Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 78/2020
PDF · 193.47 KB
No categories available
III. ÚS 78/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 78/2020 -16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov Petra
Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti ,
, , zastúpenej advokátom Mgr. Karolom Fajnorom, Krasovského 13,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 25 Co 80/2017-473
z 25. septembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
, o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára
2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti
(ďalej len
„sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 25 Co 80/2017-473 z 25. septembra 2018 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola žalovanou
sporovou stranou v konaní vedenom Okresným súdom Poprad (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 12 C 83/2016 o zaplatenie 3 835,00 € s príslušenstvom z titulu bezdôvodného
obohatenia v zmysle autorského práva. V predmetnom konaní bola sťažovateľka rozsudkom
okresného súdu č. k. 12 C 83/2016-430 z 25. mája 2017 v spojení s opravným uznesením
okresného súdu č. k. 12 C 83/2016-466 z 15. augusta 2017 zaviazaná zaplatiť žalobcovi,
, , istinu vo výške 2 886,00 €
s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti okresný súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Sťažovateľka proti predmetnému rozsudku okresného súdu podala odvolanie.
Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu v spojení
s opravným uznesením sp. zn. 12 C 83/2016 z 15. augusta 2017 v napadnutej časti
vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, ako aj vo výroku o náhrade trov konania
a žalobcovi proti sťažovateľke priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.
3. Sťažovateľka v odôvodnení ústavnej sťažnosti krajskému súdu vytýka, že:
«odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je nedostatočné v takej miere, že nedáva
uspokojivé odpovede na žiadnu z relevantných námietok, ktoré sťažovateľ uviedol
v odvolaní. Sťažovateľ napadnuté rozhodnutie považuje za nepresvedčivé a nespôsobilé
sťažovateľovi riadne vysvetliť, prečo odvolací súd rozhodol tak ako rozhodol, t. j.
na základe akých dôvodov bolo podané odvolanie neúspešné. Z napadnutého rozhodnutia
sťažovateľ nemôže zistiť, v čom spočíva nesprávnosť jeho argumentov uvedených
v odvolaní. Sťažovateľ má za to, že Krajský súd v Prešove pri odôvodnení napadnutého
rozhodnutia postupoval nedôsledne a formalisticky, čo vyústilo v nepreskúmateľnosť
napadnutého rozhodnutia v takej miere, že Krajský súd v Prešove vydaním napadnutého
rozhodnutia porušil práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Sťažovateľ takéto rozhodnutie považuje za neudržateľné, pretože
mu neumožňuje zrozumiteľným spôsobom oboznámiť sa s dôvodmi, ktoré viedli odvolací
súd k vydaniu napadnutého rozhodnutia.
... V prejednávanej veci prebiehal medzi stranami spor o vydanie bezdôvodného
obohatenia na tom základe, že sťažovateľ v procesnom postavení žalovaného mal podľa
žalobcu využívať práva autorov bez právneho základu (bez uzavretej licenčnej zmluvy),
a z tohto dôvodu sa mal obohatiť na úkor žalobcu ako organizácie kolektívnej správy práv
k autorským dielam. Z obsahu vyjadrení strán je zrejmé, že medzi stranami bol spor o tom,
či skutočne došlo k bezdôvodnému obohateniu, a najmä o tom, v akej výške malo dôjsť
k bezdôvodnému obohateniu. Súd prvej inštancie o žalobe rozhodol tak, že v časti
jej vyhovel a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. S odkazom na § 220 ods. 2 Civilného
sporového poriadku bolo povinnosťou súdu svoje rozhodnutie odôvodniť tak, že riadne
a presvedčivo vysvetlí, prečo rozhodol tak, ako rozhodol, t. j. ak akceptoval argumentáciu
jednej strany, tak musí vysvetliť, v čom spočíva správnosť tejto argumentácie, a zároveň
musí vysvetliť, v čom spočíva nesprávnosť argumentácie, ktorú použila druhá strana.
Vyššie uvedené smerom k § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku, na ktorom
je založené napadnuté rozhodnutie, úvodom vyvoláva otázku, či „odôvodnením“ („Ak sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia..“)
sa myslí len lá časť odôvodnenia, ktorá sa týka úspechu strany v konaní, alebo aj tá časť
odôvodnenia, ktorá sa týka neúspechu druhej strany v konaní, pretože nie je vylúčené,
že odôvodnenie súdu prvej inštancie smerom k neúspešnej strane (prečo prehrala) môže byť
nesprávne, čo však samo o sebe nemení správnosť výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie.
... Sťažovateľ má však zároveň za to, že pokiaľ súd pristúpi k použitiu § 387 ods. 2
Civilného sporového poriadku, tak nemôže len stroho konštatovať správnosť dôvodov
rozhodnutia súdu prvej inštancie, ale musí uviesť svoje úvahy, ktorého ho viedli práve
k použitiu § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku...
... Aj smerom k § 387 ods. 3 Civilného sporového poriadku má sťažovateľ za to,
že zo strany odvolacieho súdu nestačí konštatovať, resp. uviesť záver o nedôvodnosti
námietok uvedených v odvolaní, ale odvolací súd musí uviesť aj svoje úvahy, ktoré ho viedli
k prijatiu takéhoto záveru.
... Sťažovateľ má za to, že správny postup odvolacieho súdu podľa § 387 ods. 3
Civilného sporového poriadku, rešpektujúci ústavné právo na súdnu ochranu
a na spravodlivé konanie, mal byť taký, že
- odvolací súd uvedie podstatné argumenty uvedené v odvolaní,
- uvedie, či sa nimi súd prvej inštancie zaoberal a ak áno, v ktorých bodoch
odôvodnenia, (teda tieto argumenty uvedené v odvolaní sú totožné s tými, ktoré boli
uvedené počas konania pred súdom prvej inštancie),
- uvedie, s ktorými argumentami sa súd prvej inštancie nezaoberal (buď sa nimi
zaoberal, lebo sa nimi opomenul zaoberať, alebo sa nimi nezaoberal, pretože boli uvedené
až v odvolaní),
- a ak bude mať za to, že tieto argumenty nie sú spôsobilé privodiť zmenu alebo
zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, presvedčivo uvedie, v čom spočíva
ich nesprávnosť a prečo nie sú spôsobilé naplniť zámer odvolateľa, t. j. vysporiada
sa s nimi.»
4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
nálezom vyslovil porušenie jej v záhlaví označených práv napadnutým rozsudkom
krajského súdu, predmetný rozsudok zrušil, vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie
a sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
8. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania
je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie ústavnej
sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne prostriedky,
ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov hodných
osobitného zreteľa.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
12. Z obsahu ústavnej sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva,
že sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia označených práv rozsudkom krajského
súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu v časti výroku, ktorým bolo vyhovené
žalobe. Sťažovateľka namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
krajským súdom, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Súčasne
sťažovateľka uviedla, že vzhľadom na skutočnosť, že nepreskúmateľnosť napadnutého
rozhodnutia nezakladá dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku
(ďalej len ,,CSP“), domáha sa ochrany svojich práv podaním ústavnej sťažnosti.
13. Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky poukazuje na svoje
rozhodnutia, podľa ktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie
základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým
osobám zaručuje, preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (porovnaj I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013,
III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04).
14. Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany, a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
(IV. ÚS 128/04). Sťažovatelia nemajú podľa ústavy, zákona o ústavnom súde
a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich
systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany
poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.
Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho,
že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni
jeho právomocí (čl. 142 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 CSP). Iba za predpokladu,
že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej
ochrany svojho základného práva alebo slobody a pri ich uplatnení nie sú úspešní, môžu
sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody sťažnosťou podanou
ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 193/2010, I. ÚS 178/2011,
IV. ÚS 453/2011, III. ÚS 703/2017).
15. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie,
ak to zákon pripúšťa.
16. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
17. Citovaná právna úprava (účinná od 1. júla 2016) presunula ťažisko tvrdenia
a preukazovania vád zmätočnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na dovolateľa, ktorý limity
posúdenia prípustnosti dovolania určuje obsahom podaného dovolania.
18. Z obsahu ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka je presvedčená,
že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nedostačujúce z hľadiska jej základného práva
na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Z uvedeného je preto zrejmé,
že sťažovateľka sa ochrany svojich práv mohla domôcť prostredníctvom dovolania,
ak konanie ako celok nevykazovalo znaky zákonnosti a spravodlivosti.
19. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť
dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla
intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý
proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré
sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré
tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených
s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci
za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti
strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu
a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae
(odmietnutia spravodlivosti) [uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Cdo 155/2017 z 25. októbra 2017].
20. V tejto súvislosti ústavný súd už v minulosti judikoval, že v prípadoch uplatnenia
dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku spôsobilého zabezpečiť ochranu práv
sťažovateľa, následne však odmietnutého dovolacím súdom pre neprípustnosť je lehota
pre podanie sťažnosti ustanovená § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov v zásade zachovaná aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (m. m.
III. ÚS 674/2014, pozri aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002
vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
Tento princíp sa napokon premietol i do ustanovenia § 124 poslednej vety zákona
o ústavnom súde, podľa ktorého ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok,
lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym
opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia
o mimoriadnom opravnom prostriedku.
21. Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovateľka možnosť
podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) nevyužila, dovolanie nepodala.
Nevyužitie zákonnej možnosti podať dovolanie nemožno preto nahradzovať ústavnou
sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie
o nej až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť
účinnej ochrany svojich práv; a túto možnosť sťažovateľka v tomto prípade mala.
22. Keďže sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala, že dovolanie
nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa), v okolnostiach jej prípadu
ani neprichádzal do úvahy prípadný možný postup ústavného súdu v zmysle § 132 ods. 3
23. Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132
ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť odmietol ako neprípustnú.
24. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd
sa ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. marca 2020
Mojmír Mamojka
predseda senátu