Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 91/2019
PDF · 208.45 KB
No categories available
III. ÚS 91/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca), zo sudcov
Petra Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpenej
spoločnosťou Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o., Zoborská 13, Košice, v mene ktorej
koná advokát a konateľ JUDr. Matej Sýkora, vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a 2
Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 190/2017-143,
1 S 284/2017 zo 7. decembra 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8 Sžfk 9/2018 z 30. apríla 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta
2019 čená ústavná sťažnosť
, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 S 190/2017-143, 1 S 284/2017 zo 7. decembra
2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžfk 9/2018 z 30. apríla 2019
(ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala na krajskom súde
žalobu proti Ministerstvu školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky (ďalej
aj „žalovaný v 1. rade“ alebo „ministerstvo“) a proti Výskumnej agentúre (ďalej
aj „žalovaný v 2. rade“ alebo „agentúra“) o preskúmanie zákonnosti správnych aktov,
a to aktualizácie správ o zistenej nezrovnalosti a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov
projektu č. 26220120039, číslo spisu P 1166/2017-073, číslo záznamu A 4332/2017-072
zo 6. júna 2017, správy o zistenej nezrovnalosti N21500106/O02 z 25. januára 2017, správy
o zistenej nezrovnalosti N21700132/02 a N21500134/004 zo 6 júna 2017, žiadosti
o vrátenie finančných prostriedkov č. 26220120039/Z03 a č. 26220120039/Z05 zo 6. júna
2017 (ďalej aj „správne akty“), ktoré boli vydané žalovaným v 2. rade, ktorý
je sprostredkovateľským orgánom žalovaného v 1. rade ako riadiacim orgánom
pre operačný program Výskum a vývoj, ako aj o preskúmanie postupu tohto správneho
orgánu, ktorý predchádzal vydaniu uvedených správnych aktov. Uvedené správne akty boli
vydané v nadväznosti na opätovnú administratívnu kontrolu zadávania nadlimitnej zákazky
na zabezpečenie dodávok tovaru s názvom „Spotrebný materiál pre bio-medicínsky
výskum“ vyhlásenej v súlade s postupom pre zadávanie zákaziek vo verejnej súťaži podľa
§ 51 zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“)
v súvislosti s realizáciou projektu „Budovanie infraštruktúry v centre excelentnosti SEPO-
II“. Na účely realizácie projektu bol sťažovateľke poskytnutý nenávratný finančný
príspevok v celkovej sume 2 636 453,87 eur.
3. Krajský súd napadnutým uznesením zo 7. decembra 2017 žalobu v celom rozsahu
ako neprípustnú odmietol podľa § 98 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku (ďalej len
„SSP“). Odmietnutie žaloby krajský súd odôvodnil tým, že správa o zistenej nezrovnalosti
ani žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov samy osebe nepredstavujú zásah do práv
a právom chránených záujmov sťažovateľky, keďže nie sú konečným rozhodnutím
správneho orgánu – individuálnym správnym aktom o právach a povinnostiach
sťažovateľky, ale iba opatrením predbežnej povahy. Krajský súd tak dospel k záveru,
že uvedené správne akty nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve.
4. Sťažovateľka podala proti napadnutému uzneseniu krajského súdu kasačnú
sťažnosť, o ktorej najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením sp. zn. 8 Sžfk 9/2018
z 30. apríla 2019, ktorým rozhodol o zamietnutí kasačnej sťažnosti sťažovateľky. Uvedené
uznesenie bolo sťažovateľke doručené 3. júna 2019. Najvyšší súd sa v plnom rozsahu
stotožnil s rozhodnutím krajského súdu a dospel k záveru, že správa o zistenej nezrovnalosti
ani žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov ako také nepodliehajú súdnemu prieskumu
v správnom súdnictve, pretože samy osebe nepredstavujú zásah do práv a právom
chránených záujmov kontrolovaného subjektu. Podľa najvyššieho súdu ide len o výzvu
na dobrovoľné plnenie oznámenej (nie uloženej) povinnosti na základe zistených
(iba tvrdených) skutočností.
5. Sťažovateľka namieta, že uvedenými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho
súdu, ktoré odmietli jej žalobu a zamietli jej kasačnú sťažnosť, hoci na to zjavne neboli
splnené zákonné podmienky, došlo k odňatiu základného práva na spravodlivý proces
vrátane základného práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Konajúce súdy
založili svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení veci, napadnuté rozhodnutia sú
nedostatočne odôvodnené, rozporné a nepreskúmateľné. Konajúce súdy podľa sťažovateľky
nesprávnym procesným postupom znemožnili uskutočniť jej patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces.
6. Sťažovateľka sa domnieva, že „Rozhodnutia všeobecných súdov spočívajú
na arbitrárnom, svojvoľnom a zjavne neudržateľnom a neospravedlniteľnom výklade práva,
ktoré ma za následok porušenie základných práv sťažovateľa, pretože sú založené
na nesprávnom výklade, podľa ktorého spôsobilým predmetom preskúmania v správnom
súdnictve nemôže byť Správa o zistenej nezrovnalosti ani Žiadosť o vrátenie finančných
prostriedkov, na základe ktorých bolo prijímateľovi nenávratného finančného príspevku
z fondov Európskeho spoločenstva uložené podľa § 27a zák. č. 528/2008 Z. z. o pomoci
a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva vrátiť poskytnutý príspevok
na predmet zákazky z dôvodu zisteného porušenia pravidiel a postupov verejného
obstarávania.“.
7. Sťažovateľka vyjadrila svoje presvedčenie, že správne akty, t. j. správy o zistenej
nezrovnalosti a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov, podliehajú prieskumu v rámci
správneho súdnictva, pretože sa priamo dotýkajú práv a právom chránených záujmov
sťažovateľky, ide o správne akty vydané orgánom verejnej správy, ktoré zakladajú, menia
alebo zrušujú práva, právom chránené záujmy a povinnosti sťažovateľky, respektíve nimi
môžu byť dotknuté. Závery všeobecných súdov, podľa ktorých správa o zistenej
nezrovnalosti a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov nezasahuje do subjektívnych
práv sťažovateľky, preto podľa sťažovateľky zjavne nemôžu obstáť a nemožno
ich považovať za vylúčené zo súdneho prieskumu v správnom súdnictve. Právo
sťažovateľky je podľa jej tvrdení dotknuté aj tým, že v prípade nevrátenia poskytnutého
príspevku alebo jeho časti na základe žiadosti riadiaci orgán podľa § 27a ods. 5 zákona
č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva
v znení neskorších predpisov rozhodne o vrátení až jeden a pol násobku (150 %) sumy
príspevku alebo jeho časti.
8. Sťažovateľka tvrdí, že v tomto prípade sú splnené všetky podmienky na to,
aby bola vykonateľnosť ústavnou sťažnosťou napadnutých rozhodnutí odložená, najmä
vzhľadom na to, že v dôsledku správy o zistenej nezrovnalosti a žiadosti o vrátenie
finančných prostriedkov, ktoré boli predmetom prieskumu, môže byť majetok sťažovateľky
postihnutý. Sťažovateľka z tohto dôvodu navrhla, aby ústavný súd vydal uznesenie, ktorým
odloží vykonateľnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžfk 9/2018 z 30. apríla 2019
a uznesenia krajského súdu č. k. 1 S 190/2017-143, 1 S 284/2017 zo 7. decembra 2017
až do právoplatného skončenia prejednania predmetnej ústavnej sťažnosti.
9. Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka v petite ústavnej
sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom
vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36
ods. 1 a 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, aby
tieto uznesenia zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke
priznal náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením
krajského súdu
15. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv
sťažovateľky zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny
a práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského
súdu č. k. 1 S 190/2017-143, 1 S 284/2017 zo 7. decembra 2017 a uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 8 Sžfk 9/2018 z 30. apríla 2019.
16. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že o skutkovo a právne
obdobných veciach sťažovateľky už rozhodol uzneseniami sp. zn. III. ÚS 33/2018
z 30. januára 2018, sp. zn. III. ÚS 46/2019 z 5. februára 2019, sp. zn. IV. ÚS 45/2019
z 24. januára 2019, sp. zn. IV. ÚS 52/2019 z 31. januára 2019, sp. zn. I. ÚS 244/2019
zo 4. júna 2019, sp. zn. I. ÚS 326/2019 z 20. augusta 2019 a inými, na ktoré týmto
poukazuje. Keďže sťažovateľke je judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho právomocí
pri ústavnom prieskume napadnutých rozhodnutí správnych súdov známa, nepovažoval
za potrebné túto judikatúru v danom prípade opakovane citovať.
17. V rámci predbežného prerokovania návrhu na začatie konania ústavný súd dospel
k záveru, že na preskúmanie napadnutého uznesenia krajského súdu bol príslušný najvyšší
súd, ktorého právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu, preto ústavnú sťažnosť
sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu, odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci
na jej prerokovanie.
III.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením
najvyššieho súdu
18. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,
že sťažovateľka ani v tomto prípade neobhájila svoje tvrdenie o porušení práva
na spravodlivý súdny proces vrátane práva na prístup k súdu.
19. Podľa § 5 ods. 1 SSP konanie pred správnym súdom sa okrem princípov,
na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok a ktoré sa na konanie pred správnym súdom
použijú primerane, riadi aj princípmi uvedenými v odsekoch 2 až 12.
20. Podľa čl. 2 ods. 1 Civilného sporového poriadku ochrana ohrozených alebo
porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol
naplnený princíp právnej istoty.
21. Podľa čl. 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku právna istota je stav, v ktorom
každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe
niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý
spravodlivo.
22. Podľa § 464 ods. 2 SSP ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti
v obdobnej veci, ktorá už bola aspoň v piatich prípadoch predmetom konania
pred kasačným súdom na základe skoršej kasačnej sťažnosti podanej tým istým
sťažovateľom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na svoje skoršie
rozhodnutia, a ak sa v celom rozsahu stotožňuje s ich odôvodnením, ďalšie dôvody
už nemusí uvádzať.
23. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný
súd zistil, že najvyšší súd postupoval v medziach svojej právomoci, pričom sa vzhľadom
na predmet posudzovaného konania nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej
zákonnej právnej úpravy, ktorými by poprel jej účel a význam. Napadnuté uznesenie
nemožno označiť za arbitrárne v tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne
nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne neudržateľné alebo že by napadnuté
uznesenie nereflektovalo ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne zistenie stavu veci
a rozhodnutie o kasačnej sťažnosti sťažovateľky.
24. Povinnosť sťažovateľky vrátiť finančné prostriedky žalovanej vznikne
až na základe právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktoré bude spôsobilé
zasiahnuť do subjektívnych práv sťažovateľky a až vtedy bude preskúmateľné v rámci
správneho súdnictva. Inými slovami, súdnej ochrany sa sťažovateľka bude môcť dovolávať
až proti prípadnému rozhodnutiu o povinnosti vrátiť poskytnuté finančné prostriedky alebo
ich časť. Nemožno preto prisvedčiť názoru sťažovateľky o porušení jej základného práva
na súdnu ochranu, keďže si ho neuplatňovala v štádiu na to určenom, ale predčasne,
a to napadnutím správy o zistenej nezrovnalosti a žiadosti o vrátenie finančných
prostriedkov, ktoré nie sú individuálne správne akty ukladajúce povinnosť z pozície
mocenskej autority s možnosťou ich núteného výkonu, ale podkladový materiál, ktorý má
predbežnú povahu a nemôže mať za následok ujmu na subjektívnych právach sťažovateľky,
ako to podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom vyhodnotil najvyšší
súd v napadnutom uznesení.
25. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pretože sú dostatočne a presvedčivo
odôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010).
26. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že najvyšší súd uznesením sp. zn.
5 Sžf 26/2014 z 28. apríla 2016 rozhodol odchylným spôsobom, ústavný súd konštatuje,
že sťažovateľka v návrhu na začatie konanie ani len netvrdila (a už vôbec nepreukázala),
že by bola účastníčkou uvedeného súdneho konania. Uvedené uznesenie najvyššieho súdu
vzhľadom na absenciu návrhu na začatie konania predmetom ústavného prieskumu nebolo,
preto ústavný súd nevidí žiaden dôvod, aby sa k záverom najvyššieho súdu v ňom
obsiahnutým v súčasnosti vyjadroval.
27. V tejto súvislosti upriamuje pozornosť sťažovateľky na to, že podľa § 8 ods. 3
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) najvyšší súd dbá o jednotný výklad
a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov vlastnou
rozhodovacou činnosťou a tým, že prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a zverejňuje právoplatné súdne
rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky. Zákonnou podmienkou využitia tejto právomoci najvyššieho súdu
je zistenie, že došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov
toho istého kolégia. Cez túto podmienku zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu
prirodzene napĺňa stabilne judikovanú požiadavku ústavného súdu, podľa ktorej
k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr.
PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú
otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Aj z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci
Beian v. Rumunsko zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých,
prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému
(v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch
práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.
Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila
ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí
rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Prijatie
zjednocovacieho stanoviska najvyššieho súdu má právny význam aj v tom, že od tohto
momentu požiadavka právnej istoty vyžaduje od senátov toho-ktorého kolégia najvyššieho
súdu, aby pri nezmenenej právnej úprave toto stanovisko rešpektovali a z neho
pri posudzovaní správnych žalôb v identických alebo obdobných prípadoch vychádzali, hoci
aj v rozpore so svojimi rozhodnutiami z obdobia spred prijatia predmetného stanoviska.
28. Takto treba chápať aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžf 87/2015
zo 14. februára 2017 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky (vo veciach správnych) 6/2018 pod č. 57/2018.
29. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že v danom
prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
30. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu rovnako nemožno vyvodiť nič,
čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva
sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, preto
ústavný súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ústavnú sťažnosť aj v tejto časti.
31. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich
je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo. Bezpredmetným bolo aj rozhodnutie ústavného súdu o odklade
vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2019
Mojmír Mamojka
predseda senátu