša a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
,
zastúpeného advokátom JUDr. Jiřím Martausom, advokátska kancelária, 1. mája 113/19,
Liptovský Mikuláš, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 17
ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv
zaručených v čl. 36 ods. 1, čl. 39 a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práv
zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 40/2018 z 19. marca 2019
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája
2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 49
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv zaručených v čl. 36
ods. 1, čl. 39 a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv
zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 4 Tdo 40/2018 z 19. marca 2019.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 28 Tk 2/2015-499 zo 16. júna 2016
uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy v štádiu pokusu
podľa § 14 ods. 1, § 145 ods. 1 a 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) v spojení s § 139 ods. 1 písm. h)
Trestného zákona, zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami
podľa § 294 ods. 2 Trestného zákona a prečinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania
so zbraňami podľa § 294 ods. 1 Trestného zákona, za ktoré bol podľa § 145 ods. 2, § 42
ods. 1, § 41 ods. 1, § 38 ods. 2, § 36 písm. j) a § 37 písm. h) Trestného zákona odsúdený
na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 22 rokov so zaradením sťažovateľa na jeho
výkon do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Zároveň bol sťažovateľovi podľa § 76
ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona uložený ochranný dohľad na dobu 2 rokov
a podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona trest prepadnutia veci. Podľa § 287 ods. 1
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) okresný súd uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť škodu poškodenému.
3. Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa sťažovateľ podal odvolanie, ktoré Krajský
súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 3 To 91/2016-573 z 2. marca 2017
podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol.
4. Druhostupňové rozhodnutie sťažovateľ napadol dovolaním z dôvodov uvedených
v § 371 ods. 1 písm. a), i) a g) Trestného poriadku. V jeho prospech podal tento mimoriadny
opravný prostriedok aj jeho súrodenec (brat), a to z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1
písm. c), h) a i) Trestného poriadku.
5. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Tdo 40/2018 z 19. marca 2019 dovolania
sťažovateľa a jeho brata podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.
6. Sťažovateľ tvrdí, že aj keď dovolania boli podané z dôvodov uvedených v § 371
ods. 1 písm. a), c), g), h) a i) Trestného poriadku, dovolací súd sa zaoberal iba dôvodmi
uvedenými v § 371 ods. 1 písm. a), g) a i) Trestného poriadku a dôvodmi podľa § 371 ods. 1
písm. c) a h) Trestného poriadku sa nezapodieval. Najmä sa vôbec nevenoval
najpodstatnejšiemu namietaniu porušenia základného práva sťažovateľa, a to, že bol uznaný
vinným a odsúdený v rozpore so zásadou „nullum crimen sine lege“. Podľa názoru
sťažovateľa na základe vykonaného dokazovania „nebolo jednoznačne a bez akýchkoľvek
pochybností jeho konanie hodnotiť ako pokus obzvlášť závažného zločinu vraždy“. Je
presvedčený, že skutok bolo „možné klasifikovať ako iný trestný čin, za ktorý mu možno
uložiť spravodlivý trest“.
7. Podľa sťažovateľa „pri odsúdení za pokus vraždy je treba obžalovanému dokázať
úmysel. Záver o úmysle páchateľa spôsobiť svojim konaním inému smrť nemožno vyvodiť
len zo zistenia, že úmyselne vykonal niečo, čo taký následok mohlo spôsobiť.“. Sťažovateľ
uviedol, že „Ak podľa názoru súdov... konal v úmysle usmrtiť, tak... sa vôbec nevysporiadali
s otázkou, z akého dôvodu potom nielenže nedošlo k usmrteniu, ale ani k vážnemu zraneniu
poškodeného, ktorý v dôsledku konania sťažovateľa utrpel hematóm (modrinu). K usmrteniu
nikoho nedošlo, lebo sťažovateľ vedel, že spôsobom vykonania činu nemôže nikoho usmrtiť,
bolo pre neho bežne rozpoznateľné, že strelami mierenými vedľa zasahujúcich policajtov
chránených proti strelám účinnými prostriedkami a poznajúc účinnosť použitých zbraní
nemôže ohroziť nikoho život, a to ani za predpokladu, ak by nechtiac náhodne niektorá
z jeho striel zasahujúceho policajta trafila. Fakticky spôsobený následok bol od začiatku
pravdepodobný, a to viac ako len relatívne... V danom prípade totiž nemožno hovoriť o tom,
že k usmrteniu nedošlo len v dôsledku okolností, s ktorými sťažovateľ nerátal alebo
o ktorých nevedel, alebo len v dôsledku šťastnej náhody. Konaním sťažovateľa... teda
k usmrteniu nikoho nedošlo, lebo... takýto následok spôsobiť nechcel a mal aj primerané
a konkrétne dôvody spoliehať sa, že ho nespôsobí.“.
8. Sťažovateľ teda trvá na tom, že bol odsúdený za pokus vraždy napriek tomu, že
mu nebol jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností dokázaný úmysel spáchať takýto
trestný čin. K jeho odsúdeniu došlo v rozpore so zásadou „nullum crimen sine lege,
nehovoriac už o zásade in dubio pre reo“.
9. Rozhodnutie dovolacieho súdu sťažovateľ považuje zároveň za nepreskúmateľné,
pretože nedáva odpovede na všetky dovolacie námietky. Odôvodnenie napadnutého
uznesenia podľa jeho názoru nedáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne
a skutkovo významné otázky.
10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie takto nálezom rozhodol:
„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 40/2018 zo dňa
19. marca 2019 boli porušené základné práva sťažovateľa ..., na súdnu
ochranu, na spravodlivý súdny proces, na obhajobu, na prístup k dovolaciemu súdu a právo
na účinný opravný prostriedok, podľa článku 17 ods. 2, článku 46 ods. 1, článku 48 ods. 2,
článku 49 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 6 ods. 1 a článku 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd... a článku 36 ods. 1 článku 39 a článku 40
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Tdo 40/2018, právoplatné a vykonateľné dňom 19. marca 2019 a vec
vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“
II.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namieta, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
16. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 17
ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 49 ústavy, základných práv zaručených v čl. 36 ods. 1
čl. 39 a čl. 40 ods. 2 listiny a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 40/2018 z 19. marca 2019, ku ktorému malo dôjsť
predovšetkým nepreskúmaním všetkých sťažovateľom namietaných dovolacích dôvodov
najvyšším súdom v dovolacom konaní, odsúdením sťažovateľa bez preukázania naplnenia
subjektívnej stránky ako obligatórneho znaku skutkovej podstaty stíhaného trestného činu
a bez presvedčivého dokázania, že sa dopustil práve tohto trestného činu, ako aj
nedostatočným odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktoré ho robí nepreskúmateľným.
17. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
20. Podľa čl. 49 ústavy a obdobne čl. 39 listiny len zákon ustanoví, ktoré konanie je
trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť
za jeho spáchanie.
21. Podľa čl. 40 ods. 2 listiny každý, proti komu sa vedie trestné konanie, sa pokladá
za nevinného, kým sa právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu nevysloví jeho vina.
22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
23. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj
keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
24. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale v zmysle ustanovenia čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
25. Rovnako za arbitrárne a protiústavné ústavný súd považuje aj tie rozhodnutia,
ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické
so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
26. Ústavný súd pristúpil k preskúmaniu uznesenia najvyššieho súdu, aby posúdil, či
výkon právomoci najvyššieho súdu je zlučiteľný s limitmi sťažovateľom označených
článkov ústavy, listiny a dohovoru, ktorých porušenie namieta.
27. Nosnými námietkami sťažovateľa v aktuálnej ústavnej sťažnosti je, že bol
odsúdený za skutok, ktorý všeobecné súdy nesprávne právne kvalifikovali ako obzvlášť
závažný zločin vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 a § 145 ods. 1 a 2 písm. c)
Trestného zákona v spojení s § 139 ods. 1 písm. h) Trestného zákona, ako aj to, že dovolací
súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s dvomi z uplatnených dovolacích dôvodov, a to
konkrétne s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,
t. j. že v trestnej veci sťažovateľa bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo
na obhajobu, a s dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku, teda že mu bol
uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu,
ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.
28. Ako z príloh ústavnej sťažnosti vyplýva, sťažovateľ, resp. jeho súrodenec
prostredníctvom advokáta ako osoba oprávnená podať dovolanie v prospech sťažovateľa
uvedené dva dôvody v podanom dovolaní odôvodnil tvrdením, že sťažovateľ „bol odsúdený
v rozpore so zásadou nullum crimen sine lege (teda, že len zákon ustanoví, ktoré konanie je
trestným činom), pretože bol odsúdený za iný trestný čin, než ktorého sa dopustil, v dôsledku
toho bolo porušené tiež právo odsúdeného na spravodlivý proces, čím je zároveň daný
dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V nespravodlivom
procese totiž nemožno fakticky, nie len formálne, realizovať právo na obhajobu.
Článok 49 Ústavy Slovenskej republiky je princípom hmotnoprávneho charakteru,
ktorý ustanovuje, že iba zákon, teda zákonodarca môže definovať trestné činy a trest za ich
spáchanie... a ktorý zároveň vylučuje extenzívny výklad trestného zákona alebo použitie
analógie v neprospech obvineného. Dovolateľ nepovažuje odsúdenie za
súladné s hmotnoprávnym ustanovením článku 49 Ústavy Slovenskej republiky, čím je podľa
neho daný dovolací dôvod aj podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.
Zároveň je daný aj dovolací dôvod podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. h)
Trestného poriadku, pretože v nespravodlivom procese mu nemohol byť uložený spravodlivý
trest, ktorý mu je možné uložiť len za predpokladu, že jeho protiprávne konanie bude
správne kvalifikované...
Vzhľadom k tomu, že bol odsúdený za pokus vraždy, aj napriek tomu, že
mu nebol jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností dokázaný úmysel ani priamy, ani
nepriamy, spáchať takýto trestný čin, k jeho odsúdeniu došlo v rozpore so zásadou nullum
crimen sine lege.“.
29. Z uvedenej dovolacej argumentácie sťažovateľa (resp. jeho brata prostredníctvom
advokáta) zreteľne vyplýva, že dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c) a h) Trestného poriadku,
teda porušenie jeho práva na obhajobu a uloženie mu trestu mimo zákonom ustanovenej
trestnej sadzby, prípadne uloženie takého druhu trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný
čin nepripúšťa, jednoznačne odvodzuje od naplnenia dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1
písm. i) Trestného poriadku, t. j. že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom
posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho
ustanovenia. Tomuto záveru zodpovedá explicitná formulácia v texte odôvodnenia
dovolania a identicky aj odôvodnenia ústavnej sťažnosti, keď sťažovateľ uznáva
(nepopiera), že jeho konanie je „odsúdeniahodné a že je potrebné ho potrestať... Toto je
však možné klasifikovať ako iný trestný čin, za ktorý mu možno uložiť spravodlivý trest.“.
30. Najvyšší súd k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného
poriadku uviedol, že nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku alebo nesprávnym
použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia je pochybenie súdu pri aplikácii práva
na skutok, ktorý bol zistený a v potrebnom rozsahu objasnený, a to v takej intenzite, že to
zásadne ovplyvnilo postavenie obvineného. O nesprávnu právnu aplikáciu ide
podľa dovolacieho súdu najmä vtedy, ak bol skutok v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný
ako trestný čin, hoci o trestný čin nešlo, alebo ak išlo o iný trestný čin, než ten, ktorý sa
nachádza v právnej vete napadnutého rozhodnutia, teda ak skutok ustálený všeobecnými
súdmi v pôvodnom konaní bol subsumovaný pod nesprávnu skutkovú podstatu trestného
činu upravenú v Trestnom zákone. Zároveň však najvyšší súd v súlade zo znením príslušnej
zákonnej normy [§ 371 ods. 1 písm. i) veta za bodkočiarkou Trestného poriadku]
poznamenal, že pri skúmaní uvedeného dovolacieho dôvodu nie je oprávnený preskúmavať
správnosť a úplnosť zisteného skutku.
31. Dovolací súd zhrnul, že sťažovateľ, ako aj jeho brat v dovolaní namietali
absenciu úmyslu sťažovateľa predpokladaného skutkovou podstatou trestného činu vraždy.
Jeho úmysel spáchať tento trestný čin mala vylučovať predovšetkým všeobecne známa
skutočnosť o parametroch, účelnosti a odolnosti výzbroje proti nemu zasahujúcich
policajtov, najmä balistických viest a okuliarov, proti strelám z ručných palných zbraní
a voči črepinám z granátov. Úmysel usmrtiť príslušníkov policajných útvarov považoval
za vyvrátený aj tým, že pri zásahu nepoužil priebojné strely, konštruované na prienik
nepriestrelnou vestou či balistickou prilbou, za daných okolností tak ani pri použití ručnej
palnej zbrane nemohol príslušníkov zasahujúcej policajnej jednotky usmrtiť.
32. Opierajúc sa o stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn.
Tpj 39/2010 zo 14. júna 2010 publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 1/2011 (ale aj o ďalšie judikáty: R 47/2014-II.,
R 46/2013), dovolací súd zdôraznil, že uplatnený dovolací dôvod slúži výlučne na nápravu
hmotnoprávnych chýb. Dikciou za bodkočiarkou vylučuje námietky skutkové, tzn. nie je
prípustné právne účinne namietať, že skutok tak, ako bol zistený súdmi prvého a druhého
stupňa, bol zistený nesprávne a neúplne, ani hodnotenie vykonaných dôkazov, pretože
určitý skutkový stav je vždy výsledkom tohto hodnotiaceho procesu. Najvyšší súd preto
zhrnul, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku pripúšťa iba
právne námietky vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižších stupňov.
Východiskom pre zistenie tohto dovolacieho dôvodu je opis skutku, ako bol ustálený
v príslušnom výroku, t. j. v tzv. skutkovej vete napadnutého rozhodnutia v merite veci.
V dôsledku toho dovolacia námietka, ktorá napáda postup všeobecného súdu v hodnotení
dôkazov, nemôže zakladať tento dovolací dôvod, lebo v intenciách tohto ustanovenia
správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Najvyšší súd
ďalej poznamenal, že ako dovolací súd nemôže posudzovať úplnosť skutkových zistení,
nemôže bez ďalšieho sám prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože dôkazy v konaní
o dovolaní nemôže sám vykonávať. Namietané nesprávne skutkové zistenia alebo nesúhlas
s tým, ako súd hodnotil vykonané dôkazy, nemôžu zakladať dovolací dôvod podľa § 371
ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (na tomto mieste poukázal aj na rozhodnutie ústavného
súdu sp. zn. I. ÚS 567/2016).
33. Pokiaľ išlo o subjektívnu stránku konania sťažovateľa, najvyšší súd
v napadnutom rozhodnutí uviedol, že motív páchateľa a subjektívna stránka trestného činu
sú znaky, ktoré sa síce týkajú psychiky páchateľa, ale prejavujú sa navonok v spáchanom
skutku a dokazujú sa rovnako ako objektívne znaky trestného činu (konanie – následok –
príčinný vzťah). Namietanie ich nezistenia alebo nesprávne či neúplné zistenie v dôsledku
nevykonania dokazovania alebo nesprávneho vyhodnotenia vykonaného dokazovania až
v dovolaní predstavuje namietanie skutkových zistení a záverov, čo § 371 ods. 1 písm. i)
Trestného poriadku nepripúšťa (správnosť tohto záveru najvyšší súd podoprel
rozhodnutiami R 40/2010, R 3/2011). Skutočnosť, či závery skôr činných súdov vo vzťahu
k naplneniu subjektívnej stránky majú alebo nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, teda
nemôže byť predmetom dovolacieho prieskumu.
34. Dovolací súd uviedol, že z relevantnej skutkovej vety, ako bola zistená okresným
súdom a následne potvrdená rozhodnutím krajského súdu, považoval za zrejmé, že
obvinený konal v úmysle spáchať obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 Trestného
zákona. Vychádzal pritom z toho, že v dotknutej časti skutkovej vety bolo zreteľne
vyjadrené, že sťažovateľ z legálne držanej zbrane pri zákroku proti jeho osobe vystrelil
spoza dverí, na ich spodnú časť najmenej štyrikrát, a to v úmysle usmrtiť. Na zasahujúcich
policajtov v zmysle ustálených skutkových zistení súdov nižších stupňov strieľal tak, že
mieril na oblasť životne dôležitých orgánov, pričom chrániaceho sa policajta zasiahol
do hrany balistického štítu, odkiaľ sa však projektil odrazil do pravej strany bedier,
chránenej balistickou vestou, a príslušníkovi polície spôsobil povrchové zranenie,
pomliaždenie brušnej steny v pravej bedrovej oblasti ťažkého stupňa s odreninou,
vyžadujúcou si dobu práceneschopnosti do 21. augusta 2014, s dobou liečenia minimálne
21 dní, pritom došlo k priamemu ohrozeniu života zasahujúceho policajta. Preukázanie
zavinenia ako vnútorného psychického vzťahu páchateľa k následku konania je reálne
na základe objektívnych skutočností, akými sú povaha činu, spôsob vykonania útoku,
charakter predmetu použitého na útok a podobne. Podľa najvyššieho súdu nepochybne aj
posúdením zistených objektívnych skutočností bolo potrebné dospieť k záveru o vedení
útoku sťažovateľom tak, že mieril a opakovane strieľal z krátkej guľovej zbrane cez spodnú
časť dverí rodinného domu, za ktorými sa nachádzali príslušníci zasahujúceho policajného
útvaru, vystupujúci po schodoch smerom k nemu, s tým že bol znalý domáceho prostredia.
Streľba bola sťažovateľom smerovaná priamo na zasahujúcich policajtov, zhora nadol,
cez spodnú časť dverí, a teda do miest, na ktorých sa nachádzajú orgány, následkom
poranenia ktorých mohol nastať fatálny následok. Poškodeného policajta taktiež zasiahol
strelou mierenou do oblasti životne dôležitých orgánov a spôsobil mu pomliaždenie brušnej
dutiny. Z výsledkov dokazovania je nepochybné, že ustrojenie a výstroj policajtov ich
nechráni absolútne, ale len zvyšuje pravdepodobnosť ich prežitia. Vykonaným dokazovaním
teda bolo podľa názoru dovolacieho súdu preukázané, že konaním sťažovateľa došlo
k ohrozeniu života zasahujúceho policajta.
35. Poukazom aj na zahraničnú judikatúru [rozsudok Vrchného súdu v Prahe, sp. zn.
8 To 45/2000 (Rč. 11/2011) z 10. mája 2000 v zmysle ktorého konanie páchateľa, ktorý
v úmysle ho usmrtiť strieľa z pištole na policajta vykonávajúceho proti nemu služobný
zákrok, je nutné posudzovať ako trestný čin vraždy, resp. ako pokus tohto trestného činu;
jednočinný súbeh tohto trestného činu s trestným činom útoku na verejného činiteľa je
vylúčený] sa najvyšší súd stotožnil s názorom, že pri kvalifikácii trestnej činnosti,
spočívajúcej v streľbe na policajtov, vykonávajúcich služobný zákrok, je potrebné sa
vysporiadať s kľúčovou otázkou, či páchateľ skutočne strieľal tak, že musel byť
uzrozumený s tým, že zakročujúcich policajtov zasiahne a môže ich usmrtiť a išlo o streľbu
mierenú, prípadne cielenú celkom zjavne mimo zasahujúcich policajtov alebo smerovanú
na nich. Objektívnou stránkou trestného činu vraždy, ako aj trestného činu útoku
na verejného činiteľa je použitie násilia. V prípade trestného činu útoku na verejného
činiteľa je použitie násilia v zákone výslovne uvedené, pri trestnom čine vraždy sa
nerozlišuje, či páchateľ použil zbraň. Subjektívnu stránku trestného činu charakterizuje
zavinenie a pohnútka (motív). Motívom oboch trestných činov je snaha zabrániť verejnému
činiteľovi v splnení úlohy, vyplývajúcej z jeho právomoci. Úmyslom páchateľa trestného
činu vraždy je potom usmrtenie poškodeného. Najvyšší súd poznamenal, že v tomto smere
je pri trestnom čine útoku na verejného činiteľa rozdiel vtom, že smrteľný následok
vo vzťahu k zavineniu páchateľa je nedbanlivostný. Ak má skutok znaky viacerých
trestných činov, uplatní sa najprv primárna právna kvalifikácia najzávažnejším trestným
činom, potom sa môžu uplatniť ďalšie kvalifikácie, avšak všetky znaky skutkovej podstaty
boli vyčerpané primárnou kvalifikáciou. Zo skutku z 5. augusta 2014 podľa názoru
dovolacieho súdu jednoznačne vyplývalo, že sťažovateľ mieril cez spodnú časť dverí zhora
nadol, v priamom smere proti zasahujúcim policajtom, a teda bol uzrozumený s tým, že
môže usmrtiť zasahujúcich policajtov.
36. Dovolací súd bol toho názoru, že prvostupňový a odvolací súd príslušný skutok
vzhľadom na konanie sťažovateľa, ktorým priamo ohrozil život zasahujúceho policajta,
správne posúdili ako pokus obzvlášť závažného zločinu vraždy v štádiu pokusu v súlade
s § 14 ods. 1 a § 145 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona, spáchaný na chránenej osobe
v zmysle § 139 ods. 1 písm. h) Trestného zákona.
37. Najvyšší súd teda naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i)
Trestného poriadku v konaní nekonštatoval.
38. S prihliadnutím na tieto skutočnosti uvedené dovolacím súdom v odôvodnení
napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí
sprostredkoval sťažovateľovi veľmi podrobnú a zároveň náležitú interpretáciu inštitútu
dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku vrátane interpretácie § 371 ods. 1
písm. i) Trestného poriadku upravujúceho jeden z taxatívne vymedzených dovolacích
dôvodov. Zdôraznil, že na podklade tohto dovolacieho dôvodu nemožno preskúmavať
a hodnotiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, resp. skutkových záverov, na ktorých je
napadnuté rozhodnutie založené. Najvyšší súd vysvetlil, že v medziach označeného
dovolacieho dôvodu možno namietať len chyby spočívajúce v právnom posúdení skutku,
inými slovami, pokiaľ skutková veta vo výrokovej časti rozsudku obsahuje vyjadrenie
všetkých skutkových okolností, ktoré použitá právna kvalifikácia vyžaduje, tento dovolací
dôvod nie je daný.
39. Posúdiac sťažovateľom formulovanú argumentáciu, vychádzajúc pritom
z prezentovaného výkladu dotknutej právnej úpravy, najvyšší súd uzavrel, že námietky
sťažovateľa zjavne pod uplatnený dovolací dôvod nespadajú.
40. Vo vzťahu k tejto časti namietaného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1
písm. i) Trestného poriadku je ústavný súd toho názoru, že najvyšší súd o dovolaní
sťažovateľa a jeho brata ako osoby oprávnenej podať dovolanie v prospech sťažovateľa
konal a rozhodoval v rozsahu vymedzenom príslušným procesnoprávnym predpisom,
ktorým sa konanie riadilo, t. j. Trestným poriadkom, a svoje rozhodnutie nielenže oprel
o racionálny a ústavne konformný výklad právnej úpravy ustálený judikačnou praxou
najvyššieho súdu, ale tento výklad v odôvodnení svojho rozhodnutia aj náležite
sprostredkoval.
41. Najvyšší súd dostatočne určito ozrejmil, ktoré skutkové zistenia ho viedli
k záveru o správnej právnej kvalifikácii dotknutého skutku súdmi nižšieho stupňa.
Racionálny je aj výsledok jeho úvahy o danosti subjektívnej stránky ako obligatórneho
znaku skutkovej podstaty stíhaného trestného činu (zavinenia) sťažovateľa vo vzťahu
k spáchanému skutku. Taktiež sa venoval otázke prípadného posúdenia konania sťažovateľa
ako iného trestného činu (útoku na verejného činiteľa) s adekvátnym objasnením, prečo ho
takto nebolo možné kvalifikovať.
42. Z hľadiska požadovanej ústavnoprávnej ochrany ústavný súd nemá, čo by mohol
rozhodnutiu dovolacieho súdu v tejto časti vytknúť, preto ho považuje za dostatočne
odôvodnené a ústavne konformné.
43. Pokiaľ ide o uplatnené dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c) a h)
Trestného poriadku, týmito sa najvyšší súd skutočne v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia osobitne nezaoberal. Vzhľadom na túto okolnosť ústavný súd pristúpil
k zisťovaniu, aký negatívny dopad mala z materiálneho hľadiska táto skutočnosť
na základné práva sťažovateľa zaručené mu ústavou a listinou, ako aj práva zaručené mu
dohovorom, ktorých porušenie v ústavnej sťažnosti namietal.
44. Ako už bolo uvedené, sťažovateľ označené dovolacie dôvody jednoznačne
vnímal ako následok nesprávneho posúdenia jeho konania vo veci konajúcimi všeobecnými
súdmi ako obzvlášť závažného zločinu vraždy v štádiu pokusu, čo predstavovalo dovolací
dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktorý ale naplnený nebol, o čom
svedčí už uvedená vyčerpávajúca ústavne akceptovateľná argumentácia najvyššieho súdu.
45. Ak teda najvyšší súd nezistil naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1
písm. i) Trestného poriadku, ktorý mal byť východiskom pre vyslovenie existencie
dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a h) Trestného poriadku, potom fakticky
nebolo možné konštatovať ani ich danosť. Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade
(v konkrétnych okolnostiach danej veci) možno konštatovať, že odôvodnenie odmietnutia
dovolania podaného z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku primerane
obsiahlo dôvody neprijatia dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a h) Trestného
poriadku. Preto odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu
s absenciou výslovného uvedenia (presného označenia), že sa týka dotknutých dovolacích
dôvodov [podľa písm. c) a h)], v tomto smere nepredstavuje ústavne významný zásah
do základných práv sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny) ani práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru).
46. Sám sťažovateľ v odôvodnení ústavnej sťažnosti pripomenul judikatúru
ústavného súdu, podľa ktorej integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
47. Po preskúmaní ústavnej sťažnosti sťažovateľa a zodpovedajúcich príloh najmä
podaného dovolania a naň nadväzujúceho napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu
ústavný súd dospel k názoru, že dovolací súd na relevantné právne a skutkové otázky dal
sťažovateľovi jasné a zrozumiteľné odpovede súvisiace s dovolaním a hoc nedal odpoveď
na všetky v dovolaní prednesené otázky, tie, ktoré mali pre vec podstatný význam a ktoré
dostatočne objasnili skutkový a právny základ rozhodnutia, zodpovedal.
48. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok.
49. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že najvyšší súd sa
námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho
hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu v prezentovaných
zisteniach.
50. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že niet relevantnej
spojitosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 40/2018
z 19. marca 2019 a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny a jeho práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na dostatočnú odôvodnenosť
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj s poukázaním na to, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.
II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd
ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
51. Z tých istých dôvodov (ako pri namietanom porušení základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný
súd nezistil ani zásah najvyššieho súdu do základného práva sťažovateľa byť stíhaný alebo
pozbavený slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 17 ods. 2
ústavy), ani porušenie čl. 49 ústavy a čl. 39 listiny, podľa ktorých len zákon ustanoví, ktoré
konanie je trestným činom a aký trest možno uložiť za jeho spáchanie. Konštatovaná
ústavná udržateľnosť rozhodnutia dovolacieho súdu z hľadiska poskytnutej súdnej ochrany
a spravodlivosti dotknutého súdneho konania logicky predpokladá, že konanie sťažovateľa
bolo v rámci trestného konania subsumované pod príslušnú zákonnom definovanú skutkovú
podstatu trestného činu, za ktorý tento zákon pripúšťal reálne uložený trest, a že sťažovateľ
bol stíhaný a následne pozbavený slobody z dôvodov a spôsobom uvedeným v zákone.
Preto ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
52. K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd poznamenáva, že
sťažovateľ nekonkretizoval, ktoré základné právo z katalógu tam uvedených malo byť
v jeho trestnej veci porušené najvyšším súdom. Nenamieta, že by jeho trestná vec bola
prerokovaná neverejne alebo v jeho neprítomnosti, prípadne že by v postupe najvyššieho
súdu došlo k zbytočným prieťahom. Rovnako ústavnoprávne relevantným spôsobom
netvrdí, že by sa v rámci trestného konania nemohol vyjadriť ku všetkým vykonaným
dôkazom. Samotná absencia adekvátneho odôvodnenia tejto časti ústavnej sťažnosti zakladá
dôvod na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
53. Pokiaľ ide o námietku porušenia práva na prezumpciu neviny zaručeného v čl. 40
ods. 2 listiny, ústavný súd pripomína, že princíp prezumpcie neviny je porušený najmä
akýmkoľvek súdnym rozhodnutím, ktoré vyjadruje presvedčenie, že určitá osoba je vinná
z trestného činu bez toho, aby jej vina bola preukázaná zákonným spôsobom. Za porušenie
princípu prezumpcie neviny treba považovať, ak súd dáva verejne najavo, že zastáva názor,
že osoba je páchateľom a považuje ho za vopred odsúdeného (III. ÚS 410/08).
54. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (vo vzťahu k čl. 6
ods. 2 dohovoru) ústavný súd zastáva názor, že k porušeniu prezumpcie neviny dôjde, ak
výroky príslušnej úradnej osoby, ktoré sa týkajú osoby obvinenej z trestného činu, odrážajú
alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte pred tým, ako bola jej vina preukázaná v súlade
so zákonom (pozri rozsudok Daktaras v. Litva z 10. 10. 2000).
55. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd aj v tejto časti považuje sťažnosť
za zjavne neopodstatnenú, a to už na prvý pohľad, keďže k porušeniu tohto práva podľa
čl. 40 ods. 2 listiny dochádza pri prezumovaní viny v priebehu trestného konania v období
pred vydaním konečného rozhodnutia o vine. V danej veci bolo sťažovateľom napadnuté
rozhodnutie dovolacieho súdu, ktoré bolo vydané po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutí
v merite veci, ktorými bola vina sťažovateľa vyslovená. Zjavne teda nedošlo a ani nemohlo
dôjsť k naplneniu podmienok pre vyslovenie porušenia práva ustanoveného týmto článkom
listiny rozhodnutím najvyššieho súdu.
56. Uvedené bolo dôvodom pre odmietnutie ústavnej sťažnosti aj v tejto časti
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.
57. Napokon k sťažovateľom namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru
ústavný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva,
že zmyslom čl. 13 dohovoru je poskytnúť prostriedok nápravy na vnútroštátnej úrovni,
ktorý je schopný riešiť podstatu „obhájiteľného tvrdenia“ (angl. „arguable claim“, fr. „grief
défendable“) v zmysle dohovoru a vo vzťahu k nemu poskytnúť primeranú nápravu (pozri
Aksoy proti Turecku, sťažnosť č. 21987/93, rozsudok z 18. 12. 1996, bod 95). Pojem
„opravný prostriedok“ (angl. „remedy“) v zmysle čl. 13 však neznamená istotu priaznivého
výsledku podaného opravného prostriedku, ale iba jeho dostupnosť pred orgánom
kompetentným na preskúmanie jeho podstaty (pozri Kačmár proti Slovenskej republike,
sťažnosť č. 40290/98, rozsudok z 9. 3. 2004, bod 72 a 73).
58. Z čl. 13 dohovoru teda vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné
právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom
v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom. Uplatňovanie práva
vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie
(arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (III. ÚS 38/05).
59. Vzhľadom na dôvody zakladajúce odmietnutie ústavnej sťažnosti v časti
namietajúcej porušenie sťažovateľovho práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný
súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením čl. 13 dohovoru
a skutkovým stavom popísaným v ústavnej sťažnosti, ktorý by mohol reálne zakladať dôvod
na vyslovenie porušenia tohto práva po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, preto
ústavnú sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
60. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo
do úvahy zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v jej petite, rozhodovanie
o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu
v tomto prípade nedošlo (pozri čl. 127 ods. 2 ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. júna 2019