Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 257/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2019

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,

, zastúpeného advokátom

JUDr. Petrom Schmidlom, Záhorácka 11/A, Malacky, vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa a

v spojení s a a práv podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 3 a čl. 14

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Liptovský Mikuláš sp. zn. z 13. júna 2018 a uznesením Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 9. októbra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 5. marca 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Schmidlom, Záhorácka 11/A, Malacky, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s a

a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) v spojení s čl. 3 a čl. 14 dohovoru uznesením Okresného súdu Liptovský

Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 13. júna 2018 a uznesením

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 9. októbra 2018.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 10. júna 2016, ktorým bola schválená dohoda o vine

a treste, odsúdený pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi

podľa ustanovení a Trestný

zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a ďalšie trestné činy

k nepodmienečnému úhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere osem a pol roka.

Sťažovateľ adresoval 1. februára 2018 okresnému súdu návrh na povolenie obnovy konania

v časti týkajúcej sa uznania viny zo spáchania trestného činu nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie

s nimi podľa ustanovení a . Okresný

súd uznesením sp. zn. z 13. júna 2018 predmetný návrh sťažovateľa

na povolenie obnovy konania podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zamietol. Sťažnosť

sťažovateľa, ktorú proti predmetnému prvostupňovému uzneseniu okresného súdu podal,

krajský súd uznesením sp. zn. z 9. októbra 2018 podľa § 193 ods. 1 písm. c)

zamietol.

3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ oboznamuje ústavný súd s obsahom argumentácie,

ktorú formuloval vo svojom návrhu na povolenie obnovy konania, v ktorom poukázal

na aktuálnu rozhodovaciu prax všeobecných súdov týkajúcu sa pravidiel kvantifikácie

hodnoty zaistenej omamnej látky v prípadoch trestnej činnosti nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie

s nimi podľa ustanovení a nasledujúcich . Sťažovateľ vidí v postupe

oboch konajúcich súdov, ktoré predmetné dôvody nezohľadnili a jeho návrhu na povolenie

obnovy konania nevyhoveli, porušenie všetkých svojich v ústavnej sťažnosti označených

práv.

4. Sťažovateľ formulované námietky porušenia označených základných práv

zaručených a práv zaručených listinou opiera o túto argumentáciu:

„Ťažisko neústavnosti napadnutého uznesenia OS Liptovský Mikuláš a uznesenia KS

Žilina spočíva v tom, že napadnutými rozhodnutiami je sťažovateľ diskriminovaný,

a je s ním zaobchádzané rozdielne, a to osobitne s poukazom na aktuálnu súdnu prax

(napr. rozhodnutia KS BA sp. zn. , NS SR: sp. zn. ,

). Považujeme za neprijateľné, aby súdy nerešpektovali svoje vlastné právne

závery a rozdielne rozhodovali v skutkovo a aj právne rovnakých veciach, osobitne pokiaľ

už existuje relevantná prax súdov, ktoré poskytujú značne odlišný pohľad na stíhané trestné

činy.

Zásadná právna otázka teda stojí na tom, či je právne akceptovateľné, že pokiaľ

napr. v bratislavskom kraji je považované isté množstvo omamnej látky za trestný čin

a od tohto množstva sa následne počítajú obvyklé jednorázové dávky omamnej látky,

ktoré odôvodňujú konkrétnu trestnú sadzbu, úplne nepodstatné a teda páchatelia v tomto

kraji sú zvýhodňovaní oproti ostatným krajom, ktoré páchateľom druhovo rovnakých

trestných činov s totožným množstvom omamnej látky ukladajú prísnejšie právne

kvalifikácie a tresty za spáchané trestné činy.

Sťažovateľ je toho názoru, že v uvedenej právnej otázke je potrebné postupovať

rovnako a to v zmysle zásady in dubio pro reo, nakoľko postupom OS Liptovský Mikuláš

a KS Žilina je zvýraznená ústavne neakceptovateľná nerovnosť pred zákonom, teda

napadnuté rozhodnutia sú nespravodlivé a nedôvodné opomínajú zaužívanú súdnu prax

s ktorou sa ani zákonne nevysporiadali. Z logického právneho hľadiska nemôže byť ten istý

skutok posúdený v tom istom právnom štáte dvomi súdmi rozdielne.

V zmysle judikatúry Ústavného súdu SR patrí do obsahu základného práva na súdnu

ochranu aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej

normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky,

alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo

na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho

vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav

veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava (.

Nález z 27. Novembra 2002. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej

republiky 2002 - II. Polrok, s. 791). Máme za to, že sťažnosť sťažovateľa je plne dôvodná

a dostatočne odôvodnená.“

5. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

v jeho veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv

podľa a v spojení s a

a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 3 a čl. 14 dohovoru uznesením okresného

súdu sp. zn. z 13. júna 2018 a uznesením krajského súdu sp. zn.

z 9. októbra 2018, označené uznesenia zrušil a vrátil vec okresnému súdu a krajskému súdu

na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal tiež sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia.

II.

6. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

9. Ústavný súd podľa každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v ustanovení nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa ústavný súd

môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd

nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný

zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne

neopodstatnený.

III.

10. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich označených

základných práv zaručených a práv zaručených dohovorom rozhodnutiami

všeobecných súdov, ktoré nevyhoveli jeho návrhu na obnovu konania. Ťažiskom

jeho argumentácie, tak ako to v ústavnej sťažnosti sám prezentuje, je v podstate námietka

smerujúca proti pôvodnému odsudzujúcemu rozsudku, ktorý podľa vyjadrenia sťažovateľa

postupoval odchylne a nezohľadnil aktuálnu rozhodovaciu prax týkajúcu sa trestnej

činnosti, zo spáchania ktorej bol uznaný vinným.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46

ods. 1 v spojení s a a práv podľa

ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 3 a čl. 14 dohovoru uznesením okresného súdu

sp. zn. z 13. júna 2018

11. V zmysle princípu subsidiarity zakotveného v poskytuje

ústavný súd v konaní podľa ochranu základným právam alebo slobodám

fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je teda rozdelený

medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základným právam a slobodám

poskytuje v zmysle primárne všeobecné súdnictvo a ústavný súd až subsidiárne.

Vo vzťahu k prvostupňovému uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 13. júna 2018

sťažovateľ disponoval opravným prostriedkom – sťažnosťou, ktorú aj využil. O sťažnosti

bol oprávnený a povinný rozhodnúť krajský súd ako súd druhostupňový. Sťažnosť

tak predstavovala účinný právny prostriedok ochrany práv sťažovateľa vo vzťahu

k napadnutému prvostupňovému uzneseniu okresného súdu. Existencia opravného konania

pred krajským súdom nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom

prvostupňovom uznesení okresného súdu, keďže sťažnosť v danom prípade predstavovala

účinný právny prostriedok ochrany práv sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu

(porov. mutatis mutandis , ). Vzhľadom na túto skutočnosť

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného

porušenia v sťažnosti označených práv uznesením okresného súdu sp. zn.

z 13. júna 2018 odmietol podľa pre nedostatok

právomoci.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46

ods. 1 v spojení s a a práv podľa

ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 3 a čl. 14 dohovoru uznesením krajského súdu

sp. zn. z 9. októbra 2018

12. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

13. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z ,

podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ).

Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

14. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného uznesenia krajského

súdu nebolo jeho úlohou preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov,

o ktoré krajský súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či malo

alebo nemalo byť návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania vyhovené. Úloha

ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa krajský súd

s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v podanom návrhu

na obnovu konania) vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či má súdom zvolená

interpretácia aplikovaných právnych noriem ústavnoprávne akceptovateľný charakter.

15. Opierajúc sa o východiská prezentované v bodoch 13 a 14 odôvodnenia

tohto uznesenia, ústavný súd posudzoval aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa, pričom

sa oboznámil s obsahom odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu,

ktoré bolo podkladom pre právny záver o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa, ako aj s právnou

úpravou, ktorá bola v právnej veci sťažovateľa aplikovaná.

16. Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia predovšetkým poukázal

na skutočnosť, že po podaní sťažnosti do zápisnice o verejnom zasadnutí voči

prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa na povolenie

obnovy konania sťažovateľ ani jeho právny zástupca uplatnenú sťažnosť nijako

neodôvodnili. Krajský súd s odkazom na konštatoval,

že napadnuté uznesenie okresného súdu obsahuje všetky zákonom stanovené kritéria

z hľadiska formy, ako aj z hľadiska obsahu, jeho odôvodnenie je presvedčivé

a zrozumiteľné. V ďalšom bode krajský súd interpretoval relevantné ustanovenia Trestného

poriadku, a síce ustanovenie § 394 ods. 1 citovaného zákona, poukazujúc na ustálenú súdnu

prax, uvádzajúc: „Podľa súdnej praxe (Rt 72/1980) dôkazom súdu predtým neznámym môže

byť okrem dôkazu doteraz nevykonaného aj dôkaz v pôvodnom konaní vykonaný,

ale s novým obsahom, ako napr. výpoveď svedka, ktorý v konaní o obnove v podstatných

bodoch zmení svoju výpoveď, v ktorom prípade však musia byť predmetom hodnotenia

aj dôvody, na základe ktorých došlo k obsahovej zmene výpovede. Za nové skutočnosti

alebo dôkazy v zmysle ustanovenia nemožno považovať skutočnosti

alebo dôkazy, ktoré možno zistiť z obsahu spisu, a to ani vtedy, keď sa súd s nimi

v rozhodnutí nevysporiadal alebo ich dokonca prehliadol, resp. sa zmýlil pri hodnotení

vykonaných dôkazov, prípadne ich nesprávne vyhodnotil (Rt 6/1997). V konaní o povolení

obnovy konania však súd nemôže preskúmavať zákonnosť postupu v pôvodnom konaní

v tom smere, či sa súd pri rozhodovaní vyrovnal so všetkými okolnosťami a obhajobou,

či rešpektoval zásadu bezprostrednosti a ústnosti pri dokazovaní a pod. (Rt 35/1988).

V konaní o povolení obnovy konania nemožno preskúmavať vecnú správnosť rozsudku

vydaného v základnom konaní (Rt 6/1997).“ V nadväznosti na prezentovanú interpretáciu

najvyšší súd konštatoval, že poukaz sťažovateľa na „iné rozhodnutia všeobecných súdov“

prijaté vo veciach analogických trestnej veci sťažovateľa nemožno kvalifikovať ako novú

skutočnosť predpokladanú . Krajský súd v nadväznosti

na uvedené sťažovateľovi vysvetlil, že ním prezentovaná argumentácia obsiahnutá

v podanom návrhu na povolenie obnovy konania je potenciálne teoreticky subsumovateľná

pod dovolací dôvod podľa ustanovenie

(rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku),

avšak jeho uplatnenie prostredníctvom podaného dovolania je v prípade sťažovateľa

s odkazom na vylúčené, keďže sa odsúdenie sťažovateľa

opiera o schválenú dohodu o vine a treste, ktorú sťažovateľ s prokurátorom uzavrel.

17. Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe

alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie

o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere

k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom

rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie

od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu

alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

18. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia uznesenia krajského súdu, ako aj citovanej

relevantnej právnej úpravy, bez toho, aby bolo potrebné dôvody uznesenia krajského súdu

ďalej analyzovať, keďže sú podľa názoru ústavného súdu dostatočne výpovedné, čo sa týka

zodpovedania otázky, či návrh sťažovateľa obsahoval kvalifikované skutočnosti

opodstatňujúce povolenie obnovy konania, ústavný súd konštatuje ústavnú konformnosť

odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu. Je toho názoru, že sa v ňom krajský

súd náležite vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v uplatnenom návrhu

na povolenie obnovy konania) a riadne vysvetlil dôvody pre zamietnutie sťažnosti

sťažovateľa. Odpoveď krajského súdu ústavný súd hodnotí ako vyčerpávajúcu,

bez zjavných logických protirečení, plne zodpovedajúcu kritériám stanoveným pre kvalitné

odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou ústavného súdu. Ústavný súd

odpoveď krajského súdu, v ktorej sťažovateľovi jasne vysvetlil, že argumentáciu majúcu

charakter jedného zo zákonom vymedzených dovolacích dôvodov nie je možné zamieňať

za dôvod obnovy konania a účinne uplatniť v konaní o tomto mimoriadnom opravnom

prostriedku, považuje za plne súladnú s podstatou a zmyslom aplikovaných právnych

noriem ( ).

19. Vychádzajúc z uvedených čiastkových záverov, ústavný súd posúdil ústavnú

sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu

sp. zn. z 9. októbra 2018 ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 56

ods. 2 písm. g) odmietol.

20. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa

potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2019