Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 378/2019
PDF · 288.49 KB
No categories available
II. ÚS 378/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. decembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára
a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného
advokátom JUDr. Mariánom Gelenekym, advokátska kancelária, Garbiarska 20, Stará
Ľubovňa, vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 9/2009 a jeho rozsudkom z 24. januára 2017,
postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 3/2018 a jeho
rozsudkom z 29. októbra 2018 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 111/2019 a jeho uznesením z 30. júla 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. októbra
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 20
ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), čl. 36 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 9/2009 a jeho rozsudkom z 24. januára 2017, postupom
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
18 Co 3/2018 a jeho rozsudkom z 29. októbra 2018 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Cdo 111/2019 a jeho uznesením z 30. júla 2019.
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 13 C 9/2009-440
z 24. januára 2017 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa proti žalovanej Východoslovenskej
vodárenskej spoločnosti, a. s. (ďalej len „žalovaná“), ktorou sa sťažovateľ domáhal
usporiadania pomerov k neoprávnenej stavbe na pozemku v jeho spoluvlastníctve, a to
prikázaním jeho podielu do vlastníctva žalovanej za náhradu vo výške 143 905,79 €.
3. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 18 Co 3/2018 z 29. októbra 2018 bol rozsudok
okresného súdu potvrdený.
4. Uznesením najvyššieho súdu č. k. 4 Cdo 111/2019-587 z 30. júla 2019 bolo
dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu odmietnuté. Uznesenie najvyššieho
súdu bolo sťažovateľovi doručené 23. augusta 2019.
5. Podľa názoru sťažovateľa treba odmietnutie jeho dovolania považovať za účelové
a nezákonné. Najvyšší súd sa chcel úmyselne vyhnúť rozhodovaniu o podanom dovolaní
z dôvodu jeho rozsiahlosti.
6. Odmietnutie dovolania odôvodnil najvyšší súd tým, že sťažovateľ v zmysle
ustanovenia § 429 Civilného sporového poriadku mal byť zastúpený v dovolacom konaní
advokátom a hoci bol o potrebe splnenia tejto povinnosti riadne poučený, plnú moc
advokátovi neudelil, v dôsledku čoho nebola splnená podmienka dovolacieho konania
vyplývajúca z ustanovenia § 429 ods. 1 Civilného sporového poriadku, čo viedlo
k odmietnutiu dovolania pre nesplnenie podmienok dovolacieho konania bez toho, aby sa
najvyšší súd zaoberal vecnou správnosťou rozsudku krajského súdu.
7. Sťažovateľ je presvedčený o nesprávnosti uznesenia najvyššieho súdu. Uvádza, že
je zdravotne ťažko postihnutý, ale tiež poškodený nezákonnou výstavbou kanalizácie
na pozemkoch v jeho spoluvlastníctve. Dovolanie podal prostredníctvom zvolenej
zástupkyne, ktorá nie je advokátkou, má však vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa
v odbore práva, pričom jej udelil generálne plnomocenstvo na zastupovanie. Ako
zástupkyňa sťažovateľa mohla preto robiť všetky úkony, ktoré prináležali samotnému
sťažovateľovi, okrem iného aj v konaní pred súdom. Napriek tomu však najvyšší súd
udelené generálne plnomocenstvo nerešpektoval. Pritom generálne plnomocenstvo nemožno
obmedziť. V slovenskom právnom poriadku neexistuje právny predpis, na základe ktorého
by bolo všeobecným súdom (vrátane najvyššieho súdu) expressis verbis udelené oprávnenie
v prípade osoby, ktorá nie je advokátom, no má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa v odbore práva, toto generálne plnomocenstvo nerešpektovať alebo akýmkoľvek
spôsobom obmedziť. Všeobecné súdy by preto udelené generálne plnomocenstvo mali
rešpektovať v plnom rozsahu bez výhrad a jeho obmedzovania, pričom zároveň by všetky
písomnosti týkajúce sa konania mali doručovať len tomuto zástupcovi. V tomto prípade
však všeobecné súdy udelené plnomocenstvo nerešpektovali, a preto podľa názoru
sťažovateľa konali protiprávne, čo je neprípustné.
8. Ustanovenie § 429 ods. 2 Civilného sporového poriadku pripúšťa zastúpenie
dovolateľa osobou, ktorá nie je advokátom, a to pod podmienkou, že má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa. V takomto prípade povinnosť dovolateľa byť
zastúpený advokátom uvedená v ustanovení § 429 ods. 1 Civilného sporového poriadku
neplatí. Keďže zvolená zástupkyňa sťažovateľa, ktorá disponuje generálnou plnou mocou,
aj napriek tomu, že nie je advokátkou, riadne preukázala, že má dosiahnuté vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa vyžadované pre uplatnenie výnimky z povinného
zastúpenia advokátom v dovolacom konaní, a to predložením fotokópie udeleného diplomu
v odbore práva, neexistuje žiadny relevantný dôvod na to, aby najvyšší súd nerešpektoval
udelené generálne plnomocenstvo. Existencia vysokoškolského právnického vzdelania
druhého stupňa (t. j. vzdelania získaného absolvovaním magisterského štúdia preukázaná
diplomom) pre uplatnenie výnimky z povinného zastúpenia advokátom bola riadne splnená.
Sťažovateľ preto nemusel byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, keďže bol
zastúpený fyzickou osobou, ktorá vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa má.
9. Sťažovateľ je presvedčený, že zákonné podmienky pre zastavenie dovolacieho
konania neboli splnené a najvyšší súd postupoval protiprávne, keď sa nezaoberal vecnou
správnosťou rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd pri svojom rozhodovaní nerešpektoval
ani právny názor ústavného súdu, podľa ktorého orgánom verejnej moci a predovšetkým
súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický
postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti s tým, že všeobecný súd nie je absolútne
viazaný doslovným znením zákona a môže a musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel
zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych
princípov.
10. V ďalšom sťažovateľ poukazuje na rozhodujúce vecné otázky, ktorých sa jeho
žaloba týkala, a odkazuje pritom v podrobnostiach na obsah ním podaného veľmi
podrobného dovolania.
11. Uznesením krajského súdu č. k. 18 Co 28/2014-411 zo 16. februára 2015 bol
zrušený rozsudok okresného súdu č. k. 13 C 9/2009-370 zo 4. novembra 2013 a vec bola
vrátená na ďalšie konanie. Po vrátení veci sudca okresného súdu úmyselne nekonal a čakal
na nadobudnutie účinnosti Civilného sporového poriadku (1. júla 2016), ktorý v ustanovení
§ 78 ods. 1 a 2 definoval nútené spoločenstvo s tým, že súd žalobu zamietne, ak nie je
splnená podmienka účasti všetkých subjektov podľa odseku 1. Okresný súd mal totiž už
vedomosť o tom, že stranou konania nie je druhý spoluvlastník dotknutých pozemkov.
Úmyselným nekonaním vo veci nielenže spôsobil zbytočné prieťahy, ale predovšetkým
porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces. Okresný súd nekonal až do 15. novembra
2016, na kedy bolo nariadené pojednávanie. Na pojednávaní konanom 24. januára 2017 bol
vynesený rozsudok, ktorým okresný súd de facto poskytol súdnu ochranu protiprávne
konajúcej žalovanej na úkor sťažovateľa, čo je nezákonné, rozporné s právnym názorom
krajského súdu a s dobrými mravmi a znamená zjavné zneužitie práva nepožívajúce právnu
ochranu. Vyhlásený rozsudok úmyselne nebol doručený sťažovateľovi, pričom sudcovi bolo
udelené napomenutie zo strany predsedu okresného súdu.
12. Vzhľadom na neodôvodnené prieťahy v konaní požaduje sťažovateľ priznanie
finančného zadosťučinenia v primeranej výške podľa uváženia ústavného súdu, a to ako
náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.
13. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu SR 4Cdo 111/2019-587 zo dňa 30. júla
2019, Rozsudkom Krajského súdu v Prešove 18Co/3/2018-496 zo dňa 29. októbra 2019
(správne má byť zrejme 29. októbra 2018, pozn.) a Rozsudkom Okresného súdu Prešov č .k.
13 C 9/2009-440 zo dňa 24. januára 2017 porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Uznesením najvyššieho súdu SR 4Cdo 111/2019-587 zo dňa 30. júla 2019, Rozsudkom
Krajského súdu v Prešove 18Co/3/2018-496 zo dňa 29. októbra 2019 a Rozsudkom
Okresného súdu Prešov č. k. 13 C 9/2009-440 zo dňa 24. januára 2017 porušené bolo.
3. Základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej Uznesením Najvyššieho súdu SR
4Cdo 111/2019-587 zo dňa 30.júla 2019, Rozsudkom Krajského súdu v Prešove
18Co/3/2018-496 zo dňa 29. októbra 2019 a Rozsudkom Okresného súdu Prešov č.k.
13 C 9/2009-440 zo dňa 24. januára 2017 porušené bolo.
4. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru porušené bolo.
5. Uznesenie Najvyššieho súdu SR 4Cdo 111/2019-587 zo dňa 30. júla 2019,
Rozsudok Krajského súdu v Prešove 18Co/3/2018-496 zo dňa 29. októbra 2019 a Rozsudok
Okresného súdu Prešov č.k. 13 C 9/2009-440 zo dňa 24. januára 2017 sa zrušujú v celom
rozsahu a vec sa vráti na ďalšie konanie.
6. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné
zadosťučinenie vo výške stanovej Ústavným súdom SR, ktoré je Najvyšší súd SR povinný
vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
7. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania
a právneho zastúpenia vo výške 355,73 EUR vrátane DPH na bankový účet právneho
zástupcu... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
14. Napokon sťažovateľ žiada, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudkov
okresného súdu a krajského súdu, ako aj uznesenia najvyššieho súdu vo výrokoch, ktorými
bol zaviazaný na náhradu trov konania v prospech žalovanej. Opiera sa pritom
o ustanovenie § 52 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „starý zákon o ústavnom súde“).
II.
Skutkový stav veci
15. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 18 Co 3/2018 z 29. októbra 2018 na odvolanie
žalobcu a žalovanej rozsudok súdu prvej inštancie s poukazom na § 387 ods. 1 a 2
Civilného sporového poriadku potvrdil ako vecne správny a rozhodol o trovách odvolacieho
konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie dôsledným
spôsobom zistil skutkový stav, vec aj správne právne posúdil a na týchto skutkových
a právnych záveroch sa nič nezmení v štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd
konštatoval správnosť postupu súdu prvej inštancie týkajúcu sa zaoberania sa úplnosťou
okruhu účastníkov (sporových strán) a možnosťou prípadného riešenia vzťahov medzi
vlastníkmi pozemkov a vlastníkom stavby, ako aj správnosť zistenia, že jeden podielový
spoluvlastník nie je účastníkom konania, a preto podľa názoru odvolacieho súdu správne
súd prvej inštancie uviedol, že druhý podielový spoluvlastník, ak nebol aktívny a nemal
záujem vystupovať v tomto spore na strane žalobcu, tak mal byť označený na strane
žalovanej. Odvolací súd uviedol, že § 135c Občianskeho zákonníka ustanovuje spôsob
vyporiadania vzťahu medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby alternatívnymi
spôsobmi, podľa zistených rozhodujúcich skutočností, aby úprava vzájomných vzťahov
bola čo najvhodnejšia a vyriešila definitívne nároky vlastníka pozemku, ale aj vlastníka
stavby. Hoci žalovaná mala záujem riešiť vec, táto však definitívne doriešená nebola
a napriek tomu, že žaloba bola zamietnutá, neznamená to, že žalovaná nie je povinná
so žalobcom si tieto vzťahy upraviť na základe vzájomných jednaní, ale je potrebné
prihliadať aj na názor druhej podielovej spoluvlastníčky.
16. Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. 4 Cdo 111/2019-587 z 30. júla 2019 vyplýva,
že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
18 Co 3/2018 z 29. októbra 2018.
17. Podľa konštatovania najvyššieho súdu okresný súd zamietol žalobu sťažovateľa
s poukazom na ustanovenie § 78 ods. 1 a 2 a § 137 písm. b) Civilného sporového poriadku,
ako aj ustanovenie § 135 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že v danom prípade
ide o tzv. nútené procesné spoločenstvo, pretože nehnuteľnosti, na ktorých sa predmetná
stavba nachádza, v priebehu celého rozhodovania sú stále v podielovom spoluvlastníctve
sťažovateľa a tretej osoby (čo sťažovateľ ani nepopieral). Táto tretia osoba nie je stranou
v konaní, pričom ak nevystupovala na strane sťažovateľa ako žalobcu, potom mohla
vystupovať na strane žalovanej. V dôsledku uvedeného bola žaloba v súlade s ustanovením
§ 78 ods. 2 Civilného sporového poriadku zamietnutá.
18. Podľa ďalšieho konštatovania najvyššieho súdu krajský súd vo svojom
potvrdzujúcom rozsudku dospel k záveru, že okresný súd dôsledným spôsobom zistil
skutkový stav a vec správne právne posúdil. Druhý podielový spoluvlastník pozemku,
ak nebol aktívny a nemal záujem vystupovať v tomto spore na strane sťažovateľa ako
žalobcu, mal byť označený na strane žalovanej.
19. Podľa názoru najvyššieho súdu rozhodujúca je skutočnosť, že podľa ustanovenia
§ 429 ods. 1 prvej vety Civilného sporového poriadku dovolateľ musí byť v dovolacom
konaní zastúpený advokátom. Podľa ustanovenia § 429 ods. 2 Civilného sporového
poriadku povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti
Civilného sporového poriadku zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu
spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom
zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich
zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. V danom prípade bol sťažovateľ riadne poučený podľa ustanovenia § 428 Civilného
sporového poriadku o náležitostiach dovolania a aj o povinnom zastúpení advokátom, resp.
o nutnosti spísania dovolania a ďalších podaní sťažovateľa týmto kvalifikovaným
zástupcom. Sťažovateľ podal dovolanie prostredníctvom , ktorej
udelil plnú moc na zastupovanie, okrem iného aj v konaní pred súdom. Táto však nie je
advokátkou. I napriek náležitému poučeniu zo strany krajského súdu je z obsahu spisu
zrejmé, že sťažovateľ nepreukázal zastúpenie advokátom v dovolacom konaní a ani
nepreukázal, že by on sám mal zodpovedajúce právnické vzdelanie [§ 429 ods. 2 písm. a)
v spojení s § 468 Civilného sporového poriadku].
20. So zreteľom na to, že v posudzovanej veci nie je splnená osobitná podmienka
dovolacieho konania vyplývajúca z ustanovenia § 429 ods. 1 Civilného sporového poriadku
(pričom nejde o žiaden z prípadov uvedených v ustanovení § 429 ods. 2 Civilného
sporového poriadku), bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť podľa ustanovenia
§ 447 písm. e) Civilného sporového poriadku pre nesplnenie podmienok dovolacieho
konania, a to bez toho, aby sa najvyšší súd zaoberal vecnou správnosťou rozsudku
krajského súdu.
III.
Relevantná právna úprava
21. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
22. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
23. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
24. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
IV.
Právne aspekty posúdenia veci
A. K namietanému porušeniu práv postupom a rozsudkom okresného súdu
25. Na rozhodnutie o tej časti ústavnej sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 20
ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 36 listiny a čl. 6 ods. 1 (právo na spravodlivé
a verejné prejednanie veci) dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu smeruje proti
postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 9/2009 a jeho rozsudku
z 24. januára 2017, nie je daná právomoc ústavného súdu.
26. Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľa
ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu mal krajský súd v rámci odvolacieho
konania. Tým je zároveň v danom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Obdobne
proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný
prostriedok, v dôsledku čoho právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa
mal v dovolacom konaní najvyšší súd, čo takisto vylučuje v uvedenej časti právomoc
ústavného súdu. Pritom treba dodať, že sťažovateľ tak právo podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok, ale aj právo podať dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok
využil (pozri citovaný § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
B. K namietanému porušeniu práv postupom a rozsudkom krajského súdu
27. Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľ
namieta porušenie čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 36 listiny a čl. 6
ods. 1 (právo na spravodlivé a verejné prejednanie veci) dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkového
protokolu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 3/2018 a jeho
rozsudkom z 29. októbra 2018. Túto časť ústavnej sťažnosti treba považovať primárne za
zjavne neopodstatnenú, preto ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol v zmysle § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde.
28. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu obsahuje podľa názoru
ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by
jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu. Okresný súd, ako aj krajský súd pri posúdení veci
vychádzali z relevantnej právnej úpravy, ako aj z rozhodných skutkových okolností prípadu,
logicky vysvetlili, aké sú dôsledky tzv. „núteného procesného spoločenstva“.
29. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje
sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchýlne od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
30. Ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je
vyčerpávajúco odôvodnený, krajský súd sa námietkami sťažovateľa vznesenými
v odvolacom konaní riadne zaoberal a zrozumiteľne uviedol dôvody, ktoré viedli
k potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu
ústavne akceptovateľným spôsobom reagoval na všetky relevantné námietky sťažovateľa
vznesené v rámci odvolania. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Takéto
pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom rozsudku krajského
súdu nezistil.
31. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené nedomnieva, že by napadnutý rozsudok
krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľný s označenými článkami ústavy,
teda že by zo strany orgánov súdnej moci nebola sťažovateľovi ústavne konformným
spôsobom poskytnutá ochrana v jeho základných právach, resp. že by napadnutý rozsudok
krajského súdu bol nedostatočne odôvodnený alebo arbitrárny.
C. K namietanému porušeniu práv postupom a uznesením najvyššieho súdu
32. Ústavnú sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie čl. 20 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 36 listiny a čl. 6 ods. 1 (právo na spravodlivé
a verejné prejednanie veci) dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 111/2019 a jeho uznesením z 30. júla
2019, treba tiež považovať za zjavne neopodstatnenú, preto ústavný súd túto časť sťažnosti
odmietol v zmysle § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
33. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
34. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
35. Podľa názoru ústavného súdu treba argumentáciu najvyššieho súdu považovať za
dostatočne jasnú a presvedčivú. Interpretácia ustanovenia § 429 Civilného sporového
poriadku, ktorú najvyšší súd použil, nejaví žiadne známky arbitrárnosti či zjavnej
neodôvodnenosti. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ má na výklad tohto ustanovenia
odlišný právny názor, nemôže znamenať bez ďalšieho porušenie jeho označených práv.
36. Podľa § 429 ods. 1 Civilného sporového poriadku dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť
spísané advokátom.
37. Podľa § 429 ods. 2 Civilného sporového poriadku povinnosť podľa odseku 1
neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou
oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne
koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
38. Javí sa ako nesporné, že sťažovateľ ako fyzická osoba nemá vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, v dôsledku čoho výnimka z povinnosti byť ako
dovolateľ v dovolacom konaní zastúpený advokátom, nie je daná [§ 429 ods. 2 písm. a)
Civilného sporového poriadku]. Keďže sťažovateľ nie je právnickou osobou [§ 429 ods. 2
písm. b) Civilného sporového poriadku] a keďže v danom prípade nešlo o také typy
súdnych sporov, ktoré sú uvedené v ustanovení § 429 ods. 2 písm. c) Civilného sporového
poriadku, nebola v prípade sťažovateľa ani z týchto ďalších zákonných dôvodov daná
výnimka z povinnosti byť ako dovolateľ v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
39. Ústavný súd poznamenáva, že znenie ustanovenia § 429 Civilného sporového
poriadku sa javí ako celkom jasné a jednoznačné, pričom výklad tohto ustanovenia
z pohľadu námietok uplatnených sťažovateľom žiadne pochybnosti nevyvoláva.
40. Hlavným protiargumentom sťažovateľa je, že osobe disponujúcej
vysokoškolským právnickým vzdelaním druhého stupňa udelil generálne plnomocenstvo,
ktoré túto osobu oprávňovalo zastupovať ho aj v súdnych konaniach (teda aj v dovolacom
konaní). To je podľa názoru sťažovateľa nadradené ustanoveniu § 429 Civilného sporového
poriadku, resp. má byť primárne vzaté na zreteľ v rámci správneho výkladu tohto
ustanovenia.
41. Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že uvedená argumentácia
sťažovateľa by mohla mať prípadne váhu, keby udelil generálne plnomocenstvo niektorému
advokátovi. Vtedy by prichádzalo do úvahy zvažovať, či je takéto plnomocenstvo
dostačujúce na jeho zastupovanie aj v dovolacom konaní. Takéto plnomocenstvo však
sťažovateľ nesporne neudelil.
42. Je síce pravdou, že sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie
(a tým formálne vzaté vyčerpal právny prostriedok ochrany jeho označených práv, ktorý mu
priznáva zákon), ale v skutočnosti z materiálneho hľadiska možnosť podania dovolania
vlastne nevyužil, keďže ním podané dovolanie pre nedostatok povinného zastúpenia
advokátom nebolo spôsobilé na meritórne prejednanie a rozhodnutie. Platí teda, ako keby
dovolanie vôbec nepodal. V konečnom dôsledku preto možno dôjsť aj k záveru, že
zákonom priznaný právny prostriedok na ochranu jeho označených práv (dovolanie)
nevyužil, čo zakladá v zmysle ustanovenia § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde
neprípustnosť už definovanej časti ústavnej sťažnosti. K tomu treba dodať, že sťažovateľ
dostatočne relevantným spôsobom netvrdil, ale ani nepreukázal, že dovolanie v zastúpení
advokátom nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Len uviedol, že je osobou ťažko
zdravotne postihnutou (ako keby naznačujúc, že na advokátske zastupovanie nemal dostatok
prostriedkov), avšak zároveň nevyužil niektorú z možností bezplatného advokátskeho
zastúpenia. Preto ani neprichádzal do úvahy prípadný postup ústavného súdu podľa
ustanovenia § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
D. K namietanému porušeniu práv postupom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru
43. Podľa názoru ústavného súdu je potrebné venovať osobitnú pozornosť tej časti
ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdne konanie
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru.
44. V tejto súvislosti ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že z navrhovaného
znenia nálezu (bod 4 namietaného znenia nálezu citovaného v bode 13 tohto uznesenia) sa
nedá zistiť, v ktorých fázach súdneho konania prebiehajúceho na troch inštanciách by malo
byť vyslovené porušenie týchto práv. Z odôvodnenia ústavnej sťažnosti (bod 11) sa zdá, že
k zbytočným prieťahom malo podľa názoru sťažovateľa dochádzať najmä v konaní
vedenom okresným súdom pod sp. zn. 13 C 9/2009.
45. Tú časť ústavnej sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie základného práva na
súdne konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie
veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru smeruje proti postupu najvyššieho
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 111/2019, treba považovať za zjavne
neopodstatnenú.
46. Zmyslom ochrany základného práva na súdne konanie bez zbytočných prieťahov
a práva na prejednanie veci v primeranej lehote je poskytnúť ochranu strane konania tak,
aby stav neistoty týkajúci sa jej tvrdených práv netrval po dobu neprimerane dlhú. Inými
slovami, poskytovanie tejto ochrany zo strany ústavného súdu neprichádza do úvahy
v prípade, keď je ústavná sťažnosť podaná vo fáze, keď už prieťahy v konaní netrvajú. Tak
je to aj v danom prípade. Doručením dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu
a nadobudnutím právoplatnosti napadnutých rozsudkov boli akékoľvek prípadné neistoty
týkajúce sa výsledku konania s konečnou platnosťou vyriešené. Možno preto uzavrieť, že
k porušovaniu označených práv sťažovateľa v rozhodnom období už nedochádza, preto
ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde.
E. K žiadosti o odloženie vykonateľnosti
47. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol, nebolo už potrebné osobitne sa
zaoberať požadovaným odložením vykonateľnosti tých častí rozsudkov okresného súdu
a krajského súdu, ako aj uznesenia najvyššieho súdu, ktoré sa týkajú náhrady trov konania.
Ústavný súd len pre poriadok poznamenáva, že sťažovateľ zrejme len omylom sa domáhal
vydania dočasného opatrenia podľa § 52 ods. 3 starého zákona o ústavnom súde, hoci
v skutočnosti by malo ísť o postup podľa ustanovenia § 129 zákona o ústavnom súde.
48. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. decembra 2019
Jana Laššáková
predsedníčka senátu