Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 132/2019
PDF · 189.4 KB
No categories available
III. ÚS 132/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku
a Martina Vernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , ,
, zastúpeného JUDr. Igorom Ribárom, advokátska
kancelária, Námestie sv. Michala 11, Hlohovec, vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 79/2018
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, argumentácia sťažovateľa a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. marca 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
, (ďalej
len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. Igorom Ribárom, advokátska kancelária, Námestie
sv. Michala 11, Hlohovec, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a čl. 48 ods. 2 ústavy,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie a na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 To 79/2018 (ďalej len „napadnuté konanie“).
2. Ústavná sťažnosť po jej doručení nebola pridelená sudcovi spravodajcovi. Plénum
ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 dodatok č. 1 k rozvrhu práce ústavného súdu na
obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. X
bodu 5 rozvrhu práce veci, ktoré neboli v období od 17. februára 2019 do 16. augusta 2019
pridelené sudcom spravodajcom, boli prerozdelené náhodným výberom pomocou
technických a programových prostriedkov medzi sudcov menovaných do funkcie
10. októbra 2019. Ústavná sťažnosť bola pridelená sudcovi spravodajcovi Martinovi
Vernarskému a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola prejednaná v III. senáte ústavného
súdu, ktorý pracuje v zložení Mojmír Mamojka (predseda senátu), Peter Straka
a Martin Vernarský.
3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného
súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 24 Tk 1/2016 z 22. marca 2018 uznaný
vinným zo spáchania skutku uvedeného v rozsudku a podľa § 172 Trestného zákona
s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní
12 rokov. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol
rozsudkom sp. zn. 5 To 79/2018 z 19. júla 2018. Sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojich
základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru (bod 1) tým, že rozsudok krajského
súdu mu bol doručený „pravdepodobne“ 31. januára 2019.
4. Dňa 18. januára 2019 podal sťažovateľ predsedovi krajského súdu sťažnosť proti
porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorou namietal,
že rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 To 79/2018 z 19. júla 2018 ku dňu podania sťažnosti
nebol doručený sťažovateľovi ani jeho obhajcovi. Sťažovateľ z obsahu spisu krajského súdu
zistil, že lehota na vyhotovenie rozsudku bola predsedom krajského súdu predĺžená
do 11. októbra 2018 z dôvodu práceneschopnosti a následne plánovanej dovolenky sudkyne
spravodajkyne v predmetnej trestnej veci. O tejto skutočnosti nebol sťažovateľ ani jeho
obhajca informovaný. Predseda krajského súdu na sťažnosť z 18. januára 2019 nereagoval.
5. Za porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne
konanie považuje sťažovateľ stav právnej neistoty, v ktorom sa nachádzal od uplynutia
zákonnej lehoty na vyhotovenie rozsudku až do jeho doručenia 31. januára 2019, keď bola
jeho trestná vec síce ukončená, avšak tým, že mu nebol doručený rozsudok, nebol
sťažovateľ oboznámený s dôvodmi pozbavenia jeho osobnej slobody a zároveň nemohol
uplatniť ďalšie svoje procesné práva v súvislosti s podaním mimoriadneho opravného
prostriedku, pretože mu nebolo známe presné znenie odôvodnenia rozsudku. Sťažovateľ
uznáva, že práva na mimoriadny opravný prostriedok nebol zbavený, avšak tým, že nebol
upovedomený o predĺžení lehoty na vypracovanie rozsudku, bolo podľa jeho názoru
obmedzené nad akceptovateľnú mieru.
6. V súvislosti s namietanými prieťahmi v konaní pred krajským súdom sťažovateľ
poukazuje na skutočnosť, že z obsahu súdneho spisu nebolo možné identifikovať, prečo
došlo k predĺženiu lehoty na vyhotovenie písomného rozsudku „nad zákonom stanovenú
maximálnu lehotu predlženia“. Poukazuje tiež na skutočnosť, že hoci bola lehota
na vyhotovenie písomného rozsudku predĺžená do 11. októbra 2018, v skutočnosti ešte
2. novembra 2018, keď prostredníctvom svojho obhajcu nahliadol do spisu krajského súdu,
„obsahom spisu písomné vyhotovenie rozsudku nebolo“.
7. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje,
aby ústavný súd po prijatí jeho ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto
rozhodol:
„I. Základné právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa zaručené
v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ustatý Slovenskej republiky a ako aj právo na spravodlivý
proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5To/79/2018 porušené
bolo.
II. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2.000 €, ktoré je Krajský
súd v Trnave povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.
III. Krajský súd Trnava je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
v sume 346,26 € na účet jeho právneho zástupcu do 2 mesiacov od doručenia nálezu.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
15. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov..
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 To 79/2018
17. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa
právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty
dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu.
Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány
vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98,
18. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, III. ÚS 46/08).
19. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06)
sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným
súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva
označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom) ešte mohlo trvať.
Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať
k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom krajského súdu,
ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú [§ 56 ods. 2 písm. g)
20. V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť,
že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto ústavná sťažnosť zohráva
významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu
do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa
v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05,
21. Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania ústavnej
sťažnosti zistil, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 79/2018 rozhodol
rozsudkom sp. zn. 5 To 79/2018 z 19. júla 2018 písomne vyhotoveným 9. októbra 2018
(po predĺžení lehoty predsedom krajského súdu). Tento rozsudok bol sťažovateľovi podľa
jeho vlastných tvrdení (bod 8 odôvodnenia ústavnej sťažnosti) doručený 31. januára 2019.
Z uvedeného vyplýva, že v čase doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu,
teda 13. marca 2019 už krajský súd nemohol byť porušovateľom označeného základného
práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru, keďže vo veci už rozhodol a rozsudok bol
doručený sťažovateľovi.
22. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 79/2018
23. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti odôvodňuje porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa ústavy tým, že nebol upovedomený o predĺžení lehoty na písomné
vyhotovenie rozsudku (do 11. októbra 2018) predsedom krajského súdu a následne mu bol
rozsudok doručený až 31. januára 2019. V podstatnej časti je argumentácia sťažovateľa
vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie totožná s odôvodnením namietaného porušenia čl. 48 ods. 2
ústavy, pričom vo vzťahu k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy je zdôraznená intenzita zásahu
do základného práva sťažovateľa.
24. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
25. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom sťažovateľa, že krajský súd pochybil tým,
že ho neupovedomil o predĺžení lehoty na písomné vyhotovenie rozsudku, a preto sa
zameral na posúdenie napadnutého procesného postupu krajského súdu a skúmanie intenzity
porušenia označeného základného práva vo vzťahu k nemu. Pripomína však, že už
vo svojich skorších rozhodnutiach vyslovil názor, podľa ktorého ojedinelá nečinnosť súdu,
hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(napr. I. ÚS 42/01).
26. Zjavným skutkovým základom ústavnej sťažnosti sú teda zbytočné prieťahy
v konaní krajského súdu a argumentácia sťažovateľa sa vzťahuje na jeho nečinnosť.
Základom čl. 46 ods. 1 ústavy je právo na súdnu ochranu, respektíve spravodlivý proces,
a nie právo na konanie bez zbytočných prieťahov, ktoré je výslovne ustanovené v čl. 48
ods. 2 ústavy. Prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda nespadá pod ochranu čl. 46
ods. 1 ústavy, ibaže by namietané porušenie práva dosahovalo takú intenzitu, že by
s ohľadom aj na ďalšie okolnosti daného prípadu (najmä predmet konania, teda čo je
pre sťažovateľa v stávke) bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti. V danej veci
však podľa názoru ústavného súdu o takýto prípad nejde.
27. Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd po predĺžení lehoty na vyhotovenie
rozsudku mohol konať plynulejšie a efektívnejšie v súvislosti s doručovaním rozsudku
sťažovateľovi prostredníctvom okresného súdu v súlade s príslušnými ustanoveniami
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom
a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd
a vojenské súdy v znení neskorších predpisov, keďže až právoplatným meritórnym
rozhodnutím možno vo vzťahu k sťažovateľovi nastoliť stav právnej istoty. V kontexte
konkrétnych okolností prípadu však vzal ústavný súd do úvahy časový interval medzi
písomným vyhotovením rozsudku a jeho faktickým doručením sťažovateľovi (tri a pol
mesiaca) ako i skutočnosť, že právo domáhať sa ochrany svojich práv prípadným
mimoriadnym opravným prostriedkom ostalo sťažovateľovi zachované, a preto sa priklonil
k záveru, že pochybenie krajského súdu nedosahuje takú ústavnoprávnu intenzitu,
že by na jeho základe mohol po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie
reálne vysloviť porušenie sťažovateľom označeného základného práva podľa ústavy.
Vzhľadom na už uvedené ústavnú sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
28. Po odmietnutí ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez dôvodu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. novembra 2019
Mojmír Mamojka
predseda senátu