Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 45/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

Slovenská pošta, a. s., Partizánska cesta 9, Banská Bystrica, IČO 36 631 124, zastúpenej

advokátskou kanceláriou Advokáti Heinrich s. r. o., Lombardíniho 22b, Bratislava, v mene

ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Roman Heinrich, vo veci namietaného porušenia

princípu právnej istoty a spravodlivosti podľa , porušenia

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 25. októbra 2017 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. októbra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská pošta, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

24. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská pošta, a. s.,

Partizánska cesta 9, Banská Bystrica, IČO 36 631 124 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia princípu právnej istoty a spravodlivosti podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. októbra 2017

(ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. októbra 2019

(ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola stranou sporu

v procesnom postavení žalovanej v konaní vedenom Okresným súdom Banská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. , v ktorom si žalobca

, správca konkurznej podstaty úpadcu

(ďalej len „žalobca“), proti sťažovateľke uplatnil nárok na zaplatenie sumy 466,76 €

s príslušenstvom z titulu neuhradeného nájomného za užívanie nehnuteľnosti.

3. Okresný súd prvým výrokom rozsudku sp. zn. zo 7. februára 2017

(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalobcovi

sumu 466,76 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne od 5. decembra 2014

do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Druhým výrokom priznal

žalobcovi proti sťažovateľke nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a tretím

výrokom určil, že žalobca je povinný zaplatiť súdny poplatok za žalobu v sume 27,50 €

do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

4. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu a určil,

že žalobca má proti sťažovateľke právo na náhradu trov odvolacieho konania.

5. Najvyšší súd napadnutým uznesením s poukazom na § 447 písm. c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

odmietol dovolanie podané sťažovateľkou proti napadnutému rozsudku krajského súdu

ako procesne neprípustné bez toho, aby skúmal správnosť dovolaním napadnutého

rozhodnutia, a určil, že žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta porušenie , základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo viacerých argumentačných líniách.

7. Sťažovateľka namieta nesprávne právne posúdenie otázky platnosti podnájomnej

zmluvy zo 6. augusta 2009 v znení jej dodatku z 30. septembra 2011 (ďalej aj „podnájomná

zmluva“), ktorú uzatvorili sťažovateľka a

(ďalej len „ “). Sťažovateľka v tejto

argumentácii rozvíja úvahy o absolútnej neplatnosti podnájomnej zmluvy a jej zániku

k 31. máju 2011. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že

prihliadnuc na akcesorickú povahu podnájomnej zmluvy, následné uzatvorenie dodatku

z 30. septembra 2011 je bez právneho významu, pretože nie je možné uzatvárať dodatok

k podnájomnej zmluve, ktorá už predtým zanikla.

8. Sťažovateľka poukazuje na skutočnosti, z ktorých podľa jej názoru nepochybne

vyplýva, že si bol vedomý toho, že nie je vlastníkom nehnuteľnosti, ktorá je

predmetom podnájomnej zmluvy, a že vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti bola

od 15. marca 2006 obchodná spoločnosť CORTE spol. s r. o. (v súčasnosti CORTE

spol. s r. o. v konkurze, pozn.; ďalej aj „obchodná spoločnosť CORTE“). V tejto súvislosti

sťažovateľka tvrdí, že ak má „dnes za to“, že v danej dobe bol vlastníkom

predmetnej nehnuteľnosti, tak úmyselne zavádzal iné subjekty vrátane sťažovateľky.

9. Sťažovateľka ďalej uvádza, že po celú dobu sa ako užívateľka predmetnej

nehnuteľnosti riadila údajom uvedeným v katastri nehnuteľností, na základe ktorého bola

v rozhodnej dobe vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti obchodná spoločnosť CORTE,

a ak bolo v konaní vedenom Okresným súdom Bánovce nad Bebravou sp. zn.

rozsudkom z 11. septembra 2014 v spore medzi žalobcom a správcom konkurznej podstaty

úpadcu CORTE spol. s r. o. v konkurze rozhodnuté, že vlastníkom predmetnej

nehnuteľnosti je , bolo jeho povinnosťou uplatňovať si proti obchodnej

spoločnosti CORTE žalobou nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu, že táto

prenajímala tretím osobám nehnuteľnosť, ku ktorej nemala vlastnícke právo.

10. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľka uvádza, že vždy konala v dobrej

viere, platila a prejavovala vôľu platiť nájomné vrátane služieb spojených s užívaním

nehnuteľnosti. V tejto súvislosti sťažovateľka považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku

krajského súdu v bodoch 22 a 23 za nesprávne, keď podľa jej názoru nie je možné,

aby na jedno a to isté plnenie bola jedna osoba zaviazaná dvakrát.

11. Sťažovateľka poukazuje aj na uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 29. apríla 2014, ktorého obsahom bol pokyn správcovi konkurznej podstaty obchodnej

spoločnosti CORTE uzavrieť nájomnú zmluvu na prenájom nehnuteľnosti, ktorú užívala

sťažovateľka. Na základe uvedeného bola 12. mája 2014 uzatvorená nájomná zmluva medzi

obchodnou spoločnosťou CORTE ako prenajímateľom a obchodnou spoločnosťou

JFKonsulting s. r. o., A. Hlinku 1120/7, Bánovce nad Bebravou, IČO 47 420 618 (ďalej len

„obchodná spoločnosť JFKonsulting s. r. o.“), na dobu neurčitú a 28. augusta 2018 bola

uzatvorená medzi obchodnou spoločnosťou JFKonsulting s. r. o. a sťažovateľkou zmluva

o podnájme časti priestoru v predmetnej nehnuteľnosti.

12. Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza, že ak existovalo právoplatné rozhodnutie

súdu, a to uznesenie okresného súdu sp. zn. z 29. apríla 2014, ktoré je záväzné

pre každého, tak oprávnenie prenajať nehnuteľnosť mala v danom čase obchodná

spoločnosť CORTE, resp. obchodná spoločnosť JFKonsulting s. r. o., a nie žalobca.

Sťažovateľka namieta, že okresný súd ani krajský súd sa v odôvodnení napadnutého

rozsudku vôbec nevysporiadali so skutkovým stavom, že právoplatné rozhodnutie súdu

určilo, kto má prijímať platby za nájomné, resp. služby. Rovnako sa nevysporiadali

ani s právnymi závermi, že sťažovateľka si svoju povinnosť uhradiť platbu za užívanie

nehnuteľnosti splnila v tom čase súdnym rozhodnutím stanovenému subjektu, čím jej

povinnosť platiť zanikla.

13. Sťažovateľka namieta aj skutočnosť, že okresný súd ani krajský súd žiadnym

spôsobom nereagovali na jej podstatnú argumentáciu, v zmysle ktorej žalobca nie je

oprávnený na prijatie úhrady nájmu a služieb spojených s nájmom za obdobie, počas

ktorého bola predmetná nehnuteľnosť zapísaná do konkurznej podstaty obchodnej

spoločnosti CORTE a konkurzný súd dal právoplatným rozhodnutím pokyn, aby sa nájomné

platilo v prospech správcu konkurznej podstaty obchodnej spoločnosti CORTE, a rovnako,

že žalobca neuhrádzal poplatky za služby spotrebované sťažovateľkou v novembri 2014

jednotlivým dodávateľom, čím došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces

a k porušeniu princípu právnej istoty.

14. Krajský súd sa podľa názoru sťažovateľky nevysporiadal ani s právnou

argumentáciou zásady priority a právom správcu konkurznej podstaty obchodnej

spoločnosti CORTE prijímať platby za užívanie nehnuteľnosti, ktorú mal ako prvý zapísanú

v súpise konkurznej podstaty.

15. Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že žalobcom požadovaná suma 466,76 €

je celá nedôvodná a priznanie žalobného nároku v tomto rozsahu je v rozpore s právnym

predpisom, v rozpore so zmluvou, ako aj v rozpore s dobrými mravmi a poctivým

obchodným stykom. Túto argumentáciu ďalej v ústavnej sťažnosti podrobne rozvádza.

16. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo sťažovateľa Slovenská pošta, a. s., na súdnu ochranu podľa

SR a právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj na zachovanie princípu právnej istoty

a spravodlivosti podľa článku 1 SR, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici,

č. k. -147, zo dňa 25.10.2017, a uznesením Najvyššieho súdu SR,

č. k. , zo dňa 24.10.2019, porušené bolo.

2) Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. -147,

zo dňa 25.10.2017, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie

konanie.

3) Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi Slovenská pošta,

a. s. trovy právneho zastúpenia, v zmysle § 11 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004, vo výške

450,29 EUR (2 úkony á 177 EUR + 2 x paušálna náhrada á 10,62 EUR = 375,24 EUR +

20% DPH (75,05 EUR) = 450,29 EUR) na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

17. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

18. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

19. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

20. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

21. Ústavný súd podľa môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

22. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

22.1 Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné

pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

23. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

24. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

25. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov

zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto

písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,

začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto

zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku.

26. Podľa je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je

prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

27. Podľa dovolanie podľa nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok

minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou

slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška

príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

28. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v námietke nedostatku riadneho

a vyčerpávajúceho odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý žiadnym

spôsobom nereagoval na podstatné argumenty sťažovateľky uvedené v jej odvolaní,

a to konkrétne na námietku neplatnosti zmluvy o podnájme zo 6. augusta 2009, námietku

úhrady nájomného a služieb oprávnenému subjektu v zmysle záväzného rozhodnutia

konkurzného súdu, zapísanie nehnuteľnosti do majetkovej podstaty spoločnosti CORTE

spol. s r. o. v konkurze, kde správca konkurznej podstaty koná na základe tzv. zásady

priority, a na námietku neoprávnenosti účtovať služby spojené s nájmom, ktoré žalobca

nikdy neposkytoval, čo zakladá podľa sťažovateľky porušenie , základného

práva na súdnu ochranu podľa a porušenie práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.1 K namietanému porušeniu , základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 25. októbra 2017

29. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane vyslovil názor (zdôrazňujúc pritom

závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, najmä jeho body 51, 53 a 54),

podľa ktorého, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 , v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní je

sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu

(porov. napr. , ).

30. Uvedená zásada sa premietla aj do novej právnej úpravy zákona o ústavnom

súde, ktorý v poslednej vete § 124 uvádza, že ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný

prostriedok, lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym

opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia

o mimoriadnom opravnom prostriedku.

31. Princíp zachovania lehoty po podaní dovolania aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ako aj zákonná úprava počítajúca plynutie

lehoty dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku

však v každom prípade predpokladajú riadne využitie mimoriadneho opravného prostriedku.

O riadnom využití mimoriadneho opravného prostriedku však nemožno hovoriť v prípade,

ak je podaný neoprávnenou osobou, je podaný po lehote, je podaný bez povinného právneho

zastúpenia advokátom, prípadne ak je podaný proti rozhodnutiu, proti ktorému právna

úprava možnosť podať mimoriadny opravný prostriedok nepripúšťa. V opačnom prípade

by totiž bola pripustená možnosť špekulatívneho predlžovania lehoty na podanie ústavnej

sťažnosti (m. m. ).

32. O tento prípad ide aj vo veci sťažovateľky, ktorá dovolaním napadla rozsudok

krajského súdu, ktorým krajský súd ako súd odvolací potvrdil rozsudok okresného súdu

o peňažnom plnení v celkovej výške 466,76 € [na uplatnené príslušenstvo sa v zmysle § 422

ods. 1 písm. a) neprihliada, pozn.]. Proti takémuto rozhodnutiu je však prípustnosť

dovolania vylúčená na základe zásady ratione valoris, čo zákonodarca explicitne upravil

v citovanom .

33. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je prípustný, nemožno

prihliadať na rozhodnutie najvyššieho súdu o jeho odmietnutí v súvislosti s plynutím

dvojmesačnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti [predtým § 53 ods. 3 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov; teraz

(m. m. , , , )]. Neprípustné dovolanie

nemožno totiž z hľadiska považovať za účinný a dostupný právny

prostriedok nápravy, ktorý je podmienkou podania sťažnosti na ústavnom súde podľa tohto

článku , a na jeho podanie preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie

sťažnosti na ústavnom súde nie je možné prihliadať (m. m. ,

).

34. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd musí konštatovať, že sťažovateľka podala

mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) proti napadnutému rozsudku krajského súdu,

hoci zákon možnosť podať tento mimoriadny opravný prostriedok proti takému rozhodnutiu

nepripúšťa. Vzhľadom na to nie je možné lehotu na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 124

počítať od doručenia rozhodnutia najvyššieho súdu

o mimoriadnom opravnom prostriedku sťažovateľke, ale táto lehota sa počíta

od nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.

35. Z obsahu ústavnej sťažnosti nevyplýva deň právoplatnosti napadnutého rozsudku

krajského súdu, pretože sťažovateľka mylne orientovala svoju pozornosť na deň, keď jej

bolo doručené rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní. Ústavný súd však z údajov

centrálneho informačného systému súdov zistil, že napadnutý rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 25. októbra 2017 nadobudol právoplatnosť 24. novembra 2017.

Ústavná sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 24. januára 2020,

teda celkom zjavne po uplynutí lehoty dvoch mesiacov od právoplatnosti napadnutého

rozsudku krajského súdu.

36. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť, v ktorej sťažovateľka

namieta porušenie a základného práva podľa , ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. f) ako podanú oneskorene.

III.2 K namietanému porušeniu , základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 24. októbra 2019

37. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd uvádza,

že sťažovateľka ho napáda len formálne, mechanicky paralelne popri rozsudku krajského

súdu (označením uznesenia v petite návrhu), avšak vecne neuvádza žiaden dôvod, prečo by

malo byť odmietnutie dovolania najvyšším súdom právne nesprávne, resp. ústavne

nekonformné. Tomu korešponduje okolnosť, že najvyšší súd v ňom podrobne, logicky,

zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil, prečo vyhodnotil dovolanie sťažovateľky

ako neprípustné bez posúdenia vecnej správnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.

38. Najvyšší súd podrobne uviedol dôvody neprípustnosti podaného dovolania

v bodoch 12 až 15 napadnutého uznesenia. Ústavný súd vzhľadom na uvedené nepovažuje

za potrebné podrobne citovať závery najvyššieho súdu v napadnutom uznesení.

39. Ústavný súd konštatuje, že cieľom pravidiel tykajúcich sa prípustnosti dovolania

je zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola

nastolená právoplatným rozhodnutím, ako aj vytvárať určitý procesný filter zabraňujúci

neúmernej litigačnej záťaži najvyššieho súdu v prípade, ak vec prima facie nedosahuje

intenzitu odôvodňujúcu zásah z pozície dovolacieho súdu, a vzhľadom na ich jednoznačné

vyjadrenie dotknute ́osoby musia počítať s tým, že tieto pravidla ́budú aplikovane.́

40. Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia

zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom

nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné

pravidla ́dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis ). Postup všeobecného súdu

v súlade so zákonom preto nemôže byt ̌dôvodom na vyslovenie porušenia označených práv

sťažovateľky.

41. Vzhľadom na už uvedené niet takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a označenými právami, ktorá by po prípadnom prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o ich porušení, a preto

ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

42. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu