Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 40/2020
PDF · 533.75 KB
No categories available
IV. ÚS 40/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, ,
zastúpeného advokátskou kanceláriou VESTENICKÁ & BD advokátska kancelária, s. r. o.,
Ševčenkova 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Júlia
Vestenická, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50
ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3
písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 144/2010 a jeho rozsudkom z 20. januára
2014, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 74/2014
a jeho rozsudkom z 27. novembra 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 41/2018 a jeho uznesením z 31. júla 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra
2018 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátskou kanceláriou VESTENICKÁ & BD advokátska kancelária, s. r. o.,
Ševčenkova 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Júlia
Vestenická, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50
ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa
čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 T 144/2010 a jeho rozsudkom z 20. januára 2014 (ďalej len
„napadnutý rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 74/2014 a jeho rozsudkom
z 27. novembra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 Tdo 41/2018 a jeho uznesením z 31. júla 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola po jej doručení pridelená sudcovi
spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu
skončilo 16. februára 2019. V zmysle čl. X bodu 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku
č. 1 zo 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola vec sťažovateľa 17. októbra 2019
prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi, ktorý je v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu
práce členom štvrtého senátu ústavného súdu.
3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým
rozsudkom okresného súdu uznaný za vinného zo spáchania (v bode I obžaloby)
pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a)
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
zákon“) vo viacčinnom súbehu so zločinom podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a)
Trestného zákona sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona (v bode II
obžaloby), za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 14 rokov. Skutkový
základ spáchania označených trestných činov spočíval (v podstate) v tom, že sťažovateľ
(v bode I obžaloby) uzatváral s poškodenými zmluvy o sprostredkovaní prevodu členských
práv a povinností v bytovom družstve, prijímal od nich za to platby, avšak prevod členských
práv k družstevným bytom nezabezpečil a prijaté finančné prostriedky nevrátil, resp. v tom,
že (v bode II obžaloby) od pracovno-personálnej agentúry pod falošnou zámienkou vylákal
finančné prostriedky určené na výplatu miezd a odvodov svojich údajných pracovníkov,
pričom tieto náklady od počiatku nemal v úmysle agentúre uhradiť a ani ich neuhradil.
4. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré
krajský súd (napadnutým) rozsudkom sp. zn. 4 To 74/2014 z 27. novembra 2014 podľa
§ 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný poriadok“) ako nedôvodné zamietol.
5. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré
najvyšší súd (napadnutým) uznesením sp. zn. 5 Tdo 41/2018 z 31. júla 2018 odmietol podľa
§ 382 písm. c) Trestného poriadku.
6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti (a jej doplneniach doručených ústavnému súdu,
pozn.) namieta porušenie svojich označených práv garantovaných ústavou a dohovorom,
ku ktorému (podľa sťažovateľa) došlo napadnutým rozsudkom okresného súdu, napadnutým
rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom,
ktorý ich vydaniu predchádzal.
6.1 Sťažovateľ argumentuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení
nevysporiadal so všetkými skutočnosťami uvedenými v jeho dovolaní, ktoré opieral
o dôvody ustanovené v § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku s poukazom
na § 374 ods. 3 Trestného poriadku.
6.2 Sťažovateľ uvádza, že v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku v dovolaní namietal, že už samotná obžaloba vo vzťahu ku skutku
v bode II vychádzala len z výpovedí svedkov, ktorí boli vypočutí ešte pred vznesením
obvinenia, čo podľa neho nemožno konvalidovať v priebehu hlavného pojednávania (v tejto
súvislosti sťažovateľ poukázal na stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu
sp. zn. Tpj 63/2009, pozn.). V rámci označeného dovolacieho dôvodu sťažovateľ tiež
namietal, že prvostupňový súd odmietol návrhy obhajoby na vykonanie dokazovania,
predovšetkým na výsluch svedkyne a vychádzal len z výpovedí
svedkov navrhnutých obžalobou.
6.3 Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti ďalej poukazuje na to, že v rámci dovolacieho
dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku namietal skutočnosť, že súdy
nižšieho stupňa prihliadli aj na výpoveď svedkyne , hoci tá
ako advokátka zastupovala sťažovateľa na základe plnej moci, a teda bola viazaná
povinnosťou mlčanlivosti, ktorej ju sťažovateľ nezbavil. Podľa sťažovateľa sa pritom
najvyšší súd pri hodnotení zákonnosti výpovede označenej svedkyne, ktorá nebola zbavená
mlčanlivosti, odchýlil od vlastnej aplikačnej praxe.
6.4 Sťažovateľ tiež namieta, že najvyšší súd nenapravil ani pochybenie súdov
nižšieho stupňa [namietané v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i)
Trestného poriadku, pozn.] spočívajúce v tom, že pri ukladaní trestu poukázali aj na § 37
písm. h) Trestného zákona (podľa ktorého priťažujúcou okolnosťou je to, že páchateľ
spáchal viac trestných činov, pozn.), hoci skutočnosť spáchania viacerých trestných činov
bola už zohľadnená v rámci zásad pre ukladanie úhrnného trestu podľa § 41 ods. 2
Trestného zákona, čo je v rozpore so zásadou nebis in idem vyjadrenou v § 38 ods. 1
7. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje,
aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1/ Postupom Okresného súdu Bratislava III, Krajského súdu Bratislava
a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vo veci vedenej proti sťažovateľovi na Okresnom
súde Bratislava III pod sp. zn. 3 T 144/2010, na Krajskom súde Bratislava pod sp. zn.
4 To/74/2014 a na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 5 Tdo 41/2018, boli porušené
• základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky,
• základné práva na spravodlivý proces zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky,
• základné práva a slobody zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd,
• základné práva zaručené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ako aj v čl. 6
ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to právo na
obhajobu,
• základné práva zaručené v čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, zachovávať
princípy právneho štátu.
2/ Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Tdo 41/2018, zo dňa 31. 07. 2018,
rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4 To/74/2014, zo dňa 27. 11. 2014, a rozsudok
Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 3 T/144/2010, zo dňa 20. 01. 2014, sa zrušujú a vec sa
vracia na ďalšie konanie.
3/ Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva primerané finančné
zadosťučinenie v sume 30.000 EUR (slovom tridsaťtisíc eur), ktoré sú mu Okresný súd
Bratislava III a Krajský súd Bratislava povinné spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Krajský súd Bratislava je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume
390,50 EUR vrátane DPH do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu na účet
právnej zástupkyne sťažovateľa.“
8. Posudzujúc obsah ústavnej sťažnosti a jej navrhovaný petit, ústavný súd
konštatuje, že sťažovateľ v prvom bode petitu navrhuje vyslovenie porušenia ním
označených práv len postupom okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu v jeho
veci, ale v druhom bode petitu sa zároveň domáha zrušenia napadnutých rozsudkov
okresného súdu a krajského súdu, ako aj napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
Zohľadňujúc túto nepresnosť vo formulácii petitu v kontexte s odôvodnením ústavnej
sťažnosti, ústavný súd ustálil, že sťažovateľ v posudzovanej veci namieta porušenie svojich
v ústavnej sťažnosti označených práv nielen postupom všeobecných súdov v jeho veci,
ale aj (a najmä) ich rozhodnutiami vydanými v týchto konaniach (t. j. napadnutým
rozsudkom okresného súdu, napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu), a preto tento záver premietol aj do záhlavia tohto uznesenia
(m. m. IV. ÚS 558/2018, IV. ÚS 653/2018). Rovnako do záhlavia tohto uznesenia premietol
ústavný súd skutočnosť, že sťažovateľ namieta aj porušenie „základného práva zachovávať
princípy právneho štátu“ podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý však má charakter všeobecného
ústavného princípu (neobsahuje subjektívne základné právo, pozn.), ktorý sú povinné
rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy a vyslovenie
porušenia ktorého v konaní o ústavnej sťažnosti podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
v zásade možné len v spojení s vyslovením porušenia niektorého zo základných práv
garantovaných v druhej hlave ústavy (m. m. napr. IV. ÚS 150/2018, I. ÚS 436/2019).
II.
Relevantné ustanovenia právnych predpisov
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas
a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
17. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má
právo obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,
ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.
18. Podľa § 306 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti rozsudku
súdu prvého stupňa je odvolanie.
19. Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti
právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené
ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania
podľa § 371.
20. Podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a h) Trestného poriadku dovolanie možno podať,
ak
- zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu [písm. c)],
- rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným
spôsobom [písm. g)],
- rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo
na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného
skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť [písm. i)].
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
III.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým
rozsudkom okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj
postupom, ktorý ich vydaniu prechádzal
21. Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc
všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Podstata a účel princípu
subsidiarity vychádza z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže
byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci
im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 149/04,
IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013). Z princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu možno vyvodiť ústavný príkaz pre každú osobu, ktorá namieta porušenie
svojho základného práva, v zmysle ktorého musí rešpektovať postupnosť ústavnej ochrany,
a preto pred tým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (m. m.
IV. ÚS 128/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí,
že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže, resp. mohol domôcť využitím
jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred inými orgánmi verejnej moci, musí
takúto ústavnú sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
22. Sťažovateľ v posudzovanej veci namieta, že k porušeniu jeho v ústavnej sťažnosti
označených práv došlo (aj) napadnutým rozsudkom okresného súdu (a postupom
predchádzajúcim jeho vydaniu), ktorým bol uznaný za vinného zo spáchania
pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a)
Trestného zákona vo viacčinnom súbehu so zločinom podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3
písm. a) Trestného zákona sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona a bol
mu uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní štrnástich rokov.
23. Z § 306 ods. 1 Trestného zákona (citovaného v časti II tohto uznesenia, pozn.)
vyplýva, že sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu
(ako aj postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal) odvolanie ako riadny opravný prostriedok
(čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd (čo aj svojím
napadnutým rozsudkom urobil). Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní
sťažovateľa tak za daných okolností vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať
napadnutý rozsudok okresného súdu (vrátane konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo).
Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
24. Sťažovateľ tiež namieta porušenie svojich v ústavnej sťažnosti označených práv
napadnutým rozsudkom krajského súdu (vrátane konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo),
ktorým odvolací súd odvolanie sťažovateľa proti meritórnemu rozhodnutiu prvostupňového
súdu ako nedôvodné zamietol. Proti označenému rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľ
podal dovolanie, ktoré odôvodnil dovolacími dôvodmi podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i)
25. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ aj vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu mal k dispozícii účinný prostriedok nápravy (vo forme dovolania), ktorý
využil a o ktorom bol oprávnený a povinný rozhodnúť orgán verejnej moci (najvyšší súd),
ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu. Rozhodovacia činnosť
všeobecných súdov všetkých stupňov (vrátane dovolacieho) pritom v zásade pokrýva celý
rozsah základných práv spojených s trestným konaním, ktorý je relevantný pre konanie
o ústavnej sťažnosti, keďže všeobecné súdy plnia úlohu nielen ochrancov zákonnosti, ale aj
prvotných ochrancov ústavnosti. Právomoc ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je preto (okrem výnimočných prípadov) uplatniteľná až
po vyčerpaní riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré právna úprava
subjektom zúčastneným na konkrétnom konaní pred orgánom verejnej moci v záujme
ochrany ich práv (vrátane základných práv a slobôd) poskytuje.
26. V kontexte už uvedeného považuje ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci
za relevantnú aj tú skutočnosť (vyplývajúcu z obsahu dokumentácie predloženej
sťažovateľom, pozn.), že obsah ústavnej sťažnosti sťažovateľa je v podstate reprodukciou,
resp. v rozhodujúcej miere doslovným prepisom jeho dovolania podaného proti
napadnutému rozsudku krajského súdu. Za danej situácie, vychádzajúc zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu a rešpektujúc inštančnú postupnosť pri uplatňovaní
subjektívnych práv, je vylúčené, aby rozhodnutie odvolacieho súdu podliehalo ústavnému
prieskumu z rovnakých hľadísk, z akých už bolo preskúmané dovolacím súdom. Úloha
ústavného súdu sa v tomto smere musí obmedziť na posúdenie ústavnej akceptovateľnosti
vysporiadania sa najvyššieho súdu s dovolacou argumentáciou sťažovateľa.
27. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa
aj v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu (a postupu, ktorý jeho
vydaniu predchádza) odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu
nedostatku svojej právomoci.
III.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým
uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý jeho vydaniu prechádzal
28. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu napokon namieta,
že k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp.
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) a (základného) práva
na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru
došlo aj postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo jeho dovolanie
proti napadnutému rozsudku krajského súdu podané z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c),
g) a i) s poukazom na § 374 ods. 3 Trestného poriadku odmietnuté podľa § 382 písm. c)
Trestného poriadku. Sťažovateľ najvyššiemu súdu (v podstate) vytýka, že sa v napadnutom
uznesení riadne nevysporiadal so všetkými jeho dovolacími námietkami (bližšie popísanými
v časti I tohto uznesenia, pozn.).
29. Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti (obdobne ako najvyšší súd
v napadnutom uznesení, pozn.) v prvom rade zdôrazňuje, že dovolanie ako mimoriadny
opravný prostriedok v rámci trestného konania je spôsobilé privodiť prelomenie zásady
nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať iba v prípadoch,
keď je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu nižšieho
stupňa. Z tohto hľadiska ústavný súd vo svojej judikatúre dlhodobo v plnom rozsahu
akceptuje, že najvyšší súd ako súd dovolací nie je už z dôvodu zákonného vymedzenia
dovolacích dôvodov (§ 371 Trestného poriadku) predurčený na úplný prieskum rozsudkov
nižších súdov činných v rámci trestného konania. Pokiaľ by zákonodarca zamýšľal urobiť
z najvyššieho súdu tretí stupeň s plnou jurisdikciou, neustanovil by katalóg dovolacích
dôvodov. Už samotné chápanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku preto
ospravedlňuje reštriktívny prístup najvyššieho súdu k dovolacím dôvodom (napr.
30. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je
zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(m. m. I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m.
IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
31. Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ako aj sťažovateľom
priloženej dokumentácie ústavný súd konštatuje, že označené rozhodnutie dovolacieho súdu
vo veci sťažovateľa nevykazuje znaky zjavnej neodôvodnenosti, svojvôle alebo
arbitrárnosti. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu poskytol náležitú, logickú
a presvedčivú odpoveď na všetky podstatné dovolacie námietky sťažovateľa a jeho záver
o nenaplnení sťažovateľom označených dovolacích dôvodov nemožno hodnotiť ako taký,
ktorý by popieral zmysel a účel zákonných ustanovení vzťahujúcich sa na dovolacie
konanie, a preto jeho rozhodnutie možno považovať za ústavne konformné.
32. Najvyšší súd v reakcii na argumentáciu sťažovateľa v rámci uplatneného
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (najmä) uviedol,
že za porušenie práva na obhajobu nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu
o voľbe použitých dôkazných prostriedkov, ako ani hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý
nezodpovedá predstavám obvineného. Podľa najvyššieho súdu z odôvodnení napadnutých
rozhodnutí súdov nižšieho stupňa bolo zrejmé, aké dôkazy boli vykonané, aké skutkové
závery z týchto dôkazov súdy vyvodili a akými úvahami sa spravovali pri hodnotení
dôkazov, a okresný súd tiež jasne uviedol, prečo nevykonal niektoré dôkazy navrhnuté
sťažovateľom ako obvineným. Ďalej najvyšší súd poukázal na to, že sťažovateľ bol
v priebehu súdneho konania zastúpený dvoma obhajcami a mal možnosť v miere, akú uznal
za vhodnú, využívať všetky svoje procesné práva. Napokon najvyšší súd zdôraznil,
že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, a nie posudzovanie
správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu, proti ktorému v skutočnosti smerovala
dovolacia argumentácia sťažovateľa len formálne odkazujúca na označený dovolací dôvod.
Takéto odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vedúce k záveru o nenaplnení
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, implicitne obsahujúce
odpovede aj na konkrétne dovolacie výhrady sťažovateľa (ktoré zopakoval aj vo svojej
ústavnej sťažnosti, pozn.) považuje ústavný súd z ústavného hľadiska za udržateľné.
33. Nad rámec odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vo vzťahu
k sťažovateľom poukazovanému právnemu názoru vyjadrenému v stanovisku
trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 63/2009 (S 30/2010) ústavný súd
uvádza, že stanovisko sa týka možnosti odmietnutia obžaloby a vrátenia veci prokurátorovi
súdom (teda okolností predsúdneho konania), nie odsudzujúceho rozsudku. V kontexte
uznania viny súdom by bolo porušením práva obvineného na obhajobu, ak by na hlavnom
pojednávaní výpoveď svedka vykonaná v štádiu trestného konania pred vznesením
obvinenia (nie teda, ak bol svedok znovu vypočutý aj po vznesení obvinenia s umožnením
účasti obhajoby na výsluchu) bola jediným alebo rozhodujúcim dôkazom o vine
obvineného. Z napadnutého rozsudku okresného súdu a napadnutého rozsudku krajského
súdu však vyplýva, že vina sťažovateľa (aj vo vzťahu ku skutku v bode II obžaloby) bola
preukázaná množstvom dôkazov (okrem výpovedí svedkov a poškodených najmä listinnými
dôkazmi – zmluvami, faktúrami, výpismi z účtov, pozn.) bez toho, aby výpoveď jedného
či viacerých konkrétnych svedkov bola pre odsúdenie sťažovateľa rozhodujúca v tom
zmysle, že by nebola podporená ďalšími dôkazmi jednoznačne preukazujúcimi jeho vinu.
Sťažovateľ navyše v priebehu hlavného pojednávania (až na základe dokazovania,
na základe ktorého bola uznaná vina) mal možnosť aj vo vzťahu k jednotlivým
vypočúvaným svedkom (za dodržania zásady kontradiktórnosti) klásť otázky a uvádzať
skutočnosti na svoju obhajobu, a tak vyvrátiť dôvodnosť podozrenia zo spáchania
žalovaných trestných činov, k čomu však zjavne nedošlo.
34. Pod právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v jeho napadnutom uznesení,
že za zásadné porušenie práva obvineného na obhajobu nemožno považovať vlastnú úvahu
orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov,
keďže opačný prístup by bol v rozpore so zásadou viazanosti dovolacieho súdu zisteným
skutkom [§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku], spadá aj výhrada sťažovateľa,
že okresný súd odmietol vypočuť ním navrhovaných svedkov, predovšetkým
, ktorá mala uviesť skutočnosti svedčiace v jeho prospech. Ústavný súd,
akceptujúc uvedený právny názor dovolacieho súdu ako ústavne konformný, v tejto
súvislosti poukazuje aj na odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorom
odvolací súd (okrem iného) uviedol, že „z konania pred súdom prvého stupňa je zrejmé, že
boli vypočutí aj svedkovia, ktorých navrhla obhajoba (svedkovia ,
, )“, pričom vo vzťahu k svedkyni sa krajský
súd stotožnil s názorom okresného súdu, že jej výsluch by bol „zjavne nadbytočný“, keďže
skutkové okolnosti týkajúce sa označenej osoby boli odlišné od skutkových okolností
tvoriacich podstatu sťažovateľom spáchanej trestnej činnosti. Z uvedeného vyplýva,
že (aj) na výhradu označenú v tomto bode dostal sťažovateľ v priebehu konania
pred všeobecnými súdmi jasnú odpoveď, čo znemožňuje považovať postup konajúcich
súdov za ústavne neudržateľný (nad tento rámec nehodnotí úplnosť dokazovania
ani ústavný súd, keďže rovnako ako dovolací súd nie je súdom skutkovým).
35. Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd aj námietku sťažovateľa
týkajúcu sa spôsobu vysporiadania sa najvyššieho súdu s dovolacím dôvodom podľa § 371
ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, v rámci ktorého sťažovateľ namietal skutočnosť,
že súdy nižšieho stupňa prihliadli aj na výpoveď svedkyne , hoci
tá ako advokátka nebola sťažovateľom zbavená povinnosti mlčanlivosti. Najvyšší súd
v tejto súvislosti v napadnutom uznesení argumentoval (v podstate) tým, že uvedenú
svedkyňu konajúcu v skutkovom omyle sťažovateľ využíval na páchanie trestnej činnosti,
keď ho na základe ním udeleného plnomocenstva v určitom období zastupovala
ako konateľa obchodnej spoločnosti Real Dream s. r. o. a (na základe pokynu sťažovateľa)
podpísala niektoré zmluvy s poškodenými osobami. Z vykonaného dokazovania podľa
najvyššieho súdu pritom bolo zrejmé, že (v tom čase zapísaná v zozname
advokátov, pozn.) neposkytovala svojou činnosťou sťažovateľovi (ani dotknutej
spoločnosti) právne služby v zmysle zákona o advokácii, a preto sa na ňu povinnosť
mlčanlivosti nevzťahovala. Ústavný súd na tomto mieste dodáva, že sťažovateľ ani v rámci
ústavnej sťažnosti nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval, že menovaná mu
poskytovala právne služby, resp. že medzi nimi existoval vzťah advokáta a klienta
(z výpovedí svedkýň a pred okresným súdom pritom vyplýva,
že predmetné splnomocnenie spolu ostatnými písomnosťami prevzal zo spoločnosti práve
sťažovateľ, pozn.). Samotný fakt, že osoba, ktorú splnomocnil, aby ho (na základe jeho
pokynov) zastupovala pri výkone pôsobnosti štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti,
bola zapísaná v zozname advokátov, neznamená, že by splnomocnenkyňa bola viazaná
mlčanlivosťou advokáta vo vzťahu ku skutočnostiam, o ktorých sa dozvedela pri takejto
svojej činnosti (nespadajúcej v konkrétnom prípade do výkonu advokácie).
36. Za ústavne akceptovateľné napokon považuje ústavný súd napadnuté uznesenie
aj v časti týkajúcej sa sťažovateľom uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1
písm. i) Trestného poriadku, v rámci ktorej najvyšší súd vytkol okresnému súdu pochybenie
spočívajúce v tom, že v rozpore so zásadou zákazu dvojitého pričítania priznal obvinenému
(sťažovateľovi) aj priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona (t. j. že
spáchal viac trestných činov), hoci skutočnosť spáchania viacerých trestných činov už
premietol do zvýšenia trestnej sadzby za použitia asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2
Trestného zákona. Najvyšší súd však zároveň poukázal na to, že prvostupňový súd
vo výroku o treste zohľadnil § 38 ods. 7 Trestného zákona, podľa ktorého (ani) § 38 ods. 4
Trestného zákona o zvýšení dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu
tretinu pri prevažujúcom pomere priťažujúcich okolností sa pri ukladaní úhrnného trestu
podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona nepoužije, čo znamená, že reálne popri zvýšení hornej
hranice trestnej sadzby o jednu tretinu (na základe asperačnej zásady) nezvyšoval aj dolnú
hranicu trestnej sadzby (na základe prevyšujúceho pomeru priťažujúcich okolností).
Z uvedeného z pohľadu ústavného súdu vyplýva, že najvyšším súdom vytknuté pochybenie
okresného súdu týkajúce sa výroku o treste nemalo negatívny vplyv na postavenie
sťažovateľa (t. j. trestná sadzba mu nebola zvýšená pre prevahu priťažujúcich okolností),
a teda dovolací súd v tomto smere ani nemal čo vo vzťahu k výške uloženého trestu
naprávať.
37. Na základe uvedených skutočností, sumarizujúc už vyslovené čiastkové závery,
ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu (vrátane postupu,
ktorý jeho vydaniu predchádzal) nevykazuje také ústavne relevantné nedostatky, ktoré by
po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohli reálne viesť k vysloveniu
porušenia sťažovateľom označených práv.
38. Nad rámec uvedeného ústavný súd tiež poukazuje na svoj už opakovane
vyslovený právny názor, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
porušenie ktorých sťažovateľ primárne namieta, nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude
spĺňať očakávania a predstavy účastníka (resp. strany) konania. Podstatou je, aby postup
súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne konformný a aby jeho rozhodnutie bolo
možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. Ak to tak je
(tak, ako v prípade sťažovateľa, pozn.), ústavný súd nemá dôvod zasahovať do postupu
a záverov všeobecných súdov, vyslovovať porušenia základných práv a slobôd a nahrádzať
tak rozhodnutia všeobecných súdov svojimi vlastnými (m. m. napr. I. ÚS 50/04,
39. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa pri jej
predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
40. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu