Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 558/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. februára 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti ,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou SLAMKA & Partners s. r. o.,

Radlinského 1735/29, Dolný Kubín, v mene ktorej koná advokát JUDr. Róbert Slamka,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 9. novembra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 6. decembra 2017, za účasti Krajského súdu v Žiline a Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a základné právo na obhajobu podľa Slovenskej

republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v

Žiline sp. zn. z 9. novembra 2016 a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, p o r u š e n é b o l i .

2. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a základné právo na obhajobu podľa

Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 6. decembra 2017 p o r u š e n é b o l i .

3. Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 9. novembra 2016

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 6. decembra

2017 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky s ú p o v i n n í

solidárne uhradiť trovy konania v sume 390,51 €

(tristodeväťdesiat eur a päťdesiatjeden centov) na účet jeho právnej zástupkyne Advokátskej

kancelárie SLAMKA & Partners s. r. o., Radlinského 1735/29, Dolný Kubín, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2018

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou SLAMKA & Partners s. r. o.,

Radlinského 1735/29, Dolný Kubín, v mene ktorej koná advokát JUDr. Róbert Slamka,

ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 6. decembra

2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 9. novembra 2016 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie krajského súdu“) a rozsudkom Okresného súdu Námestovo (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 15. apríla 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom

okresného súdu na skutkovom základe uvedenom v bodoch I a II výroku označeného

rozhodnutia uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho zločinu vydierania

podľa a a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) s poukazom na , a

a a na skutkovom základe uvedenom v bodoch

I až IV výroku označeného rozhodnutia z pokračovacieho prečinu zneužívania právomoci

verejného činiteľa podľa , za čo mu bol uložený

úhrnný trest odňatia slobody v trvaní štyroch rokov so zaradením na výkon trestu odňatia

slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Skutkový základ, na podklade ktorého bol sťažovateľ napadnutým rozsudkom

okresného súdu uznaný za vinného zo spáchania už uvedených trestných činov, spočíval

v tom, že sťažovateľ (mal):

„I. od 28. 03. 2011 minimálne do 09. 01. 2012 bez toho, aby disponoval osobitnou

odbornou spôsobilosťou rozhodovať o návrhu na vklad ( Z.

z. v znení neskorších predpisov) v konaniach o návrhu na vklad vlastníckeho práva do

katastra nehnuteľností, sp. zn. V 1033/07, V 1999/2006, v ktorých jedným z účastníkov

(predávajúcim) je poľnohospodárske družstvo, , ktoré boli na

rozhodnutie pridelené , , jeho podriadenej

zamestnankyni Správy katastra Tvrdošín, ktorá danou spôsobilosťou disponovala, napriek

tomu, že tieto konania boli prerušené rozhodnutiami zo dňa 21. 01. 2011, a to z dôvodu, že

zatiaľ neboli právoplatne skončené reštitučné konania k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet

prevodu, t. j. z dôvodu riešenia predbežnej otázky, ktorej vyriešenie je jedine v právomoci

súdu, bez zákonného oprávnenia a v niektorých prípadoch pod

hrozbou, že nesplnenie úlohy bude posudzovať ako závažné porušenie pracovnej disciplíny

zo strany štátneho zamestnanca, t. j. v kontexte , ods. 1

Z. z. v znení neskorších predpisov, pod hrozbou reálnej straty zamestnania, opakovane

ukladal pokyny vydať príslušné rozhodnutia v predmetných konaniach, pričom z obsahu

jeho pokynov bolo zrejmé, že mala v daných konaniach povoliť

vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, a tak konal s cieľom zaobstarať pre

, poľnohospodárske družstvo rozhodnutia správy katastra, ktorými by boli

protiprávne povolené vklady vlastníckeho práva v dotknutých konaniach do katastra

nehnuteľností, a konajúc aj v zhode s uvedeným

II. po tom, čo bola ku dňu 06. 05. 2011 menovaná do funkcie

vedúcej oddelenia zápisov práv k nehnuteľnostiam Správy katastra Tvrdošín, bezdôvodne

a neoprávnene jej listom zo dňa 06. 05. 2011 zakázal vykonávať túto funkciu s tým, že

nedodržanie tohto upozornenia by považoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny t. j.

v kontexte , ods. 1 v znení neskorších predpisov,

pod hrozbou reálnej straty zamestnania, jej zakázal vykonávať prácu, na ktorej výkon bola

povinná a

III. po tom, čo s bola dňa 12. 08. 2011 opäť uzatvorená

služobná zmluva, bezdôvodne a neoprávnene jej bránil vo vykonávaní práce, na ktorej

výkon bola povinná, a to tým, že jej odmietol odovzdať kľúče od pracoviska, nepridelil jej

pečiatky potrebné k rozhodnutiu o návrhu na vklad, neprideľoval jej prácu, zablokoval jej

prístup k počítačovým programom využívaným pri práci a takýto stav udržiaval minimálne

do 30. 08. 2011, pričom daným konaním ohrozil riadny chod Správy katastra Tvrdošín,

IV. v konaní o návrhu na zápis vlastníckeho práva záznamom, podanom subjektom

poľnohospodárske družstvo, vedenom pod sp. zn. Z 891/2011, po tom, ako jeho

podriadená, zamestnankyňa Správy katastra Tvrdošín, pracujúca na pozícii zapisovateľa

listín - , , predmetný návrh dňa 30. 10. 2011 zákonne

označila ako nezapísateľný, menovanú najskôr dňa 03. 11. 2011 písomne vyzval, aby

prehodnotila svoj postup a konala v zmysle zákona a právneho stavu, a dňa 09. 01. 2012 jej

písomne uložil, napriek tomu, že bol oboznámený s výsledkom kontroly Úradu geodézie,

kartografie a katastra Slovenskej republiky, sp. zn. 22/2011, ktorá potvrdila správnosť

postupu v danej veci, aby uskutočnila zápis vlastníckeho práva

záznamom do katastra nehnuteľností v prospech , poľnohospodárske družstvo, a

tak konal s cieľom neoprávnene zaobstarať v prospech poľnohospodárske

družstvo úkon správy katastra, ktorým by bol protiprávne vykonaný zápis vlastníckeho

práva záznamom do katastra nehnuteľností a pre prípad nesplnenia pokynu jej dal do

pozornosti , , v znení neskorších

predpisov.“

Odvolanie sťažovateľa proti označenému rozsudku prvostupňového súdu krajský súd

napadnutým uznesením sp. zn. z 9. novembra 2016 zamietol ako nedôvodné

podľa v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“). Dovolanie sťažovateľa proti označeným rozhodnutiam súdov

prvého a druhého stupňa najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn.

zo 6. decembra 2017 zamietol podľa .

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namietané porušenie svojich

v sťažnosti označených práv napadnutým rozsudkom okresného súdu, napadnutým

uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu odôvodňoval najmä

takto:

„Rozsudkom Okresného súdu Námestovo z 15. 01. 2015, sp. zn. bol

sťažovateľ podľa pís. b) oslobodený spod obžaloby

Okresnej prokuratúry Námestovo č. zo dňa 20. 06. 2013 pre skutky právne

kvalifikované v bodoch 1./ a 2./ ako pokračovací zločin vydierania podľa § 189 ods. 1,

ods. 2 písm. a), písm. b) Tr. zákona a v bodoch 1./, 2./, 3./ a T/ ako pokračujúci prečin

zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. b) Tr. zákona.

Krajský súd v Žiline, rozhodujúc na podklade odvolania prokurátora proti tomuto

rozsudku, uznesením z 15. 06. 2015, sp. zn. , podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm.

d) zrušil napadnutý rozsudok a podľa vec vrátil súdu prvého

stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Následne bol rozsudkom Okresného súdu Námestovo z 15. 04. 2016 sp. zn.

, sťažovateľ uznaný vinným v bodoch I., II. z pokračovacieho zločinu vydierania

podľa § 189 ods. t, ods. 2 písm. a) (s poukazom na § 138 písm. b), g), h) Tr. zák.), písm. b)

Tr. zák. (s poukazom na § 139 ods. 1 písm. h) Tr. zák.) a v bodoch I. II., III., IV.

z pokračovacieho prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1

písm. b) Tr. zák...

... Krajský súd v Žiline rozhodujúc o odvolaní sťažovateľa proti uvedenému rozsudku

súdu prvého stupňa uznesením z 09. 11. 2016, sp. zn. , podľa

odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné zamietol.

Proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline, ako aj rozsudku Okresného súdu

Námestovo podal sťažovateľ prostredníctvom obhajcu dňa 07. 03. 2017 dovolanie z

dôvodov uvedených v , .

Zároveň však Najvyšší súd zistil, že dôvody dovolania subsumované obvineným pre

dovolací dôvod podľa spočívajúce v tom, že súd prvého stupňa

mal a mohol mimoriadne znížiť trest obvinenému a neurobil ak, zodpovedajú správne

dovolaciemu dôvodu podľa pís. h) a preto ich pod tento dovolací

dôvod podradil.

Naplnením dovolacieho dôvodu uvedeného v sťažovateľ

videl v tom, že v predmetnej trestnej veci došlo k prekročeniu právomoci odvolacieho súdu,

čím bolo sťažovateľovi odňaté právo na to, aby rozhodovanie o skutku, ktorého spáchanie

sa mu kladie za vinu, vychádzalo zo skutkových zistení ustálených na základe uplatnenia

princípu voľného hodnotenia dôkazov. Aj napriek tomu, že v samotnom uznesení krajského

súdu je uvedené, že vec vracia súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu

prejednal a rozhodol, zo samotného obsahu tohto uznesenia vyplýval jasný pokyn uznať

sťažovateľa za vinného, a to bez potreby doplnenia dokazovania, čo aj okresný súd

akceptoval a bez ďalšieho dokazovania rozhodol v rozpore so svojimi závermi, ku ktorým

došiel na základe svojho prvotného, podrobného a nezávislého dokazovania. Podľa názoru

sťažovateľa odvolací súd nie je oprávnený dávať súdu prvého stupňa pokyn na jeho

odsúdenie vyslovením záväzného právneho názoru o jeho vine (v tejto súvislosti sťažovateľ

poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. 08. 2012 sp. zn.

, ako aj na R 57/1984.

Okresný súd Námestovo pôvodne na tom istom skutkovom základe sťažovateľa

v celom rozsahu spod obžaloby oslobodil, pričom k jeho odsúdeniu dospel zrejme len na

základe vysloveného právneho názoru Krajského súdu Žilina, bez akejkoľvek zmeny ním

zisteného skutkového stavu. Sťažovateľ má právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia,

zvlášť v prípade, keď toto rozhodnutie smeruje k nepodmienečnému trestu odňatia slobody.

Sťažovateľ sa voči takémuto rozsudku nemohol v odvolacom konaní riadne brániť, nakoľko

nepoznal dôvody smerujúce k jeho odsúdeniu, pričom rovnakou vadou trpí aj uznesenie

odvolacieho súdu.

... Už obžaloba... bola sformulovaná len na predpokladoch a dohadoch

vychádzajúcich z nepočetných množstva telefonických kontaktov medzi obžalovaným

a predsedom PD , pričom nebol predložený ani jeden konkrétny obsah z týchto

telefonických rozhovorov, ktorý by usvedčoval obžalovaného, že sa snažil zaistiť pre daný

subjekt majetkový prospech... V tomto smere úplne nedôveryhodne vyznieva dokazovanie vo

vzťahu k poškodenej Prvostupňový súd uveril výpovedi svedkyne

, ktorá je v hrubom rozpore s listinnými dôkazmi i v náväznosti na prevádzanú

kontrolu katastrálnej inšpekcie na správe katastre v obdobnom probléme, ktoré sa

nachádzajú v katastrálnom spise ohľadne záznamového konania, keď táto tvrdila, že

poškodená nemohla zapísať vlastníctvo len na základe geometrického plánu.

V katastrálnom spise sa okrem geometrického plánu nachádzali ďalšie listinné dôkazy, čo

potvrdila vo výpovedi poškodená a tieto odôvodňovali správnosť usmernenia

obžalovaného, aby na základe týchto listinných dôkazov zapísala vlastnícke právo pre PD

v C-KN stave namiesto v KN evidovaného pozemnoknižného stavu, ktoré má

družstvo v katastri nehnuteľnosti zapísané na k. ú. Ak súd mal

pochybnosti ako sa postupuje v takomto prípade, mal do konania pribrať znalca a nie sa

uspokojiť s nepravdivým a klamlivým tvrdením svedkyne , pretože aj keď je

táto zamestnankyňa Úradu geodézie, kartografie a katastra SR, táto nie je v pozícií Znalca.

V takomto prípade mal súd postupovať tak, aby hodnoverným spôsobom bolo preukázané,

či usmernenie obžalovaného vo vzťahu k poškodenej bolo správne alebo nie.

Obžalovaný si túto právomoc neprisvojil, ani o návrhu na vklad nerozhodol

a do istého času (až kým o to samá poškodená nepožiadala), ani nedal žiaden konkrétny

pokyn na to, ako má byť v dotknutých vkladových konaniach rozhodnuté. Táto žiadosť

poškodenej, ktorá podľa svojho vlastného vyjadrenia nevedela ako má vo veciach ďalej

konať a obžalovaného žiadala výslovne o pokyn na to, ako konkrétne má v týchto

vkladových konaniach rozhodnúť, je nutné vykladať ako súhlas poškodenej podľa § 29

Tr. Zák... V ďalšom obhajoba dôvodila tým, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané,

že poškodená dotknuté vkladové konania prerušila do vyriešenia predbežnej otázky -

právoplatného skončenia reštitučných konaní. I napriek opakovanému tvrdeniu

obžalovaného, súd pri svojom rozhodovaní vôbec nezohľadnil, že predbežná otázka v

danom prípade neexistovala. Reštitučné konania neboli v rozhodnutiach vydaných

poškodenou špecifikované, v dôsledku čoho k prerušeniu konania došlo bez zákonného

dôvodu a v rozpore so stanoviskom príslušného obvodného úradu zo dňa 15. 03. 2011, v

ktorom bolo konštatované, že reštitučné konania boli ukončené...

Potom obžalovaný v postavení riaditeľa katastrálneho úradu nie neoprávnene

otváral otázky neodbornosti poškodenej, jej možnej nekompetentnosti vykonávať funkciu,

do ktorej bola menovaná, ako aj otázku toho, v koho prospech samotná poškodená

paralyzovala predmetné vkladové konania, bola nečinná a vydávala nezákonné

rozhodnutia. Predmetné vkladové konania trvali v danom čase namiesto 30 dní už viac ako

5 rokov, poškodená v nich vydala nezákonné rozhodnutia, nerešpektovala skutočnosť, že

reštitučné konania boli na príslušnom úrade skončené a nakoniec paradoxne za tento

protiprávny stav, ktorý sa pokúšal ako vedúci štátny Zamestnanec napraviť, bol odsúdený

napadnutým rozsudkom. Ak navrhol v súvislosti s uvedeným vypočuť svedka

a okresný súd tomuto návrhu nevyhovel, porušil jeho práva. Pokiaľ svedok

potvrdí, že neboli vedené žiadne reštitučné konania relevantné pre rozhodnutia

o navrhovaných vkladoch, konala nezákonne samotná poškodená a on nemôže byť odsúdený

za to, že len chcel tento ňou založený protiprávny stav odstrániť.

Sťažovateľ ďalej... vytýkal časové obdobie jeho údajného protiprávneho konania

uvedeného v skutkovej vete v bode 1./ - od 28. 03. 2011 do 09. 01. 2012. Podľa neho toto

časové obdobie nie je v napadnutom rozsudku nikde odôvodnené a nie je ani zrejmé na

základe akých dôkazov bol tento časový údaj ustálený, horí ide o jeden z kvalifikačných

pojmov zločinu vydierania podľa § 189 ods. 2 písm. a) Tr. zák. v spojení s § 138 písm. b)

Tr. zák.

Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu

ochranu podľa vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným

a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,

ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné... Z práva na

spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi

a dôkazovými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie...

Sťažovateľ nežiadal, aby dovolací súd revidoval skutkové zistenia súdov prvého

a druhého stupňa, domáhal sa neporušovania práva na obhajobu a správneho právneho

posúdenia skutku vzhľadom na dokazovanie, ktoré sťažovateľ navrhol vykonať. Sťažovateľ

má za to, že bolo porušené jeho právo na obhajobu, tým že súd odmietol vypočuť svedka

, ktorý je veľmi dôležitým svedkom pre obhajobu a tým pádom nebola

jeho vec spravodlivo prejednaná.

... V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti.

... Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní,

princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu.

... účelom práva zaručeného a je poskytnutie

príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu.

... Z judikatúry ESĽP vyplýva, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej

procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok,

ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej odporca

(Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002, § 45). Právo na kontradiktórne

konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky

dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi

a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu, a vyjadriť sa

k nim.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Ústavnej sťažnosti sa vyhovuje.

2. Právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 3 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 06. 12. 2017 bolo

porušené.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 06. 12. 2017 v spojení s Uznesením Krajského súdu

v Žiline sp. zn. -928 zo dňa 09. 11. 2016 a rozsudkom Okresného súdu

v Námestove sp. zn. -776 zo dňa 15. 04. 2016 a vec mu vracia na ďalšie

konanie.

5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa § 11 ods. 3

vyhlášky MS SR č. 655/2004... v celkovej výške 390,51 € vrátane DPH...“

Uznesením sp. zn. z 9. októbra 2018 ústavný súd prijal sťažnosť

sťažovateľa na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v časti namietaného porušenia v sťažnosti označených práv sťažovateľa

napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho v sťažnosti označených práv

napadnutým rozsudkom okresného súdu ústavný súd označeným uznesením z 9. októbra

2018 odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (v rozsahu, ktorý sa premietol aj do záhlavia

tohto nálezu, pozn.) ústavný súd vyzval krajský súd a najvyšší súd na vyjadrenie k sťažnosti

sťažovateľa.

Predsedníčka krajského súdu reagovala na výzvu ústavného súdu prípisom

sp. zn. Spr 348/2018 z 30. novembra 2018, v ktorom najmä uviedla:

„Sťažovateľ v posudzovanej veci namieta, že... súd nevypočul

ním navrhnutého svedka , ktorý mal potvrdiť, že neboli vedené žiadne

reštitučné konania relevantné pre rozhodnutia o navrhovaných vkladoch, a teda nezákonne

konala samotná poškodená a on ako obžalovaný nemôže byť odsúdený za to, že len chcel

tento ňou založený protiprávny stav odstrániť.

... Požiadavky obsiahnuté v ods. 3 čl. 6 Dohovoru predstavujú zvláštne aspekty práva

na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Do skupiny týchto osobitných

trestno-procesných záruk spravodlivého prerokovania veci pred súdom zaraďuje judikatúra

štrasburských orgánov ochrany práva aj právo na riadne dokazovanie garantované čl. 6

ods. 3 písm. d) Dohovoru, ktorého obsahom je právo vypočúvať alebo dať vypočuť svedkov

proti sebe a právo dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých

podmienok ako svedkov proti sebe. Zo znenia predmetného článku Dohovoru vyplýva, že

obvinený má okrem iného právo, aby sa zabezpečil výsluch svedkov, ktorých výpovede by

mali byť v jeho prospech, pričom ani jedno z týchto práv nemá absolútny charakter.

V rámci garancií práva na obhajobu v prípade uplatnenia návrhu obvineného

na výsluch svedka v jeho prospech má byť tento návrh posudzovaný kritériom užitočnosti

takéhoto dôkazu pre rozhodnutie, pričom konajúci súd nie je povinný takémuto návrhu

bezpodmienečne vyhovieť. V prípade odmietnutia návrhu obvineného na výsluch svedka je

konajúci súd povinný toto odmietnutie v rámci zásady spravodlivého súdneho procesu

riadne zdôvodniť. Čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru teda neukladá povinnosť predvolať

všetkých svedkov, ale jeho cieľom je zabezpečiť rovnosť prostriedkov.

... Za porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom nemožno považovať obsah a

rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých

dôkazných prostriedkov pri plnení povinností podľa a ,

ako aj vlastné hodnotenie dôkazov podľa . Súd sám

rozhoduje o vykonaní dôkazov, ktoré zabezpečia náležité zistenie skutkového stavu veci bez

dôvodných pochybností tak, aby bolo možné vo veci rozhodnúť.

Obžalovaný na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom

prostredníctvom obhajcu navrhol vykonať dôkaz - výsluch svedka

ku skutočnostiam ohľadom reštitúcie pozemkov a dôvodnosti prerušenia konania vo veciach

č. V1033/2007 a V1999/2006. Okresný súd Námestovo v konaní sp. zn.

na hlavnom pojednávaní dňa 15. 04. 2016 uvedený návrh obhajoby odmietol z dôvodu, že

objasnenie uvedených skutočností nemalo vplyv na rozhodnutie ohľadom viny obžalovaného

zo súdených trestných činov, skutočností, ku ktorým mal navrhnutý svedok vypovedať,

presahovali rámec vykonávaného dokazovania.

... hoci obžalovaný navrhol doplnenie dokazovania výsluchom svedka ,

tento návrh mu vo svojej autonómnej pôsobnosti súd prvého stupňa odmietol a odvolací súd

sa s rozsahom dokazovania vykonaného okresným súdom potrebným na rozhodnutie

stotožnil. Samotné rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým nebolo vyhovené návrhu

obžalovaného na doplnenie dokazovania, nemožno považovať za porušenie práva

na obhajobu, pretože súd vlastnou úvahou určuje obsah a rozsah dokazovania a voľbu

použitých dôkazných prostriedkov, všetkým dôkazným návrhom teda nie je povinný vyhovieť

(R 7/2011), čo konštatoval vo svojom uznesení sp. zn. zo dňa 06. 12. 2017

aj Najvyšší súd SR, ktorým podľa dovolanie obvineného

zamietol.

K vyššie uvedenému je potrebné uviesť, že proces dokazovania (a to nielen z hľadiska

hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je

ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte

všetkých, vo veci vykonaných dôkazov, dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon

pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo

vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania, alebo pri hodnotení

obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom

určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného

poriadku, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený

skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. Podľa názoru Najvyššieho

súdu SR uvedeného v uznesení sp. zn. zo dňa 06. 12 .2017 súdy obidvoch

stupňov pri vykonávaní dokazovania postupovali v súlade so zákonom a v tomto smere im

nie je čo vytknúť.

Súd vykonávajúci dokazovanie vo veci, čo do rozsahu dokazovania, nie je viazaný

návrhmi strán, ani ich názormi. Je výlučne na jeho zvážení, vykonanie ktorého z dôkazov

má pre rozhodnutie veci podstatný význam a vykonanie ktorého naopak nie je právne

významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných,

ale aká je ich dôkazná sila (argumenta ponderantur, non numerantur).

Nad rámec už uvedeného treba poznamenať, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti

neuviedol žiadnu relevantnú argumentáciu, z ktorej by bolo možné identifikovať prípadné

východiská pre iné posúdenie spáchaného skutku. Jeho argumentácia sa opiera o tie isté

ním deklarované skutkové zistenia a právne hodnotenia, ako boli ním prezentované v konaní

pred okresným a krajským súdom, pričom s jeho skutkovými a právnymi námietkami sa tak

Okresný súd Námestovo v rozsudku sp. zn. z 15. 04. 2016, ako aj Krajský súd

v Žiline v uznesení sp. zn. z 09. 11. 2016 v odôvodnení napadnutých

rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného predsedníčka krajského súdu je toho názoru, že

vo vyššie citovaných konaniach obhajoba nebola obmedzená v tom zmysle, že by bol

sťažovateľ pripravený o spravodlivé konanie, konanie prebiehalo v duchu plného práva

na obhajobu a princípu rovnosti zbraní v súlade so zásadou spravodlivého súdneho procesu

v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, na základe ktorých predsedníčka

krajského súdu navrhuje sťažnosti sťažovateľa nevyhovieť.“

Predsedníčka najvyššieho súdu k prípisu sp. zn. KP 3/2018 z 5. decembra 2018

pripojila vyjadrenie sudcu , predsedu senátu 2 T najvyššieho súdu, ktorý

k sťažnosti sťažovateľa najmä uviedol:

„Vo vzťahu k možnému porušeniu práva na obhajobu nevypočutím navrhovaného

svedka najvyšší súd uvádza, že už súd prvého stupňa sa na str. 13 rozsudku dostatočným

spôsobom vysporiadal s návrhom obvineného na vypočutie svedka

(ku skutočnostiam ohľadom reštitúcie pozemkov a dôvodnosti prerušenia konania vo veci

č. V1033/2007 a V1999/2006) keď uviedol, že uvedený návrh odmietol z dôvodu, že

objasnenie uvedených skutočností nemalo vplyv na rozhodnutie ohľadom viny obvineného

zo súdených trestných činov. Skutočnosti ku ktorým mal navrhnutý svedok vypovedať

presahovali rámec vykonávaného dokazovania.

Ako vyplýva z konštantnej súdnej judikatúry právo na obhajobu v zmysle dovolacieho

dôvodu podľa treba chápať ako vytvorenie podmienok na plné

uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu ( ). Za porušenie

práva na obhajobu podľa nemožno považovať obsah a rozsah

vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných

prostriedkov pri plnení povinnosti podľa , resp. uplatnení oprávnenia podľa

. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu urobený v zmysle

o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude

overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1

písm. c) , odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom podľa

ustanovenia , ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho

konania je posudzovanie právnych otázok, a nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia

skutkového stavu (R 7/2011).

Dôvod dovolania podľa vyžaduje, aby bolo zásadným

spôsobom porušené právo na obhajobu. Nie je ním len všeobecné právo obvineného zvoliť

si obhajcu a radiť sa s ním počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní

a súdom ( ), ale aj právo na navrhovanie dôkazov priamo obvineným alebo

prostredníctvom obhajcu (, ). Ak uplatnenie práva na obhajobu

spočíva aj v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom

konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym

rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť, alebo ho odmietnuť ( ), alebo

rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú ( ) (R 116/2014).

Zo spisového materiálu i z ústavnou sťažnosťou napadnutých súdnych rozhodnutí

vyplýva, že súdy sa návrhmi obžalovaného na vykonanie dokazovania aj vo vzťahu

ku svedkovi riadne zaoberali, vysporiadali sa s nimi a uviedli,

z akých dôvodov im nevyhoveli.

Podľa môjho názoru k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a SR a podľa Dohovoru nedošlo.“

Sťažovateľ prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne v podaní z 9. januára

2019 uviedol, že k vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu nezaujíma stanovisko

a trvá na svojej argumentácii obsiahnutej v sťažnosti doručenej ústavnému súdu.

Vzhľadom na oznámenia predsedníčky krajského súdu z 30. novembra 2018,

predsedníčky najvyššieho súdu z 5. decembra 2018 a sťažovateľa z 9. januára 2019,

že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30

ods. 2 upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru,

že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ na základe argumentácie, ktorej podstatná časť je citovaná v časti I tohto

nálezu, namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , základného práva na obhajobu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva dosiahnuť

predvolanie na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má

minimálne právo vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť

predvolanie na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok,

ako v prípade svedkov proti nemu.

Ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho práv v súlade

so svojou konštantnou judikatúrou v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že ako nezávislý

orgán ochrany ústavnosti môže do sféry pôsobnosti všeobecných súdov zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd v kontexte sťažnostnej argumentácie

sťažovateľa preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu a napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu z hľadiska ich ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti ich účinkov

so sťažovateľom označenými základnými právami garantovanými a právami

garantovanými dohovorom.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým

uznesením krajského súdu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľa

napadnutým uznesením krajského súdu ústavný súd najskôr uvádza, že napriek odmietnutiu

sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku

okresného súdu sp. zn. z 15. apríla 2016 v súlade s materiálnym prístupom

k ochrane ústavnosti vzal do úvahy aj obsah označeného rozhodnutia prvostupňového súdu,

ktorého vydanie procesne bezprostredne predchádzalo vydaniu napadnutého uznesenia

krajského súdu, keďže meritórne rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

tvoria z hľadiska predmetu požadovanej ústavnej ochrany jeden celok (m. m. ,

, ). Z rovnakého dôvodu aj v kontexte sťažovateľom

uplatnených výhrad ústavný súd považuje za potrebné poukázať na chronologickú

následnosť a obsah meritórnych rozhodnutí vydaných v trestnej veci sťažovateľa

pred vydaním napadnutého rozsudku okresného súdu a napadnutého uznesenia krajského

súdu.

Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. vyplýva, že okresný súd

(v poradí prvým) rozsudkom č. k. -679 z 13. januára 2015 sťažovateľa

spod obžaloby Okresnej prokuratúry Námestovo oslobodil podľa § 285 písm. b) Trestného

poriadku, teda z dôvodu, že skutok (ktorého znenie je citované v časti I tohto nálezu, pozn.)

nie je trestným činom. Prvostupňový súd označené rozhodnutie odôvodnil v jeho

relevantnej časti najmä takto:

«V rámci dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že obžalovaný v pozícii

riaditeľa Správy katastra Tvrdošín písomne (konkrétne email z 28. 3. 2011, písomnosť

z 3. 5. 2011 a z 28. 6. 2011) ukladal úlohy poškodenej , aby vydala

rozhodnutia v nadväznosti na rozsudky KS v Žiline č. -36 a č. ,

(ktorými boli zrušené predchádzajúce rozhodnutia v dotknutých katastrálnych veciach,

v ktorých správa katastra rozhodla o zamietnutí návrhu na vklad vlastníckeho práva,

pričom aktuálny právny stav v týchto veciach bol taký, že poškodená

dňa 21. 1. 2011 prerušila konanie, z dôvodu riešenia predbežnej otázky) s tým,

že nesplnenie úlohy bude považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Tiež bolo

preukázané, že až na žiadosť poškodenej (písomnosť z 29. 4. 2011) v znení, „keďže ste ma

upozornili, že takto nemá konať zamestnanec spôsobilý rozhodovať o návrhu na vklad, tak

Vás žiadam, v prípade, ak nevyužijete iné zákonne prostriedky, aby ste mi písomne uložili,

ako mám v sporných veciach rozhodnúť. Ide konkrétne o konania o návrhu na vklad kúpnej

zmluvy č. V 1033/07 a V 1999/2009, ktorých sa uvedená problematika dotýka...“,

obžalovaný reagoval v znení: „Nebudem Vám prikazovať, ako máte v sporných veciach

rozhodnúť, upozornili ste ma, že nie som oprávnený rozhodovať, preto ako riaditeľ správy

katastra, Vám opakovane ukladám: vydať rozhodnutia v nadväznosti na rozsudky KS

v Žiline č. -36 a č. “ a až v ďalšej písomnosti z 28. 6. 2011

adresovanej poškodenej obžalovaný uvádza: „Na základe Vášho vyjadrenia zo dňa 12. 05.

2011, keď ste nekonali v prerušených konaniach (úloha zo dňa 28. 03. 2011, opakovane

zo dňa 03. 05. 2011), žiadate riaditeľa SK aby Vám presne uviedol aké rozhodnutia máte

vydať. Pri zadaní úlohy Vás usmerním, aby ste v prerušených konaniach V 1033/2007

a V 1999/2009 vydali rozhodnutia, ktorými bude povolený vklad do KN“. Pokyny až

do 28. 6. 2011 neuvádzali ako má poškodená vo veci rozhodnúť, až na žiadosť poškodenej

(pričom poškodená vedela, že v rozhodovaní je samostatná a obžalovaný nemá osobitnú

odbornú spôsobilosť rozhodovať o návrhu na vklad) obžalovaný ju usmernil, aby

v prerušených konaniach vydala rozhodnutie o povolení vkladu. Vyššie uvedené skutkové

tvrdenia boli preukázané aj výsluchmi obžalovaného, svedkyne poškodenej

a tiež ostatnými listinnými dôkazmi, e-mailovou komunikáciou medzi

obžalovaným a poškodenou. Uvedené konanie obžalovaného, však podľa názoru súdu

nenapĺňa skutkovú podstatu zločinu vydierania. Obžalovaný ukladal pokyny, úlohy

poškodenej, aby v prerušených konaniach rozhodla s tým, že nesplnenie úloh bude

považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny.

... V súlade so zákonom o štátnej službe, oboznámených služobných interných

predpisov nie riaditeľ správy katastra, ale služobný úrad mal vo svojej kompetencii riešiť

ukončenie štátnozamestnaneckého pomeru a riaditeľ správy katastra (Organizačný

poriadok Katastrálneho úradu v Žiline v znení dodatkov na čl. 41-71 zväzok III, konkrétne

čl. 10, v znení dodatku č. 1) bol oprávnený podať podnet na disciplinárne konanie, pričom

disciplinárne konanie pripravuje osobný úrad KU ZA. Iba prednosta katastrálneho úradu

ako vedúci služobného úradu plní úlohy spojené s uplatňovaním štátnozamestnaneckých

vzťahov, čo v konečnom dôsledku znamená, že riaditeľ správy katastra (obžalovaný) nemal

dosah na ukončenie štátnozamestnaneckého pomeru, a nebolo tak preukázané tvrdenie

obžaloby, ... pod hrozbou reálnej straty zamestnania, opakovane ukladal pokyny... Samotné

oznámenie obžalovaného, že on, bude považovať konanie resp. nekonanie poškodenej,

za závažné porušenie pracovnej disciplíny, ešte neznamená, že k porušeniu pracovnej

disciplíny došlo, za týmto účelom sú zriadené disciplinárne komisie.

V tomto smere súd nespochybňuje, že iba zamestnanec s odbornou spôsobilosťou má

oprávnenie rozhodovať o návrhu na vklad vlastníckeho práva a vo svojej rozhodovacej

činnosti je samostatný, iba on zodpovedá za svoje rozhodnutia, tak tomu bolo aj v tomto

konkrétnom prípade. Súd neospravedlňuje konanie obžalovaného, ktorý podľa názoru súdu

prekročil svoje kompetencie tým, že usmerňoval poškodenú, aké rozhodnutie má vydať, jeho

konanie však podľa názoru súdu nenapĺňa znaky skutkovej podstaty zločinu vydierania, ale

sa jedná o porušenie práv štátneho zamestnanca (§ 65 Zákona o štátnej službe), ktorých

riešenie bolo v kompetencii služobného úradu. Okresný súd tak uzatvára, že poškodená sa

nemala dôvod obávať straty zamestnania, pretože rozhodovanie o tom nebolo v kompetencii

riaditeľa, teda obžalovaného, pričom obžalovaný ani stratou zamestnania nehrozil

poškodenej, opakovane uviedol, že nesplnenie úlohy bude považovať za závažné porušenie

pracovnej disciplíny a takáto hrozba obžalovaného nemá povahu inej ťažkej ujmy, teda

obligatórneho znaku skutkovej podstaty zločinu vydierania, a preto jeho konanie nemožno

podriadiť pod žalovanú skutkovú podstatu zločinu vydierania. Uvedenému záveru, že

obžalovaný nemal vplyv na rozhodovanie o štátnozamestnaneckých vzťahov v konečnom

dôsledku svedčí, že poškodená potom ako jej boli ukladané úlohy obžalovaným, napriek

jeho výhradám, ktoré opakovanými e-mailami oznamoval prednostovi služobného úradu,

poškodená bola ku dňa 6. 5. 2011 menovaná do funkcie vedúcej oddelenia zápisov práv

k nehnuteľnostiam Správy katastra Tvrdošín a dňa 12. 8. 2011 s ňou bola uzatvorená

služobná zmluva, čo iba posilňuje záver, že riešenie otázok štátnozamestnaneckého pomeru

bolo výlučne v kompetencii služobného úradu a nie obžalovaného. Zároveň súd z rovnakých

dôvodov, dospel k záveru, že ani konanie pod bodom 2/ nenapĺňa skutkovú podstatu zločinu

vydierania, keďže obžalovaný zakazoval poškodenej vykonávať funkciu vedúcej oddelenia

s tým, že nedodržanie tohto upozornenia by považoval za závažné porušenie pracovnej

disciplíny t. j. v kontexte , ods. 1 v znení

neskorších predpisov, aj v tomto prípade nebolo preukázané tvrdenie v obžalobe, že išlo o

hrozbu reálnej straty zamestnania, z dôvodov na ktoré už súd poukázal v predchádzajúcej

časti odôvodnenia tohto rozhodnutia, obžalovaný nemal vplyv na rozhodovanie

o štátnozamestnaneckých vzťahov, a ani v tomto prípade tým, že uviedol, že nedodržanie

upozornenia by považoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny, týmto konaním nebol

naplnený pojmový znak skutkovej podstaty zločinu vydierania, a to hrozba inej ťažkej ujmy.

... v danom prípade poškodená je osobou s právnym vzdelaním a musela tak vedieť,

že iba prednosta katastrálneho úradu ako vedúci služobného úradu plní úlohy spojené

s uplatňovaním štátnozamestnaneckých vzťahov. Obžalovaný v danom prípade poškodenej

hrozil, že nesplnenie ním uloženej úlohy pod bodom 1/ a porušenie zákazu pod bodom 2/

bude on považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny, pričom podľa názoru súdu

takáto hrozba nemala povahu ťažkej ujmy, poškodená mala zákonné prostriedky § 65

o štátnej službe v účinnom znení podať sťažnosť, že boli porušené

jej práva podľa tohto zákona. V tomto smere súd poukazuje aj na princíp ultimaratio;

trestné právo možno použiť len v prípadoch, ktoré možno označiť za závažné excesy

zo súkromnoprávnych, pracovnoprávnych vzťahov, ktoré už zjavne presahujú ich rámec.

Trestné právo má byť najkrajnejším prostriedkom k postihu typovo najzávažnejších

prípadov porušenia práva (zásada subsidiarity trestnej represie). V tomto prípade je súd

presvedčený o tom, že v danom prípade došlo k neoprávnenému konaniu obžalovaného,

a to bez ohľadu na to, čo obžalovaného k jeho konaniu viedlo (súd všetky tieto jeho

vyjadrenia posúdil len ako jeho obranu), nebol oprávnený ukladať poškodenej, osobe

s odbornou spôsobilosťou rozhodovať o návrhoch na vklad úlohy, ako má rozhodnúť

o návrhoch na vklad v konkrétnych veciach, išlo z jeho strany o prekročenie jeho

právomoci, ako riaditeľa správy katastra, ktoré riešenie však bolo podľa názoru súdu

v kompetencii služobného úradu.

V prípade právnej kvalifikácie skutkov 1/-4/ ako prečinu zneužívania právomoci

verejného činiteľa, nebol rovnako preukázaný obligatórny znak skutkovej podstaty

súdeného prečinu, obžalovaný v pozícii verejného činiteľa síce podľa názoru súdu

popísaným konaním pod bodmi 1-4/ prekročil svoje právomoci, avšak nebolo preukázané,

že tak konal s cieľom inému zaobstarať neoprávnený prospech, tomto prípade zaobstarať

prospech pre poľnohospodárke družstvo. V tomto smere nebol produkovaný žiaden

priamy a ani ucelená reťaz nepriamych dôkazov, ktoré by toto tvrdenie obžaloby

preukazovalo. Obžaloba bola v tejto časti skôr postavená iba na predpokladoch a dohadoch

vychádzajúcich z intenzívneho telefonického kontaktu medzi obžalovaným a predsedom

poľnohospodárke družstvo, pričom nebol známy ich obsah. Svedok

(predseda poľnohospodárskeho družstva) a obžalovaný jednoznačne tieto tvrdenia

v obžalobe odmietli, svedok nepopieral, že bol v telefonickom kontakte

s obžalovaným, obsah telefonátov však podľa jeho vyjadrenia ako aj vyjadrenia

obžalovaného bol však zameraný na riešenie rôznych problémov, s ktorými sa obracal

na obžalovaného ako riaditeľa správy katastra. Obžalovaný preukázateľne uložil

poškodenej úlohu ako má rozhodnúť v konkrétnych veciach o návrhu na vklad vlastníckeho

práva, súd podotýka, že túto úlohu obžalovaný uložil až potom, ako ho poškodená

požiadala, aby jej uviedol, ako má vo veci rozhodnúť (vyplynulo to tak z e-mailovej

komunikácie, ako aj z výpovedí tak obžalovaného ako aj poškodenej), pričom

predchádzajúca úloha znela všeobecne, aby poškodená rozhodla v zmysle konkrétnych

rozhodnutí súdov. Keďže pokyny až do 28. 6. 2011 neuvádzali ako má poškodená vo veci

rozhodnúť, až na žiadosť poškodenej obžalovaný ju usmernil, aby v prerušených konaniach

vydala rozhodnutie o povolení vkladu, aj táto okolnosť vnáša pochybnosť, či obžalovaný

konal s cieľom zaobstarať neoprávnený prospech pre poľnohospodárke družstvo.

Obžalovaný sa bránil, že sa nestotožnil s prerušením konania, považoval to za nečinnosť

úradu a chcel, aby sa vo veci rozhodlo s tým, že proti rozhodnutiu je vždy možnosť podania

opravných prostriedkov. Na základe uvedeného, v zmysle zásady in dubioproreo, táto

pochybnosť bola vyhodnotená v prospech obžalovaného a súd tak nemal preukázané

naplnenie všetkých obligatórnych znakov skutkovej podstaty súdeného prečinu. Vzhľadom

k záveru, k akému súd na základe vyhodnotenia dôkazného stavu dospel, keďže neboli

naplnené všetky znaky skutkovej podstaty prečinu zneužívania právomoci verejného

činiteľa, súd sa ďalej s hodnotením skutkových okolností popísanými v obžalobe najmä pod

bodmi 3/-4/ v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal, nakoľko to nepovažoval

za potrebné, keďže aj vo vzťahu k týmto skutkom nebolo preukázané, že obžalovaný

aj v bodoch 3/ - 4/ konal s cieľom inému ( poľnohospodárske družstvo) zaobstarať

neoprávnený prospech.»

Krajský súd uznesením č. k. -697 z 15. júla 2015 na základe odvolania

prokurátora rozsudok okresného súdu č. k. -679 z 13. januára 2015 zrušil

podľa a a vec vrátil prvostupňovému súdu, aby

ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Krajský súd zrušujúce uznesenie

odôvodnil najmä takto:

„Krajský súd sa rovnako ako odvolateľ nestotožňuje s vecným a právnym

vyhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré prvostupňový súd rozviedol

v odôvodnení svojho rozhodnutia. Argumenty prokurátora prednesené v odôvodnení

odvolania krajský súd považuje za odborne správne a zodpovedajúce zákonu. V plnom

rozsahu sa možno stotožniť s vysloveným názorom odvolateľa, že ak prvostupňový súd

v odôvodnení rozhodnutia uznal protiprávnosť a nemorálnosť konania obžalovaného, jeho

záver, že v konaní obžalovaného absentujú niektoré zo zákonných znakov žalovaných

trestných činov, je nesprávny. V tejto súvislosti sa žiada upozorniť, že k správnym a úplným

skutkovým zisteniam dôjde súd len vtedy, keď vykoná nielen všetky dosiahnuteľné dôkazy,

ale ich tiež tak v jednotlivostiach, ako aj v ich súhrne správne zhodnotí. Uplatnenie zásady

voľného hodnotenia dôkazov podľa je základným a nevyhnutným

predpokladom pre správne, spravodlivé a zákonné rozhodnutie.

Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že súd prvého

stupňa sa dôsledne neriadil citovaným zákonným ustanovením a v posudzovanej veci

rozhodol nesprávne a nevysporiadal sa so všetkými okolnosťami významnými pre

rozhodnutie. Treba uviesť, že okresný súd v predloženej veci nepostupoval dôsledne, najmä

vo fáze hodnotenia dôkazov. Vykonané dôkazy vyhodnotil iba jednostranne, jednotlivo,

nesprávne a bez toho, aby dôkazy vyhodnotil aj v súhrne a vo vzájomnej súvislosti. Okresný

súd síce vykonal na hlavnom pojednávaní dôkazy v takom rozsahu ako mal a mohol, avšak

z týchto vyvodil nesprávny právny záver, keď obžalovaného spod obžaloby oslobodil. Treba

poznamenať, že postup súdu, resp. orgánov činných v trestnom konaní pri voľnom

hodnotení dôkazov a odôvodnenosť vnútorného presvedčenia sú preskúmateľné

v odvolacom konaní a nesprávnosť vyhodnotenia dôkazov môže byť dôvodom na zrušenie

rozhodnutia.

Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vyslovil pochybnosť,

či obžalovaný ako verejný činiteľ prekročil svoju právomoc s cieľom inému zaobstarať

neoprávnený prospech. Uviedol, že obžalovaný sa bránil tým, že sa nestotožnil s prerušením

konania, a toto prerušenie považoval za nečinnosť úradu. Chcel, aby sa vo veci rozhodlo

s tým, že proti rozhodnutiu je vždy možnosť podania opravných prostriedkov. Túto

pochybnosť prvostupňový súd vyhodnotil v zmysle zásady in dubio pro reo, v prospech

obžalovaného so záverom, že neboli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty prečinu

zneužívania právomoci verejného činiteľa. Ako už bolo prezentované v predchádzajúcom,

krajský súd považuje odvolacie argumenty prokurátora za správne a prednesené

so znalosťou veci. Napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu je vo viacerých smeroch

rozporné a krajský súd sa nestotožňuje s úvahami právneho charakteru, na ktorých okresný

súd založil svoj oslobodzujúci rozsudok.

... Na spáchanie trestného činu vydierania je potrebné, aby sa ujma javila ako ťažká

objektívne a aby bola spôsobilá vzbudiť v poškodenom obavy. Nie je pritom rozhodné

či hrozba u poškodeného skutočne vyvolala obavy z uskutočnenia. V prípade trestného činu

vydierania musí ísť vždy o neoprávnené konanie, pričom za oprávnené nemožno rozhodne

považovať použitie síce dovoleného prostriedku, nie však dovoleného vo vzťahu k účelu

sledovanému páchateľom.

Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia ku skutkom pod bodom 1/, 2/

okrem iného uviedol, že i keď obžalovaný prekročil svoje kompetencie tým, že usmerňoval

poškodenú aké rozhodnutie má vydať, jeho konanie nenapĺňa znaky skutkovej podstaty

zločinu vydierania, ale sa jedná o porušenie práv štátneho zamestnanca, ktorých riešenie

bolo v kompetencii služobného úradu. Tento záver odôvodnil tým, že poškodená nemala

dôvod sa obávať straty zamestnania, pretože rozhodovanie o tom nebolo v kompetencii

riaditeľa, teda obžalovaného. Podľa súdu prvého stupňa takáto hrozba obžalovaného nemá

povahu inej ťažkej ujmy, teda obligatórneho znaku skutkovej podstaty zločinu vydierania,

a preto jeho konanie nemožno podriadiť pod žalovanú skutkovú podstatu zločinu

vydierania. Rovnaký právny záver vyvodil i u skutku pod bodom 2/. Dôvodil tým, že i keď

obžalovaný zakazoval poškodenej vykonávať funkciu vedúcej oddelenia s tým, že

nedodržanie tohto upozornenia bude považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny,

nebolo preukázané, že išlo o hrozbu reálnej straty zamestnania z dôvodov, že obžalovaný

nemal vplyv na rozhodovanie o štátnozamestnaneckých vzťahov. Takýmto konaním

obžalovaného nebol naplnený pojmový znak skutkovej podstaty zločinu vydierania, a to

hrozba inej ťažkej ujmy. Takéto právne úvahy a právny záver prvostupňového súdu je mylný

a nesprávny. V tejto súvislosti správne odvolateľ argumentuje, že skutočnosť, že obžalovaný

v konečnom dôsledku nemohol priamo rozhodnúť o disciplinárnom postihu poškodenej,

nevylučuje použitie predmetnej právnej kvalifikácie. V danom prípade ani argument

prvostupňového súdu, že poškodená je osobou s právnym vzdelaním a musela tak vedieť, že

iba prednosta katastrálneho úradu ako vedúci služobného úradu plní úlohy spojené

s uplatňovaním štátnozamestnaneckých vzťahov neobstojí, a je bezvýznamný. V tejto

súvislosti prvostupňový súd poukázal na princíp ultima ratio s tým, že trestné právo možno

použiť len v prípadoch, ktoré možno označiť ako za závažné excesy zo súkromnoprávnych,

pracovnoprávnych vzťahov, ktoré už zjavne presahujú ich rámec. Ďalej uviedol, že trestné

právo má byť najkrajnejším prostriedkom k postihu typovo najzávažnejších prípadov

porušenia práva (zásada subsidiarity trestnej represie). V závere na čl. 15 ku skutkom

pod bodom 1/ a 2/ okresný súd uviedol, že je presvedčený o tom, že v danom prípade došlo

k neoprávnenému konaniu obžalovaného, a to bez ohľadu na to, čo ho k takému konaniu

viedlo a obžalovaný nebol oprávnený ukladať poškodenej, ako osobe s odbornou

spôsobilosťou úlohy, ako má rozhodnúť o návrhoch na vklad v konkrétnych veciach. Z jeho

strany išlo o prekročenie jeho právomocí ako riaditeľa správy katastra, ktoré riešenie však

bolo podľa názoru súdu v kompetencii služobného úradu. Tento záver súdu prvého stupňa

nezodpovedá základným zásadám trestného konania, ani ustanoveniam o jeho účele najmä

ustanoveniu podľa ktorého upravuje postup orgánov činných

v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa

zákona spravodlivo potrestaní. Teda, ak sa zistí protiprávnosť konania a znaky takéhoto

konania sú uvedené v , potom nie je na úvahe súdu, či takéto konanie nie je

vhodnejšie riešiť inými prostriedkami ako trestnoprávnymi. Za súčasnej dôkaznej situácie

sa javí vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti voči obžalovanému za opodstatnené.

Rovnako sú nesprávne právne úvahy okresného súdu a jeho právny záver pokiaľ ide

o skutky pod bodom 1/ až 4/. V tejto časti obžaloba kvalifikovala konanie obžalovaného

ako pokračovací prečin zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1

písm. b) Tr. zák. To, že obžalovaný bol v rozhodnom čase verejným

činiteľom tak, ako definuje ustanovenie § 128 ods. 1 Tr. zák. je nepochybné a nesporné.

Pre trestnú zodpovednosť a tiež pre ochranu verejného činiteľa sa podľa jednotlivých

ustanovení vyžaduje, aby trestný čin bol spáchaný v súvislosti s jeho

právomocou a zodpovednosťou. To, že obžalovaný v rozhodnom období prekročil svoje

právomoci bolo nepochybne preukázané a v konečnom dôsledku takúto skutočnosť

opakovane konštatuje súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia. Tvrdí však,

že nebolo preukázané, že takto konal s cieľom inému zaobstarať neoprávnený prospech,

v tomto konkrétnom prípade zaobstarať prospech pre Poľnohospodárske družstvo.

Tvrdí tiež, že v tomto smere nebol produkovaný žiaden priamy a ani ucelená reťaz

nepriamych dôkazov, ktoré by toto tvrdenie obžaloby preukazovalo. Ani v tejto časti

sa odvolací súd nestotožňuje s takouto argumentáciou súdu prvého stupňa a poukazuje

na odvolacie výhrady prokurátora, ktorými jasne, zrozumiteľne a so znalosťou veci

poukazuje na správanie sa obžalovaného i na konkrétne dôkazné prostriedky, ktoré

vo vzájomnej súvislosti bolo potrebné vyhodnotiť v súlade so zásadou podľa § 2 ods. 12

Dôvodná je i námietka odvolateľa týkajúca sa absencie riadneho odôvodnenia

oslobodenia obžalovaného spod obžaloby pre skutok smerujúci voči poškodenej

pod bodom 4/ obžaloby s tým, že v tomto smere je rozsudok prvostupňového súdu

nepreskúmateľný. Krajský súd v tomto smere upozorňuje prvostupňový súd, že v tejto časti

rozhodnutie okresného súdu nespĺňa požiadavky uvedené v

Krajský uzatvára, že odvolanie prokurátora je opodstatnené, napadnutý rozsudok

v časti, na ktorú poukazuje odvolateľ nepreskúmateľné, pretože nezodpovedá ustanoveniu

a zistená dôkazná situácia je logickým predpokladom pre iný právny

záver aký vyvodil prvostupňový súd o vine obžalovaného.“

Okresný súd po vrátení veci krajským súdom rozhodol napadnutým rozsudkom

č. k. -776 z 15. apríla 2016 tak, že v bodoch I a II obžaloby uznal sťažovateľa

za vinného zo spáchania pokračovacieho zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2

písm. a) a b) s poukazom na , a a

písm. h) a v bodoch I až IV obžaloby ho uznal za vinného zo spáchania

pokračovacieho prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1

písm. b) . Okresný súd odsudzujúci rozsudok odôvodnil najmä takto:

«Súd v zmysle intencií rozhodnutia odvolacieho súdu vykonal hlavné pojednávanie

dňa 15. 4. 2016, na ktorom odmietol návrh obhajoby na (zrejme výsluch, pozn.)

, ku skutočnostiam ohľadom reštitúcie pozemkov a dôvodnosti prerušenia konania

vo veciach č. V1033/2007 a V1999/2006. Súd uvedený návrh odmietol z dôvodu,

že objasnenie uvedených skutočností nemalo vplyv na rozhodnutie ohľadom viny

obžalovaného zo súdených trestných činov, skutočnosti, ku ktorým mal navrhnutý svedok

vypovedať presahovali rámec vykonávaného dokazovania.

... V rámci dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že obžalovaný v pozícii

riaditeľa Správy katastra Tvrdošín písomne (konkrétne email z 28. 3. 2011. písomnosť

z 3. 5. 2011 a z 28. 6. 2011) ukladal úlohy poškodenej aby vydala rozhodnutia

v nadväznosti na rozsudky KS v Žiline č. -36 a č. , (ktorými

boli zrušené predchádzajúce rozhodnutia v dotknutých katastrálnych veciach, v ktorých

správa katastra rozhodla o zmietnutí návrhu na vklad vlastníckeho práva, pričom aktuálny

právny stav v týchto veciach bol taký, že poškodená dňa 21. 1. 2011

prerušila konanie, z dôvodu riešenia predbežnej otázky) s tým, že nesplnenie úlohy bude

považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny, tiež bolo preukázané, že až na žiadosť

poškodenej (písomnosť z 29. 4. 2011) v znení, „keďže ste ma upozornili, že takto nemá

konať zamestnanec spôsobilý rozhodovať o návrhu na vklad, tak Vás žiadam, v prípade,

ak nevyužijete iné zákonne prostriedky, aby ste mi písomne uložili, ako mám v sporných

veciach rozhodnúť, ide konkrétne o konania o návrhu na vklad kúpnej zmluvy č. V 1033/07

a V 1999/2009, ktorých sa uvedená problematika dotýka...“, obžalovaný reagoval v znení:

„Nebudem Vám prikazovať, ako máte v sporných veciach rozhodnúť, upozornili ste ma, že

nie som oprávnený rozhodovať, preto ako riaditeľ správy katastra, Vám opakovane

ukladám: vydať rozhodnutia v nadväznosti na rozsudky KS v Žiline č. -36

a č. “ a až v ďalšej písomnosti z 28. 6. 2011 adresovanej poškodenej

obžalovaný uvádza: „Na základe Vášho vyjadrenia zo dňa 12. 05. 2011 keď ste nekonali

v prerušených konaniach (úloha zo dňa 28. 03. 2011, opakovane zo dňa 03. 05.2 011).

žiadate riaditeľa SK aby Vám presne uviedol aké rozhodnutia máte vydať. Pri zadaní úlohy

Vás usmerním, aby ste v prerušených konaniach V 1033/2007 a V 1999/2006 vydali

rozhodnutia, ktorými bude povolený vklad do KN“. Obžalovaný ukladaním pokynov, úloh

poškodenej, aby v prerušených konaniach rozhodla s tým, že nesplnenie úloh bude

považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny, naplnil skutkovú podstatu zločinu

vydierania podľa § 189 ods. 1 ods. 2 písm. a/, b/ Tr. zákona. Vyššie uvedené skutkové

tvrdenia boli preukázané výsluchmi obžalovaného, svedkyne poškodenej a tiež

ostatnými listinnými dôkazmi, e-mailovou komunikáciou medzi obžalovaným a poškodenou.

Iba zamestnanec s odbornou spôsobilosťou má oprávnenie rozhodovať o návrhu na vklad

vlastníckeho práva, vo svojej rozhodovacej činnosti je samostatný a iba on zodpovedá

za svoje rozhodnutia. Obžalovaný ukladaním úloh a usmernení poškodenej tak prekročil

svoje kompetencie, keď ju usmerňoval, aké rozhodnutie má vydať. Rovnako aj pod bodom 2/

nenaplnil (zrejme naplnil, pozn.) skutkovú podstatu zločinu vydierania, keďže obžalovaný

preukázateľne listom z 6. 5. 2011 zakazoval poškodenej vykonávať funkciu vedúcej

oddelenia, do ktorej funkcie bola menovaná s tým, že nedodržanie tohto upozornenia bude

považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny t. j. v kontexte § 47 písm. h/, 51 ods. 1

v znení neskorších predpisov.

Pod hrozbou ťažkej ujmy treba považovať také konanie páchateľa, ktoré môže viesť

k ujme napr. na cti, dobrej povesti, v rodinnom živote za situácie, kedy sa ujma ako ťažká

javí objektívne a kedy poškodený ju tiež ako ťažkú ujmu pociťuje, v danom prípade hrozbu

obžalovaného, ktorý bol v pozícii riaditeľa Správy katastra Tvrdošín, že nesplnenie ním

uloženej úlohy pod bodom 1/ a porušenie zákazu pod bodom 2/ bude považovať za závažné

porušenie pracovnej disciplíny, možno považovať za hrozbu reálnej straty zamestnania

a podľa ustálenej súdnej praxe, hrozba stratou zamestnania je inou ťažkou ujmou a ani

skutočnosť, že obžalovaný v konečnom dôsledku nemohol rozhodnúť o disciplinárnom

postihu poškodenej tento záver nevylučuje. Obžalovaný sa svojho konania dopustil

závažnejším spôsobom konania v zmysle ust. § 138 písm. b/, g/ h/ Tr. zákona a na chránenej

osobe podľa § 139 ods. 1 písm. h/ Tr. zákona. Vo svojom konaní pokračoval dlhší čas

(v období od 28. 3. 2011 až 9. 1. 2012. po dobu dlhšiu ako 9 mesiacov, využitím stavu

podriadenosti, obžalovaný bol v pozícii riaditeľa a poškodená bola v pozícií zamestnanca

a tiež porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej z funkcie riaditeľa, ktorý má aj zákonom

uloženú povinnosť dodržiavať , ústavné zákony, zákony, iné

všeobecne záväzné právne predpisy a právne záväzné akty Európskej únie a služobné

predpisy pri vykonávaní štátnej služby a uplatňovať ich podľa svojho najlepšieho vedomia

a svedomia, rešpektovať a chrániť ľudskú dôstojnosť a ľudské práva.

... Zároveň obžalovaný svojim konaním pod bodmi 1/ a 2/ sa v jednočinnom súbehu

so zločinom vydierania dopustil aj prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa,

pretože tak ako už súd uviedol prekročil svoje právomoci a zároveň tak konal s cieľom

inému zaobstarať neoprávnený prospech, v tomto prípade zaobstarať prospech pre

poľnohospodárke družstvo. Uvedené bolo preukázané obsahom pokynov uložených

poškodenej, z čoho jednoznačne vyplýva ako chcel, aby poškodená rozhodla, pričom bol

v telefonickom kontakte s predsedom poľnohospodárke družstvo a obdobne

usmerňoval aj inú zamestnankyňu správy katastra svedkyňu v konaní o návrhu

na zápis vlastníckeho práva záznamom Z 891/2011, v ktorom bol navrhovateľom rovnako

poľnohospodárke družstvo (súdený skutok pod bodom 4/). Zároveň tiež vykonaným

dokazovaním bolo preukázané, že obžalovaný sa dopustil aj súdených skutkov pod bodmi 3/

a 4/, kvalifikovaných ako prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa, v pokračovacom

konaní so skutkami pod bodmi 1/ a 2/. Konanie obžalovaného pod bodom 3 bolo

preukázané, predovšetkým výpoveďou poškodenej ktorá svojou výpoveďou

potvrdila okolnosti popísané pod bodom 3/, uviedla, že po príchode do zamestnania

služobnú zmluvu predložila , zástupkyni riaditeľa, obžalovaný čerpal

dovolenku Svedkyňa kontaktovala obžalovaného, ktorý sa do telefónu vyjadril,

že nesúhlasí, aby na správe katastra pracovala a že má sedieť na chodbe. O tomto

informovala služobný úrad, ktorý tiež túto vec riešil, dvakrát požiadala o vytvorenie prac.

podmienok, situácia sa nezmenila ani po príchode obžalovaného z dovolenky, pracovné

podmienky jej boli vytvorené asi až po 2 týždňoch. Výpoveď poškodenej korešpondovala aj

s výpoveďami svedkov a v neposlednom rade obžalovaný bol

usvedčovaný aj svojou vlastnou výpoveďou, ktorý spáchanie skutkov vo svojej podstate ani

nepopieral, snažil sa iba súdu vysvetliť dôvody, ktoré ho ku takémuto konaniu viedli

a odvolával sa na interné služobné organizačné predpisy. Skutok pod bodom 4/ bol rovnako

preukázaný najmä výpoveďami poškodených ako aj listinnými

dôkazmi, ktoré boli oboznámené v rámci dokazovania, najmä podstatným obsahom spisu

vedenom na SK. Tvrdošín č. Z 891/2011, elektronickou a listinnou komunikáciou medzi

obžalovaným a svedkyňou najmä zo dňa 27. 10. 2011, výzvou z 3. 11. 2011

adresovanou poškodenej aby prehodnotila svoje rozhodnutie, že návrh

na vykonanie záznamu listín v prospech poľnohospodárske družstvo je

nezapísateľný a následne písomne uloženou úlohou z 9. 1. 2012, v ktorej jej uložil, aby

vykonala zápis vlastníckeho práva záznamom v prospech poľnohospodárske

družstvo, aj keď už bol oboznámený s kontrolou UGKK pod sp. zn. 22/2011, podľa ktorej

jej postup bol správny. Obžalovaný obsah oboznámenej písomnej komunikácie medzi ním

a poškodenou nespochybňoval, snažil sa súdu iba vysvetliť dôvody, ktoré ho ako riaditeľa

k takémuto postupu viedli. Obžalovaný tak v postavení verejného činiteľa v pokračovacom

konaní pod bodmi 1/- 4/, (to že bol v rozhodnom čase verejným činiteľom je nesporné)

prekročil svoje právomoci, pričom konal v úmysle zadovážiť prospech družstvu Tak

ako už súd uviedol, skutočnosti, že obžalovaný konal v úmysle zadovážiť prospech družstvu

vyplynuli z obsahu jeho pokynov poškodeným, zo správania obžalovaného je zrejmé, že jeho

konanie malo jediný zmysel - dosiahnuť vydanie rozhodnutiu v prospech konkrétneho

účastníka konania, ktorým bolo označené družstvo, s predsedom ktorého udržiaval

nadštandardné vzťahy a situáciu dokresľuje mailová komunikácia svojmu nadriadenému,

v ktorých v podstate obhajoval záujmy družstva a vyvíjal snahu ukončiť pracovný

pomer s poškodenou Išlo o konkrétne vymedzený majetkový prospech

a zároveň je aj daný priamy úmysel, inú možnosť vylučujú skutkové okolnosti

a na uvedenom nič nemení, že obžalovaný bol úprimne presvedčený o právnom nároku

družstva.»

Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. z 9. novembra 2016

odvolanie sťažovateľa proti odsudzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa zamietol

podľa , pričom svoje rozhodnutie odôvodnil okrem iného takto:

„Predovšetkým je potrebné uviesť, že v predloženej veci krajský súd už raz konal

a rozhodol... Následne prvostupňový súd v súlade s ustanovením po vrátení

veci na hlavnom pojednávaní vykonal všetky potrebné dôkazy v záujme náležitého zistenia

skutkového stavu veci a procesný postup, ktorý ho viedol k uznaniu viny obžalovaného...

... V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný sud jasne, zrozumiteľne

a presvedčivo vysvetlil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje

skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa

vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď

posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny.

Závery okresného súdu prezentované vo výrokovej časti rozsudku týkajúcej sa otázky viny

obžalovaného , vysvetlenie týchto záverov v odôvodnení napadnutého

rozsudku si krajsky sud osvojil, a preto v zásade na odôvodnenie rozsudku súdu prvého

stupňa odkazuje.

Obžalovaný založil odvolanie na opakovaných dôvodoch svojej

obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho skutkovými a právnymi

námietkami sa však súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia riadne

vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo

na odvolacom súde. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri

hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr por., teda hodnotil ich na základe

vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu

jednotlivo, aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam.

... Správne a zákonu zodpovedajúce závery prvostupňového súdu treba doplniť len

v tom, že odvolacie výhrady obžalovaného... týkajúce sa oprávnenosti a zákonnosti jeho

pokynov ako riaditeľa správy katastra, ako nadriadeného - vedúceho Štátneho zamestnanca

podriadenej , ktorá disponovala s osobitnou odbornou spôsobilosťou

rozhodovať o návrhu na vklad, považuje odvolací súd za nesprávne a odporujúce právnym

úpravám, na ktoré obhajoba v odvolaní poukazuje. Podľa názoru krajského súdu vzťah

nadriadenosti a podriadenosti v dotknutej veci podlieha osobitnej právnej úprave, a to

o Katastri nehnuteľnosti a o zápise vlastníckych a iných práv

k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov (katastrálny zákon). V zmysle § 33

citovanej právnej úpravy o návrhu na vklad rozhoduje zamestnanec katastrálneho úradu

s vysokoškolským vzdelaním, ktorý má na to osobitnú odbornú spôsobilosť. ... Obžalovaný

takúto odbornú spôsobilosť nemal. Uvedené rovnako potvrdila

i svedkyňa a tieto skutočnosti vyplývajú i z Protokolu o kontrole

č 22/2011 Úradu geodézie, kartografie a Katastra SR zo dňa 7. 12. 2011. Z týchto

jednoznačne vyplýva, že obžalovaný ako riaditeľ Správy katastra Tvrdošín a nadriadený

nebol oprávnený jej dávať pokyn v konkrétnom konaní. Táto

v konaniach sp. zn. V 1033/2007 a V 1999/2006 rozhodovala samostatne. O takomto

osobitnom pracovno-právnom postavení obžalovaný ako

nadriadený musel vedieť. Napriek tejto vedomosti bez toho, aby disponoval osobitnou

odbornou spôsobilosťou rozhodovať v dotknutých vkladových konaniach, v ktorých jedným

z účastníkov (predávajúcim) bol Poľnohospodárske družstvo a napriek

tomu, že tieto konania boli rozhodnutiami zo dňa 21. 1. 2011 prerušené, a to z dôvodu,

že zatiaľ neboli právoplatne skončené reštitučné konania k nehnuteľnostiam tvoriacim

predmet prevodu, t. j. z dôvodu riešenia predbežnej otázky, ktorej vyriešenie bolo jedine

v právomoci súdu, bez zákonného oprávnenia a pod hrozbou,

že nesplnenie úlohy bude posudzovať ako závažné porušenie pracovnej disciplíny a tiež

pod hrozbou reálnej straty zamestnania, opakovane tejto ukladal pokyny vydať rozhodnutia

v predmetných konaniach, pričom z týchto pokynov bolo zrejmé, že

mala povoliť vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. V tejto súvislosti treba

pripomenúť, že predmetom katastrálneho konania boli nehnuteľnosti, o ktoré sa

vo viacerých administratívnych aj súdnych konaniach vedie dlhodobý spor medzi subjektmi

Poľnohospodárske družstvo a urbárski spolumajitelia Pozemkové

spoločenstvo V obidvoch dotknutých vkladových konaniach už v období pred

podaním obžaloby správa katastra vydala rozhodnutia tak o povolení vkladu, ako aj o jeho

zamietnutí. Rozhodnutia o povolení vkladu zrušil Katastrálny úrad v Žiline a rozhodnutia

o zamietnutí vkladu zrušil Krajský súd v Žiline. V čase skutku teda muselo byť

obžalovanému známe, že v sporných prípadoch nebolo možné zákonným spôsobom povoliť,

ani zamietnuť vklad do katastra... Tvrdenie odvolateľa, že v týchto

pokynoch len informoval, že nesplnenie úlohy bude považovať za závažné porušenie

pracovnej disciplíny a tiež, že ju usmerňoval týmito pokynmi, nezodpovedá dôkaznej

situácii. Z výpovede svedkyne je zistiteľné, že uvedené vnímala ako vyhrážky. Konanie

obžalovaného považovala za porušovanie ľudskej dôstojnosti. Mala obavu o svoje

zamestnanie. Jej obavy boli znásobené, keď ku dňu 6. 5.2 011 bola menovaná do funkcie

vedúcej oddelenia zápisov práv k nehnuteľnostiam Správy katastra Tvrdošín a obžalovaný

jej bezdôvodne a neoprávnene listom dňa 6. 5. 2011 zakázal vykonávať túto funkciu s tým,

že nedodržanie tohto upozornenia bude považovať za závažne porušenie pracovnej

disciplíny, a pod hrozbou reálnej straty zamestnania jej zakázal vykonávať prácu súvisiacu

s jej pracovným zaradením... Obžalovaný jej odmietol odovzdať kľúče od pracoviska,

nepridelil jej potrebné pečiatky k rozhodnutiu o návrhu na vklad a zablokoval jej pristúp

k počítačovým programom využívaným pri práci.

Podľa ustálenej judikatúry sa na spáchanie trestného činu vydierania nevyžaduje,

aby páchateľ dosiahol svoj zámer. Hrozba násilím alebo inou ťažkou ujmou nemusí byť

bezprostredná, môže pôsobiť aj do budúcna. Inou ťažkou ujmou je taká ujma. ktorá môže

smerovať proti cti, dobrému menu, majetkovým, osobným, rodinným, pracovným pomerom

poškodeného... Stratu zamestnania treba podľa ustálenej súdna praxe považovať za inú

ťažkú ujmu. Obžalovaný takto konal v snahe prinútiť poškodenú zmeniť rozhodnutia

v konkrétnych veciach a vybaviť ich v prospech konkrétneho účastníka správneho konania

Skutočnosť, že obžalovaný v konečnom dôsledku nemohol priamo rozhodnúť

o disciplinárnom postihu poškodenej, nevylučuje použitie predmetnej právnej kvalifikácie.

Dôležité je, že obžalovaný bol oprávnený disciplinárne konanie voči poškodenej iniciovať

s tým, že nemohla s určitosťou predvídať výsledok tejto jeho iniciatívy. V tejto súvislosti

nemožno prehliadnuť, že obžalovaný reálne vyvíjal snahu o ukončenie služobného pomeru

poškodenej, čo preukazujú dokumenty o jeho komunikácii so svedkom

. Za daných okolností sa vyhrážky zo strany obžalovaného museli celkom

nevyhnutne a oprávnene javiť poškodenej ako reálna hrozba...

Pokiaľ ide o konanie obžalovaného popísané v bode 4/ výrokovej času napadnutého

rozsudku, účasť obžalovaného na tomto konaní je nepochybne preukázaná výpoveďou

svedkyne . Išlo o zápis vlastníckeho práva záznamom, ktorý podal subjekt

Poľnohospodárske družstvo V rozhodnom Čase pôsobila v pozícii

zapisovateľa a na správe katastra pracovala od roku 1996. Predmetný návrh dňa 30. 10.

2011 označila ako nezapísateľný. Obžalovaný ju nútil uvedené rozhodnutie zmeniť, keď dňa

3. 11. 2011 ju písomne vyzval, aby prehodnotila svoj postup a konala v zmysle zákona

a právneho stavu. Navyše dňa 9. 1. 2012 jej písomne uložil, a to i napriek tomu, že bol

oboznámený s výsledkom kontroly Úradu geodézie, kartografie a katastra SR, ktorá

kontrola potvrdila správnosť jej postupu, aby uskutočnila zápis vlastníckeho práva

záznamom do katastra nehnuteľností v prospech Poľnohospodárske družstvo

Z takéhoto správania obžalovaného je zrejmé, že jeho konanie malo jediný zmysel

- dosiahnuť vydanie rozhodnutia v prospech konkrétneho účastníka konania, a to

Poľnohospodárske družstvo V tejto súvislosti niet pochýb, že išlo o konkrétne

vymedzený majetkový prospech a tiež na uvedenom nič nemení skutočnosť, že obžalovaný

bol presvedčený o právnom nároku menovaného účastníka konania na predmetnej

nehnuteľnosti. Existencia právnych prekážok - nedostatok odbornej spôsobilosti

obžalovaného a viazanosť rozhodnutím nadriadeného orgánu zásadným spôsobom

obmedzovala rozsah jeho právomoci a neumožňovala mu konať spôsobom popísaným

vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia. Je nepochybné a vykonanými dôkazmi

preukázané, že obžalovaný vykonával svoju právomoc vedúceho štátneho zamestnanca

v snahe zabezpečiť prospech účastníkovi konania Poľnohospodárske družstvo

čo dokazuje i nadštandardný vzťah s jeho predsedom .

Túto skutočnosť obžalovaný vo svojej výpovedi ani nepoprel a potvrdzuje to i tá skutočnosť,

že v čase od 18. 1. 2011 do 26. 8. 2011 bolo zaznamenaných 458 hovorov medzi

obžalovaným a . V tejto súvislosti podporne vyznieva i výpoveď

poškodenej a svedkyne , ktoré uviedli,

že obžalovaný v žiadnych iných veciach, ktoré sa netýkali účastníka

Poľnohospodárske družstvo nevykonával na nich takýto nátlak. S poukazom

na uvedené niet pochybností, že obžalovaný ako verejný činiteľ - riaditeľ Správy katastra

Tvrdošín, ktorému žiadny právny predpis neumožňoval uložiť poškodeným vykonať zmenu

ich rozhodnutí, prekročil konaním uvedeným v bode 1/ až 4/ svoje právomoci a konal tak

celkom nepochybne v úmysle zadovážiť prospech konkrétnemu účastníkovi správnych

konaní, t. j. Poľnohospodárske družstvo Žiada sa uviesť, že nepochybne

z dôkazov vykonaných vyplýva, že obe poškodené v predmetných konaniach rozhodli.

rozhodnutím zo dňa 21. 1. 2011 v súlade s ustanovením § 31a

Katastrálneho zákona prerušila vkladové konanie z dôvodu, že neboli právoplatne skončené

reštitučné konania k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet prevodu, t. j. z dôvodu riešenia

predbežnej otázky a dňa 30. 10. 2011 v konaní o návrhu na zápis

vlastníckeho práva záznamom, ktorý návrh podal subjekt Poľnohospodárske

družstvo rozhodla, že tento návrh je nezapísateľný. Potom tvrdenie odvolateľa,

že vydávaním pokynov a usmerňovaním v týchto konaniach požadoval od poškodených, aby

vo veci konali, pretože mal eminentný záujem odstrániť dlhoročný protiprávny stav vyznieva

nevieryhodne a zavádzajúco. Z jeho správania možno jednoznačne vyvodiť jeho snahu

donútiť poškodené, aby svoje predchádzajúce rozhodnutia revidovali, pričom použil nielen

nemorálne, ale aj protiprávne prostriedky a takýmto konaním naplnil v bode 1/ až 4/

skutkovú podstatu pokračovacieho prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa

§ 326 ods. 1 písm. b) Tr. zák.

Vzhľadom na uvedené krajský súd uzatvára, že odvolacie výhrady obžalovaného

týkajúce sa výroku o vine sú nenáležité a nedôvodné.“

V nadväznosti na označené meritórne rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu

vydané v trestnej veci sťažovateľa ústavný súd, vychádzajúc zo svojej stabilnej judikatúry,

poukazuje na skutočnosť, že neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného

v je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky

subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať

a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať

(napr. , tiež ). Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie

právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých

podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. ).

Z popísanej chronológie rozhodnutí všeobecných súdov vydaných v trestnej veci

sťažovateľa, ktorých podstatné časti už boli citované, vyplýva, že sťažovateľ bol (v poradí

prvým) rozsudkom okresného súdu spod obžaloby prokurátora oslobodený s odôvodnením,

že skutok, pre ktorý bola na sťažovateľa podaná obžaloba, nie je trestným činom. Krajský

súd na základe odvolania prokurátora odsudzujúci rozsudok prvostupňového súdu zrušil

s tým, že okresný súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými

pre rozhodnutie a že jeho rozhodnutím bolo porušené ustanovenie [

ods. 1 písm. b) a d) ]. Krajský súd v zrušujúcom uznesení bližšie

neobjasnil, v čom spočívala nesprávnosť záverov okresného súdu (okrem opakovaného

poukazovania na obsah odvolania podaného prokurátorom), pričom vyslovil názor, že

„za súčasnej dôkaznej situácie sa javí vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti voči

obžalovanému za opodstatnené“, resp. že „zistená dôkazná situácia je logickým

predpokladom pre iný právny záver aký vyvodil prvostupňový súd o vine obžalovaného“.

Vo vzťahu k (v predchádzajúcom odseku) citovanej konštatácii krajského súdu

v jeho zrušujúcom uznesení ústavný súd poukazuje na (aj sťažovateľom označenú)

judikatúru najvyššieho súdu, z ktorej vyplýva, že odvolací súd môže prvostupňovému súdu

vytknúť chyby pri hodnotení dôkazov, ktorých sa podľa jeho názoru dopustil (nelogickosť

záverov, opomenutie niektorých okolností a pod.), nie je však oprávnený dávať mu záväzné

pokyny, k akým záverom má dôjsť pri hodnotení jednotlivých dôkazov, ani na to, aké

celkové skutkové zistenia má urobiť (pozri napr. rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo

30/2010, sp. zn. ). Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade pokyn

krajského súdu adresovaný okresnému súdu, ktorým mu v podstate prikázal, akým

spôsobom má rozhodnúť o základnej otázke trestného konania (t. j. o vine či nevine

obžalovaného), bol v okolnostiach posudzovanej veci neprípustný.

Po vrátení veci na ďalšie konanie krajským súdom okresný súd na podklade

skutkového stavu totožného so stavom, na základe ktorého sťažovateľa spod obžaloby

v poradí prvým rozsudkom oslobodil, na hlavnom pojednávaní 15. apríla 2016

bez akéhokoľvek doplnenia dokazovania napadnutým rozsudkom uznal sťažovateľa

za vinného zo spáchania pokračovacieho zločinu vydierania a pokračovacieho prečinu

zneužívania právomoci verejného činiteľa. Z obsahu odsudzujúceho rozsudku pritom

vyplýva, že okresný súd žiadnym spôsobom nevysvetlil (neodôvodnil) svoj odklon

od svojich predchádzajúcich právnych záverov, týkajúcich sa najmä rozhodujúcich

skutočností, na ktorých založil svoj predchádzajúci oslobodzujúci rozsudok, t. j. (vôbec)

neuviedol, prečo považoval svoje predchádzajúce právne závery (pri nezmenenom

skutkovom stave) za nesprávne [išlo najmä o závery týkajúce sa žiadosti samotnej

poškodenej, aby jej sťažovateľ uviedol, ako má rozhodnúť v predmetných vkladových

konaniach; nedostatku kompetencie sťažovateľa na ukončenie štátnozamestnaneckého

vzťahu s poškodenou; (ne)preukázania, že sťažovateľ konal s cieľom získať konkrétny

majetkový prospech]. Krajský súd následne napadnutým uznesením odvolanie sťažovateľa

zamietol (v podstate) s tým, že sa stotožnil s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu,

ktoré doplnil aj vlastnou argumentáciou (podľa neho) svedčiacou o vine sťažovateľa.

Zo sťažnosti sťažovateľa, ako aj z vyžiadaného spisu okresného súdu vyplýva,

že sťažovateľ 14. apríla 2016 písomným podaním, ako aj v priebehu hlavného pojednávania

15. apríla 2016 navrhol doplnenie dokazovania o výsluch svedka

(zamestnanca Okresného úradu Námestovo), ktorý sa mal vyjadriť k okolnostiam týkajúcim

sa reštitučných konaní, ktoré mali byť dôvodom prerušenia vkladových konaní poškodenou

Okresný súd na hlavnom pojednávaní uvedený návrh sťažovateľa

na doplnenie dokazovania (podľa zápisnice bez bližšieho odôvodnenia, len s odkazom

na , pozn.) odmietol, čo v napadnutom rozsudku odôvodnil

tým, „že objasnenie uvedených skutočností nemalo vplyv na rozhodnutie ohľadom viny

obžalovaného zo súdených trestných činov, skutočnosti, ku ktorým mal navrhnutý svedok

vypovedať presahovali rámec vykonávaného dokazovania“.

V súvislosti so sťažovateľom navrhovaným výsluchom svedka ústavný súd považuje

v okolnostiach posudzovanej veci za podstatnú aj tú skutočnosť, že z napadnutého rozsudku

okresného súdu, ako ani z napadnutého uznesenia krajského súdu nie je zrejmé, ktoré

konkrétne reštitučné konania boli dôvodom na prerušenie vkladových konaní, pričom

okresný súd ani krajský súd sa vo svojich rozhodnutiach vôbec nevysporiadali so súvisiacou

námietkou sťažovateľa, že reštitučné konania neboli špecifikované ani v rozhodnutiach

o prerušení vkladových konaní (vydaných poškodenou), pričom navyše (podľa sťažovateľa)

žiadne reštitučné konania týkajúce sa dotknutých pozemkov v rozhodnom čase (t. j. v čase

spáchania skutkov) ani neprebiehali. V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci mohol

sťažovateľom navrhovaný výsluch svedka k týmto (pre meritórne

rozhodnutie súdu relevantným) otázkam podľa názoru ústavného súdu významným

spôsobom prispieť k náležitému objasneniu veci.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že postupom

krajského súdu v trestnej veci sťažovateľa, spočívajúcom v tom, že

- neprípustným pokynom vo svojom zrušujúcom uznesení (v podstate) uložil

okresnému súdu, aby uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania žalovaných trestných

činov,

- potvrdil následný odsudzujúci rozsudok okresného súdu, ktorý prvostupňový súd

vydal bez akéhokoľvek doplnenia dokazovania (napriek existencii návrhu sťažovateľa

na vykonanie ďalšieho dokazovania, pozn.) a bez riadneho odôvodnenia odklonu v právnom

posúdení veci pri nezmenenom skutkovom stave v porovnaní s jeho predchádzajúcim

(oslobodzujúcim) rozsudkom.

Podľa názoru ústavného súdu bola popísaným postupom krajského súdu

sťažovateľovi odňatá možnosť reálneho uplatnenia jeho práva na obhajobu, čím došlo

v konečnom dôsledku k neprípustnému zásahu do jeho základného práva na súdnu ochranu,

resp. do práva na spravodlivé súdne konanie. Uvedené dôsledky sa pritom primárne

vzťahujú (aj) na napadnuté uznesenie krajského súdu, keďže odvolací súd ním nenapravil

pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že (napadnutým) uznesením krajského súdu

sp. zn. z 9. novembra 2016 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, jeho základného práva na obhajobu podľa , ako aj jeho práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru (bod 1 výroku tohto

nálezu).

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež namieta, že k porušeniu jeho v sťažnosti

označených práv došlo aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo jeho

dovolanie proti napadnutému rozsudku okresného súdu a napadnutému uzneseniu krajského

súdu zamietnuté podľa .

Z vyžiadaného spisu okresného súdu vyplýva, že jednou z kľúčových dovolacích

námietok sťažovateľa bola neprípustnosť pokynu krajského súdu daného okresnému súdu

v jeho zrušujúcom uznesení a tiež skutočnosť, že okresný súd po vrátení veci krajským

súdom nevykonal (ani) sťažovateľom navrhovaný dôkaz. Sťažovateľ označené výhrady

subsumoval vo svojom dovolaní pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku (zásadné porušenie práva na obhajobu, pozn.). Najvyšší súd k týmto dovolacím

námietkam sťažovateľa v napadnutom uznesení najmä uviedol:

„Ako vyplýva i z judikatúry najvyššieho súdu, odvolací súd pri rozhodovaní

o odvolaní môže súdu prvého stupňa vytknúť chyby pri hodnotení dôkazov, nie je však

oprávnený dávať mu záväzné pokyny, k akým záverom má dôjsť pri hodnotení jednotlivých

dôkazov, ani to aké celkové skutkové zistenia má urobiť. Je oprávnený iba na to, dať súdu

prvého stupňa záväzné pokyny znovu vykonať dôkazy alebo vykonať nové dôkazy (uznesenie

NS SR sp. zn. ). Zároveň je však potrebné tejto súvislosti poukázať

na špecifickú situáciu v prípade, ak súd prvého stupňa po riadne a v potrebnom rozsahu

vykonanom dokazovaní obvineného spod obžaloby oslobodí z dôvodu, že skutok nepovažuje

za trestný čin. V danom prípade potom ak odvolací súd s názorom súdu prvého stupňa

nesúhlasí, nemôže sám s poukazom na ustanovenie uznať

obžalovaného za vinného, ak sa domnieva že skutkom boli naplnené zákonné znaky

skutkovej podstaty žalovaného trestného činu. Ak teda voči vykonanému rozsahu

dokazovania nemá výhrady, výhrady však smerujú výlučne len proti právnej kvalifikácii,

môže odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí uviesť súdu prvého stupňa, v čom vidí

pri právnych úvahách súdu prvého stupňa pochybenia, nesmie však výslovne a bez možnosti

prípadného odchýlenia záväzne nariadiť, ako ma súd prvého stupňa rozhodnúť. V danej

situácii navyše nie je potrebné súdu prvého stupňa väčšinou nariadiť doplnenie

dokazovania, prípadne zopakovanie už vykonaných dôkazov, súdu prvého stupňa nemá však

byť odňatý voľný priestor na prípadné doplnenie či zopakovanie dokazovania.

V uvedenom prípade odvolací súd v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 15. júla

2015 síce uviedol, že sa nestotožnil s vecným a právnym vyhodnotením dôkazov súdom

prvého stupňa a na rozdiel od neho považuje žalované skutky za trestné činy, zároveň však

podľa najvyššieho sudu ponechal súdu prvého stupňa dostatočný priestor na nové

autonómne rozhodnutie.

V prvom rade je potrebné poukázať na to, že odvolací súd sa v zrušujúcom uznesení

síce nestotožnil s dôvodmi oslobodenia spod obžaloby podľa ,

zároveň však nevylúčil, že by po prípadnom prehodnotení dôkaznej situácie mohlo prísť

k oslobodeniu spod obžaloby podľa § 285 písm. a) Tr por. Žiadnym spôsobom zároveň

neodňal súdu prvého stupňa autonómny priestor, aby prípadne dokazovanie doplnil.

Najvyšší súd dáva v tomto smere do pozornosti, že i obhajca obžalovaného na hlavnom

pojednávaní dňa 15. apríla 2016 sám uviedol, že krajský súd vzrušujúcom uznesení

sp. zn. z 15. júla 2015 predpokladá i vykonanie ďalšieho dokazovania (strana

2 dolu zápisnice z hlavného pojednávania na č. l. 766 spisu). Ak teda obvinený v dovolaní

tvrdí naopak, že krajský súd odňal súdu prvého stupňa možnosť pre hodnotenie dôkazov

podľa vlastného uváženia a absolútne preurčil, ako ma vo veci samej rozhodnúť, jedná sa

o kontradikciu v jeho tvrdení.

Napokon obžalovaný i doplnenie dokazovania navrhol, čo mu však vo svojej

autonómnej pôsobnosti súd prvého stupňa odmietol. Možnosť doplniť dokazovanie,

či autonómne rozhodnúť, nebola teda súdu prvého stupňa postupom odvolacieho súdu

vôbec dotknutá. V danom prípade teda odvolací súd výslovne neuložil súdu prvého stupňa

pokyn, v akom smere má rozhodnúť. Samotné rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým

nebolo vyhovené návrhu obvineného na doplnenie dokazovania, nemožno považovať

za porušenie práva na obhajobu, pretože súd vlastnou úvahou určuje obsah a rozsah

dokazovania a voľbu použitých dôkazných prostriedkov, všetkým dôkazným návrhom teda

nie je povinný vyhovieť (R 7/2011).“

Ústavný súd, vychádzajúc zo svojich už vyslovených právnych názorov, týkajúcich

sa napadnutého uznesenia krajského súdu (ako aj napadnutého rozsudku okresného súdu)

a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, uvádza, že s právnymi závermi najvyššieho

súdu, vyplývajúcimi z citovaných častí jeho napadnutého uznesenia, sa nemôže stotožniť.

Podľa názoru ústavného súdu odvolací súd nemôže obmedzenie vyplývajúce z ustanovenia

(podľa ktorého odvolací súd nemôže sám uznať

obžalovaného za vinného zo skutku, pre ktorý bol rozsudkom prvostupňového súdu

oslobodený) obchádzať vyslovením záväzného pokynu okresnému súdu, k akým

konkrétnym právnym záverom má na podklade určitého skutkového stavu dospieť. Takýto

postup by totiž bol v rozpore so zmyslom a účelom označeného ustanovenia Trestného

poriadku.

Na neprípustnosti pokynu krajského súdu okresnému súdu vo veci sťažovateľa

podľa názoru ústavného súdu nič nemení ani najvyšším súdom poukazovaná skutočnosť,

že krajský súd v zrušujúcom uznesení poukázal aj na možnú aplikáciu § 285 písm. a)

(podľa ktorého súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak nebolo

dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný). Z kontextu zrušujúceho

uznesenia krajského súdu, ako aj jeho výslovne vyjadrených (v tomto náleze už citovaných)

názorov na vinu sťažovateľa je totiž zrejmé, že krajský súd v konečnom dôsledku prikázal

okresnému súdu, ako má vo veci rozhodnúť [čomu nasvedčuje aj následný postup

okresného súdu (nevykonanie žiadneho doplňujúceho dokazovania), ako aj obsah jeho

odsudzujúceho rozsudku (v ktorom vôbec nekonfrontoval svoje predchádzajúce závery

z oslobodzujúceho rozsudku)]. Následne krajský súd napadnutým uznesením „odobril“

v poradí druhý (odsudzujúci) rozsudok okresného súdu, pred ktorého vydaním súd prvého

stupňa odmietol vykonať sťažovateľom navrhnutý dôkaz (podľa názoru ústavného súdu

v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci dôkaz zásadného významu), čím mu bolo

popreté právo na obhajobu a odňatá možnosť konať pred súdom.

Keďže náprava vo veci sťažovateľa nebola zabezpečená ani v konaní pred najvyšším

súdom, ústavný súd na základe už uvedených skutočností dospel k záveru, že (aj)

napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. decembra 2017 došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , jeho

základného práva na obhajobu podľa , ako aj jeho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 2 výroku tohto nálezu).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie, konkretizovaného právom dosiahnuť predvolanie na vypočúvanie svedkov vo svoj

prospech podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, ústavný súd konštatuje, že medzi

namietaným porušením označeného práva a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

neexistuje príčinná súvislosť, na základe ktorej bolo možné dospieť k záveru o porušení

označeného práva sťažovateľa označeným rozhodnutím všeobecného súdu. Právo

sťažovateľa na predvolanie svedkov, ktorí by prípadne svedčili v jeho prospech, sa totiž

z podstaty veci týka rozhodovania vo veci samej (teda prvostupňového a druhostupňového

konania), a preto najvyšší súd rozhodujúci o mimoriadnom opravnom prostriedku

do označeného práva sťažovateľa neprípustným spôsobom zasiahnuť nemohol. Z tohto

dôvodu ústavný súd tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel (bod 5 výroku tohto

nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o tom, že napadnutým uznesením

krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli porušené označené práva

sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru [v prípade napadnutého

uznesenia krajského súdu vrátane práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, pozn.],

rozhodol zároveň aj o zrušení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

zo 6. decembra 2017 a uznesenia krajského súdu sp. zn. z 9. novembra 2016

a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 3 výroku tohto nálezu).

Krajský súd bude po vrátení veci na ďalšie konanie viazaný právnymi názormi

ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze. Jeho úlohou bude na základe odvolania

sťažovateľa opätovne preskúmať rozsudok okresného súdu sp. zn. z 15. apríla

2016, predovšetkým z toho hľadiska, či označené rozhodnutie prvostupňového súdu

vychádza z dostatočne a správne zisteného skutkového stavu (aj v kontexte so sťažovateľom

navrhovaným výsluchom svedka) a či sa okresný súd riadne vysporiadal so všetkými

okolnosťami významnými pre rozhodnutie [aj v konfrontácii s jeho závermi obsiahnutými

v jeho prvom (oslobodzujúcom) rozsudku].

IV.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ si v sťažnosti uplatnil nárok na náhradu trov konania spojených s jeho

právnym zastúpením v konaní pred ústavným súdom za dva úkony právnej služby vykonané

jeho právnou zástupkyňou v roku 2018 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti

ústavnému súdu).

Ústavný súd v zmysle rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním v konaní

pred ústavným súdom a priznal mu úhradu trov konania v sume vyčíslenej v súlade

s príslušnými ustanoveniami vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov, teda v celkovej sume 390,51 €, pozostávajúcej z odmeny

vo výške 153,50 € a režijného paušálu vo výške 9,21 € za každý úkon právnej služby

a z 20 % DPH v sume 65,09 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania sú krajský súd a najvyšší súd povinní solidárne zaplatiť

na účet právnej zástupkyne sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu

( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2019