Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 212/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcov Petra

Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

zastúpeného advokátom JUDr. Ľudovítom

Földesom, Domašská 11, Bratislava, pre namietané porušenie základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 a práva na spravodlivý súdny proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 20. marca 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája

2019 doručená ústavná sťažnosť JUDr.

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a práva na spravodlivý súdny

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 20. marca 2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“ alebo „napadnutý

rozsudok“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol na základe

personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „minister vnútra“)

č. 754 z 5. januára 2006 (ďalej len „personálny rozkaz“) prepustený zo služobného pomeru

príslušníka Policajného zboru z dôvodu podľa

o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru

väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších

predpisov, že svojím konaním porušil služobnú prísahu zvlášť hrubým spôsobom a jeho

ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, a to

tým, že v tam uvedenom období okrem iného nevykonával riadne štátnu službu, keď si

počas nej svedomito neplnil úlohy v rámci svojho služobného zaradenia. Proti tomuto

personálnemu rozkazu ministra vnútra sťažovateľ podal rozklad, ktorý bol rozhodnutím

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) z 13. marca 2006

zamietnutý. Napadnutý personálny rozkaz bol týmto rozhodnutím potvrdený. Na základe

sťažovateľom podanej žaloby, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia ministerstva vnútra

z 13. marca 2006, rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

z 10. októbra 2008 tak, že rozhodnutie ministerstva vnútra zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

Ministerstvo vnútra následne novým rozhodnutím z 5. marca 2009 rozklad

sťažovateľa zamietlo a potvrdilo personálny rozkaz. Opätovne podanú žalobu sťažovateľa

krajský súd rozsudkom zo 14. mája 2010 zamietol a o podanom odvolaní rozhodol najvyšší

súd rozsudkom sp. zn. z 18. mája 2011 tak, že potvrdil rozsudok krajského

súdu.

3. Dňa 30. augusta 2011 podal sťažovateľ na krajskom súde návrh na obnovu

konania týkajúceho sa veci vedenej na krajskom súde, ktorá bola právoplatne skončená

potvrdením jeho rozsudku zo 14. mája 2010. Sťažovateľ v návrhu poukázal na právoplatne

skončené trestné konanie vedené na Okresnom súde Bratislava I, kde bolo rozhodnuté

o jeho oslobodení spod obžaloby pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa,

pretože nebolo dokázané, že sa skutok, pre ktorý bol stíhaný, stal. Išlo pritom o ten istý

skutok, pre ktorý bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru.

Krajský súd konanie o návrhu na obnovu konania uznesením z 30. septembra 2011 zastavil.

O podanom odvolaní rozhodol najvyšší súd zmeňujúcim uznesením zo 7. februára 2012 tak,

že konanie sa zastavuje a po právoplatnosti uznesenia bude vec postúpená ministerstvu

vnútra na konanie o návrhu na obnovu konania.

4. Ministerstvo vnútra rozhodnutím z 27. apríla 2012 návrh na obnovu konania

zamietlo z dôvodu, že bol podaný po uplynutí zákonnej trojmesačnej (subjektívnej) lehoty,

keďže za rozhodujúcu skutočnosť pre plynutie subjektívnej lehoty považoval najneskôr

30. august 2011, keď sa sťažovateľ mal dozvedieť o plynutí tejto lehoty, a návrh na obnovu

konania bol ministerstvu vnútra doručený až 5. marca 2012. Ministerstvo vnútra tiež

neakceptovalo ako dôvod obnovy konania skutočnosť, že sťažovateľ bol oslobodený

spod obžaloby v trestnom konaní. Proti rozhodnutiu ministerstva vnútra podal sťažovateľ

rozklad, ktorý bol rozhodnutím z 1. augusta 2012 zamietnutý.

Sťažovateľ sa žalobou podanou 13. septembra 2012 (v poradí treťou, pozn.)

domáhal, aby krajský súd zrušil rozhodnutie ministerstva vnútra z 1. augusta 2012. Krajský

súd rozsudkom sp. zn. z 21. mája 2013 napadnuté rozhodnutie ministerstva

vnútra zrušil a vec mu vrátil na nové konanie. Podľa názoru krajského súdu návrh na

obnovu konania bol sťažovateľom podaný v zákonnej „trojmesačnej subjektívnej lehote,

a trojročnej objektívnej lehote“ a „rozhodnutia vydané v trestnom konaní majú také

vlastnosti, ktoré odôvodňujú zmenu alebo zrušenie právoplatného rozhodnutia.“.

Rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 31. júla 2013.

5. Dňa 17. októbra 2013 sťažovateľ písomne vyzval ministerstvo vnútra na začatie

obnovy konania vo veci jeho prepustenia zo služobného pomeru príslušníka Policajného

zboru a zrušenia personálneho rozkazu. Ministerstvo vnútra rozhodnutím sp. zn. SPOU-PO-

385/2013 z 13. novembra 2013 návrh na obnovu konania zamietlo z dôvodu, že neboli

preukázané také nové skutočnosti, ktoré sťažovateľ nemohol použiť v pôvodnom konaní.

Podľa názoru ministerstva vnútra zákonné podmienky prepustenia zo štátnej služby „musia

byť splnené v čase rozhodnutia o ňom a nie sú závislé od výsledkov prípadného trestného

konania.“.

O sťažovateľom podanom rozklade rozhodlo ministerstvo vnútra rozhodnutím

z 9. februára 2014 tak, že rozklad zamietlo. Zamietnutá bola aj žaloba sťažovateľa (v poradí

štvrtá, pozn.) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministerstva vnútra, a to rozsudkom

krajského súdu sp. zn. zo 6. júla 2016. Proti tomuto rozsudku krajského súdu

podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť, na základe čoho najvyšší súd zrušil napadnutý rozsudok

krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to z dôvodu potreby posúdenia

vykonaného dokazovania v trestnom konaní a jeho možného vplyvu na rozhodnutie

v personálnom konaní o prepustení sťažovateľa z Policajného zboru. Krajský súd následne

na to rozsudkom sp. zn. z 20. februára 2018 zrušil rozhodnutia ministerstva

vnútra z 13. novembra 2013 a 19. februára 2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Proti rozsudku krajského súdu z 20. februára 2018 podalo ministerstvo vnútra 4. mája

2018 kasačnú sťažnosť. V konaní o kasačnej sťažnosti rozhodol najvyšší súd napadnutým

rozsudkom z 20. marca 2019 tak, že zrušil rozsudok krajského súdu z 20. februára 2018,

a to z dôvodu zistenia nedodržania subjektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu

konania, a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa názoru najvyššieho súdu „na základe

obsahu trestného spisu mal preukázané, že žalobca (teda sťažovateľ, pozn.) sa o dôvode

obnovy konania dozvedel na verejnom zasadnutí Krajského súdu v Trenčíne dňa

24.05.2011.“.

6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta nezákonnosť napadnutého rozsudku,

pretože najvyšší súd „v rozpore so zákonom presiahol zákonný rámec a podstatu kasačného

konania, pri svojom rozhodnutí vychádzal zo skutočnosti, dôkazu, zápisnice z verejného

zasadnutia Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 24.5.2011 v trestnej veci sp.zn.:

ktorá nie je obsahom súdneho ani administratívneho spisu, čiže nie je zachytená v spisovom

materiáli... na Krajskom súde v Bratislave... a vôbec sa nenachádza ani v jednom z nich.“.

Podľa sťažovateľa táto skutočnosť nebola známa ani z predchádzajúcich konaní a ani nebola

uplatnená v rámci kasačnej sťažnosti a „kasačný súd... je viazaný sťažnostnými bodmi.“.

Sťažovateľ tiež argumentuje, že „[V] nasledujúcich súdnych konaniach a rozhodnutiach,

a ani konaniach a rozhodnutiach žalovaného správneho orgánu , ale ani v podanej

kasačnej sťažnosti žalovaným... nebolo namietané, a ani preukázané účastníkom konania...

že by lehota na podanie návrhu na obnovu konania nebola dodržaná.“.

Najvyšší súd napadnuté rozhodnutie navyše nedostatočne odôvodnil, čím bolo

porušené sťažovateľovo základné právo podľa a jeho právo

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ namieta aj porušenie základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

, keďže sa nemohol k tejto skutočnosti ako dôkazu vyjadriť a najvyšší súd „porušil aj

zásadu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania... pretože napomáhal protistrane

a nahrádzal jeho povinnosti... predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení.“.

7. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd jeho ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie

konanie a odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a po vykonaní

dokazovania rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa ... na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, jeho právo

na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a , a Čl. 48 ods. 2 SR, rozsudkom

Najvyššieho súdu sp.zn.: z 20. marca 2019 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ,sp.zn.: z 20. marca

2019 sa zrušuje a vec sa Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v Bratislave v r a c i a

na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania

v sume 346,26 Eur... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto nálezu

Ústavného súdu.“

II.

8. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

13. Podľa všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

14. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

15. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

16. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľa je možné kvalifikovať

ako sťažnosť v zmysle v spojení s , a nasl. zákona

o ústavnom súde a sťažovateľ je v konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom

v zmysle .

17. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že k porušeniu označených práv malo dôjsť

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým sa zrušil rozsudok krajského súdu

z 20. februára 2018 a vec sa mu vrátila na ďalšie konanie a rozhodnutie.

18. Vzhľadom na to, že ústavná sťažnosť sťažovateľa smeruje proti zrušujúcemu

rozhodnutiu kasačného súdu, ktoré nie je konečným rozhodnutím vo veci, ústavný súd

po rozhodnutí vo veci sp. zn. mutatis mutandis zastáva názor, podľa ktorého

ak jeho rozhodovacia prax v minulosti spravidla nepripúšťala preskúmavanie rozhodnutí

odvolacieho súdu, ktorými boli zrušené v odvolacom konaní rozsudky prvostupňových

súdov, s poukazom na to, že takéto rozhodnutie odvolacieho súdu nie je „konečným“

rozhodnutím vo veci a sťažovateľ má v každom prípade možnosť domáhať sa na ústavnom

súde ochrany základných práv a slobôd podaním ústavnej sťažnosti proti konečnému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré vzíde z konania nasledujúceho po zrušujúcom

rozhodnutí odvolacieho súdu, je namieste na tomto názore zotrvať, avšak v záujme

poskytnutia účinnej ochrany základným právam účastníkov civilného sporového konania

nie bezvýhradne (m. m. ).

19. V okolnostiach danej veci posudzoval ústavný súd napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu predovšetkým z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti jeho odôvodnenia,

pretože i rozhodnutie kasačného súdu, ktorým sa konanie vo veci samej právoplatne

nekončí, musí spĺňať požiadavky plynúce z viacerých čiastkových aspektov základného

práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie. Aj rozhodnutie kasačného

súdu, ktorým sa prvostupňové rozhodnutie zrušuje a vec sa vracia krajskému súdu na ďalšie

konanie, musí dosahovať takú kvalitu odôvodnenia, aká preň vyplýva z ,

ako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru, a tiež jeho výrok musí mať potrebný právny základ

v ustanoveniach nielen procesného, ale i hmotného práva, ako aj náležitú oporu

v odôvodnení. Nerešpektovanie najmä týchto požiadaviek by pri neskoršom ústavno-

súdnom prieskume meritórnych rozhodnutí všeobecných súdov vo veci samej už nebolo

napraviteľné.

20. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa

vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 20. marca

2019, ktorým najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu č. k. -199

z 20. februára 2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd v odôvodnení

napadnutého rozsudku v podstatnom uviedol:

„Preskúmavaním obsahu trestného spisu žalobcu, vedeného na Krajskom súdu

v Trenčíne pod sp. zn. kasačný senát zistil, že podľa zápisnice o verejnom

zasadnutí zo dňa 24.05.2011 bol žalobca ako obžalovaný osobne prítomný na verejnom

zasadnutí, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie, ktorým Krajský súd v Trenčíne ako súd

odvolací podľa zamietol odvolanie prokurátora vojenskej prokuratúry ako

nedôvodné proti oslobodzujúcemu rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k.

VOS-1379 zo dňa 12.10.2010. Žalobca sa preto preukázateľne o dôvode obnovy konania

(oslobodenie spod obžaloby podľa z dôvodu, že nebolo dokázané, že

sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný) dozvedel dňa 24.05.2011 na verejnom zasadnutí

Krajského súdu v Trenčíne. Subjektívna trojmesačná lehota preto žalobcovi uplynula dňom

24.08.2011.

... V konaní je nesporné, že obnova konania začala na základe návrhu zo dňa

29.08.2011, pôvodne podaného na Krajskom súde v Bratislave (sp. zn. ) dňa

30.08.2011, osobne do podateľne súdu. Tento návrh na obnovu konania bol uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 07.02.2012 (čl. 48

admin. spisu) postúpený Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky podľa § 104 ods. 1

z dôvodu právomoci ministerstva na konanie o návrhu. Účinky spojené s podaním

návrhu na začatie konania dňa 30.08.2011 zostali v zmysle zachované.

V dôsledku toho obnova konania začala dňa 30.08.2011 a nie až dňa 05.03.2012, kedy

žalovanému podľa podacej pečiatky bola doručená postúpená vec (čl. 45 administratívneho

spisu).

V danom prípade žalovaný v napadnutom prvostupňovom rozhodnutí č. p.: SPOU-

zo dňa 13.11.2013 vychádzal zo skutočnosti, že návrh na obnovu konania bol

mu doručený dňa 05.03.2012, pričom neuviedol, že išlo o postúpenú vec zo súdu

podľa Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. -50

zo dňa 21.05.2013 na s. 11 správne ustálil, že návrh na obnovu konania bol podaný

dňa 30.08.2011, kedy nastali účinky začatia obnovy konania.

Žalovaný v napadnutom rozhodnutí o rozklade č. p. K.M-OLVS-164/2013/OPK

zo dňa 19.02.2014 na s. 5 nesprávne vyhodnotil, že posledným dňom subjektívnej lehoty

na podanie návrhu bol deň 30.11.2011. Návrh však považoval za oneskorený, keďže

vychádzal z dátumu doručenia dňa 05.03.2012 do jeho organizácie.

Kasačný súd zistil, že námietky týkajúce sa nedodržania subjektívnej lehoty boli

súčasťou sťažnostných dôvodov. Vzhľadom na to kasačný súd preskúmal tieto dôvody

a na základe obsahu trestného spisu mal preukázané, že žalobca sa o dôvode obnovy

konania dozvedel na verejnom zasadnutí Krajského súdu v Trenčíne dňa 24.05.2011.

... Vzhľadom na zistenia kasačného súdu o nedodržaní subjektívnej lehoty vec bola

vrátená Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie podľa za účelom

opätovného rozhodnutia.“

21. Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok najvyššieho súdu z hľadiska

jeho odôvodnenia spĺňa ústavnoprávne požiadavky, ktoré sú naň kladené,

a v posudzovanom prípade ústavný súd nezistil žiadne známky arbitrárnosti alebo zjavnej

neodôvodnenosti, ktoré by mohli signalizovať porušenie sťažovateľom označených práv.

Argumenty a právny záver najvyššieho súdu, že v okolnostiach sťažovateľovej veci bolo

zistené nedodržanie subjektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania, čo tvorí

zákonnú podmienku pre rozhodovanie o obnove konania, rozhodne nemožno považovať

za arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, sama osebe

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok.

22. K argumentácii sťažovateľa, že najvyšší súd presiahol zákonný rámec a podstatu

kasačného konania, ústavný súd poukazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 27. júna 2000, v ktorom sa v súvislosti s otázkou viazanosti

rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti a prípustnosti nových skutočností a dôkazov

uvádza, že ústavný súd „připouští, že praxe bude nacházet i další otázky, k nimž budou

muset správní soudy přihlednout z moci úřední, a že nejde ani tak o principiální nemožnost

zkoumat správní rozhodnutí nad rámec vymezený žalobcem, jako spíše o správné a stabilní

stanovení okruhu otázek důležitých pro rozhodnutí, ke kterým soud musí přihlédnout, i když

to žalobce nenamíta... Ústavní soud předpokládá, že v naznačeném směru se bude

judikatura správních soudů vyvíjet. Sám pak bude nucen při projednání ústavní stížnosti

samotné zaujmout stanovisko k otázce, zda je povinností soudů přihlédnout i bez návrhu

k případné prekluzi práva.“.

Ústavný súd v tejto súvislosti tiež poukazuje na odbornú literatúru, podľa ktorej

kasačný súd síce nemusí ex offo preskúmavať to, či predchádzajúce konanie trpí vadou

zmätočnosti, avšak tým nie je dotknutá jeho povinnosť skúmať procesné podmienky

v každom štádiu konania, teda aj v rámci kasačného konania. V rámci kasačného konania

však kasačný súd skúma predovšetkým splnenie procesných podmienok kasačného konania.

Hoci kasačný súd môže skúmať len existenciu procesných podmienok v kasačnom konaní,

možno konštatovať, že vo väčšine prípadov to bude tak, že ak nie je procesná

podmienka splnená v konaní pred krajský súdom, prenesie sa aj do kasačného konania

(BARICOVÁ, J., FEČÍK, M., ŠTEVČEK, M., FILOVÁ, A. a kol. .

Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2018, 1696 s. ISBN 978-80-7400-678-4.).

23. Ústavný súd nepovažoval preto právny názor najvyššieho súdu, ktorým

odôvodnil svoje zrušujúce rozhodnutie, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,

ktoré by bolo založené na ústavne nekonformnej aplikácii ustanovení Správneho súdneho

poriadku a upravujúcich postup súdu v kasačnom konaní.

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi sťažovateľom namietaným porušením

základného práva podľa a práva podľa dohovoru a postupom

najvyššieho súdu pri rozhodovaní v kasačnom konaní, odmietol túto časť ústavnej sťažnosti

podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

24. Sťažovateľ porušenie základných práv podľa a

odvíja zrejme od namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru, ku ktorému malo dôjsť napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol, konštatuje, že v takom

prípade nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa

a .

25. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že aj v tejto časti bolo potrebné

ústavnú sťažnosť odmietnuť podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

26. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, o ďalších návrhoch

sťažovateľa formulovaných v sťažnostnom petite (odloženie vykonateľnosti, zrušenie

rozhodnutia, náhrada trov konania) nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júla 2019