Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 257/2019
PDF · 206.66 KB
No categories available
II. ÚS 257/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2019
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,
, zastúpeného advokátom
JUDr. Petrom Schmidlom, Záhorácka 11/A, Malacky, vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 3 a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Liptovský Mikuláš sp. zn. 2 Nt 5/2018 z 13. júna 2018 a uznesením Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 1 Tos 97/2018 z 9. októbra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 5. marca 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Schmidlom, Záhorácka 11/A, Malacky, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 2 ústavy
a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) v spojení s čl. 3 a čl. 14 dohovoru uznesením Okresného súdu Liptovský
Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Nt 5/2018 z 13. júna 2018 a uznesením
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tos 97/2018 z 9. októbra 2018.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 3 T 52/2016 z 10. júna 2016, ktorým bola schválená dohoda o vine
a treste, odsúdený pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi
podľa ustanovení § 172 ods. 1 písm. d) a ods. 2 písm. e) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a ďalšie trestné činy
k nepodmienečnému úhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere osem a pol roka.
Sťažovateľ adresoval 1. februára 2018 okresnému súdu návrh na povolenie obnovy konania
v časti týkajúcej sa uznania viny zo spáchania trestného činu nedovolenej výroby
omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie
s nimi podľa ustanovení § 172 ods. 1 písm. d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona. Okresný
súd uznesením sp. zn. 2 Nt 5/2018 z 13. júna 2018 predmetný návrh sťažovateľa
na povolenie obnovy konania podľa § 399 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol. Sťažnosť
sťažovateľa, ktorú proti predmetnému prvostupňovému uzneseniu okresného súdu podal,
krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tos 97/2018 z 9. októbra 2018 podľa § 193 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku zamietol.
3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ oboznamuje ústavný súd s obsahom argumentácie,
ktorú formuloval vo svojom návrhu na povolenie obnovy konania, v ktorom poukázal
na aktuálnu rozhodovaciu prax všeobecných súdov týkajúcu sa pravidiel kvantifikácie
hodnoty zaistenej omamnej látky v prípadoch trestnej činnosti nedovolenej výroby
omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie
s nimi podľa ustanovení § 171 a nasledujúcich Trestného zákona. Sťažovateľ vidí v postupe
oboch konajúcich súdov, ktoré predmetné dôvody nezohľadnili a jeho návrhu na povolenie
obnovy konania nevyhoveli, porušenie všetkých svojich v ústavnej sťažnosti označených
práv.
4. Sťažovateľ formulované námietky porušenia označených základných práv
zaručených ústavou a práv zaručených listinou opiera o túto argumentáciu:
„Ťažisko neústavnosti napadnutého uznesenia OS Liptovský Mikuláš a uznesenia KS
Žilina spočíva v tom, že napadnutými rozhodnutiami je sťažovateľ diskriminovaný,
a je s ním zaobchádzané rozdielne, a to osobitne s poukazom na aktuálnu súdnu prax
(napr. rozhodnutia KS BA sp. zn. 4 To/44/2016, NS SR: sp. zn. 4 Tdo 32/2012,
6 Tdo 66/2015). Považujeme za neprijateľné, aby súdy nerešpektovali svoje vlastné právne
závery a rozdielne rozhodovali v skutkovo a aj právne rovnakých veciach, osobitne pokiaľ
už existuje relevantná prax súdov, ktoré poskytujú značne odlišný pohľad na stíhané trestné
činy.
Zásadná právna otázka teda stojí na tom, či je právne akceptovateľné, že pokiaľ
napr. v bratislavskom kraji je považované isté množstvo omamnej látky za trestný čin
a od tohto množstva sa následne počítajú obvyklé jednorázové dávky omamnej látky,
ktoré odôvodňujú konkrétnu trestnú sadzbu, úplne nepodstatné a teda páchatelia v tomto
kraji sú zvýhodňovaní oproti ostatným krajom, ktoré páchateľom druhovo rovnakých
trestných činov s totožným množstvom omamnej látky ukladajú prísnejšie právne
kvalifikácie a tresty za spáchané trestné činy.
Sťažovateľ je toho názoru, že v uvedenej právnej otázke je potrebné postupovať
rovnako a to v zmysle zásady in dubio pro reo, nakoľko postupom OS Liptovský Mikuláš
a KS Žilina je zvýraznená ústavne neakceptovateľná nerovnosť pred zákonom, teda
napadnuté rozhodnutia sú nespravodlivé a nedôvodné opomínajú zaužívanú súdnu prax
s ktorou sa ani zákonne nevysporiadali. Z logického právneho hľadiska nemôže byť ten istý
skutok posúdený v tom istom právnom štáte dvomi súdmi rozdielne.
V zmysle judikatúry Ústavného súdu SR patrí do obsahu základného práva na súdnu
ochranu aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej
normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky,
alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo
na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho
vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav
veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava (IV. ÚS 77/02.
Nález z 27. Novembra 2002. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republiky 2002 - II. Polrok, s. 791). Máme za to, že sťažnosť sťažovateľa je plne dôvodná
a dostatočne odôvodnená.“
5. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
v jeho veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv
podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 2 ústavy
a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 3 a čl. 14 dohovoru uznesením okresného
súdu sp. zn. 2 Nt 5/2018 z 13. júna 2018 a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tos 97/2018
z 9. októbra 2018, označené uznesenia zrušil a vrátil vec okresnému súdu a krajskému súdu
na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal tiež sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia.
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
9. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v ustanovení § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd
môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd
nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný
zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne
neopodstatnený.
III.
10. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich označených
základných práv zaručených ústavou a práv zaručených dohovorom rozhodnutiami
všeobecných súdov, ktoré nevyhoveli jeho návrhu na obnovu konania. Ťažiskom
jeho argumentácie, tak ako to v ústavnej sťažnosti sám prezentuje, je v podstate námietka
smerujúca proti pôvodnému odsudzujúcemu rozsudku, ktorý podľa vyjadrenia sťažovateľa
postupoval odchylne a nezohľadnil aktuálnu rozhodovaciu prax týkajúcu sa trestnej
činnosti, zo spáchania ktorej bol uznaný vinným.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46
ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 3 a čl. 14 dohovoru uznesením okresného súdu
sp. zn. 2 Nt 5/2018 z 13. júna 2018
11. V zmysle princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy poskytuje
ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám
fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je teda rozdelený
medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základným právam a slobodám
poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo a ústavný súd až subsidiárne.
Vo vzťahu k prvostupňovému uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 Nt 5/2018 z 13. júna 2018
sťažovateľ disponoval opravným prostriedkom – sťažnosťou, ktorú aj využil. O sťažnosti
bol oprávnený a povinný rozhodnúť krajský súd ako súd druhostupňový. Sťažnosť
tak predstavovala účinný právny prostriedok ochrany práv sťažovateľa vo vzťahu
k napadnutému prvostupňovému uzneseniu okresného súdu. Existencia opravného konania
pred krajským súdom nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom
prvostupňovom uznesení okresného súdu, keďže sťažnosť v danom prípade predstavovala
účinný právny prostriedok ochrany práv sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu
(porov. mutatis mutandis II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Vzhľadom na túto skutočnosť
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného
porušenia v sťažnosti označených práv uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Nt 5/2018
z 13. júna 2018 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46
ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 3 a čl. 14 dohovoru uznesením krajského súdu
sp. zn. 1 Tos 97/2018 z 9. októbra 2018
12. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
13. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04, III. ÚS 581/2015).
14. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného uznesenia krajského
súdu nebolo jeho úlohou preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov,
o ktoré krajský súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či malo
alebo nemalo byť návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania vyhovené. Úloha
ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa krajský súd
s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v podanom návrhu
na obnovu konania) vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či má súdom zvolená
interpretácia aplikovaných právnych noriem ústavnoprávne akceptovateľný charakter.
15. Opierajúc sa o východiská prezentované v bodoch 13 a 14 odôvodnenia
tohto uznesenia, ústavný súd posudzoval aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa, pričom
sa oboznámil s obsahom odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu,
ktoré bolo podkladom pre právny záver o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa, ako aj s právnou
úpravou, ktorá bola v právnej veci sťažovateľa aplikovaná.
16. Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia predovšetkým poukázal
na skutočnosť, že po podaní sťažnosti do zápisnice o verejnom zasadnutí voči
prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa na povolenie
obnovy konania sťažovateľ ani jeho právny zástupca uplatnenú sťažnosť nijako
neodôvodnili. Krajský súd s odkazom na § 192 ods. 1 Trestného poriadku konštatoval,
že napadnuté uznesenie okresného súdu obsahuje všetky zákonom stanovené kritéria
z hľadiska formy, ako aj z hľadiska obsahu, jeho odôvodnenie je presvedčivé
a zrozumiteľné. V ďalšom bode krajský súd interpretoval relevantné ustanovenia Trestného
poriadku, a síce ustanovenie § 394 ods. 1 citovaného zákona, poukazujúc na ustálenú súdnu
prax, uvádzajúc: „Podľa súdnej praxe (Rt 72/1980) dôkazom súdu predtým neznámym môže
byť okrem dôkazu doteraz nevykonaného aj dôkaz v pôvodnom konaní vykonaný,
ale s novým obsahom, ako napr. výpoveď svedka, ktorý v konaní o obnove v podstatných
bodoch zmení svoju výpoveď, v ktorom prípade však musia byť predmetom hodnotenia
aj dôvody, na základe ktorých došlo k obsahovej zmene výpovede. Za nové skutočnosti
alebo dôkazy v zmysle ustanovenia § 394 ods. 1 Tr. por. nemožno považovať skutočnosti
alebo dôkazy, ktoré možno zistiť z obsahu spisu, a to ani vtedy, keď sa súd s nimi
v rozhodnutí nevysporiadal alebo ich dokonca prehliadol, resp. sa zmýlil pri hodnotení
vykonaných dôkazov, prípadne ich nesprávne vyhodnotil (Rt 6/1997). V konaní o povolení
obnovy konania však súd nemôže preskúmavať zákonnosť postupu v pôvodnom konaní
v tom smere, či sa súd pri rozhodovaní vyrovnal so všetkými okolnosťami a obhajobou,
či rešpektoval zásadu bezprostrednosti a ústnosti pri dokazovaní a pod. (Rt 35/1988).
V konaní o povolení obnovy konania nemožno preskúmavať vecnú správnosť rozsudku
vydaného v základnom konaní (Rt 6/1997).“ V nadväznosti na prezentovanú interpretáciu
najvyšší súd konštatoval, že poukaz sťažovateľa na „iné rozhodnutia všeobecných súdov“
prijaté vo veciach analogických trestnej veci sťažovateľa nemožno kvalifikovať ako novú
skutočnosť predpokladanú § 394 ods. 1 Trestného poriadku. Krajský súd v nadväznosti
na uvedené sťažovateľovi vysvetlil, že ním prezentovaná argumentácia obsiahnutá
v podanom návrhu na povolenie obnovy konania je potenciálne teoreticky subsumovateľná
pod dovolací dôvod podľa ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku
(rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku),
avšak jeho uplatnenie prostredníctvom podaného dovolania je v prípade sťažovateľa
s odkazom na § 257 ods. 5 Trestného poriadku vylúčené, keďže sa odsúdenie sťažovateľa
opiera o schválenú dohodu o vine a treste, ktorú sťažovateľ s prokurátorom uzavrel.
17. Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo
právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú
najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe
alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie
o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere
k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom
rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie
od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu
alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
18. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia uznesenia krajského súdu, ako aj citovanej
relevantnej právnej úpravy, bez toho, aby bolo potrebné dôvody uznesenia krajského súdu
ďalej analyzovať, keďže sú podľa názoru ústavného súdu dostatočne výpovedné, čo sa týka
zodpovedania otázky, či návrh sťažovateľa obsahoval kvalifikované skutočnosti
opodstatňujúce povolenie obnovy konania, ústavný súd konštatuje ústavnú konformnosť
odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu. Je toho názoru, že sa v ňom krajský
súd náležite vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v uplatnenom návrhu
na povolenie obnovy konania) a riadne vysvetlil dôvody pre zamietnutie sťažnosti
sťažovateľa. Odpoveď krajského súdu ústavný súd hodnotí ako vyčerpávajúcu,
bez zjavných logických protirečení, plne zodpovedajúcu kritériám stanoveným pre kvalitné
odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou ústavného súdu. Ústavný súd
odpoveď krajského súdu, v ktorej sťažovateľovi jasne vysvetlil, že argumentáciu majúcu
charakter jedného zo zákonom vymedzených dovolacích dôvodov nie je možné zamieňať
za dôvod obnovy konania a účinne uplatniť v konaní o tomto mimoriadnom opravnom
prostriedku, považuje za plne súladnú s podstatou a zmyslom aplikovaných právnych
noriem (§ 394 Trestného poriadku).
19. Vychádzajúc z uvedených čiastkových záverov, ústavný súd posúdil ústavnú
sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu
sp. zn. 1 Tos 97/2018 z 9. októbra 2018 ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol.
20. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa
potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2019