Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 164/2019
PDF · 138.18 KB
No categories available
II. ÚS 164/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2018
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,
, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na nedotknuteľnosť
a ochranu súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na ochranu
dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života
podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním, alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa
čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, na ochranu osobných údajov podľa čl. 22
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 6 C 15/2005
z 31. októbra 2017 a postupom okresného súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2019
doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva
na nedotknuteľnosť a ochranu súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), na ochranu dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti podľa čl. 19
ods. 1 ústavy, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného
života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním,
zverejňovaním, alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 ústavy,
na ochranu osobných údajov podľa čl. 22 ods. 1 ústavy a na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 6 C 15/2005 z 31. októbra 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že okresný súd napadnutým
rozsudkom zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal priznania straty na zárobku.
Jednou z príloh sťažnosti je aj rozsudok Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 11 Co 131/2018 z 27. novembra 2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“),
ktorým krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti napadnutému rozsudku okresného
súdu tak, že vo veci samej potvrdil výrok napadnutého rozsudku okresného súdu
o zamietnutí žaloby a druhým výrokom zrušil výrok okresného súdu o náhrade trov konania.
3. Sťažovateľ nespokojný s výsledkom konania na súde prvej inštancie sa obracia
na ústavný súd so svojou sťažnosťou, v ktorej namieta, že okresný súd porušil
jeho označené práva, a to v spojitosti so znaleckým dokazovaním v napadnutom konaní.
4. V závere svojej ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
po jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa na nedotknuteľnosť a ochranu súkromia zaručené
v čl. 16 Ústavy, právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného
a rodinného života zaručené v čl. 19 ods. 2 Ústavy, právo na ochranu dôstojnosti, osobnej
cti a dobrého mena zaručené v čl. 19 ods. 1 Ústavy, právo na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe
garantované v čl. 19 ods. 3 Ústavy právo na ochranu osobných údajov garantované v čl. 22
ods. 1 Ústavy, právo na súdnu ochranu a právo ha spravodlivé súdne konanie zaručené
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Žilina
sp. zn. 6 C/15/2005 zo dňa 31. 10. 2017 a postupom súdu ktorý jeho vydaniu predchádzal
porušené boli.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
vo výške 15.000,- Eur, ktoré je mu povinný Okresný súd v Žiline vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.
3. Okresný súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške,
ktorá je špecifikovaná v bode VI. tejto sťažnosti a to do 30 dní od doručenia tohto nálezu
na účet jeho prideleného právneho zástupcu.“
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom
súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrh, ktorý je podaný
navrhovateľom bez zastúpenia a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie
právneho zástupcu, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
10. Po preskúmaní obsahu ústavnej sťažnosti sťažovateľa ústavný súd konštatuje,
že napriek skutočnosti, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti spomenul, že „hľadal advokáta,
ktorý by bol ochotný napísať dovolanie na Najvyšší súd“, a tiež informácie, že bližšie
neidentifikovaný „rozsudok bol doručený 1. 2. 2019“, sťažovateľova sťažnosť a výhrady
uvedené v nej sa týkajú výlučne postupu okresného súdu a obsahu napadnutého rozsudku.
Vychádzajúc z uvedeného, berúc do úvahy skutočnosť, že sťažovateľ nie je právnik
a domáhal sa „pridelenia“ advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom,
ústavný súd konštatuje, že aj za aplikácie ustanovenia § 39 zákona o ústavnom súde,
podľa ktorého sa každé podanie posudzuje podľa jeho obsahu a § 45 zákona o ústavnom
súde, ktorý upravuje viazanosť rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania, predmetom
tejto sťažnosti sťažovateľa je len postup okresného súdu a jeho napadnutý rozsudok,
teda nejde len o formálny omyl.
11. V nadväznosti na uvedené ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil,
že rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 1. februára 2019.
12. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre uvádza, že podstata a účel princípu
subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť
výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci
im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (porovnaj
m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).
13. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ disponoval dostupným a účinným
prostriedkom nápravy ním namietaného porušenia označených práv a to odvolaním,
ktoré aj využil. Vzhľadom na princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje
o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia
ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy), nie je vo vzťahu k napadnutému rozsudku
okresného súdu ani jeho predchádzajúcemu postupu daná právomoc ústavného súdu.
14. Tento záver má oporu aj v stabilnej judikatúre ústavného súdu (podobne
IV. ÚS 65/02, II. ÚS 147/02, II. ÚS 148/02).
15. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného
prerokovania odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie bez toho, aby sa zaoberal tým, či vôbec
mohlo namietaným postupom okresného súdu a jeho napadnutým rozsudkom dôjsť
k porušeniu označených základných práva sťažovateľa.
16. Ústavný súd, vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažnosť podľa svojho obsahu
výlučne smerovala proti rozhodnutiu okresného súdu, a skutočnosti, že sťažovateľ výslovne
nežiadal o pridelenie advokáta, ďalej konštatuje, že sťažnosť mohla byť odmietnutá
z dôvodu, že bola podaná navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 56 ods. 2 písm. b)
v spojení s § 34 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Aj v prípade, ak by sťažovateľ výslovne
požiadal o ustanovenie právneho zástupcu, ústavný súd by takémuto návrhu nemohol
vyhovieť, a to z dôvodu zrejmej bezúspešnosti jeho sťažnosti. Vzhľadom na uvedené možno
uzavrieť, že sťažovateľova sťažnosť trpela nedostatkom všeobecnej náležitosti podľa § 43
ods. 3 zákona o ústavnom súde (chýbajúce splnomocnenie, pozn.).
17. Nad rámec dôvodov odmietnutia ústavný súd konštatuje, že aj v prípade,
že by sťažovateľ namietal aj rozsudok krajského súdu, sťažnosť by musela byť odmietnutá
ako podaná oneskorene podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde,
keďže dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti v zmysle § 124 zákona o ústavnom súde
vo vzťahu k rozsudku krajského súdu uplynula 1. apríla 2019 (sťažnosť bola doručená
osobne do podateľne 4. júna 2019).
18. Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade
podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom
súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).
19. Keďže ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť už pri jej predbežnom
prerokovaní, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa
uvedenými v petite sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. júna 2019