Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 378/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára

a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpeného

advokátom JUDr. Mariánom Gelenekym, advokátska kancelária, Garbiarska 20, Stará

Ľubovňa, vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 , Listiny základných práv a slobôd,

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. januára 2017,

postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 29. októbra 2018 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. júla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. októbra

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 20

ods. 1, , a (ďalej len

„ústava“), čl. 36 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. januára 2017, postupom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 29. októbra 2018 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. júla 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. -440

z 24. januára 2017 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa proti žalovanej Východoslovenskej

vodárenskej spoločnosti, a. s. (ďalej len „žalovaná“), ktorou sa sťažovateľ domáhal

usporiadania pomerov k neoprávnenej stavbe na pozemku v jeho spoluvlastníctve, a to

prikázaním jeho podielu do vlastníctva žalovanej za náhradu vo výške 143 905,79 €.

3. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 29. októbra 2018 bol rozsudok

okresného súdu potvrdený.

4. Uznesením najvyššieho súdu č. k. -587 z 30. júla 2019 bolo

dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu odmietnuté. Uznesenie najvyššieho

súdu bolo sťažovateľovi doručené 23. augusta 2019.

5. Podľa názoru sťažovateľa treba odmietnutie jeho dovolania považovať za účelové

a nezákonné. Najvyšší súd sa chcel úmyselne vyhnúť rozhodovaniu o podanom dovolaní

z dôvodu jeho rozsiahlosti.

6. Odmietnutie dovolania odôvodnil najvyšší súd tým, že sťažovateľ v zmysle

ustanovenia mal byť zastúpený v dovolacom konaní

advokátom a hoci bol o potrebe splnenia tejto povinnosti riadne poučený, plnú moc

advokátovi neudelil, v dôsledku čoho nebola splnená podmienka dovolacieho konania

vyplývajúca z ustanovenia , čo viedlo

k odmietnutiu dovolania pre nesplnenie podmienok dovolacieho konania bez toho, aby sa

najvyšší súd zaoberal vecnou správnosťou rozsudku krajského súdu.

7. Sťažovateľ je presvedčený o nesprávnosti uznesenia najvyššieho súdu. Uvádza, že

je zdravotne ťažko postihnutý, ale tiež poškodený nezákonnou výstavbou kanalizácie

na pozemkoch v jeho spoluvlastníctve. Dovolanie podal prostredníctvom zvolenej

zástupkyne, ktorá nie je advokátkou, má však vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa

v odbore práva, pričom jej udelil generálne plnomocenstvo na zastupovanie. Ako

zástupkyňa sťažovateľa mohla preto robiť všetky úkony, ktoré prináležali samotnému

sťažovateľovi, okrem iného aj v konaní pred súdom. Napriek tomu však najvyšší súd

udelené generálne plnomocenstvo nerešpektoval. Pritom generálne plnomocenstvo nemožno

obmedziť. V slovenskom právnom poriadku neexistuje právny predpis, na základe ktorého

by bolo všeobecným súdom (vrátane najvyššieho súdu) expressis verbis udelené oprávnenie

v prípade osoby, ktorá nie je advokátom, no má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa v odbore práva, toto generálne plnomocenstvo nerešpektovať alebo akýmkoľvek

spôsobom obmedziť. Všeobecné súdy by preto udelené generálne plnomocenstvo mali

rešpektovať v plnom rozsahu bez výhrad a jeho obmedzovania, pričom zároveň by všetky

písomnosti týkajúce sa konania mali doručovať len tomuto zástupcovi. V tomto prípade

však všeobecné súdy udelené plnomocenstvo nerešpektovali, a preto podľa názoru

sťažovateľa konali protiprávne, čo je neprípustné.

8. Ustanovenie pripúšťa zastúpenie

dovolateľa osobou, ktorá nie je advokátom, a to pod podmienkou, že má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa. V takomto prípade povinnosť dovolateľa byť

zastúpený advokátom uvedená v ustanovení

neplatí. Keďže zvolená zástupkyňa sťažovateľa, ktorá disponuje generálnou plnou mocou,

aj napriek tomu, že nie je advokátkou, riadne preukázala, že má dosiahnuté vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa vyžadované pre uplatnenie výnimky z povinného

zastúpenia advokátom v dovolacom konaní, a to predložením fotokópie udeleného diplomu

v odbore práva, neexistuje žiadny relevantný dôvod na to, aby najvyšší súd nerešpektoval

udelené generálne plnomocenstvo. Existencia vysokoškolského právnického vzdelania

druhého stupňa (t. j. vzdelania získaného absolvovaním magisterského štúdia preukázaná

diplomom) pre uplatnenie výnimky z povinného zastúpenia advokátom bola riadne splnená.

Sťažovateľ preto nemusel byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, keďže bol

zastúpený fyzickou osobou, ktorá vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa má.

9. Sťažovateľ je presvedčený, že zákonné podmienky pre zastavenie dovolacieho

konania neboli splnené a najvyšší súd postupoval protiprávne, keď sa nezaoberal vecnou

správnosťou rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd pri svojom rozhodovaní nerešpektoval

ani právny názor ústavného súdu, podľa ktorého orgánom verejnej moci a predovšetkým

súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický

postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti s tým, že všeobecný súd nie je absolútne

viazaný doslovným znením zákona a môže a musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel

zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych

princípov.

10. V ďalšom sťažovateľ poukazuje na rozhodujúce vecné otázky, ktorých sa jeho

žaloba týkala, a odkazuje pritom v podrobnostiach na obsah ním podaného veľmi

podrobného dovolania.

11. Uznesením krajského súdu č. k. -411 zo 16. februára 2015 bol

zrušený rozsudok okresného súdu č. k. -370 zo 4. novembra 2013 a vec bola

vrátená na ďalšie konanie. Po vrátení veci sudca okresného súdu úmyselne nekonal a čakal

na nadobudnutie účinnosti (1. júla 2016), ktorý v ustanovení

§ 78 ods. 1 a 2 definoval nútené spoločenstvo s tým, že súd žalobu zamietne, ak nie je

splnená podmienka účasti všetkých subjektov podľa odseku 1. Okresný súd mal totiž už

vedomosť o tom, že stranou konania nie je druhý spoluvlastník dotknutých pozemkov.

Úmyselným nekonaním vo veci nielenže spôsobil zbytočné prieťahy, ale predovšetkým

porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces. Okresný súd nekonal až do 15. novembra

2016, na kedy bolo nariadené pojednávanie. Na pojednávaní konanom 24. januára 2017 bol

vynesený rozsudok, ktorým okresný súd de facto poskytol súdnu ochranu protiprávne

konajúcej žalovanej na úkor sťažovateľa, čo je nezákonné, rozporné s právnym názorom

krajského súdu a s dobrými mravmi a znamená zjavné zneužitie práva nepožívajúce právnu

ochranu. Vyhlásený rozsudok úmyselne nebol doručený sťažovateľovi, pričom sudcovi bolo

udelené napomenutie zo strany predsedu okresného súdu.

12. Vzhľadom na neodôvodnené prieťahy v konaní požaduje sťažovateľ priznanie

finančného zadosťučinenia v primeranej výške podľa uváženia ústavného súdu, a to ako

náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

13. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a Listiny základných práv a slobôd a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu SR -587 zo dňa 30. júla

2019, Rozsudkom Krajského súdu v Prešove -496 zo dňa 29. októbra 2019

(správne má byť zrejme 29. októbra 2018, pozn.) a Rozsudkom Okresného súdu Prešov č .k.

-440 zo dňa 24. januára 2017 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa

a právo na ochranu majetku podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Uznesením najvyššieho súdu SR -587 zo dňa 30. júla 2019, Rozsudkom

Krajského súdu v Prešove -496 zo dňa 29. októbra 2019 a Rozsudkom

Okresného súdu Prešov č. k. -440 zo dňa 24. januára 2017 porušené bolo.

3. Základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov

v konaní podľa Slovenskej Uznesením Najvyššieho súdu SR

-587 zo dňa 30.júla 2019, Rozsudkom Krajského súdu v Prešove

-496 zo dňa 29. októbra 2019 a Rozsudkom Okresného súdu Prešov č.k.

-440 zo dňa 24. januára 2017 porušené bolo.

4. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa SR a Dohovoru porušené bolo.

5. Uznesenie Najvyššieho súdu SR -587 zo dňa 30. júla 2019,

Rozsudok Krajského súdu v Prešove -496 zo dňa 29. októbra 2019 a Rozsudok

Okresného súdu Prešov č.k. -440 zo dňa 24. januára 2017 sa zrušujú v celom

rozsahu a vec sa vráti na ďalšie konanie.

6. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné

zadosťučinenie vo výške stanovej Ústavným súdom SR, ktoré je Najvyšší súd SR povinný

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

7. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania

a právneho zastúpenia vo výške 355,73 EUR vrátane DPH na bankový účet právneho

zástupcu... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

14. Napokon sťažovateľ žiada, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudkov

okresného súdu a krajského súdu, ako aj uznesenia najvyššieho súdu vo výrokoch, ktorými

bol zaviazaný na náhradu trov konania v prospech žalovanej. Opiera sa pritom

o ustanovenie

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „starý “).

II.

Skutkový stav veci

15. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 29. októbra 2018 na odvolanie

žalobcu a žalovanej rozsudok súdu prvej inštancie s poukazom na § 387 ods. 1 a 2

potvrdil ako vecne správny a rozhodol o trovách odvolacieho

konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie dôsledným

spôsobom zistil skutkový stav, vec aj správne právne posúdil a na týchto skutkových

a právnych záveroch sa nič nezmení v štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd

konštatoval správnosť postupu súdu prvej inštancie týkajúcu sa zaoberania sa úplnosťou

okruhu účastníkov (sporových strán) a možnosťou prípadného riešenia vzťahov medzi

vlastníkmi pozemkov a vlastníkom stavby, ako aj správnosť zistenia, že jeden podielový

spoluvlastník nie je účastníkom konania, a preto podľa názoru odvolacieho súdu správne

súd prvej inštancie uviedol, že druhý podielový spoluvlastník, ak nebol aktívny a nemal

záujem vystupovať v tomto spore na strane žalobcu, tak mal byť označený na strane

žalovanej. Odvolací súd uviedol, že ustanovuje spôsob

vyporiadania vzťahu medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby alternatívnymi

spôsobmi, podľa zistených rozhodujúcich skutočností, aby úprava vzájomných vzťahov

bola čo najvhodnejšia a vyriešila definitívne nároky vlastníka pozemku, ale aj vlastníka

stavby. Hoci žalovaná mala záujem riešiť vec, táto však definitívne doriešená nebola

a napriek tomu, že žaloba bola zamietnutá, neznamená to, že žalovaná nie je povinná

so žalobcom si tieto vzťahy upraviť na základe vzájomných jednaní, ale je potrebné

prihliadať aj na názor druhej podielovej spoluvlastníčky.

16. Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. -587 z 30. júla 2019 vyplýva,

že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 29. októbra 2018.

17. Podľa konštatovania najvyššieho súdu okresný súd zamietol žalobu sťažovateľa

s poukazom na ustanovenie a a ,

ako aj ustanovenie a . Uviedol, že v danom prípade

ide o tzv. nútené procesné spoločenstvo, pretože nehnuteľnosti, na ktorých sa predmetná

stavba nachádza, v priebehu celého rozhodovania sú stále v podielovom spoluvlastníctve

sťažovateľa a tretej osoby (čo sťažovateľ ani nepopieral). Táto tretia osoba nie je stranou

v konaní, pričom ak nevystupovala na strane sťažovateľa ako žalobcu, potom mohla

vystupovať na strane žalovanej. V dôsledku uvedeného bola žaloba v súlade s ustanovením

zamietnutá.

18. Podľa ďalšieho konštatovania najvyššieho súdu krajský súd vo svojom

potvrdzujúcom rozsudku dospel k záveru, že okresný súd dôsledným spôsobom zistil

skutkový stav a vec správne právne posúdil. Druhý podielový spoluvlastník pozemku,

ak nebol aktívny a nemal záujem vystupovať v tomto spore na strane sťažovateľa ako

žalobcu, mal byť označený na strane žalovanej.

19. Podľa názoru najvyššieho súdu rozhodujúca je skutočnosť, že podľa ustanovenia

prvej vety dovolateľ musí byť v dovolacom

konaní zastúpený advokátom. Podľa ustanovenia § 429 ods. 2 Civilného sporového

poriadku povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti

zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu

spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom

zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich

zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. V danom prípade bol sťažovateľ riadne poučený podľa ustanovenia § 428 Civilného

sporového poriadku o náležitostiach dovolania a aj o povinnom zastúpení advokátom, resp.

o nutnosti spísania dovolania a ďalších podaní sťažovateľa týmto kvalifikovaným

zástupcom. Sťažovateľ podal dovolanie prostredníctvom , ktorej

udelil plnú moc na zastupovanie, okrem iného aj v konaní pred súdom. Táto však nie je

advokátkou. I napriek náležitému poučeniu zo strany krajského súdu je z obsahu spisu

zrejmé, že sťažovateľ nepreukázal zastúpenie advokátom v dovolacom konaní a ani

nepreukázal, že by on sám mal zodpovedajúce právnické vzdelanie [§ 429 ods. 2 písm. a)

v spojení s ].

20. So zreteľom na to, že v posudzovanej veci nie je splnená osobitná podmienka

dovolacieho konania vyplývajúca z ustanovenia

(pričom nejde o žiaden z prípadov uvedených v ustanovení § 429 ods. 2 Civilného

sporového poriadku), bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť podľa ustanovenia

pre nesplnenie podmienok dovolacieho

konania, a to bez toho, aby sa najvyšší súd zaoberal vecnou správnosťou rozsudku

krajského súdu.

III.

Relevantná právna úprava

21. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

22. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

23. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

24. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

IV.

Právne aspekty posúdenia veci

A. K namietanému porušeniu práv postupom a rozsudkom okresného súdu

25. Na rozhodnutie o tej časti ústavnej sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 20

ods. 1, a , listiny a (právo na spravodlivé

a verejné prejednanie veci) dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu smeruje proti

postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudku

z 24. januára 2017, nie je daná právomoc ústavného súdu.

26. Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľa

, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu mal krajský súd v rámci odvolacieho

konania. Tým je zároveň v danom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Obdobne

proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný

prostriedok, v dôsledku čoho právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa

mal v dovolacom konaní najvyšší súd, čo takisto vylučuje v uvedenej časti právomoc

ústavného súdu. Pritom treba dodať, že sťažovateľ tak právo podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok, ale aj právo podať dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok

využil (pozri citovaný ).

B. K namietanému porušeniu práv postupom a rozsudkom krajského súdu

27. Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľ

namieta porušenie , a , listiny a

ods. 1 (právo na spravodlivé a verejné prejednanie veci) dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkového

protokolu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 29. októbra 2018. Túto časť ústavnej sťažnosti treba považovať primárne za

zjavne neopodstatnenú, preto ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol v zmysle § 56 ods. 2

písm. g) .

28. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu obsahuje podľa názoru

ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by

jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Okresný súd, ako aj krajský súd pri posúdení veci

vychádzali z relevantnej právnej úpravy, ako aj z rozhodných skutkových okolností prípadu,

logicky vysvetlili, aké sú dôsledky tzv. „núteného procesného spoločenstva“.

29. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchýlne od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

30. Ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je

vyčerpávajúco odôvodnený, krajský súd sa námietkami sťažovateľa vznesenými

v odvolacom konaní riadne zaoberal a zrozumiteľne uviedol dôvody, ktoré viedli

k potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu

ústavne akceptovateľným spôsobom reagoval na všetky relevantné námietky sťažovateľa

vznesené v rámci odvolania. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Takéto

pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom rozsudku krajského

súdu nezistil.

31. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené nedomnieva, že by napadnutý rozsudok

krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľný s označenými článkami ,

teda že by zo strany orgánov súdnej moci nebola sťažovateľovi ústavne konformným

spôsobom poskytnutá ochrana v jeho základných právach, resp. že by napadnutý rozsudok

krajského súdu bol nedostatočne odôvodnený alebo arbitrárny.

C. K namietanému porušeniu práv postupom a uznesením najvyššieho súdu

32. Ústavnú sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie čl. 20 ods. 1,

a , listiny a (právo na spravodlivé

a verejné prejednanie veci) dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. júla

2019, treba tiež považovať za zjavne neopodstatnenú, preto ústavný súd túto časť sťažnosti

odmietol v zmysle .

33. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

34. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

35. Podľa názoru ústavného súdu treba argumentáciu najvyššieho súdu považovať za

dostatočne jasnú a presvedčivú. Interpretácia ustanovenia § 429 Civilného sporového

poriadku, ktorú najvyšší súd použil, nejaví žiadne známky arbitrárnosti či zjavnej

neodôvodnenosti. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ má na výklad tohto ustanovenia

odlišný právny názor, nemôže znamenať bez ďalšieho porušenie jeho označených práv.

36. Podľa dovolateľ musí byť

v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť

spísané advokátom.

37. Podľa povinnosť podľa odseku 1

neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto

zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou

oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred

diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne

koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

38. Javí sa ako nesporné, že sťažovateľ ako fyzická osoba nemá vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa, v dôsledku čoho výnimka z povinnosti byť ako

dovolateľ v dovolacom konaní zastúpený advokátom, nie je daná [§ 429 ods. 2 písm. a)

]. Keďže sťažovateľ nie je právnickou osobou [

písm. b) ] a keďže v danom prípade nešlo o také typy

súdnych sporov, ktoré sú uvedené v ustanovení § 429 ods. 2 písm. c) Civilného sporového

poriadku, nebola v prípade sťažovateľa ani z týchto ďalších zákonných dôvodov daná

výnimka z povinnosti byť ako dovolateľ v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

39. Ústavný súd poznamenáva, že znenie ustanovenia § 429 Civilného sporového

poriadku sa javí ako celkom jasné a jednoznačné, pričom výklad tohto ustanovenia

z pohľadu námietok uplatnených sťažovateľom žiadne pochybnosti nevyvoláva.

40. Hlavným protiargumentom sťažovateľa je, že osobe disponujúcej

vysokoškolským právnickým vzdelaním druhého stupňa udelil generálne plnomocenstvo,

ktoré túto osobu oprávňovalo zastupovať ho aj v súdnych konaniach (teda aj v dovolacom

konaní). To je podľa názoru sťažovateľa nadradené ustanoveniu § 429 Civilného sporového

poriadku, resp. má byť primárne vzaté na zreteľ v rámci správneho výkladu tohto

ustanovenia.

41. Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že uvedená argumentácia

sťažovateľa by mohla mať prípadne váhu, keby udelil generálne plnomocenstvo niektorému

advokátovi. Vtedy by prichádzalo do úvahy zvažovať, či je takéto plnomocenstvo

dostačujúce na jeho zastupovanie aj v dovolacom konaní. Takéto plnomocenstvo však

sťažovateľ nesporne neudelil.

42. Je síce pravdou, že sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie

(a tým formálne vzaté vyčerpal právny prostriedok ochrany jeho označených práv, ktorý mu

priznáva zákon), ale v skutočnosti z materiálneho hľadiska možnosť podania dovolania

vlastne nevyužil, keďže ním podané dovolanie pre nedostatok povinného zastúpenia

advokátom nebolo spôsobilé na meritórne prejednanie a rozhodnutie. Platí teda, ako keby

dovolanie vôbec nepodal. V konečnom dôsledku preto možno dôjsť aj k záveru, že

zákonom priznaný právny prostriedok na ochranu jeho označených práv (dovolanie)

nevyužil, čo zakladá v zmysle ustanovenia

neprípustnosť už definovanej časti ústavnej sťažnosti. K tomu treba dodať, že sťažovateľ

dostatočne relevantným spôsobom netvrdil, ale ani nepreukázal, že dovolanie v zastúpení

advokátom nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Len uviedol, že je osobou ťažko

zdravotne postihnutou (ako keby naznačujúc, že na advokátske zastupovanie nemal dostatok

prostriedkov), avšak zároveň nevyužil niektorú z možností bezplatného advokátskeho

zastúpenia. Preto ani neprichádzal do úvahy prípadný postup ústavného súdu podľa

ustanovenia .

D. K namietanému porušeniu práv postupom podľa a

ods. 1 dohovoru

43. Podľa názoru ústavného súdu je potrebné venovať osobitnú pozornosť tej časti

ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdne konanie

bez zbytočných prieťahov podľa , resp. práva na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru.

44. V tejto súvislosti ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že z navrhovaného

znenia nálezu (bod 4 namietaného znenia nálezu citovaného v bode 13 tohto uznesenia) sa

nedá zistiť, v ktorých fázach súdneho konania prebiehajúceho na troch inštanciách by malo

byť vyslovené porušenie týchto práv. Z odôvodnenia ústavnej sťažnosti (bod 11) sa zdá, že

k zbytočným prieťahom malo podľa názoru sťažovateľa dochádzať najmä v konaní

vedenom okresným súdom pod sp. zn. .

45. Tú časť ústavnej sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie základného práva na

súdne konanie bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie

veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru smeruje proti postupu najvyššieho

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , treba považovať za zjavne

neopodstatnenú.

46. Zmyslom ochrany základného práva na súdne konanie bez zbytočných prieťahov

a práva na prejednanie veci v primeranej lehote je poskytnúť ochranu strane konania tak,

aby stav neistoty týkajúci sa jej tvrdených práv netrval po dobu neprimerane dlhú. Inými

slovami, poskytovanie tejto ochrany zo strany ústavného súdu neprichádza do úvahy

v prípade, keď je ústavná sťažnosť podaná vo fáze, keď už prieťahy v konaní netrvajú. Tak

je to aj v danom prípade. Doručením dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu

a nadobudnutím právoplatnosti napadnutých rozsudkov boli akékoľvek prípadné neistoty

týkajúce sa výsledku konania s konečnou platnosťou vyriešené. Možno preto uzavrieť, že

k porušovaniu označených práv sťažovateľa v rozhodnom období už nedochádza, preto

ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2

písm. g) .

E. K žiadosti o odloženie vykonateľnosti

47. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol, nebolo už potrebné osobitne sa

zaoberať požadovaným odložením vykonateľnosti tých častí rozsudkov okresného súdu

a krajského súdu, ako aj uznesenia najvyššieho súdu, ktoré sa týkajú náhrady trov konania.

Ústavný súd len pre poriadok poznamenáva, že sťažovateľ zrejme len omylom sa domáhal

vydania dočasného opatrenia podľa starého , hoci

v skutočnosti by malo ísť o postup podľa ustanovenia .

48. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. decembra 2019

Jana Laššáková

predsedníčka senátu