Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 4/2020
PDF · 416.98 KB
No categories available
I. ÚS 4/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 4/2020-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka (sudca
spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, ,
, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Spišská Nová Ves sp. zn. 4 Nt 14/2014 z 19. septembra 2018, ako aj postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, a uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 7 Tos 101/2018 z 22. novembra 2018, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, a takto
rozhodol:
1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. marca 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3
a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 Nt 14/2014
z 19. septembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“), ako aj postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 7 Tos 101/2018 z 22. novembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie
krajského súdu“), ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Ústavná sťažnosť
bola doplnená podaniami sťažovateľa doručeným ústavnému súdu 2. augusta 2019
a 28. októbra 2019.
2. Vec sťažovateľa bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného
súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení
dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 prerozdelená náhodným výberom pomocou
technických a programových prostriedkov a 17. októbra 2019 pridelená sudcovi
spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020
bola predbežne prejednaná v prvom senáte ústavného súdu v zložení Jana Baricová
(predsedníčka senátu) a sudcovia Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.
3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal okresnému súdu
návrh, ktorým sa domáhal povolenia obnovy konania v trestnej veci vedenej
okresným súdom pod sp. zn. 3 T 6/97, ktorá bola právoplatne skončená rozsudkom
z 13. februára 1997, a trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 5 T 142/97, ktorá
bola právoplatne skončená rozsudkom z 10. marca 1998. Okresný súd rozhodol napadnutým
uznesením tak, že návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol, pretože nezistil
podmienky obnovy konania podľa § 394 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).
4. Sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažnosť,
ktorá bola napadnutým uznesením krajského súdu zamietnutá.
5. Sťažovateľ tvrdí, že on pôvodne takýto návrh nepodal, avšak zároveň dopĺňa,
že na výzvu okresného súdu oznámil, že na jeho podaní trvá.
6. Sťažovateľ pred ústavným súdom poukazuje na skutočnosť, že v jeho veci
rozhodoval zaujatý sudca, keď rozhodoval najskôr o uznaní cudzieho
rozhodnutia (rozsudok krajského súdu sp. zn. Ntc 4/06 z 3. apríla 2006), ako aj o návrhu
na povolenie obnovy konania (napadnuté uznesenie krajského súdu).
7. Sťažovateľ považuje za novú skutočnosť pre účel povolenia obnovy konania to,
že „krajský súd nepostupoval v súlade s § 517 ods. 2 a nerešpektoval ani ustanovenia § 36
a 39 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 a teda, že vôbec uznal pôvodný trest
z rozsudkov Českej republiky“. To znamená, že v zmysle § 39 zákona č. 140/1961 Zb.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov mu mohol byť uložený celkový maximálny
trest 15 rokov, čo všeobecné súdy nerešpektovali, keď uznali cudzie rozhodnutie, a tým jeho
trest prekročil zákonnú 15-ročnú hranicu.
8. Na základe skutočností uvedených v ústavnej sťažnosti sťažovateľ žiada,
aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3
a čl. 49 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu,
ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a napadnutým uznesením krajského súdu,
ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, zrušil napadnuté uznesenia a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ sa domáha aj priznania primeraného
finančného zadosťučinenia v sume 200 000 €.
9. Sťažovateľ taktiež požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
13. Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
14. Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom
a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
16. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
17. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
18. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
19. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť
reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým uznesením
okresného súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
20. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základných
práv a slobôd poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.
21. Z princípu subsidiarity vyplýva, že ústavný súd poskytuje ochranu základným
právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto
je ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom
ústavou a zákonom o ústavnom súde upraveného konania o sťažnosti subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (II. ÚS 13/01,
IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ
sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných
a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
(I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).
22. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti napadnutému
uzneseniu okresného súdu, ako aj postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, sťažnosť,
o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu
rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade nepripúšťa možnosť ústavného súdu
rozhodovať o napadnutom uznesení okresného súdu a postupe, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, keďže predmetná sťažnosť predstavuje účinný opravný prostriedok ochrany práv
sťažovateľa. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde
pre nedostatok svojej právomoci.
III.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením
krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
23. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že uznaním cudzieho rozhodnutia mu
bol uložený trest nad vtedy maximálnu zákonom stanovenú 15-ročnú hranicu (1) a že v jeho
veci rozhodoval zaujatý sudca, keď ten istý sudca rozhodoval jednak o uznaní cudzieho
rozhodnutia, ako aj o návrhu na povolenie obnovy konania (2).
24. Ústavný súd pre účely posúdenia opodstatnenosti ústavnej sťažnosti preskúmal
napadnuté uznesenie krajského súdu a aj napadnuté uznesenie okresného súdu,
a to s poukazom na ustálený právny názor, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého
a druhého stupňa nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a druhostupňové konanie
z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa
aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového
aj druhostupňového), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
25. Okresný súd v napadnutom uznesení k námietke sťažovateľa o výške jemu
uloženého trestu uviedol: «Odsúdený v podstate celým podaným návrhom poukazuje
a napáda zákonnosť a správnosť rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. Ntc 4/06
zo dňa 3.4.2006, s čím spája všetky svoje výhrady. Okolnosti uvádzané odsúdeným súvisiace
s týmto konaním vrátane celkovej výmery trestov jemu uložených trestov nie sú právne
relevantné pre posúdenie rozhodovania o podanom návrhu na obnovu konania,
pretože nesúvisia so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi v trestných veciach
Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 3T 6/97 a Okresného súdu Spišská Nová Ves
sp. zn. 5T 142/97, a teda nespĺňajú podmienky na povolenie obnovy v týchto veciach tak,
ako to predpokladá ustanovenie § 394 ods. 1 Tr. poriadku. Ešte nad rámec k okolnosti
uvádzanej odsúdeným, že mu má byť práve vo veciach tunajšieho súdu uložený jeden
súhrnný, resp. úhrnný trest tak, aby mal celkovú výmeru uložených trestov 15 rokov
(vrátane uznaného cudzozemského rozsudku) súd dodáva, že ukladanie súhrnného ako
aj úhrnného trestu má zákonné podmienky, ktoré v danom prípade jednoznačne nie sú dané
a neriadi sa podľa toho, ktorý trest je vykonaný a ktorý nie je. Taktiež s tým súvisiaci návrh
na zjednotenie, resp. zmenu trestov a určenie spoločného spôsobu výkonu postupne
uložených trestov Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 3T 6/97 a Okresného súdu
Spišská Nová Ves sp. zn. 5T 142/97, ktorým sa v postate odsúdený stále domáha uloženia
jedného trestu vo všetkých veciach, kde má, resp. mal nariadený výkon trestu
(okrem trestných vecí tunajšieho súdu aj trestnej veci Krajského súdu v Košiciach) nemá
opodstatnenie v súvislosti s rozhodovaním o povolení obnovy konania, pričom spoločný
spôsob výkonu trestov odňatia slobody, ako iný procesný inštitút, mu už bol právoplatne
určený uznesením Okresného súdu v ústave Trenčín zo dňa 5.4.2007 sp. zn. 6Nt/23/2007.»
26. Krajský súd, zohľadňujúc námietky sťažovateľa uvedené v jeho sťažnosti
proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, sa v napadnutom uznesení s dôvodmi
uvedenými okresným súdom v celom rozsahu stotožnil a v podrobnostiach na ne odkázal.
27. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutých uznesení konštatuje,
že so sťažovateľom uplatnenou námietkou týkajúcou sa výšky jemu uloženého trestu
sa krajský súd, hoci iba odkazom na odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu,
v okolnostiach tejto veci dostatočným a ústavnoprávne akceptovateľným spôsobom
vysporiadal.
28. Ak mal sťažovateľ výhrady k správnosti a zákonnosti rozsudku krajského súdu
sp. zn. Ntc 4/06 z 3. apríla 2006 o uznaní cudzieho rozhodnutia, tieto mal uplatniť
v opravnom prostriedku smerujúcemu proti označenému rozsudku. Návrh na obnovu
konania vo veciach vedených na okresnom súde pod sp. zn. 3 T 6/97 a sp. zn. 5 T 142/97
však takýto opravný prostriedok nepredstavuje, ako na to správne poukázali okresný súd
i krajský súd.
29. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa spočívajúcu v tom, že v jeho veci rozhodoval
zaujatý sudca, ústavný súd konštatuje, že ak tento sudca rozhodoval o uznaní cudzieho
rozhodnutia a neskôr o návrhu na povolenie obnovy konania v iných trestných veciach
sťažovateľa, nemôže byť považovaný za sudcu, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni
v zmysle § 397 ods. 2 Trestného poriadku.
30. Ani táto námietka sťažovateľa tak nemôže spochybniť ústavnú udržateľnosť
napadnutého uznesenia krajského súdu.
31. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že časť ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, je potrebné odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
32. Rovnako bolo potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú aj časť ústavnej
sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
keďže na konanie o návrhu na povolenie obnovy konania sa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nevzťahuje (III. ÚS 223/2017, IV. ÚS 108/2014, I. ÚS 227/2013), pretože osobu, ktorá bola
právoplatne odsúdená a požiada o obnovu konania, už nemožno považovať za osobu
„obvinenú z trestného činu“ v zmysle čl. 6 dohovoru (rozhodnutie o prijateľnosti vo veci
Franz Fischer proti Rakúsku zo 6. 5. 2003, sťažnosť č. 27569/02).
33. Ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú odmietol aj časť ústavnej sťažnosti
týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 2 ústavy
napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
keďže tento článok sa aplikuje na prípady, v ktorých sťažovatelia namietajú ukrátenie
na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy, nie však súdom v trestnom konaní,
ako to je v prípade sťažovateľa.
34. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv
podľa čl. 46 ods. 3 a čl. 49 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, tejto časti ústavnej sťažnosti chýba akékoľvek, hoci len
minimálne odôvodnenie, a preto ju bolo potrebné odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. c)
zákona o ústavnom súde pre nedostatok náležitosti ustanovených zákonom.
35. Sťažovateľ taktiež požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom.
36. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde navrhovateľovi, ktorý požiada
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd môže
ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a nejde
o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
37. Ústavný súd konštatuje, že nemohol vyhovieť žiadosti sťažovateľa o ustanovenie
právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, pretože už uvedené
nedostatky podmienok prijateľnosti ústavnej sťažnosti sú takej povahy, že by ich nebolo
možné odstrániť ani potom, ak by ústavný súd ustanovil sťažovateľovi kvalifikovaného
právneho zástupcu.
38. Keďže nebol splnený jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
ústavný súd nevyhovel (bod 2 výroku tohto uznesenia).
39. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v návrhu na rozhodnutie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu