Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 514/2019
PDF · 197.47 KB
No categories available
I. ÚS 514/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Ivana Fiačana
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , ,
zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. T. Zaleta, advokát, s. r. o., Ťahanovské
riadky 25, Košice, za ktorú koná advokát JUDr. Tomáš Zaleta, vo veci
namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 6 Co 185/2018-191 zo 16. júla 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť sťažovateľa , o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
5. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 185/2018-191 zo 16. júla 2019.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom v konaní
vedenom pred Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) proti žalovanej
o ochranu osobnosti a náhradu
nemajetkovej ujmy.
Okresný súd rozsudkom č. k. 14 C 83/2013-144 z 10. apríla 2017 žalobu sťažovateľa
zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Sťažovateľ podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd namietaným rozsudkom č. k. 6 Co 185/2018-191 zo 16. júla 2019 tak,
že rozsudok okresného súdu potvrdil a žalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu proti žalobcovi (sťažovateľovi).
3. Sťažovateľ v stručne odôvodnenej ústavnej sťažnosti uvádza: „... došlo
k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, nakoľko ani raz, teda vôbec, sa strana
sporu (nielen samotný účastník, žalobca) fakticky nezúčastnila ani jedného pojednávania
z objektívnych dôvodov. Zjavne, bez zbytočných právnych textov a úvah, boli porušené
všetky princípy spravodlivého súdneho procesu, najmä však rovnosť zbraní a možnosť
sa prítomnosťou strany vyjadriť voči všetkým argumentom protistrany bezprostredne
na pojednávaní. Uvedené nie je možné rozporovať či vyvrátiť. Dôkazy sú v súdnom spise
a sú jednoznačné.
Krajský súd Trenčín v konaní č.k. 6Co/185/2018 - 191 IČS 7113210103 rozsudkom
zo dňa 16. júla 2019 týmto porušil právo sťažovateľa
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Súčasťou koncepcie spravodlivého súdneho konania, je totiž aj princíp
rovnosť zbraní, ktorý okrem iného vyžaduje, aby každý účastník mal primeranú možnosť
predložiť svoje návrhy za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky,
za ktorých touto možnosťou disponuje druhý účastník (viď. napr. rozsudky ESĽP Ankerl
v. Švajčiarsko, 1996 - V. s. 1567, Helle v. Fínsko, 1997 – VIII, s. 2928, ktorými je Slovenská
republika viazaná).“
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„V civilnom konaní č. k. 6Co/185/2018 – 191 IČS 7113210103 pred Krajským súdom
Trenčín boli porušené práva sťažovateľa bytom
, , (dôchodca), na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. ÚS SR ruší vyššie špecifikovaný
rozsudok Krajského súdu Trenčín zo dňa 16. júla 2019 a predmetnú súdnu vec vracia na
konanie na Okresný súd Trenčín, aby vo veci znovu konal.“
II.
Relevantné ustanovenia právnych predpisov
5. Podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podľa § 43 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania okrem
všeobecných náležitostí podania podľa § 39 musí obsahovať aj dátum narodenia
navrhovateľa, ak ide o fyzickú osobu, identifikačné číslo navrhovateľa, ak ide o právnickú
osobu, bydlisko alebo sídlo navrhovateľa, označenie subjektu, proti ktorému návrh smeruje,
akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.
Návrh na začatie konania musí byť datovaný a podpísaný navrhovateľom alebo jeho
zástupcom.
9. Podľa § 45 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný rozsahom a dôvodmi
návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak.
10. Podľa § 123 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť musí okrem všeobecných
náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať:
a) označenie toho, kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody,
b) označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa
sťažovateľa boli porušené jeho základné práva a slobody,
c) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí,
d) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť
k porušeniu jeho základných práv a slobôd.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by
vzhľadom na osobitné okolnosti verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
12. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o namietanom porušení jeho
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
č. k. 6 Co 185/2018-191 zo 16. júla 2019 a zo stručného obsahu ústavnej sťažnosti je možné
ako samotnú podstatu ústavnej sťažnosti identifikovať len to, že sťažovateľ namieta,
že sa ako strana v spore nezúčastnil ani jedného pojednávania z objektívnych dôvodov.
13. Krajský súd v namietanom rozsudku č. k. 6 Co 185/2018-191 zo 16. júla 2019
v bode 23 uviedol chronologický prehľad pojednávaní nariadených po podaní žaloby
25. apríla 2013 a z tohto prehľadu je zrejmé, že prvé pojednávanie bolo odročené z dôvodu
náhlej práceneschopnosti sudcu (nariadené na 4. jún 2014), avšak ďalšie pojednávania boli
odročené pre opakovanú práceneschopnosť samotného sťažovateľa, v jednom prípade
aj z dôvodu plánovanej dovolenky právneho zástupcu žalovaného, a pritom sťažovateľ bol
vyzvaný predložiť okresnému súdu potvrdenia o opakovanej dlhodobej práceneschopnosti
(pojednávania nariadené na 18. máj 2015, 14. september 2015, 4. január 2016). Okresný súd
(na základe vyjadrenia ošetrujúceho lekára sťažovateľa o tom, že sťažovateľ je
od 16. novembra 2015 práceneschopný, jeho zdravotný stav sa výrazne zhoršil a cestovanie
neodporúča) 3. februára 2016 dožiadal o vykonanie výsluchu sťažovateľa Okresný súd
Košice I. Okresný súd Košice I následne oznámil okresnému súdu, či trvá na výsluchu
žalobcu (sťažovateľa), keďže predložil podanie. Okresný súd oznámil, že na základe
podania sťažovateľa na dožiadanom výsluchu netrvá. Podaním z 2. novembra 2016 žalobca
(sťažovateľ) uviedol, že na žalobnom návrhu na ochranu osobnosti a poskytnutie náhrady
nemajetkovej ujmy trvá a žiada o nariadenie termínu pojednávania v predmetnej veci.
Ďalšie pojednávanie okresný súd nariadil na 10. apríl 2017. Sťažovateľ požiadal o jeho
odročenie z dôvodu, že si nezabezpečil právne zastúpenie. Krajský súd ďalej uvádza:
„Súd podaním zo dňa 10.04.2017 o 08.21 hod. oznámil žalobcovi, že návrh na odročenie
pojednávania nie je dôležitý podľa § 183 ods. 4 CSP a pojednávanie neodročí. Žalobca
dňa 10.04.2017, o 09.15 hod. e-mailom oznámil, že dnes bol donútený v doprovode
manželky navštíviť odborného lekára z dôvodu vážneho zdravotného stavu a preto
ospravedlňuje svoju neúčasť z pojednávania. Z obsahu zápisnice z pojednávania
zo dňa 10.04.2017 vyplýva, že súd oznámil žalobcovi mailom, že dôvod na odročenie
pojednávania uvádzaný žalobcom nepovažuje za dôležitý s ohľadom na skutočnosť, že spis
sa vedie na súde od roku 2013 a na zabezpečenie zástupcu mal žalobca dostatok času.
Pojednávanie bolo prerušené z dôvodu, že na súde bola ohlásená bomba s uvedením,
že v pojednávaní bude pokračovať o 14:00 hod. Súd následne pokračoval v konaní s tým,
že sa oboznámil s e-mailom, ktorý zaslal žalobca dňa 10.04.2017 o 09.15 hod. Žalobca
tvrdenú skutočnosť, že navštívil lekára, nepreukázal.“
14. V bode 30 namietaného rozsudku krajský súd napokon konštatoval: „Súd prvej
inštancie správne uviedol, že žalobcom uvádzaný dôvod na odročenie pojednávania
nepovažuje za dôležitý v zmysle ust. § 183 ods. 1 CSP poukazom na celkovú dĺžku konania
a postoj žalobcu v konaní. Predvolanie na pojednávanie bolo žalobcovi doručené
s dostatočným časovým predstihom a súd prvej inštancie žalobcu upovedomil, že ním
uvádzaný dôvod na odročenie pojednávania nepovažuje za dôležitý. A naviac, pokiaľ
žalobca v konaní opakovane poukazoval na svoj nepriaznivý zdravotný stav, na preukázanie
tvrdenej skutočnosti nepredložil žiaden dôkaz. Záverom odvolací súd poukazuje
na zmätočné odvolanie žalobcu, keď namieta postup súdu prvej inštancie v konaní v tom
smere, že súd mohol pokračovať v konaní bez vydania rozhodnutia a na druhej strane žiada
o zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie a navrhuje konanie zastaviť podľa ust. § 161 ods.
3 CSP a o vrátenie súdneho poplatku.“
15. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde (predtým § 25 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov) vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež
posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného
súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).
16. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné
uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05). Preskúmanie
rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len
v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným
zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav
a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,
ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04).
Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli
riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.
17. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je – okrem práva domáhať sa
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú kvalitu
súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie
kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatou
kontradiktórnosti a s ňou súvisiacej „rovnosti zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali
reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať
na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja
proti sebe žalobca a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania
(napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 283/2011).
18. Vo vzťahu k predmetnému rozsudku krajského súdu sťažovateľ v predloženej
ústavnej sťažnosti namietal porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že sa z objektívnych dôvodov nezúčastnil konania na súde prvej
inštancie. Sťažovateľ neuvádza žiadnu právnu argumentáciu smerujúcu k tomu, ako mali
všeobecné súdy pochybiť, ústavnou sťažnosťou len konštatuje, že sa pojednávaní
nezúčastnil. I keď poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a zdôrazňuje,
že každý účastník má mať primeranú možnosť predložiť svoje návrhy za podmienok, ktoré
nie sú podstatne výhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje druhý
účastník, sám sťažovateľ neuvádza, že by mu počas takmer 4 rokov trvajúceho konania
na súde prvej inštancie bolo akýmkoľvek spôsobom znemožnené predkladať svoje návrhy,
vyjadrenia k predmetu konania, argumenty a reagovať na protiargumenty protistrany.
19. Krajský súd sa v namietanom rozsudku podrobne zaoberal priebehom konania
na súde prvej inštancie, opísal podania sťažovateľa, ktorými opakovane žiadal o odročenie
nariadených pojednávaní, ako aj komunikáciu okresného súdu so sťažovateľom v tomto
smere. Krajský súd v bode 28 rozsudku poukázal na relevantnú právnu úpravu Civilného
sporového poriadku týkajúcu sa povinnosti všeobecných súdov konať tak, aby vec bola
čo najskôr prejednaná a rozhodnutá, predchádzať zbytočným prieťahom, konať hospodárne
a bez zbytočného zaťažovania strán sporu. Vzhľadom na okolnosti veci krajský súd dospel
k záveru o nedôvodnosti odvolacích námietok sťažovateľa.
20. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia
vzhľadom na námietky sťažovateľa uviedol východiská, na základe ktorých postupoval
v danej veci, vyrovnal sa so skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho
rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Krajský súd poukázal na relevantnú
zákonnú úpravu, vyjadril sa aj k námietke sťažovateľa k jeho neúčasti na nariadených
a odročených pojednávaniach.
Ústavný súd nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú,
ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s právom sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako to sťažovateľ tvrdí vo svojej ústavnej sťažnosti. Krajský súd aplikoval
na zistený skutkový stav relevantnú zákonnú úpravu, vysporiadal sa namietanými
argumentmi sťažovateľa. Z namietaného rozsudku je zrejmé, akými úvahami sa krajský súd
riadil pri právnom posudzovaní veci.
21. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde, pretože
napadnutý rozsudok krajského súdu v ničom nesignalizuje možnosť porušenia práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie.
22. Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti
uviedol iba všeobecné argumenty a vôbec nešpecifikoval, akým konaním, resp. nekonaním
súdu malo dôjsť k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. V ústavnej sťažnosti absentujú skutkové a právne dôvody namietaného porušenia
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu ako osobitná
náležitosť ústavnej sťažnosti podľa § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde. Ústavná
sťažnosť obsahuje iba konštatovanie sťažovateľa, že krajský súd porušil označené právo,
avšak bez ďalšej opory v konkrétnej, logicky zrozumiteľnej a zároveň právne zmysluplnej
argumentácii. Ústavnej sťažnosti tak chýbalo ústavnoprávne relevantné odôvodnenie (§ 43
ods. 1 v spojení s § 45 zákona o ústavnom súde). Vzhľadom na uvedené tu bol dôvod aj
na odmietnutie ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde
z dôvodu, že nemá náležitosti ustanovené zákonom.
P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný
prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2019
Jana Baricová
predsedníčka senátu