Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 111/2019
PDF · 301.82 KB
No categories available
III. ÚS 111/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov Petra
Straku a Martina Vernarského v konaní o prijatej ústavnej sťažnosti
,
,
, štátnych občanov
Talianska, zastúpených spoločnosťou URBAN FALATH GAŠPEREC BOŠANSKÝ,
s. r. o., advokátska kancelária, Havlíčkova 16, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
a konateľ JUDr. Ondrej Urban, MBA, vo veci namietaného porušenia ich základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 72/2013 a takto
rozhodol:
1. Základné právo , ,
, a na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní
vedenom pod sp. zn. 15 C 72/2013 p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 4 000 € (slovom
štyritisíc eur) a p r i z n á v a finančné
zadosťučinenie každému po 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré im j e Okresný súd
Bratislava II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd v Bratislave II j e p o v i n n ý uhradiť
trovy právneho zastúpenia v sume
611,50 € (slovom šesťsto jedenásť eur a päťdesiat centov) spoločne a nerozdielne na účet
ich právneho zástupcu JUDr. Ondreja Urbana, advokátska kancelária, URBAN FALATH
GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s. r. o., Havlíčkova 16, Bratislava, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Ústavnej sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 111/2019-39 z 12. novembra 2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť
,
, ,
ako aj ,
štátnych občanov Talianska (ďalej len „sťažovatelia“ alebo „sťažovateľ v 1. 2.
a 3. rade“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
14 C 233/2013 (ďalej aj „namietané alebo napadnuté konanie“), v ktorom nebolo do dňa
podania ústavnej sťažnosti meritórne rozhodnuté (predtým sa konanie viedlo ešte
na Okresného súdu Bratislava I pod sp. zn. 10 C 91/2009, pozn.).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa prostredníctvom
žaloby domáhajú náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy v sme 1 363 619,56 €
s prísl., ktorá im vznikla ako priamym pozostalým po nebohej , ktorá
zomrela v dôsledku dopravnej nehody na území Slovenskej republiky 7. júla 2007.
3. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti zrekapitulovali doterajší priebeh danej kauzy
a v podstatnom uviedli, že žalobu doručili 3. júla 2009 Okresnému súdu Bratislava I, ktorý
až po štyroch rokoch od podania žaloby, t. j. 28. februára 2013, sťažovateľom oznámil,
že na konanie nie je miestne príslušný a postupuje vec okresnému súdu. Sťažovatelia
sú toho názoru, že aj Okresný súd Bratislava I týmto nesprávnym postupom flagrantne
porušil práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keďže
nezákonne konal o (ne)oslobodení sťažovateľov od súdnych poplatkov.
4. V súvislosti s postupom okresného súdu sťažovatelia tvrdia, že aj tento svojím
postupom porušil ich základné práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny, resp.
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže ako vecne a miestne príslušný súd za 6 rokov
vo veci nevydal žiadne rozhodnutie, nevykonal žiadne dokazovanie ani neprijal žiadne
iné vhodné opatrenia, ktorými by odstránil vzniknuté prieťahy pre účely čo najrýchlejšieho
rozhodnutia vo veci. Nie je predsa možné, aby po uplynutí 6 rokov od postúpenia veci, ktorá
sa predtým nachádzala na inom všeobecnom súde už takmer 4 roky, napriek konaniu
s cudzím prvkom nebolo vykonané žiadne dokazovanie, neboli vypočuté strany sporu
a rovnako nebol vyslovený predbežný právny záver.
5. Sťažovatelia osobitne poukázali na skutočnosť, že okresný súd spôsobil absolútne
neúčelne prieťahy prerušením konania uznesením z 2. júna 2016. Na prerušenie konania
pritom nebol daný žiaden skutočný dôvod, keďže v prebiehajúcom trestnom konaní nebola
riešená žiadna otázka, ktorá by mala na predmetné civilné sporové konanie akýkoľvek
vplyv. Prerušenie konania preto sťažovatelia považujú za absolútne neodôvodnené
a neopodstatnené, keďže konajúci súd nevzal do úvahy celkovú dĺžku konania ani právo
sporových strán na rýchlu a účinnú ochranu a hospodárnosť konania.
6. Podľa názoru sťažovateľov v danom konaní všeobecné súdy zavinili zbytočné
prieťahy v konaní, keďže a ani po 10 rokoch nie je vo veci právoplatne rozhodnuté.
Zdĺhavosťou konania sa navyšujú aj právne nároky strán sporu, pretože sťažovatelia
si uplatňujú nielen nárok na zaplatenie žalovanej sumy, ale súčasne si uplatňujú aj nárok
na úhradu úrokov, náhradu trov konania vrátane právneho zastúpenia.
7. Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovatelia žiadali, aby ústavný
súd po prijatí ich ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol, že ich
základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v namietanom konaní porušené bolo. Súčasne navrhujú,
aby ústavný súd prikázal okresnému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných
prieťahov a domáhajú sa aj priznania finančného zadosťučinenia spolu v sume 50 000 €
a úhrady trov konania v sume 623,37 €.
II.
Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľov
8. Po prijatí časti ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval
predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrila k ústavnej sťažnosti a zároveň oznámila,
či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Okresný súd v prípise sp. zn.
Spr 130/2019 z 9. decembra 2019 oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil
od ústneho pojednávania. V podstatnom okresný súd uviedol:
,,Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu ku konaniu na tunajšom súde uvádzam,
že v sporovej veci žalobcu v I. rade , žalobcu v II. rade
a žalobcu v III. rade proti žalovanému Slovenská kancelária
poisťovateľov (pôvodne proti žalovaným I. Slovenská kancelária poisťovateľov,
, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy,
vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 15C/72/2013, súd uznesením sp. zn. 15C/72/2013-
1326 zo dňa 06.11.2019 konanie zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby v celom rozsahu.
Žalobcovia sa vzdali práva podať odvolanie písomným podaním doručeným súdu dňa
07.11.2019.
Sporová vec bola podaná na Okresný súd Bratislava I dňa 03.07.2009 a postúpená
z dôvodu miestnej nepríslušnosti (na námietku žalovaného v I. rade pri jeho prvom
procesnom úkone) z Okresného súdu Bratislava I dňa 26.03.2013 (a prijatá tunajším súdom
totožného dňa) na tunajší súd.
Od postúpenia veci tunajší súd vykonával rôzne procesné úkony (prekladateľ, výzvy
na vyjadrenie, zisťovanie stavu trestného konania, komunikácia s Ministerstvom
spravodlivosti SR, doručovanie listín do Turecka, čakanie na vrátenie doručeniek,
komunikácia so stranami sporu, a iné...).
Uznesením sp. zn. 15C/72/2013 - 769 zo dňa 02.11.2016, tunajší súd konanie podľa
§ 164 Civilného sporového poriadku, prerušil do právoplatného skončenia trestného
konania v trestnej veci obžalovaného za trestný čin
zabitia a ublíženia na zdraví z nedbanlivosti podľa § 85/2, 22-4-5 a 53/6 Tureckého
trestného zákona, toho času vedeného na 1. Ťažkom trestnom súde Konya v Tureckej
republike, zložka č. 2012/249.
Dňa 01.08.2017 tunajší súd prijal podanie Ministerstva spravodlivosti SR vo veci
odsúdenia žalovaného v V. rade na trest odňatia slobody v trvaní 2 roky a 6 mesiacov.
Predmetné rozhodnutie bolo súdu doručené v Tureckom jazyku, ktorá skutočnosť
si vyžiadala preklad do jazyka slovenského, doručené súdu zo strany predkladateľa dňa
16.02.2018 a následné doručovanie sporovým stranám.
Nakoľko žalobcovia podali voči uzneseniu tunajšieho súdu sp. zn. 15C/72/2013 - 769
zo dňa 02.11.2016 odvolanie, ktoré nebolo (predchádzajúcim zákonným sudcom
) predložené na rozhodnutie odvolaciemu súdu, súd žalobcov vyzval dňa
09.10.2018 na podanie informácie, či trvajú na podanom odvolaní. Žalobcovia podaním
doručeným súdu dňa 09.11.2018 vzali odvolanie späť. Súd dňa 29.01.2019 vytýčil termín
pojednávania na deň 13.06.2019, ktorá skutočnosť si vyžiadala opätovný preklad do jazyka
tureckého a následne doručovanie predvolania do Turecka a ustanovenie tlmočníka.
K otvoreniu pojednávania vytýčeného na uvedený termín však nedošlo, nakoľko ad 1)
súdu neboli doručené doručenky predvolania žalovaným v II. až VI. rade, ani informácia
doručujúceho orgánu o doručení predvolania, ad 2) žalobca v II. rade zvažoval návrh
na späťvzatie žaloby v časti a to voči žalovaným v II. až VI. rade, ad 3) účastné strany sporu
navrhli pojednávanie odročiť. Súd pojednávanie totožného dňa odročil na deň 29.10.2019,
ktoré sa však nekonalo z dôvodu späťvzatia žaloby v celom rozsahu.
Na základe uvedeného mám za to, že zo strany tunajšieho súdu nedošlo k zbytočným
prieťahom v konaní (vo veci sa konalo, avšak vzhľadom na väčší počet účastníkov na strane
žalovaného a potrebu zabezpečenia prekladu každej listiny doručovanej žalovaným v II.
až VI. rade spolu s vyčkaním na doručenky doručujúceho orgánu, ktoré úkony si vyžadujú
značnú časovú náročnosť). Názoru sťažovateľov, že v danom prípade sa sťažovatelia
ani po 10 rokoch nedočkali vydania rozhodnutia v spore nemožno vyhovieť, nakoľko spor
bol ukončený uznesením o zastavení konania ako je uvedené vyššie. Okrem iného
je potrebné poukázať na skutočnosť, že aj sami žalobcovia pôvodne žalovali okrem
žalovaného v I. rade Slovenská kancelária poisťovateľov, taktiež
, pričom žalobu voči žalovaným v II. až VI. rade vzali späť
podaním doručeným súdu dňa 21.06.2019 (teda po takmer 10 rokoch od podania žaloby),
t.j. ak by žalobcovia uvedených (správne) nežalovali, súd by mohol vo veci konať (odpadla
by potreba prekladov, doručovaní, čakania na doručenky a pod., t.j. nevyhnutných
procesných úkonov bez ktorých nie je možné pripraviť pojednávanie a vykonať dokazovanie
s vynesením rozhodnutia vo veci samej).“
9. Následne ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľov, aby sa vyjadrili,
či trvajú na ústnom pojednávaní, a zároveň mu zaslal vyjadrenie okresného súdu
na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska k veci.
10. Právny zástupca sťažovateľov v podaní z 12. decembra 2019 ústavnému súdu
oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania a v podstatnom uviedol:
„Z obsahu podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľov je zrejmé, že títo majú za to,
že v ich prípade konaním všeobecných súdov došlo k zjavnému porušeniu ich práva
na rýchle prejednanie sporu, keďže ani po 9 rokoch od podania žaloby nedošlo
k predbežnému prejednaniu sporu, či k vysloveniu predbežného právneho názoru.
Z vyjadrenia... vyplýva, že extrémna dĺžka konania bola zapríčinená najmä
zložitosťou právnej stránky veci, keďže v konaní na strane žalovaných vystupovalo viacero
subjektov a išlo o konanie s cudzím prvkom.
Žalobcovia majú za to, že v podanej ústavnej sťažnosti jasne uviedli, že žiadna
(bez výnimky) zložitosť sporu nemôže ospravedlniť ten fakt, že ani po 10 rokoch žalobcovia
nepoznali ani predbežný právny názor súdu, nakoľko nedošlo ani len k predbežnému
prejednaniu. V danom prípade sťažovatelia apelovali na skutočnosť, že právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je formulované ako bezpodmienečné, resp.
bezvýnimočné.
V demokratickom právnom štáte je predsa nemysliteľné, aby sa či už fyzické alebo
právnické osoby dostávali do situácie, kedy nie sú schopné domôcť sa svojich zákonných
nárokov a to len z dôvodu, že ide o skutkovo zložitejší spor, či o spor s cudzím prvkom.
Je nepochybné, že tieto skutočnosti nemôžu byť pripísané na ťarchu sťažovateľom.
Skutočnosť, ak súd nie je schopný konať v zmysle základných Ústavou garantovaných
práv, a to či už z dôvodu zložitejšieho sporu, alebo napríklad z dôvodu nedostatočného
personálneho obsadenia, či akéhokoľvek iného dôvodu je pre sťažovateľ ako subjektov,
ktorí sa domáhali uplatnenia svojho zákonného práva absolútne irelevantný. Podstatné
pre sťažovateľov je len to, že počas 10 rokov od podania žaloby nebolo vykonané žiadne
dokazovanie, že počas 10 rokov nedošlo ani len k vysloveniu predbežného právneho názoru.
V tejto súvislosti sťažovatelia odkazujú na početnú rozhodovaciu prax najvyšších
súdnych autorít, ako i na štrasburskú judikatúru, ktorá zhodne uvádza, že žiadna zložitosť
neospravedlňuje extrémnu dĺžku konania, ktorou sa v zmysle štrasburskej judikatúry chápu
konania, ktoré trvajú viac ako 7 rokov a doposiaľ v nich nebolo vydané žiadne právoplatné
rozhodnutie.“
III.
K obsahu spisu okresného súdu v napadnutom konaní
11. Ústavný súd v záujme objektívneho posúdenia veci požiadal okresný súd
o predloženie súdneho spisu, ktorý mu okresný súd doručil na nahliadnutie 12. decembra
2019. Zo spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie, z vyjadrenia okresného súdu
a ústavnej sťažnosti ústavný súd zistil, že okresný súd naozaj za 6 rokov vo veci samej
nevydal žiadne rozhodnutie, nevykonal žiadne dokazovanie, nevypočul sporové strany ani
nevykonal žiadne iné vhodné opatrenia, ktorými by smerovali rýchlemu rozhodnutia
vo veci. Tu treba podotknúť, že ešte v čase, keď vec bola ešte na miestne nepríslušnom
súde, právny zástupca sťažovateľov podal 28. augusta 2012 aj návrh, aby súd prerušil súdne
konanie a požiadal „Súdny dvor Európskych spoločenstiev“ o rozhodnutie o viacerých
predbežných otázkach. K uvedenému návrhu sa vyjadril neskôr žalovaný v 1. rade
(22. januára 2013 podal právny zástupca žalovaného v 1. rade aj námietku miestnej
nepríslušnosti Okresného súdu Bratislava I (č. l. 284 až č. l. 287).
12. Okresný súd 17. júna 2013 po postúpení veci (28. február 2013) vyzval právneho
zástupcu sťažovateľov, aby predložil originály alebo úradne osvedčené fotokópie
splnomocnení udelených sťažovateľmi (doplnenie splnomocnení bolo doručené okresnému
súdu 1. júla 2013 a 3. júla 2013). Súčasne niekoľkokrát v roku 2013 žiadal Okresné
riaditeľstvo Policajného zboru v Dolnom Kubíne aj Okresnú prokuratúru Dolný Kubín
o predloženie vyšetrovacieho spisu a zisťoval prostredníctvom orgánov prokuratúry
a Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstva“) stav trestného
konania voči vodičovi, občanovi Tureckej republiky, ktorý spôsobil dopravnú nehodu.
Okrem toho právny zástupca žalobcov doručil 5. augusta 2013 okresnému súdu vyjadrenie
k námietke miestnej nepríslušnosti žalovaným v 1. rade a zmenu žalobného návrhu (č. l. 331
až č. l. 337). Svoje vyjadrenie doplnil podaním doručeným okresnému súdu 27. februára
2014 (č. l. 405 až č. l. 408). V roku 2014 okresný súd doručoval žalovaným žalobný návrh,
aby sa k nemu vyjadrili. V neposlednom rade okresný súd zabezpečoval v ďalších rokoch
prostredníctvom znalca (riešil na začiatku jeho nečinnosť) preklady žalobného návrhu,
úradných listín a vyjadrení sporových strán do tureckého jazyka a ich doručovanie
sporovým stranám prostredníctvom ministerstva a Ministerstva spravodlivosti Tureckej
republiky, pretože väčšina žalovaných (v 2. až 6. rade) bola z Tureckej republiky. Zisťoval
tiež stav trestného konania proti žalovanému v 5. rade, ktoré prebiehalo v Tureckej
republike.
13. Dňa 24. septembra 2015 právny zástupca sťažovateľov požiadal okresný súd,
aby nariadil pojednávanie.
14. Okresný súd následne 2. novembra 2016 prerušil konanie do právoplatného
skončenia trestného konania proti žalovanému v 5. rade vo veci trestného činu zabitia
a ublíženia na zdraví z nedbanlivosti vedeného na „1. Ťažkom súde trestnom súde Konya
v Tureckej republike“. Proti rozhodnutiu o prerušení konania podali sťažovatelia odvolanie
8. decembra 2016 (č. l. 783 až 786). Dňa 9. októbra 2018 okresný súd vyzval právneho
zástupcu sťažovateľov, či trvá na odvolaní proti rozhodnutiu o prerušení konania, keďže
medzitým došlo k právoplatnému skončeniu trestnej veci voči žalovanému v 5. rade, ktorý
bol odsúdený za spáchaný trestný čin na 2 roky a 6 mesiacov odňatia slobody. Právny
zástupca sťažovateľov zobral podaním zo 7. novembra 2018 svoje odvolanie späť a žiadal
okresný súd o pokračovanie v konaní.
15. Dňa 29. januára 2019 okresný súd určil termín pojednávania na 13. jún 2019
a zabezpečil prostredníctvom znalca preklad predvolania do tureckého jazyka. Podaním
z 20. mája 2019 právny zástupca sťažovateľov podal vyjadrenie k pobytu sťažovateľov,
a k ich zdravotnému stavu, ako aj vyjadrenie k návrhu, kde uviedol relevantnú judikatúru
všeobecných súdov a Súdneho dvora Európskej únie v obdobných veciach (č. l. 902
až č. l. 925).
16. Pojednávanie 13. júna 2019 sa konalo za účasti právneho zástupcu sťažovateľov
a osobne bol prítomný aj žalobca v 2. rade , avšak pre neprítomnosť
tlmočníka zo slovenského do talianskeho jazyka, ako aj pre neprítomnosť žalovaných,
ktorých predvolanie nepovažoval súd za preukázané, bolo pojednávanie odročené
na 29. október 2019.
17. Podaním z 20. júna 2019 právny zástupca zobral žalobu sťažovateľov späť voči
žalovaným v 2. až 6 rade a okresný súd uznesením z 15. júla 2019 zastavil konanie proti
žalovaným v 2. až 6 rade a pripustil zmenu žaloby proti žalovanému v 1. rade (č. l. 1165).
Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 6. augusta 2019 (č. l. 1249). Dňa 15. augusta 2019
bolo okresnému súdu doručené podanie právneho zástupcu žalovaného v 1. rade, ktorý
sa vyjadril k veci. Pojednávanie 29. októbra 2019 bolo odročené na žiadosť sporových strán,
pretože medzi nimi prebiehalo mimosúdne rokovanie, ktoré nemalo byť do termínu
pojednávania skončené.
18. Podaním z 29. októbra 2019 doručeným okresnému súdu 30. októbra 2019 došlo
k späťvzatiu žaloby v celom rozsahu (dohoda o urovnaní je v spise zažurnalizovaná
na č. l. 1302 až č. l. 1306). Okresný súd uznesením č. k. 15 C 72/2013-1326 zo 6. novembra
2019 konanie zastavil. Sťažovatelia sa podaním zo 7. novembra 2019 vzdali práva
na podanie odvolania. Na č. l. 1366 v spise sa nachádza úradný záznam okresného súdu, že
„nie je možné vyznačiť právoplatnosť na čiastočnom zastavení zo dňa 15.07.2019, č. k. 15
C/72/2013 -1165 z dôvodu, že súdu sa doposiaľ nevrátili potvrdenia o doručení uznesenia
žalovaným v 2. až 6. rade“.
IV.
Právomoc ústavného súdu, zákonné a judikatúrne východiská a vyhodnotenie
postupu okresného súdu
19. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
20. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
21 Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13, § 16
až § 28, § 32 až § 248, § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde
sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
22. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom
okresného súdu dochádza(lo) k porušovaniu základného práva sťažovateľov
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
23. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
24. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil aj judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie
veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02, I. ÚS 132/03).
25. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti, ktorá je plne aplikovateľná
i po zmene právnej úpravy, konštantne vychádza z názoru, že účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným
prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia
neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak
ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04). Pre naplnenie práva
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len
prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet) a právoplatne
nerozhodli (napr. I. ÚS 118/02).
26. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa strana sporu
obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
27. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplývala do 30. júna 2016 z ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016
zrušený, a počnúc týmto dňom je úprava civilného sporového, civilného mimosporového
a správneho súdneho konania predmetom Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“),
Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku.
28. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
do 30. júna 2016 vyplývala z § 6 OSP, ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100
ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá, ako aj z § 117 ods. 1
OSP, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie
účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého
sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť.
Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň,
v ktorý sa bude konať nové pojednávanie.
29. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
už od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového
konania v čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná
hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Tento
základný princíp konania je premietnutý aj do ďalších ustanovení Civilného sporového
poriadku.
30. Napríklad povinnosť súdu konať bez prieťahov vyplýva z § 157 ods. 1 CSP,
podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,
spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania, z § 153 CSP
o sudcovskej koncentrácii konania, ďalej z § 168 – § 172 CSP o predbežnom prejednaní
sporu a následkoch neprítomnosti strán aj z § 179 ods. 1 CSP, podľa ktorého pojednávanie
vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím
na povahu konania a účel tohto zákona, alebo z § 183 ods. 1 prvej vety CSP, podľa ktorej
pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.
31. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom súdnom
konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a teda či bolo alebo nebolo porušené základné
právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy
s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch
základných kritérií: (1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, (2)
správanie účastníka súdneho konania a (3) postup samotného súdu (napr. I. ÚS 41/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04, I. ÚS 398/2016). V súlade s judikatúrou
ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu prerokúvanej veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02,
II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom
prípade.
32. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že konania
o náhradu škody a zaplatenie nemajetkovej ujmy a ušlého zisku nie sú právne zložité
a tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Skutková zložitosť
prípadu sa nedá však ani posúdiť, pretože okresný súd zatiaľ nevykonal žiadne
dokazovanie, ktoré by poukázalo na komplikované zisťovanie skutkového stavu. Predseda
okresného súdu vo svojom vyjadrení taktiež nepoukázal na prípadnú právnu alebo skutkovú
zložitosť veci.
33. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľov
v preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by mali byť
osobitne zohľadnené na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo
v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Neprimeraná dĺžka napadnutého konania
pred okresným súdom teda nebola vyvolaná správaním sťažovateľov, v konaní boli aktívni,
boli zastúpení advokátom a požadovali, aby okresný súd nariadil termín pojednávania.
34. Napokon ústavný súd pristúpil k hodnoteniu tretieho kritéria, a to samotného
postupu okresného súdu. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry,
podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou
nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, t. j. takým konaním,
ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04,
IV. ÚS 182/08). Ústavný sud si uvedomuje fakt, že prieťahy boli spôsobené do značnej
miery aj aspektom reprezentovaným zahraničným prvkom.
35. Ústavný súd sa podrobne oboznámil s doterajším priebehom napadnutého
konania a zistil, že celková doba konania na prvostupňovom súde (6 rokov) a predtým
4 roky aj na miestne nepríslušnom súde je zjavne neprimeraná, čo je nezlučiteľné
so základnými právami podľa ústavy a dohovoru, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú,
a judikatúrou ESĽP a ústavného súdu.
36. Sťažovatelia v namietanom konaní už po doručení ústavnej sťažnosti ústavného
súdu právne relevantným spôsobom [prejavením svojej vôle nepokračovať ďalej v tomto
konaní (späťvzatím žaloby)] rezignovali na poskytnutie ochrany svojich práv v súvislosti
s právnou neistotou, ktorú vo svojej ústavnej sťažnosti v súvislosti s doterajšou dĺžkou
označeného konania namietali, ale urobili tak z dôvodu zlého zdravotného stavu jedného
zo sťažovateľov, a navyše až po mimosúdnom urovnaní sporu.
V.
Posúdenie veci ústavným súdom
K bodu 1 výrokovej časti nálezu
37. Ústavný súd konštatuje, že viac ako desaťročné trvanie napadnutého konania
je už samo osebe neprimerané. Bez potreby podrobnejších analýz vzhľadom na už uvedené
skutočnosti možno konštatovať, že v prípade sťažovateľov nepochybne došlo postupom
okresného súdu v napadnutom konaní k porušeniu základného práva sťažovateľov
na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto nálezu v bode 1.
38. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Keďže v čase
rozhodovania ústavného súdu bolo konanie zastavené, ústavný súd preto neprikazoval
okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, ako to požadovali sťažovatelia v bode 7.
K bodu 2 výrokovej časti nálezu
39. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie [obdobne § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde].
40. Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva
a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť
do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
41. Podľa § 135 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ten, komu bolo uložené zaplatiť
sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, v lehote do dvoch mesiacov od nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu priznané finančné zadosťučinenie sťažovateľovi
nezaplatí, zvyšuje sa finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom o 5 % za každý
aj začatý rok omeškania až do jeho zaplatenia.
42. Sťažovatelia žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume spolu
50 000 € (20 000 € sťažovateľ v 1. rade a po 15 000 € sťažovatelia v 2. a 3. rade) a túto
svoju požiadavku odôvodnili jednak samotným porušením svojich práv zbytočnými
prieťahmi a taktiež celkovou dobou konania pred okresným súdom.
43. Vychádzajúc z doterajšej dĺžky napadnutého konania, ústavný súd konštatuje,
že v posudzovanej veci existujú dôvody na priznanie finančného zadosťučinenia.
Pri ustálení sumy ústavný súd prihliadal na namietané skutočnosti, celkovú dobu
napadnutého konania, jeho priebeh a na mieru zavinenia okresného súdu na vzniknutých
prieťahoch, ako aj na to, že po prijatí ústavnej sťažnosti konanie bolo už aj zastavené.
Zároveň vzal ústavný súd do úvahy význam konania pre sťažovateľov. Podľa názoru
ústavného súdu konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci zodpovedá priznanie
finančného zadosťučinenia sťažovateľovi v 1. rade v sume 4 000 € a sťažovateľom
v 2. a 3. rade v sume každému po 3 000 €, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto
nálezu. Vo zvyšnej časti ich žiadosti ústavný súd nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).
K bodu 3 výrokovej časti nálezu
44. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
45. Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátskou
kanceláriou, ktoré si uplatnili a vyčíslili za 3 úkony právnej služby (prevzatie a príprava
zastúpenia, vypracovanie právneho rozboru a spísanie ústavnej sťažnosti) v sume spolu
623,27 €.
46. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2018 (§ 1
ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky vo výške
980 € (z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 163,33 € a jedna
stotina v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 9,80 €), preto trovy právneho
zastúpenia pre jedného sťažovateľa za jeden úkon by predstavovali sumu 81,66 €,
[(základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 50 % podľa § 13 ods. 2 vyhlášky, pretože
išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“)]. Za dva úkony
a pre troch sťažovateľov je odmena v sume 489, 99 € a k tomu 2-krát režijný paušál
po 9, 80 €. V prípade troch sťažovateľov tvorí náhrada trov právnej služby advokátskou
kanceláriou celkovú sumu 509,99 €, po zvýšení o DPH v sume 611,50 €. Vypracovanie
právneho rozboru pre klienta ústavný súd nevyhodnotil ako úkon relevantný
pre rozhodnutie vo veci samej, preto odmenu zaň nepriznal.
47. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľov (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
48. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2020
Mojmír Mamojka
predseda senátu