Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 53/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov

Petra Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti ,

, zastúpenej advokátskou kanceláriou SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o.,

Štefánikova 8, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Františka

Sedlačka, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. zo 6. septembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. decembra 2018 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. zo 6. septembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského

súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je žalovanou

sporovou stranou v konaní vedenom Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. , v ktorom sa žalobca, obchodná spoločnosť

, , domáha určenia neexistencie záložného práva. Uznesením

okresného súdu č. k. -18 zo 17. júla 2018 bolo v konaní nariadené

neodkladné opatrenie, ktorým bolo sťažovateľke zakázané vykonať záložné právo

k nehnuteľnostiam evidovaným na , vedenom Okresným úradom Košice,

katastrálnym odborom, okres Košice IV, obec Košice-Juh, katastrálne územie Južné Mesto.

Sťažovateľka proti predmetnému uzneseniu podala odvolanie. Krajský súd napadnutým

uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu o neodkladnom opatrení.

3. Sťažovateľka je toho názoru, že zo strany krajského súdu došlo k nesprávnej

aplikácii právnej normy, ktorá je nezlučiteľná s , a to do takej miery, že došlo k

flagrantnému porušeniu základného práva na súdnu ochranu.

Sťažovateľka dôvodí, že „nie je záložným veriteľom záložného práva V-1239/2012,

ktorého výkon mu (jej, pozn.) bol neodkladným opatrením zakázaný. Medzi žalobcom

a sťažovateľom tak nie je daný vzťah záložcu a záložného veriteľa, v ktorom by súd prvej

inštancie mal neodkladným opatrením upravovať pomery strán ( ).

Sťažovateľ zároveň nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom pri žalobe o určenie

neexistencie záložného práva. Neodkladné opatrenie tak bolo nariadené voči osobe

(sťažovateľ), ktorá nie je nositeľom hmotného záložného práva.

Sťažovateľ bol síce pôvodne záložným veriteľom záložného práva V-1239/2012, ktoré

zaťažuje nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu. Sťažovateľ začal výkon tohto prednostného

záložného práva formou dobrovoľnej dražby zálohu. Po začatí výkonu záložného práva

sa však na sťažovateľa, ako prednostného záložného veriteľa, obrátila spoločnosť

, ktorá mala na nehnuteľnostiach

vo vlastníctve žalobcu zriadené záložné právo v neskoršom poradí (za prednostným

záložným právom sťažovateľa) a domáhala sa uplatnenia postupu v zmysle § 151ma ods. 10

.

... Dňa 18.6.2018 spoločnosť poukázala na inkasný účet

sťažovateľa peňažnú sumu, ktorá predstavovala plnenie pohľadávky za dlžníka,

na uspokojenie ktorej sa začal výkon záložného práva (V-1239/2012). V dôsledku

toho sa spoločnosť ex lege stala záložným veriteľom záložného práva V-

1239/2012 (namiesto sťažovateľa) ako aj účastníkom záložnej zmluvy, na základe ktorej

bolo toto záložné právo zriadené. Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia a žaloba

o určenie neexistencie záložného práva tak majú smerovať výlučne iba voči spoločnosti

. ako aktuálnemu záložnému veriteľovi záložného práva V- 1239/2012.

Sťažovateľ na všetky tieto okolnosti vo svojom odvolaní voči uzneseniu o nariadení

neodkladného opatrenia poukázal. Krajský súd v Košiciach, ako odvolací súd, však

argumentáciu sťažovateľa flagrantne ignoroval. Krajský súd v Košiciach uzavrel, že sporné

záložné právo sťažovateľa sa vzťahuje k pohľadávke zo spotrebiteľského úveru. Podľa § 17

o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov je prevod

takejto pohľadávky (zrejme vrátane záložného práva) zakázaný a preto je sťažovateľ

naďalej záložným veriteľom.

Odvolací súd absolútne ignoroval, že Zákon o spotrebiteľských úveroch sa

neaplikuje na sťažovateľovu vec, teda na úvery zabezpečené nehnuteľnosťou (§ 1 ods. 2

Zákona o spotrebiteľských úveroch). Zároveň odvolací súd nereflektoval, že v

sťažovateľovej veci nešlo o zmluvný prevod pohľadávky, ale o zákonný prechod práva v

zmysle , ktorý sťažovateľ nemohol neakceptovať (takáto možnosť

sťažovateľovi z nevyplýva). Navyše, Krajský súd v Košiciach rozhodol

prekvapivo na základe dôvodov, ktoré žalobca pri návrhu na nariadenie neodkladného

opatrenia vôbec neuvádzal. Sťažovateľ sa tak nemal možnosť k týmto skutočnostiam (údajný

rozpor so Zákonom o spotrebiteľoch) vôbec vyjadriť.

Závery Krajského súdu v Košiciach (aplikovateľnosť § 17 Zákona o spotrebiteľoch)

sú v extrémnom rozpore s hmotným právom a vôbec z neho nevyplývajú.“.

4. V závere ústavnej sťažnosti sťažovateľka konštatuje, že krajský súd „aplikoval

rozhodné objektívne právo nesprávnym spôsobom, v dôsledku čoho sa sťažovateľovi

nedostala taká súdna ochrana, aká by mu v prípade ústavne konformného postupu

všeobecného súdu patrila. Krajský súd v Košiciach zároveň svoje rozhodnutie odôvodnil

tak, že sťažovateľovi nie je jasné, či sa súd podrobne jeho odvolaní zaoberal a zohľadnil

všetky ním namietané skutočnosti (najmä čo do absencie hmotného záložného práva).“.

5. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

nálezom vyslovil porušenie jej v záhlaví označených práv napadnutým rozhodnutím

krajského súdu, predmetné uznesenie zrušil, vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie

a sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

9. Podľa návrhom na začatie konania

je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa .

10. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

13. Predmetom ústavnej sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľky s nariadením

neodkladného opatrenia, ktorým jej okresný súd, resp. krajský súd (potvrdzujúcim

uznesením) zakázal vykonať záložné právo k nehnuteľnostiam až do právoplatného

skončenia konania o určenie neexistencie záložného práva.

Argumentácia sťažovateľky smeruje k okolnostiam, o ktorých tvrdí, že vylučujú

jej pasívnu vecnú legitimáciu v konaní o určenie neexistencie záložného práva. Porušenie

svojich práv potom odvíja od nedostatočného posúdenia týchto okolností zo strany

všeobecných súdov pri nariadení neodkladného opatrenia.

14. Ústavný súd v prvom rade uvádza, že neodkladné opatrenie podľa Civilného

sporového poriadku je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu, ktorého

zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé následky,

ktoré by mohli v jeho priebehu nastať. Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak

znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi. Nariadením

nezískava jeden z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodovať v budúcnosti, ale sa ním

len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov (m. m. ).

15. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj v konaní

o návrhu na vydanie neodkladného alebo zabezpečovacieho opatrenia musia

byť rešpektované minimálne požiadavky, ktoré tvoria podstatu základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie

neodkladného alebo zabezpečovacieho opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné

rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže

byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným spôsobom odôvodnené (m. m.

).

16. Z uvedených dôvodov pristupuje ústavný súd k preskúmavaniu ústavných

sťažností, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich práv neodkladným opatrením

alebo zabezpečovacím opatrením veľmi zdržanlivo, vychádzajúc z právneho názoru, podľa

ktorého zásadne nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými

nariaďujú neodkladné alebo zabezpečovacie opatrenia, a to nielen preto, že nie je opravnou

inštanciou v rámci sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, že ide o také súdne rozhodnutia,

ktorými sa do práv a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným spôsobom (m. m.

). Ústavný súd meritórne posudzuje neodkladné a zabezpečovacie opatrenia

zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení

neodkladného alebo zabezpečovacieho opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie

pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť

do rozhodnutí všeobecných súdov o neodkladných a zabezpečovacích opatreniach

iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý

by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

17. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je však také

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné následnou činnosťou všeobecného

súdu napr. v konaní o veci samej (porov. , ).

18. Vychádzajúc zo sťažnostnej argumentácie sťažovateľky, ústavný súd považuje

za potrebné poukázať na relevantné časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského

súdu, v ktorých sa uvádza:

„21. Nariadením neodkladného opatrenia, ktoré nie je konečným rozhodnutím,

len dočasne upravuje pomery strán sporu, žalobca nenadobúda práva, o ktorých bude

rozhodnuté rozhodnutím vo veci samej. Osobitnej povahe inštitútu neodkladného opatrenia

zodpovedá zjednodušený a zrýchlený postup súdu pri rozhodovaní o návrhu na jeho

nariadenie. Riadne dokazovanie v zmysle a nasl. súd nevykonáva

a pri rozhodovaní vychádza z obsahu návrhu a zo skutočnosti, ktoré boli v súvislosti

s podaným návrhom osvedčené. Vyhodnotenie potreby bezodkladne upraviť pomery

je otázkou voľnej úvahy súdu, ktorá však musí byt' preskúmateľná. Neodkladné opatrenie

je opodstatnené, ak navrhovateľovi hrozí vznik škody alebo inej ujmy, prípadne hrozí

zhoršenie jeho právnej pozície do takej miery, že sa mu v konaní o ochranu vlastníckeho

práva neoplatí uchádzať o konečnú súdnu ochranu.

22. Pri neodkladných opatreniach, ktoré majú zabezpečovací a preventívny

charakter, je súd povinný vyhodnotiť, či by úkon, ktorému sa má predísť, sťažil alebo

znemožnil ochranu práv navrhovateľa v rámci konania vo veci samej. Z návrhu a príloh

musí byť zrejmé, že celkové okolnosti prípadu a správanie sa protistrany alebo

jej predchádzajúce úkony osvedčujú, že k neželanému úkonu reálne môže dôjsť.

23. Žalovaný mimo iného v podanom odvolaní namietal, že postupom podľa § 151ma

ods. 10 stratil pozíciu (prednostného) záložného veriteľa,

čo preukazoval listom zo dňa 15.6.2018 adresovanom spoločnosti

ako ďalšiemu záložnému veriteľovi, v ktorom vyčíslil svoju pohľadávku zabezpečenú

záložným právom zriadeným k nehnuteľnostiam evidovaným na na sumu

192 887,01 eura detailom obratu o poukázaní uvedenej sumy dňa 19.6.2018 spoločnosťou

na účet žalovaného, kde ako doplňujúci údaj je uvedené:

- plnenie za dlžníka. Tým podľa žalovaného nie je medzi stranami sporu daný

vzťah záložcu a záložného veriteľa, ktorý by mal byť upravený neodkladným opatrením

ako aj jeho pasívna legitimácia v spore vo veci samej.

24. Odvolací súd udáva, že záložné právo k nehnuteľnostiam vzniká zápisom

do katastra nehnuteľností po tom, čo rozhodnutie príslušnej správy katastra o povolení

vkladu záložného práva do katastra nehnuteľností nadobudne právoplatnosť v súlade

s .

25. Podľa veta prvá , ak nastanú zmeny údajov

týkajúce sa záložného práva, je osoba, ktorej to ukladá zákon, inak osoba, ktorej sa zmena

údajov týka, povinná požiadať o zmenu registrácie v registri záložných práv alebo

v osobitnom registri.

26. Z výpisu z nevyplýva, že by ako záložný veriteľ

zo zmluvy o zriadení záložného práva V-1239/2012 zo dňa 21.2.2012 bol evidovaný odlišný

subjekt od žalovaného. Žalovaný pritom netvrdil a ani nepreukázal, že bol príslušnej správe

katastra podaný návrh na zmenu záložného veriteľa.

27. Podľa , listiny vydané orgánmi verejnej moci v medziach

ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitným predpisom vyhlásené za verejné,

potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje, ak nie je dokázaný

opak. V zmysle tejto zákonnej definície list vlastníctva, vydaný príslušnou správou katastra,

je verejnou listinou a teda súd považuje údaje v ňom uvedené za pravdivé, kým nie je

preukázaný opak.

28. Záložné právo sa viaže na pohľadávku. V prípade prechodu alebo prevodu

pohľadávky záložné právo prechádza na nadobúdateľa pohľadávky. Rovnako je to aj

v prípade postúpenia pohľadávky (cesia).

29. Zo samotnej záložnej zmluvy je zrejmé, že ako dlžníci vystupujú tam uvedené

fyzické osoby, teda je osvedčené, že v prípade úverovej zmluvy uzavretej medzi dlžníkmi

a žalovaným ako veriteľom ide o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 3 zákona o spotrebiteľských

úveroch, účinnom v čase jej uzavretia, kde podľa § 17 citovaného zákona je prevod takejto

pohľadávky zakázaný, resp. obmedzený.

30. Zákon o spotrebiteľských úveroch je pritom lex specialis vo vzťahu

k ako zákonu lex generalis, tak ako to správne uvádza žalobca

vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného. Z uvedeného je tak zrejmé, že vznikajú dôvodné

pochybnosti, či žalovaný stratil postavenie záložného veriteľa zo záložnej zmluvy, a to aj

v prípade, ak by aj bol dodržaný postup uvedený v § 151 ma ods. 10 Občianskeho

zákonníka.

31. Pokiaľ ide o tvrdenia žalovaného, že zabezpečená pohľadávka je v záložnej

zmluve dostatočne určito identifikovaná, teda že záložná zmluva netrpí vadou neplatnosti,

táto skutočnosť bude posudzovaná v spore vo veci samej, kde v konaní o nariadenie

neodkladného opatrenia nie je dostatočný priestor na vyriešenie tejto spornosti.

32. Pokiaľ ide o polemiku žalovaného ako veriteľa z úverovej zmluvy, že si splnil

všetky svoje povinnosti z tejto zmluvy a poskytol peňažné prostriedky pre dlžníkov, ktorí

tieto nevrátili a preto je jeho legitímne právo pristúpiť k výkonu záložného práva, súd dáva

žalovanému do pozornosti, že žalobcom v danom prípade je záložca, nie dlžník z úverovej

zmluvy, teda vzájomne odlišné subjekty.

33. Ak žalovaný poukazuje na to, že žalobca platnosť záložného práva doposiaľ

nenamietal, odvolací súd uvádza, že potreba upraviť pomery musí byť neodkladná, čo ale

neznamená, že musí ísť o jednorazový stav, môže pretrvávať aj dlhší čas. Súd preto nemôže

túto podmienku považovať za nesplnenú z dôvodu, že sa žalobca prípadne nedomáhal

ochrany ihneď po vzniku potreby upraviť pomery. Napokon žalobca ako záložca nemusel

považovať záložnú zmluvu za neplatnú od okamihu jej uzavretia ale až s odstupom času

mohol nadobudnúť presvedčenie, že táto je z dôvodov ním uvádzaných, prípadne neplatným

právnym úkonom.

34. Na základe vyššie uvedeného je tak dostatočne osvedčené, že žalovanému svedčí

postavenie záložného veriteľa, teda neobstojí jeho námietka o neexistencii vzťahu žalobcu

ako záložcu a žalovaného ako záložného veriteľa, ktorý by mal byť upravený neodkladným

opatrením ako aj jeho prípadná pasívna legitimácia v spore vo veci samej.

35. V danom prípade mal teda aj odvolací súd na základe žalobcom uvádzaných

a osvedčených skutočností za preukázanú existenciu právneho vzťahu medzi stranami

sporu, ako aj to, že tento právny vzťah si vyžaduje dočasnú úpravu vo forme neodkladného

opatrenia. Žalobca preukázal a osvedčil tvrdenie, že medzi stranami sporu bola dňa

18.1.2012 uzavretá záložná zmluva, na základe ktorej bolo zriadené záložné právo

k nehnuteľnostiam, ktoré mali zabezpečovať pohľadávku z úverovej zmluvy

č. 29617688/7930, kde ako dlžníci vystupovali fyzické osoby, nepodnikatelia. Žalovaný

ako záložný veriteľ navrhol vykonať záložné právo formou dobrovoľnej dražby. Uvedené

je zrejmé z .

36. Z obsahu spisu je nesporné, že účelom návrhu na nariadenie neodkladného

opatrenia bolo zachovanie existujúceho faktického a právneho stavu vo vzťahu

k predmetným nehnuteľnostiam. Tento účel vyplýva z jeho dôvodnej a oprávnenej obavy,

aby eventuálnou realizáciou výkonu záložného práva zo strany žalovaného nedošlo

k zhoršeniu jeho faktického a právneho postavenia, prípadne, aby nedošlo

k nezvrátiteľnému následku alebo k stavu, ktorý by bol zvrátiteľný len s neprimeraným

úsilím a nákladmi, resp. s veľkými obtiažami.

37. Žalobca tak osvedčil potrebu nariadenia neodkladného opatrenia, pretože

žalovaný vykonal úkony smerujúce k výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby.

Výkonom záložného práva dobrovoľnou dražbou by mohlo v danom prípade dôjsť

k neoprávnenému zásahu do práv a právom chráneného záujmu žalobcu, t. j. do jeho

majetkových práv. Je nesporné, že navrhované neodkladné opatrenie má priamo väzbu

na konanie vo veci samej, v ktorom sa žalobca domáha určenia neexistencie záložného

práva s poukazom na neplatnosť zmluvy o zriadení záložného práva. V aktuálnej dobe

neprináleží súdu posudzovať, do akej miery môže byť žalobca v konaní vo veci samej

úspešný.

38. S ohľadom na uvedené okolnosti má odvolací súd za to, že v prejednávanej veci,

v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia bola osvedčená naliehavá potreba

bezodkladnej úpravy pomerov vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Z tohto dôvodu

možno konštatovať, že existuje skutkový i právny dôvod na nariadenie predmetného

neodkladného opatrenia.

39. Nariadené neodkladné opatrenie má za cieľ, aby do vyriešenia sporu vo veci

samej nebol zo strany žalovaného realizovaný eventuálny výkon záložného práva

k predmetným nehnuteľnostiam. Ak by takáto okolnosť nastala, došlo by k výraznému

zhoršeniu právneho (ale i faktického) postavenia žalobcu v konaní vo veci samej.“

19. S prihliadnutím na citované časti napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný

súd konštatuje, že krajský súd reagoval na argumentáciu sťažovateľky ústavne

akceptovateľným spôsobom, z napadnutého uznesenia je zrejmé, na základe akých

právnych predpisov rozhodol a akými úvahami sa spravoval. Odôvodnenie napadnutého

uznesenia krajského súdu je primerané skutočnosti, že ide o odôvodnenia rozhodnutia

predbežnej povahy o neodkladnom opatrení, navyše je vnútorne konzistentné a

zrozumiteľné, pričom reaguje na všetky skutočnosti, ktoré sú podstatné pre posúdenie

splnenia zákonných predpokladov pre vydanie neodkladného opatrenia.

Krajský súd na zdôraznenie primeranosti rozhodnutia okresného súdu v závere

uviedol: „Nariadením tohto neodkladného opatrenia nevznikne žalovanému ani tretím

osobám žiadna ujma, pretože súčasný právny vzťah k predmetným nehnuteľnostiam

sa nezmenil - predmetné záložné právo naďalej existuje a dočasne pozastavený je len jeho

výkon. Naviac je potrebné poukázať na to, že následky plynúce z neodkladného opatrenia

pre žalovaného ako subjektu, ktorého predmetom činnosti je okrem iného poskytovanie

úverov alebo pôžičiek, je mizivý v porovnaní s reálnou hrozbou straty nehnuteľností

žalobcom. Uvedené platí o to viac, ak sa žalovaný necíti byť v postavení záložného veriteľa

z napádanej záložnej zmluvy.“

20. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor okresného súdu

svojím vlastným (obdobne , , ).

21. Na tomto základe ústavný súd zastáva názor, že neexistuje ústavne relevantný

dôvod na to, aby do napadnutého rozhodnutia krajského súdu zasahoval, pretože jeho

odôvodnenie nesignalizuje takú príčinnú súvislosť s namietaným porušením základného

práva sťažovateľky podľa , ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie reálne mohla viesť k záveru o vyslovení jeho porušenia. Ústavný súd

preto ústavnú sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)

ako zjavne neopodstatnenú.

22. Ústavný súd zároveň konštatuje, že rozhodovacia prax Európskeho súdu

pre ľudské práva vylučuje aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke

neodkladných (predbežných) opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach

alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie Apis v. Slovenská republika č. 39754/98 z 10. 1. 2000,

v ktorom sa konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 dohovoru ratione materiae v konaní

o zrušení predbežného opatrenia), preto námietku sťažovateľky o jeho porušení považoval

iba za súčasť sťažnostnej argumentácie, ktorá sama osebe ani nezakladá dôvod ústavného

prieskumu. V opačnom prípade by ústavný súd musel ústavnú sťažnosť aj v tejto časti

odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

23. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd

sa ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2020

Mojmír Mamojka

predseda senátu