Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 307/2019
PDF · 190.2 KB
No categories available
I. ÚS 307/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. augusta 2019
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť neziskovej organizácie
zastúpenej advokátom JUDr. Ľubomírom Hlbočanom,
Vajnorská 131/20, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 ods. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co 369/2017 z 21. novembra 2018, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť neziskovej organizácie
o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca
2019 elektronicky doručená sťažnosť neziskovej organizácie
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dodatkový
protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
10 Co 369/2017 z 21. novembra 2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že žalobou podanou na Okresnom súde Galanta
(ďalej len „okresný súd“) sa domáhala, aby okresný súd zaviazal obec (ďalej len
„žalovaný“) zaplatiť jej sumu 50 866,46 € s príslušenstvom a trovy konania z titulu vydania
bezdôvodného obohatenia, ktoré zodpovedá investícii sťažovateľky do nehnuteľnosti
žalovaného, ktorá jej bola prenajatá na základe zmluvy o nájme a predkupnom práve
nehnuteľností z 1. marca 2006 (ďalej len „nájomná zmluva“) uzatvorenej na dobu určitú
do 31. decembra 2006.
3. V čl. I ods. 1.1 nájomnej zmluvy sa sťažovateľka ako nájomca zaviazala
investovať vlastné finančné prostriedky na prestavbu predmetnej budovy a využívať
ju výlučne pre účely sociálnej pomoci a poskytovanie zdravotníckej starostlivosti.
Dodatkom č. 1 k nájomnej zmluve bol nájom nehnuteľnosti predĺžený do 31. decembra
2007 a súčasne bolo dohodnuté, že „V prípade zrušenia tejto zmluvy o nájme a predkupnom
práve nehnuteľnosti sa prenajímateľ zaväzuje uhradiť nájomcovi všetky finančné náklady
účelne vynaložené na prestavbu zariadenia poskytujúceho sociálne a zdravotnícke služby,
ktoré prenajímateľovi dostatočne preukáže a podloží faktúrami a príslušnou
dokumentáciou, vrátane zvýšenej hodnoty diela, určenej znaleckým posudkom.
Prenajímateľ je povinný uhradiť nájomcovi účelne vynaložené náklady na prestavbu
nehnuteľnosti v lehote do 30 dní od zrušenia zmluvy, inak je prenajímateľ povinný zaplatiť
počnúc 31. dňom omeškania zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % z dlhovanej sumy za každý
deň omeškania, čim nie je dotknutý nárok na náhradu škody .“.
4. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 16 C 7/2009 zo 14. júna 2017
(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol
s odôvodnením, že nájom na základe nájomnej zmluvy v znení dodatku skončil uplynutím
doby nájmu, teda 31. decembra 2007, a preto sťažovateľke nevzniklo z dojednania
uvedeného v bode 5.3 dodatku právo na úhradu účelne vynaložených finančných nákladov,
pretože v tomto ustanovení zmluvné strany mali na mysli, že pod zrušením zmluvy
sa nerozumie uplynutie dojednanej doby nájmu (ale jej zrušenie právnym úkonom
urobeným zo strany žalovaného odstúpením) a na základe tohto ustanovenia sťažovateľke
nemohlo vzniknúť právo na zaplatenie účelne vynaložených finančných prostriedkov.
Druhý dôvod, ktorým súd I. inštancie odôvodnil zamietnutie žaloby, bolo nepreukázanie
účelnosti vynaložených nákladov na rekonštrukciu.
5. Rozsudok okresného súdu napadla sťažovateľka odvolaním z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci. Krajský súd napadnutým rozhodnutím potvrdil rozsudok
okresného súdu a svoje rozhodnutie založil na stotožnení sa s rozhodnutím súdu I. inštancie,
teda že sťažovateľka nepreukázala účelnosť vynaložených financií na prestavbu
nehnuteľností, pričom už (oproti súdu I. inštancie) už poukazoval na konkrétne dôkazy,
o ktoré začal opierať svoje úvahy a ktoré v tomto smere prvýkrát vyslovil. Napokon
odvolací súd v uviedol, že dôvodom, pre ktorý súd prvej inštancie prvotne zamietol žalobu
(výklad zmluvne dohodnutého pojmu zrušenia zmluvy), sa nebude zaoberať z dôvodu
nepreukázania účelnosti vynaloženia finančných prostriedkov na prestavbu nehnuteľnosti
sťažovateľkou.
6. Sťažovateľka ďalej obsiahlo poukázala na konkrétne výpovede svedkov, z ktorých
malo vyplynúť, že vynaloženie finančných prostriedkov sťažovateľkou na prestavbu
a rekonštrukciu prenajatých nehnuteľností bolo nevyhnutné a jednoznačne účelné a tiež na
znalecký posudok vypracovaný znalcom z odboru stavebníctva, odhadu hodnoty
nehnuteľností ‒ odhad hodnoty stavebných prác, zktorého vyplynula výška ceny
stavebných prác, ako aj ich účelnosť.
7. Odvolací súd podľa názoru sťažovateľky svoje rozhodnutie založil len na tom,
že sťažovateľka nepreukázala účelné vynaloženie finančných prostriedkov, pretože nebola
odborne a úplne dokončená strecha a do budovy zatekalo. Uvedené však podľa
sťažovateľky nezakladá aj neúčelnosť vynaloženia finančných prostriedkov na práce
súvisiace s výmenou podlahy, práce na sadrokartónových priečkach a stropoch, práce
na vnútorných rozvodoch, na odkanalizovaní vnútorných priestorov, na kanalizačnej
prípojke, na vykurovacích rozvodoch, na elektroinštalácii, výkopové práce, búracie práce
atď., čo už odvolací súd v rozhodnutí nevysvetľuje, a preto jeho rozhodnutie je možné
označiť za arbitrárne, svojvoľné, nepresvedčivé, nelogické a snažiace sa vyvracať zistený
skutkový stav veci, čím bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu
a právo na spravodlivý súdny proces.
8. Sťažovateľka tiež namietala, že právne závery krajského súdu sú v príkrom
nesúlade so zisteným skutkovým stavom a jeho odôvodnenie je nezlučiteľné so základnými
ústavnými právami na súdnu ochranu a právom vlastniť majetok, so základným právom
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj s právom podľa čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu. Krajský súd totiž jednostranne prihliadal len na tie výpovede
svedkov, v ktorých sa svedkovia vyjadrovali k neodbornému a nedostatočnému vykonaniu
opravy strechy.
9. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po predbežnom
prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a vyniesol tento nález:
„1. Základné práva sťažovateľa
vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a právo podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právoplatným rozsudkom
Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 10Co/369/2017-566 zo dňa 21.11.2018 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 10Co/369/2017-566 zo dňa 21.11.2018
sa zrušuje a vec sa v r a c i a Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi :
, sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 3.000,- Eur (slovom tritisíc Eur), ktoré je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť sťažovateľovi
, trovy
právneho zastúpenia v sume 1.270,30 € (slovom tisícdvestosedemdesiat Eur a tridsať
centov) na účet advokáta JUDr. Ľubomíra Hlbočana, vedený vo VÚB, a.s., číslo účtu
v tvare IBAN: SK98 0200 0000 0011 4659 3958, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
12. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka
sa domáha vyslovenia porušenia označených práv rozsudkom krajského súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok okresného súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľky, ktorou sa domáhala
zaplatenia sumy 50 866,46 € s príslušenstvom z titulu vydania bezdôvodného obohatenia.
Sťažovateľka namieta najmä nesprávne právne posúdenie jej právnej veci krajským súdom,
napadnutý rozsudok považuje za svojvoľné, arbitrárne, nedostatočne odôvodnené
rozhodnutie a v ňom vyslovené právne závery za nekorešpondujúce so zisteným skutkovým
stavom. Súčasne sťažovateľka uviedla, že vzhľadom na skutočnosť, že nesprávne právne
posúdenie veci nezakladá dovolací dôvod ani podľa § 420 Civilného sporového poriadku
(ďalej len ,,CSP“) ani podľa § 421 CSP, domáha sa preto ochrany svojich práv podaním
ústavnej sťažnosti.
16. Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky poukazuje na svoje
rozhodnutia, podľa ktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie
základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým
osobám zaručuje, preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (porovnaj I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013,
III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04).
17. Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany, a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
(IV. ÚS 128/04). Sťažovatelia nemajú podľa ústavy, zákona o ústavnom súde
a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich
systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany
poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.
Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho,
že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni
jeho právomocí (čl. 142 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 CSP). Iba za predpokladu,
že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej
ochrany svojho základného práva alebo slobody a pri ich uplatnení nie sú úspešní, môžu sa
uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody sťažnosťou podanou ústavnému
súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 193/2010, I. ÚS 178/2011,
IV. ÚS 453/2011, III. ÚS 703/2017).
18. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť nie je prípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne prostriedky,
ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov hodných
osobitného zreteľa.
19. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie,
ak to zákon pripúšťa.
Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
20. Citovaná právna úprava (účinná od 1. júla 2016) presunula ťažisko tvrdenia
a preukazovania vád zmätočnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na dovolateľa, ktorý limity
posúdenia prípustnosti dovolania určuje obsahom podaného dovolania.
21. Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka považuje právne posúdenie ňou
uplatneného nároku – vydania bezdôvodného obohatenia krajským súdom za nesprávne.
Ďalej je presvedčená, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nedostačujúce z hľadiska
jej základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Z uvedeného
je tiež zrejmé, že sťažovateľka sa ochrany svojich práv mohla domôcť prostredníctvom
dovolania, ak konanie ako celok nevykazovalo znaky zákonnosti a spravodlivosti.
22. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť
dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla
intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý
proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré
sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením
súdnej ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti
strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán
v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu
a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae
(odmietnutia spravodlivosti) [uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Cdo 155/2017 z 25. októbra 2017].
23. V tejto súvislosti ústavný súd už v minulosti judikoval, že v prípadoch uplatnenia
dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku spôsobilého zabezpečiť ochranu práv
sťažovateľa, následne však odmietnutého dovolacím súdom pre neprípustnosť je lehota
pre podanie sťažnosti ustanovená § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov v zásade
zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu
(m. m. III. ÚS 674/2014, pozri aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11.
2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53
a 54). Tento princíp sa napokon premietol i do ustanovenia § 124 poslednej vety zákona
o ústavnom súde, podľa ktorého ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok,
lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym
opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia
o mimoriadnom opravnom prostriedku.
24. Keďže sťažovateľka nepreukázala, že dovolanie nepodala z dôvodov hodných
osobitného zreteľa, v okolnostiach jej prípadu neprichádzal do úvahy prípadný postup
ústavného súdu v zmysle § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
25. Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom
súde sťažnosť ako neprípustnú odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. augusta 2019