Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 40/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, ,

zastúpeného advokátskou kanceláriou VESTENICKÁ & BD advokátska kancelária, s. r. o.,

Ševčenkova 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Júlia

Vestenická, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 3 v spojení s a práv podľa a ods. 3

písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 20. januára

2014, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 27. novembra 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. júla 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra

2018 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátskou kanceláriou VESTENICKÁ & BD advokátska kancelária, s. r. o.,

Ševčenkova 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Júlia

Vestenická, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 3 v spojení s (ďalej len „“) a práv podľa

čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 20. januára 2014 (ďalej len

„napadnutý rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 27. novembra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 31. júla 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola po jej doručení pridelená sudcovi

spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu

skončilo 16. februára 2019. V zmysle čl. X bodu 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku

č. 1 zo 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola vec sťažovateľa 17. októbra 2019

prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov

pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi, ktorý je v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu

práce členom štvrtého senátu ústavného súdu.

3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým

rozsudkom okresného súdu uznaný za vinného zo spáchania (v bode I obžaloby)

pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“) vo viacčinnom súbehu so zločinom podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a)

sčasti v štádiu pokusu podľa (v bode II

obžaloby), za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 14 rokov. Skutkový

základ spáchania označených trestných činov spočíval (v podstate) v tom, že sťažovateľ

(v bode I obžaloby) uzatváral s poškodenými zmluvy o sprostredkovaní prevodu členských

práv a povinností v bytovom družstve, prijímal od nich za to platby, avšak prevod členských

práv k družstevným bytom nezabezpečil a prijaté finančné prostriedky nevrátil, resp. v tom,

že (v bode II obžaloby) od pracovno-personálnej agentúry pod falošnou zámienkou vylákal

finančné prostriedky určené na výplatu miezd a odvodov svojich údajných pracovníkov,

pričom tieto náklady od počiatku nemal v úmysle agentúre uhradiť a ani ich neuhradil.

4. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré

krajský súd (napadnutým) rozsudkom sp. zn. z 27. novembra 2014 podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) ako nedôvodné zamietol.

5. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré

najvyšší súd (napadnutým) uznesením sp. zn. z 31. júla 2018 odmietol podľa

.

6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti (a jej doplneniach doručených ústavnému súdu,

pozn.) namieta porušenie svojich označených práv garantovaných a dohovorom,

ku ktorému (podľa sťažovateľa) došlo napadnutým rozsudkom okresného súdu, napadnutým

rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom,

ktorý ich vydaniu predchádzal.

6.1 Sťažovateľ argumentuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení

nevysporiadal so všetkými skutočnosťami uvedenými v jeho dovolaní, ktoré opieral

o dôvody ustanovené v , a s poukazom

na .

6.2 Sťažovateľ uvádza, že v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)

v dovolaní namietal, že už samotná obžaloba vo vzťahu ku skutku

v bode II vychádzala len z výpovedí svedkov, ktorí boli vypočutí ešte pred vznesením

obvinenia, čo podľa neho nemožno konvalidovať v priebehu hlavného pojednávania (v tejto

súvislosti sťažovateľ poukázal na stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu

sp. zn. Tpj 63/2009, pozn.). V rámci označeného dovolacieho dôvodu sťažovateľ tiež

namietal, že prvostupňový súd odmietol návrhy obhajoby na vykonanie dokazovania,

predovšetkým na výsluch svedkyne a vychádzal len z výpovedí

svedkov navrhnutých obžalobou.

6.3 Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti ďalej poukazuje na to, že v rámci dovolacieho

dôvodu podľa namietal skutočnosť, že súdy

nižšieho stupňa prihliadli aj na výpoveď svedkyne , hoci tá

ako advokátka zastupovala sťažovateľa na základe plnej moci, a teda bola viazaná

povinnosťou mlčanlivosti, ktorej ju sťažovateľ nezbavil. Podľa sťažovateľa sa pritom

najvyšší súd pri hodnotení zákonnosti výpovede označenej svedkyne, ktorá nebola zbavená

mlčanlivosti, odchýlil od vlastnej aplikačnej praxe.

6.4 Sťažovateľ tiež namieta, že najvyšší súd nenapravil ani pochybenie súdov

nižšieho stupňa [namietané v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i)

, pozn.] spočívajúce v tom, že pri ukladaní trestu poukázali aj na

písm. h) (podľa ktorého priťažujúcou okolnosťou je to, že páchateľ

spáchal viac trestných činov, pozn.), hoci skutočnosť spáchania viacerých trestných činov

bola už zohľadnená v rámci zásad pre ukladanie úhrnného trestu podľa § 41 ods. 2

, čo je v rozpore so zásadou nebis in idem vyjadrenou v

.

7. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje,

aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1/ Postupom Okresného súdu Bratislava III, Krajského súdu Bratislava

a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vo veci vedenej proti sťažovateľovi na Okresnom

súde Bratislava III pod sp. zn. , na Krajskom súde Bratislava pod sp. zn.

a na Najvyššom súde SR pod sp. zn. , boli porušené

• základné práva zaručené v , domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky,

• základné práva na spravodlivý proces zaručené v Slovenskej

republiky,

• základné práva a slobody zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd,

• základné práva zaručené v ako aj v

ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to právo na

obhajobu,

• základné práva zaručené v , zachovávať

princípy právneho štátu.

2/ Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. , zo dňa 31. 07. 2018,

rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. , zo dňa 27. 11. 2014, a rozsudok

Okresného súdu Bratislava III sp. zn. , zo dňa 20. 01. 2014, sa zrušujú a vec sa

vracia na ďalšie konanie.

3/ Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva primerané finančné

zadosťučinenie v sume 30.000 EUR (slovom tridsaťtisíc eur), ktoré sú mu Okresný súd

Bratislava III a Krajský súd Bratislava povinné spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd Bratislava je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume

390,50 EUR vrátane DPH do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu na účet

právnej zástupkyne sťažovateľa.“

8. Posudzujúc obsah ústavnej sťažnosti a jej navrhovaný petit, ústavný súd

konštatuje, že sťažovateľ v prvom bode petitu navrhuje vyslovenie porušenia ním

označených práv len postupom okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu v jeho

veci, ale v druhom bode petitu sa zároveň domáha zrušenia napadnutých rozsudkov

okresného súdu a krajského súdu, ako aj napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Zohľadňujúc túto nepresnosť vo formulácii petitu v kontexte s odôvodnením ústavnej

sťažnosti, ústavný súd ustálil, že sťažovateľ v posudzovanej veci namieta porušenie svojich

v ústavnej sťažnosti označených práv nielen postupom všeobecných súdov v jeho veci,

ale aj (a najmä) ich rozhodnutiami vydanými v týchto konaniach (t. j. napadnutým

rozsudkom okresného súdu, napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu), a preto tento záver premietol aj do záhlavia tohto uznesenia

(m. m. , ). Rovnako do záhlavia tohto uznesenia premietol

ústavný súd skutočnosť, že sťažovateľ namieta aj porušenie „základného práva zachovávať

princípy právneho štátu“ podľa , ktorý však má charakter všeobecného

ústavného princípu (neobsahuje subjektívne základné právo, pozn.), ktorý sú povinné

rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní a vyslovenie

porušenia ktorého v konaní o ústavnej sťažnosti podanej podľa je

v zásade možné len v spojení s vyslovením porušenia niektorého zo základných práv

garantovaných v druhej hlave (m. m. napr. , ).

II.

Relevantné ustanovenia právnych predpisov

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

11. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

17. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má

právo obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,

ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

18. Podľa opravným prostriedkom proti rozsudku

súdu prvého stupňa je odvolanie.

19. Podľa dovolanie možno podať proti

právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené

ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania

podľa § 371.

20. Podľa , a dovolanie možno podať,

ak

- zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu [písm. c)],

- rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným

spôsobom [písm. g)],

- rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť [písm. i)].

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

III.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým

rozsudkom okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj

postupom, ktorý ich vydaniu prechádzal

21. Z už citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc

všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Podstata a účel princípu

subsidiarity vychádza z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže

byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci

im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (m. m. ,

, , ). Z princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu možno vyvodiť ústavný príkaz pre každú osobu, ktorá namieta porušenie

svojho základného práva, v zmysle ktorého musí rešpektovať postupnosť ústavnej ochrany,

a preto pred tým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (m. m.

). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí,

že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže, resp. mohol domôcť využitím

jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred inými orgánmi verejnej moci, musí

takúto ústavnú sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

22. Sťažovateľ v posudzovanej veci namieta, že k porušeniu jeho v ústavnej sťažnosti

označených práv došlo (aj) napadnutým rozsudkom okresného súdu (a postupom

predchádzajúcim jeho vydaniu), ktorým bol uznaný za vinného zo spáchania

pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a)

vo viacčinnom súbehu so zločinom podvodu podľa ,

písm. a) sčasti v štádiu pokusu podľa a bol

mu uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní štrnástich rokov.

23. Z (citovaného v časti II tohto uznesenia, pozn.)

vyplýva, že sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu

(ako aj postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal) odvolanie ako riadny opravný prostriedok

(čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd (čo aj svojím

napadnutým rozsudkom urobil). Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní

sťažovateľa tak za daných okolností vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať

napadnutý rozsudok okresného súdu (vrátane konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo).

Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. a) z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

24. Sťažovateľ tiež namieta porušenie svojich v ústavnej sťažnosti označených práv

napadnutým rozsudkom krajského súdu (vrátane konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo),

ktorým odvolací súd odvolanie sťažovateľa proti meritórnemu rozhodnutiu prvostupňového

súdu ako nedôvodné zamietol. Proti označenému rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľ

podal dovolanie, ktoré odôvodnil dovolacími dôvodmi podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i)

.

25. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ aj vo vzťahu k napadnutému rozsudku

krajského súdu mal k dispozícii účinný prostriedok nápravy (vo forme dovolania), ktorý

využil a o ktorom bol oprávnený a povinný rozhodnúť orgán verejnej moci (najvyšší súd),

ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu. Rozhodovacia činnosť

všeobecných súdov všetkých stupňov (vrátane dovolacieho) pritom v zásade pokrýva celý

rozsah základných práv spojených s trestným konaním, ktorý je relevantný pre konanie

o ústavnej sťažnosti, keďže všeobecné súdy plnia úlohu nielen ochrancov zákonnosti, ale aj

prvotných ochrancov ústavnosti. Právomoc ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ) je preto (okrem výnimočných prípadov) uplatniteľná až

po vyčerpaní riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré právna úprava

subjektom zúčastneným na konkrétnom konaní pred orgánom verejnej moci v záujme

ochrany ich práv (vrátane základných práv a slobôd) poskytuje.

26. V kontexte už uvedeného považuje ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci

za relevantnú aj tú skutočnosť (vyplývajúcu z obsahu dokumentácie predloženej

sťažovateľom, pozn.), že obsah ústavnej sťažnosti sťažovateľa je v podstate reprodukciou,

resp. v rozhodujúcej miere doslovným prepisom jeho dovolania podaného proti

napadnutému rozsudku krajského súdu. Za danej situácie, vychádzajúc zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu a rešpektujúc inštančnú postupnosť pri uplatňovaní

subjektívnych práv, je vylúčené, aby rozhodnutie odvolacieho súdu podliehalo ústavnému

prieskumu z rovnakých hľadísk, z akých už bolo preskúmané dovolacím súdom. Úloha

ústavného súdu sa v tomto smere musí obmedziť na posúdenie ústavnej akceptovateľnosti

vysporiadania sa najvyššieho súdu s dovolacou argumentáciou sťažovateľa.

27. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa

aj v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu (a postupu, ktorý jeho

vydaniu predchádza) odmietol podľa z dôvodu

nedostatku svojej právomoci.

III.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý jeho vydaniu prechádzal

28. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu napokon namieta,

že k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa (resp.

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) a (základného) práva

na obhajobu podľa , resp. práva podľa dohovoru

došlo aj postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo jeho dovolanie

proti napadnutému rozsudku krajského súdu podané z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c),

g) a i) s poukazom na odmietnuté podľa

. Sťažovateľ najvyššiemu súdu (v podstate) vytýka, že sa v napadnutom

uznesení riadne nevysporiadal so všetkými jeho dovolacími námietkami (bližšie popísanými

v časti I tohto uznesenia, pozn.).

29. Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti (obdobne ako najvyšší súd

v napadnutom uznesení, pozn.) v prvom rade zdôrazňuje, že dovolanie ako mimoriadny

opravný prostriedok v rámci trestného konania je spôsobilé privodiť prelomenie zásady

nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať iba v prípadoch,

keď je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu nižšieho

stupňa. Z tohto hľadiska ústavný súd vo svojej judikatúre dlhodobo v plnom rozsahu

akceptuje, že najvyšší súd ako súd dovolací nie je už z dôvodu zákonného vymedzenia

dovolacích dôvodov ( ) predurčený na úplný prieskum rozsudkov

nižších súdov činných v rámci trestného konania. Pokiaľ by zákonodarca zamýšľal urobiť

z najvyššieho súdu tretí stupeň s plnou jurisdikciou, neustanovil by katalóg dovolacích

dôvodov. Už samotné chápanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku preto

ospravedlňuje reštriktívny prístup najvyššieho súdu k dovolacím dôvodom (napr.

).

30. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je

zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(m. m. , tiež napr. , , , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m.

, m. m. ).

31. Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ako aj sťažovateľom

priloženej dokumentácie ústavný súd konštatuje, že označené rozhodnutie dovolacieho súdu

vo veci sťažovateľa nevykazuje znaky zjavnej neodôvodnenosti, svojvôle alebo

arbitrárnosti. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu poskytol náležitú, logickú

a presvedčivú odpoveď na všetky podstatné dovolacie námietky sťažovateľa a jeho záver

o nenaplnení sťažovateľom označených dovolacích dôvodov nemožno hodnotiť ako taký,

ktorý by popieral zmysel a účel zákonných ustanovení vzťahujúcich sa na dovolacie

konanie, a preto jeho rozhodnutie možno považovať za ústavne konformné.

32. Najvyšší súd v reakcii na argumentáciu sťažovateľa v rámci uplatneného

dovolacieho dôvodu podľa (najmä) uviedol,

že za porušenie práva na obhajobu nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu

o voľbe použitých dôkazných prostriedkov, ako ani hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý

nezodpovedá predstavám obvineného. Podľa najvyššieho súdu z odôvodnení napadnutých

rozhodnutí súdov nižšieho stupňa bolo zrejmé, aké dôkazy boli vykonané, aké skutkové

závery z týchto dôkazov súdy vyvodili a akými úvahami sa spravovali pri hodnotení

dôkazov, a okresný súd tiež jasne uviedol, prečo nevykonal niektoré dôkazy navrhnuté

sťažovateľom ako obvineným. Ďalej najvyšší súd poukázal na to, že sťažovateľ bol

v priebehu súdneho konania zastúpený dvoma obhajcami a mal možnosť v miere, akú uznal

za vhodnú, využívať všetky svoje procesné práva. Napokon najvyšší súd zdôraznil,

že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, a nie posudzovanie

správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu, proti ktorému v skutočnosti smerovala

dovolacia argumentácia sťažovateľa len formálne odkazujúca na označený dovolací dôvod.

Takéto odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vedúce k záveru o nenaplnení

dovolacieho dôvodu podľa , implicitne obsahujúce

odpovede aj na konkrétne dovolacie výhrady sťažovateľa (ktoré zopakoval aj vo svojej

ústavnej sťažnosti, pozn.) považuje ústavný súd z ústavného hľadiska za udržateľné.

33. Nad rámec odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vo vzťahu

k sťažovateľom poukazovanému právnemu názoru vyjadrenému v stanovisku

trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 63/2009 (S 30/2010) ústavný súd

uvádza, že stanovisko sa týka možnosti odmietnutia obžaloby a vrátenia veci prokurátorovi

súdom (teda okolností predsúdneho konania), nie odsudzujúceho rozsudku. V kontexte

uznania viny súdom by bolo porušením práva obvineného na obhajobu, ak by na hlavnom

pojednávaní výpoveď svedka vykonaná v štádiu trestného konania pred vznesením

obvinenia (nie teda, ak bol svedok znovu vypočutý aj po vznesení obvinenia s umožnením

účasti obhajoby na výsluchu) bola jediným alebo rozhodujúcim dôkazom o vine

obvineného. Z napadnutého rozsudku okresného súdu a napadnutého rozsudku krajského

súdu však vyplýva, že vina sťažovateľa (aj vo vzťahu ku skutku v bode II obžaloby) bola

preukázaná množstvom dôkazov (okrem výpovedí svedkov a poškodených najmä listinnými

dôkazmi – zmluvami, faktúrami, výpismi z účtov, pozn.) bez toho, aby výpoveď jedného

či viacerých konkrétnych svedkov bola pre odsúdenie sťažovateľa rozhodujúca v tom

zmysle, že by nebola podporená ďalšími dôkazmi jednoznačne preukazujúcimi jeho vinu.

Sťažovateľ navyše v priebehu hlavného pojednávania (až na základe dokazovania,

na základe ktorého bola uznaná vina) mal možnosť aj vo vzťahu k jednotlivým

vypočúvaným svedkom (za dodržania zásady kontradiktórnosti) klásť otázky a uvádzať

skutočnosti na svoju obhajobu, a tak vyvrátiť dôvodnosť podozrenia zo spáchania

žalovaných trestných činov, k čomu však zjavne nedošlo.

34. Pod právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v jeho napadnutom uznesení,

že za zásadné porušenie práva obvineného na obhajobu nemožno považovať vlastnú úvahu

orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov,

keďže opačný prístup by bol v rozpore so zásadou viazanosti dovolacieho súdu zisteným

skutkom [ ], spadá aj výhrada sťažovateľa,

že okresný súd odmietol vypočuť ním navrhovaných svedkov, predovšetkým

, ktorá mala uviesť skutočnosti svedčiace v jeho prospech. Ústavný súd,

akceptujúc uvedený právny názor dovolacieho súdu ako ústavne konformný, v tejto

súvislosti poukazuje aj na odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorom

odvolací súd (okrem iného) uviedol, že „z konania pred súdom prvého stupňa je zrejmé, že

boli vypočutí aj svedkovia, ktorých navrhla obhajoba (svedkovia ,

, )“, pričom vo vzťahu k svedkyni sa krajský

súd stotožnil s názorom okresného súdu, že jej výsluch by bol „zjavne nadbytočný“, keďže

skutkové okolnosti týkajúce sa označenej osoby boli odlišné od skutkových okolností

tvoriacich podstatu sťažovateľom spáchanej trestnej činnosti. Z uvedeného vyplýva,

že (aj) na výhradu označenú v tomto bode dostal sťažovateľ v priebehu konania

pred všeobecnými súdmi jasnú odpoveď, čo znemožňuje považovať postup konajúcich

súdov za ústavne neudržateľný (nad tento rámec nehodnotí úplnosť dokazovania

ani ústavný súd, keďže rovnako ako dovolací súd nie je súdom skutkovým).

35. Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd aj námietku sťažovateľa

týkajúcu sa spôsobu vysporiadania sa najvyššieho súdu s dovolacím dôvodom podľa § 371

ods. 1 písm. g) , v rámci ktorého sťažovateľ namietal skutočnosť,

že súdy nižšieho stupňa prihliadli aj na výpoveď svedkyne , hoci

tá ako advokátka nebola sťažovateľom zbavená povinnosti mlčanlivosti. Najvyšší súd

v tejto súvislosti v napadnutom uznesení argumentoval (v podstate) tým, že uvedenú

svedkyňu konajúcu v skutkovom omyle sťažovateľ využíval na páchanie trestnej činnosti,

keď ho na základe ním udeleného plnomocenstva v určitom období zastupovala

ako konateľa obchodnej spoločnosti Real Dream s. r. o. a (na základe pokynu sťažovateľa)

podpísala niektoré zmluvy s poškodenými osobami. Z vykonaného dokazovania podľa

najvyššieho súdu pritom bolo zrejmé, že (v tom čase zapísaná v zozname

advokátov, pozn.) neposkytovala svojou činnosťou sťažovateľovi (ani dotknutej

spoločnosti) právne služby v zmysle zákona o advokácii, a preto sa na ňu povinnosť

mlčanlivosti nevzťahovala. Ústavný súd na tomto mieste dodáva, že sťažovateľ ani v rámci

ústavnej sťažnosti nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval, že menovaná mu

poskytovala právne služby, resp. že medzi nimi existoval vzťah advokáta a klienta

(z výpovedí svedkýň a pred okresným súdom pritom vyplýva,

že predmetné splnomocnenie spolu ostatnými písomnosťami prevzal zo spoločnosti práve

sťažovateľ, pozn.). Samotný fakt, že osoba, ktorú splnomocnil, aby ho (na základe jeho

pokynov) zastupovala pri výkone pôsobnosti štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti,

bola zapísaná v zozname advokátov, neznamená, že by splnomocnenkyňa bola viazaná

mlčanlivosťou advokáta vo vzťahu ku skutočnostiam, o ktorých sa dozvedela pri takejto

svojej činnosti (nespadajúcej v konkrétnom prípade do výkonu advokácie).

36. Za ústavne akceptovateľné napokon považuje ústavný súd napadnuté uznesenie

aj v časti týkajúcej sa sťažovateľom uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1

písm. i) , v rámci ktorej najvyšší súd vytkol okresnému súdu pochybenie

spočívajúce v tom, že v rozpore so zásadou zákazu dvojitého pričítania priznal obvinenému

(sťažovateľovi) aj priťažujúcu okolnosť podľa (t. j. že

spáchal viac trestných činov), hoci skutočnosť spáchania viacerých trestných činov už

premietol do zvýšenia trestnej sadzby za použitia asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2

. Najvyšší súd však zároveň poukázal na to, že prvostupňový súd

vo výroku o treste zohľadnil , podľa ktorého (ani)

o zvýšení dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu

tretinu pri prevažujúcom pomere priťažujúcich okolností sa pri ukladaní úhrnného trestu

podľa nepoužije, čo znamená, že reálne popri zvýšení hornej

hranice trestnej sadzby o jednu tretinu (na základe asperačnej zásady) nezvyšoval aj dolnú

hranicu trestnej sadzby (na základe prevyšujúceho pomeru priťažujúcich okolností).

Z uvedeného z pohľadu ústavného súdu vyplýva, že najvyšším súdom vytknuté pochybenie

okresného súdu týkajúce sa výroku o treste nemalo negatívny vplyv na postavenie

sťažovateľa (t. j. trestná sadzba mu nebola zvýšená pre prevahu priťažujúcich okolností),

a teda dovolací súd v tomto smere ani nemal čo vo vzťahu k výške uloženého trestu

naprávať.

37. Na základe uvedených skutočností, sumarizujúc už vyslovené čiastkové závery,

ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu (vrátane postupu,

ktorý jeho vydaniu predchádzal) nevykazuje také ústavne relevantné nedostatky, ktoré by

po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohli reálne viesť k vysloveniu

porušenia sťažovateľom označených práv.

38. Nad rámec uvedeného ústavný súd tiež poukazuje na svoj už opakovane

vyslovený právny názor, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

porušenie ktorých sťažovateľ primárne namieta, nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude

spĺňať očakávania a predstavy účastníka (resp. strany) konania. Podstatou je, aby postup

súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne konformný a aby jeho rozhodnutie bolo

možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. Ak to tak je

(tak, ako v prípade sťažovateľa, pozn.), ústavný súd nemá dôvod zasahovať do postupu

a záverov všeobecných súdov, vyslovovať porušenia základných práv a slobôd a nahrádzať

tak rozhodnutia všeobecných súdov svojimi vlastnými (m. m. napr. ,

).

39. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa pri jej

predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

40. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu