Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 4/2020
PDF · 228.6 KB
No categories available
III. ÚS 4/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca)
a zo sudcov Petra Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú
sťažnosť spoločnosti , ,
, zastúpenej spoločnosťou PRK Partners s. r. o., Hurbanovo námestie
3, Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Ing. Miriam
Galandová LL.M., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4 Up 631/2018 z 30. júla 2019 v spojení
s uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4 Up 631/2018 z 11. januára
2019 a platobným rozkazom sp. zn. 4 Up 631/2018 z 27. septembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť spoločnosti , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
9. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti ,
, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uzneseniami Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
4 Up 631/2018 z 30. júla 2019 (ďalej len „uznesenie o zamietnutí sťažnosti“
a „uznesenie o neodpustení zmeškania lehoty“) v spojení s uznesením okresného súdu
sp. zn. 4 Up 631/2018 z 11. januára 2019 (ďalej len „uznesenie o odmietnutí odporu“)
a platobným rozkazom sp. zn. 4 Up 631/2018 z 27. septembra 2018 (ďalej len
„platobný rozkaz“).
2. Sťažovateľka uviedla, že vystupuje v postavení žalobkyne v konaní
o zaplatenie sumy 14 470 € s príslušenstvom z titulu poistného plnenia, ktoré
si v rámci upomínacieho konania uplatnila spoločnosť (ďalej len
„žalobkyňa“). Okresný súd vydal 27. septembra 2018 platobný rozkaz, ktorým bola
sťažovateľka zaviazaná zaplatiť uplatnenú sumu spolu s príslušenstvom a trovami
konania a ktorý mal byť sťažovateľke doručený do elektronickej schránky 4. októbra
2019. Sťažovateľka opatrila v súlade s internými predpismi platobný rozkaz pečiatkou,
z ktorej vyplýva, že platobný rozkaz jej bol doručený až 5. októbra 2018. Spoliehajúc
sa na uvedenú pečiatku podala sťažovateľka v posledný deň lehoty (22. októbra 2018)
odpor proti platobnému rozkazu.
3. Okresný súd doručil sťažovateľke 11. februára 2019 uznesenie o odmietnutí
odporu s odôvodnením, že nebol podaný v zákonnej lehote. Proti predmetnému
uzneseniu podala sťažovateľka sťažnosť, v ktorej navrhla, aby okresný súd uznesenie
o odmietnutí odporu zrušil eventuálne jej odpustil zmeškanie lehoty na podanie
odporu. Dňa 5. augusta 2019 bolo sťažovateľke doručené uznesenie o zamietnutí
sťažnosti proti uzneseniu o odmietnutí odporu a tiež uznesenie o neodpustení
zmeškania lehoty na podanie odporu.
4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že v jej právnej veci rozhodoval
kauzálne nepríslušný súd, čím došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu
ochranu, práva na spravodlivé súdne konanie a základného práva na zákonného sudcu.
Sťažovateľka zastáva názor, že žalobkyňa predložila okresnému súdu návrh
na vydanie platobného rozkazu, z ktorého nebolo možné predpokladať, že uplatnený
nárok vyplýva z tvrdených skutočností a predložených listín. V rámci upomínacieho
konania je možné vydať platobný rozkaz iba vo vzťahu k nárokom, ktoré je možné
odôvodnene predpokladať. Ak nárok nie je možné odôvodnene predpokladať, nie je
možné o ňom rozhodnúť v rámci upomínacieho konania. V danej veci neboli splnené
podmienky pre vydanie platobného rozkazu, a preto nemožno založiť právomoc
okresného súdu. Sťažovateľka tiež argumentovala, že v jej právnej veci nekonal
a nerozhodol zákonný sudca, pretože zákonným sudcom je taký sudca, ktorý je určený
podľa rozvrhu práce miestne a vecne príslušného súdu. Okresný súd mal podľa
sťažovateľky návrh žalobkyne odmietnuť z dôvodu, že uplatnený nárok nemožno
predpokladať. Vydaním platobného rozkazu došlo k vydaniu nezákonného
rozhodnutia.
5. Sťažovateľka ďalej v ústavnej sťažnosti podrobne poukázala na všetky
dôvody, pre ktoré nebolo možné nárok žalobkyne odôvodnene predpokladať.
6. Sťažovateľka tiež považuje za zásah do jej označených práv aj uznesenie
okresného súdu, ktorým rozhodol o neodpustení zmeškania lehoty na podanie odporu
proti platobnému rozkazu. Podľa názoru sťažovateľky boli podmienky na odpustenie
lehoty v jej prípade zachované. Sťažovateľka pri počítaní lehoty na podanie odporu
vychádzala z dátumovej pečiatky na platobnom rozkaze, teda z dátumu 5. októbra
2019. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na časté problémy pri doručovaní
pošty prostredníctvom elektronických schránok v tom čase, ako aj vek zamestnancov
blízky dôchodkovému, pre ktorých to bola veľká výzva zorientovať sa v nových
postupoch elektronického doručovania. K odmietnutiu odporu došlo len z dôvodu,
že na platobnom rozkaze bol v dôsledku omylu vyznačený neskorší deň doručenia
a takto bol platobný rozkaz predložený právnemu zástupcovi, ktorý nemohol vedieť
o skutočnom dátume doručenia platobného rozkazu (4. októbra 2019). Právny
zástupca sťažovateľky bol uvedený do skutkového omylu o dátume doručenia
platobného rozkazu.
7. Sankciu v podobe odmietnutia odporu ako oneskorene podaného považuje
sťažovateľka vzhľadom na už uvedené okolnosti za neprimeranú a odporujúcu
základným princípom, na ktorých je postavený Civilný sporový poriadok. Ukončenie
sporu uznesením o neodpustení zmeškania lehoty zjavne odporuje princípu
o spravodlivom riešení sporov a dochádza tak k odmietnutiu spravodlivosti. V danej
veci existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú prednosť práva
na spravodlivé súdne konanie a materiálne spravodlivé rozhodnutie pred lipnutím
na formálnych požiadavkách. Sťažovateľka v tomto kontexte poukázala na § 122
Civilného sporového poriadku, ktorého zmysel tkvie v možnosti preklenúť
v konkrétnych prípadoch právny formalizmus. Odpustením zmeškania lehoty
by okresný súd vytvoril sťažovateľke priestor pre obhájenie svojich práv.
Sťažovateľka ďalej uviedla, že prvýkrát sa dozvedela o dátume doručenia platobného
rozkazu (4. októbra 2019) až momentom doručenia uznesenia o odmietnutí odporu,
teda 11. februára 2019, a preto až týmto momentom mohla požiadať o odpustenie
zmeškania lehoty.
8. Napadnutými uzneseniami okresného súdu podľa názoru sťažovateľky
okresný súd porušil jej základné právo vlastniť majetok, pretože bolo zasiahnuté
do jej majetkovej sféry.
9. Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom
rozhodol takto:
„Základné právo spoločnosti na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 od. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
Uznesením o zamietnutí sťažnosti a Uznesením o neodpustení zmeškania lehoty
v spojení s Uznesením o odmietnutí odporu a Platobným rozkazom v konaní vedenom
pod sp. zn. 4Up/631/2018 porušené boli.
II. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica spisová značka zo dňa 30. júla
2019, sp. zn.: 4Up/631/2018 (Uznesenie o zamietnutí sťažnosti), Uznesenie Okresného
súdu Banská Bystrica zo dňa 11. januára 2019, sp. zn.: 4Up/631/2018, Platobný
rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 27. septembra 2018, sp. zn.:
4Up/631/2018 a Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 30. júla 2019,
sp. zn.: 4Up/631/2018 (Uznesenie o neodpustení zmeškania lehoty) sa zrušujú a vec sa
vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.
III. Okresný súd Banská Bystrica je povinný uhradiť spoločnosti
. trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky do 10 dní
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo
slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo
právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh
na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní
návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35
a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
15. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto
právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04).
16. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti
medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe
subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany
základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142
ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad
a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1
a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011,
17. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
III.
Posúdenie sťažnosti ústavným súdom
18. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka formalistického hodnotenia
plynutia lehoty na podanie odporu, ako aj odpustenia zmeškania lehoty na podanie
odporu proti platobnému rozkazu vydaného okresným súdom, resp. formalistického
zhodnotenia situácie, v ktorej sa sťažovateľka pri určení začiatku plynutia lehoty na
podanie odporu proti vydanému platobnému rozkazu ocitla. Sťažovateľka namieta
arbitrárnosť uznesenia o zamietnutí sťažnosti a uznesenia o neodpustení zmeškania
lehoty v spojení s uznesením o odmietnutí odporu a platobným rozkazom,
teda namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasne
sťažovateľka namieta porušenie základného práva na zákonného sudcu, ktoré
odôvodňuje tým, že v jej veci v dôsledku neodôvodneného nároku uplatneného
žalobkyňou v upomínacom konaní rozhodoval kauzálne nepríslušný súd. Keďže
v právnej veci sťažovateľky boli vydané nezákonné rozhodnutia, na základe ktorých
jej vyplynula povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 14 470 € s príslušenstvom,
bolo porušené aj jej základné právo vlastniť majetok.
K namietanému porušeniu označených práv platobným rozkazom
a uznesením o odmietnutí odporu
19. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných
práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc
všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j.
na princípe subsidiarity.
20. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť
ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci
vychádza zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť,
ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich
základných práv alebo slobôd môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných
a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
21. Proti namietaným pochybeniam v rozhodovaní okresného súdu pri vydávaní
platobného rozkazu sa sťažovateľka mohla brániť podaním odporu proti platobnému
rozkazu a proti uzneseniu o odmietnutí odporu vydaného okresným súdom obsadeným
vyšším súdnym úradníkom zasa mohla sťažovateľka využiť účinný opravný
prostriedok, ktorým je sťažnosť (čo aj využila), o ktorej bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť sudca okresného súdu. Právomoc okresného súdu obsadeného sudcom
rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd
preto túto časť sťažnosti odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 56 ods. 2
písm. a) zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením o zamietnutí
sťažnosti a uznesením o neodpustení zmeškania lehoty
22. Ústavný súd pod vplyvom argumentácie sťažovateľky sústredil svoju
pozornosť na preskúmanie odôvodnenia uznesenia o zamietnutí jej sťažnosti,
ako aj odôvodneniu uznesenia o neodpustení zmeškania lehoty na podanie odporu
vo vzťahu k doručeniu platobného rozkazu, keďže v prípade jeho doručenia
v zákonom ustanovenej lehote by sa všeobecným súdom vytvoril priestor
na preskúmanie (všetkých) ďalších sťažovateľkou uplatnených námietok. Podstata
sťažovateľkinej argumentácie spočíva v tom, že pri príprave bol právny zástupca
sťažovateľky uvedený do omylu, čo sa týka dátumu doručenia platobného rozkazu,
keď vychádzal z pečiatky o dátume doručenia vyznačenej pracovníkmi sťažovateľky.
Sťažovateľka poukázala na časté problémy pri doučovaní pošty prostredníctvom
elektronických schránok v tom čase a vek zamestnancov blízky dôchodkovému, ktorí
mali problém sa zorientovať v nových postupoch pri doručovaní.
23. Okresný súd v odôvodnení uznesenia, ktorým zamietol sťažnosť
sťažovateľky proti uzneseniu o odmietnutí odporu ako oneskorene podaného, uviedol,
že z elektronického spisu vyplýva, že platobný rozkaz bol sťažovateľke doručený
do jej aktívnej elektronickej schránky do vlastných rúk s použitím fikcie doručenia.
Z elektronickej doručenky vyplýva, že platobný rozkaz bol doručený sťažovateľke
4. októbra 2018 o 13.45 h. Národná agentúra pre sieťové a elektronické služby
potvrdila, že elektronická správa bola do elektronickej schránky sťažovateľky
doručená 1. októbra 2018 o 18.33 h, pričom notifikácia o doručení k predmetnej
správe bola autorizovaná (prevzatá) 4. októbra 2018 o 13.45 h. Okresný súd
k argumentácii sťažovateľky (obdobnej argumentácii uvedenej v ústavnej sťažnosti)
konštatoval, že sťažovateľkou vyznačený dátum doručenia platobného rozkazu
5. októbra 2019 je jej internou záležitosťou, ktorá nemá vplyv na to, kedy bol platobný
rozkaz reálne doručený. V danom prípade došlo k prevzatiu úradnej správy
potvrdením jej doručenia, teda konkrétnym úkonom zo strany sťažovateľky. Interný
systém preberania a označovania prijatých zásielok sťažovateľkou nastavený inak
ako k skutočnému momentu doručenia nemá vplyv na počítanie lehôt podľa Civilného
sporového poriadku alebo zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu
pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon
o e-Governmente) v znení neskorších predpisov. Samotné vyznačenie dátumu
na pečiatke ako dátumu doručenia platobného rozkazu vykonané zamestnancami
sťažovateľky nie je možné vyhodnotiť ako relevantný dôkaz spochybňujúci skutočný
dátum doručenia. Na základe uvedeného okresný súd sťažnosti sťažovateľky proti
uzneseniu o odmietnutí odporu ako oneskorene podanému nevyhovel.
24. V uznesení o neodpustení zmeškania lehoty na podanie odporu okresný súd
obdobne konštatoval, že vyznačenie pečiatky o dátume doručenia platobného rozkazu
s dátumom 5. októbra 2018 je internou záležitosťou sťažovateľky, a preto podľa
názoru okresného súdu nejde o ospravedlniteľný dôvod na odpustenie zmeškania
lehoty na podanie odporu proti platobnému rozkazu. V konaní bolo preukázané,
že elektronická správa bola sťažovateľke riadne doručená 4. októbra 2019 a nebolo
preukázané, že sťažovateľka sa s obsahom elektronickej správy mohla oboznámiť
až 5. októbra 2019. Okrem nenaplnenia podmienky ospravedlniteľného dôvodu
na odpustenie zmeškania lehoty okresný súd konštatoval, že sťažovateľka nepodala
svoju žiadosť v zákonnej pätnásťdňovej lehote zo subjektívnych dôvodov na svojej
strane.
25. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia oboch súvisiacich uznesení
okresného súdu konštatuje, že okresný súd dal sťažovateľke dostatočnú odpoveď
na otázku, prečo v jej veci považoval odpor proti platobnému rozkazu za podaný
oneskorene, ako aj dostatočne uviedol dôvody, pre ktoré sťažovateľke lehotu
na podanie odporu neodpustil. Okresný súd pritom správne poukázal na skutočnosť,
že sťažovateľka okrem svojho tvrdenia o vyznačení pečiatky o dátume doručenia
platobného rozkazu nijakým relevantným spôsobom nespochybnila skutočný dátum
doručenia platobného rozkazu ani neuviedla ospravedlniteľné dôvody na odpustenie
zmeškania lehoty na podanie odporu. Ústavný súd preto konštatuje, že argumentácia
sťažovateľky uvedená v ústavnej sťažnosti nie je spôsobilá dosiahnuť ústavnoprávnu
intenzitu a závery okresného súdu vyjadrené v odôvodnení oboch uznesení nie je
možné z ústavnoprávneho hľadiska hodnotiť ako svojvoľné či arbitrárne, poukazujúc
na princíp procesnej ekonómie, ako aj princíp koncentrácie súdneho konania ako jeden
z nosných princípov sporového konania.
26. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
uznesením o zamietnutí sťažnosti a uznesením o neodpustení zmeškania lehoty
a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež
jej právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká
príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala možnosť po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie týchto práv.
27. Pokiaľ sťažovateľka porušenie svojho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy odvíja od porušenia práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru, vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel k porušeniu uvedených
práv, je preto celkom prirodzené, že nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva
sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
28. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v rámci
predbežného prerokovania v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
29. K argumentácii sťažovateľky odôvodňujúcej porušenie základného práva
na zákonného sudcu založenej na podrobnom hodnotení skutkových a právnych
okolností jej právnej veci, ktoré mali preukázať kauzálnu nepríslušnosť okresného
súdu na konanie a rozhodnutie, ústavný súd konštatuje, že tieto skutočnosti
by v prípade včas podaného odporu proti platobnému rozkazu boli preskúmané
a vyhodnotené príslušným všeobecným súdom v súdnom konaní, k čomu však
z dôvodov na strane sťažovateľky podaním oneskoreného odporu proti platobnému
rozkazu nedošlo. Keďže príslušný všeobecný súd sa k uvedeným námietkam
sťažovateľky vyjadriť nemohol a ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave
všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo
tejto sústavy, nemohol sa touto argumentáciou sťažovateľky zaoberať. Sťažovateľka
tak v tomto smere neučinila zadosť požiadavke rešpektovať subsidiaritu právomoci
ústavného súdu. V tejto časti preto ústavný súd nemá právomoc zaoberať sa námietkou
porušenia základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu, a preto v tejto časti
ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde
z dôvodu neprípustnosti.
30. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo bez právneho
významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky obsiahnutých v petite
jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. januára 2020
Mojmír Mamojka
predseda senátu