Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 26 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (32)III. ÚS 68/2019
PDF · 228.19 KB
No categories available
III. ÚS 68/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. októbra 2019
v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov
Petra Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného advokátom
JUDr. Michalom Feciľakom, Jesenná 8, Prešov, vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa
čl. 11 ods. 1, čl. 11 ods. 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 440/2016 z 25. januára 2017 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 20
ods. 1, čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa
čl. 11 ods. 1, čl. 11 ods. 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 440/2016 z 25. januára 2017 (ďalej
len „napadnutý rozsudok“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou z 8. apríla 2013
domáhal, aby Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) zaviazal žalovaného
na zaplatenie sumy 2 777,28 € spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy
v období od 9. apríla 2013 do zaplatenia a náhradu trov konania, a to z titulu náhrady
za viaznuce vecné bremeno na pozemku nachádzajúcom sa vo vlastníctve sťažovateľa.
O žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 14 C 172/2013 z 10. júna 2016 tak,
že ju zamietol. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým rozsudkom z 25. januára 2017 tak, že rozsudok okresného súdu
potvrdil. Následne podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 113/2018 z 27. marca 2019
odmietnuté ako neprípustné s poukazom na § 422 ods. 1 písm. a) Civilného sporového
poriadku (ďalej aj „CSP“), keďže napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení
neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy.
3. Sťažovateľ v sťažnosti vyslovil nespokojnosť z obsahom rozhodnutia okresného
súdu, ako aj potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu (napadnutý rozsudok), ktoré podľa
jeho názoru pochybili pri rozhodovaní o žalobe sťažovateľa o náhradu za vecné bremeno,
keď § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom
usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie
územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 66/2009
Z. z.“), interpretovali ústavne nekonformným spôsobom, a to najmä tým, že nárok
sťažovateľa posúdili ako jednorazovú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva a zároveň
ho posúdili ako nárok, ktorý mohol vzniknúť výlučne tomu, kto bol vlastníkom
predmetného pozemku v čase obmedzenia vlastníckeho práva, teda k 1. júlu 2009.
4. Sťažovateľ v danej súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov,
ústavného súdu, ako aj Najvyššieho súdu Českej republiky a Ústavného súdu Českej
republiky, pričom osobitne dal do pozornosti nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 42/2015
(ktorý v ústavnej sťažnosti detailne citoval), kde ústavný súd okrem iného zaujal stanovisko
aj k podmienkam vyvlastnenia, resp. núteného obmedzenia vlastníckeho práva (pozri
rozhodnutie sp. zn. PL. ÚS 42/2015).
5. Nadväzujúc na obsah daného rozhodnutia, sťažovateľ uviedol, že podľa jeho
názoru jednorazová náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným
bremenom nie je v súlade s čl. 20 ods. 4 ústavy, a to z dôvodu, že nezohľadňuje povahu
a dĺžku trvania núteného obmedzenia vlastníkov povinnosťou strpieť stavbu rozvodov tepla
na svojom pozemku. Z uvedeného dôvodu podľa sťažovateľa v predmetnej právnej veci
neobstojí argumentácia všeobecných súdov založená na posúdení sťažovateľovho nároku
ako jednorazovej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva a ďalej ako nároku, ktorý
mohol vzniknúť výlučne tomu, kto bol vlastníkom predmetného pozemku v čase
obmedzenia vlastníckeho práva, t. j. ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z.
6. Sťažovateľ taktiež dal do pozornosti, že rovnaký (avšak podľa neho ničím
nepodložený a nesprávny) právny názor, ako má okresný súd a krajský súd, zdieľali
aj všeobecné súdy spadajúce pod pôsobnosť Krajského súdu v Prešove. V súčasnosti však
aj na Krajskom súde v Prešove došlo k prehodnoteniu právneho názoru, pričom
k uvedenému došlo na základe podnetu na zjednotenie výkladu § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009
Z. z. z 5. marca 2018 v znení doplnenia 14. marca 2018, ktorý podal právny zástupca
sťažovateľa predsedovi občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove JUDr. Petrovi
Strakovi. Na zasadnutí občianskoprávneho kolégia 15. mája 2018 bolo prijaté zjednocujúce
stanovisko (kópia ktorého bola priložená k ústavnej sťažnosti a rovnako je detailne
v ústavnej sťažnosti citované), z obsahu ktorého vyplýva, že zo strany Krajského súdu
v Prešove došlo k zmene právneho názoru vo vzťahu k náhrade za obmedzenie vlastníckeho
práva zákonným vecným bremenom v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. a že teda náhrada
za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom má mať formu opakovaných platieb
primeranej náhrady počas trvania obmedzenia, namiesto dosiaľ presadzovanému názoru
o jednorazovosti náhrady.
7. Skutočnosť, že právny názor krajského súdu je v súčasnosti prekonaný, reflektuje
aj časovo neskôr vydané uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Co 30/2017 z 27. apríla 2018
v obdobnej právnej veci, ktorým krajský súd zrušil odvolaním napadnutý rozsudok
okresného súdu č. k. 50 C 177/2013-573 z 13. apríla 2016, ktorým bola žaloba zamietnutá
z dôvodov jednorazovosti náhrady a z dôvodu premlčania uplatneného nároku. Podľa
názoru sťažovateľa krajský súd v danom prípade na prejednávanú vec priamo aplikoval
právny názor vyplývajúci z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 42/2015, s čím
sa sťažovateľ v plnej miere stotožňuje.
8. V danej veci, naopak, podľa sťažovateľa došlo postupom všeobecných súdov,
ktoré rozhodovali o sťažovateľom uplatnenom nároku, k porušeniu jeho práva na pokojné
užívanie majetku vyplývajúceho z čl. 1 dodatkového protokolu, keďže mu nebola
poskytnutá ochrana pred porušením princípu právnej istoty. Krajský súd nevzal do úvahy
konzistentnú judikatúru vo veciach náhrady za zákonom zriadené vecné bremeno, podľa
ktorej má dotknutý vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno, nárok
na opakované platby primeranej náhrady počas trvania takéhoto obmedzenia.
9. Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie základných práv
podľa čl. 20 ods. 1, čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1, čl. 11 ods. 4
a čl. 36 ods. 1 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu. Zároveň žiadal, aby ústavný súd
napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
Sťažovateľ si rovnako uplatnil náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
10. Podľa čl. 124 ústavy Ústavný súd Slovenskej republiky je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
16. Ústavná sťažnosť sťažovateľa smeruje proti napadnutému rozsudku krajského
súdu z 25. januára 2017, pričom ústavná sťažnosť bola doručená ústavnému súdu
až 27. júna 2019. Ústavný súd preto pri posudzovaní podmienok, ktorých splnenie
je nevyhnutné pre prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, prednostne skúmal,
či ústavná sťažnosť nebola ústavnému súdu doručená oneskorene. Sťažovateľ v danej
súvislosti taktiež uviedol, že pred podaním ústavnej sťažnosti podal najvyššiemu súdu
mimoriadny opravný prostriedok ‒dovolanie, ktoré bolo uznesením sp. zn. 7 Cdo 113/2018
z 27. marca 2019 odmietnuté ako neprípustné v zmysle § 422 ods. 1 písm. a) CSP, keďže
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok
minimálnej mzdy.
17. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie
nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov
zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto
písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,
začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto
zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie
ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným
prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku.
18. Z už citovaného ustanovenia § 124 zákona o ústavnom súde vyplýva,
že dvojmesačná lehota na podanie ústavnej sťažnosti začala plynúť dňom doručenia
rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, t. j.
napadnutému rozhodnutiu krajského súdu. Keďže uznesenie o odmietnutí bolo právnemu
zástupcovi sťažovateľa doručené 2. mája 2019 a ústavná sťažnosť bola doručená 27. júna
2019, lehota na podanie ústavnej sťažnosti bola aj vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu zachovaná.
19. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
21. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
22. Ústavný súd pripomína, že podľa konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
23. Opierajúc sa o uvedené východiská, pristúpil ústavný súd k preskúmaniu
napadnutého rozsudku krajského súdu s cieľom posúdenia, či účinky uplatnenej právomoci
sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených práv.
24. Krajský súd v relevantných častiach napadnutého rozsudku uviedol:
«... Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380
C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania
a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
... Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu, na jeho
základe zistil riadne skutkový stav veci a vyvodil z neho správny právny záver. Odvolací súd
sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť
dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 C.s.p.).
... Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že súd
prvej inštancie nespochybnil, že vecné bremená vzniknuté podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009
Z. z. vznikajú len za náhradu, i keď toto ustanovenie sa o náhrade za vecné bremená
nezmieňuje... Ani samotná žalovaná túto skutočnosť nerozporovala. Sporné však v konaní
bolo, aký je charakter náhrady za zriadenie (vznik) vecného bremena a komu na túto
náhradu vzniká nárok. Najvyšší súd SR sa vo veci sp. zn. 3 Cdo 49/2014 zaoberal tzv.
zákonnými vecnými bremenami. V odôvodnení rozhodnutia zo 14.04.2016, sp. zn.
3 Cdo 49/2014 najvyšší súd okrem iného uviedol: „Finančná náhrada za zriadenie vecného
bremena je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného
bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka
zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. nemožno teda jeho vznik
posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná
náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter
opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ
zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno....
Nadväzujúc na tieto úvahy dovolací súd uzatvára, že bez ohľadu na to, či vlastník pozemku,
ktorému 01.09.1993 (dňom účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z.) vzniklo právo na jednorazovú
náhradu za vecné bremeno vzniknuté ex lege v zmysle § 23 ods. 5 tohto zákona, túto
náhradu uplatnil alebo neuplatnil, resp. či mu náhrada bola alebo nebola vyplatená,
súčasnému vlastníkovi tohto pozemku (bez ohľadu na to, kto ním je) nepatrí právo na
nejakú ďalšiu náhradu za pretrvávajúce obmedzenie vlastníckeho práva.“ Odvolací súd v
tejto súvislosti dodáva, že v uvedenej veci riešenej najvyšším súdom síce išlo o zákonné
vecné bremeno v zmysle zák. č. 182/1993 Z.z., ale vyššie citované závery najvyššieho súdu
majú všeobecný charakter a možno ich vztiahnuť aj na zákonné vecné bremeno vzniknuté
podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z.. Naviac, závery najvyššieho súdu obsiahnuté v tomto
rozhodnutí, musia byť žalobcovi dobre známe, keďže v uvedenej veci sp. zn. 3 Cdo 49/2014
bol žalobcom..., ktorý ním je aj v prejednávanej veci.
... Je nepochybné, že predmetné vecné bremeno vzniklo na základe § 4 ods. 1 zák.
č. 66/2009, teda vzniklo priamo zo zákona a to dňom, kedy tento zákon nadobudol účinnosť,
teda dňom 01.07. 2009. Žalobca predmetný pozemok kúpil dňa 02.01.2013, teda kúpil
ho už zaťažený vecným bremenom. Je správny a zodpovedajúci ustálenej judikatúre názor
súdu prvej inštancie, že právo na jednorazovú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva
v súvislosti so vznikom vecného bremena mohlo vzniknúť výlučne tomu, kto bol vlastníkom
predmetného pozemku v čase obmedzenia vlastníckeho práva, teda v čase vzniku vecného
bremena. To znamená, že právo na jednorazovú náhradu mohlo vzniknúť výlučne
vlastníkom predmetného pozemku, ktorí nimi boli ku dňu 01.07.2009, nie teda žalobcovi,
ktorý sa vlastníkom sporného pozemku stal až v roku 2013. Preto nebolo možné vyhovieť
žalobe o zaplatenie náhrady za zákonné vecné bremeno za obdobie od 02.01.2013
do 21.02.2013, teda za obdobie, počas ktorého bol žalobca vlastníkom predmetného
pozemku. Pokiaľ ide o náhradu za vecné bremeno za obdobie od 12.07.2012 do 01.01.2013,
t. j. za obdobie, počas ktorého žalobca síce nebol vlastníkom predmetného pozemku,
ale jeho vlastníci mu postúpili pohľadávku na náhradu za vecné bremeno, odvolací súd
sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, že pôvodným vlastníkom predmetného pozemku
nikdy nevznikla proti žalovanej pohľadávka na zaplatenie náhrady za vecné bremeno
vo forme renty - opakujúceho sa plnenia a takúto neexistujúcu pohľadávku preto nemohli
postúpiť žalobcovi. Ako je to totiž uvedené vyššie, náhrada za obmedzenie vlastníckeho
práva v súvislosti so vznikom vecného bremena má jednorazový charakter. Zmluva
o postúpení pohľadávky z 26.03.2013, č. 02/13 je preto absolútne neplatným právnym
úkonom podľa § 39 Obč. zák. pre jej rozpor so zákonom.
... O premlčaní predmetného nároku možno podľa názoru odvolacieho súdu uvažovať
iba vo vzťahu k tým subjektom, ktorým vznikol nárok na jednorazovú náhradu za vecné
bremeno, teda vo vzťahu k vlastníkom predmetného pozemku, ktorí nimi boli ku dňu vzniku
vecného bremena, t. j. ku dňu 01.07.2009. Týmto pôvodným vlastníkom predmetného
pozemku sa nárok na jednorazovú náhradu mohol premlčať. Žalobcovi nárok
na jednorazovú náhradu za vecné bremeno nevznikol a preto vo vzťahu k nemu nie je možné
hodnotiť, či neexistujúci nárok uplatnil na súde prvej inštancie pred uplynutím premlčacej
doby, resp. až po jej uplynutí.
... Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho odvolací
súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p...»
25. Ústavný súd po dôkladnom preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu
konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala jeho svojvoľný postup
pri rozhodovaní o odvolaní nemajúci oporu v zákone. Právny názor krajského súdu
nemožno považovať za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo
založené na takom výklade ustanovení Civilného sporového poriadku upravujúcich postup
súdu v odvolacom konaní, ktorý by popieral ich účel a zmysel.
26. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa
čl. 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
27. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že v danom prípade bol ešte ďalší
dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, keďže
najvyšší súd odmietol dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu z dôvodu
zakotveného v § 422 ods. 1 písm. a) CSP, t. j. predmetom konania bol uplatňovaný nárok
sťažovateľa o zaplatenie sumy, ktorú z hľadiska jej výšky ako celku možno podľa kritérií
stanovených Civilným sporovým poriadkom považovať za bagateľnú.
28. Ústavný súd pripomína, že v súvislosti s posudzovaním ústavných sťažností,
ktorých predmet je z hľadiska kritérií stanovených Civilným sporovým poriadkom
považovaný za bagateľný, konštantne sformuloval právny názor, podľa ktorého ak platná
a účinná právna úprava vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných
druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky
posunutý do roviny ústavného súdnictva. Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď ústavná
sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú
sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľovi len v celkom výnimočných
prípadoch, a to v prípade, ak ústavná sťažnosť signalizuje, že k zásahu do základných práv
alebo slobôd došlo v mimoriadne závažnom rozsahu (m. m. IV. ÚS 414/2010,
IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011, II. ÚS 757/2014). Ústavný súd na základe uvedeného
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa
nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany,
čo zakladá ďalší dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
29. Z dôvodu odmietnutia ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa (najmä návrhom na zrušenie napadnutého rozsudku a priznanie
trov právneho zastúpenia) nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené
vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
30. Podľa § 67 zákona o ústavnom súde pripája k tomuto rozhodnutiu odlišné
stanovisko sudca Peter Straka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. októbra 2019
Mojmír Mamojka
predseda senátu