Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 105/2019
PDF · 240.91 KB
No categories available
III. ÚS 105/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku a Martina
Vernarského (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpenej advokátkou JUDr. Alenou Zadákovou,
Kováčska 32, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Er 1088/2011 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 1088/2011
p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom
dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Prešov p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Prešov j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho
zastúpenia v sume 241,20 € (slovom dvestoštyridsaťjeden eur a dvadsať centov) na účet
jej právnej zástupkyne JUDr. Aleny Zadákovej, Kováčska 32, Košice, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 105/2019-16 z 12. novembra 2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť
, , (ďalej len „sťažovateľka“),
podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v časti
namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 1088/2011
(ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka je v procesnom postavení
povinnej účastníčkou napadnutého exekučného konania, ktoré začalo v roku 2010
doručením návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi
(ďalej len „súdny exekútor“). Súdny exekútor po doručení návrhu požiadal
Okresný súd Bardejov o vydanie poverenia. Vec bola následne postúpená okresnému súdu,
ktorý koná vo veci žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia od 16. mája 2011.
Podľa sťažovateľky okresný súd neuskutočnil vo veci od jej postúpenia žiadny procesný
úkon a ku dňu podania ústavnej sťažnosti nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora.
3. Sťažovateľka k priebehu napadnutého konania uviedla:
„Sťažovateľa sa o vedení exekúcie dozvedela náhodou, keďže od roku 2012 je mimo
SR, tak začala zisťovať, u ktorého súdneho exekútora je vec vedené. Po zistení uvedenej
skutočnosti kontaktovala telefonicky súdneho exekútora, ktorý jej oznámil,
že výška exekúcie je 4.500 EUR, pričom ak to chce splácať v splátkach, tak to musí splatiť
do jedného roka. Následne súdny exekútor oznámil mailom číslo účtu a detaily bankového
prevodu. V zmysle telefonickej dohody sťažovateľka uhradila súdneho exekútorovi prvú
splátku v marci 2016 vo výške 1.200 EUR a následne každý mesiac do konca roka uhradila
splátku vo výške 300 EUR (9x 300 EUR), čiže spolu 3.900 EUR. Z dôvodu, že zo strany
súdneho exekútora neboli sťažovateľke zaslané žiadne oficiálne dokumenty,
tak sa v decembri 2016 dopytovala mailom koľko je zostatok exekúcie,
na čo jej bolo oznámené, že dlžná čiastka je okolo 2.500 EUR, keďže splátky sa zarátavajú
aj na odmenu exekútora. Na čo sťažovateľka reagovala mailom, kde uviedla, aby jej súdny
exekútor zaslal všetky doklady k exekúcií poštou. na uvedené reagoval mailom,
kde uviedol, že dokumenty budú zaslané až po vydaní poverenia. Sťažovateľka následne
po konzultácií s advokátom prestala uhrádzať ďalšie splátky. Do dnešného dňa
od decembra 2016 disponuje zaplatenou sumou vo výške 3.900 EUR,
pričom vo veci mu nebolo udelené poverenie na legálne vymáhanie nároku.
... na základe informácií od súdneho exekútora sme zistili, že právny nárok,
ktorý ma byť vymáhaný..., je z titulu rozhodcovského rozsudku sp. zn. H2233/2009
zo dňa 13.7.2009, kde ako žalobca vystupovala spoločnosť
... Sťažovateľka nemá vedomosť o žiadnom rozhodcovskom súde ani o žiadnom
vydanom rozhodcovskom rozsudku, preto sa rozhodla v rámci exekúcie brániť. Prvotne
sa rozhodla exekúciu uhradiť z toho dôvodu, že si myslela, že uvedená exekúcia súvisí s
inou pohľadávkou, ktorá bola vymáhaná súdnou exekútorkou ,
kde dobrovoľne splatila sumu 2.605 EUR, avšak po oznámení zvyšku exekúciu v roku 2016
(2.500 EUR) si uvedomila, že exekúcie nemajú žiaden súvis. Na začiatku roku 2017 sa preto
rozhodla na základe odporúčania advokáta počkať, kým jej nezašle dokumenty
súvisiace s exekúciou.
... napriek opakovaným urgenciám zo strany súdneho exekútora ...,
aby Okresný súd Prešov vo veci konal a vydal poverenie, nenastal žiaden procesný
posun...“
4. Podľa sťažovateľky je postup okresného súdu v napadnutom konaní poznačený
zbytočnými prieťahmi, o čom svedčí aj celková dĺžka konania v trvaní 8 rokov,
ktorá je vzhľadom na predmet napadnutého konania neprimeraná. Sťažovateľka
v tejto súvislosti argumentovala:
«Predmetom konania, je rozhodnutie o vydaní poverenia, ktoré je upravené
v ust. § 44 Exekútorského poriadku (v znení platnom a účinnom v rozhodnom čase).
V zmysle odseku 2, súd pre vydanie poverenie skúma rozpor žiadosti o vydanie poverenia,
návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Dokonca v prípade súdnych
rozhodnutí zákon ukladá aj 15 dňovú lehotu na rozhodnutie o poverení, čo však neplatí
v prípade rozhodcovských rozsudkov. Sme toho názoru, že z hľadiska právnej a faktickej
zložitosti veci je možné rozhodnutie o vydaní poverenia na vedenie exekúcie považovať
za jedno z najjednoduchších rozhodnutí, o čom svedčí aj 15 dňová lehota v prípade
rozhodnutí súdov.
... Pri posudzovaní druhého kritéria, nemožno konštatovať žiadne procesné prieťahy
na strane účastníkov, keďže tí nemôžu akokoľvek „zasiahnuť“ do rozhodovania o vydaní
poverenia.
... Správnosť a zákonnosť postupu porušovateľa v konaní, je viac ako
spochybniteľná. Je potrebné zdôrazniť, že porušovateľ nevykonal vo veci žiaden procesný
úkon.»
5. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o porušení
jej v záhlaví označených práv postupom okresného súdu v napadnutom konaní, aby prikázal
okresnému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľke
priznal finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov konania v sume 241,20 €.
II.
Vyjadrenie okresného súdu a ďalšie podania sťažovateľky
6. Na výzvu ústavného súdu sa podaním sp. zn. 1 SprO 1648/2019
zo 4. decembra 2019 doručeným ústavnému súdu 9. decembra 2019 vyjadril k ústavnej
sťažnosti predseda okresného súdu, zastúpený podpredsedníčkou okresného súdu, v ktorom
uviedol:
„... vo veci bola podaná žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. S poukazom
na spotrebiteľské právo a neprijateľné zmluvné podmienky, súd podrobil súdnej kontrole
rozhodcovskú doložku, následne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol.
Urobil tak uznesením zo dňa 24.10.2019. Je pravdou, že k tomuto rozhodnutiu došlo
s odstupom času, čo bolo spôsobené enormným nápadom v exekučných veciach,
okrem iného, práve aj žiadosťami o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe
rozhodcovských rozsudkov.“
7. Podpredsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení zároveň uviedla, že netrvá
na ústnom pojednávaní v konaní o prijatej ústavnej sťažnosti.
8. K vyjadreniu predsedu okresného súdu zaujala na základe výzvy ústavného súdu
stanovisko aj právna zástupkyňa sťažovateľky, ktorá vo svojom podaní doručenom
ústavnému súdu 16. decembra 2019 uviedla:
«Porušovateľ v rámci svojho vyjadrenia uvádza, že je pravdou, že k vydaniu
uznesenia zo dňa 24.10.2019 došlo až s odstupom času, čo malo byť spôsobené enormným
nápadom v exekučných veciach. Porušovateľ teda odôvodňuje porušenie základného práva
sťažovateľky výlučne enormným nápadom v exekučných veciach. S uvedeným odôvodnením
sa však nemožno stotožniť, keďže sťažovateľ v podstate tvrdí, že vo veci vydania poverenie,
je „čakacia lehota“ 9 rokov. V prípade, ak by bolo uvedené pravdou, tak Okresný súd
Prešov by v tomto období rozhodoval o návrhoch na vydanie poverenia súdnym exekútorom
z roku 2009.
Považujeme za nevyhnutné zároveň zdôrazniť, že ani objektívne príčiny (enormný
nápad) nie sú v zmysle konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR spôsobilé vylúčiť
zodpovednosť za porušenie základného práva na konanie bez prieťahov v prípade
zásadných prieťahov, keďže všeobecné súdy sú povinné vytvoriť podmienky na naplnenia
daného základného práva. A prieťahy v rozsahu 9 rokov nemožno označiť inak ako zásadné,
ktoré mohli byť podľa nášho názoru spôsobené len ignoráciou vedenej veci.
Poukazujúc na uvedené, navrhujeme Ústavnému súdu SR, aby o ústavnej sťažnosti
rozhodol v zmysle navrhovaného petitu.»
9. Právna zástupkyňa sťažovateľky zároveň vyslovila súhlas s upustením od ústneho
pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti, „pretože sme toho názoru, že od ústneho
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a to aj s ohľadom
na nerozporovanie nami tvrdených skutočností zo strany porušovateľa“.
10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení
sa s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
III.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
14. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
16. Sťažovateľka sa svojou ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ku ktorému malo dôjsť postupom okresného súdu v napadnutom exekučnom konaní.
17. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
18. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote)
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,
ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04).
19. V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou ústavný súd už vyslovil,
že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie
o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03
alebo III. ÚS 229/04), keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej
exekúcie podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04), pričom ústava v čl. 48
ods. 2 takéto konania z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma.
Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) by právo na súdnu
ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné
súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku
alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6
dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03, III. ÚS 229/04).
20. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádzala
predtým z niektorých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),
a to § 6, § 100 ods. 1, § 117 ods. 1 a § 119 ods. 1 OSP, ktorý platil do 30. júna 2016,
a v súčasnosti vychádza najmä zo zásady vyplývajúcej z čl. 17 a § 157 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).
21. V zmysle čl. 17 CSP „súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne
a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb“ a v zmysle § 157
ods. 1 CSP „súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,
spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania“.
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
22. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada
aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj ústavnú
sťažnosť sťažovateľky.
23. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd
konštatuje, že konanie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie tvorí bežnú a štandardnú agendu rozhodovania exekučných súdov. Zároveň
ústavný súd vzal na zreteľ, že preskúmanie otázky (ne)existencie vykonateľného
exekučného titulu je z právneho hľadiska nenáročná, pričom právna neistota sťažovateľky
ako povinnej v exekúcii vedenej bez relevantného exekučného titulu počas doby 9 rokov
nie je ničím ospravedlniteľná.
24. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky v napadnutom
konaní, ústavný súd nezistil podstatnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená
na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v predmetnom konaní
k zbytočným prieťahom. Na ťarchu sťažovateľky z pohľadu zbytočných prieťahov
možno pripísať len skutočnosť, že nehájila dostatočne svoje práva v napadnutom konaní
v zmysle zásady ,,vigilantibus iuris“, keď v jeho priebehu vôbec nevyužila sťažnosť
namietajúcu prieťahy adresovanú predsedovi súdu a tieto namietala až ústavnou sťažnosťou.
25. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, pričom z prehľadu procesných úkonov zistil
v postupe okresného súdu najmä jeho nečinnosť. Z predloženého súvisiaceho spisu
okresného súdu vyplýva, že vo veci žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia
okresný súd ako miestne príslušný konal od 16. mája 2011, keď mu bol spis postúpený
z Okresného súdu Bardejov. Okresný súd následne 30. mája 2011 vyzval oprávneného
na predloženie úverovej zmluvy spolu s úverovými podmienkami a splnenie uvedenej
výzvy urgoval 16. januára 2012. Súdny exekútor 6. februára 2012 a oprávnený
7. februára 2019 doručili okresnému súdu úverovú zmluvu a úverové podmienky. Okresný
súd uznesením z 24. októbra 2019 žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia zamietol
(uznesenie nadobudlo právoplatnosť 30. novembra 2019). Z uvedeného vyplýva, že okresný
súd o žiadosti súdneho exekútora rozhodol až po vyše ôsmich rokoch, pričom v období
od 6. februára 2012, keď mu boli doručené úverová zmluva spolu s úverovými
podmienkami, až do rozhodnutia o žiadosti 24. októbra 2019 bol absolútne nečinný.
Uvedenú nečinnosť okresného súdu bez existencie zákonnej prekážky ústavný súd hodnotí
ako zbytočné prieťahy v napadnutom konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho hľadiska
netolerovateľné.
26. Obranu okresného súdu, podľa ktorého zdĺhavé rozhodovanie okresného súdu
v napadnutom konaní bolo spôsobené „enormným nápadom v exekučných veciach, okrem
iného, práve aj žiadosťami o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe
rozhodcovských rozsudkov“, nebolo možné akceptovať. V súlade s medzinárodným
štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí
zabezpečiť súdne konanie, ho nezbavuje zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom
konaní (III. ÚS 17/02). Námietka nedostatočného personálneho obsadenia súdu a vo väzbe
na to neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nepredstavuje dôvody,
ktoré by mohli byť interpretované inak než technické a organizačné problémy,
ktoré však nemôžu ísť na ťarchu účastníka, ktorý od súdu právom očakáva ochranu svojich
práv v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
27. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že v napadnutom konaní
došlo k prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci či správaním sťažovateľky,
ale nečinnosťou okresného súdu. Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie
základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, tak ako to je uvedené
v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.
V.
Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
28. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
29. Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa
svojou nečinnosťou, vo veci konal.
30. Vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd svojím uznesením
č. k. 2 Er 1088/2011-27 z 24. októbra 2019 právoplatne rozhodol o zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nepostupoval ústavný súd
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde a neprikázal
okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov (bod 4 výroku
nálezu).
31. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím,
ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,
primerané finančné zadosťučinenie.
32. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie,
ak o to požiadal.
33. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý
požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
34. Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva
a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť
do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
35. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti žiadala o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 5 000 €, čo odôvodnila predovšetkým zásahom do jej majetkovej
sféry, keďže „uhradila z vlastných prostriedok sumu 3.900 EUR, ktorú 3 roky nemôže
žiadnym spôsobom používať“, pričom nekonanie okresného súdu v jej veci má charakter
extrémnych prieťahov.
36. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
37. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie
podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne
sa pritom riadil zásadou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je reparácia
nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody, ktorá by sa po splnení zákonných
podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi (m. m. IV. ÚS 84/02).
38. Vzhľadom na celkovú dĺžku napadnutého konania, v ktorom bolo v čase vydania
tohto nálezu už právoplatne rozhodnuté, berúc do úvahy všetky okolnosti zisteného
porušenia práv sťažovateľky, najmä význam napadnutého konania pre sťažovateľku
(jeho predmetom je exekúcia sumy 1 103,62 € s príslušenstvom), a tiež okolnosť,
že v napadnutom konaní sťažovateľka nehájila dostatočne svoje práva, ústavný súd
považoval priznanie sumy 2 000 € pre sťažovateľku za primerané finančné zadosťučinenie
podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde.
VI.
Trovy konania
39. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
40. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky,
ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom a ktoré sťažovateľka
uplatnila v sume 241,20 €.
41. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2019 (prevzatie
a prípravu zastúpenia, písomné vyhotovenie ústavnej sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3 a § 11
ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“). Za dva úkony vykonané v roku 2019 patrí odmena v sume
dvakrát po 163,33 €, teda 326,66 €, a dvakrát režijný paušál po 9,80 €, teda 19,60 €, preto
odmena spolu predstavuje sumu 346,26 €. Keďže sťažovateľkou uplatnené trovy
nepresahujú sumu vypočítanú podľa vyhlášky, ústavný súd priznal náhradu trov konania
v ňou požadovanej sume 241,20 €.
42. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť
na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263
ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
43. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2020
Mojmír Mamojka predseda senátu