Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)IV. ÚS 129/2019
PDF · 399.17 KB
No categories available
IV. ÚS 129/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra
2019 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, ,
, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných
práv a slobôd a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a čl. 343, čl. 344 a čl. 267 písm. a) Zmluvy o fungovaní Európskej
únie postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
3 To 5/2016 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2019
doručená ústavná sťažnosť , ,
, (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1
a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a),
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a čl. 343, čl. 344 a čl. 267 písm. a) Zmluvy o fungovaní Európskej únie postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 To 5/2016 (ďalej len „napadnuté konanie“).
2. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že v napadnutom konaní na verejnom
zasadnutí konanom 28. marca 2018 predložil najvyššiemu súdu «žiadosť s písomne
formulovanými otázkami nazvanými ako „OTÁZKY PRE SÚDNY DVOR EURÓPSKEJ
ÚNIE“ č. 001811034628 z 28.3.2018... aby podal tieto prejudiciálne otázky na Súdny dvor
Európskej únie podľa čl. 267 písm. a) Zmluvy o fungovaní Európskej únie a postupoval
podľa § 318 ods. 1, § 320 ods. 1 písm. d) a § 224 ods. 4 Tr. Por.». O žiadosti, resp. návrhu
sťažovateľa bezprostredne rozhodol senát tak, že jeho návrh zamietol. Zamietnutie návrhu
nebolo podľa sťažovateľa nikým a ničím odôvodnené. Uviedol, že „Hoci ide
o prejudiciálnu (predbežnú) otázku, súd bezprostredne po zamietnutí konal ďalej a bez
poučenia o možnosti podať odvolanie voči zamietnutiu postúpenia otázok SDES uviedol, že
mám počkať s odôvodnením na písomné vyhotovenie uznesenia o merite odvolania.“,
a pritom „V písomnom uznesení sa opäť odôvodnenie zamietnutia prerušenia nenachádza
s výnimkou poznámky, že sa môžem obrátiť na iné inštitúcie v rámci EÚ, ako napr. ESĽP.“.
Sťažovateľ sa proti uzneseniu odvolal „elektronickou poštou so zaručeným elektronickým
podpisom dňa 13.4.2018 o 03:52:02 hod.“. Keďže najvyšší súd nekonal, sťažovateľ
uviedol, že podal viacero námietok na odstránenie prieťahov predsedníčke najvyššieho
súdu, ktorá však tieto podania ignorovala. Tiež poukázal na to, že po písomnom oslovení
predsedníčky senátu dostal odpoveď od riadiacej predsedníčky senátu, že jeho podania budú
bez ďalšieho založené do spisu.
3. Sťažovateľ vytkol, že o jeho návrhu „rozhodoval senát a nie predseda senátu
a... prejudiciálnu otázku prejudikoval nesprávne zložený súd, t. j. nezákonní sudcovia“.
Poukázal tiež na to, že tieto otázky riešil ústavný súd vo veci vedenej pod sp. zn.
IV. ÚS 206/08. Zároveň zdôraznil, že dodnes nie je právoplatne rozhodnuté o odvolaní proti
zamietnutiu postupovať podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
a do právoplatného rozhodnutia mal súd prerušiť meritórne konanie.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Konaním a nečinnosťou Najvyššieho súdu SR vo veci uznesenia o predložení
otázok Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 písm. a) Zmluvy o fungovaní Európskej
únie, sp. zn. 3 To 5/2016 z 28. 3. 2018 bol porušený čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, ods. 2
ústavy, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1, ods. 2 Listiny, čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1 Dohovoru,
čl. 343, čl. 344 a čl. 267 písm. a) ZFEÚ.
2. Najvyššiemu súdu SR sa prikazuje, aby rozhodol o odvolaní sťažovateľa podaného
elektronickým zaručeným podpisom z 13. 4. 2018 odoslaného o 03:52:02, voči uzneseniu
Najvyššieho súdu SR z 28. 3. 2018 sp. zn. 3 To 5/2016 o konaní podľa čl. 267 písm. a)
Zmluvy o fungovaní Európskej únie a zrušiť všetky rozhodnutia, ktoré mohli byť vydané až
po právoplatnom rozhodnutí o konaní podľa čl. 267 písm. a) Zmluvy o fungovaní Európskej
únie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva finančné vyrovnanie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy
vo výške 5.000.000,- € (päť miliónov eur).“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9
neustanovuje inak.
7. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavná sťažnosť neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
III.
9. Vec sťažovateľa bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného
súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení
dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) prerozdelená
náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená
sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce bola
predbežne prejednaná vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení Miroslav Duriš (predseda
senátu) a sudcovia Ladislav Duditš a Libor Duľa.
10.1 Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namieta porušenie uvedených článkov
ústavy, listiny, dohovoru a Zmluvy o fungovaní Európskej únie postupom najvyššieho súdu
v napadnutom konaní, keďže najvyšší súd nerozhodol o jeho odvolaní z 13. apríla 2018
proti uzneseniu najvyššieho súdu z 28. marca 2018 o zamietnutí postupovať podľa čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Teda námietky sťažovateľa smerujú k tomu,
že najvyšší súd neprerušil odvolacie konanie a nepredložil ním koncipované námietky
Súdnemu dvoru Európskej únie, ako aj k tomu, že najvyšší súd mal o jeho návrhu
rozhodnúť uznesením (a to aj v prípade jeho zamietnutia), proti ktorému by sa mal možnosť
brániť v osobitnom odvolacom konaní.
10.2 Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že svojím listom č. k. Rvp 1411/2018-4
z 18. júla 2018 odložil sťažovateľovo neurčito a bez potrebných náležitostí formulované
podanie, súčasťou obsahu ktorého je tvrdenie totožného nedostatku v postupe najvyššieho
súdu, ako to je v prípade predmetnej, opätovne podanej ústavnej sťažnosti. Sťažovateľ
v podaní z 13. júla 2018 poukázal na to, že počas odvolacieho konania nastolil odvolaciemu
súdu tri prejudiciálne otázky, ktoré sa po obsahovej stránke dotýkajú práva na zákonného
sudcu a zákonného zloženia senátu najvyššieho súdu a ktorých vyjadrením je čl. 48 ods. 1
ústavy (pozri konkrétne v podaní sp. zn. Rvp 1411/2018).
11. V čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde je
zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom
porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ
nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie
niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc
ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva
alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne
upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).
12. Ústavný súd predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa
na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu
subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem
iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,
ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
13.1 Pokiaľ odvolací súd mieni vyhovieť návrhu strany (v tomto prípade
sťažovateľa) na prerušenie konania a predloženie veci na rozhodnutie o predbežnej otázke
Súdnemu dvoru Európskej únie (alebo tak mieni postupovať z vlastnej iniciatívy), preruší
konanie podľa § 318 ods. 1 alebo (po zrušení napadnutého rozsudku) podľa § 320 písm. d)
v nadväznosti na § 244 ods. 4 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Ak návrhu nemieni vyhovieť, rozhodne
o podanom odvolaní bez takého postupu. Pokiaľ odvolací súd (nadbytočne) rozhodne
o zamietnutí návrhu strany uznesením, neprichádza do úvahy konanie o sťažnosti
ako o riadnom opravnom prostriedku (nie o odvolaní, ako predpokladá sťažovateľ) proti
dotknutému uzneseniu (aj keby sa malo rozhodovať, neboli by splnené podmienky podľa
§ 185 ods. 2 druhej vety Trestného poriadku).
13.2 Ak sťažovateľ nesúhlasí s nevyhovením svojmu návrhu v odvolacom konaní, je
oprávnený po meritórnom rozhodnutí odvolacieho súdu (pokiaľ proti nemu rovnako mieni
brojiť) pri splnení podmienok podľa § 368 a nasl. Trestného poriadku podať mimoriadny
opravný prostriedok, teda dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu v jeho trestnej
veci. V dovolaní môže uplatniť svoju už popísanú a neakceptovanú požiadavku ako chybu
rozhodnutia odvolacieho súdu, resp. chybu konania, ktoré mu predchádzalo. Vzhľadom
na povahu námietok sťažovateľa (zákonné zloženie súdu, rozhodovanie Špecializovaným
trestným súdom v kontexte bodu 13.3) prichádza prioritne do úvahy dôvod dovolania podľa
§ 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku – to je však vecou vecnej formulácie dovolacej
námietky a dispozície obhajoby obvineného v dovolacom konaní pri povinnom zastúpení
obhajcom už pri podaní dovolania. Dovolanie je účinným prostriedkom nápravy na ochranu
práv sťažovateľa, porušenie ktorých tvrdí. V ústavnej sťažnosti, naopak, podanie dovolania
a obsah rozhodnutia o ňom neprezentuje.
13.3 V dôsledku uvedeného sťažovateľ nevyčerpal všetky prostriedky, ktoré mu
zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne
poskytuje. Vychádzajúc zo sťažovateľom predostretej argumentácie a obsahu
prejudiciálnych otázok, ktoré sťažovateľ ozrejmil v podaní vedenom pod sp. zn.
Rvp 1411/2018, mal postup najvyššieho súdu v odvolacom konaní, ktorý nepredložil jeho
návrh na prejudiciálne konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie (ktoré sa týkajú aj
nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08), vrátane jeho ďalších námietok týkajúcich sa
zákonnosti zloženia senátu (pozri obsah podania vo veci sp. zn. Rvp 1411/2018) namietnuť
v dovolaní tak, ako to je uvedené v predchádzajúcom bode a v ústavnej sťažnosti to doložiť.
Teda právomoci ústavného súdu predchádza právomoc najvyššieho súdu v dovolacom
konaní, ktorý disponuje aj právomocou vrátiť vec odvolaciemu súdu na nové konanie (§ 386
ods. 2 Trestného poriadku). Sťažovateľ podľa § 370 ods. 1 Trestného poriadku disponuje
týmto mimoriadnym opravným prostriedkom ako účinným prostriedkom nápravy v lehote
troch rokov od doručenia rozhodnutia v odvolacom konaní a ústavný súd vo svojom náleze
č. k. II. ÚS 210/2009-52 z 15. decembra 2009 judikoval, že „Ak obvinený musí mať
obhajcu alebo ak účinné uplatnenie opravného prostriedku si vyžaduje pomoc obhajcu
a obvinený nemá prostriedky na jeho zaplatenie, musí mu byť poskytnutá bezplatná pomoc
(rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Airey v. Írsko z 9. októbra 1979, A,
č. 32).“. Tento aspekt zohľadňuje aj Trestný poriadok v ustanoveniach o ustanovení
obhajcu.
14. Ústavou daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu
činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom alebo na základe
zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 371 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy,
ak v danom prípade fyzická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany
svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ
ako účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv
a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých
sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry
ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa
sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými,
dovolenými a v okolnostiach veci Trestným poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi
15. Ako to z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu poskytovať
ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane
týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Keďže ústavný súd
nedisponuje právomocou rozhodnúť o sťažovateľom predostretých námietkach z dôvodu
právomoci najvyššieho súdu o nich rozhodnúť a vysporiadať sa s nimi v dovolacom konaní,
bola sťažovateľom podaná ústavná sťažnosť odmietnutá z dôvodu jej neprípustnosti podľa
§ 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.
16. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo bez právneho významu
zaoberať sa žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na zastupovanie
v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd totiž dospel k záveru, že v danom prípade
u sťažovateľa nie sú splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom, pretože z obsahu ústavnej sťažnosti a z výsledku jej posúdenia
ústavným súdom je zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie
nároku na ochranu ústavnosti (m. m. III. ÚS 265/2014, III. ÚS 631/2017).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. novembra 2019
Miroslav Duriš predseda senátu