Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 72/2020
PDF · 261.58 KB
No categories available
IV. ÚS 72/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
BARMIN, s. r. o., Pod Stožkami 10, Markušovce, IČO 36 569 160, zastúpenej advokátom
JUDr. Vladimírom Kucharčíkom, Štefánikova 40, Košice, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 2 CoKR 2/2019 z 22. januára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti BARMIN, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 9. apríla 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti BARMIN, s. r. o.,
Pod Stožkami 10, Markušovce, IČO 36 569 160 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoKR 2/2019 z 22. januára 2019 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podaním
doručeným Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) 22. júna 2018 navrhla,
aby okresný súd vyhlásil konkurz na majetok dlžníka , ,
(ďalej len „dlžník“).
2.1 Okresný súd uznesením sp. zn. 31 K 17/2018 z 25. júla 2018 začal konkurzné
konanie proti dlžníkovi.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ďalej vyplýva, že okresný súd uznesením
sp. zn. 31 K 17/2018 z 12. novembra 2018 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“)
konkurzné konanie proti dlžníkovi zastavil, a to s poukazom na § 19 zákona č. 7/2005 Z. z.
o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) z dôvodu absencie
elementárnej materiálnej náležitosti pre vyhlásenie konkurzu, ktorou je pluralita veriteľov.
3.1 Krajský súd napadnutým uznesením uznesenie okresného súdu potvrdil.
4. Porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru sťažovateľka vidí v arbitrárnosti napadnutého uznesenia, v ktorom
sa krajský súd podľa jej názoru nevysporiadal s jej námietkou vznesenou v odvolaní,
v zmysle ktorej okresný súd „nemal rozhodnúť o zastavení konania, keďže tak mohol
v zmysle § 17 ods. 1 ZKR urobiť iba vtedy, ak by zanikli všetky splatné pohľadávky
veriteľov, ktorí sú účastníkmi konkurzného konania. Jediným veriteľom, ktorý je účastníkom
tohto konkurzného konania je iba navrhovateľ a pohľadávka navrhovateľa ako veriteľa voči
dlžníkovi nezanikla ku dňu rozhodovania súdu o podanom návrhu.“. Sťažovateľka zároveň
v ústavnej sťažnosti namieta, že krajský súd vo svojom napadnutom uznesení nereflektoval
na jej námietku, že okresný súd zamietol jej návrh na doplnenie dokazovania, cieľom
ktorého bolo preukázať, že dlžník sa nachádza v predlžení, a teda, že v danom prípade
existoval dôvod na to, aby súd vyhlásil konkurz na majetok dlžníka.
5. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„Základné právo navrhovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd bolo Uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2CoKR/2/2019
zo dňa 22.1.2019 porušené.
Zrušuje Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2CoKR/2/2019
zo dňa 22.1.2019 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť navrhovateľovi trovy konania titulom
trov právneho zastúpenia vo výške 415,51 eur...“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Vec sťažovateľky bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 prerozdelená náhodným výberom
pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi
Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola predbežne prejednaná
vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení Miroslav Duriš (predseda senátu) a sudcovia
Ladislav Duditš a Libor Duľa.
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
12. Podľa čl. 46. ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
14. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu sú vo vzťahu k obom
označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08), a preto ich namietané porušenie
možno preskúmavať spoločne.
15. Podľa § 3 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii dlžník je v úpadku,
ak je platobne neschopný alebo predlžený. Ak dlžník podá návrh na vyhlásenie konkurzu,
predpokladá sa, že je v úpadku.
15.1 Podľa § 3 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii právnická osoba
je platobne neschopná, ak nie je schopná plniť 30 dní po lehote splatnosti aspoň
dva peňažné záväzky viac ako jednému veriteľovi.
15.2 Podľa § 3 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii predlžený
je ten, kto je povinný viesť účtovníctvo podľa osobitného predpisu, má viac ako jedného
veriteľa a hodnota jeho záväzkov presahuje hodnotu jeho majetku.
16. Podľa § 17 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak dlžník do vydania
uznesenia o vyhlásení konkurzu preukáže, že zanikli všetky splatné pohľadávky veriteľov,
ktorí sú účastníkmi konkurzného konania, súd konkurzné konanie bezodkladne uznesením
zastaví. Uznesenie súd doručí všetkým účastníkom konkurzného konania.
16.1 Podľa § 17 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii konkurzné konanie
podľa odseku 1 možno zastaviť len do vydania uznesenia o vyhlásení konkurzu.
17. Podľa § 19 ods. 1 písm. c) zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak sa konkurzné
konanie začalo na návrh veriteľa súd rozhodne o vyhlásení konkurzu vtedy, ak dlžník
neosvedčil svoju platobnú schopnosť, inak rozhodne o zastavení konkurzného konania;
pri rozhodovaní o vyhlásení konkurzu súd neprihliada na záväzky, pri ktorých dlžník
osvedčil ich spornosť; ak sa dlžník v lehote podľa odseku 1 písm. a) bodu 1 nevyjadril,
má sa za to, že svoju platobnú schopnosť neosvedčil.
18. Ústavný súd konštatuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov,
ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto
ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu
sa zásadne obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (m. m. I. ÚS 19/02, I. US 27/04, I. US 74/05).
19. Ústavný súd ďalej považuje za žiaduce v rámci formulovania všeobecných
východísk, ktoré tvoria ústavnoprávny základ jeho rozhodovania o ústavnej sťažnosti
sťažovateľky, zdôrazniť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi,
ktorých prioritnou úlohou je chrániť zákonnosť, mohol by nahradiť napadnuté právne
názory všeobecného súdu iba v prípade, ak by bolo napadnuté rozhodnutie všeobecného
súdu svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu
len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,1. ÚS 139/02,
20. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,
ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci
vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu
poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne
konformným spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02).
21. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (m. m. III. ÚS 209/04).
22. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu
k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje
rozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď
(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90,
bod 61). Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť
len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov
odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny.
Medziiným je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať
na súdoch, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou,
zvyklosťami, právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP
vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91).
Skutočnosť, že súd neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania,
nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné
však je, aby sa neprehliadlo právo strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia
strany konania, hoci sa to explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie
č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež v zásade
môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle
v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
23. Sťažovateľka v rámci svojej sťažnostnej argumentácie spochybňuje aplikáciu
§ 17 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, v zmysle ktorého ak dlžník do vydania
uznesenia o vyhlásení konkurzu preukáže, že zanikli všetky splatné pohľadávky veriteľov,
ktorí sú účastníkmi konkurzného konania, súd konkurzné konanie bezodkladne uznesením
zastaví, krajským súdom. Zároveň v ústavnej sťažnosti namieta arbitrárnosť napadnutého
uznesenia krajského súdu z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia vo vzťahu
k jej námietke týkajúcej sa zamietnutia jej návrhu na doplnenie dokazovania okresným
súdom.
24. Pri preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu ako odvolacieho súdu
a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho
názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane a je potrebné ich skúmať vo vzájomnej súvislosti
(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože konanie
na súde prvej inštancie a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí
všeobecných súdov (súdu prvej inštancie, ako aj súdu odvolacieho), ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
25. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pristúpil v súvislostiach aj k preskúmaniu
uznesenia okresného súdu, ktoré prechádzalo vydaniu napadnutého uznesenia krajského
súdu.
26. Okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia (s. 13), ktorým zastavil konkurzné
konanie proti dlžníkovi, v podstatnom uviedol:
„Navrhovateľove tvrdenie týkajúce sa platobnej neschopnosti, resp. predlženosti
dlžníka v danom prípade neobstojí, nakoľko materiálnymi podmienkami pre vyhlásenie
konkurzu je kumulatívne splnenie nasledovných podmienok: 1/ platobná neschopnosť, 2/
pluralita veriteľov, 3/ dostatok majetku dlžníka. V danom prípade nie je splnená jedna
zo základných podmienok pre vyhlásenie konkurzu, a to pluralita veriteľov. Rovnako
za platobnú neschopnosť sa považuje za trvalý, nie prechodný stav dlžníka uhrádzať
svoje splatné finančné záväzky. Dlžník musí mať aspoň dvoch veriteľov a zároveň
nie je schopný plniť 30 dní po lehote splatnosti viac ako jeden, teda najmenej dva peňažné
záväzky. Pluralita veriteľov je teda takou materiálnou podmienkou pre vyhlásenie konkurzu,
ktorá musí byť splnená pred vyhlásením konkurzu ako aj po vyhlásení konkurzu.
Z vyššie uvedeného má tunajší súd za preukázané, že pohľadávka veriteľa
označeného v návrhu na vyhlásenie konkurzu, a to veriteľa ,
a.s., zanikla jej uhradením. V danom prípade bol preukázaný zánik pohľadávky druhého
v návrhu na vyhlásenie konkurzu označeného veriteľa, navrhovateľ jednoznačne
nepreukázal existenciu ďalších veriteľov dlžníka. Dlžník taktiež prehlásil, že nemá
ďalších veriteľov s pohľadávkou po lehote splatnosti. Súd preto z dôvodu absencie
elementárnej materiálnej náležitosti pre vyhlásenie konkurzu, ktorou je pluralita veriteľov,
nemohol vyhlásiť konkurz na majetok dlžníka, ale v zmysle ust. § 19 ZKR zastavil konkurzné
konanie.“
27. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia v zásadnom uviedol:
„36. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu
prvej inštancie uvedeným v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia spĺňajúceho
všetky požiadavky podľa ust. § 220 ods. 2 C.s.p., v ktorom sa súd prvej inštancie správne
a presvedčivo argumentačne vysporiadal so skutkovým i právnym posúdením veci.
37. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd
považuje za potrebné uviesť:
38. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozhodnutia
súdu prvej inštancie, ktorým súd konkurzné konanie zastavil. Návrh na vyhlásenie konkurzu
bol doručený súdu prvej inštancie dňa 22.6. 2018. Materiálnymi podmienkami
pre vyhlásenie konkurzu je kumulatívne splnenie nasledovných podmienok: 1/ platobná
neschopnosť, 2/ pluralita veriteľov, 3/ dostatok majetku dlžníka.
39. V návrhu na vyhlásenie konkurzu navrhovateľ označil druhého veriteľa
so sídlom .
40. podaním zo dňa 9.10.2018 súdu prvej inštancie
oznámila, že voči platiteľovi poistného ,
nemá žiadne nesplatené pohľadávky. Súd konkurzné konanie zastavil uznesením
zo dňa 12.11.2018.
41. Podľa § 19 ods. 3 ZKR pre odvolací súd je rozhodujúci stav v čase rozhodovania
súdu prvého stupňa. V čase rozhodovania súdu prvej inštancie nebola splnená materiálna
podmienka pre vyhlásenie konkurzu, a to pluralita veriteľov.
42. Pretože nebola splnená materiálna podmienka pre vyhlásenie konkurzu, súd
prvej inštancie nepochybil, keď konkurzné konanie zastavil.“
28. Ústavný súd konštatuje, že podľa § 19 zákona o konkurze a reštrukturalizácii súd
zastaví konkurzné konanie v prípade, ak dlžník osvedčí svoju platobnú schopnosť. Zákon
o konkurze a reštrukturalizácii v § 3 ods. 2 obsahuje definíciu termínu platobná
neschopnosť. Pojem platobná schopnosť v zákone o konkurze a reštrukturalizácii
definovaný nie je, avšak logickým výkladom je možné dospieť k záveru, že platobná
schopnosť je opakom platobnej neschopnosti.
28.1 Zákon o konkurze a reštrukturalizácii považuje právnickú osobu za platobne
neschopnú v prípade, ak táto osoba nie je schopná plniť 30 dní po lehote splatnosti
aspoň dva peňažné záväzky viac ako jednému veriteľovi, a pritom platí, že za jednu
pohľadávku pri posudzovaní platobnej schopnosti dlžníka sa považujú všetky pohľadávky,
ktoré počas 90 dní pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu pôvodne patrili
len jednému veriteľovi. Z uvedeného vyplýva, že jednou z podmienok, kumulatívne
splnenie ktorej zákon vyžaduje k tomu, aby bolo možné právnickú osobu označiť
za platobne neschopnú, je aj pluralita veriteľov.
28.2 Z obsahu odôvodnenia uznesenia okresného súdu, napadnutého uznesenia
krajského súdu, ako aj zo samotnej ústavnej sťažnosti je zrejmé, že v čase rozhodovania
okresného súdu mal dlžník len jedného veriteľa – sťažovateľku. Záväzok, ktorý dlžník
evidoval voči druhému veriteľovi –
ktorého sťažovateľka označila vo svojom návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok
dlžníka v priebehu konkurzného konania vedeného na okresnom súde
pod sp. zn. 31 K 17/2018, zanikol. Dlžník v priebehu konania pred súdom prevej inštancie
predložil okresnému súdu dôkaz o zániku jeho záväzku voči
., a táto skutočnosť bola v konaní pred súdom zároveň potvrdená aj samotným
veriteľom – Existencia ďalšieho veriteľa dlžníka
v konaní ani tvrdená a ani preukázaná nebola. Vzhľadom na uvedené (absencia plurality
veriteľov) ústavný súd konštatuje, že záver krajského súdu uvedený v napadnutom uznesení
o tom, že dlžník v čase rozhodovania okresného súdu o zastavení konkurzného konania
nebol platobne neschopný, a teda, že v danom prípade s poukazom na § 19 ods. 1 písm. c)
zákona o konkurze a reštrukturalizácii neboli splnené podmienky na vyhlásenie konkurzu
proti dlžníkovi, je ústavne akceptovateľný.
29. K námietke sťažovateľky, ktorou spochybňuje aplikáciu § 17 ods. 1 zákona
o konkurze a reštrukturalizácii krajským súdom v napadnutom uznesení, ústavný súd
uvádza tieto skutočnosti.
29.1 Z obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu je zrejmé, že krajský súd
za dôvod, pre ktorý okresný súd zastavil konkurzné konanie, považoval skutočnosť,
že v čase rozhodovania súdu prvej inštancie nebola splnená materiálna podmienka
pre vyhlásenie konkurzu, a to pluralita veriteľov (v čase rozhodovania okresného súdu
o zastavení konkurzného konania bol známy len jeden veriteľ – sťažovateľka), čo krajský
súd vo svojom napadnutom uznesení na účel potvrdenia správnosti uznesenia okresného
súdu zdôraznil [zastavenie konkurzného konania podľa § 19 ods. 1 písm. c) zákona
o konkurze a reštrukturalizácii].
29.2 Zákon o konkurze a reštrukturalizácii v § 17 ods. 1 upravuje zastavenie
konkurzného konania v prípade, že dlžník do vydania uznesenia o vyhlásení konkurzu
preukáže, že zanikli všetky splatné pohľadávky veriteľov, ktorí sú účastníkmi konkurzného
konania.
29.3 Z uznesenia okresného súdu, ako aj z napadnutého uznesenia krajského súdu
nevyplýva, že by všeobecné súdy dospeli k záveru, že v priebehu konania vedeného
na okresnom súde pod sp. zn. 31 K 17/2018 došlo k zániku všetkých splatných pohľadávok
označených sťažovateľkou v návrhu na začatie konkurzného konania, čo by zakladalo
dôvod na zastavenie konkurzného konania podľa § 17 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii. Práve naopak, z odôvodnenia napadnutého uznesenia je zrejmé,
že krajský súd pri svojom rozhodovaní dospel k záveru, že dlžník má jedného veriteľa,
čo bez ďalšieho vylučuje možnosť zastaviť konkurzné konanie pre zaplatenie všetkých
pohľadávok podľa § 17 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Skutočnosť, že krajský súd
sa vo svojom napadnutom uznesení výslovne nevyjadril k predmetnej odvolacej námietke
sťažovateľky, ktorá je už len s poukazom na dôvod zastavenia konkurzného konania
(§ 19 zákona o konkurze a reštrukturalizácii) irelevantná, neznamená, že jeho postoj
k tejto námietke sťažovateľky z obsahu napadnutého uznesenia jednoznačne nevyplýva.
30. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúcu sa absencie odôvodnenia
v napadnutom uznesení krajského súdu vo vzťahu k zamietnutiu jej návrhu na doplnenie
dokazovania okresným súdom, vykonaním ktorého chcela sťažovateľka v konaní preukázať
skutočnosť, že dlžník je predlžený, k tomu ústavný súd poukazuje na odôvodnenie
okresného súdu (pozri bod 25 odôvodnenia tohto rozhodnutia), s ktorým sa krajský súd
v celom rozsahu stotožnil a z ktorého vyplýva, že ani vykonanie dôkazu vo vzťahu
k preukázaniu tej skutočnosti, že hodnota záväzkov dlžníka presahuje hodnotu
jeho majetku, by nič nezmenila na závere okresného súdu o tom, že v danom prípade
nie je splnená materiálna podmienka pre vyhlásenie konkurzu, a to pluralita veriteľov,
keďže v zmysle zákona o konkurze a reštrukturalizácii (§ 3 ods. 3) je predlžený
ten, kto je povinný viesť účtovníctvo podľa osobitného predpisu, má viac ako jedného
veriteľa a hodnota jeho záväzkov presahuje hodnotu jeho majetku. S poukazom na uvedené
tak ústavný súd uvedenú námietku sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému uzneseniu
krajského súdu neakceptoval.
31. Po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd argumentáciu
sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov
krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup
a jeho závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia
v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
32. Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu
je síce stručné, avšak vzhľadom na skutočnosť, že námietky sťažovateľky uvedené
v odvolaní sú totožné s jej argumentáciu uplatnenou v priebehu konania pred okresným
súdom, na ktorú okresný súd podľa názoru ústavného súdu reagoval ústavne
akceptovateľným spôsobom, a s poukazom na stotožnenie sa krajského súdu s vecnou
správnosťou rozhodnutia okresného súdu, kde ústavný súd ako celok posudzoval
odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu spolu s odôvodnením uznesenia
okresného súdu, je v hraniciach ústavnej akceptovateľnosti. Navyše takýto postup
krajskému súdu umožňuje aj § 387 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť
len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
32.1 Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd dodáva, že aj ESĽP v rámci svojej
rozhodovacej činnosti dospel k záveru, že odôvodnenie rozhodnutia formou odkazu
na odôvodnenie rozhodnutia súdu nižšieho stupňa je dostatočné, pokiaľ sťažovateľ
vo svojom opravnom prostriedku uplatňoval v zásade rovnaké argumenty
ako v predchádzajúcej fáze konania (Gomez Cespon v. Switzerland, rozsudok z 5. 10. 2010
k sťažnosti č. 45343/08, oddiel 1).
33. S poukazom na uvedené ústavný súd dodáva, že skutočnosť, že sťažovateľka
sa s názorom krajského súdu v napadnutom uznesení nestotožňuje, nepostačuje sama osebe
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,
ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické
so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
34. Z citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
35. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv
napadnutým uznesením krajského súdu, ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2020
Miroslav Duriš predseda senátu