Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 53/2020
PDF · 246.35 KB
No categories available
III. ÚS 53/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov
Petra Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti ,
, zastúpenej advokátskou kanceláriou SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o.,
Štefánikova 8, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Františka
Sedlačka, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 4 Cob 74/2018 zo 6. septembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. decembra 2018 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 4 Cob 74/2018 zo 6. septembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského
súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je žalovanou
sporovou stranou v konaní vedenom Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 35 Cb 85/2018, v ktorom sa žalobca, obchodná spoločnosť
, , domáha určenia neexistencie záložného práva. Uznesením
okresného súdu č. k. 35 Cb 85/2018-18 zo 17. júla 2018 bolo v konaní nariadené
neodkladné opatrenie, ktorým bolo sťažovateľke zakázané vykonať záložné právo
k nehnuteľnostiam evidovaným na , vedenom Okresným úradom Košice,
katastrálnym odborom, okres Košice IV, obec Košice-Juh, katastrálne územie Južné Mesto.
Sťažovateľka proti predmetnému uzneseniu podala odvolanie. Krajský súd napadnutým
uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu o neodkladnom opatrení.
3. Sťažovateľka je toho názoru, že zo strany krajského súdu došlo k nesprávnej
aplikácii právnej normy, ktorá je nezlučiteľná s ústavou, a to do takej miery, že došlo k
flagrantnému porušeniu základného práva na súdnu ochranu.
Sťažovateľka dôvodí, že „nie je záložným veriteľom záložného práva V-1239/2012,
ktorého výkon mu (jej, pozn.) bol neodkladným opatrením zakázaný. Medzi žalobcom
a sťažovateľom tak nie je daný vzťah záložcu a záložného veriteľa, v ktorom by súd prvej
inštancie mal neodkladným opatrením upravovať pomery strán (§ 325 ods. 1 CSP).
Sťažovateľ zároveň nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom pri žalobe o určenie
neexistencie záložného práva. Neodkladné opatrenie tak bolo nariadené voči osobe
(sťažovateľ), ktorá nie je nositeľom hmotného záložného práva.
Sťažovateľ bol síce pôvodne záložným veriteľom záložného práva V-1239/2012, ktoré
zaťažuje nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu. Sťažovateľ začal výkon tohto prednostného
záložného práva formou dobrovoľnej dražby zálohu. Po začatí výkonu záložného práva
sa však na sťažovateľa, ako prednostného záložného veriteľa, obrátila spoločnosť
, ktorá mala na nehnuteľnostiach
vo vlastníctve žalobcu zriadené záložné právo v neskoršom poradí (za prednostným
záložným právom sťažovateľa) a domáhala sa uplatnenia postupu v zmysle § 151ma ods. 10
OZ.
... Dňa 18.6.2018 spoločnosť poukázala na inkasný účet
sťažovateľa peňažnú sumu, ktorá predstavovala plnenie pohľadávky za dlžníka,
na uspokojenie ktorej sa začal výkon záložného práva (V-1239/2012). V dôsledku
toho sa spoločnosť ex lege stala záložným veriteľom záložného práva V-
1239/2012 (namiesto sťažovateľa) ako aj účastníkom záložnej zmluvy, na základe ktorej
bolo toto záložné právo zriadené. Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia a žaloba
o určenie neexistencie záložného práva tak majú smerovať výlučne iba voči spoločnosti
. ako aktuálnemu záložnému veriteľovi záložného práva V- 1239/2012.
Sťažovateľ na všetky tieto okolnosti vo svojom odvolaní voči uzneseniu o nariadení
neodkladného opatrenia poukázal. Krajský súd v Košiciach, ako odvolací súd, však
argumentáciu sťažovateľa flagrantne ignoroval. Krajský súd v Košiciach uzavrel, že sporné
záložné právo sťažovateľa sa vzťahuje k pohľadávke zo spotrebiteľského úveru. Podľa § 17
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov je prevod
takejto pohľadávky (zrejme vrátane záložného práva) zakázaný a preto je sťažovateľ
naďalej záložným veriteľom.
Odvolací súd absolútne ignoroval, že Zákon o spotrebiteľských úveroch sa
neaplikuje na sťažovateľovu vec, teda na úvery zabezpečené nehnuteľnosťou (§ 1 ods. 2
Zákona o spotrebiteľských úveroch). Zároveň odvolací súd nereflektoval, že v
sťažovateľovej veci nešlo o zmluvný prevod pohľadávky, ale o zákonný prechod práva v
zmysle § 151ma ods. 10 OZ, ktorý sťažovateľ nemohol neakceptovať (takáto možnosť
sťažovateľovi z § 151ma ods. 10 OZ nevyplýva). Navyše, Krajský súd v Košiciach rozhodol
prekvapivo na základe dôvodov, ktoré žalobca pri návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia vôbec neuvádzal. Sťažovateľ sa tak nemal možnosť k týmto skutočnostiam (údajný
rozpor so Zákonom o spotrebiteľoch) vôbec vyjadriť.
Závery Krajského súdu v Košiciach (aplikovateľnosť § 17 Zákona o spotrebiteľoch)
sú v extrémnom rozpore s hmotným právom a vôbec z neho nevyplývajú.“.
4. V závere ústavnej sťažnosti sťažovateľka konštatuje, že krajský súd „aplikoval
rozhodné objektívne právo nesprávnym spôsobom, v dôsledku čoho sa sťažovateľovi
nedostala taká súdna ochrana, aká by mu v prípade ústavne konformného postupu
všeobecného súdu patrila. Krajský súd v Košiciach zároveň svoje rozhodnutie odôvodnil
tak, že sťažovateľovi nie je jasné, či sa súd podrobne jeho odvolaní zaoberal a zohľadnil
všetky ním namietané skutočnosti (najmä čo do absencie hmotného záložného práva).“.
5. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
nálezom vyslovil porušenie jej v záhlaví označených práv napadnutým rozhodnutím
krajského súdu, predmetné uznesenie zrušil, vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie
a sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
9. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania
je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
13. Predmetom ústavnej sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľky s nariadením
neodkladného opatrenia, ktorým jej okresný súd, resp. krajský súd (potvrdzujúcim
uznesením) zakázal vykonať záložné právo k nehnuteľnostiam až do právoplatného
skončenia konania o určenie neexistencie záložného práva.
Argumentácia sťažovateľky smeruje k okolnostiam, o ktorých tvrdí, že vylučujú
jej pasívnu vecnú legitimáciu v konaní o určenie neexistencie záložného práva. Porušenie
svojich práv potom odvíja od nedostatočného posúdenia týchto okolností zo strany
všeobecných súdov pri nariadení neodkladného opatrenia.
14. Ústavný súd v prvom rade uvádza, že neodkladné opatrenie podľa Civilného
sporového poriadku je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu, ktorého
zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé následky,
ktoré by mohli v jeho priebehu nastať. Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak
znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi. Nariadením
nezískava jeden z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodovať v budúcnosti, ale sa ním
len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov (m. m. I. ÚS 42/2018).
15. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj v konaní
o návrhu na vydanie neodkladného alebo zabezpečovacieho opatrenia musia
byť rešpektované minimálne požiadavky, ktoré tvoria podstatu základného práva na súdnu
ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie
neodkladného alebo zabezpečovacieho opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné
rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže
byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným spôsobom odôvodnené (m. m.
16. Z uvedených dôvodov pristupuje ústavný súd k preskúmavaniu ústavných
sťažností, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich práv neodkladným opatrením
alebo zabezpečovacím opatrením veľmi zdržanlivo, vychádzajúc z právneho názoru, podľa
ktorého zásadne nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými
nariaďujú neodkladné alebo zabezpečovacie opatrenia, a to nielen preto, že nie je opravnou
inštanciou v rámci sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, že ide o také súdne rozhodnutia,
ktorými sa do práv a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným spôsobom (m. m.
IV. ÚS 82/09). Ústavný súd meritórne posudzuje neodkladné a zabezpečovacie opatrenia
zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení
neodkladného alebo zabezpečovacieho opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie
pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť
do rozhodnutí všeobecných súdov o neodkladných a zabezpečovacích opatreniach
iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý
by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.
17. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je však také
porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné následnou činnosťou všeobecného
súdu napr. v konaní o veci samej (porov. I. ÚS 46/00, III. ÚS 406/2013).
18. Vychádzajúc zo sťažnostnej argumentácie sťažovateľky, ústavný súd považuje
za potrebné poukázať na relevantné časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského
súdu, v ktorých sa uvádza:
„21. Nariadením neodkladného opatrenia, ktoré nie je konečným rozhodnutím,
len dočasne upravuje pomery strán sporu, žalobca nenadobúda práva, o ktorých bude
rozhodnuté rozhodnutím vo veci samej. Osobitnej povahe inštitútu neodkladného opatrenia
zodpovedá zjednodušený a zrýchlený postup súdu pri rozhodovaní o návrhu na jeho
nariadenie. Riadne dokazovanie v zmysle § 185 a nasl. C.s.p. súd nevykonáva
a pri rozhodovaní vychádza z obsahu návrhu a zo skutočnosti, ktoré boli v súvislosti
s podaným návrhom osvedčené. Vyhodnotenie potreby bezodkladne upraviť pomery
je otázkou voľnej úvahy súdu, ktorá však musí byt' preskúmateľná. Neodkladné opatrenie
je opodstatnené, ak navrhovateľovi hrozí vznik škody alebo inej ujmy, prípadne hrozí
zhoršenie jeho právnej pozície do takej miery, že sa mu v konaní o ochranu vlastníckeho
práva neoplatí uchádzať o konečnú súdnu ochranu.
22. Pri neodkladných opatreniach, ktoré majú zabezpečovací a preventívny
charakter, je súd povinný vyhodnotiť, či by úkon, ktorému sa má predísť, sťažil alebo
znemožnil ochranu práv navrhovateľa v rámci konania vo veci samej. Z návrhu a príloh
musí byť zrejmé, že celkové okolnosti prípadu a správanie sa protistrany alebo
jej predchádzajúce úkony osvedčujú, že k neželanému úkonu reálne môže dôjsť.
23. Žalovaný mimo iného v podanom odvolaní namietal, že postupom podľa § 151ma
ods. 10 Občianskeho zákonníka stratil pozíciu (prednostného) záložného veriteľa,
čo preukazoval listom zo dňa 15.6.2018 adresovanom spoločnosti
ako ďalšiemu záložnému veriteľovi, v ktorom vyčíslil svoju pohľadávku zabezpečenú
záložným právom zriadeným k nehnuteľnostiam evidovaným na na sumu
192 887,01 eura detailom obratu o poukázaní uvedenej sumy dňa 19.6.2018 spoločnosťou
na účet žalovaného, kde ako doplňujúci údaj je uvedené:
- plnenie za dlžníka. Tým podľa žalovaného nie je medzi stranami sporu daný
vzťah záložcu a záložného veriteľa, ktorý by mal byť upravený neodkladným opatrením
ako aj jeho pasívna legitimácia v spore vo veci samej.
24. Odvolací súd udáva, že záložné právo k nehnuteľnostiam vzniká zápisom
do katastra nehnuteľností po tom, čo rozhodnutie príslušnej správy katastra o povolení
vkladu záložného práva do katastra nehnuteľností nadobudne právoplatnosť v súlade
s § 151e ods. 2 Občianskeho zákonníka.
25. Podľa § 151g ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka, ak nastanú zmeny údajov
týkajúce sa záložného práva, je osoba, ktorej to ukladá zákon, inak osoba, ktorej sa zmena
údajov týka, povinná požiadať o zmenu registrácie v registri záložných práv alebo
v osobitnom registri.
26. Z výpisu z nevyplýva, že by ako záložný veriteľ
zo zmluvy o zriadení záložného práva V-1239/2012 zo dňa 21.2.2012 bol evidovaný odlišný
subjekt od žalovaného. Žalovaný pritom netvrdil a ani nepreukázal, že bol príslušnej správe
katastra podaný návrh na zmenu záložného veriteľa.
27. Podľa § 205 C.s.p., listiny vydané orgánmi verejnej moci v medziach
ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitným predpisom vyhlásené za verejné,
potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje, ak nie je dokázaný
opak. V zmysle tejto zákonnej definície list vlastníctva, vydaný príslušnou správou katastra,
je verejnou listinou a teda súd považuje údaje v ňom uvedené za pravdivé, kým nie je
preukázaný opak.
28. Záložné právo sa viaže na pohľadávku. V prípade prechodu alebo prevodu
pohľadávky záložné právo prechádza na nadobúdateľa pohľadávky. Rovnako je to aj
v prípade postúpenia pohľadávky (cesia).
29. Zo samotnej záložnej zmluvy je zrejmé, že ako dlžníci vystupujú tam uvedené
fyzické osoby, teda je osvedčené, že v prípade úverovej zmluvy uzavretej medzi dlžníkmi
a žalovaným ako veriteľom ide o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 3 zákona o spotrebiteľských
úveroch, účinnom v čase jej uzavretia, kde podľa § 17 citovaného zákona je prevod takejto
pohľadávky zakázaný, resp. obmedzený.
30. Zákon o spotrebiteľských úveroch je pritom lex specialis vo vzťahu
k Občianskemu zákonníku ako zákonu lex generalis, tak ako to správne uvádza žalobca
vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného. Z uvedeného je tak zrejmé, že vznikajú dôvodné
pochybnosti, či žalovaný stratil postavenie záložného veriteľa zo záložnej zmluvy, a to aj
v prípade, ak by aj bol dodržaný postup uvedený v § 151 ma ods. 10 Občianskeho
zákonníka.
31. Pokiaľ ide o tvrdenia žalovaného, že zabezpečená pohľadávka je v záložnej
zmluve dostatočne určito identifikovaná, teda že záložná zmluva netrpí vadou neplatnosti,
táto skutočnosť bude posudzovaná v spore vo veci samej, kde v konaní o nariadenie
neodkladného opatrenia nie je dostatočný priestor na vyriešenie tejto spornosti.
32. Pokiaľ ide o polemiku žalovaného ako veriteľa z úverovej zmluvy, že si splnil
všetky svoje povinnosti z tejto zmluvy a poskytol peňažné prostriedky pre dlžníkov, ktorí
tieto nevrátili a preto je jeho legitímne právo pristúpiť k výkonu záložného práva, súd dáva
žalovanému do pozornosti, že žalobcom v danom prípade je záložca, nie dlžník z úverovej
zmluvy, teda vzájomne odlišné subjekty.
33. Ak žalovaný poukazuje na to, že žalobca platnosť záložného práva doposiaľ
nenamietal, odvolací súd uvádza, že potreba upraviť pomery musí byť neodkladná, čo ale
neznamená, že musí ísť o jednorazový stav, môže pretrvávať aj dlhší čas. Súd preto nemôže
túto podmienku považovať za nesplnenú z dôvodu, že sa žalobca prípadne nedomáhal
ochrany ihneď po vzniku potreby upraviť pomery. Napokon žalobca ako záložca nemusel
považovať záložnú zmluvu za neplatnú od okamihu jej uzavretia ale až s odstupom času
mohol nadobudnúť presvedčenie, že táto je z dôvodov ním uvádzaných, prípadne neplatným
právnym úkonom.
34. Na základe vyššie uvedeného je tak dostatočne osvedčené, že žalovanému svedčí
postavenie záložného veriteľa, teda neobstojí jeho námietka o neexistencii vzťahu žalobcu
ako záložcu a žalovaného ako záložného veriteľa, ktorý by mal byť upravený neodkladným
opatrením ako aj jeho prípadná pasívna legitimácia v spore vo veci samej.
35. V danom prípade mal teda aj odvolací súd na základe žalobcom uvádzaných
a osvedčených skutočností za preukázanú existenciu právneho vzťahu medzi stranami
sporu, ako aj to, že tento právny vzťah si vyžaduje dočasnú úpravu vo forme neodkladného
opatrenia. Žalobca preukázal a osvedčil tvrdenie, že medzi stranami sporu bola dňa
18.1.2012 uzavretá záložná zmluva, na základe ktorej bolo zriadené záložné právo
k nehnuteľnostiam, ktoré mali zabezpečovať pohľadávku z úverovej zmluvy
č. 29617688/7930, kde ako dlžníci vystupovali fyzické osoby, nepodnikatelia. Žalovaný
ako záložný veriteľ navrhol vykonať záložné právo formou dobrovoľnej dražby. Uvedené
je zrejmé z .
36. Z obsahu spisu je nesporné, že účelom návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia bolo zachovanie existujúceho faktického a právneho stavu vo vzťahu
k predmetným nehnuteľnostiam. Tento účel vyplýva z jeho dôvodnej a oprávnenej obavy,
aby eventuálnou realizáciou výkonu záložného práva zo strany žalovaného nedošlo
k zhoršeniu jeho faktického a právneho postavenia, prípadne, aby nedošlo
k nezvrátiteľnému následku alebo k stavu, ktorý by bol zvrátiteľný len s neprimeraným
úsilím a nákladmi, resp. s veľkými obtiažami.
37. Žalobca tak osvedčil potrebu nariadenia neodkladného opatrenia, pretože
žalovaný vykonal úkony smerujúce k výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby.
Výkonom záložného práva dobrovoľnou dražbou by mohlo v danom prípade dôjsť
k neoprávnenému zásahu do práv a právom chráneného záujmu žalobcu, t. j. do jeho
majetkových práv. Je nesporné, že navrhované neodkladné opatrenie má priamo väzbu
na konanie vo veci samej, v ktorom sa žalobca domáha určenia neexistencie záložného
práva s poukazom na neplatnosť zmluvy o zriadení záložného práva. V aktuálnej dobe
neprináleží súdu posudzovať, do akej miery môže byť žalobca v konaní vo veci samej
úspešný.
38. S ohľadom na uvedené okolnosti má odvolací súd za to, že v prejednávanej veci,
v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia bola osvedčená naliehavá potreba
bezodkladnej úpravy pomerov vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Z tohto dôvodu
možno konštatovať, že existuje skutkový i právny dôvod na nariadenie predmetného
neodkladného opatrenia.
39. Nariadené neodkladné opatrenie má za cieľ, aby do vyriešenia sporu vo veci
samej nebol zo strany žalovaného realizovaný eventuálny výkon záložného práva
k predmetným nehnuteľnostiam. Ak by takáto okolnosť nastala, došlo by k výraznému
zhoršeniu právneho (ale i faktického) postavenia žalobcu v konaní vo veci samej.“
19. S prihliadnutím na citované časti napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný
súd konštatuje, že krajský súd reagoval na argumentáciu sťažovateľky ústavne
akceptovateľným spôsobom, z napadnutého uznesenia je zrejmé, na základe akých
právnych predpisov rozhodol a akými úvahami sa spravoval. Odôvodnenie napadnutého
uznesenia krajského súdu je primerané skutočnosti, že ide o odôvodnenia rozhodnutia
predbežnej povahy o neodkladnom opatrení, navyše je vnútorne konzistentné a
zrozumiteľné, pričom reaguje na všetky skutočnosti, ktoré sú podstatné pre posúdenie
splnenia zákonných predpokladov pre vydanie neodkladného opatrenia.
Krajský súd na zdôraznenie primeranosti rozhodnutia okresného súdu v závere
uviedol: „Nariadením tohto neodkladného opatrenia nevznikne žalovanému ani tretím
osobám žiadna ujma, pretože súčasný právny vzťah k predmetným nehnuteľnostiam
sa nezmenil - predmetné záložné právo naďalej existuje a dočasne pozastavený je len jeho
výkon. Naviac je potrebné poukázať na to, že následky plynúce z neodkladného opatrenia
pre žalovaného ako subjektu, ktorého predmetom činnosti je okrem iného poskytovanie
úverov alebo pôžičiek, je mizivý v porovnaní s reálnou hrozbou straty nehnuteľností
žalobcom. Uvedené platí o to viac, ak sa žalovaný necíti byť v postavení záložného veriteľa
z napádanej záložnej zmluvy.“
20. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor okresného súdu
svojím vlastným (obdobne I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012).
21. Na tomto základe ústavný súd zastáva názor, že neexistuje ústavne relevantný
dôvod na to, aby do napadnutého rozhodnutia krajského súdu zasahoval, pretože jeho
odôvodnenie nesignalizuje takú príčinnú súvislosť s namietaným porušením základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie reálne mohla viesť k záveru o vyslovení jeho porušenia. Ústavný súd
preto ústavnú sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
22. Ústavný súd zároveň konštatuje, že rozhodovacia prax Európskeho súdu
pre ľudské práva vylučuje aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke
neodkladných (predbežných) opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach
alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie Apis v. Slovenská republika č. 39754/98 z 10. 1. 2000,
v ktorom sa konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 dohovoru ratione materiae v konaní
o zrušení predbežného opatrenia), preto námietku sťažovateľky o jeho porušení považoval
iba za súčasť sťažnostnej argumentácie, ktorá sama osebe ani nezakladá dôvod ústavného
prieskumu. V opačnom prípade by ústavný súd musel ústavnú sťažnosť aj v tejto časti
odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
23. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd
sa ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2020
Mojmír Mamojka
predseda senátu