Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 162/2019
PDF · 385.33 KB
No categories available
I. ÚS 162/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Miroslava
Duriša a Mojmíra Mamojku v konaní o ústavnej sťažnosti
, zastúpenej advokátom JUDr. Vladimírom Novákom, Štúrova 8, Košice,
vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.
2 C 345/2013 takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ohrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 345/2013
p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Žilina p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
2 C 345/2013 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 700 € (slovom
sedemsto eur), ktoré j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania
v sume 346,26 € (slovom tristoštyridsaťšesť eur a dvadsaťšesť centov) na účet jej právneho
zástupcu JUDr. Vladimíra Nováka, Štúrova 8, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia sťažovateľky
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
I. ÚS 162/2019 z 24. apríla 2019 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 345/2013 (ďalej aj „namietané konanie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že 20. decembra 2013 podala sťažovateľka
na okresnom súde žalobu, ktorou sa proti žalovanej (ďalej len
„žalovaná“) domáha zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva. Po tom, čo
okresný súd zaslal 14. januára 2014 žalobu žalovanej na účel vyjadrenia sa k jej obsahu,
zostal vo veci niekoľko mesiacov nečinný. K nariadeniu pojednávania pristúpil až
na základe žiadosti žalovanej o odstránenie prieťahov v konaní (9. júl 2014), keď termín
pojednávania určil na 10. november 2014. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti podrobne
popisuje priebeh namietaného konania, poukazuje na ďalšie časové úseky, v ktorých
okresný súd nekonal, ako aj na jeho neefektívnu a nedôslednú činnosť. V tejto súvislosti ako
príklad uvádza, že okresný súd na pojednávaní uskutočnenom 6. júna 2016 nariadil znalecké
dokazovanie, avšak v skutočnosti žiadneho znalca nikdy neustanovil. Rozsudkom č. k.
2 C 345/2013-265 z 25. mája 2017 okresný súd rozhodol vo veci samej, proti tomuto
rozhodnutiu však sťažovateľka podala 8. júna 2017 odvolanie. Okresný súd predložil jej
opravný prostriedok Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) až 28. novembra
2017, t. j. po niekoľkých mesiacoch nečinnosti, čo sťažovateľka hodnotí ako jeden z ďalších
zbytočných prieťahov v namietanom konaní. Krajský súd rozhodnutie okresného súdu
uznesením č. k. 11 Co 281/2017-320 z 21. júna 2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Sťažovateľka nadväzne podaniami z 2. augusta 2018 a 21. januára 2019 žiadala
o nariadenie termínu pojednávania, no bezvýsledne. Namietané konanie trvajúce už šiesty
rok nie je dosiaľ právoplatne skončené a podľa názoru sťažovateľky prekračuje priemernú
dĺžku konania v civilných veciach.
3. Sťažovateľka v rámci ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že sa celkovo trikrát
sťažovala u predsedu okresného súdu na prieťahy v konaní (23. februára 2017, 17. augusta
2017 a 5. októbra 2018) podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Tento prostriedok nápravy sa
však ukázal ako neúčinný, pretože neukončil porušovanie ňou namietaných práv. Okresný
súd nezabezpečil podľa názoru sťažovateľky taký procesný postup v namietanom konaní,
ktorý by čo najskôr odstránil stav jej právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň obrátila
so žiadosťou o rozhodnutie svojej veci.
4. Na tomto základe sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy
vyslovil, že postupom okresného súdu v namietanom konaní bolo porušené jej základné
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň
sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v namietanom
konaní bez zbytočných prieťahov, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie vo výške
4 339 € a náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľky
5. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu zo 7. mája 2019 vyjadril
k ústavnej sťažnosti prípisom sp. zn. 1SprS/148/2019 z 28. mája 2019, ktorý bol spolu
so stanoviskom zákonného sudcu a spisovým materiálom doručený ústavnému súdu
10. júna 2019. Podpredsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla, že priebeh
namietaného konania bol ovplyvnený rozsahom a charakterom dokazovania spojeného
s vykonávaním obhliadky na mieste samom a znaleckým dokazovaním. Istý podiel na tom
mala aj zmena právneho zastúpenia procesných strán s dopadom na spôsob a rozsah
uplatňovania prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, ako aj dlhodobá
práceneschopnosť zákonného sudcu v čase od 13. júna 2018 do 20. marca 2019. Spor
o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva zaradila podpredsedníčka okresného
súdu medzi skutkovo a právne zložitejšie spory, čo malo ovplyvniť i dĺžku súdneho
konania. Nespochybnila však, že ku dňu podania vyjadrenia k ústavnej sťažnosti okresný
súd o žalobe vo veci samej právoplatne nerozhodol, a preto v konečnom dôsledku uznala, že
vo veci vznikol objektívny prieťah. Súčasne však navrhla, aby bolo sťažovateľke priznané
primerané finančné zadosťučinenie so zreteľom na uplatňovaný nárok a možnú ujmu s tým,
že neistota spôsobená postupom okresného súdu by nemala suplovať nároky uplatnené
v konaní. V závere uviedla, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania. Zákonný sudca
vo svojom stanovisku popísal priebeh namietaného konania. Okrem toho uviedol, že v čase
jeho práceneschopnosti boli spisy z jeho senátu prerozdelené medzi kolegov, ktorí však
z dôvodu ich zaťaženosti nedokázali priebežne vybavovať aj veci z jeho senátu. Dodal, že
nový termín pojednávania nariadil na 16. september 2019, keď hodlá vo veci samej
rozhodnúť.
6. Ústavný súd 13. júna 2019 zaslal vyjadrenie okresného súdu právnemu zástupcovi
sťažovateľky s možnosťou zaujatia stanoviska v lehote 10 dní od doručenia prípisu. Právny
zástupca sťažovateľky možnosť vyjadrenia sa k stanovisku okresného súdu nevyužil.
7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ústavnou sťažnosťou, so stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel
k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Prehľad relevantných úkonov okresného súdu v napadnutej veci
8. Z predloženého spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 2 C 345/2013 ústavný
súd zistil, že vo veci boli vo vzťahu k predmetu ústavnej sťažnosti vykonané tieto pre jej
posúdenie relevantné procesné úkony:
- 20. decembra 2013 bola okresnému súdu doručená žaloba (23. januára 2014 ju
sťažovateľka doplnila);
- 30. januára 2014 sa k žalobe vyjadrila žalovaná;
- 10. júla 2014 žalovaná podala žiadosť o odstránenie prieťahov v konaní;
- 29. júla 2014 okresný súd nariadil pojednávanie na 10. november 2014;
- 10. novembra 2014 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie;
- 24. novembra 2014 okresný súd nariadil obhliadku na 17. december 2014;
- 17. decembra 2014 sa uskutočnila obhliadka, po ktorej sudca apeloval
na prítomných, aby zvážili možnosť mimosúdnej dohody; okresný súd zároveň nariadil
termín pojednávania na 30. marec 2015;
- 30. marca 2015 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 24. august
2015;
- 31. júla 2015 sťažovateľka požiadala o odročenie pojednávania z dôvodu čerpania
dovolenky jej právnej zástupkyne; pojednávanie bolo preto zrušené;
- 17. augusta 2015 sťažovateľka predložila plnú moc na jej zastupovanie inou
advokátkou;
- 25. novembra 2015 bolo nariadené pojednávanie na 22. február 2016. Toto
pojednávanie bolo po jeho uskutočnení odročené na 18. apríl 2016, ktoré sa následne
po uskutočnení odročilo na 2. máj 2016;
- 2. mája 2016 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom boli prednesené záverečné
reči; okresný súd odročil pojednávanie na účel vyhlásenia rozsudku na 6. jún 2016;
- 6. júna 2016 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu
vypracovania znaleckého posudku;
- 21. júna 2016 sťažovateľka podala námietku zaujatosti;
- 9. augusta 2016 krajský súd rozhodol o námietke zaujatosti;
- 20. septembra 2016 žalovaná doručila návrh na upustenie od vykonania znaleckého
dokazovania, obdobný návrh podala sťažovateľka 7. novembra 2016;
- 15. marca 2017 bolo nariadené pojednávanie na 4. máj 2017;
- 4. mája 2017 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom sudca uznesením
vyhlásil dokazovanie za skončené, súčasne oznámil, že rozsudok vyhlási v lehote 15 dní;
- 25. mája 2017 okresný súd vyhlásil rozsudok;
- 8. júna 2017 sťažovateľka podala odvolanie (nadväzne bol zaplatený súdny
poplatok a opravný prostriedok bol zaslaný protistrane na vyjadrenie);
- 28. novembra 2017 bol spis doručený krajskému súdu;
- 21. júna 2018 krajský súd rozhodol tak, že rozhodnutie zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie (25. júla 2018 bol rozsudok doručený okresnému súdu);
- 3. augusta 2018 sťažovateľka požiadala o nariadenie termínu pojednávania;
- 24. januára 2019 sťažovateľka predložila znalecký posudok a požiadala
o nariadenie termínu pojednávania;
- 16. mája 2019 okresný súd nariadil termín pojednávania na 16. september 2019.
IV.
Právomoc ústavného súdu, ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a vyhodnotenie postupu okresného súdu
9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a súčasne sa domáha aj vyslovenia
porušenia svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to,
aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
11. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010) a ich
prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.
12. Pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie už
označených práv vychádza ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
13. Spor treba viesť rýchlo, účelne a bez prieťahov. Preto je základnou povinnosťou
súdu zabezpečiť v civilnom sporovom konaní taký procesný postup, ktorý v kooperácii
so sporovými stranami čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa strana
sporu obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
14. Táto povinnosť súdu vyplývala do 30. júna 2016 z § 6 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom
prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana
ich práv bola rýchla a účinná, ako aj z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa
konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. V súčasnosti, od 1. júla 2016 tieto povinnosti
vychádzajú zo zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „CSP“), najmä z čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom,
koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
Tento základný princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení Civilného sporového
poriadku so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní tvoriacich predmet úpravy
tohto poriadku.
15. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila i v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä
podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie strany sporu v súdnom konaní a postup samotného súdu
(napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu
(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00,
I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.
16. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že
predmetom namietaného konania je návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva. Konania tohto typu tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, preto vec nemožno posúdiť ako právne zložitú. V posudzovanej veci
nešlo ani o skutkovo komplikovanú záležitosť, ktorá by vyžadovala osobitný prístup
okresného súdu. Predsedníčka okresného súdu síce v rámci svojho vyjadrenia uviedla, že
išlo o skutkovo a právne zložitejší spor, avšak svoj záver fakticky ničím nepodoprela. Ani
obsah spisu nenaznačuje osobitosť, resp. komplikovanosť sporu, a preto prieťahy
v namietanom konaní nepovažuje ústavný súd za dôsledok vyvolaný právnou alebo
skutkovou zložitosťou prejednávanej veci.
17. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľky ako žalujúcej strany sporu.
Ústavný súd z obsahu zapožičaného spisu okresného súdu nezistil také závažné skutočnosti,
ktoré by bolo možné pripísať na ťarchu sťažovateľky v súvislosti s doterajšou dĺžkou
namietaného konania, práve naopak, sťažovateľka opakovane žiadala o nariadenie termínu
pojednávania (10. júl 2014, 3. august 2018, 24. január 2019). Na druhej strane je potrebné
spomenúť, že bola i procesne aktívna, keď 21. júna 2016 uplatnila námietku zaujatosti
a 8. júna 2017 podala opravný prostriedok proti rozhodnutiu vo veci samej. Procesná
aktivita sťažovateľky síce sama osebe nemôže byť pripísaná na jej ťarchu, avšak okresný
súd (a nadväzne krajský súd) sa musel s jej návrhmi procesne vysporiadať, čo prirodzene
ovplyvnilo i dĺžku namietaného konania. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry uviedol
(napr. I. ÚS 41/03, II. ÚS 664/2013), že využitie procesného prostriedku, ktoré malo
za následok spomalenie postupu okresného súdu v konaní, nemožno pripísať na ťarchu
tohto súdu.
18. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov a zistil, že v namietanom konaní, ktoré sa začalo doručením žaloby
20. decembra 2013, vznikli prieťahy ako dôsledok období nečinnosti okresného súdu, ako aj
jeho neefektívnej, resp. nesústredenej činnosti.
18.1 Z krátkodobých úsekov nečinnosti možno spomenúť obdobie po podaní žaloby,
keď žalovaná doručila svoje vyjadrenie k nej (30. január 2014), do uskutočnenia prvého
pojednávania (10. november 2014), t. j. obdobie 10 mesiacov. Ďalším časovým úsekom,
v ktorom okresný súd 9 mesiacov nekonal, bolo obdobie od rozhodnutia krajského súdu
o námietke zaujatosti uplatnenej sťažovateľkou (9. august 2016) do uskutočnenia
pojednávania (4. mája 2017). Obdobie nečinnosti možno napokon identifikovať aj v čase
od doručenia rozhodnutia krajského súdu o odvolaní sťažovateľky okresnému súdu (25. júla
2018) do nariadenia termínu pojednávania (16. máj 2019), ktorý bol stanovený až
na 16. september 2019, t. j. 14 mesiacov. Posledné vymedzené obdobie nečinnosti bolo
podľa vyjadrení podpredsedníčky okresného súdu i zákonného sudcu zapríčinené dlhodobou
pracovnou neschopnosťou zákonného sudcu a hoci bola vec sťažovateľky náhodným
výberom pridelená zastupujúcemu sudcovi, žiadne procesné úkony sa vo veci nevykonali.
V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že argumentáciu podpredsedníčky okresného súdu
o dlhodobej práceneschopnosti zákonného sudcu nemohol akceptovať, pretože vo svojej
stabilizovanej judikatúre už uviedol, že personálne problémy (dlhodobá práceneschopnosť
sudcu, resp. zmeny zákonných sudcov) a nadmerné množstvo vecí nemôže byť vo vzťahu
k oprávnenému subjektu, ktorý sa obrátil na všeobecný súd so žiadosťou o odstránenie
svojej právnej neistoty, dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a nezbavuje štát zodpovednosti za pomalý priebeh konania (napr.
18.2 Na základe uvedených skutočností celková doba nečinnosti okresného súdu
predstavuje 33 mesiacov (2 roky a 9 mesiacov) z celkovej dĺžky konania trvajúcej viac
5 rokov. Pre úplnosť je však potrebné dodať, že okresný súd jedenkrát odročil pojednávanie
na iný termín z dôvodov na strane sťažovateľky, čo nemožno pričítať na ťarchu okresného
súdu, rovnako ako skutočnosť, že sa spis okresného súdu v priebehu konania dvakrát
nachádzal na krajskom súde z dôvodu rozhodovania o námietke zaujatosti (3 mesiace)
a z dôvodu rozhodovania o opravnom prostriedku uplatnenom sťažovateľkou (7 mesiacov).
Všetky tieto okolnosti ústavný súd vzal pri hodnotení namietaného konania do úvahy.
18.3 Mimo spomenutých období nečinnosti síce okresný súd priebežne konal, avšak
jeho konaniu chýbala efektívnosť. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže dôjsť nielen neodôvodnenou
nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou,
teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov
konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
18.4 Z preskúmania obsahu súdneho spisu vyplynuli pre ústavný súd zistenia, ktoré
svedčia o neefektívnom postupe okresného súdu. Tento možno vidieť najmä v tom, že
vo veci sa dosiaľ uskutočnilo osem pojednávaní a jedna obhliadka sporných nehnuteľností,
napriek tomu sa však okresnému súdu nepodarilo ustáliť skutkový stav potrebný
pre meritórne rozhodnutie. Okresný súd síce jedenkrát rozhodol vo veci samej, avšak toto
rozhodnutie bolo krajským súdom zrušené a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie z dôvodov, ktoré taktiež svedčia o neefektívnom postupe okresného súdu
v napadnutom konaní. Túto skutočnosť ústavný súd v súlade so svojou ustálenou
judikatúrou (napr. IV. ÚS 98/2012) pričítal na ťarchu okresného súdu.
19. Po komplexnom posúdení všetkých okolností daného prípadu z hľadiska
skutkovej a právnej náročnosti veci, správania sťažovateľky, postupu okresného súdu,
zohľadňujúc pritom charakter a význam predmetu napadnutého konania, ústavný súd dospel
k záveru, že v postupe okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní,
a preto bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
V.
Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
20. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd podľa
čl. 127 ods. 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva
alebo slobody porušil, vo veci konal.
21. Vychádzajúc z toho, že ústavný súd konštatoval porušenie základného práva
sťažovateľky zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj zo skutočnosti,
že posudzované konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončené,
bolo potrebné prikázať okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 345/2013 konať
bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).
22. Ústavný súd zároveň dáva do pozornosti okresnému súdu, že je povinný
v napadnutom konaní naďalej postupovať striktne podľa príslušných ustanovení Civilného
sporového poriadku (§ 470 ods. 1) vrátane využitia prostriedkov procesného útoku,
procesnej obrany podľa § 149 až § 151 CSP a prospektívnej sudcovskej koncentrácie § 153
CSP s ohľadom na § 470 ods. 2 druhú vetu CSP.
23. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde, ak ústavný
súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie, ak o to požiadal.
24. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,
a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný
súd prizná sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý
porušil základné práva alebo slobody, je povinný sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie zaplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu. Ak ten, komu bolo uložené zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie,
v tejto lehote priznané finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nezaplatí, v zmysle odseku 2
citovaného ustanovenia sa zvyšuje finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom
o 5 % za každý aj začatý rok omeškania až do jeho zaplatenia.
25. Sťažovateľka žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 4 339 €,
ktorú odôvodnila neúmernou psychickou záťažou spôsobenou neprimeranou dĺžkou
konania, ďalej zvýšenými nákladmi na právne zastupovanie, ako aj napätými
spoluvlastníckymi vzťahmi k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom napadnutého konania.
Okrem toho poukázala na vysoký vek strán sporu, v dôsledku čoho hrozí, že sa ani nedožijú
právoplatného rozhodnutia, pričom premárnený čas zavinený zbytočnými prieťahmi už nie
je možné vrátiť späť.
26. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádzalo do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
27. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na doterajšiu
dĺžku napadnutého konania (viac ako 5 rokov) a v rámci neho na obdobie nečinnosti
okresného súdu po dobu 2 rokov a 9 mesiacov. Súčasne zohľadnil neefektivitu procesných
úkonov okresného súdu rozobratú na inom mieste tohto nálezu (bod 18.4), ako aj to, že
samotný okresný súd uznal dôvodnosť ústavnej sťažnosti sťažovateľky vo vzťahu
k celkovej dĺžke konania. S ohľadom na uvedené ústavný súd považoval za primerané
a spravodlivé priznať sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 700 € podľa § 133
ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).
VI.
Trovy konania
28. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Právny
zástupca sťažovateľky si uplatnil trovy konania za dva úkony právnej služby, ktoré vyčíslil
sumou 346,26 €.
29. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2018, ktorá
bola 980 €, keďže ide o úkony právnej služby vykonané v roku 2019. Náhradu trov konania
priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby – prevzatie a prípravu zastupovania
a podanie ústavnej sťažnosti. Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2019 v zmysle
§ 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavuje sumu 163,33 €. Takto stanovená odmena spolu
s režijným paušálom 9,80 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje za dva úkony právnej služby
celkovú sumu 346,26 € a ústavný súd ju sťažovateľke priznal v celej uplatnenej výške (bod
4 výroku nálezu).
30. Náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 62 zákona
o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
31. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2019