Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 78/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov Petra

Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti ,

, , zastúpenej advokátom Mgr. Karolom Fajnorom, Krasovského 13,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa Listiny základných práv a slobôd

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -473

z 25. septembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

, o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára

2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej len

„sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -473 z 25. septembra 2018 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola žalovanou

sporovou stranou v konaní vedenom Okresným súdom Poprad (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. o zaplatenie 3 835,00 € s príslušenstvom z titulu bezdôvodného

obohatenia v zmysle autorského práva. V predmetnom konaní bola sťažovateľka rozsudkom

okresného súdu č. k. -430 z 25. mája 2017 v spojení s opravným uznesením

okresného súdu č. k. -466 z 15. augusta 2017 zaviazaná zaplatiť žalobcovi,

, , istinu vo výške 2 886,00 €

s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti okresný súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľka proti predmetnému rozsudku okresného súdu podala odvolanie.

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu v spojení

s opravným uznesením sp. zn. z 15. augusta 2017 v napadnutej časti

vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, ako aj vo výroku o náhrade trov konania

a žalobcovi proti sťažovateľke priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu

100 %.

3. Sťažovateľka v odôvodnení ústavnej sťažnosti krajskému súdu vytýka, že:

«odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je nedostatočné v takej miere, že nedáva

uspokojivé odpovede na žiadnu z relevantných námietok, ktoré sťažovateľ uviedol

v odvolaní. Sťažovateľ napadnuté rozhodnutie považuje za nepresvedčivé a nespôsobilé

sťažovateľovi riadne vysvetliť, prečo odvolací súd rozhodol tak ako rozhodol, t. j.

na základe akých dôvodov bolo podané odvolanie neúspešné. Z napadnutého rozhodnutia

sťažovateľ nemôže zistiť, v čom spočíva nesprávnosť jeho argumentov uvedených

v odvolaní. Sťažovateľ má za to, že Krajský súd v Prešove pri odôvodnení napadnutého

rozhodnutia postupoval nedôsledne a formalisticky, čo vyústilo v nepreskúmateľnosť

napadnutého rozhodnutia v takej miere, že Krajský súd v Prešove vydaním napadnutého

rozhodnutia porušil práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Sťažovateľ takéto rozhodnutie považuje za neudržateľné, pretože

mu neumožňuje zrozumiteľným spôsobom oboznámiť sa s dôvodmi, ktoré viedli odvolací

súd k vydaniu napadnutého rozhodnutia.

... V prejednávanej veci prebiehal medzi stranami spor o vydanie bezdôvodného

obohatenia na tom základe, že sťažovateľ v procesnom postavení žalovaného mal podľa

žalobcu využívať práva autorov bez právneho základu (bez uzavretej licenčnej zmluvy),

a z tohto dôvodu sa mal obohatiť na úkor žalobcu ako organizácie kolektívnej správy práv

k autorským dielam. Z obsahu vyjadrení strán je zrejmé, že medzi stranami bol spor o tom,

či skutočne došlo k bezdôvodnému obohateniu, a najmä o tom, v akej výške malo dôjsť

k bezdôvodnému obohateniu. Súd prvej inštancie o žalobe rozhodol tak, že v časti

jej vyhovel a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. S odkazom na § 220 ods. 2 Civilného

sporového poriadku bolo povinnosťou súdu svoje rozhodnutie odôvodniť tak, že riadne

a presvedčivo vysvetlí, prečo rozhodol tak, ako rozhodol, t. j. ak akceptoval argumentáciu

jednej strany, tak musí vysvetliť, v čom spočíva správnosť tejto argumentácie, a zároveň

musí vysvetliť, v čom spočíva nesprávnosť argumentácie, ktorú použila druhá strana.

Vyššie uvedené smerom k , na ktorom

je založené napadnuté rozhodnutie, úvodom vyvoláva otázku, či „odôvodnením“ („Ak sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia..“)

sa myslí len lá časť odôvodnenia, ktorá sa týka úspechu strany v konaní, alebo aj tá časť

odôvodnenia, ktorá sa týka neúspechu druhej strany v konaní, pretože nie je vylúčené,

že odôvodnenie súdu prvej inštancie smerom k neúspešnej strane (prečo prehrala) môže byť

nesprávne, čo však samo o sebe nemení správnosť výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie.

... Sťažovateľ má však zároveň za to, že pokiaľ súd pristúpi k použitiu § 387 ods. 2

, tak nemôže len stroho konštatovať správnosť dôvodov

rozhodnutia súdu prvej inštancie, ale musí uviesť svoje úvahy, ktorého ho viedli práve

k použitiu ...

... Aj smerom k má sťažovateľ za to,

že zo strany odvolacieho súdu nestačí konštatovať, resp. uviesť záver o nedôvodnosti

námietok uvedených v odvolaní, ale odvolací súd musí uviesť aj svoje úvahy, ktoré ho viedli

k prijatiu takéhoto záveru.

... Sťažovateľ má za to, že správny postup odvolacieho súdu podľa § 387 ods. 3

, rešpektujúci ústavné právo na súdnu ochranu

a na spravodlivé konanie, mal byť taký, že

- odvolací súd uvedie podstatné argumenty uvedené v odvolaní,

- uvedie, či sa nimi súd prvej inštancie zaoberal a ak áno, v ktorých bodoch

odôvodnenia, (teda tieto argumenty uvedené v odvolaní sú totožné s tými, ktoré boli

uvedené počas konania pred súdom prvej inštancie),

- uvedie, s ktorými argumentami sa súd prvej inštancie nezaoberal (buď sa nimi

zaoberal, lebo sa nimi opomenul zaoberať, alebo sa nimi nezaoberal, pretože boli uvedené

až v odvolaní),

- a ak bude mať za to, že tieto argumenty nie sú spôsobilé privodiť zmenu alebo

zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, presvedčivo uvedie, v čom spočíva

ich nesprávnosť a prečo nie sú spôsobilé naplniť zámer odvolateľa, t. j. vysporiada

sa s nimi.»

4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

nálezom vyslovil porušenie jej v záhlaví označených práv napadnutým rozsudkom

krajského súdu, predmetný rozsudok zrušil, vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie

a sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

8. Podľa návrhom na začatie konania

je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa .

9. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie ústavnej

sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne prostriedky,

ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov hodných

osobitného zreteľa.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

12. Z obsahu ústavnej sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva,

že sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia označených práv rozsudkom krajského

súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu v časti výroku, ktorým bolo vyhovené

žalobe. Sťažovateľka namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

krajským súdom, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Súčasne

sťažovateľka uviedla, že vzhľadom na skutočnosť, že nepreskúmateľnosť napadnutého

rozhodnutia nezakladá dovolací dôvod podľa

(ďalej len ,,CSP“), domáha sa ochrany svojich práv podaním ústavnej sťažnosti.

13. Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky poukazuje na svoje

rozhodnutia, podľa ktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie

základných práv a slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým

osobám zaručuje, preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (porovnaj , ,

, ).

14. Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany, a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

(). Sťažovatelia nemajú podľa ,

a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich

systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany

poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.

Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho,

že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni

jeho právomocí ( v spojení s ). Iba za predpokladu,

že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej

ochrany svojho základného práva alebo slobody a pri ich uplatnení nie sú úspešní, môžu

sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody sťažnosťou podanou

ústavnému súdu podľa (m. m. , ,

, ).

15. Podľa proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie,

ak to zákon pripúšťa.

16. Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

17. Citovaná právna úprava (účinná od 1. júla 2016) presunula ťažisko tvrdenia

a preukazovania vád zmätočnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na dovolateľa, ktorý limity

posúdenia prípustnosti dovolania určuje obsahom podaného dovolania.

18. Z obsahu ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka je presvedčená,

že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nedostačujúce z hľadiska jej základného práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Z uvedeného je preto zrejmé,

že sťažovateľka sa ochrany svojich práv mohla domôcť prostredníctvom dovolania,

ak konanie ako celok nevykazovalo znaky zákonnosti a spravodlivosti.

19. Ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť

dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla

intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý

proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu

spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré

sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré

tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených

s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci

za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo

na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti

strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu

a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae

(odmietnutia spravodlivosti) [uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. októbra 2017].

20. V tejto súvislosti ústavný súd už v minulosti judikoval, že v prípadoch uplatnenia

dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku spôsobilého zabezpečiť ochranu práv

sťažovateľa, následne však odmietnutého dovolacím súdom pre neprípustnosť je lehota

pre podanie sťažnosti ustanovená § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov v zásade zachovaná aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (m. m.

, pozri aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Tento princíp sa napokon premietol i do ustanovenia § 124 poslednej vety zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok,

lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym

opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia

o mimoriadnom opravnom prostriedku.

21. Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovateľka možnosť

podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) nevyužila, dovolanie nepodala.

Nevyužitie zákonnej možnosti podať dovolanie nemožno preto nahradzovať ústavnou

sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie

o nej až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť

účinnej ochrany svojich práv; a túto možnosť sťažovateľka v tomto prípade mala.

22. Keďže sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala, že dovolanie

nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa), v okolnostiach jej prípadu

ani neprichádzal do úvahy prípadný možný postup ústavného súdu v zmysle § 132 ods. 3

.

23. Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132

ods. 2 ústavnú sťažnosť odmietol ako neprípustnú.

24. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd

sa ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2020

Mojmír Mamojka

predseda senátu