Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 396/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. septembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, zo sudcov Miroslava Duriša

a Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, advokátky, , ,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. -318

zo 4. augusta 2011 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, opravným uznesením

Krajského súdu v Košiciach č. k. -323 zo 7. septembra 2011, uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -332 z 11. júla 2012

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. januára

2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája

2019 doručená ústavná sťažnosť advokátky , advokátky,

, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -318 zo 4. augusta 2011 (ďalej len „uznesenie

krajského súdu zo 4. augusta 2011“) a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, opravným

uznesením krajského súdu č. k. -323 zo 7. septembra 2011 (ďalej len

„opravné uznesenie“), uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) č. k. -332 z 11. júla 2012 (ďalej len „uznesenie najvyššieho

súdu z 11. júla 2012“) a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. V 12/2018

z 31. januára 2019 (ďalej len „uznesenie o odmietnutí dovolania“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd uznesením zo 4. augusta

2011 uložil sťažovateľke, vystupujúcej v postavení právnej zástupkyne žalobcu, poriadkovú

pokutu vo výške 400 €. Predmetné uznesenie bolo v spojení s opravným uznesením

krajského súdu potvrdené uznesením najvyššieho súdu z 11. júla 2012, ktoré následne

sťažovateľka napadla dovolaním, ktoré najvyšší súd 31. januára 2019 odmietol.

3. Sťažovateľka je toho názoru, že všeobecné súdy rozhodli v rozpore s právom

na spravodlivý proces, v rozpore so základnými právami a povinnosťami všeobecných

súdov, ako aj v rozpore so zásadou všeobecnej spravodlivosti. Sťažovateľka vystupovala

v konaní ako splnomocnená právna zástupkyňa žalobcu na základe splnomocnenia

udeleného v súlade s . . Krajský súd

prostredníctvom uloženia poriadkovej pokuty vymáhal, aby mu sťažovateľka ako advokátka

vydala listiny, ku ktorým mal dispozičné právo jej klient, pričom išlo o listiny týkajúce

sa inej právnej veci, o ktorých mala sťažovateľka ako advokátka, zastupujúca klienta

aj v danej právnej veci, vedomosť. Sťažovateľka je toho názoru, že predložením

požadovaných listín by porušila povinnosť mlčanlivosti a záväzné pokyny klienta.

4. Sťažovateľka zhodnotila, že konštatovania všeobecných súdov uvedené

v napadnutých rozhodnutiach sú v rozpore s obsahom spisu, keďže krajský súd

na pojednávaní uskutočnenom 16. marca 2010 povinnosť predložiť listiny neuložil

sťažovateľke, ale priamo žalobcovi, ktorý bol na pojednávaní prítomný. Z povahy veci

je zrejmé, že k listinám žalobcu, ktoré súd od sťažovateľky žiadal, má originálne dispozičné

právo žalobca.

5. Sťažovateľka ďalej poukázala na skutočnosť, že požadovaná listina (podanie

na ústavnom súde) sa netýka veci samej, pričom sťažovateľka má ako advokátka prístup

k danému podaniu len zhodou okolností, a to na základe iného splnomocnenia

na zastupovanie klienta v inej právnej veci. Sťažovateľka je o obsahu týchto listín povinná

zachovávať mlčanlivosť a dispozícia s nimi je závislá na vôli klienta. Bez súhlasu a pokynu

klienta nesmie s týmito listinami voľne nakladať, neobmedzene disponovať

ani sprístupňovať iným osobám. Sťažovateľka v danej súvislosti namieta, že postup

krajského súdu, ktorým sťažovateľke priamo uložil povinnosť predložiť súdu listiny,

s ktorými však nesmie voľne disponovať, je nesprávny, v rozpore s ustanoveniami

a o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“). Sťažovateľka mala krajskému súdu

predložiť listinu (podanie klienta na ústavnom súde), ktorá sa netýka predmetu konania

vo veci samej. Žalobcovo podanie preto nemožno považovať za listinný dôkaz

na preukázanie tvrdení žalovaného vo veci samej.

6. Sťažovateľka zároveň zdôraznila, že všeobecné súdy mali priamo prístup

k predmetným podaniam žalobcu, keďže v konaní pred ústavným súdom vystupovali

ako štátne orgány zastupujúce Slovenskú republiku. Sťažovateľka preto namieta, že postup

krajského súdu, ktorý mal priamo k dispozícii predmetné podania žalobcu a napriek tomu

jej ich ako advokátke pod hrozbou pokuty ukladal predložiť, čím by som porušila zákonnú

povinnosť mlčanlivosti advokátky, možno kvalifikovať ako nezákonný a šikanózny.

7. Poukazujúc na obsah uznesenia o odmietnutí dovolania sťažovateľka

skonštatovala, že dovolací súd pri vydaní napadnutého rozhodnutia neprihliadal starostlivo

na všetky okolnosti prípadu, a tým porušil základné princípy občianskeho súdneho konania.

Dovolací súd dovolanie odmietol ako neprípustné, pričom opomenul riadne sa vysporiadať

z celým predmetom dovolacieho konania, ako aj so všetkými podstatnými námietkami

k procesným a hmotnoprávnym pochybeniam súdov. Podľa sťažovateľky zároveň absentuje

riadne zákonné odôvodnenie napadnutého súdneho rozhodnutia, ktoré je predpokladom

vylúčenia pochybností alebo domnienok o svojvôli v súdnom rozhodovaní. Rozhodnutie

dovolacieho súdu tak sťažovateľka považuje za nepreskúmateľné, keďže nebola splnená

základná zákonná podmienka presvedčivosti súdneho rozhodnutia, čo je v rozpore s právom

na spravodlivý súdny proces. Dovolací súd mal postupovať formálne a arbitrárne, v rozpore

s právom na spravodlivý proces a v rozpore so základnými princípmi materiálnej ochrany

práv a zákonnosti.

8. Sťažovateľka zároveň v ústavnej sťažnosti namietala, že v súdnom konaní došlo

k prieťahom, ako aj skutočnosť, že jej všeobecné súdy jej neposkytli riadnu súdnu ochranu,

nedodržali hmotno-právne a procesno-právne predpisy a konali v rozpore s právom

na spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľka z ústavného hľadiska považuje závery

všeobecných súdov za neodôvodnené, arbitrárne, neospravedlniteľné a neudržateľné.

9. Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka žiadala, aby ústavný

súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie a následnom odložení vykonateľnosti označených

rozhodnutí takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd č. , na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

č. . právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa ,

ods. 2 postupom a uznesením Krajského

súdu v Košiciach zo dňa 4. augusta 2011 č. k.: -318, opravným uznesením

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 7. septembra 2011 č. k. -323,

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. júla 2012 č. k.: 5Obo 91/2011-

332, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. januára 2019 č. k.:

, porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 4. augusta 2011 č. k.: 5Cbs/14/2004-

318, opravné uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 7. septembra 2011 č. k.

-323, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa11. júla 2012

č. k.: -332, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

31. januára 2019 č. k.: sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu

v Košiciach na ďalšie konanie.

Krajskému súdu v Košiciach a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje,

aby obnovili stav pred porušením práv sťažovateľa.

Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov a nákladov konania, ktoré

je porušovateľ povinný zaplatiť na účet sťažovateľa do jedného mesiaca odo dňa

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

10. Podľa Ústavný súd Slovenskej republiky je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a§ 251.

13. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

18. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu zo 4. augusta 2011

a opravným uznesením krajského súdu

19. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o ústavných sťažnostiach

fyzických osôb a právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd

o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je

a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o ústavnej sťažnosti

preskúmavané ().

20. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

21. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie

obsahu uznesenia krajského súdu zo 4. augusta 2011, ako aj opravného uznesenia krajského

súdu bol v prvom rade príslušný najvyšší súd ako súd odvolací, ktorého súdny prieskum

vyústil do vydania uznesenia z 11. júla 2012. Z uvedeného je zrejmé, že právomoc

najvyššieho súdu predchádzala právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať

namietané uznesenia, preto ústavný súd s poukazom na princíp subsidiarity a už citované

ustanovenie odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky

v uvedených častiach pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (podobne

, , , , ,

, a iné).

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 11. júla 2012

22. Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti rovnako vyslovila nespokojnosť

s obsahom uznesenia najvyššieho súdu z 11. júla 2012, ktorý ako súd odvolací potvrdil

napadnuté uznesenia krajského súdu, čím mal odobriť nesprávny právny názor krajského

súdu.

23. Ústavný súd pred samotnou analýzou ústavnej akceptovateľnosti obsahu

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu považuje za nevyhnutné poukázať na skutočnosť,

že v zmysle svojej konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní

tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory

všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ,

, ).

24. Najvyšší súd v relevantných častiach napadnutého uznesenia v podstatnom

uviedol:

„... Odvolateľka ako advokátka je právna zástupkyňa žalobcu, ktorého zastupuje

na základe splnomocnenia žalobcu z 15. marca 2010...

... Dňa 16. marca 2010 sa za žalobcu zúčastnila pojednávania vo veci vedenej

pod sp. zn. . Táto na tomto pojednávaní argumentovala, že dovolacie

rozhodnutia Najvyššieho súdu SR žalobca napadol na Ústavnom súde ihneď, ako im boli

doručené...

... Súd na tomto pojednávaní... uznesením uložil žalobcovi predložiť súdu kópie

podaní na Ústavný súd o neplatnosti týchto rozhodnutí dovolacieho súdu, týkajúcich

sa konania Mgr. V.B. za žalobcu...

... Odvolateľka neprotestovala proti uzneseniu, ktorým jej súd uložil povinnosť

predložiť mu kópie podaní na Ústavný súd o neplatnosti rozhodnutí dovolacieho súdu,

týkajúcich sa konania Mgr. V.B., ale ani si nesplnila uloženú povinnosť. Túto si nesplnila

ani na písomnú výzvu z 2. septembra 2010 a ani na urgenciu výzvy, ktorú prevzala

15. novembra 2010.

Odvolací súd konštatoval, že odvolateľka nielenže si neplnila uloženú povinnosť

predložiť súdu požadované doklady, ale ani na výzvu a urgenciu výzvy nereagovala.

Vo svojom odvolaní uviedla, že je viazaná súhlasom svojho klienta - žalobcu a tieto

doklady môže súdu poskytnúť len s jeho súhlasom. Poukazuje na ,

či jej klient - žalobca odmietol predloženie požadovaných dokladov súdu však neuviedla,

rovnako neuviedla a z jej odvolania to nevyplýva, že o tejto skutočnosti so svojim klientom

hovorila a ak žalobca odmietol vydať súdu tieto doklady, tak mala uviesť, aké dôvody

ho k tomu viedli.

Odvolateľka poukazuje na ..

... Odvolací súd je názoru, že citované ust. je v predmetnej veci

nepoužiteľné. Požadované doklady súdom prvého stupňa - predložiť súdu kópie podaní

žalobcu na Ústavný súd o neplatnosť rozhodnutí dovolacieho súdu, týkajúcich sa konania

Mgr. V.B. za žalobcu - nespĺňajú atribúty povinnosti mlčanlivosti o utajovaných

skutočnostiach chránených podľa osobitného zákona, podľa

v znení zmien a doplnkov, () , resp. iných osobitných zákonov.

Požadované kópie súdom prvého stupňa nie sú utajované skutočnosti - informácie

alebo vec uvedená v zozname utajovaných skutočností, ktorú vzhľadom na záujem

Slovenskej republiky treba chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením, zničením,

stratou alebo odcudzením. Požadované doklady nespadajú ani pod obchodné tajomstvo....

... Odvolací súd preskúmal aj argumenty odvolateľky, poukazujúce na zákon

o advokácii...

... Odvolateľka postavila pokyny klienta nad všeobecne záväzné predpisy, ktorými je

viazaná a v prípade, ak pokyny klienta sú v rozpore so všeobecne záväznými predpismi,

takýmito pokynmi klienta nie je viazaná. Poukazovanie na ust. § 23 ods. 3 zákona

o advokácii je právne irelevantné, keďže ide o zbavenie mlčanlivosti advokáta, ktorý je

aj naďalej viazaný mlčanlivosťou o skutočnostiach, ktoré by mohli privodiť bývalému

klientovi ujmu.

Odvolací súd však poukazuje na ust. § 2 ods. 2 zákona o advokácii, podľa ktorého

advokát je pri poskytovaní právnych služieb nezávislý, je viazaný všeobecne záväznými

právnymi predpismi a v ich medziach príkazmi klienta.

Najvyšší súd ďalej poukazuje na protirečivosť odvolateľky, ktorá na predmetnom

pojednávaní 16. marca 2010 sama argumentovala skutočnosťou, že žalobca dovolacie

rozhodnutia Najvyššieho súdu napadol na Ústavnom súde ihneď potom, ako boli žalobcovi

doručené ako účastníkovi konania. Taktiež odvolací súd poukazuje na fakt, že či Ústavný

súd prijme alebo odmietne sťažnosti žalobcu, tieto budú verejne publikované Ústavným

súdom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po vyhodnotení odvolacích dôvodov odvolateľky

dospel k názoru, že tieto nezakladajú dôvodnosť jej odvolania a nepreukazujú

opodstatnenosť jej postupu v konaní. Spor je na súde prvého stupňa od roku 2004 a prístup

odvolateľky nenapĺňa znaky snahy o jeho skoré ukončenie.

Odvolací súd konštatujúc, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vecne správne,

preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením podľa ust.

potvrdil...“

25. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel

k záveru, že sťažnosť sťažovateľky v danej časti nie je opodstatnená. Najvyšší súd

podrobným a zrozumiteľným spôsobom reagoval na všetky podstatné argumenty,

ktoré sťažovateľka predniesla vo svojom odvolaní. Svoje rozhodnutie odôvodnil na vec

sa vzťahujúcimi ustanoveniami právnych predpisov a zároveň vysvetlil, prečo

jej námietkam nemohol vyhovieť, resp. na ne prihliadať.

26. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu dospel k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, predmetné rozhodnutie

obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

27. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky

v predmetných častiach odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

III.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu o odmietnutí

dovolania

28. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti rovnako vyslovila nespokojnosť aj s obsahom

uznesenia najvyššieho súdu z 31. januára 2019, ktorým odmietol jej dovolanie. Podľa

názoru sťažovateľky mal najvyšší súd odmietnutím dovolania postupovať príliš formálne,

pričom sa opomenul vysporiadať so všetkými podstatnými námietkami k procesným

a hmotnoprávnym pochybeniam súdov. Sťažovateľka zároveň namietala, že absentuje

riadne zákonné odôvodnenie napadnutého súdneho rozhodnutia, v dôsledku čoho

je nepreskúmateľné.

29. Ústavný súd v danej súvislosti poukazuje na svoj ustálený právny názor, v zmysle

ktorého otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho

súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný

súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania

je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení

označených práv sťažovateľov (m. m. ).

30. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

31. Poukazujúc na uvedené ústavný súd ozrejmuje, že jeho úlohou bolo zistiť,

či právny názor, na základe ktorého najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky,

bol najvyšším súdom aplikovaný ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade s článkami

a dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta.

32. Najvyšší súd v relevantných častiach uznesenia o odmietnutí dovolania uviedol:

„Z ustanovenia , účinného v čase podaného dovolania, je zrejmé,

že dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon

pripúšťa.

Z ustanovenia písmeno f/ , s poukazom na ktoré právna zástupkyňa

prípustnosť dovolania označila vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom.

Z obsahu spisu je zrejmé, že bola žalobcom splnomocnená

na zastupovanie dňa 06. 06. 2008, ktoré splnomocnenie prijala dňa 10. 06. 2008...

Zo zápisnice z pojednávania, konaného dňa 16. 03. 2010... je jednoznačné, že pojednávania

sa zúčastnila, a teda bola informovaná ako právna zástupkyňa žalobcu o uložení povinnosti

predložiť požadované doklady súdu. Je pravdou, že na pojednávaní k uloženiu tejto

povinnosti nereagovala, ako aj, že na výzvy súdu ohľadne predloženia požadovaných

dokladov už adresovaných priamo na jej adresu nereagovala a o nemožnosti splnenia tejto

povinnosti konajúci súd neinformovala žiadnym prípisom. Prvýkrát k povinnosti uloženej

súdom sa vyjadrila v odvolaní o uložení pokuty...

... Skutočnosť, že konajúci súd nesplnenie tejto povinnosti posúdil ako sťaženie

postupu súdu s následkom uloženia pokuty podľa ustanovenia , sa nedá

považovať za odňatie možnosti konať v zmysle ustanovenia písmeno f/ ,

ktorým ustanovením právna zástupkyňa žalobcu prípustnosť dovolania označila...

... Uloženie pokuty právnemu zástupcovi účastníka konania pre nesplnenie

povinnosti uloženej súdom, nie je odňatím možnosti konať účastníkovi konať pred súdom...

... S poukazom na uvedené prípustnosť dovolania v zmysle písmeno f/

daná v konkrétnej veci daná nie je...

... Kedy je dovolanie tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, je upravené

v ustanovení Prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu uzneseniu

odvolacieho súdu z tohto ustanovenia nevyplýva.

... Prípustnosť dovolania z ustanovení písmeno a/, , . , ktorým

právna zástupkyňa žalobcu v dovolaní prípustnosť dovolania proti uzneseniu o uložení

poriadkovej pokuty vyvodzuje, nie je taktiež daná. keďže nejde o dovolanie prípustné podľa

ustanovenia a ani ustanovenia písmeno f/ ..“

33. Ústavný súd po dôkladnom preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala jeho svojvoľný postup

pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky nemajúci oporu v zákone. Najvyšší súd sa ústavne

akceptovateľným spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľky uvedenými v dovolaní,

pričom opierajúc sa o svoju ustálenú prax sťažovateľke dostatočne jasným spôsobom

vysvetlil dôvody odmietnutia dovolania. Ústavnému súdu je síce známa aj iná rozhodovacia

prax najvyššieho súdu, ktorý už aj v dovolacom konaní vyslovil, že všeobecné súdy

nesprávne uložili právnemu zástupcovi poriadkovú pokutu za nepredloženie požadovaných

listín (pozri napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 28. februára 2019,

ktoré bolo publikované v ASPI a aj na internetovej stránke najpravop.sk 15. apríla 2019,

pozn.), ale túto judikatúru najvyššieho súdu na podporu a obranu svojich tvrdení

sťažovateľka (advokátka znalá práva, pozn.) predtým v konaní pred všeobecnými súdmi

nevyužila a ani v konaní pred ústavným súdom neuviedla, pretože to z ústavnej sťažnosti

a jej príloh nevyplýva.

34. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol aj túto časť ústavnej sťažnosti

v zmysle ako zjavne neopodstatnenú.

III.4 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa

35. Sťažovateľka napokon namietala vo svojej ústavnej sťažnosti vznik zbytočných

prieťahov zo strany všeobecných súdov, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu

jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotveného v čl. 48

ods. 2 .

36. V danej súvislosti ústavný súd konštatuje, že jednou zo základných pojmových

náležitostí ústavných sťažností namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48

ods. 2 je totiž to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov

verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočností,

že ústavná sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok

na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa

v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

37. Keďže v čase podania ústavnej sťažnosti už bolo na všetkých stupňoch

všeobecných súdov rozhodnuté, pričom rozhodnutia nadobudli účinky právoplatnosti, nešlo

o aktuálny a trvajúci zásah do základných práv sťažovateľky.

38. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť

sťažovateľky aj v danej časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

39. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky, keďže rozhodovanie o nich je viazané

na vyslovenie porušenia označených základných práv a slobôd.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2019

predsedníčka senátu