Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_3Co-30-2017.pdf
PDF · 137.82 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/30/2017
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: J. E., G. XX, J.S., zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Lukáčom, Hlavná 19, Prešov, proti žalovanému: Národná diaľničná spoločnosť, a.s., Dúbravská cesta 14, Bratislava, zastúpenému advokátkou JUDr. Martou Urbánkovou, Šafárikovo nám. 2, Bratislava, o náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom, na odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 50C/177/2013-573, zo dňa 13.4.2016 a proti opravnému uzneseniu toho istého súdu č.k. 50C/177/2013-583, zo dňa 22.6.2016, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a v e c v r a c i a na ďalšie konanie.
II. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie z r u š u j e .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh zamietol; žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému na účet jeho právneho zástupcu náhradu trov konania 6.559,49 eura. V odôvodnení uviedol, že žalobou podanou 10.7.2013 sa žalobca pôvodne domáhal voči Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s. ako žalovanému 1/ a voči Prešovskému samosprávnemu kraju ako žalovanému 2/ náhrady titulom bezdôvodného obohatenia za neoprávnené užívanie pozemku, resp. titulom náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom viaznucim na pozemku (predmetným vecným bremenom zriadeným podľa zákona č. 639/2004 Z.z. je diaľnica). Žalobca pred prvým pojednávaním zobral žalobu voči Prešovskému samosprávnemu kraju späť, o čom súd prvej inštancie rozhodol uznesením č.k. 50C/177/2013-148, zo dňa 10.4.2014 tak, že konanie voči Prešovskému samosprávnemu kraju zastavil.
2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie vo vzťahu k skutkovému stavu zistil, že žalobca nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k.ú.: R., Y. na Z. Č.. XXXX (J.C. R. B. Z. Č.. XXXX) C. V. J.. Č.. XXXX/X Y. Y. X.XXX H.2. - B. J. C. X. (ďalej len „pozemok“) na základe kúpnej zmluvy medzi žalobcom ako kupujúcim a L. Z., C. Ž.F., E. J., H. J., Ľ. D., H. F., E. F. C. P. F. ako predávajúcimi. Rozhodnutím Správy katastra Prešov č.v. V 1689/13, zo dňa 5.4.2013 a č.v. V 1642/13, zo dňa 5.4.2013, bol povolený vklad vlastníckeho práva k pozemku v prospech žalobcu; právne účinky vkladu nastali 5.4.2013. Zmluvou o postúpení pohľadávky z 19.3.2013 v znení Dodatku č. 1 z 20.3.2013 a Zmluvou o postúpení pohľadávky z 22.3.2013, nadobudol žalobca nesplatenú pohľadávku voči žalovanému z titulu bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku stavbou pozemnej komunikácie, resp. titulom náhrady za obmedzenie vecným bremenom viaznucim na pozemku vo výške obvyklého nájomného, resp. vo výške obvyklej náhrady za vecné bremeno v danom mieste a čase v období (postupcami boli vyššie uvedení pôvodní vlastníci pozemku). Podľa znaleckého posudku č. 116/2013, vypracovaného znalcom A.. H. Y., znalcom v odbore stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby, odhad hodnoty nehnuteľností z 5.7.2013, bola určená všeobecná hodnota nájmu za pozemok 10,94 eura/m2 pozemku ročne a všeobecná hodnota vecného bremena viaznuceho na
pozemku 8,71 eura/m2 pozemku ročne. Súd prvej inštancie ďalej upriamil pozornosť na to, že na základe kúpnej zmluvy medzi žalobcom ako predávajúcim a ANGLO - SWISS TRADING LTD. ako kupujúcim, Správa katastra Prešov rozhodnutím č.v. V 1775/13, zo dňa 11.4.2013, povolila vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností k pozemku v prospech spoločnosti ANGLO - SWISS TRADING LTD. Zmluvou o postúpení pohľadávky z 5.7.2013 žalobca nadobudol od spoločnosti ANGLO - SWISS TRADING LTD. nesplatenú pohľadávku za užívanie pozemku stavbou pozemnej komunikácie vo výške obvyklého nájomného (10,94 eura/m2 pozemku ročne) resp. vo výške obvyklej náhrady (8,71 eura/m2 pozemku ročne) titulom bezdôvodného obohatenia resp. titulom náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom v období kedy bola spoločnosť ANGLO - SWISS TRADING LTD. vlastníkom pozemku. Podľa kúpnej zmluvy č. 30201/KZ - 3/2013/Solivar/027/GeoRealKe z 27.11.2013, uzatvorenej medzi G. E. ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim vo verejnom záujme, nadobudol žalovaný nehnuteľnosť J.. Č.. XXXX/X o výmere XXXX H., druh pozemku zastavané plochy a nádvoria zapísané na Z. Č.. XXXX do výlučného vlastníctva za kúpnu cenu XXX.XXX,XX U..
3. Súd prvej inštancie v nadväznosti na uvedené skonštatoval, že pre posúdenie uplatneného nároku bolo rozhodujúce, či právna úprava jeho priznanie ako opakujúce plnenie umožňuje. Konštatoval, že absencia právnej úpravy otázky náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena v zákone č. 639/2004 Z.z. neznamená, že takáto náhrada za zriadenie vecného bremena nepatrí; takýto výklad by bol v rozpore s Ústavou SR a s Listinou základných práv a slobôd, ktorá v čl. 11 ods. 5 pripúšťa obmedzenie vlastníckeho práva len zo zákona a za náhradu, pričom za obmedzenie práva považuje akékoľvek obmedzenie v obvyklom užívaní nehnuteľností. V tejto súvislosti však poznamenal, že priznanie náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vo forme opakujúceho sa plnenia nemá oporu v špeciálnom predpise (zákon č. 639/2004 Z.z.) ani Občianskom zákonníku (§ 151n ods. 3) a ani v inej právnej norme, ktorá by bola súčasťou slovenského právneho poriadku. Vyslovil, že vlastníkovi pozemku nebolo možné priznať náhradu za zriadenie vecného bremena a z toho vyplývajúceho obmedzenia vo výkone vlastníckych oprávnení v podobe opakujúceho plnenia, a to ani za konkrétne vymedzenú dobu minulú a nepochybne ani ako opakujúce sa plnenie do budúcnosti (poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.12.2009, sp. zn. 4 Cdo 89/2008). Mal totiž za to, že náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva v súvislosti so vznikom vecných bremien je v súlade s ustálenou judikatúrou koncipovaná ako jednorazová náhrada, na ktorej zaplatenie vzniká právo tomu, kto je vlastníkom nehnuteľnosti v čase zriadenia (vzniku) vecného bremena, voči tomu, v prospech koho sa zriadilo a existuje; bolo by nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku voči oprávneným z vecného bremena nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno.
4. Vychádzajúc z týchto úvah súd prvej inštancie dospel k záveru, že výlučne právnym predchodcom žalobcu mohlo vzniknúť právo na zaplatenie jednorazovej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva zo zákonného vecného bremena (napr. uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 11.1.2012, sp. zn. I. ÚS 1/2012). V konaní mal nepochybne za preukázané, že žalobca sa stal vlastníkom pozemku, na ktorom sa nachádza diaľnica vo vlastníctve žalovaného až v roku 2013, a teda pozemok nadobudol už s obmedzením spočívajúcim v zákonom zriadenom vecnom bremene, ktoré na neho prešlo po pôvodných vlastníkoch, ktorým zároveň vzniklo právo na náhradu za vecné bremeno; žalobcovi nevzniklo voči žalovanému právo na zaplatenie uplatnenej peňažnej náhrady a preto žalobu žalobcu ako nedôvodnú s poukazom na § 6 ods. 1, ods. 2 zákona č. 639/2004 Z.z., čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, § 151n ods. 1, § 151o ods. 1, § 489, § 451 ods. 1, § 451 ods. 2, § 458 ods. 1 veta prvá, § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka zamietol. Záverom dodal, že vzhľadom na to, že medzi žalobcom a žalovaným existuje právny dôvod, ktorý založil právo na užívanie pozemku žalovanému, toto právo vyplýva priamo zo zákona, nie je možné v danej veci posudzovať nárok žalobcu ani ako bezdôvodné obohatenie sa žalovaného na úkor žalobcu a priznať mu žalobou uplatnený nárok z tohto titulu; pre zamietnutie žaloby z uvedeného dôvodu, už nebolo potrebné podrobne sa zaoberať vznesenou námietkou premlčania, pretože táto bola pre uplatnený nárok irelevantná. Súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné zaoberať sa ani ďalšími namietanými skutočnosťami, ako je výška náhrady stanovená znalcom, zmluvami o postúpení pohľadávok, či inými nájomnými a podnájomnými zmluvami a pod., keďže žalobcovi vôbec nevzniklo právo na zaplatenie náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena. Pre úplnosť však dodal, že k otázke premlčania náhrady sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, podľa ktorého sa náhrada z vecného bremena premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Žalovaný vzniesol námietku premlčania a súd prvej inštancie dospel k totožnému záveru, že uplatnené právo žalobcu by sa premlčalo 1.2.2008, keďže vecné bremeno vzniklo k 1.2.2005 a od tohto dňa zaťažovalo predmetný pozemok. Žaloba bola pritom na súde podaná až 10.7.2013, teda 5 rokov po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty. O trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal úspešnému žalovanému, ktorý bol zastúpený advokátom náhradu trov konania 6.559,49 eura spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia, ktoré vyčíslil v zmysle § 9 ods. 1, § 10, § 16 ods. 3 a § 18 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
5. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal nesprávne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.12.2009, sp. zn. 4 Cdo 89/2008 uviedol, že z tohto rozhodnutia vyplýva pravý opak, ako si ho vyložil súd prvej inštancie; totiž, že ak príslušný zákon - v predmetnej právnej veci zákon č. 639/2004 Z.z. - nerieši aj poskytovanie náhrady za obmedzenie vlastníckych práv (vzniknuté zákonne vecné bremeno), patrí vlastníkovi dotknutého pozemku náhrada priamo s poukazom na čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, resp. § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie pochybil, ak neaplikoval právny názor uvedený v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.12.2009, sp. zn. 4 Cdo 89/2008, ktorým chcel ako žalobca poukázať na to, že ak je zákonné vecné bremeno zriadené bez poskytnutia náhrady, má povinný nárok na poskytnutie náhrady s odkazom na čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. Ďalej argumentoval tým, že viaznuce vecné bremeno nepredstavuje jednorazové obmedzenie vlastníka pozemku, ale trvajúci (kontinuálny) stav. Logicky potom vlastník pozemku zaťaženého stavbou (vecným bremenom) má právo žiadať náhradu za každý deň, po ktorý obmedzenie jeho vlastníckeho práva trvá. Premlčacia doba potom môže začať plynúť najskôr deň nasledujúci po každom dni, v ktorom bol vlastník obmedzený vo svojich vlastníckych právach, pretože až vtedy vlastníkovi môže vzniknúť nárok na náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva. Z uvedeného mu vyplynulo, že právo na náhradu sa nemôže premlčať úplne, ak vecné bremeno trvá, premlčať sa môžu jedine jednotlivé čiastkové náhrady za konkrétne dni, kedy boli jeho vlastnícke práva obmedzené. Poznamenal, že nakoľko zákon č. 639/2004 Z.z. neupravuje náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom ani vo forme jednorazovej náhrady a ani vo forme renty, je potom na vlastníkovi pozemku obmedzeného vecným bremenom, či sa bude domáhať rozhodnutia o jednorazovej náhrade alebo o pravidelnej rente, ak oprávnený z vecného bremena náhradu za obmedzenie dobrovoľne neplatí. Uplatní sa režim čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Namietal, že súd prvej inštancie sa nijako právne nevysporiadal (aj keď to bolo jeho povinnosťou) s tým, prečo v prípade zákonného vecného bremena viaznuceho na pozemku nepatria vlastníkovi zaťaženého pozemku (resp. postupcom) opakované platby primeranej náhrady; v tejto súvislosti dal do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.10.2014, sp. zn. 2 Cdo 438/2013, ktorým Najvyšší súd SR v totožnej právnej veci (náhrady za užívanie pozemku stavbou bytového domu na ktorom viazne zákonné vecné bremeno v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z.) zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 12.6.2013, sp. zn. 1Co/114/2012, v jeho potvrdzujúcej časti a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.
6. Ak by žalobca aj pripustil úvahu súdu prvej inštancie, že nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckych práv je iba jeden a má ho výlučne len ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena, teda v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 639/2004 Z.z. (t.j. 1.1.2005), aj tak súd prvej inštancie nemal žalobu zamietnuť; predmetom konania bol predsa nárok na náhradu za obdobie počas ktorého boli vlastníkmi pozemku postupcovia, ktorí boli jeho vlastníkmi aj v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 639/2004 Z.z. (t.j. k 1.1.2005). Z vyššie uvedených dôvodov mal teda súd prvej inštancie zamietnuť uplatnený nárok iba vo výške 5.786,81 eura (118,10 eura + 5.668,71 eura). Ďalej namietal, že rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 11.1.2012, sp. zn. I. ÚS 1/2012, na ktoré poukazoval súd prvej inštancie, na danú vec nedopadá, keďže predmetom konania na všeobecnom súde bolo vysporiadanie práv k neoprávnenej stavbe bytového domu v zmysle § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka, s odôvodnením, že na pozemku zastavanom bytovým domom viazne zákonné vecné bremeno v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. V súvislosti s posúdením námietky premlčania súdom prvej inštancie považoval za potrebné uviesť, že jeho právna argumentácia neobstojí; súd prvej inštancie toto tvrdenie neodôvodnil citáciou žiadneho zákona alebo iného ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu. Za nepreskúmateľné považoval aj to, že ho súd prvej inštancie zaviazal zaplatiť žalovanému na účet jeho právneho zástupcu BARBUŠ & BARBUŠOVA, Štúrova 13, Bratislava, náhradu trov konania 6.559,49 eura, pričom ale žalovaný nebol zastúpený týmto zástupcom, ale JUDr. K. L., advokátkou zapísanou v SAK pod č. 0948. Súd prvej inštancie tak žalobcu svojvoľne v rozpore s § 149 ods. 3 O.s.p. zaviazal nahradiť žalovanému náhradu trov konania. Napadnutý rozsudok mal za nepreskúmateľný aj z toho dôvodu, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal a právne neodôvodnil ním predložené právoplatné rozhodnutia, v ktorých konajúce súdy priznali žalobcom uplatnený nárok
na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z., aj keď bol nárok uplatnený po uplynutí 3 rokov od účinnosti zákona. Záver súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsudku je ústavne nekonformný a v rozpore s inými rozhodnutiami súdov, na ktoré v konaní poukazoval, ktoré sa týkajú náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva za užívanie pozemku stavbou pozemnej komunikácie. V tejto súvislosti tiež pripomenul, že pokiaľ predmetný pozemok pod pozemnou komunikáciou nebol vyvlastnený a postupcovia, ako jeho vlastníci v žalovanom období boli obmedzení v jeho užívaní, majú právo požadovať od žalovaného (vlastníka pozemnej komunikácie), „primeranú náhradu“ za nútené obmedzenie vlastníckeho práva za žalované obdobie. Odkázal na čl. 1 protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), a uviedol, že súd prvej inštancie bol viazaný medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, pretože mu to vyplýva z čl. 7 ods. 5 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy SR. Mal za to, že v tomto konaní súd prvej inštancie interpretoval a aplikoval právne normy tak, že sú zjavne protirečivé, popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky a sú v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Súd prvej inštancie poprel význam práva na pokojné užívanie majetku zaručeného Ústavou SR, Listinou základných práv a slobôd a Dohovorom, resp. si ho vykladá svojvoľným (ústavne nekonformným spôsobom) s tým, že je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a druhý ústavne nekonformný), vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným.
7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Vo vzťahu k jednorazovému charakteru náhrady za vecné bremeno uviedol, že pokiaľ žalobca namietal, že súd prvej inštancie toto tvrdenie neodôvodnil citáciou žiadneho zákona alebo iného ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu, je na mieste poukázať na skutočnosť, že túto otázku žiadny právny predpis výslovne neupravuje; bolo preto potrebné odvolať sa na judikatúru a táto ustálila, že hoci nárok na náhradu nepochybne patrí (s odkazom na Ústavu SR), ide o nárok jednorazový. Žalobca neustále opakuje to, čo v konaní nikto nespochybnil; náhrada za zákonné vecné bremeno nie je bezodplatná, a že náhrada sa má poskytnúť s odkazom na čl. 20 ods. 4 Ústavy SR a čl. 11. ods. 4 Listiny základných práv a slobôd. Uvedené závery sú logické, nakoľko predpis nižšej právnej sily (v tomto prípade zákon č. 639/2004 Z.z.) o náhrade nič neupravuje. Poznamenal, že žalobca v podstate v celom svojom odvolaní opakovane súdu prvej inštancie vytýka, že sa údajne nezaoberal a neaplikoval Listinu základných práv a slobôd a Dodatkový protokol č. 1 k Dohovoru. Rozsiahle časti odvolania žalobcu zaoberajúce sa prednosťou Dohovoru a Listiny základných práv a slobôd pred zákonom č. 639/2004 Z.z. sú však bez väčšieho právneho významu; tieto predpisy sa charakterom náhrady žiadnym spôsobom nezaoberajú. Tvrdenia žalobcu o tom, že pri aplikácii týchto predpisov by súd prvej inštancie mal rozhodnúť inak, sú nelogické. Súd prvej inštancie nerozhodol o tom, že náhrada za zákonné vecné bremeno nepatrí ale rozhodol len o jej charaktere, z ktorého vyplýva, že táto náhrada síce patrí, ale nie žalobcovi, pričom táto je jednorazová. Vzhľadom na to, že o charaktere tejto náhrady nehovorí nielen zákon (ten nehovorí ani o náhrade samotnej) ale ani Ústava SR, Listina základných práv a slobôd či Dodatkový protokol, bolo posúdenie výlučne na rozhodnutí všeobecného súdu rozhodujúceho konkrétnu vec.
8. K opakovaným tvrdeniam žalobcu, že záver súdu prvej inštancie je „ústavne nekonformný“, žalovaný poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 12.12.2013, sp. zn. IV. ÚS 736/2013, v zmysle ktorého, výklad náhrady za zákonné vecné bremeno, ktorý túto považuje za jednorazovú a premlčateľnú, je ústavne udržateľný a konformný. Upriamil pozornosť aj na uznesenie Ústavného súdu ČR zo dňa 17.4.2007, sp. zn. IV. ÚS 646/06, kde sa uvádza, že obsah pojmu náhrada (pri zákonnom vecnom bremene, pozn.) podľa čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd v sebe zahŕňa pojem jednorazovej náhrady aj opakovaného plnenia, nie je z neho však možné dovodiť ústavne zaručené právo na poskytnutie práve opakovaného plnenia za obmedzenie vlastníckeho práva legálnym vecným bremenom. Žalobca vo svojom odvolaní oponuje, že súd prvej inštancie sa s jeho nárokom na opakovanú náhradu nevysporiadal a zaoberal sa iba jednorazovou náhradou. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku pri použití základných pravidiel logiky mu však vyplynulo, že pokiaľ súd prvej inštancie ustálil charakter náhrady ako jednorazovej, logicky teda táto nie je opakovaná a nárok na opakovanú náhradu, tak ako sa jej domáhal žalobca, teda neexistuje.
9. Poznamenal ďalej, že pokiaľ žalobca namieta aplikáciu rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.12.2009, sp. zn. 4 Cdo 89/2008, v predmetnom rozhodnutí sa Najvyšší súd SR zaoberal charakterom náhrady za zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 656/2004 Z.z. Tento zákon však bol špecifický
v tom, že na rozdiel od zákona č. 639/2004 Z.z. koncipuje náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom výslovne ako jednorazovú (t.j. o jej charaktere tu vlastne nie je pochybnosť). Ďalšie závery Najvyššieho súdu SR o tom, že pri absencii takejto úpravy by bolo možné nárok na náhradu dovodiť priamo z ustanovení Občianskeho zákonníka alebo Ústavy SR sú potom samozrejme správne. Pokiaľ ale žalobca uvádza, že z tohto právneho záveru „vyplýva pravý opak, ako si ho vyložil súd prvej inštancie“, tak ide zrejme o nepochopenie odôvodnenia súdneho rozhodnutia. K charakteru náhrady v prípade absencie zákonnej úpravy sa však Najvyšší súd SR vo vyššie uvedenom rozhodnutí nevyjadril; preto aj tvrdenie žalobcu o tom, že „súd prvej inštancie neaplikoval právny názor uvedený v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.12.2009, sp. zn. 4 Cdo 89/2008“ je nesprávne. Právny názor Najvyššieho súdu SR na situáciu, ktorá je predmetom tohto konania, totiž v predmetnom rozhodnutí vyslovený nebol. Žalovaný ďalej upozornil na to, že v rozhodnutí Ústavného súdu SR zo dňa 11.1.2012, sp. zn. I. ÚS 1/2012, bol ustálený presne taký právny názor, aký z tohto rozhodnutia súd prvej inštancie abstrahoval; konkrétne, že nárok na náhradu za zákonné vecné bremeno patrí výlučne vlastníkovi pozemku v čase jeho vzniku. Tieto závery sú plne aplikovateľné a použiteľné aj na toto konanie, hoci sa týkali § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. Je tomu tak preto, že predmetný zákon, ako aj zákon č. 639/2004 Z.z. sú vo svojej úprave zákonného vecného bremena vlastne totožné. K žalobcom citovanému uzneseniu Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.10.2014, sp. zn. 2 Cdo 438/2013 uviedol, že hoci v tomto prípade došlo vo výroku k zrušeniu rozhodnutia krajského súdu, tak otázkou podstatnou pre toto konanie sa Najvyšší súd SR v podstate nezaoberal, lebo ako vyplýva z odôvodnenia, rozhodnutie zrušil výlučne z dôvodu, že odvolací súd na právne posúdenie dovolacej otázky sám dôsledne neodpovedal. V predmetnom rozhodnutí sa k dovolacej otázke, ako otázke zásadného právneho významu, vôbec vecne nevyjadril. V tejto súvislosti (žalovaný) považoval za potrebné poukázať na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 49/2014, sp. zn. 7 Cdo/26/2014, v ktorých bolo dovolanie žalobcu zamietnuté a najvyšší súd sa dôsledne vysporiadal s otázkami podstatnými pre toto konanie. Bolo v nich jednoznačne skonštatované, že nárok na náhradu v danom prípade je jednorazový, premlčuje sa a má ho len prvý vlastník nehnuteľnosti po vzniku zákonného vecného bremena. Žalovaný z toho dovodil, že náhrada za zákonné vecné bremeno mohla vzniknúť a vznikla len vlastníkovi pozemku, ktorý tento vlastnil ku dňu vzniku legálneho vecného bremena. Tento nárok sa pôvodnému vlastníkovi premlčal k 1.1.2008 a žiadny ďalší vlastník pozemku už tento nárok nemá. Pokiaľ teda žalobca odvodzuje časť svojho nároku od postúpenia zo strany predchádzajúcich vlastníkov, tak táto časť bola už v čase podania žaloby premlčaná. Čo sa týka ďalšej časti žalobného nároku, za obdobie kedy pozemok už nevlastnili pôvodní vlastníci, tak takýto nárok dokonca ani nikdy nemohol vzniknúť. S námietkami žalobcu, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné z dôvodu, že sa súd prvej inštancie dôsledne nevysporiadal so žalobcom predloženými rozhodnutiami a argumentmi sa nestotožnil a považoval napadnuté rozhodnutie v jeho odôvodnení za dostatočne vyčerpávajúce a zrozumiteľné. Nesúhlasil s názorom žalobcu vysloveného v odvolaní, že „súd prvej inštancie interpretoval a aplikoval právne normy tak, že sú zjavne protirečivé, popierajú pravidlá formálnej aj právnej logiky a sú v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti“. Napadnutý rozsudok sa s rozhodujúcou právnou otázkou vysporiadal jednoznačne, zrozumiteľne a logicky.
10. Žalobca vo svojom stanovisku (reagujúc na vyjadrenie žalovaného k jeho odvolaniu), vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného o ústavnosti jednorázovej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva, poukázal na plenárne rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 12.10.2016, sp. zn. PL. ÚS. 42/2015 s tým, že ak teda podľa Ústavného súdu SR nie sú v súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru tie ustanovenia zákona č. 657/2004 Z.z., ktorým zákonom sa vlastníkom dotknutých pozemkov priznáva jednorazová náhrada za obmedzenie ich vlastníckych práv zákonným vecným bremenom, mal za to, že v posudzovanej právnej veci nie je v súlade s Ústavou SR a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru ani § 6 ods. 1 zákona č. 639/2004 Z.z. a vlastníkovi zaťaženého pozemku patria opakované platby primeranej náhrady počas doby obmedzenia. Ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 639/2004 Z.z. treba vykladať ústavne konformným spôsobom.
11. Žalovaný v replike k predmetnému stanovisku vyjadril názor, že situácia, ktorú rieši citované rozhodnutie Ústavného súdu SR je zásadne iná minimálne v tom, že v riešenom prípade „jednorázovosť“ náhrady zakotvil priamo zákon. V prípade, ktorý je predmetom tohto konania ide však o situáciu, keď úprava náhrady v zákone úplne absentuje. Je potom na všeobecnom súde, akým spôsobom túto posúdi a aby svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. Samotný Ústavný súd SR sa pritom v minulosti opakovane vyjadril, že posúdenie takejto „zákonne neupravenej“ náhrady ako jednorazovej je v prípade dostatočného odôvodnenia možné považovať za ústavne konformné.
12. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie opravil II. výrok v zápisnici o pojednávaní z 13.4.2016, v časti označenia právneho zástupcu žalovaného tak, že má správne znieť: „JUDr. K. L., advokát, Štúrova 13, Bratislava“. Opravil aj II. výrok napadnutého rozsudku v časti označenia právneho zástupcu žalovaného tak, že má správne znieť: „JUDr. K. L., advokát, Štúrova 13, Bratislava“. Uvedené zrejmé chyby v písaní opravil s poukazom na § 164 O.s.p.
13. Proti uzneseniu podal žalobca odvolanie a žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) bolo namietanie toho, že v danom prípade nejde o žiadnu chybu v písaní, počítaní, resp. inú zrejmú nesprávnosť, ktorá vznikla pri vyhotovovaní predmetného rozhodnutia, resp. zápisnice o pojednávaní; súd prvej inštancie preto nebol oprávnený opravným uznesením svojvoľne zmeniť zápisnicu o pojednávaní z 13.4.2016 a rozsudok z 13.4.2016 v časti označenia právneho zástupcu žalovaného. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti mal za to, že v danom prípade nie sú splnené podmienky ustanovené § 224 C.s.p. na vykonanie opravy zápisnice o pojednávaní z 13.4.2016 a rozsudku z 13.4.2016.
14. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdiť s argumentáciou, že tvrdenia žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu sú nesprávne a absolútne nepodložené.
15. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal obe napadnuté rozhodnutia, prejednal odvolania žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť.
16. Podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
17. Podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
18. Podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.
19. Podľa § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť alebo vlastnícke právo obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona, len na tento účel a za náhradu.
20. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 639/2004 Z.z. k nehnuteľnostiam spravovaným ku dňu vzniku diaľničnej spoločnosti Slovenskou správou ciest, ktoré sú predmetom prechodu práv a povinností podľa tohto zákona a ktoré nemôžu byť súčasťou predmetu vkladu do diaľničnej spoločnosti z dôvodu nevyporiadania, prípadne nepreukázania vlastníckeho práva štátu k nim a ktorých užívanie je dané tým, že sú zastavané diaľnicami, vzniká v prospech diaľničnej spoločnosti dňom jej vzniku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je užívanie nehnuteľností.
21. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 639/2004 Z.z. diaľničná spoločnosť je povinná vyporiadať vlastníctvo nehnuteľností uvedených v odseku 1 do svojho vlastníctva.
22. Na ozrejmenie právnej stránky veci odvolací súd uvádza, že podstata a zmysel vecného bremena, ktoré môže vzniknúť okrem iného aj zo zákona (§ 151o ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka) spočíva v tom, že obmedzuje vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať (§ 151n ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka). Práve zákon č. 639/2004 Z.z. je takým zákonom, ktorý predpokladá § 151o ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, t.j. zriadenie vecného bremena zákonom. Predmetný zákon však žiadnym spôsobom neupravuje, či vlastníkom nehnuteľností zaťažených zákonným vecným bremenom zriadeným podľa § 6 ods. 1
predmetného zákona prináleží náhrada za takéto obmedzenie vlastníckeho práva. Je preto potrebné vychádzať z čl. 20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR, v zmysle ktorých, má každý právo vlastniť majetok a vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, na základe zákona a za primeranú náhradu. Tiež v zmysle § 123 Občianskeho zákonníka je vlastník v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním, pričom vlastník je povinný strpieť, aby v stave núdze alebo v naliehavom verejnom záujme bola na nevyhnutnú dobu v nevyhnutnej miere a za náhradu použitá jeho vec, ak účel nemožno dosiahnuť inak. Vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť alebo vlastnícke právo obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona, len na tento účel a za náhradu (§ 128 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka). Na uvedenom základe možno zhrnúť, že by bolo v rozpore so zásadou ochrany vlastníckeho práva, ak by vlastníkovi pozemku neprislúchala náhrada za zákonom zriadené vecné bremeno zaťažujúce jeho pozemok. Uvedené napokon medzi stranami ani nebolo sporné, sporným však ostalo to, či náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom prináleží dotknutému vlastníkovi pozemku vo forme jednorazovej, či opakovanej odplaty.
23. V nadväznosti na vyššie uvedené právne východiská odvolací súd ďalej konštatuje, že výklad každej právnej normy (aj ústavnej normy) musí byť konformný s ústavou ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad (nález Ústavného súdu SR zo dňa 2.10.2013, sp. zn. I. ÚS 351/2013). Uvedené zahŕňa aj preferenciu takého výkladu, ktorý je v súlade s ochranou základných práv a slobôd; interpretácia práva totiž nemôže vo svojich dôsledkoch reštriktívne zasahovať do základných práv a slobôd, ktorých rešpektovanie je súčasťou základných princípov právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR).
24. Z uvedeného vyplýva, že v danej veci pri posúdení charakteru náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom treba prioritne aplikovať taký výklad právnych noriem, ktorý bude ústavno-konformný v zmysle ochrany základného práva na majetok podľa čl. 20 Ústavy SR. V tejto súvislosti odvolací súd v plnej miere odkazuje na závery plenárneho nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 12.10.2016, sp. zn. PL. ÚS 42/2015, ktorým bola vyslovená nesúladnosť jednorazovej náhrady za zákonné vecné bremeno zriadené podľa zákona č. 657/2004 Z.z. (o tepelnej energetike) s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru. Hoci sa predmetný nález týkal iného zákona ako zákona č. 639/2004 Z.z., ktorý je rozhodujúcim v posudzovanom spore, jednoznačne ide o analogické situácie, ktorých podstatou je obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom. Bez rozdielu na to, či je nehnuteľnosť zaťažená zákonným vecným bremenom vo forme diaľnice (ako je tomu v prejednávanej veci), resp. či ide o zákonné vecné bremeno podľa § 10 ods. 1 zákona č. 657/2004 Z.z., príp. o iné obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom (zákon č. 182/1993 Z.z., zákon č. 66/2009 Z.z. a iné); stále ide o obdobný skutkový stav, kde zákonné vecné bremeno obmedzuje vlastníka zaťaženej nehnuteľnosti, za čo mu (v zmysle vyššie uvedeného) patrí majetková náhrada. Pri obmedzovaní práv vlastníka nie je možné robiť rozdiely podľa povahy verejného záujmu, kvôli ktorému sa právne postavenie vlastníka obmedzuje.
25. Pri analogickom aplikovaní nálezu Ústavného súdu SR odvolací súd vychádzal tiež z toho, čo je obsahom princípu právneho štátu: vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 18.8.1999, sp. zn. II. ÚS 80/99, uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 10.11.2006, sp. zn. III. ÚS 356/06). Napokon odvolací súd považoval za potrebné zdôrazniť aj to, že v danom prípade ide o nález Ústavného súdu SR, ktorým bolo rozhodnuté v merite veci postupom podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR. Všeobecná záväznosť právoplatných nálezov vydaných v takomto konaní posúva nálezy Ústavného súdu SR do polohy prameňov práva, resp. jedného z prameňov práva a sú súčasťou právneho poriadku SR; aj spôsob vyhlasovania predmetných nálezov, ktorý je identický so spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov svedčí o tom, že svojou charakteristikou patria skôr ku klasickým právnym predpisom a zákonom (nejedná sa o výsledok rozhodovacej činnosti, ktorý je záväzný inter partes, t.j. medzi stranami, ale ide o všeobecne záväzný výklad). S ohľadom na uvedené účinky nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 12.10.2016, sp. zn. PL. ÚS 42/2015, ako aj potrebu ústavno-konformného výkladu, má odvolací súd za to, že pokiaľ Ústavný súd SR pri analogickej právnej situácii vyslovil nesúladnosť jednorazovej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom s Ústavou SR, treba na takéto závery prihliadať aj v posudzovanej veci.
26. V zmysle predmetného nálezu Ústavného súdu SR v súlade s čl. 20 Ústavy SR vykonaný zásah do práva pokojne užívať svoj majetok musí zachovávať spravodlivú rovnováhu medzi potrebami verejného záujmu na obmedzení vlastníctva a požiadavkami ochrany základného práva jednotlivca vlastniť majetok a čerpať z neho majetkový prospech. Podmienky, za akých sa náhrada poskytuje, majú zásadný význam pre nastolenie spravodlivej rovnováhy, ktorá sa musí rešpektovať pri určení obmedzujúceho opatrenia tak, aby vlastník nekládol na obmedzovaného vlastníka neprimeranú záťaž. Obmedzenie vlastníckych práv vlastníka sa musí udiať spôsobom, ktorý je v rozumnom pomere k povahe a hodnote obmedzujúcich opatrení. Neposkytnutie náhrady alebo poskytnutie náhrady, ktorá nie je primeraná povahe a rozsahu zásahov do vlastníctva, je v rozpore s princípmi materiálneho právneho štátu. Na určenie výšky náhrady, ktorá je primeraná, je rozhodujúce zistenie ročného úžitku, ktorý sa viaže k tej časti nehnuteľnosti, v ktorej sa vlastníctvo obmedzuje. S ohľadom na tieto úvahy Ústavný súd SR ďalej konštatoval, že na rozdiel od „primeranej náhrady“, ktorá sa pri vyvlastnení poskytuje spravidla jednorazovo, pri nútenom obmedzení (zriadení zákonného vecného bremena) možno uvažovať o pravidelných platbách „primeranej náhrady“ počas trvania núteného obmedzenia. Týka sa to predovšetkým takých obmedzení práv vlastníka, v ktorých prípade možno dôvodne očakávať trvanie obmedzujúceho zásahu po dlhý čas, pričom ale aj tam, kde sa pri zavedení obmedzenia nepredpokladalo dlhodobé trvanie obmedzujúceho zásahu, no v skutočnosti k takému zásahu došlo, je ústavný dôvod na priznanie opakujúcich sa dávok primeranej náhrady, skonštatoval ústavný súd.
27. Na uvedenom základe odvolací súd metódou logického výkladu argumentum per analogiam dospel k záveru, že čl. 20 ods. 4 Ústavy SR ako aj § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka pri náhrade za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom zriadeným podľa § 6 ods. 1 zákona č. 639/2004 Z.z. je nutné vykladať tak, že za takéto obmedzenie prináleží dotknutému vlastníkovi pozemku opakovaná náhrada. V tejto súvislosti možno zhrnúť, že obdobný právny názor o opakovanej forme náhrady za zriadené zákonné vecné bremeno bol vyjadrený najnovšie aj v rozsudkoch Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6Co/142/2016, zo dňa 31.1.2017, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/261/2016, zo dňa 31.8.2017, sp. zn. 6Co/107/2017, zo dňa 10.10.2017 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/779/2014, zo dňa 30.3.2017. Pomerne ustálená rozhodovacia prax súdov o posudzovaní primeraných náhrad za zriadenie zákonných vecných bremien sa však spája rovnako aj s koncepciou jednorazového plnenia (ktorým sa ale nevyčerpávajú všetky nároky vlastníka dotknutej nehnuteľnosti voči oprávnenému zo zákonného vecného bremena), preto rozhodnutia o jednorazovej náhrade za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom, na ktoré odkazuje aj žalovaný, možno v optike najnovšej rozhodovacej praxe odvolacích súdov a judikatúry Ústavného súdu SR považovať za prekonané (ide napr. o rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.4.2016, sp. zn. 3 Cdo 49/2014, z 24.3.2015, sp. zn. 7 Cdo/26/2014 ako aj uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 11.1.2012, sp. zn. I. ÚS 1/2012); náznakom potenciálneho smerovania k zmene, k odklonu od doposiaľ zaužívanej súdnej praxe je uznesenie Najvyššieho súdu SR, ktorým najvyšší súd vyhovel mimoriadnemu dovolaniu a na odvolací súd vrátil vec, v ktorej žalobca v konaní o priznaní náhrady za zriadenie vecného bremena uplatnil právo na opakované plnenie (rentu), no súd prvého ani druhého stupňa žalobcovi nevyhovel (uznesenie sp. zn. 4 M Cdo 2/2014, zo dňa 23.4.2015). Hodno podčiarknuť, že súd sa môže odkloniť od predošlej rozhodovacej praxe za predpokladu, že nie je dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti rozhodnutia (odvolací súd svoje úvahy uviedol v ods. 23 až 26 tohto rozhodnutia), pričom takýto postup priamo predpokladá § 393 ods. 3 C.s.p. Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva formuloval všeobecný princíp, podľa ktorého požiadavka právnej istoty (ani ochrana legitímneho očakávania) nezahŕňa právo na ustálenú judikatúru (Unédic proti Francúzsku, č. 20153/04). Uviedol tiež, že názorová nejednotnosť medzi súdmi je svojou povahou dôsledkom, ktorý je vlastný každému súdnemu systému (Zielinski a Pradal & Gonzales a ďalší proti Francúzsku č. 24846/94). Judikatúra nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to i pri nezmenenej právnej úprave) bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená (porovnaj nález Ústavného súdu ČR z 20.6.2007 sp. zn. III. ÚS 117/07). Tento jav je do značnej miery prirodzený, pretože odráža skutočnosť, že proces interpretácie a aplikácie práva nie je statický, ale dynamický a súdy, poctivo hľadajúce najsprávnejšie a najspravodlivejšie riešenie rozhodovaných prípadov, môžu neskôr dospieť k presvedčeniu, že riešenie, ktoré zvolili skôr, nie je z celého radu dôvodov optimálne (por. stanovisko pléna Ústavného súdu ČR z 25.11.2014 sp. zn. Pl. ÚS-st. 39/14).
28. Spornou zostala už len otázka, či jediným subjektom, ktorému náleží náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom je vlastník nehnuteľnosti, ktorému vlastnícke právo patrilo v čase, keď predmetné vecné bremeno vzniklo, alebo či sú na náhradu oprávnení aj v poradí
nasledujúci vlastníci zaťaženého pozemku, ktorí tento nadobudli už zaťažený zákonným vecným bremenom. Právna úprava pri riešení tejto situácie mlčí a neexistuje žiadne normatívne ustanovenie (obdobne ako pri vyššie posudzovanej otázke charakteru náhrady), ktoré by uvedenú problematiku riešilo. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné pristúpiť k analógii iuris, v zmysle ktorej, ak sa pri riešení určitého prípadu nenájde ani podobná právna norma, postupuje orgán aplikácie práva podľa právneho poriadku ako celku, podľa všeobecných princípov, ktoré platia pre celý systém platného práva prípadne podľa princípov daného alebo príbuzného odvetvia; odvolací súd preto zohľadnil vyššie uvedené kritéria tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie právnych vzťahov medzi vlastníkom panujúcej nehnuteľnosti a vlastníkom nehnuteľnosti zaťaženej zákonným vecným bremenom (porov. rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.1.2009, sp. zn. 3 Sžf 41/2008).
29. Je nepochybné, že predmetné zákonné vecné bremeno zriadené podľa zákona č. 639/2004 Z.z. pôsobí in rem; je teda spojené s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, preto obmedzenie vlastníka má právne dôsledky nielen pre toho, kto bol vlastníkom nehnuteľnosti v čase zriadenia vecného bremena, ale aj pre každého ďalšieho vlastníka; zmena osoby vlastníka nehnuteľnosti, v prospech ktorej bolo zriadené vecné bremeno, na obsahu zriadeného vecného bremena nemôže nič zmeniť. Odvolací súd preto zastáva názor, že ak pri obmedzení vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom (ktoré je zriadené in rem a je z neho povinný každý vlastník zaťaženej nehnuteľnosti) patrí opakovaná náhrada, spravodlivému usporiadaniu vecí zodpovedá, aby (ani) následní vlastníci nehnuteľnosti neboli vylúčení z legitímneho nároku na primeranú náhradu za obmedzenie svojho práva takýmto vecným bremenom. Jedná sa o kontinuálne obmedzenie vlastníckeho práva subjektu, ktorý je povinný vecné bremeno na svojej nehnuteľnosti znášať (pretože ide o vecné bremeno in rem), a to bez ohľadu na to, či sa jedná o obmedzenie pôvodného vlastníka, ktorý nehnuteľnosť vlastnil v čase, keď vecné bremeno vzniklo, alebo vlastníka v ďalšom rade; vlastníci znášajú ťarchu vyplývajúcu z vecného bremena rovnako. Bolo by v rozpore s prirodzenoprávnymi princípmi a s pravidlami logického a systematického výkladu, ak by vlastníkovi v ďalšom rade za takéto obmedzenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti neprináležala majetková náhrada, a to aj s ohľadom na čl. 20 ods. 1 veta druhá Ústavy SR, v zmysle ktorého vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Hodno tiež podotknúť, že pokiaľ by bol na opakovanú náhradu oprávnený len ten subjekt, ktorý mal vlastnícke právo k nehnuteľnosti v čase vzniku vecného bremena, nemohol by takúto nehnuteľnosť efektívne previesť na tretie osoby; takýto vlastník nehnuteľnosti by bol fakticky nútený, aby nehnuteľnosť zaťaženú vecným bremenom naďalej vlastnil, lebo len takto by mu prináležala primeraná opakovaná náhrada za zriadené vecné bremeno. Ak by chcel nehnuteľnosť predať, mohol by tak učiniť jedine s ekonomickou stratou, nakoľko je logické, že nehnuteľnosť zaťažená vecným bremenom má nižšiu trhovú hodnotu, pokiaľ by s ňou nebolo spojené právo na náhradu za zriadené vecné bremeno. Takýto výklad sa prieči ochrane základného práva na majetok pôvodného vlastníka zaťaženej nehnuteľnosti a preto ho nemožno akceptovať; je potrebné uprednostniť taký výklad, ktorý je ústavne konformný, v rámci ktorého sa nesmú reštriktívne vykladať základné práva a slobody (aj právo na majetok). Pri absencii pozitívnej právnej úpravy treba vec vykladať s ohľadom na všeobecné princípy spravodlivosti, pri zachovaní imperatívu ochrany základných práv a slobôd a to tak, že opakovaná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom náleží všetkým vlastníkom zaťaženej nehnuteľnosti.
30. Pretože súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o žalobcom uplatnenom nároku na zaplatenie 86.471,08 eura spolu s prísl. titulom náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena založil na nesprávnych právnych záveroch, pre ktoré sa potom podstatou veci z hľadiska právne významných skutočností pre posúdenie opodstatnenosti žaloby nezaoberal, znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie pochybil v tom, že nárok žalobcu považoval za jednorazový, ktorý sa premlčiava v lehote troch rokov od jeho vzniku, pričom neprechádza na následných vlastníkov zaťaženej nehnuteľnosti, čím dospel k záveru o nedôvodnosti žalobcom uplatneného nároku, a nakoľko uvedený nedostatok nemožno napraviť ani v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec na ďalšie konanie. Odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. d) C.s.p. zrušil aj napadnuté opravné uznesenie súdu prvej inštancie, nakoľko nešlo o rozhodnutie vo veci samej a dôvody pre jeho vydanie v časti výroku II. zrušením napadnutého rozsudku zanikli (nemožno opravovať zrušené súdne rozhodnutie) a v časti výroku I. dôvody na jeho vydanie ani nikdy neexistovali, pretože opravným uznesením nemožno opraviť zápisnicu o pojednávaní (opravuje sa jedine súdne rozhodnutie). V novom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je v
zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný; opätovne posúdi dôvodnosť žalobcovho nároku a bude skúmať platnosť predmetných zmlúv o postúpení pohľadávok na žalobcu, ako aj výšku náhrady stanovenej znalcom za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom. Súd prvej inštancie na prejednanie sporu nariadi pojednávanie (§ 297 C.s.p.) berúc do úvahy, že s účinnosťou od 1.7.2016 súdy v konaní postupujú a rozhodujú v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so základnými princípmi C.s.p. (čl. 16 ods. 1 Základných princípov C.s.p.); na základe vykonaných dôkazov ustáli skutkový stav potrebný pre svoje rozhodnutie, ktoré bude vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu preskúmateľné a po opätovnom rozhodnutí sporu svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p. tak, by obsahovalo dostatok dôvodov a ich uvedenie bolo zrozumiteľné.
31. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne o náhrade trov konania (§ 262 ods. 1, § 396 ods. 3 C.s.p.).
32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).