Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 11/2020
PDF · 230.83 KB
No categories available
III. ÚS 11/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku, zo sudcu Petra Straku a sudcu Martina
Vernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného advokátskou
kanceláriou AK MS s. r. o., Galandova 3, Bratislava, za ktorú koná konateľ a advokát
JUDr. Miloslav Šimkovič, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť
majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a 3 Listiny
základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného
súdu Bratislava I sp. zn. 1 Er 68/2012 z 28. novembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. februára 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny,
práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku
zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 1 Er 68/2012 z 28. novembra 2018 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ je v procesnom
postavení povinného účastníkom exekučného konania sp. zn. EX 78/2012,
v ktorom okresný súd 18. januára 2012 poveril súdneho exekútora
(ďalej aj „pôvodný exekútor“) vykonaním exekúcie, predmetom ktorej je vymoženie
povinnosti uloženej vykonateľným rozhodnutím Okresného súdu Bratislava IV
č. k. 4 C 253/2007-326 z 22. júla 2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
č. k. 8 Co 315/2009-471 z 27. septembra 2011. Okresný súd uznesením sp. zn. 1 Er 68/2012
z 28. novembra 2018 v prvom výroku vyhovel žiadosti oprávneného na zmenu súdneho
exekútora a vykonaním exekúcie pôvodne vedenej súdnym exekútorom
poveril súdneho exekútora Druhým výrokom
napadnutého rozhodnutia okresný súd rozhodol, že súdnemu exekútorovi
náhradu trov exekúcie nepriznáva.
3. Sťažovateľ v odôvodnení ústavnej sťažnosti uviedol, že nebol účastníkom konania
o zmene exekútora a o tomto konaní nemal žiadnu vedomosť. Okresný súd napadnutým
uznesením zmenil súdneho exekútora bez toho, aby aplikoval ustanovenia § 243k zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v súlade s platným právom. Sťažovateľ tvrdí,
že v predmetnom exekučnom konaní boli v roku 2012 prevedené z bankových účtov
povinného finančné prostriedky na účet pôvodného exekútora. V rozpore s právom
na ochranu majetku povinného okresný súd nezistil, aká časť majetku povinného bola
použitá na uspokojenie vymáhanej pohľadávky, a neurčil, aká časť majetku povinného bola
použitá pôvodným exekútorom. Pôvodný exekútor dosiaľ nedoručil vyúčtovanie prijatých
platieb ani novému exekútorovi, ani sťažovateľovi. Okresný súd pred svojím rozhodnutím
riadne nezistil skutkový stav a nerozhodol v súlade s právom sťažovateľa ako povinného
na súdnu ochranu. Okresný súd rozhodoval „zmätočne a neurčito a v rozpore s § 200, prvá
veta exekučného poriadku“, podľa ktorého na exekučné konanie sa použijú ustanovenia
Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa sťažovateľa
zmätočnosť napadnutého uznesenia vyplýva z toho, že v bode 7 odôvodnenia napadnutého
uznesenia okresný súd cituje platné ustanovenie § 243k Exekučného poriadku vo vzťahu
k trovám konania pri zmene exekútora a v bode 9 potom exekútorovi
trovy exekúcie nepriznal. Napadnuté uznesenie spočíva na svojvoľnej a arbitrárnej
úvahe súdu, že súdny exekútor si mal ponechať na trovy exekúcie čiastku z vymoženej
sumy v prípade čiastočného vymoženia pohľadávky. Okresný súd však dôvodí neurčito
a bez toho, aby zistil, či došlo k čiastkovému vymoženiu a na akú čiastku z vymoženej sumy
má pôvodný exekútor nárok podľa § 60 Exekučného poriadku. Napadnuté uznesenie tak
porušuje právo na ochranu majetkových práv povinného a pôvodného exekútora,
keďže prijaté plnenie alebo peňažné prostriedky prevedené z účtov povinného podliehajú
až do právoplatného skončenia exekúcie právu na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.
4. Podľa sťažovateľa zmätočným a neurčitým odôvodnením výroku o nepriznaní trov
exekúcie došlo aj k porušeniu princípu právnej istoty, ktorý je súčasťou práva na súdnu
ochranu. Rozhodnutím o zmene exekútora bez riadneho vysporiadania prostriedkov
povinného na účte pôvodného exekútora sa sťažovateľ ako povinný dostal do stavu právnej
neistoty. Sťažovateľ v dôsledku arbitrárneho rozhodnutia okresného súdu stratil právnu
istotu a legitímne očakávanie, že jeho majetok bol v exekučnom konaní použitý v súlade
so zákonom (§ 243k Exekučného poriadku). Uvedený stav právnej neistoty sa premieta
aj do ďalšieho postavenia povinného v pokračujúcej exekúcii. Sťažovateľ ako povinný nemá
právnu ani procesnú možnosť požadovať od nového exekútora akékoľvek nároky vzťahujúce
sa na už vymožené prostriedky, ktoré sú na účte pôvodného exekútora. Podľa sťažovateľa
zmätočným a neurčitým (arbitrárnym) napadnutým uznesením okresný súd poskytol právnu
ochranu majetku exekútora , ktorý získal z majetku povinného,
a súčasne neposkytol ochranu majetku sťažovateľa. Podľa sťažovateľa dôvodom podania
ústavnej sťažnosti sú aj informácie od súdom povereného nového exekútora, ktorý vykonáva
exekúciu a uplatňuje exekučný nárok v pôvodnej výške, bez zohľadnenia finančných
prostriedkov vymožených pôvodným exekútorom.
5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal ústavnú
sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:
„Uznesením Okresného súdu Bratislava I. č. k. 1Er/68/2012 zo dňa 28.11.2018 boli
porušené základné práva a slobody sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, a základné práva a slobody podľa čl. 11 ods. 1 a ods. 3 a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a ľudské práva a základné slobody podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie Okresného súdu Bratislava I. č. k. 1Er/68/2012-298 zo dňa 28.11.2018 sa
zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I. na nové rozhodnutie.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 204,43 €,
ktoré je povinný Okresný súd Bratislava I. zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu...“
6. Vec napadla ústavnému súdu 19. februára 2019 a v súlade s pravidlami
rozdeľovania vecí, ktoré v období od 17. februára 2019 do 25. apríla 2019 neboli sudcom
spravodajcom pridelené, sťažovateľkina vec podľa čl. X bodu 2 písm. c) Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
spadala do kategórie zostávajúcich vecí, ktoré mali byť prerozdeľované po vymenovaní
ďalších sudcov ústavného súdu. Po vymenovaní ďalších sudcov ústavného súdu
(10. októbra 2019) v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku
č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola vec sťažovateľa
prerozdelená náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
a pridelená sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému. V zmysle čl. II bodov 3 a 5
rozvrhu práce je na konanie vo veci príslušný tretí senát ústavného súdu v zložení Mojmír
Mamojka (predseda senátu) a sudcovia Peter Straka a Martin Vernarský.
II.
Relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej
sťažnosti, ktorá bola doručená ústavnému súdu 19. februára 2019, postupoval v súlade
s príslušnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde.
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
11. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa § 243h Exekučného poriadku prvej vety ak tento zákon v § 243i až § 243k
neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia
podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
13. Podľa § 9a Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 ak to
povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia
Civilného sporového poriadku (odsek 1). Ustanovenia Civilného sporového poriadku
o odpustení zmeškania lehoty, prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej
obrany, koncentrácii, neodkladných opatreniach a zabezpečovacích opatreniach sa v konaní
podľa tohto zákona nepoužijú (odsek 2).
14. Podľa § 30 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017
účastníci exekučného konania majú právo vyjadriť sa o osobe exekútora.
15. Podľa § 30 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017
účastník môže uplatniť námietku zaujatosti u exekútora najneskôr do piatich dní odo dňa
doručenia upovedomenia o začatí exekúcie alebo do piatich dní odo dňa, odkedy sa mohol
dozvedieť o dôvode, pre ktorý je exekútor vylúčený. Námietky povinného voči osobe
exekútora nemajú odkladný účinok.
16. Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017
účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania,
v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie,
účastníkom konania je aj poverený exekútor.
17. Podľa § 44 ods. 10 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017
oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať
na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora
do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
18. Podľa § 44 ods. 11 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 súd
v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 10 zároveň vykonaním exekúcie poverí
exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom
súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného
návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie
pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
19. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok...
20. Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok...
21. Podľa čl. 11 ods. 3 listiny vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu
práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Jeho výkon
nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu a životné prostredie nad mieru ustanovenú
zákonom.
22. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
23. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
24. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
25. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva...
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
26. Predmetom ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa ako povinného
v predmetnom exekučnom konaní o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu,
základného práva vlastniť majetok, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie a práva
na ochranu majetku napadnutým rozhodnutím, ktorým okresný súd v prvom výroku vyhovel
návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora a vykonaním exekúcie poveril súdneho
exekútora , a v druhom výroku rozhodol o nepriznaní náhrady
trov exekúcie pôvodnému exekútorovi.
27. Sťažovateľ dôvodí tým, že nebol účastníkom konania o zmene exekútora a nemal
o tomto konaní žiadnu vedomosť, teda okresný súd rozhodol „v rozpore s § 200, prvá veta
exekučného poriadku“. Podľa sťažovateľa okresný súd nesprávne aplikoval ustanovenie
§ 243k Exekučného poriadku, pred rozhodnutím nezistil riadne skutkový stav,
keď nezohľadnil, aká časť majetku povinného bola použitá na uspokojenie vymáhanej
pohľadávky a aká na uspokojenie nárokov súdneho exekútora. Sťažovateľ namieta tiež
porušenie princípu právnej istoty, keďže k zmene súdneho exekútora došlo bez riadneho
vysporiadania prostriedkov povinného na účte pôvodného exekútora, o čom svedčí aj
skutočnosť, že súdom poverený exekútor uplatňuje exekučný nárok v pôvodnej výške
bez zohľadnenia už vymožených peňažných prostriedkov.
III.A
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa prvým výrokom
napadnutého uznesenia
28. Exekučné konanie je ovládané dispozičným princípom, ktorý sa prejavuje jednak
v tom, že oprávnený má právo zvoliť si exekútora, ktorému podá návrh na vykonanie
exekúcie, a tiež v možnosti kedykoľvek v priebehu exekúcie zmeniť exekútora,
a to aj bez udania dôvodu. Keďže pri rozhodovaní o návrhu na zmenu exekútora (obdobne
je tomu tak aj pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
pozn.) sa vo vzťahu k osobe exekútora nevykonáva dokazovanie, nemožno hovoriť
o kontradiktórnom charaktere tohto konania. Preto skutočnosť, že sťažovateľ nebol
účastníkom konania o zmene exekútora, presnejšie povedané, že okresný súd rozhodol
bez vyjadrenia sťažovateľa k návrhu oprávneného na zmenu exekútora, ktorému vyhovel,
nemá za následok porušenie práva sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny), resp. jeho práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1
dohovoru). Podľa relevantnej právnej úpravy majú účastníci konania (teda aj sťažovateľ)
právo vyjadriť sa o osobe exekútora, a to využitím inštitútu námietky zaujatosti, ktorú môžu
uplatniť po poverení exekútora vykonaním exekúcie.
29. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1
ústavy, čl. 11 ods. 1 a 3 listiny) a práva na pokojné užívanie majetku (čl. 1 dodatkového
protokolu) prvým výrokom napadnutého uznesenia, ktorým v priebehu exekúcie došlo
k zmene súdneho exekútora, je potrebné konštatovať, že samotná skutočnosť, že výkonom
exekúcie bol poverený iný exekútor, nemá žiaden dopad na majetkovú sféru sťažovateľa
ako povinného v exekučnom konaní, a teda ani na ním označené práva hmotného
charakteru.
30. Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel pri jej predbežnom prerokovaní
k záveru, že ústavná sťažnosť v časti namietaného porušenia označených práv sťažovateľa
prvým výrokom napadnutého rozhodnutia je zjavne neopodstatnená podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde.
III.B
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa druhým výrokom
napadnutého uznesenia
31. Ústavný súd vo vzťahu k tej časti ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta
porušenie svojich práv druhým výrokom napadnutého rozhodnutia, konštatuje,
že o sťažnosť podanú zjavne neoprávnenou osobou ide vtedy, keď namietaným postupom
alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody sťažovateľa, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a osobou sťažovateľa,
prípadne z iných dôvodov (m. m. III. ÚS 319/2012, III. ÚS 131/2012, I. ÚS 243/2011,
II. ÚS 245/2011). O nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným
postupom, prípadne rozhodnutím orgánu štátu a osobou sťažovateľa, ide zvlášť vtedy,
ak sťažovateľ nie je účastníkom namietaného konania alebo aspoň jeho relevantnej
(namietanej) časti.
32. Druhým výrokom napadnutého rozhodnutia okresný súd rozhodol o trovách
exekúcie pôvodného exekútora, ktorému náhradu trov exekúcie nepriznal. Podľa relevantnej
právnej úpravy má exekútor postavenie účastníka tej časti exekučného konania, v ktorej súd
rozhoduje o trovách exekúcie. Preto ak podľa tvrdenia sťažovateľa napadnutým uznesením
došlo k porušeniu majetkových práv pôvodného exekútora, tieto si musí hájiť on sám.
Označený výrok sa však žiadnym spôsobom priamo nedotýka právneho postavenia
sťažovateľa ako povinného v exekučnom konaní, a preto ním ani nemohlo dôjsť k zásahu
do jeho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny)
alebo jeho práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru). Výrok napadnutého
uznesenia nepredstavuje ani zásah do majetkovej sféry sťažovateľa, keďže ako povinný
nebol zaviazaný na náhradu trov exekúcie, zjavne preto nemohlo dôjsť ani k porušeniu jeho
základného práva vlastniť majetok či práva na ochranu majetku (teda práv hmotného
charakteru zaručených čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 a 3 listiny a čl. 1 dodatkového
protokolu). Ústavný súd preto konštatuje nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi osobou sťažovateľa a označeným výrokom napadnutého uznesenia, z čoho možno
vyvodiť záver, že sťažovateľ nie je aktívne vecne legitimovaným subjektom vo vzťahu
k preskúmavaniu ústavnou sťažnosťou napadnutého uznesenia v časti jeho druhého výroku.
33. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti vo vzťahu ku konaniu o ústavnej
sťažnosti podľa čl. 127 ústavy opakovane vyslovil, že ústavnú sťažnosť nemôže podať
fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie základných práv alebo slobôd
iných osôb, nie svojich (II. ÚS 191/04). Domáhať sa ochrany základných práv na ústavnom
súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine v záujme ochrany svojich
základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06).
34. Keďže ústavnú sťažnosť vo vzťahu k druhému výroku napadnutého uznesenia
podal sťažovateľ, ktorý nie je aktívne vecne legitimovaný na jej podanie, ústavný súd
dospel k záveru, že ide o ústavnú sťažnosť podanú neoprávnenou osobou, a preto ju v tejto
časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. e) zákona o ústavnom
súde.
35. V súvislosti s deklarovanou nespokojnosťou sťažovateľa s postupom nového
exekútora a jeho tvrdením, že nemá právnu ani procesnú možnosť požadovať od nového
exekútora akékoľvek nároky vzťahujúce sa na už vymožené prostriedky, ústavný súd
nad rámec dôvodov, ktoré viedli k odmietnutiu ústavnej sťažnosti, považuje za potrebné
podotknúť, že podľa relevantnej právnej úpravy exekučný súd po rozhodnutí o zmene
exekútora vec postúpi novému ním poverenému súdnemu exekútorovi spolu s exekučným
spisom pôvodného súdneho exekútora. Z exekučného spisu musí byť zrejmé,
v akom rozsahu boli plnenia vymožené alebo prijaté z majetku povinného, prípadne aká
suma bola použitá na uspokojenie nárokov súdneho exekútora. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí,
že k čiastočnej úhrade vymáhanej pohľadávky došlo exekúciou prikázaním pohľadávky
z jeho bankových účtov, túto skutočnosť je možné preukázať výpisom z príslušných účtov.
Sťažnostná argumentácia implicitne naznačuje hypotetickú možnosť budúcich problémov
pri uspokojovaní nárokov na náhradu trov exekúcie, čo však z pohľadu možného dopadu
napadnutého rozhodnutia (v jeho druhom výroku) na právne pomery sťažovateľa
ako povinného nie je relevantné. Navyše, ústavný súd pripomína, že exekútor zodpovedá
za škodu, ktorú spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s exekučnou činnosťou, a je
aj nositeľom disciplinárnej zodpovednosti. Sťažovateľ preto môže využiť prostriedky
právnej ochrany v zmysle Exekučného poriadku (najmä sťažnosť na činnosť exekútora,
ktorú vybavuje Slovenská komora exekútorov a na základe ktorej možno vykonať kontrolu
exekučnej činnosti) vrátane inštitútu náhrady škody spôsobenej v súvislosti s výkonom
exekučnej činnosti, ktorý je možné uplatniť aj podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (II. ÚS 289/08, uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 75/2015 z 23. 3. 2016, uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 138/2008 z 25. 2. 2010).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. januára 2020
Mojmír Mamojka predseda senátu