Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 103/2020
PDF · 201.78 KB
No categories available
I. ÚS 103/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. februára 2020
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka
a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
maloletého sťažovateľa , , zastúpeného
zákonnou zástupkyňou , , obaja
, vo veci namietaného porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 3 ods. 1 a čl. 18 ods. 1
Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Okresného súdu Komárno sp. zn. 11 T 66/2014
z 20. októbra 2016, uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 To 98/2016
z 12. januára 2017, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Tdo 21/2019 z 31. júla 2019 a uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 518/2019 zo 17. decembra 2019 a takto
rozhodol:
1. Ústavnú sťažnosť maloletého o d m i e t a .
2. Žiadosti maloletého o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť maloletého sťažovateľa ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného zákonnou
zástupkyňou , , obaja
(ďalej len „matka sťažovateľa“), vo veci namietaného porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práv podľa čl. 3 ods. 1 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa (ďalej spolu aj ako
„označené práva“) rozsudkom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 11 T 66/2014 z 20. októbra 2016 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), uznesením
Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 98/2016 z 12. januára 2017
(ďalej aj „uznesenie krajského súdu“), uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo 21/2019 z 31. júla 2019 (ďalej ako „uznesenie
najvyššieho súdu“ spolu aj ako „rozhodnutia všeobecných súdov“) a uznesením ústavného
súdu sp. zn. I. ÚS 518/2019 zo 17. decembra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie
ústavného súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti, ako aj napadnutého uznesenia ústavného súdu
vyplýva, že otec sťažovateľa , ,
(ďalej len „otec sťažovateľa“),
bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 45/2001 z 31. októbra 2002 odsúdený pre trestný
čin vraždy, za ktorý mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov a 6 mesiacov,
z výkonu ktorého bol podmienečne prepustený 22. marca 2010 na skúšobnú dobu v trvaní
7 rokov. Rozsudkom okresného súdu bol otec sťažovateľa uznaný vinným zo zločinu
týrania blízkej a zverenej osoby, ktorého sa dopustil v období od 31. júla 2013
do 13. februára 2014, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov
nepodmienečne a súčasne mu bolo uložené protialkoholické liečenie ústavnou formou.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie čl. 6 dohovoru, keď uvádza:
„... súdy nezabezpečili spravodlivý proces a od samého začiatku odmietajú akceptovať
Dohovor o právach dieťaťa...“
4. Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že ústavný súd napadnutým uznesením
nerešpektoval najlepší záujem dieťaťa. V tejto súvislosti uvádza: „Dňa 7.2.2020 som sa
dozvedel o existencii rozhodnutia ÚS SR sp. zn. I. ÚS 518/2019-14 zo dňa 17.12.2019.
Ja ako dieťa som účastníkom tohto konania vďaka tomu, že som poškodený smerom
k neprimeranému trestu ocka , nar: , ktorý bol odsúdený
na mechanicky 11 ročný trest bez akéhokoľvek sa zváženie okolností prípadu alebo pomerov
páchateľa, rodinu vplyv na dieťa, zdravotný stav, zdravotný stav dieťaťa.“
5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje aj na nález Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. II. ÚS 2027/2017 zo 7. augusta 2017, ktorý je podľa jeho názoru potrebné
analogicky uplatniť aj v jeho prípade.
6. Podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy sa nezaoberali otázkou vplyvu
uloženého trestu na jeho najlepší záujem ako maloletého dieťaťa.
7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej
nálezom rozhodol o porušení jeho práv „garantovaných“ Dohovorom o právach dieťaťa,
zrušil rozsudok okresného súdu, uznesenie krajského súdu aj najvyššieho súdu,
ako aj napadnuté uznesenie ústavného súdu. Ako „nemajetkovú ujmu“ žiada prepustiť
svojho otca z výkonu trestu odňatia slobody.
8. Sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v tomto konaní
pred ústavným súdom.
II.
Relevantná právna úprava
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
12. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde navrhovateľovi, ktorý požiada
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd môže
ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a nejde
o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
13. Podľa § 55 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania je neprípustný, ak
a) sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých
sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli
splnené,
b) ústavný súd v tej istej veci koná,
c) navrhovateľ sa ním domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu alebo
d) to ustanovuje tento zákon v § 132 ods. 2 alebo § 142 ods. 2.
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
15. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie
nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov
zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto
písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,
začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto
zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie
ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným
prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
18. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho
súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
19. Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť
prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej
verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo
zákonodarnými orgánmi.
20. Podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou
Dohovoru, vynaložia všetko úsilie na to, aby sa uznala zásada, že obaja rodičia majú
spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Rodičia alebo v zodpovedajúcich
prípadoch zákonní zástupcovia, majú prvotnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa.
Základným zmyslom ich starostlivosti musí pritom byť záujem dieťaťa.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
21. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že aj keď v petite ústavnej sťažnosti
absentuje označenie konkrétnych odsekov jednotlivých článkov dohovoru, ako aj Dohovoru
o právach dieťaťa, resp. úplne absentuje označenie článkov dohovoru a Dohovoru o právach
dieťaťa, ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti ustálil predmet konania (s prihliadnutím
na skutočnosť, že ide o maloletého sťažovateľa bez kvalifikovaného právneho zástupcu,
pozn.) pred ústavným súdom tak, ako je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.
III. 1 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu,
uznesením krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu
22. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že vo vzťahu k zachovaniu
lehoty na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 124 zákona o ústavnom súde prihliadal
na skutočnosť, že sťažovateľ sa (ako maloleté dieťa, pozn.) dozvedel o existencii porušenia
ním označených práv až 7. februára 2020 (tak, ako to uvádza v ústavnej sťažnosti, pozn.),
a to z napadnutého uznesenia ústavného súdu.
23. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(m. m. I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
24. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že medzi namietanými rozhodnutiami
všeobecných súdov a právami sťažovateľa absentuje príčinná súvislosť. Sťažovateľ namieta,
že všeobecné súdy zasiahli do jeho práv ako maloletého dieťaťa neprimerane vysokým
trestom uloženým jeho otcovi rozhodnutiami všeobecných súdov.
25. Ústavný súd tiež poukazuje na skutočnosť, že Dohovor o právach dieťaťa v čl. 9
ods. 3 uvádza, že štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, uznávajú právo dieťaťa
oddeleného od jedného alebo oboch rodičov udržiavať pravidelné osobné kontakty s oboma
rodičmi, ibaže by to bolo v rozpore so záujmami dieťaťa.
26. Situácia, v ktorej je maloleté dieťa oddelené od jedného z rodičov v dôsledku
právoplatného rozhodnutia všeobecných súdov o odsúdení jedného z rodičov na trest
odňatia slobody, je prirodzeným dôsledkom autoritatívneho výroku všeobecných súdov,
keď ďalší styk maloletého dieťaťa s jeho odsúdeným rodičom je v Slovenskej republike
bližšie upravený zákonom č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý upravuje návštevy
odsúdeného v závislosti od jeho zaradenia do ústavu na výkon trestu odňatia slobody.
V tomto smere však ústavná sťažnosť neobsahuje žiadnu argumentáciu ani námietky.
27. V tejto veci ústavný súd považuje za dôležité poukázať na skutočnosť,
že sťažovateľ (ktorý má v čase rozhodovania ústavného súdu 7 rokov, pozn.) podal ústavnú
sťažnosť zastúpený svojou matkou , ktorá, ako to vyplýva
z rozhodnutí všeobecných súdov, bola poškodenou v trestnom konaní vedenom proti otcovi
sťažovateľa, a to pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby. V tejto súvislosti ústavný súd
poukazuje na skutočnosť, že otcovi sťažovateľa bol práve s prihliadnutím na jeho námietky
o pôsobení jeho odsúdenia a potrestania v prejednávanej veci na celú rodinu, o potrebe
prihliadnutia na práva dieťaťa (sťažovateľa, pozn.) a záujem na tom, aby vyrastalo v úplnej
a harmonickej rodine a prostredí, uložený trest odňatia slobody bezprostredne na dolnej
hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby (s. 16 odôvodnenia uznesenia krajského súdu,
pozn.). Uvedené úzko súvisí aj s argumentáciou sťažovateľa o analogickom použití nálezu
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2027/2017 zo 7. augusta 2017. V tomto
kontexte ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že všeobecné súdy vzali v prípade otca
sťažovateľa do úvahy aj námietky o pôsobení jeho odsúdenia na jeho maloletého syna
(sťažovateľa, pozn.). Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že analogické použitie
nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2027/2017 zo 7. augusta 2017
je v danom prípade (bez ohľadu na skutočnosť, že Ústavný súd Českej republiky rozhodoval
o porušení práv obžalovaného, a nie jeho maloletého syna, pozn.) neopodstatnené.
28. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž
vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a slobodách (napr. II. ÚS 1/95,
29. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 37/95, II. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie
rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti
medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napadnutým
rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý mu predchádzal.
30. Za arbitrárne, a preto protiústavné možno považovať tie rozhodnutia, ktorých
odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
31. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov
konštatuje, že v nich nezistil žiaden vnútorný rozpor ani žiadne popretie zmyslu, účelu
či znenia aplikovaných právnych noriem. Práve naopak, rozhodnutia všeobecných súdov
sú založené na racionálnych úvahách, preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné
a ústavne konformné.
32. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
III.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým
uznesením ústavného súdu
33. Podľa § 55 písm. c) zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania je
neprípustný, ak navrhovateľ sa ním domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu.
34. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti, v ktorej sa
sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia ním označených práv napadnutým uznesením
ústavného súdu, odmietol podľa § 55 písm. c) zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
IV.
K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu
35. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde navrhovateľovi, ktorý požiada
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd môže
ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a nejde
o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
36. Vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľa a s tým súvisiacu
žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
pristúpil ústavný súd v rámci ústavného prieskumu k preskúmaniu toho, či sú kumulatívne
splnené tri podmienky, resp. predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom: (i) žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery
odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii) nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku
na ochranu ústavnosti.
37. Pokiaľ ide o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie
nároku na ochranu ústavnosti, táto je splnená vtedy, ak je okrem iného daná právomoc
ústavného súdu na jej prerokovanie, ústavná sťažnosť nie je oneskorená, nie je neprípustná
a ani zjavne neopodstatnená.
38. Keďže ústavný súd odmieta ústavnú sťažnosť sťažovateľa z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti, ako aj jej neprípustnosti, je zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme
bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (m. m. III. ÚS 265/2014,
39. Pretože nebol splnený jeden z troch predpokladov ustanovenia právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
ústavný súd nevyhovel (bod 2 výroku rozhodnutia).
40. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateľa uvedenými v petite jeho ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie
o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa ústavy,
alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,
k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. februára 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu