Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 129/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra

2019 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, ,

, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 1 a 2 , , a 2 Listiny základných

práv a slobôd a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a čl. 343, čl. 344 a čl. 267 písm. a) Zmluvy o fungovaní Európskej

únie postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2019

doručená ústavná sťažnosť , ,

, (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1,

a 2 (ďalej len „“), ,

a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a),

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a čl. 343, čl. 344 a čl. 267 písm. a) Zmluvy o fungovaní Európskej únie postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“).

2. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že v napadnutom konaní na verejnom

zasadnutí konanom 28. marca 2018 predložil najvyššiemu súdu «žiadosť s písomne

formulovanými otázkami nazvanými ako „OTÁZKY PRE SÚDNY DVOR EURÓPSKEJ

ÚNIE“ č. 001811034628 z 28.3.2018... aby podal tieto prejudiciálne otázky na Súdny dvor

Európskej únie podľa čl. 267 písm. a) Zmluvy o fungovaní Európskej únie a postupoval

podľa , a ». O žiadosti, resp. návrhu

sťažovateľa bezprostredne rozhodol senát tak, že jeho návrh zamietol. Zamietnutie návrhu

nebolo podľa sťažovateľa nikým a ničím odôvodnené. Uviedol, že „Hoci ide

o prejudiciálnu (predbežnú) otázku, súd bezprostredne po zamietnutí konal ďalej a bez

poučenia o možnosti podať odvolanie voči zamietnutiu postúpenia otázok SDES uviedol, že

mám počkať s odôvodnením na písomné vyhotovenie uznesenia o merite odvolania.“,

a pritom „V písomnom uznesení sa opäť odôvodnenie zamietnutia prerušenia nenachádza

s výnimkou poznámky, že sa môžem obrátiť na iné inštitúcie v rámci EÚ, ako napr. ESĽP.“.

Sťažovateľ sa proti uzneseniu odvolal „elektronickou poštou so zaručeným elektronickým

podpisom dňa 13.4.2018 o 03:52:02 hod.“. Keďže najvyšší súd nekonal, sťažovateľ

uviedol, že podal viacero námietok na odstránenie prieťahov predsedníčke najvyššieho

súdu, ktorá však tieto podania ignorovala. Tiež poukázal na to, že po písomnom oslovení

predsedníčky senátu dostal odpoveď od riadiacej predsedníčky senátu, že jeho podania budú

bez ďalšieho založené do spisu.

3. Sťažovateľ vytkol, že o jeho návrhu „rozhodoval senát a nie predseda senátu

a... prejudiciálnu otázku prejudikoval nesprávne zložený súd, t. j. nezákonní sudcovia“.

Poukázal tiež na to, že tieto otázky riešil ústavný súd vo veci vedenej pod sp. zn.

. Zároveň zdôraznil, že dodnes nie je právoplatne rozhodnuté o odvolaní proti

zamietnutiu postupovať podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

a do právoplatného rozhodnutia mal súd prerušiť meritórne konanie.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Konaním a nečinnosťou Najvyššieho súdu SR vo veci uznesenia o predložení

otázok Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 písm. a) Zmluvy o fungovaní Európskej

únie, sp. zn. z 28. 3. 2018 bol porušený čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, ods. 2

, , , ods. 2 Listiny, , Dohovoru,

čl. 343, čl. 344 a čl. 267 písm. a) ZFEÚ.

2. Najvyššiemu súdu SR sa prikazuje, aby rozhodol o odvolaní sťažovateľa podaného

elektronickým zaručeným podpisom z 13. 4. 2018 odoslaného o 03:52:02, voči uzneseniu

Najvyššieho súdu SR z 28. 3. 2018 sp. zn. o konaní podľa čl. 267 písm. a)

Zmluvy o fungovaní Európskej únie a zrušiť všetky rozhodnutia, ktoré mohli byť vydané až

po právoplatnom rozhodnutí o konaní podľa čl. 267 písm. a) Zmluvy o fungovaní Európskej

únie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva finančné vyrovnanie podľa

vo výške 5.000.000,- € (päť miliónov eur).“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Podľa

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9

neustanovuje inak.

7. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa je ústavná sťažnosť neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

III.

9. Vec sťažovateľa bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného

súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení

dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) prerozdelená

náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená

sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce bola

predbežne prejednaná vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení Miroslav Duriš (predseda

senátu) a sudcovia Ladislav Duditš a Libor Duľa.

10.1 Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namieta porušenie uvedených článkov

, listiny, dohovoru a Zmluvy o fungovaní Európskej únie postupom najvyššieho súdu

v napadnutom konaní, keďže najvyšší súd nerozhodol o jeho odvolaní z 13. apríla 2018

proti uzneseniu najvyššieho súdu z 28. marca 2018 o zamietnutí postupovať podľa čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Teda námietky sťažovateľa smerujú k tomu,

že najvyšší súd neprerušil odvolacie konanie a nepredložil ním koncipované námietky

Súdnemu dvoru Európskej únie, ako aj k tomu, že najvyšší súd mal o jeho návrhu

rozhodnúť uznesením (a to aj v prípade jeho zamietnutia), proti ktorému by sa mal možnosť

brániť v osobitnom odvolacom konaní.

10.2 Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že svojím listom č. k. -4

z 18. júla 2018 odložil sťažovateľovo neurčito a bez potrebných náležitostí formulované

podanie, súčasťou obsahu ktorého je tvrdenie totožného nedostatku v postupe najvyššieho

súdu, ako to je v prípade predmetnej, opätovne podanej ústavnej sťažnosti. Sťažovateľ

v podaní z 13. júla 2018 poukázal na to, že počas odvolacieho konania nastolil odvolaciemu

súdu tri prejudiciálne otázky, ktoré sa po obsahovej stránke dotýkajú práva na zákonného

sudcu a zákonného zloženia senátu najvyššieho súdu a ktorých vyjadrením je čl. 48 ods. 1

(pozri konkrétne v podaní sp. zn. ).

11. V v spojení s je

zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom

porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ

nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie

niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc

ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva

alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne

upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(, , , , , ).

12. Ústavný súd predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa

na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde (, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem

iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,

ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

13.1 Pokiaľ odvolací súd mieni vyhovieť návrhu strany (v tomto prípade

sťažovateľa) na prerušenie konania a predloženie veci na rozhodnutie o predbežnej otázke

Súdnemu dvoru Európskej únie (alebo tak mieni postupovať z vlastnej iniciatívy), preruší

konanie podľa § 318 ods. 1 alebo (po zrušení napadnutého rozsudku) podľa § 320 písm. d)

v nadväznosti na v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Ak návrhu nemieni vyhovieť, rozhodne

o podanom odvolaní bez takého postupu. Pokiaľ odvolací súd (nadbytočne) rozhodne

o zamietnutí návrhu strany uznesením, neprichádza do úvahy konanie o sťažnosti

ako o riadnom opravnom prostriedku (nie o odvolaní, ako predpokladá sťažovateľ) proti

dotknutému uzneseniu (aj keby sa malo rozhodovať, neboli by splnené podmienky podľa

druhej vety ).

13.2 Ak sťažovateľ nesúhlasí s nevyhovením svojmu návrhu v odvolacom konaní, je

oprávnený po meritórnom rozhodnutí odvolacieho súdu (pokiaľ proti nemu rovnako mieni

brojiť) pri splnení podmienok podľa a nasl. podať mimoriadny

opravný prostriedok, teda dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu v jeho trestnej

veci. V dovolaní môže uplatniť svoju už popísanú a neakceptovanú požiadavku ako chybu

rozhodnutia odvolacieho súdu, resp. chybu konania, ktoré mu predchádzalo. Vzhľadom

na povahu námietok sťažovateľa (zákonné zloženie súdu, rozhodovanie Špecializovaným

trestným súdom v kontexte bodu 13.3) prichádza prioritne do úvahy dôvod dovolania podľa

– to je však vecou vecnej formulácie dovolacej

námietky a dispozície obhajoby obvineného v dovolacom konaní pri povinnom zastúpení

obhajcom už pri podaní dovolania. Dovolanie je účinným prostriedkom nápravy na ochranu

práv sťažovateľa, porušenie ktorých tvrdí. V ústavnej sťažnosti, naopak, podanie dovolania

a obsah rozhodnutia o ňom neprezentuje.

13.3 V dôsledku uvedeného sťažovateľ nevyčerpal všetky prostriedky, ktoré mu

zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne

poskytuje. Vychádzajúc zo sťažovateľom predostretej argumentácie a obsahu

prejudiciálnych otázok, ktoré sťažovateľ ozrejmil v podaní vedenom pod sp. zn.

, mal postup najvyššieho súdu v odvolacom konaní, ktorý nepredložil jeho

návrh na prejudiciálne konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie (ktoré sa týkajú aj

nálezu ústavného súdu sp. zn. ), vrátane jeho ďalších námietok týkajúcich sa

zákonnosti zloženia senátu (pozri obsah podania vo veci sp. zn. ) namietnuť

v dovolaní tak, ako to je uvedené v predchádzajúcom bode a v ústavnej sťažnosti to doložiť.

Teda právomoci ústavného súdu predchádza právomoc najvyššieho súdu v dovolacom

konaní, ktorý disponuje aj právomocou vrátiť vec odvolaciemu súdu na nové konanie (§ 386

ods. 2 ). Sťažovateľ podľa disponuje

týmto mimoriadnym opravným prostriedkom ako účinným prostriedkom nápravy v lehote

troch rokov od doručenia rozhodnutia v odvolacom konaní a ústavný súd vo svojom náleze

č. k. -52 z 15. decembra 2009 judikoval, že „Ak obvinený musí mať

obhajcu alebo ak účinné uplatnenie opravného prostriedku si vyžaduje pomoc obhajcu

a obvinený nemá prostriedky na jeho zaplatenie, musí mu byť poskytnutá bezplatná pomoc

(rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Airey v. Írsko z 9. októbra 1979, A,

č. 32).“. Tento aspekt zohľadňuje aj v ustanoveniach o ustanovení

obhajcu.

14. daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu

činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom alebo na základe

zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 371 ods. 1 písm. b)

. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy,

ak v danom prípade fyzická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany

svojich práv. ani nepripúšťajú, aby si sťažovateľ

ako účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv

a slobôd, naopak, jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých

sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry

ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa

sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými,

dovolenými a v okolnostiach veci ustanovenými procesnými úkonmi

(, ).

15. Ako to z vyplýva, právomoc ústavného súdu poskytovať

ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane

týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Keďže ústavný súd

nedisponuje právomocou rozhodnúť o sťažovateľom predostretých námietkach z dôvodu

právomoci najvyššieho súdu o nich rozhodnúť a vysporiadať sa s nimi v dovolacom konaní,

bola sťažovateľom podaná ústavná sťažnosť odmietnutá z dôvodu jej neprípustnosti podľa

.

16. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo bez právneho významu

zaoberať sa žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na zastupovanie

v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd totiž dospel k záveru, že v danom prípade

u sťažovateľa nie sú splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom, pretože z obsahu ústavnej sťažnosti a z výsledku jej posúdenia

ústavným súdom je zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie

nároku na ochranu ústavnosti (m. m. , ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2019

Miroslav Duriš predseda senátu