Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 72/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

BARMIN, s. r. o., Pod Stožkami 10, Markušovce, IČO 36 569 160, zastúpenej advokátom

JUDr. Vladimírom Kucharčíkom, Štefánikova 40, Košice, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 22. januára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti BARMIN, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 9. apríla 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti BARMIN, s. r. o.,

Pod Stožkami 10, Markušovce, IČO 36 569 160 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. januára 2019 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podaním

doručeným Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) 22. júna 2018 navrhla,

aby okresný súd vyhlásil konkurz na majetok dlžníka , ,

(ďalej len „dlžník“).

2.1 Okresný súd uznesením sp. zn. z 25. júla 2018 začal konkurzné

konanie proti dlžníkovi.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ďalej vyplýva, že okresný súd uznesením

sp. zn. z 12. novembra 2018 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“)

konkurzné konanie proti dlžníkovi zastavil, a to s poukazom na

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) z dôvodu absencie

elementárnej materiálnej náležitosti pre vyhlásenie konkurzu, ktorou je pluralita veriteľov.

3.1 Krajský súd napadnutým uznesením uznesenie okresného súdu potvrdil.

4. Porušenie základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru sťažovateľka vidí v arbitrárnosti napadnutého uznesenia, v ktorom

sa krajský súd podľa jej názoru nevysporiadal s jej námietkou vznesenou v odvolaní,

v zmysle ktorej okresný súd „nemal rozhodnúť o zastavení konania, keďže tak mohol

v zmysle urobiť iba vtedy, ak by zanikli všetky splatné pohľadávky

veriteľov, ktorí sú účastníkmi konkurzného konania. Jediným veriteľom, ktorý je účastníkom

tohto konkurzného konania je iba navrhovateľ a pohľadávka navrhovateľa ako veriteľa voči

dlžníkovi nezanikla ku dňu rozhodovania súdu o podanom návrhu.“. Sťažovateľka zároveň

v ústavnej sťažnosti namieta, že krajský súd vo svojom napadnutom uznesení nereflektoval

na jej námietku, že okresný súd zamietol jej návrh na doplnenie dokazovania, cieľom

ktorého bolo preukázať, že dlžník sa nachádza v predlžení, a teda, že v danom prípade

existoval dôvod na to, aby súd vyhlásil konkurz na majetok dlžníka.

5. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„Základné právo navrhovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd bolo Uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

zo dňa 22.1.2019 porušené.

Zrušuje Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

zo dňa 22.1.2019 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť navrhovateľovi trovy konania titulom

trov právneho zastúpenia vo výške 415,51 eur...“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

8. Vec sťažovateľky bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 prerozdelená náhodným výberom

pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi

Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola predbežne prejednaná

vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení Miroslav Duriš (predseda senátu) a sudcovia

Ladislav Duditš a Libor Duľa.

9. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

10. Ústavný súd podľa môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie

základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

12. Podľa . ods. 1 každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

14. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické (), a preto ich namietané porušenie

možno preskúmavať spoločne.

15. Podľa § 3 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii dlžník je v úpadku,

ak je platobne neschopný alebo predlžený. Ak dlžník podá návrh na vyhlásenie konkurzu,

predpokladá sa, že je v úpadku.

15.1 Podľa § 3 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii právnická osoba

je platobne neschopná, ak nie je schopná plniť 30 dní po lehote splatnosti aspoň

dva peňažné záväzky viac ako jednému veriteľovi.

15.2 Podľa § 3 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii predlžený

je ten, kto je povinný viesť účtovníctvo podľa osobitného predpisu, má viac ako jedného

veriteľa a hodnota jeho záväzkov presahuje hodnotu jeho majetku.

16. Podľa § 17 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak dlžník do vydania

uznesenia o vyhlásení konkurzu preukáže, že zanikli všetky splatné pohľadávky veriteľov,

ktorí sú účastníkmi konkurzného konania, súd konkurzné konanie bezodkladne uznesením

zastaví. Uznesenie súd doručí všetkým účastníkom konkurzného konania.

16.1 Podľa § 17 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii konkurzné konanie

podľa odseku 1 možno zastaviť len do vydania uznesenia o vyhlásení konkurzu.

17. Podľa § 19 ods. 1 písm. c) zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak sa konkurzné

konanie začalo na návrh veriteľa súd rozhodne o vyhlásení konkurzu vtedy, ak dlžník

neosvedčil svoju platobnú schopnosť, inak rozhodne o zastavení konkurzného konania;

pri rozhodovaní o vyhlásení konkurzu súd neprihliada na záväzky, pri ktorých dlžník

osvedčil ich spornosť; ak sa dlžník v lehote podľa odseku 1 písm. a) bodu 1 nevyjadril,

má sa za to, že svoju platobnú schopnosť neosvedčil.

18. Ústavný súd konštatuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto

ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu

sa zásadne obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (m. m. , , ).

19. Ústavný súd ďalej považuje za žiaduce v rámci formulovania všeobecných

východísk, ktoré tvoria ústavnoprávny základ jeho rozhodovania o ústavnej sťažnosti

sťažovateľky, zdôrazniť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi,

ktorých prioritnou úlohou je chrániť zákonnosť, mohol by nahradiť napadnuté právne

názory všeobecného súdu iba v prípade, ak by bolo napadnuté rozhodnutie všeobecného

súdu svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu

len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS . ,

).

20. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,

ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci

vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu

poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne

konformným spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. ).

21. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé konanie podľa a

ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (m. m. ).

22. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu

k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje

rozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď

(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90,

bod 61). Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť

len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov

odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny.

Medziiným je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať

na súdoch, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou,

zvyklosťami, právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP

vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91).

Skutočnosť, že súd neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania,

nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné

však je, aby sa neprehliadlo právo strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia

strany konania, hoci sa to explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie

č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež v zásade

môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle

v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

23. Sťažovateľka v rámci svojej sťažnostnej argumentácie spochybňuje aplikáciu

§ 17 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, v zmysle ktorého ak dlžník do vydania

uznesenia o vyhlásení konkurzu preukáže, že zanikli všetky splatné pohľadávky veriteľov,

ktorí sú účastníkmi konkurzného konania, súd konkurzné konanie bezodkladne uznesením

zastaví, krajským súdom. Zároveň v ústavnej sťažnosti namieta arbitrárnosť napadnutého

uznesenia krajského súdu z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia vo vzťahu

k jej námietke týkajúcej sa zamietnutia jej návrhu na doplnenie dokazovania okresným

súdom.

24. Pri preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu ako odvolacieho súdu

a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho

názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane a je potrebné ich skúmať vo vzájomnej súvislosti

(m. m. , , , ), pretože konanie

na súde prvej inštancie a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí

všeobecných súdov (súdu prvej inštancie, ako aj súdu odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

25. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pristúpil v súvislostiach aj k preskúmaniu

uznesenia okresného súdu, ktoré prechádzalo vydaniu napadnutého uznesenia krajského

súdu.

26. Okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia (s. 13), ktorým zastavil konkurzné

konanie proti dlžníkovi, v podstatnom uviedol:

„Navrhovateľove tvrdenie týkajúce sa platobnej neschopnosti, resp. predlženosti

dlžníka v danom prípade neobstojí, nakoľko materiálnymi podmienkami pre vyhlásenie

konkurzu je kumulatívne splnenie nasledovných podmienok: 1/ platobná neschopnosť, 2/

pluralita veriteľov, 3/ dostatok majetku dlžníka. V danom prípade nie je splnená jedna

zo základných podmienok pre vyhlásenie konkurzu, a to pluralita veriteľov. Rovnako

za platobnú neschopnosť sa považuje za trvalý, nie prechodný stav dlžníka uhrádzať

svoje splatné finančné záväzky. Dlžník musí mať aspoň dvoch veriteľov a zároveň

nie je schopný plniť 30 dní po lehote splatnosti viac ako jeden, teda najmenej dva peňažné

záväzky. Pluralita veriteľov je teda takou materiálnou podmienkou pre vyhlásenie konkurzu,

ktorá musí byť splnená pred vyhlásením konkurzu ako aj po vyhlásení konkurzu.

Z vyššie uvedeného má tunajší súd za preukázané, že pohľadávka veriteľa

označeného v návrhu na vyhlásenie konkurzu, a to veriteľa ,

a.s., zanikla jej uhradením. V danom prípade bol preukázaný zánik pohľadávky druhého

v návrhu na vyhlásenie konkurzu označeného veriteľa, navrhovateľ jednoznačne

nepreukázal existenciu ďalších veriteľov dlžníka. Dlžník taktiež prehlásil, že nemá

ďalších veriteľov s pohľadávkou po lehote splatnosti. Súd preto z dôvodu absencie

elementárnej materiálnej náležitosti pre vyhlásenie konkurzu, ktorou je pluralita veriteľov,

nemohol vyhlásiť konkurz na majetok dlžníka, ale v zmysle ust. zastavil konkurzné

konanie.“

27. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia v zásadnom uviedol:

„36. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu

prvej inštancie uvedeným v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia spĺňajúceho

všetky požiadavky podľa ust. , v ktorom sa súd prvej inštancie správne

a presvedčivo argumentačne vysporiadal so skutkovým i právnym posúdením veci.

37. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd

považuje za potrebné uviesť:

38. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozhodnutia

súdu prvej inštancie, ktorým súd konkurzné konanie zastavil. Návrh na vyhlásenie konkurzu

bol doručený súdu prvej inštancie dňa 22.6. 2018. Materiálnymi podmienkami

pre vyhlásenie konkurzu je kumulatívne splnenie nasledovných podmienok: 1/ platobná

neschopnosť, 2/ pluralita veriteľov, 3/ dostatok majetku dlžníka.

39. V návrhu na vyhlásenie konkurzu navrhovateľ označil druhého veriteľa

so sídlom .

40. podaním zo dňa 9.10.2018 súdu prvej inštancie

oznámila, že voči platiteľovi poistného ,

nemá žiadne nesplatené pohľadávky. Súd konkurzné konanie zastavil uznesením

zo dňa 12.11.2018.

41. Podľa pre odvolací súd je rozhodujúci stav v čase rozhodovania

súdu prvého stupňa. V čase rozhodovania súdu prvej inštancie nebola splnená materiálna

podmienka pre vyhlásenie konkurzu, a to pluralita veriteľov.

42. Pretože nebola splnená materiálna podmienka pre vyhlásenie konkurzu, súd

prvej inštancie nepochybil, keď konkurzné konanie zastavil.“

28. Ústavný súd konštatuje, že podľa § 19 zákona o konkurze a reštrukturalizácii súd

zastaví konkurzné konanie v prípade, ak dlžník osvedčí svoju platobnú schopnosť. Zákon

o konkurze a reštrukturalizácii v § 3 ods. 2 obsahuje definíciu termínu platobná

neschopnosť. Pojem platobná schopnosť v zákone o konkurze a reštrukturalizácii

definovaný nie je, avšak logickým výkladom je možné dospieť k záveru, že platobná

schopnosť je opakom platobnej neschopnosti.

28.1 Zákon o konkurze a reštrukturalizácii považuje právnickú osobu za platobne

neschopnú v prípade, ak táto osoba nie je schopná plniť 30 dní po lehote splatnosti

aspoň dva peňažné záväzky viac ako jednému veriteľovi, a pritom platí, že za jednu

pohľadávku pri posudzovaní platobnej schopnosti dlžníka sa považujú všetky pohľadávky,

ktoré počas 90 dní pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu pôvodne patrili

len jednému veriteľovi. Z uvedeného vyplýva, že jednou z podmienok, kumulatívne

splnenie ktorej zákon vyžaduje k tomu, aby bolo možné právnickú osobu označiť

za platobne neschopnú, je aj pluralita veriteľov.

28.2 Z obsahu odôvodnenia uznesenia okresného súdu, napadnutého uznesenia

krajského súdu, ako aj zo samotnej ústavnej sťažnosti je zrejmé, že v čase rozhodovania

okresného súdu mal dlžník len jedného veriteľa – sťažovateľku. Záväzok, ktorý dlžník

evidoval voči druhému veriteľovi –

ktorého sťažovateľka označila vo svojom návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok

dlžníka v priebehu konkurzného konania vedeného na okresnom súde

pod sp. zn. , zanikol. Dlžník v priebehu konania pred súdom prevej inštancie

predložil okresnému súdu dôkaz o zániku jeho záväzku voči

., a táto skutočnosť bola v konaní pred súdom zároveň potvrdená aj samotným

veriteľom – Existencia ďalšieho veriteľa dlžníka

v konaní ani tvrdená a ani preukázaná nebola. Vzhľadom na uvedené (absencia plurality

veriteľov) ústavný súd konštatuje, že záver krajského súdu uvedený v napadnutom uznesení

o tom, že dlžník v čase rozhodovania okresného súdu o zastavení konkurzného konania

nebol platobne neschopný, a teda, že v danom prípade s poukazom na § 19 ods. 1 písm. c)

zákona o konkurze a reštrukturalizácii neboli splnené podmienky na vyhlásenie konkurzu

proti dlžníkovi, je ústavne akceptovateľný.

29. K námietke sťažovateľky, ktorou spochybňuje aplikáciu § 17 ods. 1 zákona

o konkurze a reštrukturalizácii krajským súdom v napadnutom uznesení, ústavný súd

uvádza tieto skutočnosti.

29.1 Z obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu je zrejmé, že krajský súd

za dôvod, pre ktorý okresný súd zastavil konkurzné konanie, považoval skutočnosť,

že v čase rozhodovania súdu prvej inštancie nebola splnená materiálna podmienka

pre vyhlásenie konkurzu, a to pluralita veriteľov (v čase rozhodovania okresného súdu

o zastavení konkurzného konania bol známy len jeden veriteľ – sťažovateľka), čo krajský

súd vo svojom napadnutom uznesení na účel potvrdenia správnosti uznesenia okresného

súdu zdôraznil [zastavenie konkurzného konania podľa § 19 ods. 1 písm. c) zákona

o konkurze a reštrukturalizácii].

29.2 Zákon o konkurze a reštrukturalizácii v § 17 ods. 1 upravuje zastavenie

konkurzného konania v prípade, že dlžník do vydania uznesenia o vyhlásení konkurzu

preukáže, že zanikli všetky splatné pohľadávky veriteľov, ktorí sú účastníkmi konkurzného

konania.

29.3 Z uznesenia okresného súdu, ako aj z napadnutého uznesenia krajského súdu

nevyplýva, že by všeobecné súdy dospeli k záveru, že v priebehu konania vedeného

na okresnom súde pod sp. zn. došlo k zániku všetkých splatných pohľadávok

označených sťažovateľkou v návrhu na začatie konkurzného konania, čo by zakladalo

dôvod na zastavenie konkurzného konania podľa § 17 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii. Práve naopak, z odôvodnenia napadnutého uznesenia je zrejmé,

že krajský súd pri svojom rozhodovaní dospel k záveru, že dlžník má jedného veriteľa,

čo bez ďalšieho vylučuje možnosť zastaviť konkurzné konanie pre zaplatenie všetkých

pohľadávok podľa § 17 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Skutočnosť, že krajský súd

sa vo svojom napadnutom uznesení výslovne nevyjadril k predmetnej odvolacej námietke

sťažovateľky, ktorá je už len s poukazom na dôvod zastavenia konkurzného konania

(§ 19 zákona o konkurze a reštrukturalizácii) irelevantná, neznamená, že jeho postoj

k tejto námietke sťažovateľky z obsahu napadnutého uznesenia jednoznačne nevyplýva.

30. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúcu sa absencie odôvodnenia

v napadnutom uznesení krajského súdu vo vzťahu k zamietnutiu jej návrhu na doplnenie

dokazovania okresným súdom, vykonaním ktorého chcela sťažovateľka v konaní preukázať

skutočnosť, že dlžník je predlžený, k tomu ústavný súd poukazuje na odôvodnenie

okresného súdu (pozri bod 25 odôvodnenia tohto rozhodnutia), s ktorým sa krajský súd

v celom rozsahu stotožnil a z ktorého vyplýva, že ani vykonanie dôkazu vo vzťahu

k preukázaniu tej skutočnosti, že hodnota záväzkov dlžníka presahuje hodnotu

jeho majetku, by nič nezmenila na závere okresného súdu o tom, že v danom prípade

nie je splnená materiálna podmienka pre vyhlásenie konkurzu, a to pluralita veriteľov,

keďže v zmysle zákona o konkurze a reštrukturalizácii (§ 3 ods. 3) je predlžený

ten, kto je povinný viesť účtovníctvo podľa osobitného predpisu, má viac ako jedného

veriteľa a hodnota jeho záväzkov presahuje hodnotu jeho majetku. S poukazom na uvedené

tak ústavný súd uvedenú námietku sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

krajského súdu neakceptoval.

31. Po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd argumentáciu

sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov

krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup

a jeho závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia

v súlade s jeho právomocami ustanovenými v .

32. Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu

je síce stručné, avšak vzhľadom na skutočnosť, že námietky sťažovateľky uvedené

v odvolaní sú totožné s jej argumentáciu uplatnenou v priebehu konania pred okresným

súdom, na ktorú okresný súd podľa názoru ústavného súdu reagoval ústavne

akceptovateľným spôsobom, a s poukazom na stotožnenie sa krajského súdu s vecnou

správnosťou rozhodnutia okresného súdu, kde ústavný súd ako celok posudzoval

odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu spolu s odôvodnením uznesenia

okresného súdu, je v hraniciach ústavnej akceptovateľnosti. Navyše takýto postup

krajskému súdu umožňuje aj Civilný sporový

poriadok v znení neskorších predpisov, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť

len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

32.1 Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd dodáva, že aj ESĽP v rámci svojej

rozhodovacej činnosti dospel k záveru, že odôvodnenie rozhodnutia formou odkazu

na odôvodnenie rozhodnutia súdu nižšieho stupňa je dostatočné, pokiaľ sťažovateľ

vo svojom opravnom prostriedku uplatňoval v zásade rovnaké argumenty

ako v predchádzajúcej fáze konania (Gomez Cespon v. Switzerland, rozsudok z 5. 10. 2010

k sťažnosti č. 45343/08, oddiel 1).

33. S poukazom na uvedené ústavný súd dodáva, že skutočnosť, že sťažovateľka

sa s názorom krajského súdu v napadnutom uznesení nestotožňuje, nepostačuje sama osebe

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS , )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,

ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické

so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

34. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

35. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv

napadnutým uznesením krajského súdu, ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2020

Miroslav Duriš predseda senátu