Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 76/2020
PDF · 206.3 KB
No categories available
II. ÚS 76/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. februára 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne
Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpenej
Advokátskou kanceláriou – Ján Buroci, s. r. o., Za Šestnástkou 17, Spišská Nová Ves,
v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Ján Buroci, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 8 Cdo 132/2018-536 z 18. septembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
25. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) č. k. 8 Cdo 132/2018-536 z 18. septembra 2019 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou
na Okresnom súde Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) domáhala určenia
neplatnosti dobrovoľnej dražby bytu. Okresný súd rozsudkom č. k. 7 C 251/2016-301
z 19. decembra 2016 žalobu sťažovateľky zamietol. Krajský súd v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) ako odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie svojím rozsudkom sp. zn.
9 Co 124/2017 z 19. decembra 2017 potvrdil. Proti rozsudku krajského súdu podala
sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením ako procesne
neprípustné odmietol.
3. Obsahom ústavnej sťažnosti sťažovateľky je námietka arbitrárnosti a svojvoľnosti
napadnutého uznesenia, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky ako
neprípustné, hoci v obdobnej veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 7 Cdo 481/2014,
na ktorú sťažovateľka poukazovala, sa najvyšší súd dovolaním po vecnej stránke zaoberal,
hoci ho zamietol. Značnú časť ústavnej sťažnosti tvorí citácia odôvodnenia dovolania
sťažovateľky, z ktorého vyplýva, že sťažovateľka namietala, že odvolací súd sa riadil
právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným vo veci pod sp. zn. 7 Cdo 481/2014
napriek tomu, že vo veci sťažovateľky išlo o iné skutkové okolnosti. V rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 481/2014 zo 4. novembra 2015 najvyšší súd vyslovil, že
„Akékoľvek porušenie zákona o dobrovoľných dražbách nie je dostatočným dôvodom
na určenie neplatnosti dražby, ale relevantné je len také porušenie zákona o dobrovoľných
dražbách, ktorým je zároveň osoba aj dotknutá na svojich právach.“. Najvyšší súd
v uvedenej veci posudzoval nedoručenie oznámenia o dražbe správcovi dane
z nehnuteľností a túto okolnosť považoval, za skutkového stavu preukázaného v konaní, bez
právneho významu vo vzťahu k žalobcom. Vo veci sťažovateľky však išlo o nesplnenie
povinnosti dražobníka bez zbytočného odkladu zaslať oznámenie o dražbe Ministerstvu
spravodlivosti Slovenskej republiky na zverejnenie v Obchodnom vestníku podľa § 17
ods. 3 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dražbách“), čo považovala sťažovateľka za oveľa
závažnejšie porušenie ustanovení zákona o dražbách, čo však odvolací súd nezohľadnil.
4. Na základe uvedeného dôvodu sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil
porušenie jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie
konanie a priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia na účet jej právneho
zástupcu.
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
9. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a samotné posúdenie veci ústavným súdom
11. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorý
odmietol sťažovateľkou podané dovolanie ako neprípustné, pretože nezistil naplnenie
dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).
12. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich namietané porušenie možno
preskúmavať spoločne.
13. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011,
III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).
14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
15. Vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta
arbitrárnosť napadnutého uznesenia, ústavný súd v rámci predbežného prerokovania
podrobil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu prieskumu z ústavne významných hľadísk,
pričom sa sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom
vysporiadal s dovolacou námietkou sťažovateľky, ktorou odôvodňovala prípustnosť
dovolania z dôvodu existencie vady odvolacieho konania upravenej v § 421 ods. 1 písm. a)
CSP, eventuálne aj vady podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
16. V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný
súd poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,
že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci
ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je vo svojej podstate otázkou
zákonnosti a spôsob jej riešenia sám osebe nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom
označených práv (napr. II. ÚS 324/2010).
17. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd poukázal
na podstatu a charakter dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku (body 7 až 11
odôvodnenia napadnutého rozsudku, pozn.) akcentujúc zmenu právnej úpravy v tejto
oblasti. Najvyšší súd sa vyjadril aj k spôsobu uplatnenia dôvodov prípustnosti dovolania,
ktoré sťažovateľka súbežne odôvodnila podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, a eventuálne aj
podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP a v tejto súvislosti poukázal na právne závery vyjadrené
najvyšším súdom v iných veciach, podľa ktorých je uplatnenie oboch citovaných dôvodov
prípustnosti dovolania z logiky veci vylúčené, keďže podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP
rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri riešení ktorej sa
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a podľa § 421 ods. 1 písm. b)
CSP ide o prípad, keď právna otázka ešte nebola v praxi dovolacieho súdu riešená. Najvyšší
súd sa následne zaoberal charakteristickými znakmi, ktoré musí právna otázka spĺňať na to,
aby bola relevantná z hľadiska jej právneho posúdenia podľa § 421 ods. 1 CSP. Najvyšší
súd skonštatoval, že významným znakom takejto právnej otázky je jej zásadný právny
význam, teda význam takejto otázky nielen pre konkrétnu prerokovávanú vec, ale aj jej
význam z hľadiska celkovej rozhodovacej praxe všeobecných súdov a judikatúrnej činnosti
najvyššieho súdu, ktorého úlohou je zjednocovať právne názory všeobecných súdov.
Sleduje sa tým zámer, aby vyriešenie takejto právnej otázky prispelo k vytvoreniu ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. K veci, ktorej sa dovolanie týkalo, uviedol, že
„posúdenie otázky, či a aké porušenie zákona o dobrovoľných dražbách má intenzitu
relevantnú z hľadiska porušenia práv osoby dotknutej dobrovoľnou dražbou spočíva
v každom jednotlivom prípade (v každom jednotlivom civilnom sporovom konaní)
na posúdení vysoko individuálnych, konkrétnych a v iných prípadoch sa spravidla už
nevyskytujúcich skutkových okolnostiach, ktoré sú svojou povahou jedinečné
a neopakovateľné. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu takáto individuálna otázka ani
nemôže mať znaky zásadného právneho významu.
Pokiaľ teda odvolací súd, stotožňujúc sa so súdom prvej inštancie, mal
v okolnostiach prípadu za to, že skutočnosť, že oznámenie o dražbe bolo zverejnené
v Obchodnom vestníku 2. júna 2016, t. j. 21 dní po jeho uverejnení v registri dražieb,
nemalo za následok významné porušenie práv žalobkyne, neodklonil sa od ustálenej
rozhodovacej praxe odvolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. K tomu dovolací
súd navyše poznamenáva, že z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že neskoršie
zverejnenie oznámenia o dražbe v Obchodnom vestníku než v registri dražieb, ale 20 dní
pred samotnou dražbou, nemalo za následok nižšiu informovanosť verejnosti o dražbe, keď
sa jej zúčastnilo 15 záujemcov.“.
Na podklade uvedeného najvyšší súd uzavrel, že námietka sťažovateľky o tom, že
právny záver odvolacieho súdu v preskúmavanej veci, vychádzajúci zo skutkového stavu
zisteného súdom prvej inštancie, predstavuje odklon od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, je neopodstatnená a sama polemika s právnymi závermi odvolacieho
súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika prístupu
odvolacieho súdu k právnemu posudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériu
uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
18. V zmysle § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu [písm. a)], ktorá v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená [písm. b)] alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne [písm. c)].
Podľa § 432 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým,
že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Podľa § 432 ods. 2 CSP dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia.
19. Podľa citovanej právnej úpravy regulujúcej prípustnosť dovolania, ako aj spôsob
vymedzenia dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 CSP by dovolateľ mal a) konkretizovať
právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť,
v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu, a c) uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená (pozri
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 6/2017 zo 6. marca 2017).
Ústavný súd konštatuje, že dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a)
CSP sa viaže na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná zo strany
odvolacieho súdu, a to v tom, že odvolací súd zaujal iný právny záver, než aký v konkrétnej
právnej otázke zaujal najvyšší súd v rozhodnutiach, ktoré boli zverejnené ako súdne
rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky.
20. Jednotnou interpretáciou zákona sa zabezpečuje jednota uplatnenia právnej
úpravy v rovnakých prípadoch, zvyšuje sa právna istota a subjektom práva sa umožňuje
predvídať postup súdu, ktorý právna norma ukladá alebo predvída. Predvídateľnosťou
rozhodovania sa naplňuje materiálne chápanie právneho štátu a vylučuje sa priestor pre
prípadnú svojvôľu. Požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní
v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, je neodmysliteľnou súčasťou princípu
právnej istoty (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99).
21. Súd sa pri prejednávaní a rozhodovaní určitej veci nemusí stotožniť s judikátom
najvyššieho súdu vydaným v skutkovo a právne obdobnej veci, je však nevyhnutné, aby
svoj odlišný právny názor argumentačne (kriticky) konfrontoval v odôvodnení rozhodnutia
a dostatočne vysvetlil, prečo sa nebolo možné stotožniť s konkrétnym judikátom. Je potom
úlohou dovolacieho súdu, ak sú dôvody prípustnosti z tohto pohľadu dovolateľom uvedené,
t. j. predpokladá sa, že dovolateľ „presvedčí“ dovolací súd, že odvolací súd sa odklonil
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, aby tento odklon, ak bude považovať
za preukázané, že dovolanie je prípustné, z hľadiska právneho posúdenia veci vyriešil.
22. Dovolateľ preto musí v dovolaní presne uviesť, ktorý konkrétny judikát
(rozhodnutie uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky) nerešpektoval odvolací súd vo svojom rozhodnutí [k tomu bližšie
pozri ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S.,
BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha :
C. H. Beck, 2016, s. 1380 – 1386.].
23. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že dovolanie sťažovateľky sa
pre nedostatok vymedzenia dovolacieho dôvodu (odôvodnenia) javilo už prima facie ako
dovolanie, pri ktorom nie sú splnené procesné podmienky pre preskúmanie jeho prípustnosti
a ktoré preto najvyšší súd ako súd dovolací môže odmietnuť bez toho, aby došlo k jeho
vecnému prejednaniu, teda bez uskutočnenia meritórneho dovolacieho prieskumu [§ 447
písm. f) CSP]. Ťažisková námietka obsiahnutá v dovolaní sťažovateľky totiž spočívala
v nesúhlase s právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý, stotožňujúc sa s názorom
vysloveným súdom prvej inštancie, nepovažoval oneskorené zverejnenie oznámenia
o dražbe v Obchodnom vestníku za dostatočný dôvod na určenie neplatnosti dražby.
Poukázal pri tom na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 481/2014 zo 4. novembra
2015, v ktorom najvyšší súd vyslovil, že „Akékoľvek porušenie zákona o dobrovoľných
dražbách nie je dostatočným dôvodom na určenie neplatnosti dražby, ale relevantné je len
také porušenie zákona o dobrovoľných dražbách, ktorým je zároveň osoba aj dotknutá
na svojich právach.“. V okolnostiach danej veci išlo o nedoručenie oznámenia o dražbe
správcovi dane z nehnuteľností a túto okolnosť považoval najvyšší súd, za skutkového stavu
preukázaného v konaní, bez právneho významu vo vzťahu k žalobcom. Ústavný súd
poznamenáva, že právnu otázku, pri riešení ktorej sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, sťažovateľka len formálne označila za dôvod
prípustnosti dovolania, aj keď v skutočnosti išlo o námietku nesúhlasu s právnym
posúdením veci odvolacím súdom, ktorý sa nielenže neodklonil od rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, ale práve naopak, sa jej pridŕžal.
24. Po preskúmaní napadnutého uznesenia tak ústavný súd zistil, že najvyšší súd
veľmi zodpovedne, výstižne a zrozumiteľne vysvetlil dôvody, pre ktoré sťažovateľkou
prednesená právna otázka nezodpovedá otázke, ktorej vyriešenie má na mysli § 421 ods. 1
CSP.
25. Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu nie je arbitrárne ani svojvoľné, pričom právne závery, ktoré najvyšší súd
zaujal k uplatneným dôvodom prípustnosti dovolania, sú vyčerpávajúcim spôsobom
odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd pri
rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Ústavný súd preto nemá dôvod do napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu zasahovať.
26. Ústavný súd tak dospel k záveru, že námietky sťažovateľky proti napadnutému
uzneseniu najvyššieho súdu neobstoja, a preto ústavnú sťažnosť namietajúcu porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v rámci predbežného prerokovania podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
27. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez
právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v petite jej
ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. februára 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu