Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 132/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku

a Martina Vernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , ,

, zastúpeného JUDr. Igorom Ribárom, advokátska

kancelária, Námestie sv. Michala 11, Hlohovec, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa , základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, argumentácia sťažovateľa a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. marca 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

, (ďalej

len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. Igorom Ribárom, advokátska kancelária, Námestie

sv. Michala 11, Hlohovec, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“), základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie a na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“).

2. Ústavná sťažnosť po jej doručení nebola pridelená sudcovi spravodajcovi. Plénum

ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 dodatok č. 1 k rozvrhu práce ústavného súdu na

obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. X

bodu 5 rozvrhu práce veci, ktoré neboli v období od 17. februára 2019 do 16. augusta 2019

pridelené sudcom spravodajcom, boli prerozdelené náhodným výberom pomocou

technických a programových prostriedkov medzi sudcov menovaných do funkcie

10. októbra 2019. Ústavná sťažnosť bola pridelená sudcovi spravodajcovi Martinovi

Vernarskému a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola prejednaná v III. senáte ústavného

súdu, ktorý pracuje v zložení Mojmír Mamojka (predseda senátu), Peter Straka

a Martin Vernarský.

3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 22. marca 2018 uznaný

vinným zo spáchania skutku uvedeného v rozsudku a podľa

s použitím odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní

12 rokov. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 19. júla 2018. Sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojich

základných práv podľa a práva podľa dohovoru (bod 1) tým, že rozsudok krajského

súdu mu bol doručený „pravdepodobne“ 31. januára 2019.

4. Dňa 18. januára 2019 podal sťažovateľ predsedovi krajského súdu sťažnosť proti

porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorou namietal,

že rozsudok krajského súdu sp. zn. z 19. júla 2018 ku dňu podania sťažnosti

nebol doručený sťažovateľovi ani jeho obhajcovi. Sťažovateľ z obsahu spisu krajského súdu

zistil, že lehota na vyhotovenie rozsudku bola predsedom krajského súdu predĺžená

do 11. októbra 2018 z dôvodu práceneschopnosti a následne plánovanej dovolenky sudkyne

spravodajkyne v predmetnej trestnej veci. O tejto skutočnosti nebol sťažovateľ ani jeho

obhajca informovaný. Predseda krajského súdu na sťažnosť z 18. januára 2019 nereagoval.

5. Za porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie považuje sťažovateľ stav právnej neistoty, v ktorom sa nachádzal od uplynutia

zákonnej lehoty na vyhotovenie rozsudku až do jeho doručenia 31. januára 2019, keď bola

jeho trestná vec síce ukončená, avšak tým, že mu nebol doručený rozsudok, nebol

sťažovateľ oboznámený s dôvodmi pozbavenia jeho osobnej slobody a zároveň nemohol

uplatniť ďalšie svoje procesné práva v súvislosti s podaním mimoriadneho opravného

prostriedku, pretože mu nebolo známe presné znenie odôvodnenia rozsudku. Sťažovateľ

uznáva, že práva na mimoriadny opravný prostriedok nebol zbavený, avšak tým, že nebol

upovedomený o predĺžení lehoty na vypracovanie rozsudku, bolo podľa jeho názoru

obmedzené nad akceptovateľnú mieru.

6. V súvislosti s namietanými prieťahmi v konaní pred krajským súdom sťažovateľ

poukazuje na skutočnosť, že z obsahu súdneho spisu nebolo možné identifikovať, prečo

došlo k predĺženiu lehoty na vyhotovenie písomného rozsudku „nad zákonom stanovenú

maximálnu lehotu predlženia“. Poukazuje tiež na skutočnosť, že hoci bola lehota

na vyhotovenie písomného rozsudku predĺžená do 11. októbra 2018, v skutočnosti ešte

2. novembra 2018, keď prostredníctvom svojho obhajcu nahliadol do spisu krajského súdu,

„obsahom spisu písomné vyhotovenie rozsudku nebolo“.

7. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje,

aby ústavný súd po prijatí jeho ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto

rozhodol:

„I. Základné právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa zaručené

v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ustatý Slovenskej republiky a ako aj právo na spravodlivý

proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. porušené

bolo.

II. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2.000 €, ktoré je Krajský

súd v Trnave povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

III. Krajský súd Trnava je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

v sume 346,26 € na účet jeho právneho zástupcu do 2 mesiacov od doručenia nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

8. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Z vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

15. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov..

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn.

17. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa

právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty

dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu.

Preto na naplnenie základného práva podľa nestačí, aby štátne orgány

vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. ,

).

18. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov“ garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci

v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , ).

19. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , )

sa ochrana základnému právu podľa poskytuje v konaní pred ústavným

súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva

označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom) ešte mohlo trvať.

Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať

k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom krajského súdu,

ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú [§ 56 ods. 2 písm. g)

].

20. V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť,

že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že musí

smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv

sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto ústavná sťažnosť zohráva

významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu

do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa

v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. , ,

).

21. Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania ústavnej

sťažnosti zistil, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 19. júla 2018 písomne vyhotoveným 9. októbra 2018

(po predĺžení lehoty predsedom krajského súdu). Tento rozsudok bol sťažovateľovi podľa

jeho vlastných tvrdení (bod 8 odôvodnenia ústavnej sťažnosti) doručený 31. januára 2019.

Z uvedeného vyplýva, že v čase doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu,

teda 13. marca 2019 už krajský súd nemohol byť porušovateľom označeného základného

práva podľa a práva podľa dohovoru, keďže vo veci už rozhodol a rozsudok bol

doručený sťažovateľovi.

22. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

po predbežnom prerokovaní odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

23. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti odôvodňuje porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa tým, že nebol upovedomený o predĺžení lehoty na písomné

vyhotovenie rozsudku (do 11. októbra 2018) predsedom krajského súdu a následne mu bol

rozsudok doručený až 31. januára 2019. V podstatnej časti je argumentácia sťažovateľa

vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie totožná s odôvodnením namietaného porušenia čl. 48 ods. 2

, pričom vo vzťahu k porušeniu je zdôraznená intenzita zásahu

do základného práva sťažovateľa.

24. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

25. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom sťažovateľa, že krajský súd pochybil tým,

že ho neupovedomil o predĺžení lehoty na písomné vyhotovenie rozsudku, a preto sa

zameral na posúdenie napadnutého procesného postupu krajského súdu a skúmanie intenzity

porušenia označeného základného práva vo vzťahu k nemu. Pripomína však, že už

vo svojich skorších rozhodnutiach vyslovil názor, podľa ktorého ojedinelá nečinnosť súdu,

hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(napr. ).

26. Zjavným skutkovým základom ústavnej sťažnosti sú teda zbytočné prieťahy

v konaní krajského súdu a argumentácia sťažovateľa sa vzťahuje na jeho nečinnosť.

Základom je právo na súdnu ochranu, respektíve spravodlivý proces,

a nie právo na konanie bez zbytočných prieťahov, ktoré je výslovne ustanovené v čl. 48

ods. 2 . Prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda nespadá pod ochranu

ods. 1 , ibaže by namietané porušenie práva dosahovalo takú intenzitu, že by

s ohľadom aj na ďalšie okolnosti daného prípadu (najmä predmet konania, teda čo je

pre sťažovateľa v stávke) bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti. V danej veci

však podľa názoru ústavného súdu o takýto prípad nejde.

27. Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd po predĺžení lehoty na vyhotovenie

rozsudku mohol konať plynulejšie a efektívnejšie v súvislosti s doručovaním rozsudku

sťažovateľovi prostredníctvom okresného súdu v súlade s príslušnými ustanoveniami

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o Spravovacom

a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd

a vojenské súdy v znení neskorších predpisov, keďže až právoplatným meritórnym

rozhodnutím možno vo vzťahu k sťažovateľovi nastoliť stav právnej istoty. V kontexte

konkrétnych okolností prípadu však vzal ústavný súd do úvahy časový interval medzi

písomným vyhotovením rozsudku a jeho faktickým doručením sťažovateľovi (tri a pol

mesiaca) ako i skutočnosť, že právo domáhať sa ochrany svojich práv prípadným

mimoriadnym opravným prostriedkom ostalo sťažovateľovi zachované, a preto sa priklonil

k záveru, že pochybenie krajského súdu nedosahuje takú ústavnoprávnu intenzitu,

že by na jeho základe mohol po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie

reálne vysloviť porušenie sťažovateľom označeného základného práva podľa .

Vzhľadom na už uvedené ústavnú sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

28. Po odmietnutí ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2019

Mojmír Mamojka

predseda senátu