Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 485/2019
PDF · 480.6 KB
No categories available
I. ÚS 485/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , , zastúpeného
advokátkou JUDr. Veronikou Tóthovou, PhD., Ku potoku 5, Košice, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 23 P 356/2016
a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.
23 P 356/2016 p o r u š e n é b o l i .
2 . Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
23 P 356/2016 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 346,26 € (slovom tristoštyridsaťšesť eur a dvadsaťšesť centov) na účet jeho
právnej zástupkyne JUDr. Veroniky Tóthovej, PhD., Ku potoku 5, Košice, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
I. ÚS 485/2019-12 z 26. novembra 2019 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 P 356/2016 (ďalej aj
„napadnuté konanie“).
1.1 Vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenie
základného práva podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru,
ústavný súd odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 18. novembra 2016 podal
na okresnom súde návrh, ktorým sa domáha zmeny úpravy rodičovských práv a povinností
k maloletej dcére , , a to formou striedavej
starostlivosti.
2.1 Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti podrobne opísal časový priebeh
napadnutého konania s uvedením chronologického prehľadu jednotlivých procesných
úkonov, ktoré okresný súd vykonával, a to najmä vo vzťahu k nariadenému dokazovaniu
formou znaleckého posudku z odboru pedopsychológie. Podľa názoru sťažovateľa je
napadnuté konanie poznačené nečinnosťou okresného súdu pri vykonávaní jednotlivých
procesných úkonov, ako aj neprofesionálnym postupom okresného súdu pri samotnom
ustanovovaní znalca a doručovaní písomností účastníkom konania.
2.2 Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti ďalej uviedol, že 20. septembra 2019 opakovane
podal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu podľa § 62 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, ku ktorej sa predseda súdu v zákonom stanovenej lehote nevyjadril. V ústavnej
sťažnosti sa uvádza, že „... súčasné právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu, na
základe ktorého sa vykonáva styk s otca s maloletou, považuje otec za nedostatočné, a to bol
dôvod prečo si otec podal návrh na zmenu úpravy styku. Podľa znaleckého posudku, ktorý
otec do konania predložil, má sťažovateľ všetky predpoklady, aby ako otec realizoval
striedavú starostlivosť a tak sa v plnej miere podieľal na výchove a starostlivosti svojej
dcéry. Postupom súdu však sťažovateľ prichádza o vzácne chvíle, ktoré by chcel tráviť so
svojou dcérou, a ktoré mu už nikto nevráti. Tri roky sa sťažovateľ nevie domôcť meritórneho
rozhodnutia, ktoré by zabezpečilo plynulé a rovnocenné stretávanie sa s dcérou, pre ktorú je
v tomto veku otcovský prvok nevyhnutný v jej živote.“.
3. Na základe skutočností uvedených v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhol,
aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že základné právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru v konaní na okresnom súde vedenom pod sp. zn. 23 P 356/2016 porušené boli,
a prikáže okresnému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov. Súčasne
sa sťažovateľ domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 40 000 € a úhrady trov
konania.
II.
Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľa
4. V súvislosti s oznámením ústavného súdu o prijatí ústavnej sťažnosti sťažovateľa
na ďalšie konanie a výzvou ústavného súdu na vyjadrenie sa k obsahu ústavnej sťažnosti
okresný súd zaujal stanovisko podaním sp. zn. 1 SprV 826/2019 z 13. decembra 2019, ktoré
bolo ústavnému súdu doručené 18. decembra 2019.
4.1 Predseda okresného súdu podal prehľad procesných úkonov v napadnutom
konaní a uviedol:
„... Vzhľadom na chronológiu vo veci vykonaných úkonov je nutné konštatovať, že k
určitým prieťahom v konaní došlo. Stalo sa tak v dvoch časových intervaloch, a to jednak v
súvislosti s prerozdelením spisov po pôvodne konajúcej zákonnej sudkyni a jednak po
odročení pojednávania za účelom nariadenia znaleckého dokazovania. V tomto období
možno hodnotiť postup súdu ako čiastočne nesústredený. K dĺžke konania prispeli i samotní
účastníci, keď preddavky na trovy znaleckého dokazovania zaplatili takmer rok po
nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania a v prípade
sťažovateľa tiež po rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorým bolo uznesenie o povinnosti
zloženia preddavku potvrdené. Ustanovená znalkyňa na zložení preddavku pritom trvala. K
prieťahom došlo čiastočne i samotnou znalkyňou, ktorá po tom, čo bola v konaní
ustanovená, následne požiadala o predĺženie lehoty na vypracovanie posudku a až potom
zistila a oznámila svoju zaujatosť a bez vypracovania posudku spis vrátila súdu. Následne
bola v konaní ustanovená ďalšia znalkyňa, ktorej zaujatosť namietal sťažovateľ. Všetky tieto
objektívne skutočnosti mali vplyv na celkovú dĺžku konania, pričom podľa môjho názoru
zodpovednosť za tieto prieťahy nemožno pripísať výlučne na ťarchu súdu...“
Predseda okresného súdu zároveň vyslovil súhlas s upustením od ústneho prejednania
ústavnej sťažnosti.
5. K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne
zaujal stanovisko podaním z 19. decembra 2019, ktoré bolo ústavnému súdu doručené
20. decembra 2019.
5.1 Sťažovateľ vo svojom stanovisku opakovane opísal skutočnosti už obsiahnuté
v ústavnej sťažnosti, reagujúc tak na prehľad chronologického priebehu napadnutého
konania podaného zo strany konajúceho súdu, s dôrazom na chybný postup okresného súdu
v spôsobe ustanovenia znalca z odboru pedopsychológie a chybné doručovanie písomností
adresovaných sťažovateľovi (k tomu pozri bod 19.2 a 19.3 odôvodnenia tohto rozhodnutia).
5.2 Sťažovateľ sa v lehote určenej ústavným súdom vo svojom stanovisku nevyjadril,
či súhlasí s upustením od ústneho prejednania veci, čo ústavný súd vyhodnotil ako okolnosť
zakladajúcu možnosť postupu podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ústavnou sťažnosťou, so stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel
k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
K obsahu súdneho spisu okresného súdu v napadnutom konaní
7. Z obsahu ústavnej sťažnosti, jej príloh, z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho
spisu a chronologického prehľadu úkonov ústavný súd zistil tieto podstatné skutočnosti
o priebehu napadnutého konania:
- 21. novembra 2016 podal sťažovateľ (otec maloletej) návrh na úpravu styku
s maloletou dcérou formou striedavej starostlivosti,
- 1. decembra 2016 okresný súd uskutočnil procesné úkony smerujúce k príprave
pojednávania (rozhodnutie o ustanovení kolízneho opatrovníka, zaslanie návrhu
matke maloletej, výzva stranám na preukázanie príjmu, zaslanie poučenia
o procesných právach a povinnostiach, pozn.),
- 5. januára 2017 bola okresnému súdu doručená správa kolízneho opatrovníka, ktorý
vo veci navrhol nariadiť znalecké dokazovanie,
- 16. januára 2017 okresný súd nariadil pojednávanie, ktoré sa malo uskutočniť
28. júna 2017,
- 27. marca 2017 bola vec vzhľadom na odchod pôvodnej zákonnej sudkyne
do invalidného dôchodku pridelená novej zákonnej sudkyni, v dôsledku čoho bol
pôvodne nariadený termín pojednávania vo veci zrušený,
- 30. októbra 2017 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené
na neurčito pre účely nariadenia znaleckého dokazovania,
- 4. decembra 2017 okresný súd uznesením č. k. 23 P 356/2016-84 nariadil znalecké
dokazovanie a za znalkyňu ustanovil , proti uvedenému uzneseniu
v časti výroku o povinnosti zložiť preddavok na znalecké dokazovanie podal
sťažovateľ odvolanie, v dôsledku čoho bol spis predložený na rozhodnutie
Krajskému súdu v Košiciach (25. mája 2018 bol spis vrátený s potvrdzujúcim
uznesením súdu prvej inštancie o povinnosti strán zložiť preddavok, pozn.),
- 22. mája 2018 požiadala súdom ustanovená znalkyňa o zloženie preddavku
na znalecké dokazovanie, okresný súd zistil, že účastníci konania preddavok
neuhradili,
- 3. januára 2019 požiadal sťažovateľ o doručenie platobných údajov pre účely úhrady
preddavku ustanovenej znalkyni,
- 29. januára 2019 bol ustanovenej znalkyni odoslaný spis, ktorý sa z dôvodu jeho
neprevzatia vrátil okresnému súdu 21. februára 2019,
- 9. mája 2019 okresný súd vykonal opätovné doručenie súdneho spisu ustanovenej
znalkyni,
- 16. mája 2019 požiadala ustanovená znalkyňa o predĺženie lehoty na vypracovanie
znaleckého posudku v termíne do 31. júla 2019, okresný súd jej žiadosti vyhovel,
- 17. júla 2019 ustanovená znalkyňa oznámila okresnému súdu, že namieta svoju
zaujatosť z dôvodu, že osobne pozná sťažovateľa (otca maloletej), zároveň vrátila
spis okresnému súdu,
- 30. júla 2019 rozhodol okresný súd uznesením č. k. 23 P 356/2016-159 o ustanovení
novej znalkyne ,
- 16. augusta 2019 podal sťažovateľ námietku proti ustanovenej znalkyni
z dôvodu, že táto podala 14. januára 2015 odborné vyjadrenie
o maloletej na žiadosť matky v konaní o rozvod manželstva rodičov maloletej,
v ktorom sa zároveň rozhodlo o zverení maloletej do osobnej starostlivosti matky,
- 1. októbra 2019 na základe vznesenej námietky proti ustanovenej znalkyni podala
zákonná sudkyňa pokyn na ustanovenie nového znalca v konaní, následne okresný
súd vykonával úkony smerujúce k zabezpečeniu znalca,
- 14. októbra 2019 vyzval okresný súd účastníkov konania, aby sa v lehote 3 dní
vyjadrili, či nemajú námietky proti osobe znalca (matka sa
vyjadrila, že nemá námietky 18. novembra 2019, pozn.),
- 28. novembra 2019 bolo okresnému súdu doručené oznámenie pôvodného právneho
zástupcu , že sťažovateľa (otca
maloletej) v konaní už nezastupuje, zároveň uviedla meno a sídlo nového právneho
zástupcu sťažovateľa.
IV.
Právomoc ústavného súdu, ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a vyhodnotenie postupu okresného súdu
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práva alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom stanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Sťažovateľ sa svojou ústavnou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
10. Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
11. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07,
12. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (to platí aj pre čl. 6 dohovoru, pozn.) vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
(m. m. IV. ÚS 221/04).
13. Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
14. Táto povinnosť súdu a sudcu s účinnosťou od 1. júla 2016 vyplýva zo zákona
č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„CMP“), najmä z jeho čl. 5 ods. 2 a čl. 12. Podľa čl. 5 ods. 2 CMP súd postupuje z úradnej
povinnosti na základe zákona na účely prejednania a rozhodnutia veci tak, aby ochrana práv
bola rýchla a účinná. Podľa čl. 12 CMP súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne
a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb.
15. Podľa § 30 CMP po začatí konania postupuje súd v súčinnosti s ostatnými
subjektmi konania tak, aby bola vec v čo najkratšom čase prejednaná a rozhodnutá.
O odročení pojednávania rozhoduje súd aj v mimosporovom konaní podľa § 183 a § 184
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) taktiež účinného od 1. júla 2016, a to
v spojení s § 2 ods. 1 CMP, a preto aj v konaniach starostlivosti súdu o maloletých je možné
pojednávanie odročiť len z dôležitých dôvodov a na konkrétny termín. To znamená,
že podľa novej právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016 je odročovanie pojednávania
na neurčito zo zákona vylúčené (§ 395 ods. 1 CMP).
16. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
17. Čo sa týka hodnotenia právnej a skutkovej zložitosti napadnutého konania,
ústavný súd konštatuje, že konanie o úprave styku k maloletým deťom tvorí bežnú súčasť
rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ho nemožno považovať za právne
ani skutkovo zložité.
18. V konaní o ústavnej sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd okrem zložitosti veci skúma aj
to, akým spôsobom sa na prieťahoch konania podieľa osoba, ktorá podala ústavnú sťažnosť
vo veci porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
18.1 Ústavný súd konštatuje, že v správaní sťažovateľa vzhliadol skutočnosť vedúcu
k určitým prieťahom v napadnutom konaní, keď si sťažovateľ nesplnil povinnosť uloženú
súdom na zloženie preddavku ustanovenej znalkyni a urobil tak až 14. februára 2019 (to
znamená 9 mesiacov po potvrdzujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu o jeho odvolaní,
pozn.).
19. Ústavný súd napokon hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom
konaní.
19.1 Okresný súd bezprostredne po doručení návrhu 21. novembra 2016 postupoval
vo veci plynule a vykonával úkony procesného charakteru (ustanovil maloletej kolízneho
opatrovníka, zaslal návrh matke maloletej, vyzval strany na preukázanie príjmu, zaslal
poučenia o procesných právach a povinnostiach, nariadil vo veci pojednávanie). Ďalší
postup okresného súdu je poznačený čiastočne nesústredenou činnosťou, ktorú možno
konštatovať po zmene zákonnej sudkyne a zrušení pôvodného termínu nariadeného
pojednávania určeného na 28. jún 2017 a následne po uskutočnení pojednávania 30. októbra
2017 v postupe súdu pri rozhodovaní o ustanovení znalca.
19.2 V napadnutom konaní pôvodne ustanovená znalkyňa
(uznesenie č. k. 23 P 356/2016-84 zo 4. decembra 2017, pozn.) 16. mája 2019 oznámila
okresnému súdu, že v požadovanej lehote nie je schopná znalecký posudok vypracovať,
a požiadala okresný súd o predĺženie lehoty. Okresný súd vyhovel žiadosti znalkyne a určil
lehotu na vypracovanie znaleckého posudku do 31. júla 2019, avšak znalkyňa 10. júla 2019
namietla svoju zaujatosť. Okresný súd neefektívne a nesústredene postupoval aj
pri ustanovení novej znalkyne (uznesenie č. k. 23 P 356/2016-159
z 30. júla 2019), keďže zo spisu bolo zrejmé, že uvedená znalkyňa v minulosti už podala
odborné vyjadrenie vo veci maloletého dieťaťa, ktoré vypracovala na žiadosť matky a ktoré
sa v súdnom spise nachádza (čl. 80 súdneho spisu, pozn.), čím bolo možné založiť
predpoklad, že otec maloletého dieťaťa (sťažovateľ) bude osobu znalkyne namietať pre jej
zaujatosť. V čase rozhodovania ústavného súdu o ústavnej sťažnosti nebolo v napadnutom
konaní rozhodnuté o ustanovení nového znalca.
19.3 Ústavný súd pri komplexnom posúdení postupu okresného súdu nemohol
opomenúť ani tú skutočnosť, že okresný súd sa dopustil opakovanej chyby, keď písomnosti
určené sťažovateľovi doručoval na adresu jeho pôvodného právneho zástupcu, a to aj
po viac ako 15 mesiacoch od riadneho písomného oznámenia zmeny právneho zástupcu
sťažovateľa v napadnutom konaní (písomné oznámenie doručené okresnému súdu 29. mája
2018 a 1. júna 2018, čl. 107 a čl. 114 súdneho spisu, pozn.).
20. Bez ohľadu na relatívnu náročnosť nariadeného znaleckého dokazovania
(spravidla vykonávaného vo viacerých samostatných fázach hodnotenia správania rodičov
a maloletého dieťaťa) došlo v posudzovanom prípade k vytvoreniu stavu, keď po dobu
v trvaní takmer 2 rokov nie je v napadnutom konaní ustanovený znalec, ktorý ešte musí
vykonať výsluch maloletého dieťaťa a jeho rodičov ako nevyhnutný základ pre samotné
vypracovanie znaleckého posudku. Znalecké dokazovanie v tomto prípade samo osebe
vnieslo predpoklad určitého predĺženia napadnutého konania, avšak ďalší postup okresného
súdu viedol k jeho zbytočnému predĺženiu. Tým sa de facto oddialila reálna možnosť
dosiahnutia rozhodnutia vo veci samej z ústavnoprávneho hľadiska v akceptovateľnej dobe.
21. Nielen účastníkom konania, ale aj ustanovenému znalcovi v konaní vznikajú
procesné povinnosti, splnenie ktorých zabezpečuje riadny priebeh konania. Je na rozhodnutí
konajúceho súdu, či využije možnosť vynútiť si splnenie procesných povinností uložením
poriadkovej pokuty [§ 102 ods. 1 písm. a) CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP], avšak je
potrebné zároveň uviesť, že samotný inštitút poriadkovej pokuty je potrebné vnímať
ako účinný nástroj súdu na zabezpečenie plynulosti konania, a preto i nevyužitie možnosti
uloženia poriadkovej pokuty je možné v ústavnoprávnom rozmere považovať za jednu
z príčin vzniku zbytočných prieťahov ku konštatovaniu porušenia základného práva podľa
V.
Závery ústavného súdu
22. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na to, že s ohľadom na predmet
konania pri rozhodovaní o úprave pomerov k maloletým deťom ide o vec, ktorá
vo všeobecnosti vyžaduje postup okresného súdu výnimočnou rýchlosťou, čo v napadnutom
konaní nebolo uskutočnené.
23. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku vo veci Fiala proti Českej republike
z 18. júla 2006 uviedol, že prípady týkajúce sa starostlivosti o deti je teda nevyhnutné
prejednávať so všetkou rýchlosťou (bod 76; porovnaj tiež rozsudky vo veciach Nuutinen
proti Fínsku z 27. 6. 2000, Voleský proti Českej republike z 29. 6. 2004).
24. Rovnako tak ESĽP uviedol, že veci „týkajúce sa starostlivosti o deti je nevyhnuté
prejednávať rýchlo. Prieťahy v niektorej fáze konania možno tolerovať len za podmienky,
že celková doba konania nebude neprimeraná.“ (rozsudok vo veci Nuutinen proti Fínsku
z 27. 6. 2000, bod 110, porovnaj tiež rozsudok vo veci Hokkanen proti Fínsku z 23. 9. 1994,
bod 72). V rozsudku vo veci Kříž proti Českej republike z 9. januára 2007 uviedol:
„V tomto ohľade Súd pripomína, že žalovanému štátu náleží zaistiť si prostriedky
umožňujúce riešiť prípady týkajúce sa maloletých detí s najvyššou rýchlosťou napriek
prípadným rozporom medzi rodičmi týchto detí.“ (bod 74 rozsudku).
25. V prípade konania, ktorého cieľom je priznanie práva na styk s dieťaťom, si
predmetná vec vyžaduje naliehavé prejednanie, keďže samotné plynutie času môže spôsobiť
nezvratné následky vo vzťahu medzi dieťaťom a rodičom, ktorý s ním nežije (bod 106
rozsudku Voleský proti Českej republike z 29. 6. 2004).
26. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného
súdu v napadnutom konaní vedenom pod sp. zn. 23 P 356/2016 došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na druhej strane však ústavný súd pripomína, že ak by rodičia skutočne dbali o najlepší
záujem svojho maloletého dieťaťa, mohli sa na úprave pomerov k nemu dohodnúť
a k žiadnym prieťahom v konaní pred súdom by nemuselo dochádzať.
VI.
Prikázanie vo veci konať a primerané finančné zadosťučinenie
27. Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa
svojou nečinnosťou, vo veci konal.
28. Ústavný súd formuloval príkaz konať (bod 2 výroku nálezu) a okresný súd je
povinný postupovať podľa čl. 6 CMP, § 30 a § 35 až § 38 CMP.
29. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
30. Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva
a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť
do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
31. Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 40 000 €.
Svoj návrh na priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľ žiadnym konkrétnym
spôsobom neodôvodnil, čím nesplnil požiadavku formulovanú v § 43 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, a to aj napriek kvalifikovanému právnemu zastúpeniu v konaní
pred ústavným súdom.
32. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušenia základného práva (IV. ÚS 210/04).
33. Aj keď by podľa názoru ústavného súdu v konkrétnom sťažovateľovom prípade
zvyčajne prichádzalo do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia, ústavný súd mu
nemohol toto finančné zadosťučinenie priznať, pretože svoju žiadosť riadne neodôvodnil
(§ 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde) a uviedol len rozsah požadovaného zadosťučinenia.
33.1 Ústavný súd z tohto dôvodu návrhu sťažovateľa na priznanie finančného
zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).
34. Ústavný súd k tomu dodáva, že jeho fakultatívna právomoc priznať primerané
finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy v žiadnom rozsahu nijakým spôsobom
nemodifikuje ani nerozširuje účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje v konaní
o namietanom porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti
s uvedeným považuje ústavný súd za dôležité zdôrazniť aj to, že jeho právomoc priznať
primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy sťažovateľovi, ktorého
sťažnosti vyhovie v merite veci, nie je samostatným nárokom sťažovateľa na akési
odškodnenie za prípadné prieťahy v konaní príslušného štátneho orgánu, ale má len
akcesorickú povahu. Satisfakčný potenciál rozhodnutia ústavného súdu teda nie je
autonómnym prvkom ním poskytovanej ochrany ani akýmsi paralelným titulom
pre domáhanie sa tejto ochrany. Takýmto titulom je len a výlučne potreba chrániť konkrétne
základné právo sťažovateľa a prostredníctvom tohto práva aj princíp právnej istoty
(I. ÚS 235/03, I. ÚS 112/07, I. ÚS 203/09, I. ÚS 496/2013).
VII.
Trovy konania
35. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom. Podľa
§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa
výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti
uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
36. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2018, ktorá bola
vo výške 980 €.
37. Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby [prevzatie a prípravu
zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti v súlade s § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c)
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov]
advokátke JUDr. Veronike Tóthovej, PhD. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané
v roku 2019 (2 × 163,33 € ) spolu s režijným paušálom (2 × 9,80 €) predstavuje sumu trov
konania celkom vo výške 346,26 €. Písomné vyjadrenie sťažovateľa z 20. decembra 2019
ústavný súd nevyhodnotil vzhľadom na jeho obsah ako podanie relevantné pre rozhodnutie
vo veci samej, a preto odmenu advokátke JUDr. Veronike Tóthovej, PhD., zaň nepriznal.
38. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa JUDr. Veroniky Tóthovej, PhD., v lehote uvedenej v bode 3 výroku
tohto nálezu (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
39. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu