Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)II. ÚS 141/2020
PDF · 148.92 KB
No categories available
II. ÚS 141/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2020
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,
, a maloletého , ,
, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 3, čl. 6, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Komárno sp. zn.
11 T 66/2014 z 20. októbra 2016, uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 To 98/2016
z 12. januára 2017, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Tdo 21/2019 z 31. júla 2019 a uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 518/2019 zo 17. decembra 2019 a takto
rozhodol:
1. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom
Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
2. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára
2020 doručená ústavná sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka v 1. rade“), a maloletého ,
(ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu aj „sťažovatelia“), zastúpeného sťažovateľkou
v 1. rade ako jeho zákonnou zástupkyňou, obaja , vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv podľa čl. 3, čl. 6, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Komárno (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 11 T 66/2014 z 20. októbra 2016, uznesením Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 4 To 98/2016 z 12. januára 2017, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Tdo 21/2019 z 31. júla 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia všeobecných
súdov“) a uznesením ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 518/2019 zo 17. decembra 2019 (ďalej
len „napadnuté uznesenie ústavného súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti, ako aj z napadnutého uznesenia ústavného súdu
vyplýva, že , , t. č. v Ústave na výkon trestu
odňatia slobody , bol rozsudkom okresného súdu sp. zn.
1 T 45/2001 z 31. októbra 2002 odsúdený pre trestný čin vraždy, za ktorý mu bol uložený
trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov a 6 mesiacov, z výkonu ktorého bol podmienečne
prepustený 22. marca 2010 na skúšobnú dobu v trvaní 7 rokov. Rozsudkom okresného súdu
bol uznaný vinným zo zločinu týrania blízkej a zverenej osoby, ktorého sa
dopustil v období od 31. júla 2013 do 13. februára 2014, za čo bol odsúdený na trest odňatia
slobody v trvaní 11 rokov nepodmienečne a súčasne mu bolo uložené protialkoholické
liečenie ústavnou formou.
Sťažovateľka v 1. rade je manželkou odsúdeného a súčasne bola
poškodenou v namietanom trestnom konaní a sťažovateľ v 2. rade je synom odsúdeného
.
3. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti namietajú neprimeranosť trestu uloženého
odsúdenému rozsudkom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 11 T 66/2014, ktorý nepovažujú za racionálny a spravodlivý.
4. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti požadujú, aby medzi trestom pre odsúdeného
a zásahom do ich práva na rodinný a súkromný život bola proporcionalita,
a v tejto súvislosti poukazujú aj na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
II. ÚS 2027/2017 zo 7. augusta 2017. Sťažovatelia uvádzajú, že všeobecné súdy prihliadali
pri ukladaní trestu len na minulosť odsúdeného , no nevzali do úvahy
rozvrat rodiny, ktorý spôsobí tak vysoký uložený trest. Stav, v ktorom sa ocitli, sťažovatelia
považujú za zlé zaobchádzanie, tak ako to má na mysli čl. 3 dohovoru, a odkazujú na
rozhodnutia ústavného súdu, v ktorých je zdôraznený absolútny charakter zákazu zlého
zaobchádzania. Sťažovatelia uvádzajú, že odlúčenie od manžela a otca im spôsobuje ujmu
a uložený vysoký trest negatívne vplýva na ich zdravotný a duševný stav a citové vzťahy.
5. Na základe uvedených dôvodov sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom
vyslovil:
„Ústavný súd konštatuje porušenie práv na proporcionality a extremnemu zásahu
do rodinného životu, súkromnemu života.
Konštatuje vplyv vysokému trestu na dieťa ktorému rodič ocitol vo výkone trestu.
Dani vysoký trest nerešpektuje žiadnu proporcionalitu.
Všetky vecí vyššie uvedene zrušuje a prikazuje Okresnému súdu Komárno všetko
zohľadniť – záujmy rodiny, záujmy dieťaťa a vplyvu vysokému trestu na vývoj dieťaťa
a citove väzby dieťa medzi otcom. Izoláciu rodiného príslušníka na tak dlhý čas berieme
ako spoločnú újmu na mučenie. A maximálnom priamom súvislostí.“
6. Sťažovatelia zároveň žiadajú, aby im z dôvodu nedostatku finančných
prostriedkov ústavný súd ustanovil advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným
súdom.
II.
Relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a samotné posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov napadnutými
rozhodnutiami všeobecných súdov
12. Čo sa týka napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd upozorňuje,
že ústavný súd už v minulosti rozhodoval o možnom porušení označených práv
sťažovateľov, a to na podklade obdobných ústavných sťažností sťažovateľov. O odmietnutí
ústavnej sťažnosti sťažovateľky v 1. rade rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn.
I. ÚS 518/2019 zo 17. decembra 2019 a o odmietnutí ústavnej sťažnosti sťažovateľa
v 2. rade rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 103/2020 z 26. februára 2020.
13. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 55 písm. a) zákona
o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej
sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je neprípustná z dôvodu, že sa týka veci, o ktorej
ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach
konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
14. Prekážka už rozhodnutej veci (res iudicata) bráni tomu, aby sa ústavný súd
opakovane zaoberal a rozhodoval o totožných návrhoch doručených ústavnému súdu.
Totožnosť veci je daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa
uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. O takú prekážku by nešlo, ak
chýba čo len jeden z uvedených znakov totožnosti veci.
15. Ústavný súd uvádza, že sťažovatelia aj v predchádzajúcich ústavných
sťažnostiach, tak ako aj v predmetnej ústavnej sťažnosti proti napadnutým rozhodnutiam
všeobecných súdov, v podstatnej časti namietali zásah do ich práva na rešpektovanie
súkromného a rodinného života v dôsledku neprimeraného trestu odňatia slobody uloženého
odsúdenému v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn.
16. Keďže ústavný súd po posúdení obsahu sťažnosti dospel k záveru, že predmetná
ústavná sťažnosť sa týka veci, o ktorej ústavný súd už právoplatne rozhodol, v tejto časti je
ústavnú sťažnosť potrebné odmietnuť pre prekážku rei iudicatae podľa § 56 ods. 2 písm. d)
v spojení s § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
III.2 K namietanému porušeniu sťažovateľmi označených práv napadnutým
uznesením ústavného súdu
17. Podľa § 55 písm. c) zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania je
neprípustný, ak navrhovateľ sa ním domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu.
18. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti, v ktorej sa
sťažovatelia domáhajú vyslovenia porušenia nimi označených práv napadnutým uznesením
ústavného súdu, odmietol podľa § 55 písm. c) zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
IV.
K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu
19. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde navrhovateľovi, ktorý požiada
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd môže
ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a nejde
o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
20. Vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľov a s tým súvisiacu
žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom pristúpil ústavný
súd v rámci ústavného prieskumu k preskúmaniu toho, či sú kumulatívne splnené tri
podmienky, resp. predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným
súdom: (i) žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery odôvodňujúce
takúto žiadosť, (iii) nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
21. Pokiaľ ide o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie
nároku na ochranu ústavnosti, táto je splnená vtedy, ak je okrem iného daná právomoc
ústavného súdu na jej prerokovanie, ústavná sťažnosť nie je oneskorená, nie je neprípustná
ani zjavne neopodstatnená.
22. Keďže ústavný súd odmieta ústavnú sťažnosť sťažovateľov z dôvodu jej
neprípustnosti, je zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku
na ochranu ústavnosti (m. m. III. ÚS 265/2014, III. ÚS 631/2017).
23. Pretože nebol splnený jeden z troch predpokladov ustanovenia právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľov o ustanovenie právneho zástupcu
ústavný súd nevyhovel (bod 1 výroku rozhodnutia).
24. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateľov uvedenými v petite ich ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie
o nich je podmienené vyslovením porušenia označených práv, k čomu v tomto prípade
nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. apríla 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu