Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 82/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. februára 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Zuzanou

Karaffovou, Námestie slobody 50, Sabinov, vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa , , a 2, a a 2

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 18. mája

2018 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. apríla

2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Zuzanou Karaffovou,

Námestie slobody 50, Sabinov, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa

, , a 2, a a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 18. mája 2018 (ďalej len

„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. apríla 2019 (ďalej len „napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi rozhodnutím Sociálnej

poisťovne č. 601 031 6257 0 z 21. septembra 2015 bola zamietnutá žiadosť o invalidný

dôchodok s odôvodnením, že nemá pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac

ako 40 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou v súvislosti s dlhodobo nepriaznivým

zdravotným stavom. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom

rozhodla Sociálna poisťovňa, ústredie (ďalej len „odporkyňa“) 26. novembra 2015 tak, že

potvrdila rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o invalidný dôchodok.

3. Včas podaným opravným prostriedkom sťažovateľ inicioval konanie na krajskom

súde, v ktorom sa domáhal preskúmania rozhodnutia odporkyne č. 601 031 6257 0

z 26. novembra 2015 s odôvodnením, že podľa jeho názoru nebola miera poklesu

schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť určená správne a jej vymedzenie na dolnej hranici

nebolo dostatočne odôvodnené. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 27. mája 2016

napadnuté rozhodnutie odporkyne potvrdil. Sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku 8. júla

2016 odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 28. marca 2018 tak, že ho zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie s pokynom,

aby opätovne preskúmal zákonnosť rozhodnutia odporkyne z hľadiska aj námietok

vznesených v odvolaní, t. j. okrem iného zvážiť pripustenie ďalšieho dokazovania

prostredníctvom znalca.

4. Krajský súd následne napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie odporkyne

č. 601 031 6257 0 z 26. novembra 2015. Proti tomuto rozsudku krajského súdu sťažovateľ

podal 28. júna 2018 odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak,

že rozsudok krajského súdu potvrdil.

5. Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho označených základných práv

podľa ako i práv podľa dohovoru tým, že súdy rozhodli bez znalosti skutkového

stavu. Sťažovateľ tiež namieta, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nie je riadne

odôvodnený a poukazuje na to, že sa „nevysporiadal nijako a to ani len jednou vetou

v odôvodnení svojho rozhodnutia s predloženým lekárskym posudkom o zdravotnej

spôsobilosti zo dňa 25. 06. 2015“. Uvádza tiež, že mu bolo „nezákonným rozhodnutím

odňaté právo na zveľadenie a zväčšenie dôchodku a primerané hmotné zabezpečenie“.

6. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby

ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Rozsudkom Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: zo dňa 24. 4. 2019

a Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: zo dňa 18. 5. 2018 bolo

porušené základné právo sťažovateľa garantované v čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1,

2, a a ods. 2 SR.

Rozsudkom Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: zo dňa 24. 4. 2019

a Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: zo dňa 18. 5. 2018 bolo

porušené právo sťažovateľa garantované v čl. a čl. 6 bod. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR , sp. zn.: zo dňa 24. 4. 2019 a Rozsudok

Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: zo dňa 18. 5. 2018 sa zrušujú a vec sa

vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 20.000 Eur.

Sťažovateľovi sa priznáva plná náhrada trov konania.“

II.

Relevantná právna úprava

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

10. Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania

a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

11. Podľa občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

12. Podľa primerané hmotné zabezpečenie v starobe sa vykonáva

prostredníctvom priebežne financovaného dôchodkového systému a systému starobného

dôchodkového sporenia. Štát podporuje dobrovoľné sporenie na dôchodok.

13. Podľa každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného

poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke

pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

16. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že upravuje právo

na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy. Ide skôr o kompetenčné

ustanovenie určujúce, kedy súdna moc preskúmava rozhodnutia verejnej správy, ako

o ustanovenie zakladajúce základné právo. To je v skutočnosti priznané už v čl. 46 ods. 1

. Vychádzajúc z uvedeného, ako aj obsahu sťažnosti ústavný súd, postupujúc podľa

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

podľa ktorého sa každé podanie posudzuje podľa jeho obsahu a § 45 zákona o ústavnom

súde, ktoré upravuje viazanosť rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania v záujme

poskytovania materiálnej ochrany práv pristúpil k preskúmaniu napadnutých rozsudkov

krajského a najvyššieho súdu z hľadiska základného práva podľa .

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

18. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom

bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

19. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

20. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20

ods. 1, , a 2, , a 2 a práv podľa

ods. 1 a čl. 13 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 18. mája 2018

21. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

22. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza zo

zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv

alebo slobôd môže domôcť a aj sa domáhal využitím dostupných a účinných prostriedkov

nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

23. V danom prípade mal sťažovateľ k dispozícii opravný prostriedok, ktorý mu

zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje. Proti napadnutého rozsudku

krajského súdu z 18. mája 2018 mohol podať sťažovateľ odvolanie, o ktorom bol oprávnený

a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že proti

napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 24. apríla 2019. Právomoc najvyššieho súdu

rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu

z 18. mája 2018 odmietol podľa pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20

ods. 1, , a 2, , a 2 , a práv podľa

ods. 1 a čl. 13 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 24. apríla

2019

24. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať,

resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

25. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa je umožniť každému reálny

prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. , ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť

predovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať

o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

26. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

27. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky, príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

28. Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho označených základných práv

podľa , ako aj práv podľa dohovoru malo dôjsť tým, že napadnutý rozsudok nie je

riadne odôvodnený a najvyšší súd sa nijako nevysporiadal s predloženým lekárskym

posudkom o zdravotnej spôsobilosti z 25. júna 2015.

29. V súvislosti s uplatnenou námietkou sťažovateľa ústavný súd poukazuje

na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, kde uvádza:

„K námietke navrhovateľa týkajúcej sa lekárskeho posudku o zdravotnej spôsobilosti

na prácu zo dňa 25. 06. 2015 súd uviedol, že tento posudok bol predmetom hodnotenia

kontrolným posudkom druhostupňového posudkového lekára zo dňa 02. 05. 2016 a nebol

uznaný ako odborný posudok, pretože bol vydaný bez údaja dôvodu príčiny zdravotných

obmedzení navrhovateľa vykonávať prácu v určenom pracovnom zaradení. Z predmetného

posudku vyplýva jednoznačný logický záver, že navrhovateľ bol hodnotený v rámci

komplexného lekárskeho vyšetrenia, avšak ani psychiater, ani psychológ, ani oftalmológ,

ani ORL - foniater nepotvrdili, že navrhovateľ nie je schopný vykonávať prácu vodiča,

naopak, je schopný vykonávať túto prácu bez obmedzenia. Preto tejto námietke

navrhovateľa nevyhovel.“

30. Z už citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že ako krajský

súd, tak i najvyšší súd sa zaoberali predloženým lekárskym posudkom o zdravotnej

spôsobilosti sťažovateľa z 25. júna 2015, pričom jasne uviedli, že bol predmetom

hodnotenia kontrolným posudkom druhostupňového posudkového lekára a nebol uznaný

ako odborný posudok, a uviedli i dôvody, prečo tomu tak bolo. Ústavný súd preto považuje

túto námietku sťažovateľa za nedôvodnú.

31. Ďalšia námietka uplatnená v ústavnej sťažnosti spočíva v presvedčení

sťažovateľa, že súdy rozhodli vo veci bez znalosti skutkového stavu. Z odôvodnenia

napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa

vychádzal z obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu, pričom argumentoval:

«Pre posúdenie nároku na invalidný dôchodok je podstatnou otázka vplyvu dlhodobo

nepriaznivého zdravotného stavu na schopnosť výkonu zárobkovej činnosti. Posudkoví

lekári, ktorí vyhotovili posudky tak pred vydaním preskúmavaného rozhodnutia odporkyňou,

ako aj po podaní opravného prostriedku, postupovali aj podľa názoru odvolacieho súdu

v súlade so zákonom. V posudkoch zohľadnili všetky zdravotné ťažkosti navrhovateľa

a objektívne nálezy odborných lekárskych vyšetrení. Preto ani odvolací súd nezistil žiadne

nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali ďalšie doplnenie hodnotenia zdravotného stavu

navrhovateľa hoci aj znaleckým dokazovaním lebo posudky posudkových lekárov považoval

za náležite zdôvodnené, jasné a zrozumiteľné, ale najmä od počiatku zhodné. V konečnom

dôsledku bola potreba odbornej spolupráce a objektívneho posúdenia veci z oblasti

neurológie splnená prítomnosťou MUDr. Hrehorovskej, voči ktorej navrhovateľ nemal

žiadne výhrady.

Z oblasti neurológie bolo konštantné opakovaný objektívny funkčný nález, ktorý si

osvojili aj posudkoví lekári, že u navrhovateľa je „v klinickom náleze prítomná porucha

statodynamiky chrbtice, krčno-hlavový a krčno ramenný syndróm, nie sú prítomné svalové

hypotrofie, bez poruchy citlivosti, bez známok motorického deficitu, bez trvalých známok

koreňového dráždenia a bez poškodenia miechy“. Uvedený stav zodpovedá zaradeniu do

kapitoly XV, oddiel E, položka 4, písmeno b/ s MPSVZČ 35 %.

Správne uviedol krajský súd, že aj keď navrhovateľ namietal v odvolaní zhoršenie

zdravotného stavu (s poukazom na ich chronickú resp. uvedením nových chorôb), tieto však

nijako nepreukázal objektívnymi nálezmi. Z administratívneho spisu nevyplýva, že by

navrhovateľ pri opakovaných vyšetreniach, ktorých sa fyzicky zúčastnil, predložil doklady

o vyšetrení svojho zdravotného stavu, ktoré by neboli známe posudkovým lekárom pri

posudzovaní jej zdravotného stavu v správnom konaní a ani v odvolacom konaní nepredložil

novšie nálezy a lekárske správy ani dôkazy, ktoré by odôvodňovali pochybnosti o správnosti

postupu správnych orgánov. Odvolací súd zdôrazňuje, že pokiaľ sa navrhovateľ domáhal

doplnenia dokazovania za účelom preukázania invalidity, jeho zdravotné ťažkosti boli

posudkovým lekárom známe a títo sa s posúdením ich vzniku, priebehu a zmien aj

dostatočne vysporiadali. Závery posudkov posudkových lekárov sú úplné a presvedčivé, bez

logických rozporov, a preto nebolo potrebné dopĺňať dokazovanie novým vyšetrením

a posúdením zdravotného stavu navrhovateľa.

Je potrebné zdôrazniť, že pri preskúmavaní rozhodnutia odporkyne je rozhodujúci

skutkový stav, ktorý tu bol v čase jeho vydania (§ 2501 ods. 2 v spojení s § 250i ods. 1

), aj keď odporkyňa môže i v priebehu preskúmavacieho konania rozhodnúť

o neskoršom priznaní invalidného dôchodku; taká možnosť však nie je dôvodom na

opakované posúdenie zdravotného stavu (podľa vlastných úvah navrhovateľa) ani v prípade

predkladania novších a novších lekárskych nálezov a dôvodom na zrušenie jej rozhodnutia,

ktoré v čase jeho vydania na základe riadneho zistenia skutočného stavu zodpovedalo

zákonu.

Novšie lekárske nálezy v takom prípade môžu byť podkladom pre prípadné zvýšenie

invalidného dôchodku v správnom konaní, na základe novej žiadosti.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, že posudkoví lekári vyhodnotili

rozhodujúce zdravotné postihnutie navrhovateľa v súlade s

a prílohou č. 4 zákona, a že určenie miery poklesu jeho schopnosti vykonávať zárobkovú

činnosť odôvodnili logicky a presvedčivo, na základe dostupných lekárskych nálezov.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odporkyne

vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, je v súlade so zákonom a preto rozsudok

krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 v spojení s § 219 O. s .p. potvrdil ako vecne správny.»

32. Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa

v napadnutom rozsudku podrobne, zrozumiteľne a ústavne akceptovateľným spôsobom

vysporiadal s odvolaním sťažovateľa. V súvislosti s kľúčovou námietkou sťažovateľa, že

v jeho právnej veci nebol náležite zistený skutkový stav, keďže nebolo nariadené znalecké

dokazovanie, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd náležite zdôvodnil, prečo nebolo

dokazovanie doplnené, keď uviedol, že posudkoví lekári v posudkoch, ktoré boli vydané

pred rozhodnutím odporkyne, ako i po podaní odvolania zohľadnili všetky zdravotné

ťažkosti sťažovateľa a objektívne nálezy odborných lekárskych vyšetrení, pričom najvyšší

súd nezistil žiadne nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali ďalšie doplnenie hodnotenia

zdravotného stavu sťažovateľa. Najvyšší súd považoval posudky posudkových lekárov

za náležite zdôvodnené, jasné, zrozumiteľné, ale najmä od počiatku zhodné. Najvyšší súd

tiež zdôraznil, že pri preskúmavaní rozhodnutia odporkyne je rozhodujúci skutkový stav,

ktorý tu bol v čase jeho vydania, a predkladanie novších lekárskych nálezov nie je dôvodom

na opakované posúdenie zdravotného stavu sťažovateľa a na zrušenie jej rozhodnutia, ktoré

v čase jeho vydania na základe riadneho zistenia skutočného stavu zodpovedalo právnym

predpisom. Ústavný súd považuje argumentáciu odvolacieho súdu za dostatočnú

a zrozumiteľnú, založenú na právnych záveroch, ktoré majú oporu v zákone,

resp. nepopierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných právnych predpisov, a teda

za ústavne udržateľnú.

33. Odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je možné hodnotiť ako arbitrárne a je

nutné ho považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súd

nemá dôvod v tomto prípade zasahovať.

34. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (m. m. , ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (m. m. ,

). O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde.

35. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

a základnými právami podľa a 2 a právom podľa dohovoru,

ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej

by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažností na ďalšie konanie reálne mohol

dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol

ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

36. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35

ods. 1, a 2, a práva podľa dohovoru ústavný súd

poznamenáva, že k tomuto nemôže dôjsť postupom a rozhodnutím všeobecného súdu,

ktorým tento uplatní svoju právomoc spôsobom, ktorý zákon umožňuje. O takýto postup

išlo aj v danej veci v prípade najvyššieho súdu, ktorý zákonom zverenú právomoc

rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade uplatnil spôsobom upraveným

príslušným procesnoprávnym predpisom. Z uvedeného dôvodu aj túto časť sťažovateľovej

ústavnej sťažnosti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti [§ 56 ods. 2 písm. g)

].

37. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo

už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. februára 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu