Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 91/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca), zo sudcov

Petra Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpenej

spoločnosťou Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o., Zoborská 13, Košice, v mene ktorej

koná advokát a konateľ JUDr. Matej Sýkora, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a a 2 a a 2

Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -143,

zo 7. decembra 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 30. apríla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta

2019 čená ústavná sťažnosť

, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a a 2 (ďalej

len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -143, zo 7. decembra

2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. apríla 2019

(ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala na krajskom súde

žalobu proti Ministerstvu školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky (ďalej

aj „žalovaný v 1. rade“ alebo „ministerstvo“) a proti Výskumnej agentúre (ďalej

aj „žalovaný v 2. rade“ alebo „agentúra“) o preskúmanie zákonnosti správnych aktov,

a to aktualizácie správ o zistenej nezrovnalosti a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov

projektu č. 26220120039, číslo spisu -073, číslo záznamu A -072

zo 6. júna 2017, správy o zistenej nezrovnalosti N21500106/O02 z 25. januára 2017, správy

o zistenej nezrovnalosti N21700132/02 a N21500134/004 zo 6 júna 2017, žiadosti

o vrátenie finančných prostriedkov č. 26220120039/Z03 a č. 26220120039/Z05 zo 6. júna

2017 (ďalej aj „správne akty“), ktoré boli vydané žalovaným v 2. rade, ktorý

je sprostredkovateľským orgánom žalovaného v 1. rade ako riadiacim orgánom

pre operačný program Výskum a vývoj, ako aj o preskúmanie postupu tohto správneho

orgánu, ktorý predchádzal vydaniu uvedených správnych aktov. Uvedené správne akty boli

vydané v nadväznosti na opätovnú administratívnu kontrolu zadávania nadlimitnej zákazky

na zabezpečenie dodávok tovaru s názvom „Spotrebný materiál pre bio-medicínsky

výskum“ vyhlásenej v súlade s postupom pre zadávanie zákaziek vo verejnej súťaži podľa

o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“)

v súvislosti s realizáciou projektu „Budovanie infraštruktúry v centre excelentnosti SEPO-

II“. Na účely realizácie projektu bol sťažovateľke poskytnutý nenávratný finančný

príspevok v celkovej sume 2 636 453,87 eur.

3. Krajský súd napadnutým uznesením zo 7. decembra 2017 žalobu v celom rozsahu

ako neprípustnú odmietol podľa (ďalej len

„SSP“). Odmietnutie žaloby krajský súd odôvodnil tým, že správa o zistenej nezrovnalosti

ani žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov samy osebe nepredstavujú zásah do práv

a právom chránených záujmov sťažovateľky, keďže nie sú konečným rozhodnutím

správneho orgánu – individuálnym správnym aktom o právach a povinnostiach

sťažovateľky, ale iba opatrením predbežnej povahy. Krajský súd tak dospel k záveru,

že uvedené správne akty nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve.

4. Sťažovateľka podala proti napadnutému uzneseniu krajského súdu kasačnú

sťažnosť, o ktorej najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením sp. zn.

z 30. apríla 2019, ktorým rozhodol o zamietnutí kasačnej sťažnosti sťažovateľky. Uvedené

uznesenie bolo sťažovateľke doručené 3. júna 2019. Najvyšší súd sa v plnom rozsahu

stotožnil s rozhodnutím krajského súdu a dospel k záveru, že správa o zistenej nezrovnalosti

ani žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov ako také nepodliehajú súdnemu prieskumu

v správnom súdnictve, pretože samy osebe nepredstavujú zásah do práv a právom

chránených záujmov kontrolovaného subjektu. Podľa najvyššieho súdu ide len o výzvu

na dobrovoľné plnenie oznámenej (nie uloženej) povinnosti na základe zistených

(iba tvrdených) skutočností.

5. Sťažovateľka namieta, že uvedenými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho

súdu, ktoré odmietli jej žalobu a zamietli jej kasačnú sťažnosť, hoci na to zjavne neboli

splnené zákonné podmienky, došlo k odňatiu základného práva na spravodlivý proces

vrátane základného práva na prístup k súdu podľa a 2 . Konajúce súdy

založili svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení veci, napadnuté rozhodnutia sú

nedostatočne odôvodnené, rozporné a nepreskúmateľné. Konajúce súdy podľa sťažovateľky

nesprávnym procesným postupom znemožnili uskutočniť jej patriace procesné práva v takej

miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces.

6. Sťažovateľka sa domnieva, že „Rozhodnutia všeobecných súdov spočívajú

na arbitrárnom, svojvoľnom a zjavne neudržateľnom a neospravedlniteľnom výklade práva,

ktoré ma za následok porušenie základných práv sťažovateľa, pretože sú založené

na nesprávnom výklade, podľa ktorého spôsobilým predmetom preskúmania v správnom

súdnictve nemôže byť Správa o zistenej nezrovnalosti ani Žiadosť o vrátenie finančných

prostriedkov, na základe ktorých bolo prijímateľovi nenávratného finančného príspevku

z fondov Európskeho spoločenstva uložené podľa o pomoci

a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva vrátiť poskytnutý príspevok

na predmet zákazky z dôvodu zisteného porušenia pravidiel a postupov verejného

obstarávania.“.

7. Sťažovateľka vyjadrila svoje presvedčenie, že správne akty, t. j. správy o zistenej

nezrovnalosti a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov, podliehajú prieskumu v rámci

správneho súdnictva, pretože sa priamo dotýkajú práv a právom chránených záujmov

sťažovateľky, ide o správne akty vydané orgánom verejnej správy, ktoré zakladajú, menia

alebo zrušujú práva, právom chránené záujmy a povinnosti sťažovateľky, respektíve nimi

môžu byť dotknuté. Závery všeobecných súdov, podľa ktorých správa o zistenej

nezrovnalosti a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov nezasahuje do subjektívnych

práv sťažovateľky, preto podľa sťažovateľky zjavne nemôžu obstáť a nemožno

ich považovať za vylúčené zo súdneho prieskumu v správnom súdnictve. Právo

sťažovateľky je podľa jej tvrdení dotknuté aj tým, že v prípade nevrátenia poskytnutého

príspevku alebo jeho časti na základe žiadosti riadiaci orgán podľa § 27a ods. 5 zákona

č. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva

v znení neskorších predpisov rozhodne o vrátení až jeden a pol násobku (150 %) sumy

príspevku alebo jeho časti.

8. Sťažovateľka tvrdí, že v tomto prípade sú splnené všetky podmienky na to,

aby bola vykonateľnosť ústavnou sťažnosťou napadnutých rozhodnutí odložená, najmä

vzhľadom na to, že v dôsledku správy o zistenej nezrovnalosti a žiadosti o vrátenie

finančných prostriedkov, ktoré boli predmetom prieskumu, môže byť majetok sťažovateľky

postihnutý. Sťažovateľka z tohto dôvodu navrhla, aby ústavný súd vydal uznesenie, ktorým

odloží vykonateľnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 30. apríla 2019

a uznesenia krajského súdu č. k. -143, zo 7. decembra 2017

až do právoplatného skončenia prejednania predmetnej ústavnej sťažnosti.

9. Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka v petite ústavnej

sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom

vyslovil porušenie jej základných práv podľa a a 2 a

ods. 1 a 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu

napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, aby

tieto uznesenia zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke

priznal náhradu trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

13. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením

krajského súdu

15. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv

sťažovateľky zaručených a a 2 a a 2 listiny

a práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského

súdu č. k. -143, zo 7. decembra 2017 a uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 30. apríla 2019.

16. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že o skutkovo a právne

obdobných veciach sťažovateľky už rozhodol uzneseniami sp. zn.

z 30. januára 2018, sp. zn. z 5. februára 2019, sp. zn.

z 24. januára 2019, sp. zn. z 31. januára 2019, sp. zn.

zo 4. júna 2019, sp. zn. z 20. augusta 2019 a inými, na ktoré týmto

poukazuje. Keďže sťažovateľke je judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho právomocí

pri ústavnom prieskume napadnutých rozhodnutí správnych súdov známa, nepovažoval

za potrebné túto judikatúru v danom prípade opakovane citovať.

17. V rámci predbežného prerokovania návrhu na začatie konania ústavný súd dospel

k záveru, že na preskúmanie napadnutého uznesenia krajského súdu bol príslušný najvyšší

súd, ktorého právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu, preto ústavnú sťažnosť

sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 , a 2 a a 2 listiny a práv podľa

dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu, odmietol

podľa pre nedostatok svojej právomoci

na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

18. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,

že sťažovateľka ani v tomto prípade neobhájila svoje tvrdenie o porušení práva

na spravodlivý súdny proces vrátane práva na prístup k súdu.

19. Podľa konanie pred správnym súdom sa okrem princípov,

na ktorých spočíva a ktoré sa na konanie pred správnym súdom

použijú primerane, riadi aj princípmi uvedenými v odsekoch 2 až 12.

20. Podľa ochrana ohrozených alebo

porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol

naplnený princíp právnej istoty.

21. Podľa právna istota je stav, v ktorom

každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou

rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe

niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý

spravodlivo.

22. Podľa ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti

v obdobnej veci, ktorá už bola aspoň v piatich prípadoch predmetom konania

pred kasačným súdom na základe skoršej kasačnej sťažnosti podanej tým istým

sťažovateľom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na svoje skoršie

rozhodnutia, a ak sa v celom rozsahu stotožňuje s ich odôvodnením, ďalšie dôvody

už nemusí uvádzať.

23. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný

súd zistil, že najvyšší súd postupoval v medziach svojej právomoci, pričom sa vzhľadom

na predmet posudzovaného konania nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej

zákonnej právnej úpravy, ktorými by poprel jej účel a význam. Napadnuté uznesenie

nemožno označiť za arbitrárne v tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne

nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne neudržateľné alebo že by napadnuté

uznesenie nereflektovalo ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne zistenie stavu veci

a rozhodnutie o kasačnej sťažnosti sťažovateľky.

24. Povinnosť sťažovateľky vrátiť finančné prostriedky žalovanej vznikne

až na základe právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktoré bude spôsobilé

zasiahnuť do subjektívnych práv sťažovateľky a až vtedy bude preskúmateľné v rámci

správneho súdnictva. Inými slovami, súdnej ochrany sa sťažovateľka bude môcť dovolávať

až proti prípadnému rozhodnutiu o povinnosti vrátiť poskytnuté finančné prostriedky alebo

ich časť. Nemožno preto prisvedčiť názoru sťažovateľky o porušení jej základného práva

na súdnu ochranu, keďže si ho neuplatňovala v štádiu na to určenom, ale predčasne,

a to napadnutím správy o zistenej nezrovnalosti a žiadosti o vrátenie finančných

prostriedkov, ktoré nie sú individuálne správne akty ukladajúce povinnosť z pozície

mocenskej autority s možnosťou ich núteného výkonu, ale podkladový materiál, ktorý má

predbežnú povahu a nemôže mať za následok ujmu na subjektívnych právach sťažovateľky,

ako to podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom vyhodnotil najvyšší

súd v napadnutom uznesení.

25. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pretože sú dostatočne a presvedčivo

odôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (, , ).

26. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 28. apríla 2016 rozhodol odchylným spôsobom, ústavný súd konštatuje,

že sťažovateľka v návrhu na začatie konanie ani len netvrdila (a už vôbec nepreukázala),

že by bola účastníčkou uvedeného súdneho konania. Uvedené uznesenie najvyššieho súdu

vzhľadom na absenciu návrhu na začatie konania predmetom ústavného prieskumu nebolo,

preto ústavný súd nevidí žiaden dôvod, aby sa k záverom najvyššieho súdu v ňom

obsiahnutým v súčasnosti vyjadroval.

27. V tejto súvislosti upriamuje pozornosť sťažovateľky na to, že podľa § 8 ods. 3

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) najvyšší súd dbá o jednotný výklad

a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov vlastnou

rozhodovacou činnosťou a tým, že prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a zverejňuje právoplatné súdne

rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky. Zákonnou podmienkou využitia tejto právomoci najvyššieho súdu

je zistenie, že došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov

toho istého kolégia. Cez túto podmienku zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu

prirodzene napĺňa stabilne judikovanú požiadavku ústavného súdu, podľa ktorej

k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr.

), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú

otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. ,

a ). Aj z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci

Beian v. Rumunsko zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých,

prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému

(v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch

práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.

Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila

ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí

rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Prijatie

zjednocovacieho stanoviska najvyššieho súdu má právny význam aj v tom, že od tohto

momentu požiadavka právnej istoty vyžaduje od senátov toho-ktorého kolégia najvyššieho

súdu, aby pri nezmenenej právnej úprave toto stanovisko rešpektovali a z neho

pri posudzovaní správnych žalôb v identických alebo obdobných prípadoch vychádzali, hoci

aj v rozpore so svojimi rozhodnutiami z obdobia spred prijatia predmetného stanoviska.

28. Takto treba chápať aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. februára 2017 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky (vo veciach správnych) 6/2018 pod č. 57/2018.

29. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že v danom

prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa a 2

a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

30. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu rovnako nemožno vyvodiť nič,

čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva

sťažovateľky podľa a práva podľa dodatkového protokolu, preto

ústavný súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ústavnú sťažnosť aj v tejto časti.

31. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo. Bezpredmetným bolo aj rozhodnutie ústavného súdu o odklade

vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2019

Mojmír Mamojka

predseda senátu