Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 39/2020
PDF · 261.17 KB
No categories available
II. ÚS 39/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
,
zastúpeného advokátom Mgr. Stanislavom Hutňanom, advokátska kancelária,
Kominárska 2, 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 S 169/2013, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Sžo 160/2015 a sp. zn. 5 Sžik 3/2018,
písomným oznámením predsedu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Spr 167/2019
zo 16. augusta 2019, ako aj písomným oznámením Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. k. 44160/2019-151 zo 4. novembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie a na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na účinný prostriedok nápravy
podľa čl. 13 dohovoru postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 S 169/2013 (ďalej aj „napadnutý postup krajského súdu“),
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach
vedených pod sp. zn. 5 Sžo 160/2015 a sp. zn. 5 Sžik 3/2018 (ďalej aj „napadnutý
postup najvyššieho súdu“), písomným oznámením (odpoveďou) predsedu krajského súdu
sp. zn. 1 Spr 167/2019 zo 16. augusta 2019 (ďalej len „oznámenie predsedu krajského
súdu“), ako aj písomným oznámením Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
(ďalej aj „ministerstvo“ alebo „žalovaný“) č. k. 44160/2019-151 zo 4. novembra 2019
(ďalej len „oznámenie ministerstva“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ (žalobca) sa návrhom
na začatie konania doručeným krajskému súdu 2. júla 2013 (ďalej len „žaloba“)
domáhal proti ministerstvu preskúmania zákonnosti jeho rozhodnutia č. 31097/2013-23-II
z 23. apríla 2013 (ďalej len „rozhodnutie ministerstva II“), ktorým bolo potvrdené
rozhodnutie ministerstva č. 209/2013-34-I z 15. marca 2013 (ďalej len „rozhodnutie
ministerstva I“) o nevyhovení žiadosti sťažovateľa o sprístupnenie ním požadovaných
informácií v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení účinnom
v rozhodujúcom období bližšie špecifikovaných v žalobe. V právnej veci žaloby sa konanie
na krajskom súde viedlo pod sp. zn. 2 S 169/2013.
3. V právnej veci žaloby krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 S 169/2013
z 28. januára 2015 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 2 S 169/2013 z 20. mája 2015
(ďalej len „rozsudok krajského súdu I“) tak, že žalobu a návrh sťažovateľa
z 26. januára 2015 na prerušenie konania zamietol s tým, že účastníkom nárok na náhradu
trov konania nepriznal.
4. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu I v zmysle § 250ja ods. 1 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej
aj „OSP“) riadne a včas odvolanie – riadny opravný prostriedok, o ktorom rozhodol najvyšší
súd uznesením sp. zn. 5 Sžo 160/2015 z 19. októbra 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho
súdu“) tak, že rozsudok krajského súdu I zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
5. Následne krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 S 169/2013 z 21. februára
2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu II“) opäť tak, že žalobu a návrh sťažovateľa
z 26. januára 2015 na prerušenie konania zamietol s tým, že účastníkom nárok na náhradu
trov konania nepriznal. Podľa zistenia ústavného súdu rozsudok krajského súdu II
nadobudol právoplatnosť 9. apríla 2018.
6. Sťažovateľ podal proti právoplatnému rozsudku krajského súdu II v zmysle § 438
a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok účinného od 1. júla 2016 (ďalej len
„SSP“) riadne a včas kasačnú sťažnosť – mimoriadny opravný prostriedok, o ktorom
rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžik 3/2018 z 30. apríla 2019 (ďalej len
„rozsudok najvyššieho súdu“) tak, že 1. návrh sťažovateľa na prerušenie konania (vznesený
v kasačnej sťažnosti, pozn.) sa zamieta, 2. rozsudok krajského súdu II sa mení tak,
že rozhodnutie ministerstva II a rozhodnutie ministerstva I sa zrušujú a vec sa vracia
žalovanému na ďalšie konanie, a (3.) sťažovateľovi sa priznáva proti žalovanému nárok
na úplnú náhradu trov konania na krajskom súde a najvyššom (kasačnom) súde.
Podľa zistenia ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť
19. júna 2019.
7. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti okrem iného uviedol:
«... Dňa 14.08.2019 bola predsedovi KS BA doručená sťažnosť proti porušovaniu
práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a voči neprimeranej dĺžke
konania. Sťažnosťou som sa domáhal vyslovenia porušenia môjho práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov/v primeranej lehote:
- v konaní KS BA so spis. zn.: 2S/169/2013,
- v konaní NS SR so spis. zn.: 5SŽO/160/2015 a 5Sžik/3/2018.
a to v súlade s judikatúrou ESĽP vo veci Čičmanec v. Slovenská republika a vo veci
pilotného rozsudku ESĽP Rutkowski o iní v. Poľsko (sťažnosť č. 72287/10). V zmysle
rozsudku ESLP veci Čičmanec v. Slovenská republika so poškodená osoba môže domáhať
vyslovenia porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote aj v čase, kedy konanie
sa nachádza vo fáze rozhodovania o výške trov a táto sťažnosť môže smerovať proti celej
dĺžke konania, t. j. proti všetkým stupňom súdnej sústavy. V zmysle pilotného rozsudku
ESĽP vo veci Rutkowski a iní v. Poľsko sťažnosť predsedovi súdu, ak má byť spôsobilá byť
účinný prostriedkom nápravy podľa čl. 13 Dohovoru, musí umožňovať preskúmať celú
dĺžku konania, teda dĺžku konania pred súdmi všetkých stupňov rozhodujúcimi v danej veci,
hoci v čase podania sťažnosti predsedovi súdu, daná časť konania v jednej a tej istej
právnej veci už pred daným súdom neprebieha, čo znamená, že môže ísť aj o konanie pred
nadriadeným súdom...
Dňa 16.08.2019, teda za dva dni podania sťažnosti, bola sťažovateľovi vydaná
odpoveď predsedu KS BA č. 1Spr/167/2019 (ďalej ako „Odpoveď KS BA“) na sťažnosť
o prieťahy. Predseda KS BA túto sťažnosť vyhodnotil ako neopodstatnenú...
Dňa 24.09.2019 bola Ministerstvu spravodlivosti SR (ďalej ako „MS SR“) doručená
žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti - Odpoveď KS BA. V žiadosti sťažovateľ uviedol,
že podľa rozsudku ESĽ.P vo veci Majewski v. Poľsko (sťažnosť č. 52690/99) musí sťažnosť
predsedovi súdu „pokryť“ všetky stupne súdnej sústavy, teda celú dĺžku konania, aj keď
konanie prebehlo na súdoch viacero stupňov. V opačnom prípade ide o porušenie práva
na účinný prostriedok nápravy...
Dňa 28.10.2019 KS BA rozhodol o výške trov konania uznesením so spis. zn.:
2S/169/2013, na základe rozsudku NS SR z 30.04.2019. Voči uzneseniu KS BA podal
sťažovateľ dňa 11.11.2019 sťažnosť, o ktorej nebolo ku dňu podania tejto sťažnosti
rozhodnuté.
... Dňa 13.11.2019 bolo sťažovateľovi doručené prešetrenie vybavenia sťažnosti
na základe žiadosti o prešetrenie z 24.09.2019 pod č. 44160/2019-151 (ďalej ako
„Prešetrenie MS SR“). MS SR žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy
označilo za neopodstatnenú, pričom uviedlo, že konanie je údajne meritórne skončené
a rozhoduje sa iba o výške trov konania, kde podľa MS SR prieťahy nevznikli. K judikatúre
ESĽP uvádzanej sťažovateľom sa MS SR vôbec nevyjadrilo...
Z uvedených úkonov v predmetnej právnej veci sťažovateľa neboli ku dňu podania
tejto sťažnosti vykonané žiadne ďalšie procesné úkony. Z vyššie uvedených skutočností teda
vyplýva, že: konanie pred KS BA trvalo a trvá viac ako 3 roky, nakoľko konanie o výške trov
nie je stále definitívne ukončené. NS SR rozhodol o podanom odvolaní až po vyše dva a pol
roku od jeho podania a o kasačnej sťažnosti NS SR po takmer roku od jej podania...»
8. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Základné právo na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod spis. zn.: 2S/169/2013, postupom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom
pod spis. zn.; 5Sžo/160/2015 a postupom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom
pod spis, zn.: 5Sžik/3/2018, porušené bolo.
3. Základné právo na spravodlivé súdne konanie
a na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, práva na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru a základného
práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, odpoveďou Krajského súdu
v Bratislave č. 1Spr/167/2019 zo dňa 16.08.2019 a prešetrením vybavenia sťažnosti
Ministerstvom spravodlivosti SR č. 44160/2019-757 zo dňa 04.11.2019, porušené bolo.
4. Krajskému súdu v Bratislave prikazuje v konaní vedenom pod spis. zn.: 2S/169/
2013, konať v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov.
5. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške
2.100,- EUR (slovom dvetisíc sto eur), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
6. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške
1,- EUR (slovom jedno euro), ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný
vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
7. sa priznávajú trovy konania/právneho
zastúpenia vo výške 346,26 EUR, ktoré sú Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd
Slovenskej republiky povinní sťažovateľovi vyplatiť spoločne a nerozdielne na účet
právneho zástupcu sťažovateľa, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
11. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania
ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
14. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,
aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
15. Podstatou ústavnej sťažnosti je:
- namietané porušenie práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým postupom krajského súdu, ako aj napadnutým postupom
najvyššieho súdu;
- namietané porušenie základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie a na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru
oznámením predsedu krajského súdu a oznámením ministerstva.
K napadnutému postupu krajského súdu a napadnutému postupu
najvyššieho súdu
16. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom
práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohto vyplýva, že právne
východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,
sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.
17. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (IV. ÚS 221/04).
18. Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
19. Táto povinnosť súdu vyplývala do 30. júna 2016 z § 6 OSP, ktorý súdom
prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana
ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa
konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP
povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné
vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplývala z § 119 ods. 1 OSP,
podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. V súčasnosti
od 1. júla 2016 táto povinnosť vychádza zo zásad zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov [ďalej aj „CSP“ (v zmysle § 25 SSP ak tento zákon
neustanovuje inak, použijú sa na konanie pred správnym súdom primerane ustanovenia
prvej a druhej časti Civilného sporového poriadku okrem ustanovení o intervencii, pozn.)],
ktorým bol Občiansky súdny poriadok zrušený, a to z čl. 17 CSP, podľa ktorého súd
postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza
zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania
strán sporu a iných osôb, resp. § 157 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak,
aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní
s prihliadnutím na povahu konania, a § 5 ods. 7 SSP, podľa ktorého správny súd sám určuje
poradie jednotlivých procesných úkonov tak, aby konanie pred ním bolo rýchle
a hospodárne.
20. Z ústavnej sťažnosti, jej príloh, ako aj zo zistenia ústavného súdu vyplýva,
že v právnej veci žaloby v konaní vedenom pod sp. zn. 2 S 169/2013 krajský súd po tom,
čo bol v rámci konania o odvolaní – riadnom opravnom prostriedku vedenom na najvyššom
súde pod sp. zn. 5 Sžo 160/2015 rozsudok krajského súdu I uznesením najvyššieho súdu
zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, naposledy rozhodol rozsudkom krajského
súdu II 21. februára 2018, ktorý nadobudol právoplatnosť 9. apríla 2018, čím bolo konanie
o žalobe meritórne ukončené.
21. V konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Sžik 3/2018 o kasačnej
sťažnosti – mimoriadnom opravnom prostriedku proti právoplatnému rozsudku krajského
súdu II najvyšší súd rozhodol rozsudkom 30. apríla 2019. Rozsudok najvyššieho súdu
nadobudol právoplatnosť 19. júna 2019.
22. Z už uvedeného je zjavné, že právna neistota sťažovateľa v merite žaloby, ako aj
kasačnej sťažnosti v čase podania ústavnej sťažnosti bola odstránená a ďalej pretrvávala už
iba pokiaľ ide o rozhodnutie o sume náhrady trov konania.
23. Ústavný súd zistil, že počnúc 6. júnom 2019, keď bol krajskému súdu doručený
rozsudok najvyššieho súdu, krajský súd po tom, čo rozsudok najvyššieho súdu zaslal
účastníkom konania, uznesením sp. zn. 2 S 169/2013 z 22. októbra 2019, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 2. novembra 2019, rozhodol o vrátení súdneho poplatku za kasačnú sťažnosť
a napokon uznesením sp. zn. 2 S 169/2013 z 28. októbra 2019 rozhodol aj o sume náhrady
trov konania, proti ktorému však sťažovateľ podal 11. novembra 2019 sťažnosť.
24. Ústavný súd uvádza, že pri otázke posúdenia, či vo veci došlo k zbytočným
prieťahom, je potrebné vychádzať z kontextu celkových okolností prípadu, a zároveň
poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05).
25. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti namietal porušenie práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu ku konaniu o žalobe
ako celku, t. j. počnúc od začatia konania, teda od 2. júla 2013, ktoré však bolo meritórne
ukončené nadobudnutím právoplatnosti rozsudku krajského súdu II, t. j. 9. apríla 2018,
ako aj vo vzťahu ku konaniu o kasačnej sťažnosti, ktoré bolo meritórne ukončené
nadobudnutím právoplatnosti rozsudku najvyššieho súdu, t. j. 19. júna 2019. Sťažovateľ
zastúpený advokátom – kvalifikovaným právnym zástupcom za celý čas trvania týchto
súdnych konaní napriek relatívne dlhotrvajúcemu stavu právnej neistoty sa jeho odstránenia
účinne nedomáhal a sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi najvyššieho súdu nepodal
vôbec a predsedovi krajského súdu ju podal prvýkrát až 14. augusta 2019, t. j. po tom, čo už
bolo o veci meritórne rozhodnuté a predmetom konania pred krajským súdom bola už iba
suma náhrady trov konania, čo však ak by bol bdelý, mohol urobiť už dávno predtým –
v ranom štádiu prípadných prieťahov. Od doručenia rozsudku najvyššieho súdu krajskému
súdu, t. j. od 6. júna 2019, krajský súd už zjavne koná bez zbytočných prieťahov, resp.
v primeranej lehote.
26. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať
aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto
práv nečinnosťou tohto orgánu verejnej moci v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu
nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
27. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu
tomuto základnému právu podľa ústavy, ako aj právu podľa dohovoru len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo
trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia ústavnej sťažnosti
ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného
základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru, ústavný súd ústavnú sťažnosť
odmietne ako zjavne neopodstatnenú [§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde].
28. Na základe uvedených zistení ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto
časti (vo vzťahu k napadnutému postupu krajského súdu a napadnutému postupu
najvyššieho súdu) odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
K oznámeniu predsedu krajského súdu
29. Ako už bolo uvedené, právomoc ústavného súdu je založená na princípe
subsidiarity vyplývajúcej z čl. 127 ods. 1 ústavy a tiež z § 132 ods. 2 zákona o ústavnom
súde. Zmysel a účel tohto princípu vychádza z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje z tohto
hľadiska inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (porovnaj
m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013), a z podstaty tejto
ústavnej konštrukcie nepochybne vyplýva, že predmetom ústavného prieskumu zo strany
ústavného súdu môže byť (v zásade) len také rozhodnutie, prípadne postup orgánu verejnej
moci, proti ktorému už sťažovateľ v danom prípade nemá k dispozícii žiaden účinný
prostriedok nápravy v zmysle § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
30. Podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) sťažnosť
môže podať účastník konania alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže
smerovať proti porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo porušovaniu zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi úradníkmi alebo
zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.
31. Podľa § 63 ods. 1 zákona o súdoch sťažnosti vybavuje predseda príslušného
súdu.
32. Podľa § 64 ods. 1 zákona o súdoch účelom vybavovania sťažnosti je zistiť,
či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní alebo porušené zásady dôstojnosti súdneho
konania, a odstránenie zistených nedostatkov.
33. Podľa § 67 ods. 1 zákona o súdoch ak je sťažovateľ toho názoru, že sťažnosť,
ktorú podal na príslušnom orgáne súdu, nebola ním riadne vybavená, môže požiadať
do 30 dní od doručenia odpovede, s ktorou nie je spokojný,
a) predsedu krajského súdu o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom okresného
súdu,
b) ministerstvo o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom krajského súdu
a predsedom Špecializovaného trestného súdu.
34. Podľa § 67 ods. 2 zákona o súdoch na prešetrenie vybavenia sťažnosti sa
primerane použijú ustanovenia tohto zákona o vybavovaní sťažností.
35. Z uvedeného vyplýva, že zákon o súdoch poskytuje sťažovateľovi účinný právny
prostriedok nápravy – žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti podľa § 67 ods. 1 písm. b)
zákona o súdoch, ktorou sa mohol domáhať preskúmania zákonnosti postupu predsedu
krajského súdu. Uvedený právny prostriedok umožňoval sťažovateľovi dosiahnuť účinnú
nápravu vzhľadom na právomoc ministerstva pri primeranom použití ustanovení zákona
o súdoch o vybavovaní sťažností prijať a zabezpečiť vykonanie opatrení na odstránenie
nedostatkov, a to aj napriek oznámeniu (odpovedi) predsedu krajského súdu. Túto možnosť
sťažovateľ napokon pred podaním ústavnej sťažnosti ústavnému súdu aj účinne využil
a o spôsobe jej vybavenia bol upovedomený oznámením ministerstva.
36. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k oznámeniu
predsedu krajského súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie [§ 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde].
K oznámeniu ministerstva
37. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). K iným dôvodom, ktoré môžu
zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny
rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov
v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
38. Z oznámenia ministerstva o spôsobe vybavenia žiadosti sťažovateľa o prešetrenie
vybavenia jeho sťažnosti na prieťahy v konaní predsedom krajského súdu v zmysle § 67
ods. 1 písm. b) zákona o súdoch je zrejmé, že nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom
označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru. Ministerstvo jasne,
zrozumiteľne a vyčerpávajúcim spôsobom uviedlo, z akých dôvodov nebolo možné
sťažnosti sťažovateľa na prieťahy v konaní a následne ani jeho žiadosti o prešetrenie
vybavenia tejto sťažnosti predsedom krajského súdu vyhovieť. Pokiaľ sťažovateľ v ústavnej
sťažnosti namieta, že sťažnosť predsedovi súdu na prieťahy v konaní v zmysle § 62 ods. 1
zákona o súdoch, ak má byť spôsobilá ako účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13
dohovoru, musí umožniť preskúmať celú dĺžku konania pred súdmi všetkých stupňov
rozhodujúcimi v danej veci, ústavný súd uvádza, že sťažovateľ nepreukázal a ani len
netvrdil, že by mu v podaní sťažnosti na prieťahy predsedovi toho-ktorého súdu (krajského
súdu a najvyššieho súdu) v čase pred ním aktuálne prebiehajúceho súdneho konania
do 14. augusta 2019 bránili akékoľvek dôvody hodné osobitného zreteľa. Podľa názoru
ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle § 61 ods. 1 zákona
o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré
súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj základným právom na konanie
bez zbytočných prieťahov, nevyhnutným predpokladom toho je však jej riadne a včasné
uplatnenie.
39. Berúc do úvahy už uvedené, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto
časti (vo vzťahu k oznámeniu ministerstva) odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
40. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľa (prikázanie krajskému súdu konať v primeranej lehote
a bez zbytočných prieťahov, priznanie finančného zadosťučinenia a rozhodnutie o náhrade
trov konania pred ústavným súdom) v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu